Môj pobyt v Moldavsku sa nezadržiteľne presúva do svojej druhej polovice. Rýchlo a iste. Čo ma teda neminulo počas týždňa?
Vybavila som si, že môžem chodiť pomáhať do sirotinca. Vrchná sestra sa ma opýtala, chcete opatrovať dievča alebo chlapca. Tak ja, že drevo ako drevo (dobre, nie tak doslovne, v ruštine by to tak nevyznelo :P).
Starala som sa teda o malú Sašku, len tak mi dali päťmesačné bábo a povedali, prines nám ho o dve hodiny. Tak sme sa prechádzali, sedeli na lavičke, dialógovali sa po rusky (teda ona len vydávala zvuky :D) a potom začala vyzivovať a zaspala. Bol krásny deň (stále tu máme dosť teplo), padá lístie (vyžívam sa v tom), malá Saška spala a nezaplakala rovná sa dokonalosť sama.
Trošku iný scenár sa odohral s Adrianou v piatok. Toto päť ročné hyperaktívne dievčatko mi dalo zabrať. Chcela sa bicyklovať, potom skákať na trampolíne, štekliť sa a následne sa vybrala hľadať popadané orechy pri plote a vedela aj, kde sa dá splašiť hrozno. Poviem vám, kebyže žijeme v dobe kamennej – toto dievča istotne nesadí doma a neudržiava oheň. Bola by prvá,ktorá by išla loviť mamuty :D. Kým sme boli vonku, vykrikovala na všetky prítomné opatrovateľky, ostatné deti, aj robotníkov na stavbe.
K mojím objavom patrí aj skvelýýý hypermarket, kde majú asi ozaj všetko. Kúpila som si inštrumenty na prípravu sushi, budem sa doma realizovať, na ktovie či dosiahnem Sašikinu úroveň :D.
Dočítala som Coelha a potom sme len tak sedeli v kuchyni a pojedali melón, hrozno, jedli pita chleba, takže som mala pocit, že som opäť na Cypre, ibaže mi v tom pita chlebe chýbali mravce , ktoré sa nám tam vždy nejakým nedopatrením dostali. Malý Daniel medzičasom pozoroval z balkóna ako horí v parku, no idyla v jednej moldavskej rodine.
Začali sa nám aj hodiny rumunčiny.Učí nás Silvia, učiteľka angličtiny a rumunčiny, ktorá svojho času dobrovoľničila v Bonne (všetci dobrovoľníci sveta spojte sa!, alebo kto nedobrovoľničil akoby ani nežil :P). Rumunčina nám s Američankami dáva zabrať, trochu mi je pri nej nápomocná aj španielčina, no po poslednej dvojhodinovke ma z toho až hlava rozbolela, tak to bolo na tabletku a odpojenie mozgu.
Na logopédii som začala svoje staré známe – zapisovanie si mien detí štýlom: Marcel – malý, modrooký chlapec, je často mimo a podobné kokrétnosti.
Je možné, že od budúceho týždňa mi Žoržeta (ctené meno logopedičky a btw. kamarátka Lenka tiež mala korytnačku tohto mena) pridelí nejakého žiaka a budeme sa spolu učiť správne vyslovovať jednotlivé zvuky. Asistovať na hodine rumunskej logopédie moldavským deťom, to by som si ani vymyslieť nevedela, aj kebyže sa ako snažím :P
.
Začala som si na hodine práca s drevom vyrezávať obraz rýb (nehľadajte v tom hlbšiu symboliku, to bolo to najľahšie čo sa dá robiť). Učiteľ mi výdatne pomáha, takže sa domnievam, že ein zwei a budem to mať hotové.
Držím sa hesla: Každý deň niečo objav. Tak som sa zo školy vybrala inou cestou do centra. Spočiatku som mala silný a vtieravý pocit, že som objavila veľké nič, no nakoniec som po polhodine prišla do centra, bez mapy, iba s mojím orientačným nezmyslom, ktorý cibrím ako vládzem.
Objavila som aj múzeum a dom Puškina, ktorý v Moldavsku strávil tri roky. Už keď som hľadanie toho domu chcela demotivovaná vzdať, objavil sa priamo predomnou. Potom, že never na zázraky :P. Pridelili mi aj ruského sprievodcu, ktorému som rozumela len tak sčasti, lebo hovoril cez obrovitánske fúziská (muži robte niečo s tým porastom, ak to ide na úkor kvalitnej artikulácie, bóže), a niesla sa okolo neho aróma kávy a cigariet. V Kišineve začal Puškin písať aj Eugena Onegina, ku svojím textom robil vždy aj ilustrácie hlavných postáv a okrem toho precestoval Besarábiu a kočoval s cigánmi – bol to taký Willy Fog skrátka (viete, to bolo také to levisko čo cestovalo).
Vybrala som sa tu aj na hodinu aerobicu, kde nás bolo všeho všudy päť, takže sa nedalo za nikoho skryť. Výsledok – dva dni som cítila isté partie a poriadne. Okrem toho na nás učiteľka stále po rusky pokrikovala: Davajte!
Američanky mi ukázali novú jedáleň, kde chodia. Okrem toho, že je asi trikrát drahšia ako tá moja, varia tam neuveriteľne. Krásnu zeleninu, baklažány aj mäso, ktoré dobre vyzerá, ale aj chutí a to odomňa si vyslúži mäso pochvalu len sporadicky.
Natalia u ktorej bývam ma tiež vždy niečím ponúkne. Minule napiekla bryndzovníky (jedia tu strašne veľa bryndze), či navarila národné jedlo Mama liga, ktoré si pripravujú aj v januári na Vianoce. Je to koláč z kukuričnej múky, ku ktorému sa je bryndze a bravčové mäso s vajcom.
Ináč prečo mi nikto nepovedal, že čučoriedkovo-tvarohová výživa od Hamé je taká famózna? Až tu som na to musela prísť... ale oplatilo sa :D.
Malá odbočka: Ak si na trhu kupujete banány rátajte s tým, že téma rozhovoru sa môže zvrtnúť až na to, či ste vydatí/ženatí (tomu sa potom povie nie odbočiť od témy, ale priamo zísť z cesty).
Musím vyzdvihnúť množstvo parkov a jazier, ktoré je v Kišineve. Neuveriteľne veľa, všetky udržiavané a takmer bez odpadkov. Radosť sa prechádzať. Natrafila som na park s tromi jazerami, v ktorom bolo snáď viac veveričiek ako v Central Parku a najviac bežcov a kočíkujúcich mamičiek na meter štvorcový.
V sobotu som si to namierila za hranice. Presnejšie do rumunského mesta Iasi, asi štyri hodiny od Kišineva. Na moldavských aj rumunských hraniciach nás preklepli, popozerali batožinu, ale prepašovali sme aj nejaké cigarety. Aby ste rozumeli, v maršrutke (minibuse) boli dve ženy, ktoré išli predávať cigarety do Rumunska, ibaže povolené množstvo na osobu sú len dve krabičky. Tak nám ich rozdistribuovali a všetci sa vlastne na “pašovaní“ podieľali.
Iasi je mesto s neuveriteľným množstvom kostolov rôznych vierovyznaní, univerzít a historických budov. A hlavne.... majú tam sekáče! To môjho ducha nesmierne povznieslo :D, lebo v Kišineve som zatiaľ žiadny nenašla. Pýtam sa tety v sekáči: Koľko stojí táto šatka? Ona na to: Dajte, odvážime. Tak si hovorím, proti gustu sa tu nebudeme dišputovať o tom, odvážili sme ju a už je moja.
Túto svoju návštevu som využila aj ako týranie domácich mojimi poznatkami z dvoch hodín rumunštiny. Bodytalk to aj tak vždy zachraňuje.
Cestou späť som v maršrutke naďabila na Slovenku Simonu z Popradu. Wow – môžem ju citovať: Kto by si to bol pomyslel, že sa v jednej maršrutke v takej riti stretnú dve Slovenky. A pravda svätá je to. Simona je tu na trojmesačnej stáži a chodí dotazníkovať miestnych, čo je dôvodom ich neochoty spolupracovať (vo všeobecnosti). Ide o sociologický výskum.
Nedeľa je krásna, slnečná. Nechápem, ale stále je fakt dosť teplo. Tak som bola kuknúť botanickú záhradu a idem sa vrhnúť do ruštiny a rumunčiny, lebo aj budúci týždeň bude treba čo-to odkomunikovat :D.
Paká!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára