V Cedame mame ďalšieho nového chlapčúra, volá sa Juan Ignacio a nemá problémy so začlenením. Deti ho privítali zoradením sa do rady a predvedením uruguayskej hymny (pozn. z vlastnej iniciatívy). Malý Juan sa sťažuje, že jedlo na obed je studené, všetkých ohlušuje svojimi výkrikmi a rád sa púšťa do škriepok :P (mala som potrebu to slovo použiť, no).
V pondelok sme mali vychádzku do miestnej knižnice, kde deťom teta rozprávkárka hovorila o prednostiach kníh (nič to, že deti ju atakovali svojou láskou k počítačom a televízii) a porozprávala im príbeh o čarodejnici Violete, ktorá sa zmenšovala vždy keď pršalo a lietala na bagete. S Mateom sme viedli rozhovor na tému, či sa nebo dá ochutnať, lebo mi tvrdil, že keď som letela lietadlom, že som určite už musela nebo ochutnať a keď som tak ešte doteraz nespravila, mám nabudúce rozbiť okno :D. To budú mať zo mňa letušky isto radosť.
Kukla som si aj čierno-bielu klasiku Sunset Boulevard s Gloriou Swanson, ktorá hrala bývalú hviezdu nemého filmu, neschopnú zmieriť sa s faktom, že jej sláva už dávno pominula.
Počasie tu už je na čiapku, rukavice a tri páry ponožiek v topánkach. Ale nič to za to. Nesťažujem sa, aby som neprivolala veľké dažde :P.
Vo štvrtok tu bol deň knihy. Ranné deti pripravili predstavenie – modernú verziu Pinocchia a tie poobedné upravili príbeh Popolušky. V škole sme pre deti pripravili aj múzeum rozprávok, v ktorom boli kostými Snehulienky, Popolušky, či Sirény. Do niektorých sa deti aj navliekli. S Rosario sme vyrábali figúrky z papiera, ktoré deti mali zaodievať a s Matilde mali deti šiť, našťastie tupou ihlou, lebo by istotne prišlo k stratám na životoch.
Maicol (učiteľ tanga) si stále myslí, že som robila balet, neviem, kde na tú scestnú informáciu prišiel, ale bavím sa na tom. Pochválil ma, že mám „ľahkosť naučiť sa nové kroky a figúry“, len sa musím do tanga ponoriť telom aj dušou (to je ako od Rosamundy Pilcherovej, pardón :D).
Na španielčine sme prekladali salsový text pesničky Piraňa, ktorý pojednáva o žene, ktorá je dravá ako piraňa a jej mama hovorí, že sa neumýva a preto má na sebe pavučiny. Musím sa začať častejšie umývať, aby sa mi také čosi nestalo.
V sobotu som si napiekla palacinky a vybrala sa do mesta na nákupy (moja preferovaná činnosť :D). Poobede som si pozrela film Postřižiny, tá Vašáryová teda mala vlasiská riadne – čistá závisť z mojej strany.
Nedeľa je zasľúbená férii ako inak, vybehla som na tú našu, kde som si kúpila handmade krásny červený náhrdelník. Poobede ma Katia vzala na fériu vo štvrti Piedras blancas, ktorá je enormná a ponúka najmä kradnuté veci. Niečo typu blšák, kde sa dá kúpiť všeličo a za dobrú cenu. Mňa fascinuje, že Uruguajčania sú schopní predávať aj tri cesnaky a dva citróny napríklad, alebo štyri balenia syra, je v tom silná mágia veru. Obzvlášť sa mi páčil jeden stánok v ktorom pán predával, pár žiletiek, pri nich cesnaky a baterky – tomu sa už hovorí rôznorodosť.
Ak by ste si chceli urobiť predstavu o lifestyle mladých Uruguajčanov, pozrite si film 25 watts.
Ako som si tak čítala cestopis z Moldavska naďabila som na nasledovné:
„Na králův pohřeb v roce 1998 přijelo patnáct tisíc hostů ze všech koutů Evropy. Možná i neradno zahrávat si s komunitou okolo nového krále Arthura Carariho. Vždyť už jeho otec Mircea Carari byl tak trochu podivín a nechal se po své smrti zpopelnit i s osobním počítačem, faxem a mobilním telefonem. Údajně kvůli komunikaci ze záhrobí. Svérázný král odpočívá v mramorové hrobce vybavené barem, naplněným hádejte čím? Vodkou!“ (no a to som zvedavá, aké spojenie nadviaže s tým spopolneným telefónom :D).
Zostáva mi zaželať - dobré spojenie pre všetkých!
nedeľa 29. mája 2011
nedeľa 22. mája 2011
O čisto náhodnej podobnosti medzi Pannou Máriou a Červenou Čiapočkou
Čo sa udialo v Cedame - na mojej domovskej vesmírnej lodi? Začali sme s deťmi pracovať s príbehom Pinocchia. 26. mája je totiž deň knihy a malo by sa konať predstavenie pre rodičov. Tak deti mali trošku zmodernizovať tento príbeh, zmeniť tam niektoré fakty a podobne. Z Pinocchia dreveného chlapčaťa sa stala Cristal dievčica zo skla a podobne. Som zvedavá na záverečnú verziu tohto divadelného pokusu, snáď aj Shakespear bude hrdosťou vyskakovať spod zeme.
Na obed bola bohužiaľ polenta – to je jeden z tých temnejších dní. Prečo? Pri polente veľmi trpím a premáham sa. Obedujem totiž s deťmi, takže sa ich snažím motivovať a tváriť sa, že mmmm mňam, ale pri polente mi to odoberá roky života. Nanešťastie v pondelok prišli ešte dvaja mužíci asi z televízie a začali nás pri tom nešťastnom obede natáčať. Ja som sa tvárila hrdinsky, akože ma z polenty vôbec nenapína s prepáčením a deťom začali klásť typické otázky na uruguayský spôsob:
Ako sa voláš? Ktorému futbalovému klubu fandíš? :D
Rýchlo som sa odpratala, pričom ostatné učiteľky sa zatvorili v triede, aby ich nenatáčali. Večer som si skukla film Niekto to rád horúce (v španielčine Una Eva y dos Adanes), buletín uvádza, že tento film patrí medzi najlepšie komédie, ktoré boli kedy natočené. Musím vyzdvihnúť najmä kostými a otvorene priznať, že som počas celého filmu mala taký ten nasprostatý výraz s permanentným úsmevom. Pobavila som sa skrátka. Páčila sa mi najmä záverečná scéna, v ktorej bohatý milionár unáša svoju milovanú na lodi (ktorá je v skutočnosti prezlečený muž) a ona sa mu chce priznať a odradiť ho od sobáša s ňou. Tak mu hovorí o svojich defektoch a dôvodoch prečo si ju nemôže vziať (že fajčí, bola vydatá za saxofonistu...) a posledný dôvod, že je mužom. On jej na to veľkoryso odpovie, že predsa nikto nie je dokonalý. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska :D.
V utorok sme s deťmi išli na výchovný koncert do mesta. Točilo sa to ako národného hrdinu Artigasa, nútenia detí a učiteliek aby sa zapájali a spievali a ja som si popritom živo vybavila ako sme sa takýchto koncertov museli zúčastňovať my na základnej škole. Mateo bol na konci tak excitovaný, že vybehol na pódium a chcel sa chopiť elektrickej gitary, tak som ho spacifikovala a zvliekla z pódia. Potom sme s deťmi ešte išli do múzea gaučov a mincí. Vo vitrínke bola bolestná Panna Mária v modrom pláštiku s kapucňou, na čo Franco (pre ex-Ranga – malá sovička :D) hneď reagoval, že je to istotne Caperucita roja – teda Červená čiapočka. Chlapec má postreh. Naproti tomu Nicolas má zasa herecký talent a cez prestávky na dvore, zvykne napodobňovať rôzne zvery a ostatné príšernosti. Minule to bol výstup hladného leva, ceril zubiská, naháňal ostatné deti a potom z ničoho nič dramaticky odpadol. Načo mu autista Gonzalo vytkol, že odpadávanie je činnosť určená len ženám. Nech žijú stereotypy :D. S deťmi to máte tak, zabudnite na všetky svoje záležitosti, bavíte sa s nimi, často aj na nich.
Streda – krása – voľný deň. 2OO rokov od bitky o pri Las Piedras, v ktorej hrdinský Artigas spolu s Orientálcami bojovali o nezávislosť krajiny proti Španielom. Vyhrali naši samozrejme. Keďže počasie je napočudovanie ešte nádherne jesenné (listy, listy padajú listy, no vyžívam sa v tom) hodinu španielčiny sme mali vonku. Katia mi požičala film Mary a Max, čo je austrálsky počin z roku 2008. Odporúčam. Je to príbeh dvoch osamelých ľudí – austrálskeho dievčaťa Mary a amerického muža Maxa (trpiaceho Aspergerovým syndrómom). Perfektné grafické spracovanie, nie až tak predvídavý dej, čokoládové hotdogy (dobrý nápad :D), založené na skutočnej udalosti.
Dostala som aj CD so salsou, Hector Lavoe (spevák z Puerto Rica) o sebe v jednej pesničke vyhlasuje, že je muž, ktorý dýcha pod vodou. No to viete salsa ponúka texty hlbokomyselné ako: keď sa voláš María zdvihni ruku a keď Valentina požičaj mi bicykel... (ale tak na odreagovanie dobré :D).
Vo štvrtok ma zas prepadlo nachladnutie. Snažím sa vydržať v posteli, ale neviem to. Potrebovala by som takú s remeňmi asi. V piatok som sa ale prinútila, narobila si zelený čaj, pustila film s Lasicom a Satinským z roku 1989 Vážení přátelé, ano a snažila sa zostať v mojom zákope a za žiadnych okolností ho neopúšťať (pardón za túto zákopovú terminológiu, ale dočítala som knihu o výpovediach argentínskych vojakov, ktorý bojovali proti Angličanom na Falklandských ostrovoch, tak som ešte zaseknutá v tých príbehoch). Prehrabovala som sa módnymi blogmi (nikdy by som si nepomyslela, že ich existuje toľko :P), počúvala Cranberries a Cardigans a jedla môj najnovší úlovok z čínskeho shopu so zdravou výživou kokosové cukríky so sušeným mliekom.
Spolužitie prináša rôzne problémy. Napríklad moje spolubývajúce odmietajú zatvárať dvere, vždy keď opúšťajú izbu. Vyrobila som preto leták hovoriaci: ZATVÁRAME DVERE, MYSLÍM TO VÁŽNE (odvtedy sa situácia o čosi zlepšila).
Tango mi ide, čo vám budem klamať :P. Pri jednej pesničke hovorím Maiclovi, že snáď nemá koniec a keď som už pindala dosť, ocitla som sa dole hlavou v takej tej efektnej figúre, pri ktorej som sa skoro zlomila napoly.
Víkend dostatočne vyplnený. V sobotu sme si s Yessi zašli do parku Prado, kde boli preteky koní a vytešila som sa v botanickej záhrade, ktorá bola neskutočne jesenná a megafarebná.
V nedeľu sme sa vybrali na výlet vlakom, je to prvá vlaková skúsenosť v rámci Uruguaya. Vec sa má tak, že vlaky sú tu lacné, ale jazdia len do vzdialenosti asi 100 kilometrov od hlavného mesta. Má to ale niečo do seba. Zaviezli sme sa do La Paz, asi pol hodina od Montevidea a platili symbolických 10 pesos. Išli sme ku známym mojej profesorky Katii. Žijú na vidieku, ich havička vrhla mladé (človek sa môže roztopiť) a všetci sme spolu pripravovali gnocchi (po slovensky Ňoky) na nedeľný obed. Okrem toho bol u nich známy s 5 ročným synom, takže spolu s Yessi sme sa s ním vyhrali do sýtosti. Skrývačky, naháňačky, podliezačky (skrátka všetky činnosti končiace sa na čky :P). Keď už som získala taký ňokový skill, určite ich pripravím aj doma, snáď to dopadne lepšie ako pao de quiejo :P.
Hasta pronto amigos!
