Milí-zlatí opäť sa hlásim. V pondelok sa išlo po prázdninách konečne smer Schule. Deti – bez komentára – neuveriteľné ako vždy. Dostala som nové kresbičky a čítali sme s Blankou v knižnici rozprávkovú knihu. Deti začali s tým, že aj žiačka- niňa Monika musí čítať tiež, tak bol trochu Hviezdoslavov Kubín.
Deti majú stále problémy s mojím zaradením – pre niektoré som učiteľka (maestra), praktikantka, pre iné spolužiačka :D (najmä malé dievčatká vo veku 6, 7 rokov sa na mňa upli a okrem toho, že ma volajú mama, si so mnou robia čo chcú – nemám pevnú vôľu – treba na tom popracovať :D). Vyrábali sme nástenku s meteorologickými symbolmi a bábky z papiera (Mateo sa činil a vytvoril statného stolára menom Alejandro), tak som sa umelecky vytvorila opäť.
Večer sme s Yessi a Florenciou išli na film od Hitchcocka –Rear window s Grace Kely. Ok, nebolo to veľmi scary, ale Grace mala kráááááásne šaty.
Na portugalčine sme mali hosťa – profesora histórie s japonskými koreňmi zo Sao Paula – ktorý mal prezentáciu o brazílskych prezidentoch a rôznych režimoch a prepájal to so vznikom hudobných štýlov s ukážkami pesničiek. Spomenul aj prelomový rok 1968 a Československo, načo na mňa učiteľka Marta sprisahanecky žmurkla a spýtala sa, či je to ozaj tak. Počasie sa zdá byť skôr jarné ako zimné, takže už netreba tri páry ponožiek a dvoje legíny, I like it.
V stredu sa v divadle Solis odohrávalo finále šampionátu v tangu, pričom bol pozvaný aj Orchester rioplatense fusion, ktorý tvorili hudobníci z Buenos Aires a Montevidea. S Dionýsiou sme sedeli na balkóne a zúrivo fotili a natáčali videá. Súťažilo sa v tangu salon a tangu escenario a čo čert nechcel, druhú kategóriu vyhral majiteľ lokálu, kde mávame hodiny tanga, Gustavo. Hip hip hurá pre neho.
Južná Amerika, Montevideo teda určite, žije teraz zápasmi Copa America Argentina 2011. Uruguay porazil Argentínu, čo vyvolalo nevídanú radosť a všeobecnú spokojnosť. Aj s deťmi v škole sme robili powerpointovú prezentáciu o všetkých zúčastnených krajinách, hľadali vlajky a podobne.
V národnej knižnici som sa vrhla na prípadovú štúdiu o schizofrénii a snáď na sebe nezačnem objavovať príznaky :D. Na tangu sme sa naučili novú efektnú otočku, pri ktorej žena vykopne jednu nohu do vzduchu a švihne ju medzi nohy partnera, je to pôsobivé poviem vám :D.
Spomínané nice počasie sa skazilo v piatok keď ma zlialo po ceste do školy, pršalo celý deň, ako je to tu už zvykom, ale na to sú predsa gumáky. Večer sme s Dionýsiou investigovali novú kaviareň a pojedli horúcu čokoládu a empanády.
Čo by to bol za blogový príspevok bez víkendového menu? :D Takže ňoki s baklažánom a cherry paradajkami s mäskom. V poslednej dobe (keďže môj pobyt sa nehoráznou rýchlosťou blíži ku koncu) zháňam darčeky ako zúrivá nemecká doga (dobre, stáva sa, že nezabúdam ani na seba, veď je treba mať sa rád).
Tak som sa v rámci svojej sebalásky vybrala do tango obchodu, kde som strávila asi hodinu v družnej debate so šesťdesiatnikom Alejandrom, ktorý podľahol vášni menom tango a pomáha svojej dcére psychologičke a učiteľke tanga viesť tento mini obchodík. Išla som sa tam informovať na topánky s nižším opätkom, či by sa pre mňa našli. Ja totiž ako jediná tancujem v číňanoch a tango má veru iný šmrnc, keď má človek opätky ( v ktorých mimochodom vôbec neviem kráčať, ale to sa poddá).
Dala som si teda vyrobiť topánky na mieru, pričom pri obkresľovaní mojich šliap sa ma snažil Alejandro oklamať tým, že vôbec nemám až také obrovské nohy. Som na moje budúce červeno-čierne (farebnú kombináciu som si zvolila na motívy románu od Stendhala Červený a čierny :D)topánky neskutočne zvedavá a to ma zároveň aj núti pokračovať v tangu aj na rodnej hrudi, verím, že vyjde.
Po tom ako sme prebrali všetky Alejandrové zamestnania, tému ako ženám pristanú topánky na opätkoch (o tom osobne veľa neviem – som prívrženec balerínok, prípadne topánok skoro bez podrážky, aby som nekonkurovala Eiffelovej veži) a komplimente, že som milšia ako jeho vnučka som pokračovala v nákupoch. Rodina – teš sa na paradajkovú marmeládu s orechami(snáď ma s ňou nevyšmaria :P).
Včerajšiu nedeľu sme strávili inšpekciou na férii spolu s Yessi a Dáriom. Kúpili sme možné aj menej možné, škrečka Pepeho (podľa prezidenta José Pepe Mujicu), korene mandioci, avokádo – skrátka po čom nám srdce pišťalo. Spoločne sme si navarili obed – fuzzion ravioly vs ňoky a ako dezert ovocný šalát.
Ked som sa Pepeho snažila premiestniť z plastovej fľaše do jeho nového príbytku, spadol mi na zem beťár. Keďže je to ešte len škrečkovské baby, som rada, že to prežil bez následkov. Dorazila ho však Yessi, ktorá po tom, ako dala Pepemu vodu a semiačka, ho neľútostne pricvikla konštrukciou klietku. Pepe je teraz jedinec s traumou a skrýva sa v odľahlom kúte klietky, aby na nás radšej nevidel. Želám mu šťastný život (či aj dlhý to je otázne).
Večer sme s Fiorellou videli dokument o portugalskom spisovateľovi a zároveň nositeľovi Nobelovej ceny – José Saramagovi a tento zážitok zajedli v mekáči, kde som Fiorelle farbisto opisovala svoje pracovné skúsenosti z mekáčovských čias.
Dnes – v pondelok tu máme štátny sviatok – Deň konštitúcie – takže máme leháro.
Pozdravy, vzdušné bozky a objatia :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára