Ach drahí moji, musím si vám vyliať dušu opäť. Nejako som vám zacítila neodkladné nutkanie napísať ďalší príspevok. Z Uruguayu som sa šťastlivo navrátila, až na to, že môj kufor mal nadváhu a na letisko sme stihli prísť len tak-tak. Keď ma zazreli vydýchli si a zahlásili do vysielačky, že chýbajúca pasažierka sa už ráčila dostaviť... Však trochu rozruchu treba spraviť, no nie?
Teraz sa už aklimatizujem na slovenskej zemi. Chodím po meste a kukám, čo sa zmenilo, čo zostalo rovnaké a je to prapodivný pocit počúvať všetku tú ľubozvučnú slovenčinu, ktorej som vydaná na pospas. Po týždni v Bratislave mi to už nedalo a vybrala som sa na návštevu do nemeckého Mníchova. Tento príspevok bude teda o tom, čo mi Nemecko dalo a vzalo :D.
1. Moja nemčina je v dezolátnom stave, bolo by ju trebalo umelo oživovať pomerne dlhú dobu (moje pokusy o stvorenie nemeckej vety prebiehali nasledovne: prudké zamyslenie, polovica vety vypotená v nemčine, záver v španielčine. Reakcia Nemca: odpovedal mi radšej po anglicky. Nič to, utešujem sa tým, že keďže som si kúpila Freuda a Kafku v nemčine, moja pamäť sa isto zrekuperuje – s pomocou ginkgo biloba a nemeckého slovníka, keď si budem vyhľadávať každé tretie slovo...)
2. Poznanie číslo dva je nasledovné: Na uliciach sa vyskytovali páry: Nemec a Aziatka pomerne často. Že vraj je to kvôli prílišnej ambicióznosti a chladu nemeckých žien, čo má za dôsledok, že Nemci si za partnerky radšej volia drobučké, krehučké ženy ázijského pôvodu.
3. V Englischer Garten čo je taký veľký park povedzme, natrafíte aj na nudapláž, kto by to tam bol čakal?
4. Milujem, milujem výber pečiva v Mníchove. Už od svojich frankfurtských čias (keď som robila počas Majstrovstiev sveta vo futbale v Mekáči a pri návale turistov si aj náš ináč dosť neznesiteľný šéf vysúkal rukávy a produkoval hamburgery), som sa zamilovala do praclíkov. Okrem toho som natrafila aj na Bio supermarket, kde som sa pozabudla a prezrela si snáď všetky výrobky. Nádhera. Ukoristila som čiernu ryžu, praclík a mangové chutney.
5. Pokračujeme v gastronomických zážitkoch s pečenou kačkou na orechovej omáčke s rezancami. Zapité liči džúsom – nech žijú ázijské bistrá :D
6. Ak sa opýtate Mníchovčana na cestu, odpovie vám s úsmevom a je vám ozaj nápomocný. Klobúk dole. Mňa keď sa niekto opýta na nejakú ulicu hoci aj na mne dôverne známom sídlisku Dlhé Diely, som schopná ho poslať úplne opačným smerom a zmiasť ho až to bolí (to možno vysvetľuje aj fakt prečo som v Montevideu disponovala asi tak piatimi mapami).
7. Koncentračný tábor Dachau som si nemohla nechať ujsť (on by teda neušiel ani tak myslím, ale pre istotu). Neviem prečo ani ako, ale všetko čo má spojitosť so židovskou tématikou ma istým spôsobom priťahuje (to mi pripomína, že si musím švihnúť, lebo o chvíľu začína film Nedodržaný sľub).
8. Okrem toho, že som sa stretla so svojou sesternicou Ivou, bratrancom Mirom a tetou Janou. Po dlhom čase som videla aj svoju kamarátku zo základky Luciu a moju montevidejskú španielčinárku Katiu, ktorá sa vracala zo Švajčiarska späť do Uruguaya. Katia sa celá šmarila do rieky Isar, práve vo chvíli keď slnko prestalo svietiť, potom som ju pohostila bryndzou a nabalila som jej korbáčiky a parenicu. Dala mi typickú švajčiarsku hračku takú červenú krabičku s obrázkami kráv, ktorú keď pohrkáte múka (v U-bahne som sa asi pohybovala príliš prudko a z tašky sa mi ozývalo múkanie, čo neviem či všetci Nemci zrovna pochopili). S Katiou sme pospomínal na Uruguay (ktorý mi aj sakra chýba musím priznať) a v dobrom sme na neho zanadávali, bez toho by to nešlo.
9. V Mníchove, v meste kde sú cyklisti snáď o trochu viac než chodci a všetko vyzerá tak nemecky tip-top, sa mi páčilo a kebyže mám veľa peňazí kúpim si všetky pracliky čo tam majú.
ENDE
nedeľa 28. augusta 2011
streda 10. augusta 2011
Emócie kam až oko dovidí alebo Adiós Uruguay
Wow, neverím, ale toto je môj posledný uruguayský počin. Prišiel na psa mráz a mňa čaká ešte kúsok leta na Slovensku (i keď podľa toho čo počúvam od slovenského ľudu a doktora Iľka, za veľa nestojí). Ale čo tam po tom, ide sa domov (ak sa zbalím pravdaže :P). To je činnosť, ktorú fakt nemusím a vždy si ju odkladám na poslednú chvíľu.
Takže poďme pekne po poriadku od minulého pondelka. V židovskej štvrti sme s Yessi zháňali dres Forlána, lebo ja bez takej nutnosti predsa krajinu neopustím. Prvý cyklus mojich milovaných čiernobielych filmov so slávnymi ženskými herečkami sa síce skončil, to však nezabránilo tomu, aby začal druhý. Tak som si mohla ešte kuknúť mexický film Enamorada a Mercado de abasto s Titou Merello. Jedny vravia, že táto speváčka tanga pochádzala z Buenos Aires, druhá verzia sa prikláňa k uruguayskému pôvodu. Ja kopem za Uruguay a myslím si, že bola z Hornej Marikovej.
Minulý týždeň pre mňa detiská v škole začali nacvičovať rozlúčkový program a aj ja som pre nich chystala prezentácie a nacvičovala tango. Podľa Domovho návodu (ako pripojiť notebook k televízoru krok za krokom) som si vycibrila ďalšiu technickú zručnosť a potom sa ešte pol dňa tešila z toho, že sa mi to vôbec podarilo (jeden z mojich životných úspechov :D).
Moja učiteľka španielčiny minulý týždeň už letela domov do Švajčiarska, ale ešte predtým chcela ísť so mnou na hodinu tanga, pretože sa pozná s mojím učiteľom Maiclom (teda on musel dlhšie zaloviť v pamäti, ale nakoniec sa zhodli na to, že sa poznajú a podpísali pakt). Kedže v tangerií kde mávame hodiny sa pravidelne vyskytujú tak tri kusy mačiek, Katia bola vo vytržení. Ostatní ich neznášajú a vždy ich s chuťou odkopnú, keď sa špacírujú po parkete. Tak som teda v zdraví prežila hodinu s mojimi dvomi profesormi, dvojnásobný dozor to bol, tss.
Zhodli sme sa na tom, že moje baby Pepe sa prežiera, tak sme mu nasadili dietu. Ja mu ale vždy niečo podhodím, lebo tým miniatúrnym hnedým očkám sa nedá odolať.
Riaditeľku Leticiu som poprosila nech mi donesie váhu na mecheche s mojím kufrom. Tak sme ju hneď aj využili na hodinách s deťmi a všetci do jedného sme sa odvážili odvážiť. Každý pindal, že v tých zimných bundách a stokilových topánkach to stráca na objektivite, ale čert to ber.
Vo štvrtok som sa v škole zdržala len chvíľu a išla robiť prezentáciu na piatok domov, ako aj pripraviť sa na návštevu Lotyšky Lieny, ktorá je dobrovoľníčka v Brazílii. Išla som ju čakať na stanicu a potom sa musela zúčastniť hodiny tanga so mnou. Keďže ale ona ľúbi mačky zopakoval sa rovnaký scenár ako s Katiou.
Piatok som bola už nervózna ako doberman, či sa odprezentujem dobre, či nám vyjde tango (ktoré sme nacvičovali všeho všudy len raz) a či mi skrátka vesmír bude naklonený. Tak bez napínania, všetko ok. Pripravila som prezentácie o Slovensku, fotky a videa detí, rozprávka Ako sa Maťko s Kubkom do popuku slaniny na jedli u detí tiež zabodovala. Potom prišiel Maicol a kým som sa išla prezliecť dal deťom rozcvičku a keďže s deťmi tiež pracuje a neskutočne to s nimi vie, zabavili sa ako sa patrí. Dokonca aj riaditeľka si vypýtala jeho číslo na prípadnú ďalšiu spoluprácu :D.
Cez prestávku medzi prezentáciami (mala som totiž dve, pre ranné a pre poobedné deti) som Lienu pozvala do už toľko prepieranej a spomínanej arménskej reštaurácie na lehmeyun, opäť nesklamal. Potom ma čakala ešte jedna prezentácia a po tejto makačke som išla Liene ukázať mesto.
Prišlo aj na dlho očakávanú udalosť – vyzdvihnúť si tangové topánky na mieru. Predavač Alejandro sa hneď vrhol na kolená, že mi ich vyskúša a asi desať minúť sa snažil obuť mi pravú topánku na ľavú nohu. Už som začínala byť vydesená, že mi palec vyčnieva z topánky a to sa isto odzrkadlí na kvalite môjho tanca :P. Ale nakoniec sme prišli na dôvod a spoločne sa od srdca k srdcu na tom zasmiali. Ešte sme sa všetci aj s Lienou pofotili v štýlových klobúkoch a dali si zbohom. Potom nasledovala pizza a oddych. Stálo ma to nehorázne úsilie prepnúť do angličtiny opäť a so spolubývajúcimi sme s Lienou hovorili mixkou španielčiny, portugalčiny a angličtiny. Babylon až do neba.
Večer sme išli kuknúť do Joventago, čo je ďalšia tangeria v meste. Popili sme víno, ja som čo to zatancovala a zabalili sme to. V sobotu sme to zobrali pekne od podlahy a navštívili môjho milovaného Artigasa v mauzóleu, funky obchod s neuveriteľnými doplnkami (chcem všetky!!!), prešli sa po ramble s mňam malinovou zmrzlinou, kukli výstavu fotiek, parque Rodo a na stanici kúpili lístok na bus do Buenos Aires. Večer som Lienu vzala do cinemateci na film Mrs. Daloway na námety románu Virginie Woolf a skončili sme na byte u Daria spolu s Flor a Yessi s filmom o exorcizme a uruguayským pokladom – Grapou de miel.
V nedeľu by bol hriech vynechať feriu – moja posledná sakriš. Čo to sme ešte pokupovali, pozdravila som páva v klietke a keďže už skoro všetkých predavačov poznám, je čas posunúť sa o dom ďalej. Liena odišla v nedeľu pred polnocou a ja som sa pomaly pustila do balenia.
V pondelok a utorok som bola ešte v škole. Vynechať obed s deťmi s debatou o soploch a neustálym ukazovaním si prostredníka, to by som si neodpustila :D.
V utorok pre mňa ranné deti pripravili hymnu a sambu, na ktorú sa prezliekli do pestrofarebných prevlekov, parochní a masiek a potom bola zábava vo voľnom štýle a tancovala sa cumbia. Urobili mi darčeky aj, takú halúz-ku s listami a kartičku s podpismi a potom sme sa všetci napchali pizzou, tortou a všetkým čo sa nám dostala pod ruku.
O tretej som išla do školy po druhé, rozlúčiť sa s poobednými deťmi. Nechceli ma najprv pustiť do miestnosti, tak som čakala ako poslušné domáce zviera pred dverami. Opäť boli Vianoce s kopou darčekov, potom mi deti vyznali svoje city, čo som radšej stopla, aby som sa nerozplakala a nezaplavila svojimi žirafími slzami celú miestnosť. Zaspievali mi candombe pesničku a potom tanec, fotenie a malá Leti, ktorá mala taký smutný výraz v tvári, že mi skoro srdce popraskalo. Viacero detí sa mi ponúklo, že ich kľudne môžem zbaliť do batožiny so mnou a (potom predať na orgány na Slovensku :P – zlý vtip, viem). Nasledovala ďalšia torta (Mateo jedol celou tvárou aj futbalovým dresom Peňarolu) a vyihrali sme sa na dvore. Leti ma ani na chvíľu nechcela pustiť a keď pre ňu prišla mama, povedala jej čau, a že ide so mnou. Všetko to bolo minimálne také emotívne a dojímavé ako z Pošty pre teba. Keď mi riaditeľka čítala moje hodnotenie v kancelárii, len tak tak som sa držala. Proste snažili sa ma dojať neustále. Čo k tomu môžem dodať? Že som si nikdy nepomyslela, že si môžem deti tak obľúbiť a že čas s nimi si budem tak vychutnávať a zabávať sa neskutočne. Takže poklona pre celý tím školy, pre všetkých učiteľov a pre deti, ktoré ľúúúúbim (napriek tomu, alebo práve kvôli tomu, že sú problémové čo sa týka učenia aj správania).
Včera som mala aj poslednú hodinu tanga, na ktorú som si obula svoje nové topánky, do ktorých som až po uši. Je to iná káva ako tancovať v číňanoch :D. Dnes ma ešte čaká balenie, rozlúčka s Fiorellou a Dionýsiou a večer to všetko zapijeme so spolubývajúcimi z penziónu.
Ďakujem všetkým, ktorí mi dávali ohlasy na môj blog a čítali ho. Neskutočne veľa to pre mňa znamená.
Uruguay zostane pre mňa nezabudnuteľným a tento čas, ktorý som tu prežila mi ohromne veľa dal, ale treba sa posunúť ďalej a už sa na vás teším osobne.
Vaša JA
Takže poďme pekne po poriadku od minulého pondelka. V židovskej štvrti sme s Yessi zháňali dres Forlána, lebo ja bez takej nutnosti predsa krajinu neopustím. Prvý cyklus mojich milovaných čiernobielych filmov so slávnymi ženskými herečkami sa síce skončil, to však nezabránilo tomu, aby začal druhý. Tak som si mohla ešte kuknúť mexický film Enamorada a Mercado de abasto s Titou Merello. Jedny vravia, že táto speváčka tanga pochádzala z Buenos Aires, druhá verzia sa prikláňa k uruguayskému pôvodu. Ja kopem za Uruguay a myslím si, že bola z Hornej Marikovej.
Minulý týždeň pre mňa detiská v škole začali nacvičovať rozlúčkový program a aj ja som pre nich chystala prezentácie a nacvičovala tango. Podľa Domovho návodu (ako pripojiť notebook k televízoru krok za krokom) som si vycibrila ďalšiu technickú zručnosť a potom sa ešte pol dňa tešila z toho, že sa mi to vôbec podarilo (jeden z mojich životných úspechov :D).
Moja učiteľka španielčiny minulý týždeň už letela domov do Švajčiarska, ale ešte predtým chcela ísť so mnou na hodinu tanga, pretože sa pozná s mojím učiteľom Maiclom (teda on musel dlhšie zaloviť v pamäti, ale nakoniec sa zhodli na to, že sa poznajú a podpísali pakt). Kedže v tangerií kde mávame hodiny sa pravidelne vyskytujú tak tri kusy mačiek, Katia bola vo vytržení. Ostatní ich neznášajú a vždy ich s chuťou odkopnú, keď sa špacírujú po parkete. Tak som teda v zdraví prežila hodinu s mojimi dvomi profesormi, dvojnásobný dozor to bol, tss.
Zhodli sme sa na tom, že moje baby Pepe sa prežiera, tak sme mu nasadili dietu. Ja mu ale vždy niečo podhodím, lebo tým miniatúrnym hnedým očkám sa nedá odolať.
Riaditeľku Leticiu som poprosila nech mi donesie váhu na mecheche s mojím kufrom. Tak sme ju hneď aj využili na hodinách s deťmi a všetci do jedného sme sa odvážili odvážiť. Každý pindal, že v tých zimných bundách a stokilových topánkach to stráca na objektivite, ale čert to ber.
Vo štvrtok som sa v škole zdržala len chvíľu a išla robiť prezentáciu na piatok domov, ako aj pripraviť sa na návštevu Lotyšky Lieny, ktorá je dobrovoľníčka v Brazílii. Išla som ju čakať na stanicu a potom sa musela zúčastniť hodiny tanga so mnou. Keďže ale ona ľúbi mačky zopakoval sa rovnaký scenár ako s Katiou.
Piatok som bola už nervózna ako doberman, či sa odprezentujem dobre, či nám vyjde tango (ktoré sme nacvičovali všeho všudy len raz) a či mi skrátka vesmír bude naklonený. Tak bez napínania, všetko ok. Pripravila som prezentácie o Slovensku, fotky a videa detí, rozprávka Ako sa Maťko s Kubkom do popuku slaniny na jedli u detí tiež zabodovala. Potom prišiel Maicol a kým som sa išla prezliecť dal deťom rozcvičku a keďže s deťmi tiež pracuje a neskutočne to s nimi vie, zabavili sa ako sa patrí. Dokonca aj riaditeľka si vypýtala jeho číslo na prípadnú ďalšiu spoluprácu :D.
Cez prestávku medzi prezentáciami (mala som totiž dve, pre ranné a pre poobedné deti) som Lienu pozvala do už toľko prepieranej a spomínanej arménskej reštaurácie na lehmeyun, opäť nesklamal. Potom ma čakala ešte jedna prezentácia a po tejto makačke som išla Liene ukázať mesto.
Prišlo aj na dlho očakávanú udalosť – vyzdvihnúť si tangové topánky na mieru. Predavač Alejandro sa hneď vrhol na kolená, že mi ich vyskúša a asi desať minúť sa snažil obuť mi pravú topánku na ľavú nohu. Už som začínala byť vydesená, že mi palec vyčnieva z topánky a to sa isto odzrkadlí na kvalite môjho tanca :P. Ale nakoniec sme prišli na dôvod a spoločne sa od srdca k srdcu na tom zasmiali. Ešte sme sa všetci aj s Lienou pofotili v štýlových klobúkoch a dali si zbohom. Potom nasledovala pizza a oddych. Stálo ma to nehorázne úsilie prepnúť do angličtiny opäť a so spolubývajúcimi sme s Lienou hovorili mixkou španielčiny, portugalčiny a angličtiny. Babylon až do neba.
Večer sme išli kuknúť do Joventago, čo je ďalšia tangeria v meste. Popili sme víno, ja som čo to zatancovala a zabalili sme to. V sobotu sme to zobrali pekne od podlahy a navštívili môjho milovaného Artigasa v mauzóleu, funky obchod s neuveriteľnými doplnkami (chcem všetky!!!), prešli sa po ramble s mňam malinovou zmrzlinou, kukli výstavu fotiek, parque Rodo a na stanici kúpili lístok na bus do Buenos Aires. Večer som Lienu vzala do cinemateci na film Mrs. Daloway na námety románu Virginie Woolf a skončili sme na byte u Daria spolu s Flor a Yessi s filmom o exorcizme a uruguayským pokladom – Grapou de miel.
V nedeľu by bol hriech vynechať feriu – moja posledná sakriš. Čo to sme ešte pokupovali, pozdravila som páva v klietke a keďže už skoro všetkých predavačov poznám, je čas posunúť sa o dom ďalej. Liena odišla v nedeľu pred polnocou a ja som sa pomaly pustila do balenia.
V pondelok a utorok som bola ešte v škole. Vynechať obed s deťmi s debatou o soploch a neustálym ukazovaním si prostredníka, to by som si neodpustila :D.
V utorok pre mňa ranné deti pripravili hymnu a sambu, na ktorú sa prezliekli do pestrofarebných prevlekov, parochní a masiek a potom bola zábava vo voľnom štýle a tancovala sa cumbia. Urobili mi darčeky aj, takú halúz-ku s listami a kartičku s podpismi a potom sme sa všetci napchali pizzou, tortou a všetkým čo sa nám dostala pod ruku.
O tretej som išla do školy po druhé, rozlúčiť sa s poobednými deťmi. Nechceli ma najprv pustiť do miestnosti, tak som čakala ako poslušné domáce zviera pred dverami. Opäť boli Vianoce s kopou darčekov, potom mi deti vyznali svoje city, čo som radšej stopla, aby som sa nerozplakala a nezaplavila svojimi žirafími slzami celú miestnosť. Zaspievali mi candombe pesničku a potom tanec, fotenie a malá Leti, ktorá mala taký smutný výraz v tvári, že mi skoro srdce popraskalo. Viacero detí sa mi ponúklo, že ich kľudne môžem zbaliť do batožiny so mnou a (potom predať na orgány na Slovensku :P – zlý vtip, viem). Nasledovala ďalšia torta (Mateo jedol celou tvárou aj futbalovým dresom Peňarolu) a vyihrali sme sa na dvore. Leti ma ani na chvíľu nechcela pustiť a keď pre ňu prišla mama, povedala jej čau, a že ide so mnou. Všetko to bolo minimálne také emotívne a dojímavé ako z Pošty pre teba. Keď mi riaditeľka čítala moje hodnotenie v kancelárii, len tak tak som sa držala. Proste snažili sa ma dojať neustále. Čo k tomu môžem dodať? Že som si nikdy nepomyslela, že si môžem deti tak obľúbiť a že čas s nimi si budem tak vychutnávať a zabávať sa neskutočne. Takže poklona pre celý tím školy, pre všetkých učiteľov a pre deti, ktoré ľúúúúbim (napriek tomu, alebo práve kvôli tomu, že sú problémové čo sa týka učenia aj správania).
Včera som mala aj poslednú hodinu tanga, na ktorú som si obula svoje nové topánky, do ktorých som až po uši. Je to iná káva ako tancovať v číňanoch :D. Dnes ma ešte čaká balenie, rozlúčka s Fiorellou a Dionýsiou a večer to všetko zapijeme so spolubývajúcimi z penziónu.
Ďakujem všetkým, ktorí mi dávali ohlasy na môj blog a čítali ho. Neskutočne veľa to pre mňa znamená.
Uruguay zostane pre mňa nezabudnuteľným a tento čas, ktorý som tu prežila mi ohromne veľa dal, ale treba sa posunúť ďalej a už sa na vás teším osobne.
Vaša JA
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)