Spájam sa s vami (vesmírni ľudia) posledný krát z Moldavska. Ten mesiac mi ubehol ako splašený a zostáva mi už len vylíčiť udalosti uplynulého týždňa.
V sirotinci som bola s malou Saškou, novým pánom na holenie – Dimom a posledný krát som si nenechala ujsť Andrianu. Dima asi trojročný mládenček sa najprv tváril výsostne nedôverčivo (tak, ale čo už mal chudák robiť, keď sa mi dostal do rúk). Nakoniec sme sa ale zabávali zbieraním gaštanov a ich následným hádzaním do školákov hrajúcich basketbal. Dobrá správa – prešlo nám to :D. Zbožňujem fascináciu detí všemožným na svete a s akou sústredenosťou sa do všetkého vkladajú. Tak sme s Dimom hľadeli na pracujúci báger, on úplne pohrúžený, ja predstierajúc záujem :P.
Rozlúčila som sa aj logopédkou, ktorá je podľa mňa úžasnou profesionálkou a skvelou osobou. Učiť deti s oligofréniu totiž dá zabrať, najmä ak treba akoby na každej hodine začínať odznova. Nakreslila som aj nejaké pomôcky na hodiny (už aj zabúdam ako rada som kedysi kreslila).
Doma sme s Nataliou a Danielom pozerali moje fotky a videá z Ameriky a nahrávky malého Daniela ako veselo svojho času tancoval na skupinu Zdob si zdub a u babky zbieral vajíčka a následne ich hneď jedol. Apropo, aj preslávna skupina O-zone s ich najvacsim a jediným hitom Dragostea din tei je z Moldavska (národný poklad veru).
S Danielom sme doma o dušu hrali pexeso Z pohádky do pohádky (normálne nechápem, ale získal na neho závislosť, či čo), mikádo a robili sme úlohy zo španielčiny a angličtiny. Je v tretej triede, hovorí po rumunsky, rozumie aj po rusky (to je náš dorozumievací jazyk) a učí sa ešte po anglicky a španielsky. Sa nedivím, že sa mu do učenia nikdy nechce.
Zakončili sme aj hodiny rumunčiny, celkom ma bavil tento jazyk. Ktovie či sa k nemu ešte niekedy vrátim. Ale nevylučujem.
Vo štvrtok sa konala rozlúčková párty pre mňa a Američanky (náš riaditeľ ju v maily pomenoval bay-bay party). Prišiel aj americký dobrovoľník narodený v Uzbekistane a podivný starší pán, ktorý hovoril po španielsky a stále sa spytoval prečo nemať za manžela práve Moldovca – otázku môžeme aj obrátiť a spýtať sa, prečo pre Boha práve Moldovca. Našťastie náš riaditeľ z programu vylúčil karaoke (ešte sme mali v živej pamäti jeho entuziazmom naplnené vystúpenie, keď odchádzala Sumeyra).
Na hodine Práca s drevom (ten názov znie trochu dementne, ale keď som ho už začala raz používať, nevzdám sa ho, ani za ten svet) som si odniesla svoj výtvor, ktorý by bez učiteľa a jeho pomoci určite nebol tým čím je. A namoril ho skôr než som stihla povedať – Ja to urobím :D.
Ináč som si uvedomila, že som sa tu začala cítiť ako doma. Je to takými tými maličkosťami, ako napríklad keď sa teta v kantíne, kde som chodievala na obed už spýtala: Džús, však? A aký to bude dnes? Alebo keď na ulici stretávate miestnych a oni sa k vám rozbehnú (v prípade detí), alebo vám zakývajú. Proste čosi také, čo turista asi málokedy zažije.
Cez týždeň bolo ešte bravúrne počasie, nádherne a teplo, farebne a voňavo. Tak som chodila do parku, vysedávala pri jazere, snažila sa učiť ruštinu a jedno poobedie som stretla aj Igora (muzikanta zo Síbiru, ktorý žije v Amerike), ktorý ma zastavil s tým, že on ako psychológ laik vycítil, že som dobrý človek a stopla ho moja aura (no môže byť s tou aurou, čo ja viem. Minule bola taká ozrutná, že som cez dvere nevedela s ňou prejsť, tak som ju nechala doma :P). Skrátka, na takýchto ľudí obyčajne nereagujem a bežím ďalej s tým, že sa ponáhľam. V tomto prípade som si, ale chcela vypočuť čo je vo veci, tak mi Igor čítal z ruky (haha) a tam stojí napísané, že budem veľmi bohatá, nie vďaka sebe, ale vďaka mužovi (no však aj to môže byť) a ďalšie podrobnosti vynechám. Ale celkom som sa pobavila, na cestu mi dal ešte dve svoje telefónne čísla a veselo som odkráčala.
Večer Natália pozvala svoje kamarátky a pre Daniela pripravila pizzu. Potom sme si pozreli Snehulienku a Robotov a už bola sobota.
To nás čakal trip s Ritou a Danielom pozrieť kláštory v Codrii a Capriana (tu je strašne veľa kláštorov). Bol to ešte posledný pekný deň a zviezť sa naposledy maršrutkou – kto by to odmietol? :P Hodinu sme ešte šlapali cez les, až sme prišli k areálu kláštorov a pravoslávneho kostola, všetko bezchybne upravené s tonami pestrofarebných kvetov.
V nedeľu už bolo nevľúdne, hroznááá zima a celodenný dážď. Čas stvorený na kultúru :D. Tak sme s Danielom išli do ruského divadla Čechova na detský muzikál Baba Jaga. Daniel ma k Babe Jage odpor, preto som nevedela či mi z predstavenia nezdrhne, alebo naopak bude mať tento divadelný počin terapeutický účinok :D. Danielovi (aj mne) sa celkom páčilo, Babu Jagu hral sympatický muž s dokonalými nohami a opätky teda vedel nosiť klobúk dole (možno transvestita, ktorý ma toto ako bočný job) a vyzdvihujem ešte aj zvieracích hercov. Čaká ma balenie (wŕŕŕ) a ráno odchod.
Takže: Don't cry for me Moldova...
Už sa na vás tešíííím!
nedeľa 9. októbra 2011
pondelok 3. októbra 2011
Daj si vysoké opätky a hoď koláčom
Hlásim sa z Kišineva, ktorý bude ešte týždeň mojím prechodným domovom. Žijem si tu statočne, teším sa z jesene, zbieram popadané orechy a ešte si užívam, že som viacmenej pánom svojho času (plus fakt sa napchávam – tzn. Vedome a plánovane do seba ládujem čo mi príde pod ruku). Kamarát Jaro mi totiž odkázal, že nemám ešte viac schudnúť (neveriacky si ma obzeral po príchode z Uruguaya), tak som dala na jeho rady a som ako zatvorený veľhad, ktorý trávi (slona) najmä pečivo plnené zemiakmi, bryndzou, kapustou...
V sirotinci to ide, prischli mi dve dievčatá – malé bábo Saška a divočáčka Andriana (postrach Denis v dievčenskom prevedení). S ňou poskakujeme na trampolíne, nosím ju na skolióze a napchávame sa cukríkmi. Sašku hrdo kočikujem, nosím na rukách (nejak pribrala od minula, ach, obdiv všetkým matkám). A ak jej náhodou nepadá čiapka cez oči a zaostrí na mňa, skúšam ju rozosmievať.
Ináč som viedla aj jednu hodinu na logopédii. Dorozumievali sme sa tak všakovako, písali sme na tabuľu a správne sme ARTIKULOVALI.
Večer obyčajne Natalia (u ktorej bývam) niečo pripraví a len tak sedíme v kuchyni, rozprávame a Daniel sa chce stále len hrať, štekliť, alebo takú novú zvrátenú hru so zväzovaním vymyslel (to je z tých filmov prosím pekne :D).
Ináč som bola v Dendráriu (znie to tak ako dinosaurus, nie? :D), bývalej botanickej záhrade s jazerom. Už som spomínala, že milujem jeseň? (asi tak milión krát, viem :P).
S Molly z Ameriky sme minule boli na obed a rozprávala mi, že bola na rok v Indii, potom cestovala po Južnej Amerike, pričom v Bolívii robila v cirkuse ohňovú show, a kým jej sestra dvojička robí v Afrike výskum, ona sa zaoberá rómskymi komunitami v Moldavsku a Rumunsku ako študentka newyorskej univerzity. A to všetko dámy a páni vo veku 21 rokov. Som za zenitom :P.
Svedomito som chodila aj na hodiny mnou nazvané - Práca s drevom. Svoj výtvor už skoro finišujem. Tak predsalen až také drevo zasa nie som. Jedno poobedie som sa vybrala hľadať múzeum umenia a natrafila som na ruské divadlo Čechova, tak som si hneď kúpila lístok na nedeľné predstavenie. Múzeum som našla v iný deň (prvýkrát som sa namiesto doľava vybrala doprava, ale to musela byť chyba mapy) a učaroval mi najmä obraz Františka Jozefa I. s osím driekom. Ináč ja tých anjelíčkov – hlava s krídľami – ozaj nemusím, prečo ich tak znázorňovali vôbec?
Postrech z mesta: Videla som kaviareň s názvom Žľtko (nepovažujem to za najšťastnejší marketingový ťah, ale môj biznis to nie je).
Kišinev je mesto vysokých opätkov. Kto ich nemá je rozhodne out (mám tu dva páry číňanov a jedny baleríny – áno tušíte správne, som mimo hry :D). V Uruguayi si stačilo dať rifle a už ste sa odlíšili od teplákoidných dám. Tu by som si na seba musela dať asi šaty zo stužkovej a na ne ešte tie z promócií plus topánky od Blahnika. Topánky na vysokom opätku skrátka predstavujú nejaký módy kód, ktorý ženy či už balansujúc, alebo sebaisto nasledujú.
Keď sme už pri topánkach, tiež som sa jednými na svoje narodeniny obdarila. Pri ich skúšaní mi jedna pani skoro zašľapla moju tortu, ktorú som mala na zemi a ešte sa mi aj pošťastilo mať deravú ponožku (takže som skúšala so šarmom sebevlastným – toľko podnetov naraz človek dlho spracováva).
Áno, áno sobota prišla, aj mojich 26 rôčkov (bóže) a keď spätne hodnotím moju 25tku, bol to dobrý rok, ktorý priniesol nespočet nových podnetov, skúseností, postrehov a posúval moje vnútorné hranice . aleluja, poďme ďalej.
Cez víkend som v parku sledovali veveričky ako sa paranoidne každých päť sekúnd obzerajú okolo seba a vyrábala papierové lodičky a lietadlá, ktoré sme s Danielom hádzali na kadekoho z 12. poschodia. Poobede sme sa vybrali na vidiek, pozrieť Nataliinu sestru. Takže bolo plno dobrého jedla, koštovka vína, prechádzky spojené s obdivovaním studní a ornamentov na bránkach a úžasná malá čierna mačka.
Pozerali sme aj video z moldavskej svadby, pričom ako nový poznatok uvádzam, že ženích najprv spravil s okrúhlym koláčom kríže na všetky svetové strany a potom ho hodil za seba netrpezlivo čakajúcim mladíkom (veď prečo by len ženy mohli chytať kytice, no nie?).
Ďakujem za pozornosť, odpájam sa.
V sirotinci to ide, prischli mi dve dievčatá – malé bábo Saška a divočáčka Andriana (postrach Denis v dievčenskom prevedení). S ňou poskakujeme na trampolíne, nosím ju na skolióze a napchávame sa cukríkmi. Sašku hrdo kočikujem, nosím na rukách (nejak pribrala od minula, ach, obdiv všetkým matkám). A ak jej náhodou nepadá čiapka cez oči a zaostrí na mňa, skúšam ju rozosmievať.
Ináč som viedla aj jednu hodinu na logopédii. Dorozumievali sme sa tak všakovako, písali sme na tabuľu a správne sme ARTIKULOVALI.
Večer obyčajne Natalia (u ktorej bývam) niečo pripraví a len tak sedíme v kuchyni, rozprávame a Daniel sa chce stále len hrať, štekliť, alebo takú novú zvrátenú hru so zväzovaním vymyslel (to je z tých filmov prosím pekne :D).
Ináč som bola v Dendráriu (znie to tak ako dinosaurus, nie? :D), bývalej botanickej záhrade s jazerom. Už som spomínala, že milujem jeseň? (asi tak milión krát, viem :P).
S Molly z Ameriky sme minule boli na obed a rozprávala mi, že bola na rok v Indii, potom cestovala po Južnej Amerike, pričom v Bolívii robila v cirkuse ohňovú show, a kým jej sestra dvojička robí v Afrike výskum, ona sa zaoberá rómskymi komunitami v Moldavsku a Rumunsku ako študentka newyorskej univerzity. A to všetko dámy a páni vo veku 21 rokov. Som za zenitom :P.
Svedomito som chodila aj na hodiny mnou nazvané - Práca s drevom. Svoj výtvor už skoro finišujem. Tak predsalen až také drevo zasa nie som. Jedno poobedie som sa vybrala hľadať múzeum umenia a natrafila som na ruské divadlo Čechova, tak som si hneď kúpila lístok na nedeľné predstavenie. Múzeum som našla v iný deň (prvýkrát som sa namiesto doľava vybrala doprava, ale to musela byť chyba mapy) a učaroval mi najmä obraz Františka Jozefa I. s osím driekom. Ináč ja tých anjelíčkov – hlava s krídľami – ozaj nemusím, prečo ich tak znázorňovali vôbec?
Postrech z mesta: Videla som kaviareň s názvom Žľtko (nepovažujem to za najšťastnejší marketingový ťah, ale môj biznis to nie je).
Kišinev je mesto vysokých opätkov. Kto ich nemá je rozhodne out (mám tu dva páry číňanov a jedny baleríny – áno tušíte správne, som mimo hry :D). V Uruguayi si stačilo dať rifle a už ste sa odlíšili od teplákoidných dám. Tu by som si na seba musela dať asi šaty zo stužkovej a na ne ešte tie z promócií plus topánky od Blahnika. Topánky na vysokom opätku skrátka predstavujú nejaký módy kód, ktorý ženy či už balansujúc, alebo sebaisto nasledujú.
Keď sme už pri topánkach, tiež som sa jednými na svoje narodeniny obdarila. Pri ich skúšaní mi jedna pani skoro zašľapla moju tortu, ktorú som mala na zemi a ešte sa mi aj pošťastilo mať deravú ponožku (takže som skúšala so šarmom sebevlastným – toľko podnetov naraz človek dlho spracováva).
Áno, áno sobota prišla, aj mojich 26 rôčkov (bóže) a keď spätne hodnotím moju 25tku, bol to dobrý rok, ktorý priniesol nespočet nových podnetov, skúseností, postrehov a posúval moje vnútorné hranice . aleluja, poďme ďalej.
Cez víkend som v parku sledovali veveričky ako sa paranoidne každých päť sekúnd obzerajú okolo seba a vyrábala papierové lodičky a lietadlá, ktoré sme s Danielom hádzali na kadekoho z 12. poschodia. Poobede sme sa vybrali na vidiek, pozrieť Nataliinu sestru. Takže bolo plno dobrého jedla, koštovka vína, prechádzky spojené s obdivovaním studní a ornamentov na bránkach a úžasná malá čierna mačka.
Pozerali sme aj video z moldavskej svadby, pričom ako nový poznatok uvádzam, že ženích najprv spravil s okrúhlym koláčom kríže na všetky svetové strany a potom ho hodil za seba netrpezlivo čakajúcim mladíkom (veď prečo by len ženy mohli chytať kytice, no nie?).
Ďakujem za pozornosť, odpájam sa.
nedeľa 25. septembra 2011
Hlavybôl z rumunčiny a aj tak sme všetci pašeráci
Môj pobyt v Moldavsku sa nezadržiteľne presúva do svojej druhej polovice. Rýchlo a iste. Čo ma teda neminulo počas týždňa?
Vybavila som si, že môžem chodiť pomáhať do sirotinca. Vrchná sestra sa ma opýtala, chcete opatrovať dievča alebo chlapca. Tak ja, že drevo ako drevo (dobre, nie tak doslovne, v ruštine by to tak nevyznelo :P).
Starala som sa teda o malú Sašku, len tak mi dali päťmesačné bábo a povedali, prines nám ho o dve hodiny. Tak sme sa prechádzali, sedeli na lavičke, dialógovali sa po rusky (teda ona len vydávala zvuky :D) a potom začala vyzivovať a zaspala. Bol krásny deň (stále tu máme dosť teplo), padá lístie (vyžívam sa v tom), malá Saška spala a nezaplakala rovná sa dokonalosť sama.
Trošku iný scenár sa odohral s Adrianou v piatok. Toto päť ročné hyperaktívne dievčatko mi dalo zabrať. Chcela sa bicyklovať, potom skákať na trampolíne, štekliť sa a následne sa vybrala hľadať popadané orechy pri plote a vedela aj, kde sa dá splašiť hrozno. Poviem vám, kebyže žijeme v dobe kamennej – toto dievča istotne nesadí doma a neudržiava oheň. Bola by prvá,ktorá by išla loviť mamuty :D. Kým sme boli vonku, vykrikovala na všetky prítomné opatrovateľky, ostatné deti, aj robotníkov na stavbe.
K mojím objavom patrí aj skvelýýý hypermarket, kde majú asi ozaj všetko. Kúpila som si inštrumenty na prípravu sushi, budem sa doma realizovať, na ktovie či dosiahnem Sašikinu úroveň :D.
Dočítala som Coelha a potom sme len tak sedeli v kuchyni a pojedali melón, hrozno, jedli pita chleba, takže som mala pocit, že som opäť na Cypre, ibaže mi v tom pita chlebe chýbali mravce , ktoré sa nám tam vždy nejakým nedopatrením dostali. Malý Daniel medzičasom pozoroval z balkóna ako horí v parku, no idyla v jednej moldavskej rodine.
Začali sa nám aj hodiny rumunčiny.Učí nás Silvia, učiteľka angličtiny a rumunčiny, ktorá svojho času dobrovoľničila v Bonne (všetci dobrovoľníci sveta spojte sa!, alebo kto nedobrovoľničil akoby ani nežil :P). Rumunčina nám s Američankami dáva zabrať, trochu mi je pri nej nápomocná aj španielčina, no po poslednej dvojhodinovke ma z toho až hlava rozbolela, tak to bolo na tabletku a odpojenie mozgu.
Na logopédii som začala svoje staré známe – zapisovanie si mien detí štýlom: Marcel – malý, modrooký chlapec, je často mimo a podobné kokrétnosti.
Je možné, že od budúceho týždňa mi Žoržeta (ctené meno logopedičky a btw. kamarátka Lenka tiež mala korytnačku tohto mena) pridelí nejakého žiaka a budeme sa spolu učiť správne vyslovovať jednotlivé zvuky. Asistovať na hodine rumunskej logopédie moldavským deťom, to by som si ani vymyslieť nevedela, aj kebyže sa ako snažím :P
.
Začala som si na hodine práca s drevom vyrezávať obraz rýb (nehľadajte v tom hlbšiu symboliku, to bolo to najľahšie čo sa dá robiť). Učiteľ mi výdatne pomáha, takže sa domnievam, že ein zwei a budem to mať hotové.
Držím sa hesla: Každý deň niečo objav. Tak som sa zo školy vybrala inou cestou do centra. Spočiatku som mala silný a vtieravý pocit, že som objavila veľké nič, no nakoniec som po polhodine prišla do centra, bez mapy, iba s mojím orientačným nezmyslom, ktorý cibrím ako vládzem.
Objavila som aj múzeum a dom Puškina, ktorý v Moldavsku strávil tri roky. Už keď som hľadanie toho domu chcela demotivovaná vzdať, objavil sa priamo predomnou. Potom, že never na zázraky :P. Pridelili mi aj ruského sprievodcu, ktorému som rozumela len tak sčasti, lebo hovoril cez obrovitánske fúziská (muži robte niečo s tým porastom, ak to ide na úkor kvalitnej artikulácie, bóže), a niesla sa okolo neho aróma kávy a cigariet. V Kišineve začal Puškin písať aj Eugena Onegina, ku svojím textom robil vždy aj ilustrácie hlavných postáv a okrem toho precestoval Besarábiu a kočoval s cigánmi – bol to taký Willy Fog skrátka (viete, to bolo také to levisko čo cestovalo).
Vybrala som sa tu aj na hodinu aerobicu, kde nás bolo všeho všudy päť, takže sa nedalo za nikoho skryť. Výsledok – dva dni som cítila isté partie a poriadne. Okrem toho na nás učiteľka stále po rusky pokrikovala: Davajte!
Američanky mi ukázali novú jedáleň, kde chodia. Okrem toho, že je asi trikrát drahšia ako tá moja, varia tam neuveriteľne. Krásnu zeleninu, baklažány aj mäso, ktoré dobre vyzerá, ale aj chutí a to odomňa si vyslúži mäso pochvalu len sporadicky.
Natalia u ktorej bývam ma tiež vždy niečím ponúkne. Minule napiekla bryndzovníky (jedia tu strašne veľa bryndze), či navarila národné jedlo Mama liga, ktoré si pripravujú aj v januári na Vianoce. Je to koláč z kukuričnej múky, ku ktorému sa je bryndze a bravčové mäso s vajcom.
Ináč prečo mi nikto nepovedal, že čučoriedkovo-tvarohová výživa od Hamé je taká famózna? Až tu som na to musela prísť... ale oplatilo sa :D.
Malá odbočka: Ak si na trhu kupujete banány rátajte s tým, že téma rozhovoru sa môže zvrtnúť až na to, či ste vydatí/ženatí (tomu sa potom povie nie odbočiť od témy, ale priamo zísť z cesty).
Musím vyzdvihnúť množstvo parkov a jazier, ktoré je v Kišineve. Neuveriteľne veľa, všetky udržiavané a takmer bez odpadkov. Radosť sa prechádzať. Natrafila som na park s tromi jazerami, v ktorom bolo snáď viac veveričiek ako v Central Parku a najviac bežcov a kočíkujúcich mamičiek na meter štvorcový.
V sobotu som si to namierila za hranice. Presnejšie do rumunského mesta Iasi, asi štyri hodiny od Kišineva. Na moldavských aj rumunských hraniciach nás preklepli, popozerali batožinu, ale prepašovali sme aj nejaké cigarety. Aby ste rozumeli, v maršrutke (minibuse) boli dve ženy, ktoré išli predávať cigarety do Rumunska, ibaže povolené množstvo na osobu sú len dve krabičky. Tak nám ich rozdistribuovali a všetci sa vlastne na “pašovaní“ podieľali.
Iasi je mesto s neuveriteľným množstvom kostolov rôznych vierovyznaní, univerzít a historických budov. A hlavne.... majú tam sekáče! To môjho ducha nesmierne povznieslo :D, lebo v Kišineve som zatiaľ žiadny nenašla. Pýtam sa tety v sekáči: Koľko stojí táto šatka? Ona na to: Dajte, odvážime. Tak si hovorím, proti gustu sa tu nebudeme dišputovať o tom, odvážili sme ju a už je moja.
Túto svoju návštevu som využila aj ako týranie domácich mojimi poznatkami z dvoch hodín rumunštiny. Bodytalk to aj tak vždy zachraňuje.
Cestou späť som v maršrutke naďabila na Slovenku Simonu z Popradu. Wow – môžem ju citovať: Kto by si to bol pomyslel, že sa v jednej maršrutke v takej riti stretnú dve Slovenky. A pravda svätá je to. Simona je tu na trojmesačnej stáži a chodí dotazníkovať miestnych, čo je dôvodom ich neochoty spolupracovať (vo všeobecnosti). Ide o sociologický výskum.
Nedeľa je krásna, slnečná. Nechápem, ale stále je fakt dosť teplo. Tak som bola kuknúť botanickú záhradu a idem sa vrhnúť do ruštiny a rumunčiny, lebo aj budúci týždeň bude treba čo-to odkomunikovat :D.
Paká!
Vybavila som si, že môžem chodiť pomáhať do sirotinca. Vrchná sestra sa ma opýtala, chcete opatrovať dievča alebo chlapca. Tak ja, že drevo ako drevo (dobre, nie tak doslovne, v ruštine by to tak nevyznelo :P).
Starala som sa teda o malú Sašku, len tak mi dali päťmesačné bábo a povedali, prines nám ho o dve hodiny. Tak sme sa prechádzali, sedeli na lavičke, dialógovali sa po rusky (teda ona len vydávala zvuky :D) a potom začala vyzivovať a zaspala. Bol krásny deň (stále tu máme dosť teplo), padá lístie (vyžívam sa v tom), malá Saška spala a nezaplakala rovná sa dokonalosť sama.
Trošku iný scenár sa odohral s Adrianou v piatok. Toto päť ročné hyperaktívne dievčatko mi dalo zabrať. Chcela sa bicyklovať, potom skákať na trampolíne, štekliť sa a následne sa vybrala hľadať popadané orechy pri plote a vedela aj, kde sa dá splašiť hrozno. Poviem vám, kebyže žijeme v dobe kamennej – toto dievča istotne nesadí doma a neudržiava oheň. Bola by prvá,ktorá by išla loviť mamuty :D. Kým sme boli vonku, vykrikovala na všetky prítomné opatrovateľky, ostatné deti, aj robotníkov na stavbe.
K mojím objavom patrí aj skvelýýý hypermarket, kde majú asi ozaj všetko. Kúpila som si inštrumenty na prípravu sushi, budem sa doma realizovať, na ktovie či dosiahnem Sašikinu úroveň :D.
Dočítala som Coelha a potom sme len tak sedeli v kuchyni a pojedali melón, hrozno, jedli pita chleba, takže som mala pocit, že som opäť na Cypre, ibaže mi v tom pita chlebe chýbali mravce , ktoré sa nám tam vždy nejakým nedopatrením dostali. Malý Daniel medzičasom pozoroval z balkóna ako horí v parku, no idyla v jednej moldavskej rodine.
Začali sa nám aj hodiny rumunčiny.Učí nás Silvia, učiteľka angličtiny a rumunčiny, ktorá svojho času dobrovoľničila v Bonne (všetci dobrovoľníci sveta spojte sa!, alebo kto nedobrovoľničil akoby ani nežil :P). Rumunčina nám s Američankami dáva zabrať, trochu mi je pri nej nápomocná aj španielčina, no po poslednej dvojhodinovke ma z toho až hlava rozbolela, tak to bolo na tabletku a odpojenie mozgu.
Na logopédii som začala svoje staré známe – zapisovanie si mien detí štýlom: Marcel – malý, modrooký chlapec, je často mimo a podobné kokrétnosti.
Je možné, že od budúceho týždňa mi Žoržeta (ctené meno logopedičky a btw. kamarátka Lenka tiež mala korytnačku tohto mena) pridelí nejakého žiaka a budeme sa spolu učiť správne vyslovovať jednotlivé zvuky. Asistovať na hodine rumunskej logopédie moldavským deťom, to by som si ani vymyslieť nevedela, aj kebyže sa ako snažím :P
.
Začala som si na hodine práca s drevom vyrezávať obraz rýb (nehľadajte v tom hlbšiu symboliku, to bolo to najľahšie čo sa dá robiť). Učiteľ mi výdatne pomáha, takže sa domnievam, že ein zwei a budem to mať hotové.
Držím sa hesla: Každý deň niečo objav. Tak som sa zo školy vybrala inou cestou do centra. Spočiatku som mala silný a vtieravý pocit, že som objavila veľké nič, no nakoniec som po polhodine prišla do centra, bez mapy, iba s mojím orientačným nezmyslom, ktorý cibrím ako vládzem.
Objavila som aj múzeum a dom Puškina, ktorý v Moldavsku strávil tri roky. Už keď som hľadanie toho domu chcela demotivovaná vzdať, objavil sa priamo predomnou. Potom, že never na zázraky :P. Pridelili mi aj ruského sprievodcu, ktorému som rozumela len tak sčasti, lebo hovoril cez obrovitánske fúziská (muži robte niečo s tým porastom, ak to ide na úkor kvalitnej artikulácie, bóže), a niesla sa okolo neho aróma kávy a cigariet. V Kišineve začal Puškin písať aj Eugena Onegina, ku svojím textom robil vždy aj ilustrácie hlavných postáv a okrem toho precestoval Besarábiu a kočoval s cigánmi – bol to taký Willy Fog skrátka (viete, to bolo také to levisko čo cestovalo).
Vybrala som sa tu aj na hodinu aerobicu, kde nás bolo všeho všudy päť, takže sa nedalo za nikoho skryť. Výsledok – dva dni som cítila isté partie a poriadne. Okrem toho na nás učiteľka stále po rusky pokrikovala: Davajte!
Američanky mi ukázali novú jedáleň, kde chodia. Okrem toho, že je asi trikrát drahšia ako tá moja, varia tam neuveriteľne. Krásnu zeleninu, baklažány aj mäso, ktoré dobre vyzerá, ale aj chutí a to odomňa si vyslúži mäso pochvalu len sporadicky.
Natalia u ktorej bývam ma tiež vždy niečím ponúkne. Minule napiekla bryndzovníky (jedia tu strašne veľa bryndze), či navarila národné jedlo Mama liga, ktoré si pripravujú aj v januári na Vianoce. Je to koláč z kukuričnej múky, ku ktorému sa je bryndze a bravčové mäso s vajcom.
Ináč prečo mi nikto nepovedal, že čučoriedkovo-tvarohová výživa od Hamé je taká famózna? Až tu som na to musela prísť... ale oplatilo sa :D.
Malá odbočka: Ak si na trhu kupujete banány rátajte s tým, že téma rozhovoru sa môže zvrtnúť až na to, či ste vydatí/ženatí (tomu sa potom povie nie odbočiť od témy, ale priamo zísť z cesty).
Musím vyzdvihnúť množstvo parkov a jazier, ktoré je v Kišineve. Neuveriteľne veľa, všetky udržiavané a takmer bez odpadkov. Radosť sa prechádzať. Natrafila som na park s tromi jazerami, v ktorom bolo snáď viac veveričiek ako v Central Parku a najviac bežcov a kočíkujúcich mamičiek na meter štvorcový.
V sobotu som si to namierila za hranice. Presnejšie do rumunského mesta Iasi, asi štyri hodiny od Kišineva. Na moldavských aj rumunských hraniciach nás preklepli, popozerali batožinu, ale prepašovali sme aj nejaké cigarety. Aby ste rozumeli, v maršrutke (minibuse) boli dve ženy, ktoré išli predávať cigarety do Rumunska, ibaže povolené množstvo na osobu sú len dve krabičky. Tak nám ich rozdistribuovali a všetci sa vlastne na “pašovaní“ podieľali.
Iasi je mesto s neuveriteľným množstvom kostolov rôznych vierovyznaní, univerzít a historických budov. A hlavne.... majú tam sekáče! To môjho ducha nesmierne povznieslo :D, lebo v Kišineve som zatiaľ žiadny nenašla. Pýtam sa tety v sekáči: Koľko stojí táto šatka? Ona na to: Dajte, odvážime. Tak si hovorím, proti gustu sa tu nebudeme dišputovať o tom, odvážili sme ju a už je moja.
Túto svoju návštevu som využila aj ako týranie domácich mojimi poznatkami z dvoch hodín rumunštiny. Bodytalk to aj tak vždy zachraňuje.
Cestou späť som v maršrutke naďabila na Slovenku Simonu z Popradu. Wow – môžem ju citovať: Kto by si to bol pomyslel, že sa v jednej maršrutke v takej riti stretnú dve Slovenky. A pravda svätá je to. Simona je tu na trojmesačnej stáži a chodí dotazníkovať miestnych, čo je dôvodom ich neochoty spolupracovať (vo všeobecnosti). Ide o sociologický výskum.
Nedeľa je krásna, slnečná. Nechápem, ale stále je fakt dosť teplo. Tak som bola kuknúť botanickú záhradu a idem sa vrhnúť do ruštiny a rumunčiny, lebo aj budúci týždeň bude treba čo-to odkomunikovat :D.
Paká!
pondelok 19. septembra 2011
Po čo sa dlhá Dlhodielčanka do Moldavska vybrala
Ako sa to teda s tým Moldavskom vlastne začalo? Poďme pekne od Adama. Autobus mi išiel z Brna, takže ma naši vzali – to viete milovanú dcéru, ktorá sa po príchode z Uruguaya doma ani mesiac neohriala – a už ju to ťahá do ďalšej exotickej krajiny. Každopádne tak mi Moldavsko znelo, o tejto krajine som nemala veľký šajn, tak si hovorím, treba tam ísť na osobný prieskum.
Pred odchodom autobusu som dostala mnoho užitočných rád typu: Nie že zaspíš a zadusíš sa žuvačkou... :D, či zhrozený výkrik mamy, keď videla, že v zadnej časti autobusu vyteká podozrivá tekutina: Nevybuchnete? Môžem vás upokojiť – Prežili sme všetci! Šoféri boli dvaja Moldavci, s ktorými som prvý krát lámala svoju ruštinu. Jeden z nich mal košeľu, ktorá bola z materiálu nápadne pripomínajúceho pršiplášť – úžasne priedušná, domnievam sa.
Úplne ma dorazili filmy, ktoré nám púšťali. Všetky s tým úžasným ruským dabingom, kde najprv počujete pôvodný jazyk a až potom po celej večnosti zaznie ruština. V tom filme, ktorý bol o vojakoch a mafii, sa neustále podrezávali, unášali a praktizovali prazvláštne bojové umenia, hneď som sa na Moldavsko lepšie naladila :D. Mala som však pre seba obidve miesta, tak som sa tam v noci krútila a aj trochu vyspala.
Prechod cez hranice bol v poriadku, len na rumunsko-moldavských sme asi hodinu čakali. Krajina bola rovinatá, s vyschnutými kukuricami a slnečnicami, studňami na každých desiatich metroch a peknými farebnými domami s rôznymi dekoráciami a vzormi na bránkach.
Vystúpila som pred hotelom Chişinău, kde sa ku mne približoval človek s ponožkami v sandáloch, bielym klobúčikom na hlave a s A4 s mojím menom. Bol to Nicolae, riaditeľ organizácie, v ktorej stážujem – dobrovoľníčím. Ukázal mi ubytovanie – bývam so slobodnou matkou a jej 8 ročným synom Danielom. Mám svoju izbu – to je v porovnaní s Uruguayom, kde sme boli na izbe 4, výrazný krok vpred. Činžiak je to vysokánsky, takže mi slúži ako poznávací bod, keď idem do mesta.
Následne sme sa išli pozrieť do školy pre mentálne zaostalé deti, kde som stretla tureckú dobrovoľníčku Sumeyru, ktorá bola na hodinách logopédie. V škole deti zostávajú od pondelka do piatka a na víkend si ich rodičia berú domov. Od buducého týždňa možno začnem pomáhať aj v sirotinci, ktorý je hneď vedľa. Trebalo mi však lekárske vyšetrenie – röntgen a odber krvi, či som spôsobilá na prácu s deťmi a nenakazím ich tuberkulózou, alebo slovenským záľubou v alkohole :P (pokus o vtip).Našťastie sa toto lekárske potvrdenie dalo kúpiť v prepočte za tri eurá.
Potom ma Nicolae vysadil pred kanceláriou a keďže sa vždy tvári nesmierne zaneprázdnene povedal len, musím bežať, veď trafíš späť domov, nie? Keďže si verím, vravím, že istotne. A tak sa aj stalo, keďže ten náš výškový dom je ozaj dobre viditeľný. Ešte som si zašla do nákupného centra Malldova – niečo ako Aupark. Značkovým obchodom som sa vyhla a išla len nakúpiť potraviny. Ináč predstavovala som si Moldavsko trochu zaostalejšie, či ako to slušne povedať, ale čo sa týka Kišineva – taký výber vína a piva aký tu majú... :D Len ma naozaj zahrialo pri srdci keď som videla značky Zlatý bažant a Krušovice, a Hamé pravdaže.
Príchod do bytu tiež stál za to. Natália (slobodná matka) totiž v ten deň pracovala do desiatej večer, tak bol doma len jej 8 ročný syn Daniel, ktorý ma ale nepoznal. Tak sa odohralo čosi podobné ako v rozprávke o vlkovi a kozliatkoch. Ja (akože ten vlk) klopem na dvere (Daniel sa totiž zamkol zvnútra). On sa pýta: Kto je tam? Ja po rusky (to chcelo byť): Monika, budem tu teraz s vami bývať (viem, znie to pofiderne). Po menšom dohadovaní mi otvoril a hneď volal mame, aby si to overil. Takto prebehlo naše zoznámenie. No idyla. Chvíľu sa akože hanbil a potom si už zvedavo prezeral môj notebook, kufor a predvádzal mi kotrmelce na mojom rozkladacom kresle.
V utorok som s tureckou dobrovoľníčkou Sumeyrou išla na hodinu logopédie do školy. Sumeyra je študentka psychológie (vždy v dokonalom outfite a makeupe, dobre naladená a tiež po rusky čo to láme, žila totiž v Kazachstane), ktorá sa chce špecializovať na poruchy reči a ja som sama kedysi k logopedičke chodila a stálo to za to, pretože R už viem povedať nádherne :D. Každopádne hodiny prebiehajú v rumunštine a úžasná a energická pani logopedička, ktorá už má cez šesťdesiat, ale tancuje a spieva ako keby bola minimálne o pol storočie mladšia, nám potom prekladá do ruštiny. Ináč trieda je prenádherná, je tam dom pre bábiky, veľké zrkadlo, také tie retro hračky – skrátka chcem tam bývať, no. Čo sa týka detí, myslím, že sú to ťažšie prípady než sme mali v Uruguayi, ale deti sú proste deti a už sme si od nich aj vyslúžili nejaké poklony (to myslím doslovne) a vzdušné bozky :D.
Na obed chodíme do kantíny farmaceutov, kde skúšame miestnu kuchyňu, kuchárky vždy pobavíme tým, že chceme vedieť zloženie všetkého a pritom sa usilujeme spomenúť si ako sa to povie po rusky, skrátka - brzdíme radu. Už sme mali pečené papriky, cviklový šalát s majonézou, či úžasné tvarohové pečivá.
Čo sa týka vody v domácnosti, kde žijem, nie je pitná, takže si chodíme naberať do fliaš. Stal sa z toho už akýsi rituál, keď si podvečer treba vystáť radu, pričom sa človek cíti tak mierne biblicky (pozn. voľná asociácia).
Do organizácie prišli aj dve Američanky Elise a Molly, ktoré píšu prácu o Rómoch, takže ich tu prišli preštudovať od hlavy až po päty (no neviem, možno až tak podrobne to zase nebude). Tak sme ich zobrali kuknúť do centra, viezli sme sa maršrutkou – bohu vďaka aleluja – je to vždy zážitok. Sú to také mikrobusy, do ktorých sa vždy pokúša narvať X ľudí a potom sa peniaze zozadu posielajú šoférovi. Keď chceš vystúpiť – stačí zrúknuť. No uprednostňujem trolejbusy, aj preto, že v maršrutke si vždy pri vystupovaní udriem hlavu (mimochodom do trolejbusu nastúpite a následne k vám príde pani v takom plášti predavačky, u ktorej si kúpite lístok – nech žije MHD a MDŽ tiež). Prešli sme nákupné centrum, veľký park s pravoslávnym kostolom a so Sumeyrou sme ochutnali víno Buket Moldavii, ktoré nestálo za veľa. Na to, že sa hrdia, že sú vinárskou krajinou... Nevzdávam to, treba skúšať ďalej.
V škole sme okrem logopédie zavítali aj na hodinu práce s drevom, ktorú majú len chlapci a vedie ju jediný učiteľ v celej škole. Spravili sme tam rozruch, vyskúšali si vyrezávať do dreva a už nás nebolo. Možno tam ešte pôjdem a skúsim nejaké umenie vykresať :P. Na základke som totiž prešla hodinami pracovného vyučovania, kde som aj taký lopár čuduj sa svete. stvorila.
Natalia u ktorej býva je vyznávateľkou feng šuej a preto má po byte rozvešané dve zvonkohry (keď prechádzam, vždy je to počuť), v kuchyni šesť kaktusov (lebo kaktusy sa vraj nemajú držať v izbe kde sa spí) a v spálni porozsypované čínske mince, ktoré vraj majú pritiahnuť ďalšie majetky.
V piatok a v sobotu sme mali v organizácii konferencie, jedna bola o štastnom a zdravom životnom štýle a druhá o zakladateľovi Moonistov (ok, ja sa tiež niekedy sama seba pýtam, do čoho sa to vždy nezapletiem :P). Najviac ma dojal náš riaditeľ, ktorý ma poveril fotením týchto bizarných akcií a následne mi vysvetľoval, že fotiť sa má tak, že mám držať ruky tesne pri tele a nemykať divoko fotoaparátom. Po tomto brilantnom popise sa mi chcelo len zasmiať sa.
Po konferencii bola good bye party pre Sumeyru, na ktorej Nicolae predvádzal karaoke a pokračoval aj keď v miestnosti nikto nebol, takže myslím, že si plnil detské sny a rozlúčková párty bola len zámienka. S babami sme sa radšej odplížili do mesta na pivo, tam aspoň nikto nespieval.
V sobotu sme išli na výlet kuknúť skalné kláštory Orhei Vecchi. Išli sme taxíkom – čiernym mercedesom – štyri natlačené vzadu. Prechádzali sme vinárskou oblasťou, kde v pivniciach svoje víno skladuje aj samotný mocný Putin. Išli s nami aj šofér a druhý taxikár Adrián, ktorý nám robil sprievodcu. Pred výstupom sme si urobili piknik z potravín, ktoré sme si splašili (cháp šaláty a fľaša červeného). Posilnení sme potom prechádzali dedinou, kde sú pôvodné domy (zväčša modro-zelené, páči sa mi táto kombinácia) a je to také múzeum povedzme. Na kopcoch (ktoré tvoria údolie, ktoré bolo kedysi pod vodou) sú postavené kláštory a kostoly.
Keďže Moldavci si akosi zákonite myslia – cudzinec rovná sa veľa peňazí – pri platení sa strhla hádka, pretože Adrián nám nadsadil cenu a potom povedal, že čo je pre nás tých pár leiov navyše. Už z princípu sme mu platiť viac rozhodne nemienili a spájali sme našu ruskú zásobu, aby sme mu to vysvetlili pri čom Američanky len nechápavo pozerali. Nakoniec sme mu dali len toľko koľko sme sa dohodli a baby mu z toho ešte niečo pri vystupovaní aj zobrali :D, na čo na nás začali kričať nech okamžite vystúpime a už sa im neukazujeme na oči. Veď čo by sme sa aj.
Doma čakal malý Daniel, keďže jeho mama pracovala až do večera. Dala som mu pexeso, ktoré som doniesla a tak ho to chytilo, že sme ho hrali päť krát (pričom obrázok baby jagy fakt neznáša a vždy mi ho dáva) a potom ešte priniesol šach, ktorého pravidlá sa mi snažil vysvetliť a radil mi aj aký ťah urobiť.
V nedeľu sa v parku konal festival národnostných menšín, kde mali zastúpenie Poliaci, Ukrajinci, Nemci, Litovci a tak podobne. Bolo tam veľa jedla, náušníc, brošní, náramkov... a už nepokračujem, lebo však viete ako to asi dopadlo. Áno, áno – mám pár nových úlovkov. Predvádzali sa národné tance a spevy, a pila som aj kvas, ktorý tu čapujú na ulici. So Sumeyrou a jej kamarátkou Marinou sme ešte kúpili nejaké darčeky pre známych (by ste neverili že v takej asi päť centimetrovej matrioške bolo desať menších a tej najmenšej miniatúre potom padla hlava niekde na zem a predavačka začala hromžiť :D).
Čo prinesie tento týžden zreferujem příšte – vidím to na pomáhanie v sirotinci, hodiny rumunštiny a snáď aj aerobicu, ale o tom nabudúce.
La revedere! (Dovidenia po rumunsky)
Pred odchodom autobusu som dostala mnoho užitočných rád typu: Nie že zaspíš a zadusíš sa žuvačkou... :D, či zhrozený výkrik mamy, keď videla, že v zadnej časti autobusu vyteká podozrivá tekutina: Nevybuchnete? Môžem vás upokojiť – Prežili sme všetci! Šoféri boli dvaja Moldavci, s ktorými som prvý krát lámala svoju ruštinu. Jeden z nich mal košeľu, ktorá bola z materiálu nápadne pripomínajúceho pršiplášť – úžasne priedušná, domnievam sa.
Úplne ma dorazili filmy, ktoré nám púšťali. Všetky s tým úžasným ruským dabingom, kde najprv počujete pôvodný jazyk a až potom po celej večnosti zaznie ruština. V tom filme, ktorý bol o vojakoch a mafii, sa neustále podrezávali, unášali a praktizovali prazvláštne bojové umenia, hneď som sa na Moldavsko lepšie naladila :D. Mala som však pre seba obidve miesta, tak som sa tam v noci krútila a aj trochu vyspala.
Prechod cez hranice bol v poriadku, len na rumunsko-moldavských sme asi hodinu čakali. Krajina bola rovinatá, s vyschnutými kukuricami a slnečnicami, studňami na každých desiatich metroch a peknými farebnými domami s rôznymi dekoráciami a vzormi na bránkach.
Vystúpila som pred hotelom Chişinău, kde sa ku mne približoval človek s ponožkami v sandáloch, bielym klobúčikom na hlave a s A4 s mojím menom. Bol to Nicolae, riaditeľ organizácie, v ktorej stážujem – dobrovoľníčím. Ukázal mi ubytovanie – bývam so slobodnou matkou a jej 8 ročným synom Danielom. Mám svoju izbu – to je v porovnaní s Uruguayom, kde sme boli na izbe 4, výrazný krok vpred. Činžiak je to vysokánsky, takže mi slúži ako poznávací bod, keď idem do mesta.
Následne sme sa išli pozrieť do školy pre mentálne zaostalé deti, kde som stretla tureckú dobrovoľníčku Sumeyru, ktorá bola na hodinách logopédie. V škole deti zostávajú od pondelka do piatka a na víkend si ich rodičia berú domov. Od buducého týždňa možno začnem pomáhať aj v sirotinci, ktorý je hneď vedľa. Trebalo mi však lekárske vyšetrenie – röntgen a odber krvi, či som spôsobilá na prácu s deťmi a nenakazím ich tuberkulózou, alebo slovenským záľubou v alkohole :P (pokus o vtip).Našťastie sa toto lekárske potvrdenie dalo kúpiť v prepočte za tri eurá.
Potom ma Nicolae vysadil pred kanceláriou a keďže sa vždy tvári nesmierne zaneprázdnene povedal len, musím bežať, veď trafíš späť domov, nie? Keďže si verím, vravím, že istotne. A tak sa aj stalo, keďže ten náš výškový dom je ozaj dobre viditeľný. Ešte som si zašla do nákupného centra Malldova – niečo ako Aupark. Značkovým obchodom som sa vyhla a išla len nakúpiť potraviny. Ináč predstavovala som si Moldavsko trochu zaostalejšie, či ako to slušne povedať, ale čo sa týka Kišineva – taký výber vína a piva aký tu majú... :D Len ma naozaj zahrialo pri srdci keď som videla značky Zlatý bažant a Krušovice, a Hamé pravdaže.
Príchod do bytu tiež stál za to. Natália (slobodná matka) totiž v ten deň pracovala do desiatej večer, tak bol doma len jej 8 ročný syn Daniel, ktorý ma ale nepoznal. Tak sa odohralo čosi podobné ako v rozprávke o vlkovi a kozliatkoch. Ja (akože ten vlk) klopem na dvere (Daniel sa totiž zamkol zvnútra). On sa pýta: Kto je tam? Ja po rusky (to chcelo byť): Monika, budem tu teraz s vami bývať (viem, znie to pofiderne). Po menšom dohadovaní mi otvoril a hneď volal mame, aby si to overil. Takto prebehlo naše zoznámenie. No idyla. Chvíľu sa akože hanbil a potom si už zvedavo prezeral môj notebook, kufor a predvádzal mi kotrmelce na mojom rozkladacom kresle.
V utorok som s tureckou dobrovoľníčkou Sumeyrou išla na hodinu logopédie do školy. Sumeyra je študentka psychológie (vždy v dokonalom outfite a makeupe, dobre naladená a tiež po rusky čo to láme, žila totiž v Kazachstane), ktorá sa chce špecializovať na poruchy reči a ja som sama kedysi k logopedičke chodila a stálo to za to, pretože R už viem povedať nádherne :D. Každopádne hodiny prebiehajú v rumunštine a úžasná a energická pani logopedička, ktorá už má cez šesťdesiat, ale tancuje a spieva ako keby bola minimálne o pol storočie mladšia, nám potom prekladá do ruštiny. Ináč trieda je prenádherná, je tam dom pre bábiky, veľké zrkadlo, také tie retro hračky – skrátka chcem tam bývať, no. Čo sa týka detí, myslím, že sú to ťažšie prípady než sme mali v Uruguayi, ale deti sú proste deti a už sme si od nich aj vyslúžili nejaké poklony (to myslím doslovne) a vzdušné bozky :D.
Na obed chodíme do kantíny farmaceutov, kde skúšame miestnu kuchyňu, kuchárky vždy pobavíme tým, že chceme vedieť zloženie všetkého a pritom sa usilujeme spomenúť si ako sa to povie po rusky, skrátka - brzdíme radu. Už sme mali pečené papriky, cviklový šalát s majonézou, či úžasné tvarohové pečivá.
Čo sa týka vody v domácnosti, kde žijem, nie je pitná, takže si chodíme naberať do fliaš. Stal sa z toho už akýsi rituál, keď si podvečer treba vystáť radu, pričom sa človek cíti tak mierne biblicky (pozn. voľná asociácia).
Do organizácie prišli aj dve Američanky Elise a Molly, ktoré píšu prácu o Rómoch, takže ich tu prišli preštudovať od hlavy až po päty (no neviem, možno až tak podrobne to zase nebude). Tak sme ich zobrali kuknúť do centra, viezli sme sa maršrutkou – bohu vďaka aleluja – je to vždy zážitok. Sú to také mikrobusy, do ktorých sa vždy pokúša narvať X ľudí a potom sa peniaze zozadu posielajú šoférovi. Keď chceš vystúpiť – stačí zrúknuť. No uprednostňujem trolejbusy, aj preto, že v maršrutke si vždy pri vystupovaní udriem hlavu (mimochodom do trolejbusu nastúpite a následne k vám príde pani v takom plášti predavačky, u ktorej si kúpite lístok – nech žije MHD a MDŽ tiež). Prešli sme nákupné centrum, veľký park s pravoslávnym kostolom a so Sumeyrou sme ochutnali víno Buket Moldavii, ktoré nestálo za veľa. Na to, že sa hrdia, že sú vinárskou krajinou... Nevzdávam to, treba skúšať ďalej.
V škole sme okrem logopédie zavítali aj na hodinu práce s drevom, ktorú majú len chlapci a vedie ju jediný učiteľ v celej škole. Spravili sme tam rozruch, vyskúšali si vyrezávať do dreva a už nás nebolo. Možno tam ešte pôjdem a skúsim nejaké umenie vykresať :P. Na základke som totiž prešla hodinami pracovného vyučovania, kde som aj taký lopár čuduj sa svete. stvorila.
Natalia u ktorej býva je vyznávateľkou feng šuej a preto má po byte rozvešané dve zvonkohry (keď prechádzam, vždy je to počuť), v kuchyni šesť kaktusov (lebo kaktusy sa vraj nemajú držať v izbe kde sa spí) a v spálni porozsypované čínske mince, ktoré vraj majú pritiahnuť ďalšie majetky.
V piatok a v sobotu sme mali v organizácii konferencie, jedna bola o štastnom a zdravom životnom štýle a druhá o zakladateľovi Moonistov (ok, ja sa tiež niekedy sama seba pýtam, do čoho sa to vždy nezapletiem :P). Najviac ma dojal náš riaditeľ, ktorý ma poveril fotením týchto bizarných akcií a následne mi vysvetľoval, že fotiť sa má tak, že mám držať ruky tesne pri tele a nemykať divoko fotoaparátom. Po tomto brilantnom popise sa mi chcelo len zasmiať sa.
Po konferencii bola good bye party pre Sumeyru, na ktorej Nicolae predvádzal karaoke a pokračoval aj keď v miestnosti nikto nebol, takže myslím, že si plnil detské sny a rozlúčková párty bola len zámienka. S babami sme sa radšej odplížili do mesta na pivo, tam aspoň nikto nespieval.
V sobotu sme išli na výlet kuknúť skalné kláštory Orhei Vecchi. Išli sme taxíkom – čiernym mercedesom – štyri natlačené vzadu. Prechádzali sme vinárskou oblasťou, kde v pivniciach svoje víno skladuje aj samotný mocný Putin. Išli s nami aj šofér a druhý taxikár Adrián, ktorý nám robil sprievodcu. Pred výstupom sme si urobili piknik z potravín, ktoré sme si splašili (cháp šaláty a fľaša červeného). Posilnení sme potom prechádzali dedinou, kde sú pôvodné domy (zväčša modro-zelené, páči sa mi táto kombinácia) a je to také múzeum povedzme. Na kopcoch (ktoré tvoria údolie, ktoré bolo kedysi pod vodou) sú postavené kláštory a kostoly.
Keďže Moldavci si akosi zákonite myslia – cudzinec rovná sa veľa peňazí – pri platení sa strhla hádka, pretože Adrián nám nadsadil cenu a potom povedal, že čo je pre nás tých pár leiov navyše. Už z princípu sme mu platiť viac rozhodne nemienili a spájali sme našu ruskú zásobu, aby sme mu to vysvetlili pri čom Američanky len nechápavo pozerali. Nakoniec sme mu dali len toľko koľko sme sa dohodli a baby mu z toho ešte niečo pri vystupovaní aj zobrali :D, na čo na nás začali kričať nech okamžite vystúpime a už sa im neukazujeme na oči. Veď čo by sme sa aj.
Doma čakal malý Daniel, keďže jeho mama pracovala až do večera. Dala som mu pexeso, ktoré som doniesla a tak ho to chytilo, že sme ho hrali päť krát (pričom obrázok baby jagy fakt neznáša a vždy mi ho dáva) a potom ešte priniesol šach, ktorého pravidlá sa mi snažil vysvetliť a radil mi aj aký ťah urobiť.
V nedeľu sa v parku konal festival národnostných menšín, kde mali zastúpenie Poliaci, Ukrajinci, Nemci, Litovci a tak podobne. Bolo tam veľa jedla, náušníc, brošní, náramkov... a už nepokračujem, lebo však viete ako to asi dopadlo. Áno, áno – mám pár nových úlovkov. Predvádzali sa národné tance a spevy, a pila som aj kvas, ktorý tu čapujú na ulici. So Sumeyrou a jej kamarátkou Marinou sme ešte kúpili nejaké darčeky pre známych (by ste neverili že v takej asi päť centimetrovej matrioške bolo desať menších a tej najmenšej miniatúre potom padla hlava niekde na zem a predavačka začala hromžiť :D).
Čo prinesie tento týžden zreferujem příšte – vidím to na pomáhanie v sirotinci, hodiny rumunštiny a snáď aj aerobicu, ale o tom nabudúce.
La revedere! (Dovidenia po rumunsky)
nedeľa 28. augusta 2011
Keine Ahnung, alebo ako bolo v Nemecku
Ach drahí moji, musím si vám vyliať dušu opäť. Nejako som vám zacítila neodkladné nutkanie napísať ďalší príspevok. Z Uruguayu som sa šťastlivo navrátila, až na to, že môj kufor mal nadváhu a na letisko sme stihli prísť len tak-tak. Keď ma zazreli vydýchli si a zahlásili do vysielačky, že chýbajúca pasažierka sa už ráčila dostaviť... Však trochu rozruchu treba spraviť, no nie?
Teraz sa už aklimatizujem na slovenskej zemi. Chodím po meste a kukám, čo sa zmenilo, čo zostalo rovnaké a je to prapodivný pocit počúvať všetku tú ľubozvučnú slovenčinu, ktorej som vydaná na pospas. Po týždni v Bratislave mi to už nedalo a vybrala som sa na návštevu do nemeckého Mníchova. Tento príspevok bude teda o tom, čo mi Nemecko dalo a vzalo :D.
1. Moja nemčina je v dezolátnom stave, bolo by ju trebalo umelo oživovať pomerne dlhú dobu (moje pokusy o stvorenie nemeckej vety prebiehali nasledovne: prudké zamyslenie, polovica vety vypotená v nemčine, záver v španielčine. Reakcia Nemca: odpovedal mi radšej po anglicky. Nič to, utešujem sa tým, že keďže som si kúpila Freuda a Kafku v nemčine, moja pamäť sa isto zrekuperuje – s pomocou ginkgo biloba a nemeckého slovníka, keď si budem vyhľadávať každé tretie slovo...)
2. Poznanie číslo dva je nasledovné: Na uliciach sa vyskytovali páry: Nemec a Aziatka pomerne často. Že vraj je to kvôli prílišnej ambicióznosti a chladu nemeckých žien, čo má za dôsledok, že Nemci si za partnerky radšej volia drobučké, krehučké ženy ázijského pôvodu.
3. V Englischer Garten čo je taký veľký park povedzme, natrafíte aj na nudapláž, kto by to tam bol čakal?
4. Milujem, milujem výber pečiva v Mníchove. Už od svojich frankfurtských čias (keď som robila počas Majstrovstiev sveta vo futbale v Mekáči a pri návale turistov si aj náš ináč dosť neznesiteľný šéf vysúkal rukávy a produkoval hamburgery), som sa zamilovala do praclíkov. Okrem toho som natrafila aj na Bio supermarket, kde som sa pozabudla a prezrela si snáď všetky výrobky. Nádhera. Ukoristila som čiernu ryžu, praclík a mangové chutney.
5. Pokračujeme v gastronomických zážitkoch s pečenou kačkou na orechovej omáčke s rezancami. Zapité liči džúsom – nech žijú ázijské bistrá :D
6. Ak sa opýtate Mníchovčana na cestu, odpovie vám s úsmevom a je vám ozaj nápomocný. Klobúk dole. Mňa keď sa niekto opýta na nejakú ulicu hoci aj na mne dôverne známom sídlisku Dlhé Diely, som schopná ho poslať úplne opačným smerom a zmiasť ho až to bolí (to možno vysvetľuje aj fakt prečo som v Montevideu disponovala asi tak piatimi mapami).
7. Koncentračný tábor Dachau som si nemohla nechať ujsť (on by teda neušiel ani tak myslím, ale pre istotu). Neviem prečo ani ako, ale všetko čo má spojitosť so židovskou tématikou ma istým spôsobom priťahuje (to mi pripomína, že si musím švihnúť, lebo o chvíľu začína film Nedodržaný sľub).
8. Okrem toho, že som sa stretla so svojou sesternicou Ivou, bratrancom Mirom a tetou Janou. Po dlhom čase som videla aj svoju kamarátku zo základky Luciu a moju montevidejskú španielčinárku Katiu, ktorá sa vracala zo Švajčiarska späť do Uruguaya. Katia sa celá šmarila do rieky Isar, práve vo chvíli keď slnko prestalo svietiť, potom som ju pohostila bryndzou a nabalila som jej korbáčiky a parenicu. Dala mi typickú švajčiarsku hračku takú červenú krabičku s obrázkami kráv, ktorú keď pohrkáte múka (v U-bahne som sa asi pohybovala príliš prudko a z tašky sa mi ozývalo múkanie, čo neviem či všetci Nemci zrovna pochopili). S Katiou sme pospomínal na Uruguay (ktorý mi aj sakra chýba musím priznať) a v dobrom sme na neho zanadávali, bez toho by to nešlo.
9. V Mníchove, v meste kde sú cyklisti snáď o trochu viac než chodci a všetko vyzerá tak nemecky tip-top, sa mi páčilo a kebyže mám veľa peňazí kúpim si všetky pracliky čo tam majú.
ENDE
Teraz sa už aklimatizujem na slovenskej zemi. Chodím po meste a kukám, čo sa zmenilo, čo zostalo rovnaké a je to prapodivný pocit počúvať všetku tú ľubozvučnú slovenčinu, ktorej som vydaná na pospas. Po týždni v Bratislave mi to už nedalo a vybrala som sa na návštevu do nemeckého Mníchova. Tento príspevok bude teda o tom, čo mi Nemecko dalo a vzalo :D.
1. Moja nemčina je v dezolátnom stave, bolo by ju trebalo umelo oživovať pomerne dlhú dobu (moje pokusy o stvorenie nemeckej vety prebiehali nasledovne: prudké zamyslenie, polovica vety vypotená v nemčine, záver v španielčine. Reakcia Nemca: odpovedal mi radšej po anglicky. Nič to, utešujem sa tým, že keďže som si kúpila Freuda a Kafku v nemčine, moja pamäť sa isto zrekuperuje – s pomocou ginkgo biloba a nemeckého slovníka, keď si budem vyhľadávať každé tretie slovo...)
2. Poznanie číslo dva je nasledovné: Na uliciach sa vyskytovali páry: Nemec a Aziatka pomerne často. Že vraj je to kvôli prílišnej ambicióznosti a chladu nemeckých žien, čo má za dôsledok, že Nemci si za partnerky radšej volia drobučké, krehučké ženy ázijského pôvodu.
3. V Englischer Garten čo je taký veľký park povedzme, natrafíte aj na nudapláž, kto by to tam bol čakal?
4. Milujem, milujem výber pečiva v Mníchove. Už od svojich frankfurtských čias (keď som robila počas Majstrovstiev sveta vo futbale v Mekáči a pri návale turistov si aj náš ináč dosť neznesiteľný šéf vysúkal rukávy a produkoval hamburgery), som sa zamilovala do praclíkov. Okrem toho som natrafila aj na Bio supermarket, kde som sa pozabudla a prezrela si snáď všetky výrobky. Nádhera. Ukoristila som čiernu ryžu, praclík a mangové chutney.
5. Pokračujeme v gastronomických zážitkoch s pečenou kačkou na orechovej omáčke s rezancami. Zapité liči džúsom – nech žijú ázijské bistrá :D
6. Ak sa opýtate Mníchovčana na cestu, odpovie vám s úsmevom a je vám ozaj nápomocný. Klobúk dole. Mňa keď sa niekto opýta na nejakú ulicu hoci aj na mne dôverne známom sídlisku Dlhé Diely, som schopná ho poslať úplne opačným smerom a zmiasť ho až to bolí (to možno vysvetľuje aj fakt prečo som v Montevideu disponovala asi tak piatimi mapami).
7. Koncentračný tábor Dachau som si nemohla nechať ujsť (on by teda neušiel ani tak myslím, ale pre istotu). Neviem prečo ani ako, ale všetko čo má spojitosť so židovskou tématikou ma istým spôsobom priťahuje (to mi pripomína, že si musím švihnúť, lebo o chvíľu začína film Nedodržaný sľub).
8. Okrem toho, že som sa stretla so svojou sesternicou Ivou, bratrancom Mirom a tetou Janou. Po dlhom čase som videla aj svoju kamarátku zo základky Luciu a moju montevidejskú španielčinárku Katiu, ktorá sa vracala zo Švajčiarska späť do Uruguaya. Katia sa celá šmarila do rieky Isar, práve vo chvíli keď slnko prestalo svietiť, potom som ju pohostila bryndzou a nabalila som jej korbáčiky a parenicu. Dala mi typickú švajčiarsku hračku takú červenú krabičku s obrázkami kráv, ktorú keď pohrkáte múka (v U-bahne som sa asi pohybovala príliš prudko a z tašky sa mi ozývalo múkanie, čo neviem či všetci Nemci zrovna pochopili). S Katiou sme pospomínal na Uruguay (ktorý mi aj sakra chýba musím priznať) a v dobrom sme na neho zanadávali, bez toho by to nešlo.
9. V Mníchove, v meste kde sú cyklisti snáď o trochu viac než chodci a všetko vyzerá tak nemecky tip-top, sa mi páčilo a kebyže mám veľa peňazí kúpim si všetky pracliky čo tam majú.
ENDE
streda 10. augusta 2011
Emócie kam až oko dovidí alebo Adiós Uruguay
Wow, neverím, ale toto je môj posledný uruguayský počin. Prišiel na psa mráz a mňa čaká ešte kúsok leta na Slovensku (i keď podľa toho čo počúvam od slovenského ľudu a doktora Iľka, za veľa nestojí). Ale čo tam po tom, ide sa domov (ak sa zbalím pravdaže :P). To je činnosť, ktorú fakt nemusím a vždy si ju odkladám na poslednú chvíľu.
Takže poďme pekne po poriadku od minulého pondelka. V židovskej štvrti sme s Yessi zháňali dres Forlána, lebo ja bez takej nutnosti predsa krajinu neopustím. Prvý cyklus mojich milovaných čiernobielych filmov so slávnymi ženskými herečkami sa síce skončil, to však nezabránilo tomu, aby začal druhý. Tak som si mohla ešte kuknúť mexický film Enamorada a Mercado de abasto s Titou Merello. Jedny vravia, že táto speváčka tanga pochádzala z Buenos Aires, druhá verzia sa prikláňa k uruguayskému pôvodu. Ja kopem za Uruguay a myslím si, že bola z Hornej Marikovej.
Minulý týždeň pre mňa detiská v škole začali nacvičovať rozlúčkový program a aj ja som pre nich chystala prezentácie a nacvičovala tango. Podľa Domovho návodu (ako pripojiť notebook k televízoru krok za krokom) som si vycibrila ďalšiu technickú zručnosť a potom sa ešte pol dňa tešila z toho, že sa mi to vôbec podarilo (jeden z mojich životných úspechov :D).
Moja učiteľka španielčiny minulý týždeň už letela domov do Švajčiarska, ale ešte predtým chcela ísť so mnou na hodinu tanga, pretože sa pozná s mojím učiteľom Maiclom (teda on musel dlhšie zaloviť v pamäti, ale nakoniec sa zhodli na to, že sa poznajú a podpísali pakt). Kedže v tangerií kde mávame hodiny sa pravidelne vyskytujú tak tri kusy mačiek, Katia bola vo vytržení. Ostatní ich neznášajú a vždy ich s chuťou odkopnú, keď sa špacírujú po parkete. Tak som teda v zdraví prežila hodinu s mojimi dvomi profesormi, dvojnásobný dozor to bol, tss.
Zhodli sme sa na tom, že moje baby Pepe sa prežiera, tak sme mu nasadili dietu. Ja mu ale vždy niečo podhodím, lebo tým miniatúrnym hnedým očkám sa nedá odolať.
Riaditeľku Leticiu som poprosila nech mi donesie váhu na mecheche s mojím kufrom. Tak sme ju hneď aj využili na hodinách s deťmi a všetci do jedného sme sa odvážili odvážiť. Každý pindal, že v tých zimných bundách a stokilových topánkach to stráca na objektivite, ale čert to ber.
Vo štvrtok som sa v škole zdržala len chvíľu a išla robiť prezentáciu na piatok domov, ako aj pripraviť sa na návštevu Lotyšky Lieny, ktorá je dobrovoľníčka v Brazílii. Išla som ju čakať na stanicu a potom sa musela zúčastniť hodiny tanga so mnou. Keďže ale ona ľúbi mačky zopakoval sa rovnaký scenár ako s Katiou.
Piatok som bola už nervózna ako doberman, či sa odprezentujem dobre, či nám vyjde tango (ktoré sme nacvičovali všeho všudy len raz) a či mi skrátka vesmír bude naklonený. Tak bez napínania, všetko ok. Pripravila som prezentácie o Slovensku, fotky a videa detí, rozprávka Ako sa Maťko s Kubkom do popuku slaniny na jedli u detí tiež zabodovala. Potom prišiel Maicol a kým som sa išla prezliecť dal deťom rozcvičku a keďže s deťmi tiež pracuje a neskutočne to s nimi vie, zabavili sa ako sa patrí. Dokonca aj riaditeľka si vypýtala jeho číslo na prípadnú ďalšiu spoluprácu :D.
Cez prestávku medzi prezentáciami (mala som totiž dve, pre ranné a pre poobedné deti) som Lienu pozvala do už toľko prepieranej a spomínanej arménskej reštaurácie na lehmeyun, opäť nesklamal. Potom ma čakala ešte jedna prezentácia a po tejto makačke som išla Liene ukázať mesto.
Prišlo aj na dlho očakávanú udalosť – vyzdvihnúť si tangové topánky na mieru. Predavač Alejandro sa hneď vrhol na kolená, že mi ich vyskúša a asi desať minúť sa snažil obuť mi pravú topánku na ľavú nohu. Už som začínala byť vydesená, že mi palec vyčnieva z topánky a to sa isto odzrkadlí na kvalite môjho tanca :P. Ale nakoniec sme prišli na dôvod a spoločne sa od srdca k srdcu na tom zasmiali. Ešte sme sa všetci aj s Lienou pofotili v štýlových klobúkoch a dali si zbohom. Potom nasledovala pizza a oddych. Stálo ma to nehorázne úsilie prepnúť do angličtiny opäť a so spolubývajúcimi sme s Lienou hovorili mixkou španielčiny, portugalčiny a angličtiny. Babylon až do neba.
Večer sme išli kuknúť do Joventago, čo je ďalšia tangeria v meste. Popili sme víno, ja som čo to zatancovala a zabalili sme to. V sobotu sme to zobrali pekne od podlahy a navštívili môjho milovaného Artigasa v mauzóleu, funky obchod s neuveriteľnými doplnkami (chcem všetky!!!), prešli sa po ramble s mňam malinovou zmrzlinou, kukli výstavu fotiek, parque Rodo a na stanici kúpili lístok na bus do Buenos Aires. Večer som Lienu vzala do cinemateci na film Mrs. Daloway na námety románu Virginie Woolf a skončili sme na byte u Daria spolu s Flor a Yessi s filmom o exorcizme a uruguayským pokladom – Grapou de miel.
V nedeľu by bol hriech vynechať feriu – moja posledná sakriš. Čo to sme ešte pokupovali, pozdravila som páva v klietke a keďže už skoro všetkých predavačov poznám, je čas posunúť sa o dom ďalej. Liena odišla v nedeľu pred polnocou a ja som sa pomaly pustila do balenia.
V pondelok a utorok som bola ešte v škole. Vynechať obed s deťmi s debatou o soploch a neustálym ukazovaním si prostredníka, to by som si neodpustila :D.
V utorok pre mňa ranné deti pripravili hymnu a sambu, na ktorú sa prezliekli do pestrofarebných prevlekov, parochní a masiek a potom bola zábava vo voľnom štýle a tancovala sa cumbia. Urobili mi darčeky aj, takú halúz-ku s listami a kartičku s podpismi a potom sme sa všetci napchali pizzou, tortou a všetkým čo sa nám dostala pod ruku.
O tretej som išla do školy po druhé, rozlúčiť sa s poobednými deťmi. Nechceli ma najprv pustiť do miestnosti, tak som čakala ako poslušné domáce zviera pred dverami. Opäť boli Vianoce s kopou darčekov, potom mi deti vyznali svoje city, čo som radšej stopla, aby som sa nerozplakala a nezaplavila svojimi žirafími slzami celú miestnosť. Zaspievali mi candombe pesničku a potom tanec, fotenie a malá Leti, ktorá mala taký smutný výraz v tvári, že mi skoro srdce popraskalo. Viacero detí sa mi ponúklo, že ich kľudne môžem zbaliť do batožiny so mnou a (potom predať na orgány na Slovensku :P – zlý vtip, viem). Nasledovala ďalšia torta (Mateo jedol celou tvárou aj futbalovým dresom Peňarolu) a vyihrali sme sa na dvore. Leti ma ani na chvíľu nechcela pustiť a keď pre ňu prišla mama, povedala jej čau, a že ide so mnou. Všetko to bolo minimálne také emotívne a dojímavé ako z Pošty pre teba. Keď mi riaditeľka čítala moje hodnotenie v kancelárii, len tak tak som sa držala. Proste snažili sa ma dojať neustále. Čo k tomu môžem dodať? Že som si nikdy nepomyslela, že si môžem deti tak obľúbiť a že čas s nimi si budem tak vychutnávať a zabávať sa neskutočne. Takže poklona pre celý tím školy, pre všetkých učiteľov a pre deti, ktoré ľúúúúbim (napriek tomu, alebo práve kvôli tomu, že sú problémové čo sa týka učenia aj správania).
Včera som mala aj poslednú hodinu tanga, na ktorú som si obula svoje nové topánky, do ktorých som až po uši. Je to iná káva ako tancovať v číňanoch :D. Dnes ma ešte čaká balenie, rozlúčka s Fiorellou a Dionýsiou a večer to všetko zapijeme so spolubývajúcimi z penziónu.
Ďakujem všetkým, ktorí mi dávali ohlasy na môj blog a čítali ho. Neskutočne veľa to pre mňa znamená.
Uruguay zostane pre mňa nezabudnuteľným a tento čas, ktorý som tu prežila mi ohromne veľa dal, ale treba sa posunúť ďalej a už sa na vás teším osobne.
Vaša JA
Takže poďme pekne po poriadku od minulého pondelka. V židovskej štvrti sme s Yessi zháňali dres Forlána, lebo ja bez takej nutnosti predsa krajinu neopustím. Prvý cyklus mojich milovaných čiernobielych filmov so slávnymi ženskými herečkami sa síce skončil, to však nezabránilo tomu, aby začal druhý. Tak som si mohla ešte kuknúť mexický film Enamorada a Mercado de abasto s Titou Merello. Jedny vravia, že táto speváčka tanga pochádzala z Buenos Aires, druhá verzia sa prikláňa k uruguayskému pôvodu. Ja kopem za Uruguay a myslím si, že bola z Hornej Marikovej.
Minulý týždeň pre mňa detiská v škole začali nacvičovať rozlúčkový program a aj ja som pre nich chystala prezentácie a nacvičovala tango. Podľa Domovho návodu (ako pripojiť notebook k televízoru krok za krokom) som si vycibrila ďalšiu technickú zručnosť a potom sa ešte pol dňa tešila z toho, že sa mi to vôbec podarilo (jeden z mojich životných úspechov :D).
Moja učiteľka španielčiny minulý týždeň už letela domov do Švajčiarska, ale ešte predtým chcela ísť so mnou na hodinu tanga, pretože sa pozná s mojím učiteľom Maiclom (teda on musel dlhšie zaloviť v pamäti, ale nakoniec sa zhodli na to, že sa poznajú a podpísali pakt). Kedže v tangerií kde mávame hodiny sa pravidelne vyskytujú tak tri kusy mačiek, Katia bola vo vytržení. Ostatní ich neznášajú a vždy ich s chuťou odkopnú, keď sa špacírujú po parkete. Tak som teda v zdraví prežila hodinu s mojimi dvomi profesormi, dvojnásobný dozor to bol, tss.
Zhodli sme sa na tom, že moje baby Pepe sa prežiera, tak sme mu nasadili dietu. Ja mu ale vždy niečo podhodím, lebo tým miniatúrnym hnedým očkám sa nedá odolať.
Riaditeľku Leticiu som poprosila nech mi donesie váhu na mecheche s mojím kufrom. Tak sme ju hneď aj využili na hodinách s deťmi a všetci do jedného sme sa odvážili odvážiť. Každý pindal, že v tých zimných bundách a stokilových topánkach to stráca na objektivite, ale čert to ber.
Vo štvrtok som sa v škole zdržala len chvíľu a išla robiť prezentáciu na piatok domov, ako aj pripraviť sa na návštevu Lotyšky Lieny, ktorá je dobrovoľníčka v Brazílii. Išla som ju čakať na stanicu a potom sa musela zúčastniť hodiny tanga so mnou. Keďže ale ona ľúbi mačky zopakoval sa rovnaký scenár ako s Katiou.
Piatok som bola už nervózna ako doberman, či sa odprezentujem dobre, či nám vyjde tango (ktoré sme nacvičovali všeho všudy len raz) a či mi skrátka vesmír bude naklonený. Tak bez napínania, všetko ok. Pripravila som prezentácie o Slovensku, fotky a videa detí, rozprávka Ako sa Maťko s Kubkom do popuku slaniny na jedli u detí tiež zabodovala. Potom prišiel Maicol a kým som sa išla prezliecť dal deťom rozcvičku a keďže s deťmi tiež pracuje a neskutočne to s nimi vie, zabavili sa ako sa patrí. Dokonca aj riaditeľka si vypýtala jeho číslo na prípadnú ďalšiu spoluprácu :D.
Cez prestávku medzi prezentáciami (mala som totiž dve, pre ranné a pre poobedné deti) som Lienu pozvala do už toľko prepieranej a spomínanej arménskej reštaurácie na lehmeyun, opäť nesklamal. Potom ma čakala ešte jedna prezentácia a po tejto makačke som išla Liene ukázať mesto.
Prišlo aj na dlho očakávanú udalosť – vyzdvihnúť si tangové topánky na mieru. Predavač Alejandro sa hneď vrhol na kolená, že mi ich vyskúša a asi desať minúť sa snažil obuť mi pravú topánku na ľavú nohu. Už som začínala byť vydesená, že mi palec vyčnieva z topánky a to sa isto odzrkadlí na kvalite môjho tanca :P. Ale nakoniec sme prišli na dôvod a spoločne sa od srdca k srdcu na tom zasmiali. Ešte sme sa všetci aj s Lienou pofotili v štýlových klobúkoch a dali si zbohom. Potom nasledovala pizza a oddych. Stálo ma to nehorázne úsilie prepnúť do angličtiny opäť a so spolubývajúcimi sme s Lienou hovorili mixkou španielčiny, portugalčiny a angličtiny. Babylon až do neba.
Večer sme išli kuknúť do Joventago, čo je ďalšia tangeria v meste. Popili sme víno, ja som čo to zatancovala a zabalili sme to. V sobotu sme to zobrali pekne od podlahy a navštívili môjho milovaného Artigasa v mauzóleu, funky obchod s neuveriteľnými doplnkami (chcem všetky!!!), prešli sa po ramble s mňam malinovou zmrzlinou, kukli výstavu fotiek, parque Rodo a na stanici kúpili lístok na bus do Buenos Aires. Večer som Lienu vzala do cinemateci na film Mrs. Daloway na námety románu Virginie Woolf a skončili sme na byte u Daria spolu s Flor a Yessi s filmom o exorcizme a uruguayským pokladom – Grapou de miel.
V nedeľu by bol hriech vynechať feriu – moja posledná sakriš. Čo to sme ešte pokupovali, pozdravila som páva v klietke a keďže už skoro všetkých predavačov poznám, je čas posunúť sa o dom ďalej. Liena odišla v nedeľu pred polnocou a ja som sa pomaly pustila do balenia.
V pondelok a utorok som bola ešte v škole. Vynechať obed s deťmi s debatou o soploch a neustálym ukazovaním si prostredníka, to by som si neodpustila :D.
V utorok pre mňa ranné deti pripravili hymnu a sambu, na ktorú sa prezliekli do pestrofarebných prevlekov, parochní a masiek a potom bola zábava vo voľnom štýle a tancovala sa cumbia. Urobili mi darčeky aj, takú halúz-ku s listami a kartičku s podpismi a potom sme sa všetci napchali pizzou, tortou a všetkým čo sa nám dostala pod ruku.
O tretej som išla do školy po druhé, rozlúčiť sa s poobednými deťmi. Nechceli ma najprv pustiť do miestnosti, tak som čakala ako poslušné domáce zviera pred dverami. Opäť boli Vianoce s kopou darčekov, potom mi deti vyznali svoje city, čo som radšej stopla, aby som sa nerozplakala a nezaplavila svojimi žirafími slzami celú miestnosť. Zaspievali mi candombe pesničku a potom tanec, fotenie a malá Leti, ktorá mala taký smutný výraz v tvári, že mi skoro srdce popraskalo. Viacero detí sa mi ponúklo, že ich kľudne môžem zbaliť do batožiny so mnou a (potom predať na orgány na Slovensku :P – zlý vtip, viem). Nasledovala ďalšia torta (Mateo jedol celou tvárou aj futbalovým dresom Peňarolu) a vyihrali sme sa na dvore. Leti ma ani na chvíľu nechcela pustiť a keď pre ňu prišla mama, povedala jej čau, a že ide so mnou. Všetko to bolo minimálne také emotívne a dojímavé ako z Pošty pre teba. Keď mi riaditeľka čítala moje hodnotenie v kancelárii, len tak tak som sa držala. Proste snažili sa ma dojať neustále. Čo k tomu môžem dodať? Že som si nikdy nepomyslela, že si môžem deti tak obľúbiť a že čas s nimi si budem tak vychutnávať a zabávať sa neskutočne. Takže poklona pre celý tím školy, pre všetkých učiteľov a pre deti, ktoré ľúúúúbim (napriek tomu, alebo práve kvôli tomu, že sú problémové čo sa týka učenia aj správania).
Včera som mala aj poslednú hodinu tanga, na ktorú som si obula svoje nové topánky, do ktorých som až po uši. Je to iná káva ako tancovať v číňanoch :D. Dnes ma ešte čaká balenie, rozlúčka s Fiorellou a Dionýsiou a večer to všetko zapijeme so spolubývajúcimi z penziónu.
Ďakujem všetkým, ktorí mi dávali ohlasy na môj blog a čítali ho. Neskutočne veľa to pre mňa znamená.
Uruguay zostane pre mňa nezabudnuteľným a tento čas, ktorý som tu prežila mi ohromne veľa dal, ale treba sa posunúť ďalej a už sa na vás teším osobne.
Vaša JA
nedeľa 31. júla 2011
Ou jé - tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer Lopez
Už mi ten čas letí neuveriteľne rýchlo a začínam rozmýšľať nad tým, že je celkom dosť toho čo mi bude chýbať. Či už sú to ľudia, alebo aktivity, horké maté však ani tak nie :D.
Začala som čítať Mechanický pomaranč, je otázne, či ho stihnem dočítať, ale nenechala som si ujsť Raňajky u Tiffanyho. Dobre, dobre druhý krát, ale myslím, že som schopná vidieť to ešte pár krát. Dorobila som aj poslednú krabičku, zbalila svoje farbičky, temperky a dám ich deťom v škole, nech sa vyžijú aj oni :D.
V židovskej štvrti som objavila kaviareň, tak ma Florencia chtial-nechtiac musela doprevádzať. Táto zima nie je taká upršaná a hrozná ako som čakala a je slnečno, takže subjektívna pohoda je v norme.
V škole dorábam ešte pomôcky – tentoraz časti tela a tváre. S deťmi sme sa na hodine učili z čoho sa skladajú a pri tej príležitosti si ľahli na zem a navzájom sa obkresľovali kriedou, vyzeralo to trochu ako miesto činu.
Na portugalčine nás bolo pár a tak nám učiteľka Marta rozprávala o svojom pobyte na Kube, bola tam za synom, ktorý tam doštudoval medicínu. Sedeli sme v kruhu a potom sme každý mali niečo povedať po portugalsky, čo je celkom výkon. Tak sme plietli v portuňol – z väčšej časti ale po španielsky. Ja som rozpovedala svoj dobrovoľnícky príbeh a cítila sa pri tom ako na terapii, či relácii Pod lampou. Ďalšie témy boli nasledovné: víťazstvo Uruguaya v Copa America 2011, uruguayská diktatúra, či budovanie národnej identity.
Prišlo aj na poslednú hodinu španielčinu, kde sme si vymenili darčeky, Katia ma vyzbrojila jej vyradeným oblečením a potom sme sa bavili o Walterovi, vedúcom penziónu kde bývam. Tento zázračný muž sa snáď vyzná do každej oblasti a má znalosti rôznorodé povedzme. Keď sa napríklad pozrel na fotku, kde sú moji bratranci a my so sestrou za mlada, vyhlásil, že to sú typické slovenské deti, lebo im to vidí v tvári. Na to Katia len vyhlásila, že Waltera skrátka nikto len tak ľahko “nepreští“ a keby mu niekto napríklad povedal, že vie perfektne jazdiť na koni, on na to určite odpovie, že on bol predsa koňom v minulom živote. Katia budúci týždeň odchádza domov do Švajčiarska po dvoch rokoch a je možné, že sa v auguste stretneme na mníchovskom letisku, musím navariť bryndzové halušky (veď v minulom živote som bola predsa pastierom).
Náš škrečok Pepe je neuveriteľný, najmä čo sa týka hluku, ktorý produkuje výhradne v noci, keď ho prepadne chuť zabehať si v kolese. Minule som to už nevydržala a odniesla ho o tretej ráno do učebne, no čo sa na mňa baba z druhej izby, ktorá sa tam učila, nenávistne pozrela. Cez deň ale Pepeho môžem, skúšame čo mu chutí, Yessica mu podhodila jahodu, ja mu dávam keksy a jablká. Na férii som mu kúpila aj hračku, malú fialovú myš, ktorú hneď začal ohrýzať. Zásobila som ho aj tonou potravy – snažím sa umlčať si svedomie, že ho tu nechávam.
V piatok robila Matilde psychologické testy Juanovi a potom prišla do Cedamu exkurzia z lýcea. Zástupkyňa predstavovala všetkých učiteľov a o mne povedala: Toto je Monika, dobrovoľníčka zo Slovenska. Keď prišla takmer nič som jej nerozumela, ale teraz je to už lepšie (to človeku hneď pridá na sebavedomí :P). Potom na mňa začal jeden učiteľ z lýcea hovoriť mixnutou angličtinou s nemčinou, no moje tlačítka na jazyky v hlave zas až tak rýchlo nepracujú.
V piatok večer oslavovala svoju 25tku priateľka učiteľa tanga, tak sme sa vybrali do podniku Lo de Margot, čo je tangeria, ktorú si staršia seňora menom Margot (viete také tie staršie pani, ktoré sú výrazne namaľované a majú príliš veľa bižutérie) zriadila vo svojom dome. Má to tam ale dobrú atmosféru, aj parket so zrkadlami , takže pochvala Margot.
Prišiel aj profesor nášho učiteľa tanga, postarší pán menom Eduardo, ktorý tango učil desať rokov aj v Európe. Poviem vám, tancovať s ním, to je iný level, človek ani nemusí robiť nejaké efektné figúry, len ho nasledovať, ide z neho neuveriteľná istota a vyrovnanosť. Keď sme sa rozprávali, spomenul, že bude spolupracovať na projekte s Jennifer Lopez, ktorá onedlho má prísť aj s Marcom Anthonym do Uruguaya. V rámci show sa Jennifer bude učiť tance rôznych krajín Južnej Ameriky, pričom za Uruguay bol vybraný práve Eduardo, aby ju naučil tango. Wow – tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer :D.
Na oslave boli spolužiaci z hodín tanga, môj exučiteľ salsy, ktorý tiež tancuje prekvapivo tango, chudák som ho pošľapala poriadne. Majiteľka Margot si zatancovala aj salsu a cumbiu, je to žena ako bič.
Ináč už triedim veci, rozdávam čo nebudem brať so sebou a chytá ma panika. V sobotu ma pochytila túžba ešte raz jesť zmrzlinu Cigale, tak som tam dokopala Yessi a Daria. No keďže bolo asi 5 stupňov, nebol to až taký skvostný nápad, ale gurmánske pnutia sa nedajú odignorovať :P.
Dnes som ešte pochodila fériu a kúpila posledné darčeky. Večer ma pravdepodobne čaká ďalšia tangeria, ktorá je v centre mesta s Dionýsiou. Ma chce vidieť tancovať, jej sa to povie, keď jej priateľ je učiteľ tanga :P.
Už netrpezlivo očakávam moje tangové topánky na mieru. V piatok chcem totiž robiť rozlúčkovú prezentáciu pre deti v Cedame a v rámci nej zatancovať tango. Snáď ma deti nevypískajú :P.
Držte palce a končatiny všetky!
Začala som čítať Mechanický pomaranč, je otázne, či ho stihnem dočítať, ale nenechala som si ujsť Raňajky u Tiffanyho. Dobre, dobre druhý krát, ale myslím, že som schopná vidieť to ešte pár krát. Dorobila som aj poslednú krabičku, zbalila svoje farbičky, temperky a dám ich deťom v škole, nech sa vyžijú aj oni :D.
V židovskej štvrti som objavila kaviareň, tak ma Florencia chtial-nechtiac musela doprevádzať. Táto zima nie je taká upršaná a hrozná ako som čakala a je slnečno, takže subjektívna pohoda je v norme.
V škole dorábam ešte pomôcky – tentoraz časti tela a tváre. S deťmi sme sa na hodine učili z čoho sa skladajú a pri tej príležitosti si ľahli na zem a navzájom sa obkresľovali kriedou, vyzeralo to trochu ako miesto činu.
Na portugalčine nás bolo pár a tak nám učiteľka Marta rozprávala o svojom pobyte na Kube, bola tam za synom, ktorý tam doštudoval medicínu. Sedeli sme v kruhu a potom sme každý mali niečo povedať po portugalsky, čo je celkom výkon. Tak sme plietli v portuňol – z väčšej časti ale po španielsky. Ja som rozpovedala svoj dobrovoľnícky príbeh a cítila sa pri tom ako na terapii, či relácii Pod lampou. Ďalšie témy boli nasledovné: víťazstvo Uruguaya v Copa America 2011, uruguayská diktatúra, či budovanie národnej identity.
Prišlo aj na poslednú hodinu španielčinu, kde sme si vymenili darčeky, Katia ma vyzbrojila jej vyradeným oblečením a potom sme sa bavili o Walterovi, vedúcom penziónu kde bývam. Tento zázračný muž sa snáď vyzná do každej oblasti a má znalosti rôznorodé povedzme. Keď sa napríklad pozrel na fotku, kde sú moji bratranci a my so sestrou za mlada, vyhlásil, že to sú typické slovenské deti, lebo im to vidí v tvári. Na to Katia len vyhlásila, že Waltera skrátka nikto len tak ľahko “nepreští“ a keby mu niekto napríklad povedal, že vie perfektne jazdiť na koni, on na to určite odpovie, že on bol predsa koňom v minulom živote. Katia budúci týždeň odchádza domov do Švajčiarska po dvoch rokoch a je možné, že sa v auguste stretneme na mníchovskom letisku, musím navariť bryndzové halušky (veď v minulom živote som bola predsa pastierom).
Náš škrečok Pepe je neuveriteľný, najmä čo sa týka hluku, ktorý produkuje výhradne v noci, keď ho prepadne chuť zabehať si v kolese. Minule som to už nevydržala a odniesla ho o tretej ráno do učebne, no čo sa na mňa baba z druhej izby, ktorá sa tam učila, nenávistne pozrela. Cez deň ale Pepeho môžem, skúšame čo mu chutí, Yessica mu podhodila jahodu, ja mu dávam keksy a jablká. Na férii som mu kúpila aj hračku, malú fialovú myš, ktorú hneď začal ohrýzať. Zásobila som ho aj tonou potravy – snažím sa umlčať si svedomie, že ho tu nechávam.
V piatok robila Matilde psychologické testy Juanovi a potom prišla do Cedamu exkurzia z lýcea. Zástupkyňa predstavovala všetkých učiteľov a o mne povedala: Toto je Monika, dobrovoľníčka zo Slovenska. Keď prišla takmer nič som jej nerozumela, ale teraz je to už lepšie (to človeku hneď pridá na sebavedomí :P). Potom na mňa začal jeden učiteľ z lýcea hovoriť mixnutou angličtinou s nemčinou, no moje tlačítka na jazyky v hlave zas až tak rýchlo nepracujú.
V piatok večer oslavovala svoju 25tku priateľka učiteľa tanga, tak sme sa vybrali do podniku Lo de Margot, čo je tangeria, ktorú si staršia seňora menom Margot (viete také tie staršie pani, ktoré sú výrazne namaľované a majú príliš veľa bižutérie) zriadila vo svojom dome. Má to tam ale dobrú atmosféru, aj parket so zrkadlami , takže pochvala Margot.
Prišiel aj profesor nášho učiteľa tanga, postarší pán menom Eduardo, ktorý tango učil desať rokov aj v Európe. Poviem vám, tancovať s ním, to je iný level, človek ani nemusí robiť nejaké efektné figúry, len ho nasledovať, ide z neho neuveriteľná istota a vyrovnanosť. Keď sme sa rozprávali, spomenul, že bude spolupracovať na projekte s Jennifer Lopez, ktorá onedlho má prísť aj s Marcom Anthonym do Uruguaya. V rámci show sa Jennifer bude učiť tance rôznych krajín Južnej Ameriky, pričom za Uruguay bol vybraný práve Eduardo, aby ju naučil tango. Wow – tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer :D.
Na oslave boli spolužiaci z hodín tanga, môj exučiteľ salsy, ktorý tiež tancuje prekvapivo tango, chudák som ho pošľapala poriadne. Majiteľka Margot si zatancovala aj salsu a cumbiu, je to žena ako bič.
Ináč už triedim veci, rozdávam čo nebudem brať so sebou a chytá ma panika. V sobotu ma pochytila túžba ešte raz jesť zmrzlinu Cigale, tak som tam dokopala Yessi a Daria. No keďže bolo asi 5 stupňov, nebol to až taký skvostný nápad, ale gurmánske pnutia sa nedajú odignorovať :P.
Dnes som ešte pochodila fériu a kúpila posledné darčeky. Večer ma pravdepodobne čaká ďalšia tangeria, ktorá je v centre mesta s Dionýsiou. Ma chce vidieť tancovať, jej sa to povie, keď jej priateľ je učiteľ tanga :P.
Už netrpezlivo očakávam moje tangové topánky na mieru. V piatok chcem totiž robiť rozlúčkovú prezentáciu pre deti v Cedame a v rámci nej zatancovať tango. Snáď ma deti nevypískajú :P.
Držte palce a končatiny všetky!
utorok 26. júla 2011
O požičanej rybe a škaredých ušiach
Uch, už mi do konca môjho juhoamerického pobytu zostáva len niečo cez dva týždne – mám štres :D. Ešte sa chcem tu v blogu dostatočne vypísať, tak mi to nemajte za zlé :P.
V pondelok som sa inšpirovala receptom z jedného blogu o varení a vrhla sa na prípravu šalátu z avokáda, čiernych olív a cherry paradajok. Sťažovať sa môžem akurát len na nedostatočnú zrelosť avokáda, ale tak na dokonalosť neverím, no. K tomu som si uvarila a vypražila mandiocu a spomínala na Brazíliu.
Vzhliadla som aj film Cat on the hot tin roof s Elizabethkou Taylor. Tieto filmové pondelky v spoločnosti starúšikov a čiernobielych kúskov musím nejako zriadiť aj na Slovensku :P.
Do školy, keď prší, príde málo deťúreniec, preto sme s nimi minule napríklad hrali karty a neučili sa. Hazardné hry ako vyšité. Momentka z obeda s deťmi: Lucero mi hovorí: Páčia sa mi tvoje oči, aj vlasy sa mi páčia, aj peknú mikinu máš, ale tvoje uši – tie sa mi nepáčia a tak som prišla k ďalšiemu komplexu :P.
Keďže svoje dieťa – hamstera Pepeho - onedlho opustím snažím sa mu to vynahradiť teraz. Čistím mu klietku, učím ho po slovensky, okrikujem ho keď v noci behá v kolese a zahŕňam ho ďalšími láskyplnými prejavmi.
V stredu som sa musela vybrať predĺžiť si svoje víza, keďže sa mi práve v ten deň končili a nechcela som riskovať, že by som s tým na letisku mala nejaké ťahanice. Našťastie všetko prebehlo hladko, bezbolestne a bez zbytočných otázok, vivať Beňovský.
V škole chýbali dva kusy učiteliek, tak som s deťmi mala hodinu informatiky – čo znamená didaktické hry, čo najmenej videí, v ktorom sa pária zvieratá (neviem ako sa k tomu tie deti vždy dostanú :P) a do toho sústavné výkriky: Mama mia, ktoré produkuje Joan Manuel ako reakciu na všetky podnety. Malá Melissa mi zaspala na stole, lebo odmietla príklady.
Večer sme s Florenciou išli na koncert latin-jazzu s prvkami candombe, samby... Fascinujúci bol najmä klavírista a dirigent v jednej osobe, ktorý na stoličke nesedel, on poskakoval, premiestňoval sa a hudba mu pulzovala celým telom. Keď niekto robí veci s ozajstným vnútorným zaujatím, je to radosť pozerať. Silný zážitok, ktorý bolo treba zajesť rezňom.
Deti v škole skrátka vedia ako na učiteľov a často sa stáva, že nám “nenápadne“ podstrčia svoje úlohy a my ich za nich urobíme. Tak som týmto malým mrchám obkresľovala mikroskop a hľadala info o Armstrongovi.
Bola som aj na Harryho Pottera predstavte si. Pamätám si, keď som bola na neviem akú čast v kine a zaspala som, lebo to napínavá scéna bola niekedy v “piatej“ hodine filmu. Teraz som sa ale hrdinsky držala a bola pri plnom vedomí a svedomí.
V sobotu som si konečne varila sóju (Boh žehnaj čínskemu obchodu so zdravou výživou). A čo bol zlatý klinec soboty: išli sme na rybačku. Navrhla to Mariana, bývalá spolubývajúca, s tým, že zoženie všetko potrebné a treba si plniť sny, lebo nevie či dožije dozajtra :D. Tak sme sa vybrali aj s Florenciou a po hlavnej obchodnej ulici sme s dvomi udicami boli neprehliadnuteľné.
Vyslúžili sme si poznámky typu: I go fish, alebo Chceme ísť s vami rybárčiť. Mariana sa zúrivo oháňala s udicou a chcela loviť mladých mužov na prechode :D. Keďže sme nemali žiadnu návnadu, vbehla do mäsiarstva a skríkla: Čo máte na rybačku? Dali nám pečeň z kravy a akýsi mozog, ktorý som nedôverčivo niesla vo vedierku na ryby. Tragickejšie však bolo, že ani ja ani Mariana o rybačke nemáme šajn a Florencia je na tom, len o čosi málo lepšie.
Našťastie po našej pravici aj lavici boli dvaja rybári, takže nás ako-tak zasvätili do tajov tejto bohumilej aktivity a naučili sme sa nahadzovať udici (dobre, dobre – raz sa mi to podarilo, to už môžem tvrdiť, že to viem, nie?). Keďže ryby akosi nebrali, ujo od vedľa nám požičal svoju rybu na nafotenie “dôveryhodných“ záberov z rybačky. Hlavne, že sme pobavili ľudí na ramble, keď už nič.
V nedeľu prišiel ďalší prelomový okamih a to predávanie na férii. Florencia nakúpila v židovskej štvrti spodné prádlo za veľkoobchodné ceny a chcela to predať. Keďže ja mám nejaké veci, ktoré si nebudem brať so sebou, rozhodli sme sa vyjsť s kožou na trh. Nič moc sme nepredali. Vysvetľujeme si to takto:
1. Boli sme v blbej uličke
2. Je koniec mesiaca, tržby nejdú
3. Vesmír nám nebol naklonený
V nedeľu sa hral finálový zápas Copa America 2011, Uruguay proti Paraguayu. No vyhrali sme my, nebudem vás napínať. Skvelý zápas a potom búrlivé oslavy na hlavnej ulici, neskôr prišli aj samotní hráči. My s Katiou sme ale mali kúpené lístky na operu Eugen Onegin, takže som si s Forlánom nemohla padnúť do náručia (snáď niekedy inokedy). Aspoň sme si na ich zdravie vypili gintonic.
Pred začatím opery, sme si pripomenuli víťazstvo šuhajov a zaspievali z plného hrdla hymnu a potom už na scénu vybehol Onegin a ja som natŕčala uši, aby som niečo z ruštiny zachytila (potrebujem oprášiť a zreparovať svoje pozostalé poznatky). Opera bola ináč výborná, scéna, kostými, všetko veľký lajk (i keď ja som na činohru viac). Katia mi priniesla aj svoj domáci chlieb, tak ma takto udržuje pri živote :D.
Nech žije uruguayský futbal – Hipp hip hurá!
V pondelok som sa inšpirovala receptom z jedného blogu o varení a vrhla sa na prípravu šalátu z avokáda, čiernych olív a cherry paradajok. Sťažovať sa môžem akurát len na nedostatočnú zrelosť avokáda, ale tak na dokonalosť neverím, no. K tomu som si uvarila a vypražila mandiocu a spomínala na Brazíliu.
Vzhliadla som aj film Cat on the hot tin roof s Elizabethkou Taylor. Tieto filmové pondelky v spoločnosti starúšikov a čiernobielych kúskov musím nejako zriadiť aj na Slovensku :P.
Do školy, keď prší, príde málo deťúreniec, preto sme s nimi minule napríklad hrali karty a neučili sa. Hazardné hry ako vyšité. Momentka z obeda s deťmi: Lucero mi hovorí: Páčia sa mi tvoje oči, aj vlasy sa mi páčia, aj peknú mikinu máš, ale tvoje uši – tie sa mi nepáčia a tak som prišla k ďalšiemu komplexu :P.
Keďže svoje dieťa – hamstera Pepeho - onedlho opustím snažím sa mu to vynahradiť teraz. Čistím mu klietku, učím ho po slovensky, okrikujem ho keď v noci behá v kolese a zahŕňam ho ďalšími láskyplnými prejavmi.
V stredu som sa musela vybrať predĺžiť si svoje víza, keďže sa mi práve v ten deň končili a nechcela som riskovať, že by som s tým na letisku mala nejaké ťahanice. Našťastie všetko prebehlo hladko, bezbolestne a bez zbytočných otázok, vivať Beňovský.
V škole chýbali dva kusy učiteliek, tak som s deťmi mala hodinu informatiky – čo znamená didaktické hry, čo najmenej videí, v ktorom sa pária zvieratá (neviem ako sa k tomu tie deti vždy dostanú :P) a do toho sústavné výkriky: Mama mia, ktoré produkuje Joan Manuel ako reakciu na všetky podnety. Malá Melissa mi zaspala na stole, lebo odmietla príklady.
Večer sme s Florenciou išli na koncert latin-jazzu s prvkami candombe, samby... Fascinujúci bol najmä klavírista a dirigent v jednej osobe, ktorý na stoličke nesedel, on poskakoval, premiestňoval sa a hudba mu pulzovala celým telom. Keď niekto robí veci s ozajstným vnútorným zaujatím, je to radosť pozerať. Silný zážitok, ktorý bolo treba zajesť rezňom.
Deti v škole skrátka vedia ako na učiteľov a často sa stáva, že nám “nenápadne“ podstrčia svoje úlohy a my ich za nich urobíme. Tak som týmto malým mrchám obkresľovala mikroskop a hľadala info o Armstrongovi.
Bola som aj na Harryho Pottera predstavte si. Pamätám si, keď som bola na neviem akú čast v kine a zaspala som, lebo to napínavá scéna bola niekedy v “piatej“ hodine filmu. Teraz som sa ale hrdinsky držala a bola pri plnom vedomí a svedomí.
V sobotu som si konečne varila sóju (Boh žehnaj čínskemu obchodu so zdravou výživou). A čo bol zlatý klinec soboty: išli sme na rybačku. Navrhla to Mariana, bývalá spolubývajúca, s tým, že zoženie všetko potrebné a treba si plniť sny, lebo nevie či dožije dozajtra :D. Tak sme sa vybrali aj s Florenciou a po hlavnej obchodnej ulici sme s dvomi udicami boli neprehliadnuteľné.
Vyslúžili sme si poznámky typu: I go fish, alebo Chceme ísť s vami rybárčiť. Mariana sa zúrivo oháňala s udicou a chcela loviť mladých mužov na prechode :D. Keďže sme nemali žiadnu návnadu, vbehla do mäsiarstva a skríkla: Čo máte na rybačku? Dali nám pečeň z kravy a akýsi mozog, ktorý som nedôverčivo niesla vo vedierku na ryby. Tragickejšie však bolo, že ani ja ani Mariana o rybačke nemáme šajn a Florencia je na tom, len o čosi málo lepšie.
Našťastie po našej pravici aj lavici boli dvaja rybári, takže nás ako-tak zasvätili do tajov tejto bohumilej aktivity a naučili sme sa nahadzovať udici (dobre, dobre – raz sa mi to podarilo, to už môžem tvrdiť, že to viem, nie?). Keďže ryby akosi nebrali, ujo od vedľa nám požičal svoju rybu na nafotenie “dôveryhodných“ záberov z rybačky. Hlavne, že sme pobavili ľudí na ramble, keď už nič.
V nedeľu prišiel ďalší prelomový okamih a to predávanie na férii. Florencia nakúpila v židovskej štvrti spodné prádlo za veľkoobchodné ceny a chcela to predať. Keďže ja mám nejaké veci, ktoré si nebudem brať so sebou, rozhodli sme sa vyjsť s kožou na trh. Nič moc sme nepredali. Vysvetľujeme si to takto:
1. Boli sme v blbej uličke
2. Je koniec mesiaca, tržby nejdú
3. Vesmír nám nebol naklonený
V nedeľu sa hral finálový zápas Copa America 2011, Uruguay proti Paraguayu. No vyhrali sme my, nebudem vás napínať. Skvelý zápas a potom búrlivé oslavy na hlavnej ulici, neskôr prišli aj samotní hráči. My s Katiou sme ale mali kúpené lístky na operu Eugen Onegin, takže som si s Forlánom nemohla padnúť do náručia (snáď niekedy inokedy). Aspoň sme si na ich zdravie vypili gintonic.
Pred začatím opery, sme si pripomenuli víťazstvo šuhajov a zaspievali z plného hrdla hymnu a potom už na scénu vybehol Onegin a ja som natŕčala uši, aby som niečo z ruštiny zachytila (potrebujem oprášiť a zreparovať svoje pozostalé poznatky). Opera bola ináč výborná, scéna, kostými, všetko veľký lajk (i keď ja som na činohru viac). Katia mi priniesla aj svoj domáci chlieb, tak ma takto udržuje pri živote :D.
Nech žije uruguayský futbal – Hipp hip hurá!
pondelok 18. júla 2011
Pepe vitaj do rodiny - alebo trp Jozef Mak (Pepe) škrečok milión
Milí-zlatí opäť sa hlásim. V pondelok sa išlo po prázdninách konečne smer Schule. Deti – bez komentára – neuveriteľné ako vždy. Dostala som nové kresbičky a čítali sme s Blankou v knižnici rozprávkovú knihu. Deti začali s tým, že aj žiačka- niňa Monika musí čítať tiež, tak bol trochu Hviezdoslavov Kubín.
Deti majú stále problémy s mojím zaradením – pre niektoré som učiteľka (maestra), praktikantka, pre iné spolužiačka :D (najmä malé dievčatká vo veku 6, 7 rokov sa na mňa upli a okrem toho, že ma volajú mama, si so mnou robia čo chcú – nemám pevnú vôľu – treba na tom popracovať :D). Vyrábali sme nástenku s meteorologickými symbolmi a bábky z papiera (Mateo sa činil a vytvoril statného stolára menom Alejandro), tak som sa umelecky vytvorila opäť.
Večer sme s Yessi a Florenciou išli na film od Hitchcocka –Rear window s Grace Kely. Ok, nebolo to veľmi scary, ale Grace mala kráááááásne šaty.
Na portugalčine sme mali hosťa – profesora histórie s japonskými koreňmi zo Sao Paula – ktorý mal prezentáciu o brazílskych prezidentoch a rôznych režimoch a prepájal to so vznikom hudobných štýlov s ukážkami pesničiek. Spomenul aj prelomový rok 1968 a Československo, načo na mňa učiteľka Marta sprisahanecky žmurkla a spýtala sa, či je to ozaj tak. Počasie sa zdá byť skôr jarné ako zimné, takže už netreba tri páry ponožiek a dvoje legíny, I like it.
V stredu sa v divadle Solis odohrávalo finále šampionátu v tangu, pričom bol pozvaný aj Orchester rioplatense fusion, ktorý tvorili hudobníci z Buenos Aires a Montevidea. S Dionýsiou sme sedeli na balkóne a zúrivo fotili a natáčali videá. Súťažilo sa v tangu salon a tangu escenario a čo čert nechcel, druhú kategóriu vyhral majiteľ lokálu, kde mávame hodiny tanga, Gustavo. Hip hip hurá pre neho.
Južná Amerika, Montevideo teda určite, žije teraz zápasmi Copa America Argentina 2011. Uruguay porazil Argentínu, čo vyvolalo nevídanú radosť a všeobecnú spokojnosť. Aj s deťmi v škole sme robili powerpointovú prezentáciu o všetkých zúčastnených krajinách, hľadali vlajky a podobne.
V národnej knižnici som sa vrhla na prípadovú štúdiu o schizofrénii a snáď na sebe nezačnem objavovať príznaky :D. Na tangu sme sa naučili novú efektnú otočku, pri ktorej žena vykopne jednu nohu do vzduchu a švihne ju medzi nohy partnera, je to pôsobivé poviem vám :D.
Spomínané nice počasie sa skazilo v piatok keď ma zlialo po ceste do školy, pršalo celý deň, ako je to tu už zvykom, ale na to sú predsa gumáky. Večer sme s Dionýsiou investigovali novú kaviareň a pojedli horúcu čokoládu a empanády.
Čo by to bol za blogový príspevok bez víkendového menu? :D Takže ňoki s baklažánom a cherry paradajkami s mäskom. V poslednej dobe (keďže môj pobyt sa nehoráznou rýchlosťou blíži ku koncu) zháňam darčeky ako zúrivá nemecká doga (dobre, stáva sa, že nezabúdam ani na seba, veď je treba mať sa rád).
Tak som sa v rámci svojej sebalásky vybrala do tango obchodu, kde som strávila asi hodinu v družnej debate so šesťdesiatnikom Alejandrom, ktorý podľahol vášni menom tango a pomáha svojej dcére psychologičke a učiteľke tanga viesť tento mini obchodík. Išla som sa tam informovať na topánky s nižším opätkom, či by sa pre mňa našli. Ja totiž ako jediná tancujem v číňanoch a tango má veru iný šmrnc, keď má človek opätky ( v ktorých mimochodom vôbec neviem kráčať, ale to sa poddá).
Dala som si teda vyrobiť topánky na mieru, pričom pri obkresľovaní mojich šliap sa ma snažil Alejandro oklamať tým, že vôbec nemám až také obrovské nohy. Som na moje budúce červeno-čierne (farebnú kombináciu som si zvolila na motívy románu od Stendhala Červený a čierny :D)topánky neskutočne zvedavá a to ma zároveň aj núti pokračovať v tangu aj na rodnej hrudi, verím, že vyjde.
Po tom ako sme prebrali všetky Alejandrové zamestnania, tému ako ženám pristanú topánky na opätkoch (o tom osobne veľa neviem – som prívrženec balerínok, prípadne topánok skoro bez podrážky, aby som nekonkurovala Eiffelovej veži) a komplimente, že som milšia ako jeho vnučka som pokračovala v nákupoch. Rodina – teš sa na paradajkovú marmeládu s orechami(snáď ma s ňou nevyšmaria :P).
Včerajšiu nedeľu sme strávili inšpekciou na férii spolu s Yessi a Dáriom. Kúpili sme možné aj menej možné, škrečka Pepeho (podľa prezidenta José Pepe Mujicu), korene mandioci, avokádo – skrátka po čom nám srdce pišťalo. Spoločne sme si navarili obed – fuzzion ravioly vs ňoky a ako dezert ovocný šalát.
Ked som sa Pepeho snažila premiestniť z plastovej fľaše do jeho nového príbytku, spadol mi na zem beťár. Keďže je to ešte len škrečkovské baby, som rada, že to prežil bez následkov. Dorazila ho však Yessi, ktorá po tom, ako dala Pepemu vodu a semiačka, ho neľútostne pricvikla konštrukciou klietku. Pepe je teraz jedinec s traumou a skrýva sa v odľahlom kúte klietky, aby na nás radšej nevidel. Želám mu šťastný život (či aj dlhý to je otázne).
Večer sme s Fiorellou videli dokument o portugalskom spisovateľovi a zároveň nositeľovi Nobelovej ceny – José Saramagovi a tento zážitok zajedli v mekáči, kde som Fiorelle farbisto opisovala svoje pracovné skúsenosti z mekáčovských čias.
Dnes – v pondelok tu máme štátny sviatok – Deň konštitúcie – takže máme leháro.
Pozdravy, vzdušné bozky a objatia :D
Deti majú stále problémy s mojím zaradením – pre niektoré som učiteľka (maestra), praktikantka, pre iné spolužiačka :D (najmä malé dievčatká vo veku 6, 7 rokov sa na mňa upli a okrem toho, že ma volajú mama, si so mnou robia čo chcú – nemám pevnú vôľu – treba na tom popracovať :D). Vyrábali sme nástenku s meteorologickými symbolmi a bábky z papiera (Mateo sa činil a vytvoril statného stolára menom Alejandro), tak som sa umelecky vytvorila opäť.
Večer sme s Yessi a Florenciou išli na film od Hitchcocka –Rear window s Grace Kely. Ok, nebolo to veľmi scary, ale Grace mala kráááááásne šaty.
Na portugalčine sme mali hosťa – profesora histórie s japonskými koreňmi zo Sao Paula – ktorý mal prezentáciu o brazílskych prezidentoch a rôznych režimoch a prepájal to so vznikom hudobných štýlov s ukážkami pesničiek. Spomenul aj prelomový rok 1968 a Československo, načo na mňa učiteľka Marta sprisahanecky žmurkla a spýtala sa, či je to ozaj tak. Počasie sa zdá byť skôr jarné ako zimné, takže už netreba tri páry ponožiek a dvoje legíny, I like it.
V stredu sa v divadle Solis odohrávalo finále šampionátu v tangu, pričom bol pozvaný aj Orchester rioplatense fusion, ktorý tvorili hudobníci z Buenos Aires a Montevidea. S Dionýsiou sme sedeli na balkóne a zúrivo fotili a natáčali videá. Súťažilo sa v tangu salon a tangu escenario a čo čert nechcel, druhú kategóriu vyhral majiteľ lokálu, kde mávame hodiny tanga, Gustavo. Hip hip hurá pre neho.
Južná Amerika, Montevideo teda určite, žije teraz zápasmi Copa America Argentina 2011. Uruguay porazil Argentínu, čo vyvolalo nevídanú radosť a všeobecnú spokojnosť. Aj s deťmi v škole sme robili powerpointovú prezentáciu o všetkých zúčastnených krajinách, hľadali vlajky a podobne.
V národnej knižnici som sa vrhla na prípadovú štúdiu o schizofrénii a snáď na sebe nezačnem objavovať príznaky :D. Na tangu sme sa naučili novú efektnú otočku, pri ktorej žena vykopne jednu nohu do vzduchu a švihne ju medzi nohy partnera, je to pôsobivé poviem vám :D.
Spomínané nice počasie sa skazilo v piatok keď ma zlialo po ceste do školy, pršalo celý deň, ako je to tu už zvykom, ale na to sú predsa gumáky. Večer sme s Dionýsiou investigovali novú kaviareň a pojedli horúcu čokoládu a empanády.
Čo by to bol za blogový príspevok bez víkendového menu? :D Takže ňoki s baklažánom a cherry paradajkami s mäskom. V poslednej dobe (keďže môj pobyt sa nehoráznou rýchlosťou blíži ku koncu) zháňam darčeky ako zúrivá nemecká doga (dobre, stáva sa, že nezabúdam ani na seba, veď je treba mať sa rád).
Tak som sa v rámci svojej sebalásky vybrala do tango obchodu, kde som strávila asi hodinu v družnej debate so šesťdesiatnikom Alejandrom, ktorý podľahol vášni menom tango a pomáha svojej dcére psychologičke a učiteľke tanga viesť tento mini obchodík. Išla som sa tam informovať na topánky s nižším opätkom, či by sa pre mňa našli. Ja totiž ako jediná tancujem v číňanoch a tango má veru iný šmrnc, keď má človek opätky ( v ktorých mimochodom vôbec neviem kráčať, ale to sa poddá).
Dala som si teda vyrobiť topánky na mieru, pričom pri obkresľovaní mojich šliap sa ma snažil Alejandro oklamať tým, že vôbec nemám až také obrovské nohy. Som na moje budúce červeno-čierne (farebnú kombináciu som si zvolila na motívy románu od Stendhala Červený a čierny :D)topánky neskutočne zvedavá a to ma zároveň aj núti pokračovať v tangu aj na rodnej hrudi, verím, že vyjde.
Po tom ako sme prebrali všetky Alejandrové zamestnania, tému ako ženám pristanú topánky na opätkoch (o tom osobne veľa neviem – som prívrženec balerínok, prípadne topánok skoro bez podrážky, aby som nekonkurovala Eiffelovej veži) a komplimente, že som milšia ako jeho vnučka som pokračovala v nákupoch. Rodina – teš sa na paradajkovú marmeládu s orechami(snáď ma s ňou nevyšmaria :P).
Včerajšiu nedeľu sme strávili inšpekciou na férii spolu s Yessi a Dáriom. Kúpili sme možné aj menej možné, škrečka Pepeho (podľa prezidenta José Pepe Mujicu), korene mandioci, avokádo – skrátka po čom nám srdce pišťalo. Spoločne sme si navarili obed – fuzzion ravioly vs ňoky a ako dezert ovocný šalát.
Ked som sa Pepeho snažila premiestniť z plastovej fľaše do jeho nového príbytku, spadol mi na zem beťár. Keďže je to ešte len škrečkovské baby, som rada, že to prežil bez následkov. Dorazila ho však Yessi, ktorá po tom, ako dala Pepemu vodu a semiačka, ho neľútostne pricvikla konštrukciou klietku. Pepe je teraz jedinec s traumou a skrýva sa v odľahlom kúte klietky, aby na nás radšej nevidel. Želám mu šťastný život (či aj dlhý to je otázne).
Večer sme s Fiorellou videli dokument o portugalskom spisovateľovi a zároveň nositeľovi Nobelovej ceny – José Saramagovi a tento zážitok zajedli v mekáči, kde som Fiorelle farbisto opisovala svoje pracovné skúsenosti z mekáčovských čias.
Dnes – v pondelok tu máme štátny sviatok – Deň konštitúcie – takže máme leháro.
Pozdravy, vzdušné bozky a objatia :D
nedeľa 10. júla 2011
O rezni bez uhorky a mačke hrajúcej na bendžo
Moje zimné prázdniny skončili. Tragická správa veru. Zajtra aktovka na chrbát a do školy. Poďme sa pozrieť na prehľad udalostí tohto týždňa.
Kukla som film Bringing up baby s Katharinou Hepburn a Gary Grantom. Celý film som bola v očakávaní, kedy sa na scéne vyskytne Audrey Hepburn (som si ich totiž pomýlila). Ale nakoniec som prišla na to, že Katharina a Audrey sú dve odlišné osoby. Inteligencii sa medze skrátka nekladú.
Z mojich nákupov je nutné spomenúť moju krásnu novú ohrievaciu fľašu, ktorá sa stala mojim verným spoločníkom. Na portugalčine sme dopozerali video o regiónoch Brazílie. Zaujalo ma, že Salvador (hlavné mesto regiónu Bahia, kde by sa teda oplatilo ísť :D) má 365 kostolov, na každý deň jeden. My v Uruguayi máme candombe, oni svoju verziu candomblé. Mimochodom náš učiteľ candombe sa zvykne podpisovať Lolito (namiesto Pablito :D – to len tak pomimo). Ďalšia zaujímavá vec, hlavné mesto Brazílie – Brasília bolo postavené za rekordných 41 mesiacov. Brazília je krajina, ktorá ma rozhodne neprestane fascinovať, lebo je nádherne rozmanitá. To mi ale nezabránilo počas pozerania videa chvíľami zaspať (to viete, toľko rozmanitosti, má občas aj uspávacie účinky :P).
Ináč som tu na ulici videla objímačov – Hugs free, v miestnej verzii Abrazos gratis. Ľudia ich tak nedôverčivo obchádzali, ale tak robia dobrú vec.
Tieto uruguayské autobusy vždy človeka príjemne prekvapia. Vo štvrtok ráno sme hľadali usb kľúč Florencie, ktorá ho zabudla v internetovej kaviarni a potom som v zhone nastúpila na bus s ceduľou Staré mesto. No nebolo to pôvodných cca 15 minúť, ale asi 35 minúť, keďže autobus sa tváril ako vyhliadkový a prechádzal cez celééé mesto. Vďaka tomu, som meškala na španielčinu. Ale Katia má pochopenie a odpísala mi, že sa nič nedeje a že má aspoň čas hrať so svojou mačkou na bendžo (niekedy sa pýtam v akej dofrasa absurdnej dráme sa práve nachádzam :D). Chystáme sa s Katiou na operu Eugen Onegin, ako pravá európska buržoázia využívajúca všetky výdobytky miestnej kultúry (Katia je totiž zo Švajčiarska).
Najbližšie asi plánujem ísť do nejakej severskej európskej krajiny, aby som nepútala toľko pozornosti. Toľko pokrikov, komentárov na ulici a ponúk mi už netreba. Plánujem si urobiť čiapku s otvormi na dýchanie a chodiť po kanáloch :D.
V piatok som v národnej knižnici dočítala knihu o tangu a s Florenciou sme išli kúpiť lístky na nedeľné divadlo. Kým sme čakali na tetu v pokladni hrali sme slovné hry na zabitie času (to mi zostalo asi zo stromáckych čias :P). V hre vymysli čo najviac slov na určité písmeno som jednoznačne vyhrala, čo svedčí o gigantickosti mojej slovnej uruguayskej zásoby :P. Zajedli sme to ricotovým koláčom s hrozienkami (nápadne mi pripomínal domov i keď Florencia na neho hľadela s nedôverou – to je tá uruguayská konzervatívnosť :P). Posledné dni sú slnečné a takmer jarné, takže radosť žiť.
V piatok večer sme išli s Dionýsiou a mamou jej priateľa pozerať futbalový zápas Chile – Uruguay do jedného z barov. Spomínaná mama je Chilanka, ostatní ukrutne fandili Uruguayu a ja som na ihrisku hľadala Forlána (ktorý je mimochodom čerstvo rozídený, na veľkú radosť národa, pretože chodil s Argentínčankou a vzťahy medzi týmito dvomi krajinami sú na hrane).
V sobotu ráno som napiekla palacinky, i keď na panvici, ktorá stratila svoj glanc a teflón to nie je bohviečo. Popritom sa mi do toho veselo montovala Yessica a náš pán a vládca, ktorý sa vynoril boh vie odkiaľ a začal mi pretáčať môj výtvor. Tak som ho poslala kade-ľahšie s tým, že hohooo, ale takto pracovať nemienim. Niekedy majú Uruguayčania preveľkú potrebu pomôcť a prísť s tisícerými radami, nie vždy to však padne na úrodnú pôdu.
Poobede sme ešte išli do Mercado del Puerto, čo je trh v prístave a dať si fainu a národné jedlo: Milanesa en pan, čo je rezeň v chlebe (a dokonca bez kyslej uhorky, tss). Večer Florencia upiekla koláč a pozreli sme si film Huerfana, o mentálnej narušenej dievčici, ktorá chcela vyzabíjať celú rodinu, ktorá si ju adoptovala- sobotná idylka.
Dnes je slnečná nedeľa, fériu sme už obišli, mám novú kabelku :D a večer trochu divadelnej kultúry.
Žite čestne a statočne! :D
Kukla som film Bringing up baby s Katharinou Hepburn a Gary Grantom. Celý film som bola v očakávaní, kedy sa na scéne vyskytne Audrey Hepburn (som si ich totiž pomýlila). Ale nakoniec som prišla na to, že Katharina a Audrey sú dve odlišné osoby. Inteligencii sa medze skrátka nekladú.
Z mojich nákupov je nutné spomenúť moju krásnu novú ohrievaciu fľašu, ktorá sa stala mojim verným spoločníkom. Na portugalčine sme dopozerali video o regiónoch Brazílie. Zaujalo ma, že Salvador (hlavné mesto regiónu Bahia, kde by sa teda oplatilo ísť :D) má 365 kostolov, na každý deň jeden. My v Uruguayi máme candombe, oni svoju verziu candomblé. Mimochodom náš učiteľ candombe sa zvykne podpisovať Lolito (namiesto Pablito :D – to len tak pomimo). Ďalšia zaujímavá vec, hlavné mesto Brazílie – Brasília bolo postavené za rekordných 41 mesiacov. Brazília je krajina, ktorá ma rozhodne neprestane fascinovať, lebo je nádherne rozmanitá. To mi ale nezabránilo počas pozerania videa chvíľami zaspať (to viete, toľko rozmanitosti, má občas aj uspávacie účinky :P).
Ináč som tu na ulici videla objímačov – Hugs free, v miestnej verzii Abrazos gratis. Ľudia ich tak nedôverčivo obchádzali, ale tak robia dobrú vec.
Tieto uruguayské autobusy vždy človeka príjemne prekvapia. Vo štvrtok ráno sme hľadali usb kľúč Florencie, ktorá ho zabudla v internetovej kaviarni a potom som v zhone nastúpila na bus s ceduľou Staré mesto. No nebolo to pôvodných cca 15 minúť, ale asi 35 minúť, keďže autobus sa tváril ako vyhliadkový a prechádzal cez celééé mesto. Vďaka tomu, som meškala na španielčinu. Ale Katia má pochopenie a odpísala mi, že sa nič nedeje a že má aspoň čas hrať so svojou mačkou na bendžo (niekedy sa pýtam v akej dofrasa absurdnej dráme sa práve nachádzam :D). Chystáme sa s Katiou na operu Eugen Onegin, ako pravá európska buržoázia využívajúca všetky výdobytky miestnej kultúry (Katia je totiž zo Švajčiarska).
Najbližšie asi plánujem ísť do nejakej severskej európskej krajiny, aby som nepútala toľko pozornosti. Toľko pokrikov, komentárov na ulici a ponúk mi už netreba. Plánujem si urobiť čiapku s otvormi na dýchanie a chodiť po kanáloch :D.
V piatok som v národnej knižnici dočítala knihu o tangu a s Florenciou sme išli kúpiť lístky na nedeľné divadlo. Kým sme čakali na tetu v pokladni hrali sme slovné hry na zabitie času (to mi zostalo asi zo stromáckych čias :P). V hre vymysli čo najviac slov na určité písmeno som jednoznačne vyhrala, čo svedčí o gigantickosti mojej slovnej uruguayskej zásoby :P. Zajedli sme to ricotovým koláčom s hrozienkami (nápadne mi pripomínal domov i keď Florencia na neho hľadela s nedôverou – to je tá uruguayská konzervatívnosť :P). Posledné dni sú slnečné a takmer jarné, takže radosť žiť.
V piatok večer sme išli s Dionýsiou a mamou jej priateľa pozerať futbalový zápas Chile – Uruguay do jedného z barov. Spomínaná mama je Chilanka, ostatní ukrutne fandili Uruguayu a ja som na ihrisku hľadala Forlána (ktorý je mimochodom čerstvo rozídený, na veľkú radosť národa, pretože chodil s Argentínčankou a vzťahy medzi týmito dvomi krajinami sú na hrane).
V sobotu ráno som napiekla palacinky, i keď na panvici, ktorá stratila svoj glanc a teflón to nie je bohviečo. Popritom sa mi do toho veselo montovala Yessica a náš pán a vládca, ktorý sa vynoril boh vie odkiaľ a začal mi pretáčať môj výtvor. Tak som ho poslala kade-ľahšie s tým, že hohooo, ale takto pracovať nemienim. Niekedy majú Uruguayčania preveľkú potrebu pomôcť a prísť s tisícerými radami, nie vždy to však padne na úrodnú pôdu.
Poobede sme ešte išli do Mercado del Puerto, čo je trh v prístave a dať si fainu a národné jedlo: Milanesa en pan, čo je rezeň v chlebe (a dokonca bez kyslej uhorky, tss). Večer Florencia upiekla koláč a pozreli sme si film Huerfana, o mentálnej narušenej dievčici, ktorá chcela vyzabíjať celú rodinu, ktorá si ju adoptovala- sobotná idylka.
Dnes je slnečná nedeľa, fériu sme už obišli, mám novú kabelku :D a večer trochu divadelnej kultúry.
Žite čestne a statočne! :D
nedeľa 3. júla 2011
Ako prišla veľká zima a kocúrovi na bidete
A je tu júl. Dopočula som sa, že najchladnejší mesiac čo ma tutok čaká. Takže vamos arriba! Spolubývajúca Yessica prišla s nápadom ušiť povedzme, že vak, ktorý sme naplnili ryžou (môžu byť aj strukoviny, či hocičo čo zásoby dajú). Pred spaním stačí zohriať v mikrovlnke a máte teplo. Veľmi praktická vec.
Cez týždeň mali deti prázdniny, tak som bola v škole len vo štvrtok a piatok. Budúci týždeň sa škola zatvára. Takže relax veľký.
Na španielčine sme si s Katiou vymenili filmy, dokumenty a hudbu, dostala som sa aj k tangovej hudbe. Bohu vďaka za Katiu a za „intelektuálnu saturáciu“, ktorú mi poskytuje. Na nezaplatenie. Rio de la Plata má teraz farbu kávy s mliekom, s vlnami a ďalšími špeciálnymi efektami. Ja pokračujem v zháňaní darčekov a tak som sa minule pristavila pri tete, ktorá predáva odznaky, zrkadielka, zápisníky a iné krásne veci a padol mi do oka jeden zápisník. Nemala som ale peniaze, tak jej vravím, nech mi ho odloží. Ona, že nech nerobím fóry a nech si ho vezmem hneď. Snažila som sa ju presvedčiť, že to sa tak nerobí. Ale ona trvala na tom, že áno :D. Niekedy vás ľudia skrátka prekvapia aj v pozitívnom smere.
Náš šialený pán a vládca konečne vymenil zámku na vchodových asi 4-metrových dverách, ktoré sú ťažké ako fras a nikdy nešli otvoriť. Na začiatku tvrdil, že to treba len taký malý trik, že dvere pritiahneš a je to. Pravdou však bolo, že každý jeden dverami mykal a niekedy som bola odkázaná poprosiť niekoho nech mi príde otvoriť, či zamknúť. Teraz je ale už všetko v najlepšom poriadku. Len ten kocúrisko Juan vymňaukáva ako blázon, je mu zima tipujem. Stále má pocit, že mu to tu celé patrí. Sedí na stoličke za stolom a pozoruje ľudí ako jedia, stretnete ho špacírovať sa na streche, keď idete povešať prádlo a niekedy na neho natrafíte ako sedí na bidete, keď vojdete do kúpeľne.
Kukla som aj film Gilda s Ritou Hayworth, na týchto klasikách som vždy obklopená starúšikmi, ale to len dotvára atmosféru :D.
Na portugalčine sme si na hodine urobili takú kvázi oslavu sv. Jána. Učiteľka doniesla pukance, arašídy a limo a pozerali sme dokument o regiónoch Brazílie. To je neuveriteľné, ale juh Brazílie to je druhé Nemecko vyzerá to tak. Okrem iného tam žije veľa Poliakov, Ukrajincov a Talianov. Ale konajú sa tam pivné slávnosti, dodržiavajú tradície aj jazyk, plus architektúra.
Začali sme mávať hodiny tanga dva krát do týždňa, takže očakávam rapídne zlepšenie :D. Maicol vyhlásil, že tancujem ako beštia (skúsim to brať pozitívne pravdaže). Konečne bol aj vyrovnaný počet žien a mužov a zdá sa mi, že v krokoch už nadobúdam istotu, tak toľko z osobných úspechov.
Po dlhej dobe som bola aj v telocvični. Cvičili sme v pároch a keďže som došla neskoro, ušiel sa mi jeden starší pán, ktorý ale niektoré cviky zvládal lepšie než ja, takže z hodiny som odchádzala s komplexami :D.
Vo štvrtok sme v škole upravovali nástenky, stavali stavebnice a malá Leti mi nakreslila asi desať výkresov. Spolubývajúci Dario sa odsťahoval do centra. Tak sme to boli spolu s Yessicou a Florenciou zapiť na námestí.
V piatok robila Matilde novým deťom psychologické testy, tak som sa prizerala a študovala si ich posudky. Tfuj a plný tanier polenty som musela zjesť, to je nefér. Aby som si vylepšila chuť pozvala som baby večer na pizzu.
Sobotný večer sme strávili s Yessi s pukancami a filmom Diablov hrob (hej, bol to taký prepadák, ako aj názov hovorí). V nedeľu féria – podarilo sa mi uloviť skvelý opasok a blúzku. Nádhernosti, veľmi sa teším. Večer idem do divadla na trojhodinového Shakespeara, verím, že mi hlava neodkvecne.
Buďte bdelí a šťastní :D!
Cez týždeň mali deti prázdniny, tak som bola v škole len vo štvrtok a piatok. Budúci týždeň sa škola zatvára. Takže relax veľký.
Na španielčine sme si s Katiou vymenili filmy, dokumenty a hudbu, dostala som sa aj k tangovej hudbe. Bohu vďaka za Katiu a za „intelektuálnu saturáciu“, ktorú mi poskytuje. Na nezaplatenie. Rio de la Plata má teraz farbu kávy s mliekom, s vlnami a ďalšími špeciálnymi efektami. Ja pokračujem v zháňaní darčekov a tak som sa minule pristavila pri tete, ktorá predáva odznaky, zrkadielka, zápisníky a iné krásne veci a padol mi do oka jeden zápisník. Nemala som ale peniaze, tak jej vravím, nech mi ho odloží. Ona, že nech nerobím fóry a nech si ho vezmem hneď. Snažila som sa ju presvedčiť, že to sa tak nerobí. Ale ona trvala na tom, že áno :D. Niekedy vás ľudia skrátka prekvapia aj v pozitívnom smere.
Náš šialený pán a vládca konečne vymenil zámku na vchodových asi 4-metrových dverách, ktoré sú ťažké ako fras a nikdy nešli otvoriť. Na začiatku tvrdil, že to treba len taký malý trik, že dvere pritiahneš a je to. Pravdou však bolo, že každý jeden dverami mykal a niekedy som bola odkázaná poprosiť niekoho nech mi príde otvoriť, či zamknúť. Teraz je ale už všetko v najlepšom poriadku. Len ten kocúrisko Juan vymňaukáva ako blázon, je mu zima tipujem. Stále má pocit, že mu to tu celé patrí. Sedí na stoličke za stolom a pozoruje ľudí ako jedia, stretnete ho špacírovať sa na streche, keď idete povešať prádlo a niekedy na neho natrafíte ako sedí na bidete, keď vojdete do kúpeľne.
Kukla som aj film Gilda s Ritou Hayworth, na týchto klasikách som vždy obklopená starúšikmi, ale to len dotvára atmosféru :D.
Na portugalčine sme si na hodine urobili takú kvázi oslavu sv. Jána. Učiteľka doniesla pukance, arašídy a limo a pozerali sme dokument o regiónoch Brazílie. To je neuveriteľné, ale juh Brazílie to je druhé Nemecko vyzerá to tak. Okrem iného tam žije veľa Poliakov, Ukrajincov a Talianov. Ale konajú sa tam pivné slávnosti, dodržiavajú tradície aj jazyk, plus architektúra.
Začali sme mávať hodiny tanga dva krát do týždňa, takže očakávam rapídne zlepšenie :D. Maicol vyhlásil, že tancujem ako beštia (skúsim to brať pozitívne pravdaže). Konečne bol aj vyrovnaný počet žien a mužov a zdá sa mi, že v krokoch už nadobúdam istotu, tak toľko z osobných úspechov.
Po dlhej dobe som bola aj v telocvični. Cvičili sme v pároch a keďže som došla neskoro, ušiel sa mi jeden starší pán, ktorý ale niektoré cviky zvládal lepšie než ja, takže z hodiny som odchádzala s komplexami :D.
Vo štvrtok sme v škole upravovali nástenky, stavali stavebnice a malá Leti mi nakreslila asi desať výkresov. Spolubývajúci Dario sa odsťahoval do centra. Tak sme to boli spolu s Yessicou a Florenciou zapiť na námestí.
V piatok robila Matilde novým deťom psychologické testy, tak som sa prizerala a študovala si ich posudky. Tfuj a plný tanier polenty som musela zjesť, to je nefér. Aby som si vylepšila chuť pozvala som baby večer na pizzu.
Sobotný večer sme strávili s Yessi s pukancami a filmom Diablov hrob (hej, bol to taký prepadák, ako aj názov hovorí). V nedeľu féria – podarilo sa mi uloviť skvelý opasok a blúzku. Nádhernosti, veľmi sa teším. Večer idem do divadla na trojhodinového Shakespeara, verím, že mi hlava neodkvecne.
Buďte bdelí a šťastní :D!
nedeľa 26. júna 2011
Čo moje oči zočili a o prepchatí sa hamburgermi
Ha! Od pondelka nám začínajú dva týždne zimných prázdnin. To znamená, že v podstate sa v Cedame nebude vyučovať a ja sa snáď doliečim komplet-úplne, lebo tento týždeň ma ničilo najmä hrdlo.
V Cedame som vyrábala pre potreby učiteliek dve kartónové kocky, čo je bez priestorovej predstavivosti dosti náročná úloha, ale taká maličkosť ma predsa neodradí. Do cyklu čiernobielych pondelkových filmov sa vkradol beťár film farebný. A to konkrétne Imitation of life s Lanou Turner, ako píše bulletin herečka očarujúco krásna, ktorá mala na konte sedem manželstiev.
Na portugalčine sme si mali v skupinách pripraviť ústnu presentation o regiónoch Brazílie. Sme o poznanie bohatší, vieme legendu o pôvode tropickej rastliny guarana, pričom sme k tomu tematicky popíjali nápoj guarana, na ktorý od návštev Brazílie nedám dopustiť. Tá Brazília je vám čarovná krajina... Takže prvý “verejný“ pokus o hovorenie po portugalsky si odškrtávam :D.
Počas obeda v Cedame sme sa s Braianom a Germanom bavili, čo budú robiť cez prázdniny. Braian sa mi zveril (nie neležal pritom na psychoterautickom gauči :P), že pôjde k babke, ktorá býva v nemenovanej montevidejskej štvrti. Na to mi kuchárka Laura hovorí, aby som tam v žiadnom prípade nešla, lebo je to nebezpečná oblasť, kde sa kradne. Braian zrazu na mňa vyočí očiská a povie: Tak tam teda nepôjdem, keď ma tam okradnú. Takto nejako prichádzajú deti o prázdninové ilúzie.
Teraz tu prší o sto šesť, čo znamená, že sa mi veľmi zídu dokumenty od Matúška, ktorými nás zásobil v hojnej miere – vrelá vďaka. Páčil sa mi dokument 100 days, v ktorom jeden maďarský pán rozpráva o svojom živote a vraví, že jeho syn keď bol malý chcel byť astronautom (pričom dodáva, že je zvláštne ako deti vždy presne vedia, čo je dôležité). Pokračuje, že ako tínedžer túto svoju schopnosť úplne stratil a rozhodol sa byť inštruktorom lyžovania. To jeho otec komentuje slovami: Len idiot si môže vybrať také zamestnanie v čase globálneho otepľovania, ktoré má celosvetový dopad :D.
Neviem, či som to už spomínala, ale tu v Uruguayi ( a pravdepodobne aj v ostatných krajinách Latinskej Ameriky, Nicaragua a Brazília isto) sa vo veľkom oslavujú 15. narodeniny dievčat. Rodičia vešajú blahoprajné plagáty na ulici, na oslavu sa pozvú snáď všetci príbuzní a oslávenkyňa spolu s kamarátmi natáča video v parku či v meste (niečo na štýl stužkovej). Na tieto oslavy idú úspory a dievčina má šaty v štýle všetkých princezien Walta Disneyho. U chlapcov sú takéto oslavy k ich 18tke.
Z piatku stojí za zmienku úžasný cheescake s jahodovou polevou s Dionysiou, akurát by kaviareň nemuseli zatvárať už o siedmej. Konečne som sa od svojho príchodu do Uruguayskej republiky dostala aj na divadelné predstavenie. Boli sme v Teatre Solis, čo je také národné divadlo povedzme, v zostave Katia, jej 60-ročný žiak z hodín francúzštiny, ktorého volá taxi boy a ja. Hra trvala našťastie len jednu hodinu, volala sa Clandestina a bola o živote prostitútok. Potom sme išli do jedného novootvoreného “lokálu“, ktorý vlastnia scestovaní Francúzi. Príjemné miesto s dobrými cenami. Dala som si medovinu na hrdlo a popapali sme aj humus, olivy a chutné tortilly, všetko domáce a ozaj dobrééé.
V sobotu sme išli na Spaziergang do starého mesta, ale čuduj sa svete, začalo pršať, tak Mekáč poslúžil ako hniezdo záchrany. Dali sme si hamburger – vždy keď vojdem do Mekáču obkukávam ľudí v kuchyni a všetkých pracovníkov, ako im to ide a pritom nostalgicky spomínam na svoje kuchárske umenie, ktoré som v Nemecku a Amerike predvádzala – a kukali na zamračené Staré mesto. Strážnik pri východe mal potrebu precvičovať so mnou angličtinu, aj keď ja som na neho neúnavne hovorila po španielsky. Snažila som sa ho nachytať, že som tunajšia. Pýtal sa kde ideme, či bývame v Pocitos (čo je jedna z naj štvrtí v Montevideu), bol ale dosť vedľa, lebo ulica na ktorej si nažívame patrí medzi najnevzhľadnejšie v celom meste. Ale aspoň, že trošku snobbisch pôsobíme, keď už nič iné :D.
Večer sme kukli ešte The bucket list, film s Morganom Freemanom a Jackom Nicholsnom – zbožňujem toho herca bezhranične. A keďže Florenciu o 11tej v noci pochytila akási depresia museli sme to akútne riešiť hamburgerom (väčším ako moja hlava) s hranolkami. V takýchto situáciách netreba strácať čas.
Nedeľa – prší. Prádlo na streche mi zmoklo už dvakrát a všade okrem postele mi je riadna kosa. Čo narobíme – Uruguay nie je país tropical a Karibik je ďaleko.
Posielam besos!!!
V Cedame som vyrábala pre potreby učiteliek dve kartónové kocky, čo je bez priestorovej predstavivosti dosti náročná úloha, ale taká maličkosť ma predsa neodradí. Do cyklu čiernobielych pondelkových filmov sa vkradol beťár film farebný. A to konkrétne Imitation of life s Lanou Turner, ako píše bulletin herečka očarujúco krásna, ktorá mala na konte sedem manželstiev.
Na portugalčine sme si mali v skupinách pripraviť ústnu presentation o regiónoch Brazílie. Sme o poznanie bohatší, vieme legendu o pôvode tropickej rastliny guarana, pričom sme k tomu tematicky popíjali nápoj guarana, na ktorý od návštev Brazílie nedám dopustiť. Tá Brazília je vám čarovná krajina... Takže prvý “verejný“ pokus o hovorenie po portugalsky si odškrtávam :D.
Počas obeda v Cedame sme sa s Braianom a Germanom bavili, čo budú robiť cez prázdniny. Braian sa mi zveril (nie neležal pritom na psychoterautickom gauči :P), že pôjde k babke, ktorá býva v nemenovanej montevidejskej štvrti. Na to mi kuchárka Laura hovorí, aby som tam v žiadnom prípade nešla, lebo je to nebezpečná oblasť, kde sa kradne. Braian zrazu na mňa vyočí očiská a povie: Tak tam teda nepôjdem, keď ma tam okradnú. Takto nejako prichádzajú deti o prázdninové ilúzie.
Teraz tu prší o sto šesť, čo znamená, že sa mi veľmi zídu dokumenty od Matúška, ktorými nás zásobil v hojnej miere – vrelá vďaka. Páčil sa mi dokument 100 days, v ktorom jeden maďarský pán rozpráva o svojom živote a vraví, že jeho syn keď bol malý chcel byť astronautom (pričom dodáva, že je zvláštne ako deti vždy presne vedia, čo je dôležité). Pokračuje, že ako tínedžer túto svoju schopnosť úplne stratil a rozhodol sa byť inštruktorom lyžovania. To jeho otec komentuje slovami: Len idiot si môže vybrať také zamestnanie v čase globálneho otepľovania, ktoré má celosvetový dopad :D.
Neviem, či som to už spomínala, ale tu v Uruguayi ( a pravdepodobne aj v ostatných krajinách Latinskej Ameriky, Nicaragua a Brazília isto) sa vo veľkom oslavujú 15. narodeniny dievčat. Rodičia vešajú blahoprajné plagáty na ulici, na oslavu sa pozvú snáď všetci príbuzní a oslávenkyňa spolu s kamarátmi natáča video v parku či v meste (niečo na štýl stužkovej). Na tieto oslavy idú úspory a dievčina má šaty v štýle všetkých princezien Walta Disneyho. U chlapcov sú takéto oslavy k ich 18tke.
Z piatku stojí za zmienku úžasný cheescake s jahodovou polevou s Dionysiou, akurát by kaviareň nemuseli zatvárať už o siedmej. Konečne som sa od svojho príchodu do Uruguayskej republiky dostala aj na divadelné predstavenie. Boli sme v Teatre Solis, čo je také národné divadlo povedzme, v zostave Katia, jej 60-ročný žiak z hodín francúzštiny, ktorého volá taxi boy a ja. Hra trvala našťastie len jednu hodinu, volala sa Clandestina a bola o živote prostitútok. Potom sme išli do jedného novootvoreného “lokálu“, ktorý vlastnia scestovaní Francúzi. Príjemné miesto s dobrými cenami. Dala som si medovinu na hrdlo a popapali sme aj humus, olivy a chutné tortilly, všetko domáce a ozaj dobrééé.
V sobotu sme išli na Spaziergang do starého mesta, ale čuduj sa svete, začalo pršať, tak Mekáč poslúžil ako hniezdo záchrany. Dali sme si hamburger – vždy keď vojdem do Mekáču obkukávam ľudí v kuchyni a všetkých pracovníkov, ako im to ide a pritom nostalgicky spomínam na svoje kuchárske umenie, ktoré som v Nemecku a Amerike predvádzala – a kukali na zamračené Staré mesto. Strážnik pri východe mal potrebu precvičovať so mnou angličtinu, aj keď ja som na neho neúnavne hovorila po španielsky. Snažila som sa ho nachytať, že som tunajšia. Pýtal sa kde ideme, či bývame v Pocitos (čo je jedna z naj štvrtí v Montevideu), bol ale dosť vedľa, lebo ulica na ktorej si nažívame patrí medzi najnevzhľadnejšie v celom meste. Ale aspoň, že trošku snobbisch pôsobíme, keď už nič iné :D.
Večer sme kukli ešte The bucket list, film s Morganom Freemanom a Jackom Nicholsnom – zbožňujem toho herca bezhranične. A keďže Florenciu o 11tej v noci pochytila akási depresia museli sme to akútne riešiť hamburgerom (väčším ako moja hlava) s hranolkami. V takýchto situáciách netreba strácať čas.
Nedeľa – prší. Prádlo na streche mi zmoklo už dvakrát a všade okrem postele mi je riadna kosa. Čo narobíme – Uruguay nie je país tropical a Karibik je ďaleko.
Posielam besos!!!
nedeľa 19. júna 2011
O tajných cestách šváboch v mikrovlnke a lavórovej pohotovosti
Drahí moji – vy ste ešte nevideli film Kráľova reč (El discurso el rey) na čo čakáte prosím vás? My sme si ho boli kuknúť s Fiorelou v cinematece a rozhodne ma zaujal. Najmä herectvo Helen Bonham Carter a Geffrey Rusha ako logopéda so zaujímavými technikami liečby. Dokonca sme po filme náhodne natrafili na Dionýsiu s jej milým a celé to zajedli uruguayským “národným jedlom“ pizzou.
Cez týždeň som zastupovala na hodine počítačov, jasné, že sa deti mohli hrať. Ja som benevolentný pedagóg (ktorý sa do počítačov veľmi nevyzná, tak preto). Bola aj čierno-biela klasika, čoby nie. Tentokrát Mildred Pierce s Joan Crawford. Ako tak pozerám tie filmy nadobúdam pocit, že tí herci mali také výpovedné tváre, alebo je to absenciou farby (či spojitosťou s bermudským trojuholníkom)?
Každý týždeň do Cedamu teraz prichádzajú nové deti. Malý Pablo, ktorý len o niečo staršieho brata Diega volá viejo (starec :D), hanblivá Romina, či pehatá Melissa. Tá sa pri prechádzke pýtala Leticie, či som jej mama a ona na to, že áno. Takže aj k dieťaťu som tu prišla. Leticia je zlatíčko, ktorá vždy keď ma zbadá, sa na mňa zavesí a má ma ako na vodítku – nedá sa odolať, asi je to nedostatkom pevnej vôle.
Po týždni sme sa konečne dočkali mikrovlnky. Náš pán a vládca ju totiž odniesol s tým, že sa do nej nejakým intergalaktickým spôsobom dostali šváby, ktorým sa v kuchyni a v špajzi ohromne páči. Takže pri používaní mikrovlnky bolo možné vo štvorci, kde sa odrátava čas možné vidieť vykračovať si veselého švába. A tu mi napadlo, že by sa mohlo začať používať prirovnanie: Spokojní ako šváb v útrobách mikrovlnky (dobre, možno, že sa to neujme a nezľudovie, ale tak za pokus to stojí).
Keď som sa nezdarne pokúšala zistiť akým spôsobom pracuje nová mikrovlnka, spolubývajúci to okomentoval slovami, že mám priznať, že ma do Uruguaya poslali, aby sa ma zbavili.
Stredu a vo štvrtok som sa moc necítila a potrebovala som vyležať svoje prechladnutie, takže som dovolenkovala. Spolubývajúce sa o mňa príkladne starali, urobili mi obed a Yessica mi vymiešala med s citrónom a olejom v ohromnej dávke, že vraj osvedčený rodinný recept. Ja som stihla upratať skriňu, pozrieť si asi tri filmy a kreatívne sa vyžívať. O polnoci sme si s spolupenzijníkmi kukli film El Diablo, pričom pršalo a blýskalo sa, čo len dotváralo veselú atmosféru filmu (že ja sa vždy dám na tie horory... ).
Tangeria, kde mávame hodiny tanga je miestom, ktoré ozaj môžem. Naposledy pršalo ako o dušu, dve mačenca hrajúce sa s igelitkou prebehovali cez parket a Maicol vysvetľoval, akým spôsobom sa treba do tanga vložiť. Tie hodiny mi aj chýbať budú, musím sa popozerať na Slovensku či na niečo podobné nenatrafím.
V piatok som už ležať nevydržala, tak som išla na španielčinu a do školy. Tam sme sa na hodine Matilde hrali na supermarket. Deti si zo žinienok postavili domy, len Guillermo sa rozhodol zostať mimo a spal teda ako bezdomovec, zakrytý žinienkou a dekou (inšpirovaný montevidejskými ulicami).
Erik z penziónu mi tvrdí, že ma vždy vidí pripravovať a variť niečo divné. Ja za to nemôžem, že on neodlíši baklažán od uhorky.
V sobotu som dala tri telefonáty cez skype (som sa hecla :D) a s Florenciou sme išli - ako sa na uruguayské dievky patrí - piť maté pred Palacio Legislativo. Skočila som si aj do svojho liebes-umeleckého obchodu, kde mi pani predavačka hovorí, že som plná entuziazmu, čo sa týka návštev toho obchodu.
Večer sa hrozitánsky rozpršalo, tak nám náš pán a vládca prišiel do izby oznámiť, že pri takej silnej búrke je možné, že nám bude na dvoch miestach zatekať do izby. Názorne nám ukázal kde (všetko podozrivo blízko mojej postele, sakra) a vypoklonkoval sa vykonávať oznamy ďalším obyvateľom. Okolo piatej ráno som sa veru aj zobudila na čudesný zvuk (predtým sme pozerali horor Nemý dom a tak som nevedela či som v deji toho filmu, alebo sa splnilo proroctvo nášho pána). Hej, Nostradamus mal pravdu a ja som išla pre handru a lavor. Pršať neprestáva ani cez deň, tak buď sa na fériu vyberiem na loďke, alebo budem konečne prinútená učiť sa portugalčinu.
Nohy v teple a pozitívneho ducha všetkým (ale nie toho z Nemého domu)!
Cez týždeň som zastupovala na hodine počítačov, jasné, že sa deti mohli hrať. Ja som benevolentný pedagóg (ktorý sa do počítačov veľmi nevyzná, tak preto). Bola aj čierno-biela klasika, čoby nie. Tentokrát Mildred Pierce s Joan Crawford. Ako tak pozerám tie filmy nadobúdam pocit, že tí herci mali také výpovedné tváre, alebo je to absenciou farby (či spojitosťou s bermudským trojuholníkom)?
Každý týždeň do Cedamu teraz prichádzajú nové deti. Malý Pablo, ktorý len o niečo staršieho brata Diega volá viejo (starec :D), hanblivá Romina, či pehatá Melissa. Tá sa pri prechádzke pýtala Leticie, či som jej mama a ona na to, že áno. Takže aj k dieťaťu som tu prišla. Leticia je zlatíčko, ktorá vždy keď ma zbadá, sa na mňa zavesí a má ma ako na vodítku – nedá sa odolať, asi je to nedostatkom pevnej vôle.
Po týždni sme sa konečne dočkali mikrovlnky. Náš pán a vládca ju totiž odniesol s tým, že sa do nej nejakým intergalaktickým spôsobom dostali šváby, ktorým sa v kuchyni a v špajzi ohromne páči. Takže pri používaní mikrovlnky bolo možné vo štvorci, kde sa odrátava čas možné vidieť vykračovať si veselého švába. A tu mi napadlo, že by sa mohlo začať používať prirovnanie: Spokojní ako šváb v útrobách mikrovlnky (dobre, možno, že sa to neujme a nezľudovie, ale tak za pokus to stojí).
Keď som sa nezdarne pokúšala zistiť akým spôsobom pracuje nová mikrovlnka, spolubývajúci to okomentoval slovami, že mám priznať, že ma do Uruguaya poslali, aby sa ma zbavili.
Stredu a vo štvrtok som sa moc necítila a potrebovala som vyležať svoje prechladnutie, takže som dovolenkovala. Spolubývajúce sa o mňa príkladne starali, urobili mi obed a Yessica mi vymiešala med s citrónom a olejom v ohromnej dávke, že vraj osvedčený rodinný recept. Ja som stihla upratať skriňu, pozrieť si asi tri filmy a kreatívne sa vyžívať. O polnoci sme si s spolupenzijníkmi kukli film El Diablo, pričom pršalo a blýskalo sa, čo len dotváralo veselú atmosféru filmu (že ja sa vždy dám na tie horory... ).
Tangeria, kde mávame hodiny tanga je miestom, ktoré ozaj môžem. Naposledy pršalo ako o dušu, dve mačenca hrajúce sa s igelitkou prebehovali cez parket a Maicol vysvetľoval, akým spôsobom sa treba do tanga vložiť. Tie hodiny mi aj chýbať budú, musím sa popozerať na Slovensku či na niečo podobné nenatrafím.
V piatok som už ležať nevydržala, tak som išla na španielčinu a do školy. Tam sme sa na hodine Matilde hrali na supermarket. Deti si zo žinienok postavili domy, len Guillermo sa rozhodol zostať mimo a spal teda ako bezdomovec, zakrytý žinienkou a dekou (inšpirovaný montevidejskými ulicami).
Erik z penziónu mi tvrdí, že ma vždy vidí pripravovať a variť niečo divné. Ja za to nemôžem, že on neodlíši baklažán od uhorky.
V sobotu som dala tri telefonáty cez skype (som sa hecla :D) a s Florenciou sme išli - ako sa na uruguayské dievky patrí - piť maté pred Palacio Legislativo. Skočila som si aj do svojho liebes-umeleckého obchodu, kde mi pani predavačka hovorí, že som plná entuziazmu, čo sa týka návštev toho obchodu.
Večer sa hrozitánsky rozpršalo, tak nám náš pán a vládca prišiel do izby oznámiť, že pri takej silnej búrke je možné, že nám bude na dvoch miestach zatekať do izby. Názorne nám ukázal kde (všetko podozrivo blízko mojej postele, sakra) a vypoklonkoval sa vykonávať oznamy ďalším obyvateľom. Okolo piatej ráno som sa veru aj zobudila na čudesný zvuk (predtým sme pozerali horor Nemý dom a tak som nevedela či som v deji toho filmu, alebo sa splnilo proroctvo nášho pána). Hej, Nostradamus mal pravdu a ja som išla pre handru a lavor. Pršať neprestáva ani cez deň, tak buď sa na fériu vyberiem na loďke, alebo budem konečne prinútená učiť sa portugalčinu.
Nohy v teple a pozitívneho ducha všetkým (ale nie toho z Nemého domu)!
nedeľa 12. júna 2011
Ako si ustelieš, tak budeš spať
Opäť prechladnutá, už to ani zaujímavé nie je. A to aj napriek tomu ako som si ustlala. Spím nasledovne: plachta, deka (ako podklad) a prikrývam sa paplónom, dekou, ďalším paplónom a veľkou dekou (premenila som sa na bigmac, ktorý som kedysi v Mekáči tak umne vedela pripravovať :D – pripomenula mi to muža z Kafkovho Chrobáka – z kategórie voľné asociácie).
Minulú nedeľu som ochutnala fainu s mozarellou a figazu (pizza s cibuľovým základom), toľko z gurmánskeho okienka. Fiorella mi objasnila, že v Uruguayi jedia pizzu s fainou na vrchu a tento výtvor sa volá el caballo (kôň). No ale to jedlo okolo koňa ani neprešlo, tak neviem.
Z čierno-bielej klasiky som videla film All about Eve s Bette Davis. Aké krásne šaty s lodičkovým výstrihom (niektoré skôr pripomínajú parníky) sa v tej dobe nosili, sakra. Vo filme sa mihla aj božská Marilyn.
V sekáči sa mi konečne podarilo nakúpiť ekonomicky a odolať všetkým drahým nástrahám. Som na seba pyšná. Na portugalčine sa bavím na tom, ako sa s Grékyňou Dionýsiou trápime s minulým časom (ktorý zvyknem pliesť ešte aj v španielčine :P). Keď mi v hlave preskočí tak jej začnem vysvetľovať veci po slovensky a ona na to, či má pokračovať po grécky.
V Cedame zvyknem v poslednej úlohe zadávať úlohy mladším deťom a tým, ktorí myslia trošku pomalšie – aspoň aj ja stíham :D. Minule som pri mojom horlivom vysvetľovaní ako sa odčítava, sama zabudla ako sa to robí. Som maestra na pohľadanie. Máme nového žiaka Juana Manuela, ktorý pri každej príležitosti opakuje výkrik Mama mia (takým vážno-smiešnym spôsobom).
V umeleckom obchode som si nakúpilo ďalší materiál a v knižnici začala čítať cestopis o Moldavsku, lebo je možné že sa tam v septembri vyberiem. Ale nebudem predbiehať.
Vo štvrtok sme boli s Dionýsiou na kávu (zdieľať naše dobrovoľnícke osudy) a pozrieť sa na hodinu tanga, ktorú vedie jej priateľ. Po ceste domov som si po Tristan Narvajovi opakovala tangové kroky, ešte dobre, že sa už zotmelo.
Na víkend som si navarila ravioly s mmmm brokolicou, ocitla sa v múzeu v ktorom sa práve čítali legendy o pôvodných obyvateľov, pričom na konci sme sa pochytali za ruky (niečo ako skupinová terapia :P). Vyrelaxovala som sa na Ramble, pri včerajších 18 stupňoch to nebol až taký problém.
V nedeľu som v rámci svojho liečenia vybehla na fériu – má na mňa blahodárne účinky totiž. Je pravda, že Uruguajčan ťa pozoruje, ako vraví aj názov jednej kapitoly knihy Bohužiaľ sa máme dobre. Ujo od arašídov a čokolády mi dnes vraví, že ma cez týždeň videl ísť po hlavnej ulici, pričom som jedla niečo iné než čo som si kúpila od neho. Zobral to ako zradu. Ja začínam byť paranoidná. Predavači a rôzne živly na ulici ma rozoznávajú už zdiaľky (prichádza čas zmeniť prostredie :D). Volajú na mňa ako napríklad ujo, ktorý sedí vždy oproti dverám našej ubytovne. A cestou z fériu na mňa kričí: Hola simpática, nemáš niečo na jedenie? Kvôli jeho nedostatku zubov sme zvolili mandarínku (jablko nemalo veľký úspech). Okrem iného som sa dozvedela, že teta, ktorá mi predala sveter ma za manžela Slovinca a našla jednu knihu v maďarčine.
Idem sa natlačiť vitamínmi a stratiť sa pod mojimi paplónmi a dekami.
Majte sa a nech vás bacily obchádzajú!
Minulú nedeľu som ochutnala fainu s mozarellou a figazu (pizza s cibuľovým základom), toľko z gurmánskeho okienka. Fiorella mi objasnila, že v Uruguayi jedia pizzu s fainou na vrchu a tento výtvor sa volá el caballo (kôň). No ale to jedlo okolo koňa ani neprešlo, tak neviem.
Z čierno-bielej klasiky som videla film All about Eve s Bette Davis. Aké krásne šaty s lodičkovým výstrihom (niektoré skôr pripomínajú parníky) sa v tej dobe nosili, sakra. Vo filme sa mihla aj božská Marilyn.
V sekáči sa mi konečne podarilo nakúpiť ekonomicky a odolať všetkým drahým nástrahám. Som na seba pyšná. Na portugalčine sa bavím na tom, ako sa s Grékyňou Dionýsiou trápime s minulým časom (ktorý zvyknem pliesť ešte aj v španielčine :P). Keď mi v hlave preskočí tak jej začnem vysvetľovať veci po slovensky a ona na to, či má pokračovať po grécky.
V Cedame zvyknem v poslednej úlohe zadávať úlohy mladším deťom a tým, ktorí myslia trošku pomalšie – aspoň aj ja stíham :D. Minule som pri mojom horlivom vysvetľovaní ako sa odčítava, sama zabudla ako sa to robí. Som maestra na pohľadanie. Máme nového žiaka Juana Manuela, ktorý pri každej príležitosti opakuje výkrik Mama mia (takým vážno-smiešnym spôsobom).
V umeleckom obchode som si nakúpilo ďalší materiál a v knižnici začala čítať cestopis o Moldavsku, lebo je možné že sa tam v septembri vyberiem. Ale nebudem predbiehať.
Vo štvrtok sme boli s Dionýsiou na kávu (zdieľať naše dobrovoľnícke osudy) a pozrieť sa na hodinu tanga, ktorú vedie jej priateľ. Po ceste domov som si po Tristan Narvajovi opakovala tangové kroky, ešte dobre, že sa už zotmelo.
Na víkend som si navarila ravioly s mmmm brokolicou, ocitla sa v múzeu v ktorom sa práve čítali legendy o pôvodných obyvateľov, pričom na konci sme sa pochytali za ruky (niečo ako skupinová terapia :P). Vyrelaxovala som sa na Ramble, pri včerajších 18 stupňoch to nebol až taký problém.
V nedeľu som v rámci svojho liečenia vybehla na fériu – má na mňa blahodárne účinky totiž. Je pravda, že Uruguajčan ťa pozoruje, ako vraví aj názov jednej kapitoly knihy Bohužiaľ sa máme dobre. Ujo od arašídov a čokolády mi dnes vraví, že ma cez týždeň videl ísť po hlavnej ulici, pričom som jedla niečo iné než čo som si kúpila od neho. Zobral to ako zradu. Ja začínam byť paranoidná. Predavači a rôzne živly na ulici ma rozoznávajú už zdiaľky (prichádza čas zmeniť prostredie :D). Volajú na mňa ako napríklad ujo, ktorý sedí vždy oproti dverám našej ubytovne. A cestou z fériu na mňa kričí: Hola simpática, nemáš niečo na jedenie? Kvôli jeho nedostatku zubov sme zvolili mandarínku (jablko nemalo veľký úspech). Okrem iného som sa dozvedela, že teta, ktorá mi predala sveter ma za manžela Slovinca a našla jednu knihu v maďarčine.
Idem sa natlačiť vitamínmi a stratiť sa pod mojimi paplónmi a dekami.
Majte sa a nech vás bacily obchádzajú!
nedeľa 5. júna 2011
Ako nevybočovať z pruhov a pero sa ako pero iba tvári
Ďalšiu časť mojej odysey zahájim informáciou, že som šťastlivo dočítala Bukowského Ženy. To vám teda bol bohém. Prešla som na knihy o tangu. Po prečítaní Psychológia tanga, vysvitlo, že hlavný hrdina jedného tangového textu trpel vlastne oidipovským syndrómom, ale nakoniec svojej drahej matke odpustil.
Mala som aj tú česť vidieť film Električka zvaná túžba s prekrásnym a drsným Marlonom Brandom :D. páčilo, páčilo a veľmi.
Ešte sme dooslavovali 19 rôčkov mojej spolubývajúcej Yessi (kedy som ja mala 19 prosím vás?). Išli sme na kanadské chivito s hranolkami, i keď o jedenástej večer zjesť takú porciu bola fuška. Ale bolo to vynikajúce, zdá sa mi, že mám mäsový absťák. Som síce na tofu, sóju, zeleninu a blabla, ale mäso mi už začína chýbať... Už začínam premýšľať čo si poprosím ako jedlo na privítanie (to bude nasledovať hneď po červenom koberci :P).
V stredu som sa po dlhšej odmlke vybrala na candombe. Učiteľ nám o chvíľu odchádza na dva týždne do Španielska a mne tiež už nezostáva veľa času (melodráma :D), tak ešte čo-to z toho rytmu by som si chcela vtrepať do hlavy a rúk. No to hranie mi ide len tak-tak, ale za to mi vrátnik pochválil moju pestrofarebnú peruánsku čiapku a priznal sa, že má dvoch známych Slovákov, tak teraz už troch. Bol veľmi úslužný a doniesol mi ohrievač až k nohám (ešte perly a diamanty si poprosím :D).
S deťmi sme mali vychádzku na atletickú dráhu, kde nám profesorka urobila výklad všetkých disciplín a náradia. Postarší ujo nám vrhol oštep na ukážku za zúrivého pískania a vykrikovania detí. Mali sme sa zdržovať len v pruhoch 7 a 8, aby sme nenarušovali auru a koncentráciu prítomných bežcov na dráhe. 7 a 8 znie dobre, ale deti to ťahalo viac do pruhov 5 a 6 :D. Spoločne sme si zabehali a aj zaskákali do piesku – ja len tak symbolicky, aby sa deti zasmiali (skok, okrem iného, mi nikdy veľmi nešiel, čo je vzhľadom na moje kilometrové nohy dosť smutná hra osudu).
V piatok som po ceste do knižnice zbierali listy do igelitky ako asociálny jedinec, mala som totiž hodinu s deťmi. Na otázku učiteľky Silvie, či som listy zbierala zo zeme alebo liezla na strom, Augustin veselo odpovedal, že priamo zo stromu ako žirafa. Nie je nad prostú detskú úprimnosť. Piatok som si spravila večer NIKAM NEJDEM A ANI SA NEHNEM, taký ten keď by ste aj mali program, ale radšej sa vyvalíte a jete niečo nezdravé a je vám tak dobre.
V sobotu som sa vybrala na nákupy – obišla som galantérku a obchod s umeleckými potrebami. Pochytila ma prudká túžba niečo tvoriť, tak som si nakúpila materiál a maľovala a lakovala predmety, ktoré rozdám ako darčeky.
V nedeľu som v rámci svojej obsesie nevynechala dve férie, pričom z hight úlovkov spomeniem štyri mangá za skvelú cenu, recyklovanú pomaľovanú kabelku a rezance s tofu. Jeden ujo, u ktorého vždy nakupujem arašidy a tyčinky s čokoládovou príchuťou (kto si už v dnešnej dobe môže dovoliť ozajskú čokoládu? :D), mi hovorí, ty u mňa nakupuješ každú nedeľu, budem ti musieť otvoriť účet u mňa, tak predtým než odídeš ti musím dať nejakú pozornosť. Zlepšil mi deň ujo jeden.
Knižku od Venezuelčanky, čo som spomínala, som dočítala, o pobavilo ma ako dobre sa jej podarilo zachytiť uruguajskú mentalitu. Napríklad o predavačoch čohokoľvek v autobusoch napísala, že hoci predávajú len predmety ako perá či sladkosti, pri ich opisoch používajú sofistikované spojenia ako napríklad – toto pero je inštrument na písanie, ktorá sa aktivuje len jedným tlakom prsta (človek si často krát nie je istý, či tieto predmety nemajú čo do činenia s NASOU).
Dnes večer sa ešte chystám na vizitu k mojej spolužiačke z portugalčiny – Fiorelle, ktorá sa presťahovala a potom ideme na československý film Sedmikrásky od Věry Chytilovej. Konečne nebudem musieť čítať titulky :D.
Takže s pokrikom – Dajte mi viac mäsa a čokoláda pre každého – sa lúčim!
Mala som aj tú česť vidieť film Električka zvaná túžba s prekrásnym a drsným Marlonom Brandom :D. páčilo, páčilo a veľmi.
Ešte sme dooslavovali 19 rôčkov mojej spolubývajúcej Yessi (kedy som ja mala 19 prosím vás?). Išli sme na kanadské chivito s hranolkami, i keď o jedenástej večer zjesť takú porciu bola fuška. Ale bolo to vynikajúce, zdá sa mi, že mám mäsový absťák. Som síce na tofu, sóju, zeleninu a blabla, ale mäso mi už začína chýbať... Už začínam premýšľať čo si poprosím ako jedlo na privítanie (to bude nasledovať hneď po červenom koberci :P).
V stredu som sa po dlhšej odmlke vybrala na candombe. Učiteľ nám o chvíľu odchádza na dva týždne do Španielska a mne tiež už nezostáva veľa času (melodráma :D), tak ešte čo-to z toho rytmu by som si chcela vtrepať do hlavy a rúk. No to hranie mi ide len tak-tak, ale za to mi vrátnik pochválil moju pestrofarebnú peruánsku čiapku a priznal sa, že má dvoch známych Slovákov, tak teraz už troch. Bol veľmi úslužný a doniesol mi ohrievač až k nohám (ešte perly a diamanty si poprosím :D).
S deťmi sme mali vychádzku na atletickú dráhu, kde nám profesorka urobila výklad všetkých disciplín a náradia. Postarší ujo nám vrhol oštep na ukážku za zúrivého pískania a vykrikovania detí. Mali sme sa zdržovať len v pruhoch 7 a 8, aby sme nenarušovali auru a koncentráciu prítomných bežcov na dráhe. 7 a 8 znie dobre, ale deti to ťahalo viac do pruhov 5 a 6 :D. Spoločne sme si zabehali a aj zaskákali do piesku – ja len tak symbolicky, aby sa deti zasmiali (skok, okrem iného, mi nikdy veľmi nešiel, čo je vzhľadom na moje kilometrové nohy dosť smutná hra osudu).
V piatok som po ceste do knižnice zbierali listy do igelitky ako asociálny jedinec, mala som totiž hodinu s deťmi. Na otázku učiteľky Silvie, či som listy zbierala zo zeme alebo liezla na strom, Augustin veselo odpovedal, že priamo zo stromu ako žirafa. Nie je nad prostú detskú úprimnosť. Piatok som si spravila večer NIKAM NEJDEM A ANI SA NEHNEM, taký ten keď by ste aj mali program, ale radšej sa vyvalíte a jete niečo nezdravé a je vám tak dobre.
V sobotu som sa vybrala na nákupy – obišla som galantérku a obchod s umeleckými potrebami. Pochytila ma prudká túžba niečo tvoriť, tak som si nakúpila materiál a maľovala a lakovala predmety, ktoré rozdám ako darčeky.
V nedeľu som v rámci svojej obsesie nevynechala dve férie, pričom z hight úlovkov spomeniem štyri mangá za skvelú cenu, recyklovanú pomaľovanú kabelku a rezance s tofu. Jeden ujo, u ktorého vždy nakupujem arašidy a tyčinky s čokoládovou príchuťou (kto si už v dnešnej dobe môže dovoliť ozajskú čokoládu? :D), mi hovorí, ty u mňa nakupuješ každú nedeľu, budem ti musieť otvoriť účet u mňa, tak predtým než odídeš ti musím dať nejakú pozornosť. Zlepšil mi deň ujo jeden.
Knižku od Venezuelčanky, čo som spomínala, som dočítala, o pobavilo ma ako dobre sa jej podarilo zachytiť uruguajskú mentalitu. Napríklad o predavačoch čohokoľvek v autobusoch napísala, že hoci predávajú len predmety ako perá či sladkosti, pri ich opisoch používajú sofistikované spojenia ako napríklad – toto pero je inštrument na písanie, ktorá sa aktivuje len jedným tlakom prsta (človek si často krát nie je istý, či tieto predmety nemajú čo do činenia s NASOU).
Dnes večer sa ešte chystám na vizitu k mojej spolužiačke z portugalčiny – Fiorelle, ktorá sa presťahovala a potom ideme na československý film Sedmikrásky od Věry Chytilovej. Konečne nebudem musieť čítať titulky :D.
Takže s pokrikom – Dajte mi viac mäsa a čokoláda pre každého – sa lúčim!
nedeľa 29. mája 2011
Aj nebo sa dá ochutnať a odpočívaj v pokoji – hoc aj vo vodke
V Cedame mame ďalšieho nového chlapčúra, volá sa Juan Ignacio a nemá problémy so začlenením. Deti ho privítali zoradením sa do rady a predvedením uruguayskej hymny (pozn. z vlastnej iniciatívy). Malý Juan sa sťažuje, že jedlo na obed je studené, všetkých ohlušuje svojimi výkrikmi a rád sa púšťa do škriepok :P (mala som potrebu to slovo použiť, no).
V pondelok sme mali vychádzku do miestnej knižnice, kde deťom teta rozprávkárka hovorila o prednostiach kníh (nič to, že deti ju atakovali svojou láskou k počítačom a televízii) a porozprávala im príbeh o čarodejnici Violete, ktorá sa zmenšovala vždy keď pršalo a lietala na bagete. S Mateom sme viedli rozhovor na tému, či sa nebo dá ochutnať, lebo mi tvrdil, že keď som letela lietadlom, že som určite už musela nebo ochutnať a keď som tak ešte doteraz nespravila, mám nabudúce rozbiť okno :D. To budú mať zo mňa letušky isto radosť.
Kukla som si aj čierno-bielu klasiku Sunset Boulevard s Gloriou Swanson, ktorá hrala bývalú hviezdu nemého filmu, neschopnú zmieriť sa s faktom, že jej sláva už dávno pominula.
Počasie tu už je na čiapku, rukavice a tri páry ponožiek v topánkach. Ale nič to za to. Nesťažujem sa, aby som neprivolala veľké dažde :P.
Vo štvrtok tu bol deň knihy. Ranné deti pripravili predstavenie – modernú verziu Pinocchia a tie poobedné upravili príbeh Popolušky. V škole sme pre deti pripravili aj múzeum rozprávok, v ktorom boli kostými Snehulienky, Popolušky, či Sirény. Do niektorých sa deti aj navliekli. S Rosario sme vyrábali figúrky z papiera, ktoré deti mali zaodievať a s Matilde mali deti šiť, našťastie tupou ihlou, lebo by istotne prišlo k stratám na životoch.
Maicol (učiteľ tanga) si stále myslí, že som robila balet, neviem, kde na tú scestnú informáciu prišiel, ale bavím sa na tom. Pochválil ma, že mám „ľahkosť naučiť sa nové kroky a figúry“, len sa musím do tanga ponoriť telom aj dušou (to je ako od Rosamundy Pilcherovej, pardón :D).
Na španielčine sme prekladali salsový text pesničky Piraňa, ktorý pojednáva o žene, ktorá je dravá ako piraňa a jej mama hovorí, že sa neumýva a preto má na sebe pavučiny. Musím sa začať častejšie umývať, aby sa mi také čosi nestalo.
V sobotu som si napiekla palacinky a vybrala sa do mesta na nákupy (moja preferovaná činnosť :D). Poobede som si pozrela film Postřižiny, tá Vašáryová teda mala vlasiská riadne – čistá závisť z mojej strany.
Nedeľa je zasľúbená férii ako inak, vybehla som na tú našu, kde som si kúpila handmade krásny červený náhrdelník. Poobede ma Katia vzala na fériu vo štvrti Piedras blancas, ktorá je enormná a ponúka najmä kradnuté veci. Niečo typu blšák, kde sa dá kúpiť všeličo a za dobrú cenu. Mňa fascinuje, že Uruguajčania sú schopní predávať aj tri cesnaky a dva citróny napríklad, alebo štyri balenia syra, je v tom silná mágia veru. Obzvlášť sa mi páčil jeden stánok v ktorom pán predával, pár žiletiek, pri nich cesnaky a baterky – tomu sa už hovorí rôznorodosť.
Ak by ste si chceli urobiť predstavu o lifestyle mladých Uruguajčanov, pozrite si film 25 watts.
Ako som si tak čítala cestopis z Moldavska naďabila som na nasledovné:
„Na králův pohřeb v roce 1998 přijelo patnáct tisíc hostů ze všech koutů Evropy. Možná i neradno zahrávat si s komunitou okolo nového krále Arthura Carariho. Vždyť už jeho otec Mircea Carari byl tak trochu podivín a nechal se po své smrti zpopelnit i s osobním počítačem, faxem a mobilním telefonem. Údajně kvůli komunikaci ze záhrobí. Svérázný král odpočívá v mramorové hrobce vybavené barem, naplněným hádejte čím? Vodkou!“ (no a to som zvedavá, aké spojenie nadviaže s tým spopolneným telefónom :D).
Zostáva mi zaželať - dobré spojenie pre všetkých!
V pondelok sme mali vychádzku do miestnej knižnice, kde deťom teta rozprávkárka hovorila o prednostiach kníh (nič to, že deti ju atakovali svojou láskou k počítačom a televízii) a porozprávala im príbeh o čarodejnici Violete, ktorá sa zmenšovala vždy keď pršalo a lietala na bagete. S Mateom sme viedli rozhovor na tému, či sa nebo dá ochutnať, lebo mi tvrdil, že keď som letela lietadlom, že som určite už musela nebo ochutnať a keď som tak ešte doteraz nespravila, mám nabudúce rozbiť okno :D. To budú mať zo mňa letušky isto radosť.
Kukla som si aj čierno-bielu klasiku Sunset Boulevard s Gloriou Swanson, ktorá hrala bývalú hviezdu nemého filmu, neschopnú zmieriť sa s faktom, že jej sláva už dávno pominula.
Počasie tu už je na čiapku, rukavice a tri páry ponožiek v topánkach. Ale nič to za to. Nesťažujem sa, aby som neprivolala veľké dažde :P.
Vo štvrtok tu bol deň knihy. Ranné deti pripravili predstavenie – modernú verziu Pinocchia a tie poobedné upravili príbeh Popolušky. V škole sme pre deti pripravili aj múzeum rozprávok, v ktorom boli kostými Snehulienky, Popolušky, či Sirény. Do niektorých sa deti aj navliekli. S Rosario sme vyrábali figúrky z papiera, ktoré deti mali zaodievať a s Matilde mali deti šiť, našťastie tupou ihlou, lebo by istotne prišlo k stratám na životoch.
Maicol (učiteľ tanga) si stále myslí, že som robila balet, neviem, kde na tú scestnú informáciu prišiel, ale bavím sa na tom. Pochválil ma, že mám „ľahkosť naučiť sa nové kroky a figúry“, len sa musím do tanga ponoriť telom aj dušou (to je ako od Rosamundy Pilcherovej, pardón :D).
Na španielčine sme prekladali salsový text pesničky Piraňa, ktorý pojednáva o žene, ktorá je dravá ako piraňa a jej mama hovorí, že sa neumýva a preto má na sebe pavučiny. Musím sa začať častejšie umývať, aby sa mi také čosi nestalo.
V sobotu som si napiekla palacinky a vybrala sa do mesta na nákupy (moja preferovaná činnosť :D). Poobede som si pozrela film Postřižiny, tá Vašáryová teda mala vlasiská riadne – čistá závisť z mojej strany.
Nedeľa je zasľúbená férii ako inak, vybehla som na tú našu, kde som si kúpila handmade krásny červený náhrdelník. Poobede ma Katia vzala na fériu vo štvrti Piedras blancas, ktorá je enormná a ponúka najmä kradnuté veci. Niečo typu blšák, kde sa dá kúpiť všeličo a za dobrú cenu. Mňa fascinuje, že Uruguajčania sú schopní predávať aj tri cesnaky a dva citróny napríklad, alebo štyri balenia syra, je v tom silná mágia veru. Obzvlášť sa mi páčil jeden stánok v ktorom pán predával, pár žiletiek, pri nich cesnaky a baterky – tomu sa už hovorí rôznorodosť.
Ak by ste si chceli urobiť predstavu o lifestyle mladých Uruguajčanov, pozrite si film 25 watts.
Ako som si tak čítala cestopis z Moldavska naďabila som na nasledovné:
„Na králův pohřeb v roce 1998 přijelo patnáct tisíc hostů ze všech koutů Evropy. Možná i neradno zahrávat si s komunitou okolo nového krále Arthura Carariho. Vždyť už jeho otec Mircea Carari byl tak trochu podivín a nechal se po své smrti zpopelnit i s osobním počítačem, faxem a mobilním telefonem. Údajně kvůli komunikaci ze záhrobí. Svérázný král odpočívá v mramorové hrobce vybavené barem, naplněným hádejte čím? Vodkou!“ (no a to som zvedavá, aké spojenie nadviaže s tým spopolneným telefónom :D).
Zostáva mi zaželať - dobré spojenie pre všetkých!
nedeľa 22. mája 2011
O čisto náhodnej podobnosti medzi Pannou Máriou a Červenou Čiapočkou
Čo sa udialo v Cedame - na mojej domovskej vesmírnej lodi? Začali sme s deťmi pracovať s príbehom Pinocchia. 26. mája je totiž deň knihy a malo by sa konať predstavenie pre rodičov. Tak deti mali trošku zmodernizovať tento príbeh, zmeniť tam niektoré fakty a podobne. Z Pinocchia dreveného chlapčaťa sa stala Cristal dievčica zo skla a podobne. Som zvedavá na záverečnú verziu tohto divadelného pokusu, snáď aj Shakespear bude hrdosťou vyskakovať spod zeme.
Na obed bola bohužiaľ polenta – to je jeden z tých temnejších dní. Prečo? Pri polente veľmi trpím a premáham sa. Obedujem totiž s deťmi, takže sa ich snažím motivovať a tváriť sa, že mmmm mňam, ale pri polente mi to odoberá roky života. Nanešťastie v pondelok prišli ešte dvaja mužíci asi z televízie a začali nás pri tom nešťastnom obede natáčať. Ja som sa tvárila hrdinsky, akože ma z polenty vôbec nenapína s prepáčením a deťom začali klásť typické otázky na uruguayský spôsob:
Ako sa voláš? Ktorému futbalovému klubu fandíš? :D
Rýchlo som sa odpratala, pričom ostatné učiteľky sa zatvorili v triede, aby ich nenatáčali. Večer som si skukla film Niekto to rád horúce (v španielčine Una Eva y dos Adanes), buletín uvádza, že tento film patrí medzi najlepšie komédie, ktoré boli kedy natočené. Musím vyzdvihnúť najmä kostými a otvorene priznať, že som počas celého filmu mala taký ten nasprostatý výraz s permanentným úsmevom. Pobavila som sa skrátka. Páčila sa mi najmä záverečná scéna, v ktorej bohatý milionár unáša svoju milovanú na lodi (ktorá je v skutočnosti prezlečený muž) a ona sa mu chce priznať a odradiť ho od sobáša s ňou. Tak mu hovorí o svojich defektoch a dôvodoch prečo si ju nemôže vziať (že fajčí, bola vydatá za saxofonistu...) a posledný dôvod, že je mužom. On jej na to veľkoryso odpovie, že predsa nikto nie je dokonalý. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska :D.
V utorok sme s deťmi išli na výchovný koncert do mesta. Točilo sa to ako národného hrdinu Artigasa, nútenia detí a učiteliek aby sa zapájali a spievali a ja som si popritom živo vybavila ako sme sa takýchto koncertov museli zúčastňovať my na základnej škole. Mateo bol na konci tak excitovaný, že vybehol na pódium a chcel sa chopiť elektrickej gitary, tak som ho spacifikovala a zvliekla z pódia. Potom sme s deťmi ešte išli do múzea gaučov a mincí. Vo vitrínke bola bolestná Panna Mária v modrom pláštiku s kapucňou, na čo Franco (pre ex-Ranga – malá sovička :D) hneď reagoval, že je to istotne Caperucita roja – teda Červená čiapočka. Chlapec má postreh. Naproti tomu Nicolas má zasa herecký talent a cez prestávky na dvore, zvykne napodobňovať rôzne zvery a ostatné príšernosti. Minule to bol výstup hladného leva, ceril zubiská, naháňal ostatné deti a potom z ničoho nič dramaticky odpadol. Načo mu autista Gonzalo vytkol, že odpadávanie je činnosť určená len ženám. Nech žijú stereotypy :D. S deťmi to máte tak, zabudnite na všetky svoje záležitosti, bavíte sa s nimi, často aj na nich.
Streda – krása – voľný deň. 2OO rokov od bitky o pri Las Piedras, v ktorej hrdinský Artigas spolu s Orientálcami bojovali o nezávislosť krajiny proti Španielom. Vyhrali naši samozrejme. Keďže počasie je napočudovanie ešte nádherne jesenné (listy, listy padajú listy, no vyžívam sa v tom) hodinu španielčiny sme mali vonku. Katia mi požičala film Mary a Max, čo je austrálsky počin z roku 2008. Odporúčam. Je to príbeh dvoch osamelých ľudí – austrálskeho dievčaťa Mary a amerického muža Maxa (trpiaceho Aspergerovým syndrómom). Perfektné grafické spracovanie, nie až tak predvídavý dej, čokoládové hotdogy (dobrý nápad :D), založené na skutočnej udalosti.
Dostala som aj CD so salsou, Hector Lavoe (spevák z Puerto Rica) o sebe v jednej pesničke vyhlasuje, že je muž, ktorý dýcha pod vodou. No to viete salsa ponúka texty hlbokomyselné ako: keď sa voláš María zdvihni ruku a keď Valentina požičaj mi bicykel... (ale tak na odreagovanie dobré :D).
Vo štvrtok ma zas prepadlo nachladnutie. Snažím sa vydržať v posteli, ale neviem to. Potrebovala by som takú s remeňmi asi. V piatok som sa ale prinútila, narobila si zelený čaj, pustila film s Lasicom a Satinským z roku 1989 Vážení přátelé, ano a snažila sa zostať v mojom zákope a za žiadnych okolností ho neopúšťať (pardón za túto zákopovú terminológiu, ale dočítala som knihu o výpovediach argentínskych vojakov, ktorý bojovali proti Angličanom na Falklandských ostrovoch, tak som ešte zaseknutá v tých príbehoch). Prehrabovala som sa módnymi blogmi (nikdy by som si nepomyslela, že ich existuje toľko :P), počúvala Cranberries a Cardigans a jedla môj najnovší úlovok z čínskeho shopu so zdravou výživou kokosové cukríky so sušeným mliekom.
Spolužitie prináša rôzne problémy. Napríklad moje spolubývajúce odmietajú zatvárať dvere, vždy keď opúšťajú izbu. Vyrobila som preto leták hovoriaci: ZATVÁRAME DVERE, MYSLÍM TO VÁŽNE (odvtedy sa situácia o čosi zlepšila).
Tango mi ide, čo vám budem klamať :P. Pri jednej pesničke hovorím Maiclovi, že snáď nemá koniec a keď som už pindala dosť, ocitla som sa dole hlavou v takej tej efektnej figúre, pri ktorej som sa skoro zlomila napoly.
Víkend dostatočne vyplnený. V sobotu sme si s Yessi zašli do parku Prado, kde boli preteky koní a vytešila som sa v botanickej záhrade, ktorá bola neskutočne jesenná a megafarebná.
V nedeľu sme sa vybrali na výlet vlakom, je to prvá vlaková skúsenosť v rámci Uruguaya. Vec sa má tak, že vlaky sú tu lacné, ale jazdia len do vzdialenosti asi 100 kilometrov od hlavného mesta. Má to ale niečo do seba. Zaviezli sme sa do La Paz, asi pol hodina od Montevidea a platili symbolických 10 pesos. Išli sme ku známym mojej profesorky Katii. Žijú na vidieku, ich havička vrhla mladé (človek sa môže roztopiť) a všetci sme spolu pripravovali gnocchi (po slovensky Ňoky) na nedeľný obed. Okrem toho bol u nich známy s 5 ročným synom, takže spolu s Yessi sme sa s ním vyhrali do sýtosti. Skrývačky, naháňačky, podliezačky (skrátka všetky činnosti končiace sa na čky :P). Keď už som získala taký ňokový skill, určite ich pripravím aj doma, snáď to dopadne lepšie ako pao de quiejo :P.
Hasta pronto amigos!
Na obed bola bohužiaľ polenta – to je jeden z tých temnejších dní. Prečo? Pri polente veľmi trpím a premáham sa. Obedujem totiž s deťmi, takže sa ich snažím motivovať a tváriť sa, že mmmm mňam, ale pri polente mi to odoberá roky života. Nanešťastie v pondelok prišli ešte dvaja mužíci asi z televízie a začali nás pri tom nešťastnom obede natáčať. Ja som sa tvárila hrdinsky, akože ma z polenty vôbec nenapína s prepáčením a deťom začali klásť typické otázky na uruguayský spôsob:
Ako sa voláš? Ktorému futbalovému klubu fandíš? :D
Rýchlo som sa odpratala, pričom ostatné učiteľky sa zatvorili v triede, aby ich nenatáčali. Večer som si skukla film Niekto to rád horúce (v španielčine Una Eva y dos Adanes), buletín uvádza, že tento film patrí medzi najlepšie komédie, ktoré boli kedy natočené. Musím vyzdvihnúť najmä kostými a otvorene priznať, že som počas celého filmu mala taký ten nasprostatý výraz s permanentným úsmevom. Pobavila som sa skrátka. Páčila sa mi najmä záverečná scéna, v ktorej bohatý milionár unáša svoju milovanú na lodi (ktorá je v skutočnosti prezlečený muž) a ona sa mu chce priznať a odradiť ho od sobáša s ňou. Tak mu hovorí o svojich defektoch a dôvodoch prečo si ju nemôže vziať (že fajčí, bola vydatá za saxofonistu...) a posledný dôvod, že je mužom. On jej na to veľkoryso odpovie, že predsa nikto nie je dokonalý. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska :D.
V utorok sme s deťmi išli na výchovný koncert do mesta. Točilo sa to ako národného hrdinu Artigasa, nútenia detí a učiteliek aby sa zapájali a spievali a ja som si popritom živo vybavila ako sme sa takýchto koncertov museli zúčastňovať my na základnej škole. Mateo bol na konci tak excitovaný, že vybehol na pódium a chcel sa chopiť elektrickej gitary, tak som ho spacifikovala a zvliekla z pódia. Potom sme s deťmi ešte išli do múzea gaučov a mincí. Vo vitrínke bola bolestná Panna Mária v modrom pláštiku s kapucňou, na čo Franco (pre ex-Ranga – malá sovička :D) hneď reagoval, že je to istotne Caperucita roja – teda Červená čiapočka. Chlapec má postreh. Naproti tomu Nicolas má zasa herecký talent a cez prestávky na dvore, zvykne napodobňovať rôzne zvery a ostatné príšernosti. Minule to bol výstup hladného leva, ceril zubiská, naháňal ostatné deti a potom z ničoho nič dramaticky odpadol. Načo mu autista Gonzalo vytkol, že odpadávanie je činnosť určená len ženám. Nech žijú stereotypy :D. S deťmi to máte tak, zabudnite na všetky svoje záležitosti, bavíte sa s nimi, často aj na nich.
Streda – krása – voľný deň. 2OO rokov od bitky o pri Las Piedras, v ktorej hrdinský Artigas spolu s Orientálcami bojovali o nezávislosť krajiny proti Španielom. Vyhrali naši samozrejme. Keďže počasie je napočudovanie ešte nádherne jesenné (listy, listy padajú listy, no vyžívam sa v tom) hodinu španielčiny sme mali vonku. Katia mi požičala film Mary a Max, čo je austrálsky počin z roku 2008. Odporúčam. Je to príbeh dvoch osamelých ľudí – austrálskeho dievčaťa Mary a amerického muža Maxa (trpiaceho Aspergerovým syndrómom). Perfektné grafické spracovanie, nie až tak predvídavý dej, čokoládové hotdogy (dobrý nápad :D), založené na skutočnej udalosti.
Dostala som aj CD so salsou, Hector Lavoe (spevák z Puerto Rica) o sebe v jednej pesničke vyhlasuje, že je muž, ktorý dýcha pod vodou. No to viete salsa ponúka texty hlbokomyselné ako: keď sa voláš María zdvihni ruku a keď Valentina požičaj mi bicykel... (ale tak na odreagovanie dobré :D).
Vo štvrtok ma zas prepadlo nachladnutie. Snažím sa vydržať v posteli, ale neviem to. Potrebovala by som takú s remeňmi asi. V piatok som sa ale prinútila, narobila si zelený čaj, pustila film s Lasicom a Satinským z roku 1989 Vážení přátelé, ano a snažila sa zostať v mojom zákope a za žiadnych okolností ho neopúšťať (pardón za túto zákopovú terminológiu, ale dočítala som knihu o výpovediach argentínskych vojakov, ktorý bojovali proti Angličanom na Falklandských ostrovoch, tak som ešte zaseknutá v tých príbehoch). Prehrabovala som sa módnymi blogmi (nikdy by som si nepomyslela, že ich existuje toľko :P), počúvala Cranberries a Cardigans a jedla môj najnovší úlovok z čínskeho shopu so zdravou výživou kokosové cukríky so sušeným mliekom.
Spolužitie prináša rôzne problémy. Napríklad moje spolubývajúce odmietajú zatvárať dvere, vždy keď opúšťajú izbu. Vyrobila som preto leták hovoriaci: ZATVÁRAME DVERE, MYSLÍM TO VÁŽNE (odvtedy sa situácia o čosi zlepšila).
Tango mi ide, čo vám budem klamať :P. Pri jednej pesničke hovorím Maiclovi, že snáď nemá koniec a keď som už pindala dosť, ocitla som sa dole hlavou v takej tej efektnej figúre, pri ktorej som sa skoro zlomila napoly.
Víkend dostatočne vyplnený. V sobotu sme si s Yessi zašli do parku Prado, kde boli preteky koní a vytešila som sa v botanickej záhrade, ktorá bola neskutočne jesenná a megafarebná.
V nedeľu sme sa vybrali na výlet vlakom, je to prvá vlaková skúsenosť v rámci Uruguaya. Vec sa má tak, že vlaky sú tu lacné, ale jazdia len do vzdialenosti asi 100 kilometrov od hlavného mesta. Má to ale niečo do seba. Zaviezli sme sa do La Paz, asi pol hodina od Montevidea a platili symbolických 10 pesos. Išli sme ku známym mojej profesorky Katii. Žijú na vidieku, ich havička vrhla mladé (človek sa môže roztopiť) a všetci sme spolu pripravovali gnocchi (po slovensky Ňoky) na nedeľný obed. Okrem toho bol u nich známy s 5 ročným synom, takže spolu s Yessi sme sa s ním vyhrali do sýtosti. Skrývačky, naháňačky, podliezačky (skrátka všetky činnosti končiace sa na čky :P). Keď už som získala taký ňokový skill, určite ich pripravím aj doma, snáď to dopadne lepšie ako pao de quiejo :P.
Hasta pronto amigos!
nedeľa 15. mája 2011
Ako imigranti nakupujú tofu
A je to tu, začal sa cyklus čierno-bielych filmov z dôb dosť dávno minulých. V pondelok som si pozrela Wittnes for the prosecution s Marlene Dietrich. No skrátka ikona – čo vám budem klamať. Tie filmy majú čosi do seba, takú tú gráciu a prudké dramatično, to v kombinácii so skvelo padnúcim čiernym kostýmom hlavnej hrdinky a nožom zapichnutým do brucha za neveru – vytvára čosi magické. Ja som sa tam rozložila ako doma, vytiahla arašidy a čokoládu a ponorila sa do deja.
Deti ma v Cedame uštvávajú veru, už ani behať nestíham tak ako kedysi a Florencia so mnou robila rozhovor, čo mala za úlohu v druhej škole. Išlo o tému imigrantov. Ukázala som jej na mape z roku 86 ako sem priletela až do tejto fantastičnej krajiny, nič to za to, že tam bolo naznačené ešte Československo. Nakoniec mi hovorila, že moje odpovede zaznamenali úspech, ale že učiteľka jej vysvetlila, že ja nie som imigrant ale sťahovavý vták, ktorý tu prišiel v zime a na ďalšiu zimu odchádza. No to viete – uruguayské školstvo ponúka všelijaké vysvetlenia :D.
Deti mi neustále kladú rôzne otázky, či máme u nás Coca-Colu a či tu vodu, ktorú som práve pila, som si priniesla zo Slovenska (no keby hej – tak ju tak už tak veselo isto nepijem).
Na portugalčine sme opisovali fotky rodín a pobavila ma špeciálne jedno foto s takým malým dieťaťom, ktoré mama drží štýlom mačka prenáša mladé alebo vráť toho králika spať do klietky a dieťa má pritom ten odovzdaný výraz – hovoriaci - dej sa čo dej, snáď nastanú aj lepšie časy.
Na španielčine ma Katia začala pripravovať na certifikát, ktorý by som si chcela u nás po návrate spraviť, ak mi bude vesmír a všetci svätí naklonení. Na začiatku to vyzeralo, že ani najnižší level nespravím, ale potom som začala napredovať :P. Pokračujeme aj v čítaní knihy od Leily Macor, ktorá má názov Lamentablemente estamos bien – Bohužiaľ sa máme dobre. Názov vyjadruje akýsi postoj Uruguajčanov, ktorí akoby cítili vinu za to, že sa majú dobre. A preto, divoko obhajujú a argumentujú, či už nákup nových topánok, alebo dovolenky. Najviac sa to vraj prejavuje pri dávaní darčekov, keď nastáva rituál medzi darujúcim a obdarovaným. Také to: Snáď sa ti to bude páčiť. Ak nie môžeš to vymeniť... U žien to vraj trvá dlhšie ako u mužov, tí okolo toho toľko nekecajú.
V národnej knižnici som sa najnovšie začítala do Bukowského. Treba mať prehľad no.
Vo štvrtok sme s deťmi absolvovali vychádzku do továrne Conaprole, čo je spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Továreň je dosť od ruky, asi hodinu autobusom od školy pri diaľnici. Deti cestou ujúkali, bavili ďalších spolucestujúcich a keď sme prechádzali takou poľnohospodárskou oblasťou, ktorá bola dosť cítiť :D, začali deti výskať, vykrikovať, že taký smrad nevydržia, zúrivo začali zatvárať okná a učiteľky sa tvárili, že tie deti k nim predsa vôbec nepatria.
Pri vstupu do továrne sme si povinne nasadili biele helmy s logom Conaprole a popozerali sme ako to vyzerá s výrobou zmrzliny, jogurtov a mlieka. Potom nám pustili prekrásne propagačné video, kde sa okrem iného spomínalo, že exportujú do 60 krajín sveta, aj do Poľska a Francúzska napríklad. Deti sa stále dopytovali či aj na Slovensko, ale to žiaľ nie.
Potešili nás aj darčekovými taškami s produktmi, ktoré deti začali konzumovať už pri ceste spať idúc popri diaľnici. Hlad je sviňa, no.
Na tangu sa Maicol rozohnil, že od nás očakáva, aby sme pri tanci ukázali aj náš charakter. Tak keď som s ním tancovala a pomýlila sa, zhodila som to na skutočnosť, že taký je môj charakter predsa :P.
V piatok som viedla dve hodiny s deťmi a mozaikovali sme holubice mieru. Deti lepili a maľovali ako o život, ale potom keď už bolo toho mieru akosi priveľa sa začali ohadzovať štupľami od fliaš, takže som vyhlásila stav ohrozenia. Kryla som sa ako mi sily stačili a dobrá správa – výsledok: Nikto sa nezranil, bordel neuveriteľný. Byť pedagógom je sakra ťažké. Okrem toho si malý Mateo zabudol zobrať lieky, takže bol akýsi nesvoj a nervózny a ja som ho naháňala po celom dvore, lebo nechcel obsedieť.
Večer prišiel na cvičenie konečne ten starý tréner, z ktorého len tak sála radosť z pohybu, ktorá je prudko nákazlivá. Pridal opäť svoje šialené choreografie, na mňa už tradične pokrikoval po anglicky (nič to, že tu som už nejakých deväť mesiacov, cudzincom skrátka zostávate aj keď si na hlavu natiahnete igelitku :D). Na záver ako bonus vždy dá latino freestyle, ktorý dá vždy zabrať najmä bránici.
Čo by to bola za sobota, keby sa človek neprešiel po ulici Tristan Narvaja v krásne slnečné ráno, keď listy padajú zo stromov a ľudia sú ešte našťastie zalezení vo svojich príbytkoch. Radosť žiť.
Mariana – bývalá spolubývajúca z penziónu – ma poobede vzala na motorke do zábavného parku. Ja som tým motorkám neprišla na chuť, nie sú mi sympatické a keďže vydávajú strááášny hluk mám ich na svojom zozname nepriateľov. Cestu som ale prežila v zdraví, v rukaviciach a prilbou na hlave a keďže Mariana má kontakty, kolotočovali sme sa zadarmo. A to hneď na piatich rôznych kolotočoch. Môj žalúdok bol už totálne prevrátený naruby, nohy dotlčené od nárazov v tých malých autách hnusných, čo sa otlkávate navzájom, adrenalín zvýšený. Pre mňa už snáď je len Ruské kolo, ktoré sa pomaly šinie a kľudne aj dôchodcu by som tam posadila.
Večer sme sa so spolužiačkou z portugalčiny s prudko juhoamerickým menom Fiorella :D zašli kuknúť na dokument o brazílskej speváčke samby – Maria Bethânia. Tento filmový klub sa nachádza v luxusnej štvrti Pocitos, kde to máte na skok ku pláži. Tam by sa bývalo jedna radosť :D. Maria Bethânia je už pani v rokoch, ale tak precítene a oduševnene spieva, že sa to nedá opísať. Ešte raz – milujem sambu! Dokument sa volal Hudba a parfum, ako niečo čo má veľa spoločného, je prchavé, vyjadruje pôžitok a silné emócie.
Nedeľa – Feria Tristan Narvaja – rutina, viem :D. zašla som si do čínskeho obchodu kúpiť tofu na obed a vyzeralo to asi takto:
Hovorí Slovenka Číňanovi: 150 gramov tofu (to viete, šetrím, aby som mala na kabelky :P).
Číňan: No to je zložité, ako vám to dám. 160 – môže byť? Jete málo.
Slovenka: To viete, ja som zo Slovenka.
Čiňan: My v Číne sme prežili veľa vojen a ľudia sa počas vojny udržovali pri živote tým, že mali denný príjem 70 gramov sóje.
Slovenka: My na Slovensku jeme viac zemiakov a kapustu :D. Majte sa.
Tak sme si pokonverzovali no. A ešte mi aj zvýšilo na kabelku, na ktorú som sa lačne vrhla. Tu totiž recyklujú staré kabelky a premaľujú ich, alebo prešijú. No nekúp to.
Veľa slnka v duši a dobrého jedla na tanieri!
Deti ma v Cedame uštvávajú veru, už ani behať nestíham tak ako kedysi a Florencia so mnou robila rozhovor, čo mala za úlohu v druhej škole. Išlo o tému imigrantov. Ukázala som jej na mape z roku 86 ako sem priletela až do tejto fantastičnej krajiny, nič to za to, že tam bolo naznačené ešte Československo. Nakoniec mi hovorila, že moje odpovede zaznamenali úspech, ale že učiteľka jej vysvetlila, že ja nie som imigrant ale sťahovavý vták, ktorý tu prišiel v zime a na ďalšiu zimu odchádza. No to viete – uruguayské školstvo ponúka všelijaké vysvetlenia :D.
Deti mi neustále kladú rôzne otázky, či máme u nás Coca-Colu a či tu vodu, ktorú som práve pila, som si priniesla zo Slovenska (no keby hej – tak ju tak už tak veselo isto nepijem).
Na portugalčine sme opisovali fotky rodín a pobavila ma špeciálne jedno foto s takým malým dieťaťom, ktoré mama drží štýlom mačka prenáša mladé alebo vráť toho králika spať do klietky a dieťa má pritom ten odovzdaný výraz – hovoriaci - dej sa čo dej, snáď nastanú aj lepšie časy.
Na španielčine ma Katia začala pripravovať na certifikát, ktorý by som si chcela u nás po návrate spraviť, ak mi bude vesmír a všetci svätí naklonení. Na začiatku to vyzeralo, že ani najnižší level nespravím, ale potom som začala napredovať :P. Pokračujeme aj v čítaní knihy od Leily Macor, ktorá má názov Lamentablemente estamos bien – Bohužiaľ sa máme dobre. Názov vyjadruje akýsi postoj Uruguajčanov, ktorí akoby cítili vinu za to, že sa majú dobre. A preto, divoko obhajujú a argumentujú, či už nákup nových topánok, alebo dovolenky. Najviac sa to vraj prejavuje pri dávaní darčekov, keď nastáva rituál medzi darujúcim a obdarovaným. Také to: Snáď sa ti to bude páčiť. Ak nie môžeš to vymeniť... U žien to vraj trvá dlhšie ako u mužov, tí okolo toho toľko nekecajú.
V národnej knižnici som sa najnovšie začítala do Bukowského. Treba mať prehľad no.
Vo štvrtok sme s deťmi absolvovali vychádzku do továrne Conaprole, čo je spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Továreň je dosť od ruky, asi hodinu autobusom od školy pri diaľnici. Deti cestou ujúkali, bavili ďalších spolucestujúcich a keď sme prechádzali takou poľnohospodárskou oblasťou, ktorá bola dosť cítiť :D, začali deti výskať, vykrikovať, že taký smrad nevydržia, zúrivo začali zatvárať okná a učiteľky sa tvárili, že tie deti k nim predsa vôbec nepatria.
Pri vstupu do továrne sme si povinne nasadili biele helmy s logom Conaprole a popozerali sme ako to vyzerá s výrobou zmrzliny, jogurtov a mlieka. Potom nám pustili prekrásne propagačné video, kde sa okrem iného spomínalo, že exportujú do 60 krajín sveta, aj do Poľska a Francúzska napríklad. Deti sa stále dopytovali či aj na Slovensko, ale to žiaľ nie.
Potešili nás aj darčekovými taškami s produktmi, ktoré deti začali konzumovať už pri ceste spať idúc popri diaľnici. Hlad je sviňa, no.
Na tangu sa Maicol rozohnil, že od nás očakáva, aby sme pri tanci ukázali aj náš charakter. Tak keď som s ním tancovala a pomýlila sa, zhodila som to na skutočnosť, že taký je môj charakter predsa :P.
V piatok som viedla dve hodiny s deťmi a mozaikovali sme holubice mieru. Deti lepili a maľovali ako o život, ale potom keď už bolo toho mieru akosi priveľa sa začali ohadzovať štupľami od fliaš, takže som vyhlásila stav ohrozenia. Kryla som sa ako mi sily stačili a dobrá správa – výsledok: Nikto sa nezranil, bordel neuveriteľný. Byť pedagógom je sakra ťažké. Okrem toho si malý Mateo zabudol zobrať lieky, takže bol akýsi nesvoj a nervózny a ja som ho naháňala po celom dvore, lebo nechcel obsedieť.
Večer prišiel na cvičenie konečne ten starý tréner, z ktorého len tak sála radosť z pohybu, ktorá je prudko nákazlivá. Pridal opäť svoje šialené choreografie, na mňa už tradične pokrikoval po anglicky (nič to, že tu som už nejakých deväť mesiacov, cudzincom skrátka zostávate aj keď si na hlavu natiahnete igelitku :D). Na záver ako bonus vždy dá latino freestyle, ktorý dá vždy zabrať najmä bránici.
Čo by to bola za sobota, keby sa človek neprešiel po ulici Tristan Narvaja v krásne slnečné ráno, keď listy padajú zo stromov a ľudia sú ešte našťastie zalezení vo svojich príbytkoch. Radosť žiť.
Mariana – bývalá spolubývajúca z penziónu – ma poobede vzala na motorke do zábavného parku. Ja som tým motorkám neprišla na chuť, nie sú mi sympatické a keďže vydávajú strááášny hluk mám ich na svojom zozname nepriateľov. Cestu som ale prežila v zdraví, v rukaviciach a prilbou na hlave a keďže Mariana má kontakty, kolotočovali sme sa zadarmo. A to hneď na piatich rôznych kolotočoch. Môj žalúdok bol už totálne prevrátený naruby, nohy dotlčené od nárazov v tých malých autách hnusných, čo sa otlkávate navzájom, adrenalín zvýšený. Pre mňa už snáď je len Ruské kolo, ktoré sa pomaly šinie a kľudne aj dôchodcu by som tam posadila.
Večer sme sa so spolužiačkou z portugalčiny s prudko juhoamerickým menom Fiorella :D zašli kuknúť na dokument o brazílskej speváčke samby – Maria Bethânia. Tento filmový klub sa nachádza v luxusnej štvrti Pocitos, kde to máte na skok ku pláži. Tam by sa bývalo jedna radosť :D. Maria Bethânia je už pani v rokoch, ale tak precítene a oduševnene spieva, že sa to nedá opísať. Ešte raz – milujem sambu! Dokument sa volal Hudba a parfum, ako niečo čo má veľa spoločného, je prchavé, vyjadruje pôžitok a silné emócie.
Nedeľa – Feria Tristan Narvaja – rutina, viem :D. zašla som si do čínskeho obchodu kúpiť tofu na obed a vyzeralo to asi takto:
Hovorí Slovenka Číňanovi: 150 gramov tofu (to viete, šetrím, aby som mala na kabelky :P).
Číňan: No to je zložité, ako vám to dám. 160 – môže byť? Jete málo.
Slovenka: To viete, ja som zo Slovenka.
Čiňan: My v Číne sme prežili veľa vojen a ľudia sa počas vojny udržovali pri živote tým, že mali denný príjem 70 gramov sóje.
Slovenka: My na Slovensku jeme viac zemiakov a kapustu :D. Majte sa.
Tak sme si pokonverzovali no. A ešte mi aj zvýšilo na kabelku, na ktorú som sa lačne vrhla. Tu totiž recyklujú staré kabelky a premaľujú ich, alebo prešijú. No nekúp to.
Veľa slnka v duši a dobrého jedla na tanieri!
nedeľa 8. mája 2011
K čomu prirovnať Uruguay? K anorektickej dievčine
V tomto príspevku by som sa chcela zmieniť o Uruguayi, pričom prudkou inšpiráciou mi bol článok Venezuelčanky, ktorá tu v súčasnosti býva. Ale o tom neskôr.
V rámci konceptu celoživotného vzdelávania sa chodím pretŕčať do Národnej knižnice. Našla som si knihy o móde, psychológii odievania – s názvom: Oblečenie rozpráva. Veru k tejto téme sa toho už popísalo dosti (a neviem či do tejto témy vnesiem niečo nové, ako som vždy plánovala :D).
V pondelok sme v škole s deťmi spomínali 1. Mája- Deň práce a mali vymenovať akých pracovníkov poznajú. Pri mne povedali, že sme navarili dobré slovenské jedlo :P a Gonzalo mi pokomplimentoval, že vraj som gigante. No niečo na tom bude :D
So Silviou sme obaľovali zošity a dekorovali ich abstraktným umením v podobe roztavených voskoviek, ktoré sme pálili najprv zapaľovačom a následne nad horákom. Trošku som obhorela, ale človek musí prinášať obete.
Cez týždeň som sa naladila na hokejové majstrovstvá, ale však všetci vieme, ako to vlastne skončilo.
Na portugalčine sme spievali prenádherné pesničky, ja si nemôžem pomôcť ale tá portugalčina mi spievaná znie ešte krajšie.
Tento týždeň som spravila významný nákup gumákov, čo už je zimná predpríprava, spolu s pršiplášťom tak snáď ešte viac vynikne môj kvázi šarm. V sobotu mi to nedalo a išla som do secondhandu, kde som si neodolala šatám a ospravedlňujem to tým, že je to vlastne meninový darček, aj keď tu sa nič také neoslavuje. Svedomie skrátka treba umlčať a niečím mu zalepiť ústa. Predavačka ma už pozná a ja sa jej len sťažujem, že sa nedá vojsť a nekúpiť nič predsa. Asi som už pokročila do nejakého VIP zákazníckeho klubu, lebo, že mi vraj pošle pozvanie na nejaký koktejl či oslavu narodenín. Tu človek príde ku hocičomu, bez toho, že by chápal ako :D.
Predavačka v potravinách, keď videla, že si kupujem zelený čaj s pomarančom, sa snažila vyinvestigovať, či mi tento čaj nerobí zle, lebo jej vraj áno. Tak som jej vysvetlila, že má na mňa blahodárne účinky a že je zdravý.
Večer som si pozrela film na Samote u lesa, aby som nezabudla kto som a odkiaľ pochádzam :P.
Cez víkend som sa chcela uchýliť k tofu syru, ten však moja nová čínska známa nemala, takže víkend v znamení sóje. Tofu ale vystalkujem, aj keby čo bolo.
V piatok sme to riskli a vybrali sa na ďalší baile fakulty psychológie. Neviem, ale som už asi stará na balansovanie davom s pivom v ruke a pokusy s tým pohárom tancovať. No ale na niečo je dobrý taký baile – ak máte zvýšenú mieru agresivity, môžete v takej tlačenici beztrestne do ľudí strkať a sácať a pritom sa im škeriť do tváre. Boli sme skoro všetci z penziónu a už len sledovať tanečné umenie zúčastnených stálo za to.
V sobotu sme sa ako jedna veľká uruguajská rodina naskladali na gauč do študovne, zakryli sa perinou a zapozerali sa do filmu s mimozemskou zápletkou The fourth kind s Milou Jovovich.
Na španielčine sme s Katiou čítali zaujímavý postreh venezuelskej autorky Leily Macor, v ktorom zhodnotila ako vidí Uruguay z pohľadu cudzinky, ktorá tu už ale nejaký čas žije. Slnečný Caracas vymenila za veterné a upršané Montevideo, pričom ju samotní Uruguajčania žijúci vo Venezuele odhovárali s tým, že svoju krajinu opísali ako smutnú, šedú a nudnú. (Ináč takýto popis som už od niektorých Uruguajčanov počula aj ja).
Leilu to ale neodradilo a prišla do Montevidea žiť. Ďalej spomína, že Uruguajčania sa vždy cudzincov dopytujú, prečo preboha prišli do Uruguaya, pričom akceptujú len odpoveď, ktorá naznačuje, že človek tu bol nejakými silami alebo okolnosťami prinútený žiť alebo stráviť nejaký čas. Ako napríklad: Hľadá ma Interpol, pracujem na cyperskom konzuláte a podobne. Ak niekto tvrdí, že sa mu tu páči a to je dôvodom prečo sa tu rozhodol žiť, jednoducho tomu neveria. Akoby Uruguajčania aj boli na svoju krajinu hrdí, ale pritom ju ustavične podceňovali, ako gazdiná, ktorá síce vie, že sa jej jedlo celkom vydarilo, ale pred hosťami bude popisovať jeho “nedostatky“, čím popiera komplimenty hostí.
Ako Leila spomína, Uruguay sa nachádza niekde v strede: nemá také pôsobivé pláže ako Brazília, či Karibik a Montevideo nemá taký kozmopolitný charakter ako napríklad Buenos Aires. Na druhej strane nevyniká ani v negatívnom smere – diktatúra tu síce bola krutá, ale nie tak ako v iných krajinách Južnej Ameriky. A tak zostáva na akomsi pomyselnom mŕtvom bode. Z určitého uhla pohľadu cítim akúsi spriaznenosť medzi Slovenskom a Uruguayom, ako aj medzi Bratislavou a Montevideom. Obe krajiny majú čo ponúknuť, ale akoby boli zovreté v kŕči (mnohí môžu nesúhlasiť a mať iný názor, ale o tom to je).
Na záver Leila Macor dodáva, že keby bol Uruguay osobou, ihneď by ju odporučila na terapiu. Pretože sa zdá byť, že je inteligentná a talentovaná dievčina trpiaca anorexiou, ktorá je posadnutá svojou identitou a má problémy so sebaúctou, pričom sa od seba snaží odplašiť všetkých, ktorí sa k nej priblížia. Tento opis sa mi zdá celkom výstižný z môjho pohľadu človeka, ktorý tu žije medzi miestnymi a každý deň sa s nimi konfrontuje. Pre mňa je Uruguay viac európsky, než juhoamerický.
Skrátka treba to zažiť :D
V rámci konceptu celoživotného vzdelávania sa chodím pretŕčať do Národnej knižnice. Našla som si knihy o móde, psychológii odievania – s názvom: Oblečenie rozpráva. Veru k tejto téme sa toho už popísalo dosti (a neviem či do tejto témy vnesiem niečo nové, ako som vždy plánovala :D).
V pondelok sme v škole s deťmi spomínali 1. Mája- Deň práce a mali vymenovať akých pracovníkov poznajú. Pri mne povedali, že sme navarili dobré slovenské jedlo :P a Gonzalo mi pokomplimentoval, že vraj som gigante. No niečo na tom bude :D
So Silviou sme obaľovali zošity a dekorovali ich abstraktným umením v podobe roztavených voskoviek, ktoré sme pálili najprv zapaľovačom a následne nad horákom. Trošku som obhorela, ale človek musí prinášať obete.
Cez týždeň som sa naladila na hokejové majstrovstvá, ale však všetci vieme, ako to vlastne skončilo.
Na portugalčine sme spievali prenádherné pesničky, ja si nemôžem pomôcť ale tá portugalčina mi spievaná znie ešte krajšie.
Tento týždeň som spravila významný nákup gumákov, čo už je zimná predpríprava, spolu s pršiplášťom tak snáď ešte viac vynikne môj kvázi šarm. V sobotu mi to nedalo a išla som do secondhandu, kde som si neodolala šatám a ospravedlňujem to tým, že je to vlastne meninový darček, aj keď tu sa nič také neoslavuje. Svedomie skrátka treba umlčať a niečím mu zalepiť ústa. Predavačka ma už pozná a ja sa jej len sťažujem, že sa nedá vojsť a nekúpiť nič predsa. Asi som už pokročila do nejakého VIP zákazníckeho klubu, lebo, že mi vraj pošle pozvanie na nejaký koktejl či oslavu narodenín. Tu človek príde ku hocičomu, bez toho, že by chápal ako :D.
Predavačka v potravinách, keď videla, že si kupujem zelený čaj s pomarančom, sa snažila vyinvestigovať, či mi tento čaj nerobí zle, lebo jej vraj áno. Tak som jej vysvetlila, že má na mňa blahodárne účinky a že je zdravý.
Večer som si pozrela film na Samote u lesa, aby som nezabudla kto som a odkiaľ pochádzam :P.
Cez víkend som sa chcela uchýliť k tofu syru, ten však moja nová čínska známa nemala, takže víkend v znamení sóje. Tofu ale vystalkujem, aj keby čo bolo.
V piatok sme to riskli a vybrali sa na ďalší baile fakulty psychológie. Neviem, ale som už asi stará na balansovanie davom s pivom v ruke a pokusy s tým pohárom tancovať. No ale na niečo je dobrý taký baile – ak máte zvýšenú mieru agresivity, môžete v takej tlačenici beztrestne do ľudí strkať a sácať a pritom sa im škeriť do tváre. Boli sme skoro všetci z penziónu a už len sledovať tanečné umenie zúčastnených stálo za to.
V sobotu sme sa ako jedna veľká uruguajská rodina naskladali na gauč do študovne, zakryli sa perinou a zapozerali sa do filmu s mimozemskou zápletkou The fourth kind s Milou Jovovich.
Na španielčine sme s Katiou čítali zaujímavý postreh venezuelskej autorky Leily Macor, v ktorom zhodnotila ako vidí Uruguay z pohľadu cudzinky, ktorá tu už ale nejaký čas žije. Slnečný Caracas vymenila za veterné a upršané Montevideo, pričom ju samotní Uruguajčania žijúci vo Venezuele odhovárali s tým, že svoju krajinu opísali ako smutnú, šedú a nudnú. (Ináč takýto popis som už od niektorých Uruguajčanov počula aj ja).
Leilu to ale neodradilo a prišla do Montevidea žiť. Ďalej spomína, že Uruguajčania sa vždy cudzincov dopytujú, prečo preboha prišli do Uruguaya, pričom akceptujú len odpoveď, ktorá naznačuje, že človek tu bol nejakými silami alebo okolnosťami prinútený žiť alebo stráviť nejaký čas. Ako napríklad: Hľadá ma Interpol, pracujem na cyperskom konzuláte a podobne. Ak niekto tvrdí, že sa mu tu páči a to je dôvodom prečo sa tu rozhodol žiť, jednoducho tomu neveria. Akoby Uruguajčania aj boli na svoju krajinu hrdí, ale pritom ju ustavične podceňovali, ako gazdiná, ktorá síce vie, že sa jej jedlo celkom vydarilo, ale pred hosťami bude popisovať jeho “nedostatky“, čím popiera komplimenty hostí.
Ako Leila spomína, Uruguay sa nachádza niekde v strede: nemá také pôsobivé pláže ako Brazília, či Karibik a Montevideo nemá taký kozmopolitný charakter ako napríklad Buenos Aires. Na druhej strane nevyniká ani v negatívnom smere – diktatúra tu síce bola krutá, ale nie tak ako v iných krajinách Južnej Ameriky. A tak zostáva na akomsi pomyselnom mŕtvom bode. Z určitého uhla pohľadu cítim akúsi spriaznenosť medzi Slovenskom a Uruguayom, ako aj medzi Bratislavou a Montevideom. Obe krajiny majú čo ponúknuť, ale akoby boli zovreté v kŕči (mnohí môžu nesúhlasiť a mať iný názor, ale o tom to je).
Na záver Leila Macor dodáva, že keby bol Uruguay osobou, ihneď by ju odporučila na terapiu. Pretože sa zdá byť, že je inteligentná a talentovaná dievčina trpiaca anorexiou, ktorá je posadnutá svojou identitou a má problémy so sebaúctou, pričom sa od seba snaží odplašiť všetkých, ktorí sa k nej priblížia. Tento opis sa mi zdá celkom výstižný z môjho pohľadu človeka, ktorý tu žije medzi miestnymi a každý deň sa s nimi konfrontuje. Pre mňa je Uruguay viac európsky, než juhoamerický.
Skrátka treba to zažiť :D
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)