Na obed bola bohužiaľ polenta – to je jeden z tých temnejších dní. Prečo? Pri polente veľmi trpím a premáham sa. Obedujem totiž s deťmi, takže sa ich snažím motivovať a tváriť sa, že mmmm mňam, ale pri polente mi to odoberá roky života. Nanešťastie v pondelok prišli ešte dvaja mužíci asi z televízie a začali nás pri tom nešťastnom obede natáčať. Ja som sa tvárila hrdinsky, akože ma z polenty vôbec nenapína s prepáčením a deťom začali klásť typické otázky na uruguayský spôsob:
Ako sa voláš? Ktorému futbalovému klubu fandíš? :D
Rýchlo som sa odpratala, pričom ostatné učiteľky sa zatvorili v triede, aby ich nenatáčali. Večer som si skukla film Niekto to rád horúce (v španielčine Una Eva y dos Adanes), buletín uvádza, že tento film patrí medzi najlepšie komédie, ktoré boli kedy natočené. Musím vyzdvihnúť najmä kostými a otvorene priznať, že som počas celého filmu mala taký ten nasprostatý výraz s permanentným úsmevom. Pobavila som sa skrátka. Páčila sa mi najmä záverečná scéna, v ktorej bohatý milionár unáša svoju milovanú na lodi (ktorá je v skutočnosti prezlečený muž) a ona sa mu chce priznať a odradiť ho od sobáša s ňou. Tak mu hovorí o svojich defektoch a dôvodoch prečo si ju nemôže vziať (že fajčí, bola vydatá za saxofonistu...) a posledný dôvod, že je mužom. On jej na to veľkoryso odpovie, že predsa nikto nie je dokonalý. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska :D.
V utorok sme s deťmi išli na výchovný koncert do mesta. Točilo sa to ako národného hrdinu Artigasa, nútenia detí a učiteliek aby sa zapájali a spievali a ja som si popritom živo vybavila ako sme sa takýchto koncertov museli zúčastňovať my na základnej škole. Mateo bol na konci tak excitovaný, že vybehol na pódium a chcel sa chopiť elektrickej gitary, tak som ho spacifikovala a zvliekla z pódia. Potom sme s deťmi ešte išli do múzea gaučov a mincí. Vo vitrínke bola bolestná Panna Mária v modrom pláštiku s kapucňou, na čo Franco (pre ex-Ranga – malá sovička :D) hneď reagoval, že je to istotne Caperucita roja – teda Červená čiapočka. Chlapec má postreh. Naproti tomu Nicolas má zasa herecký talent a cez prestávky na dvore, zvykne napodobňovať rôzne zvery a ostatné príšernosti. Minule to bol výstup hladného leva, ceril zubiská, naháňal ostatné deti a potom z ničoho nič dramaticky odpadol. Načo mu autista Gonzalo vytkol, že odpadávanie je činnosť určená len ženám. Nech žijú stereotypy :D. S deťmi to máte tak, zabudnite na všetky svoje záležitosti, bavíte sa s nimi, často aj na nich.
Streda – krása – voľný deň. 2OO rokov od bitky o pri Las Piedras, v ktorej hrdinský Artigas spolu s Orientálcami bojovali o nezávislosť krajiny proti Španielom. Vyhrali naši samozrejme. Keďže počasie je napočudovanie ešte nádherne jesenné (listy, listy padajú listy, no vyžívam sa v tom) hodinu španielčiny sme mali vonku. Katia mi požičala film Mary a Max, čo je austrálsky počin z roku 2008. Odporúčam. Je to príbeh dvoch osamelých ľudí – austrálskeho dievčaťa Mary a amerického muža Maxa (trpiaceho Aspergerovým syndrómom). Perfektné grafické spracovanie, nie až tak predvídavý dej, čokoládové hotdogy (dobrý nápad :D), založené na skutočnej udalosti.
Dostala som aj CD so salsou, Hector Lavoe (spevák z Puerto Rica) o sebe v jednej pesničke vyhlasuje, že je muž, ktorý dýcha pod vodou. No to viete salsa ponúka texty hlbokomyselné ako: keď sa voláš María zdvihni ruku a keď Valentina požičaj mi bicykel... (ale tak na odreagovanie dobré :D).
Vo štvrtok ma zas prepadlo nachladnutie. Snažím sa vydržať v posteli, ale neviem to. Potrebovala by som takú s remeňmi asi. V piatok som sa ale prinútila, narobila si zelený čaj, pustila film s Lasicom a Satinským z roku 1989 Vážení přátelé, ano a snažila sa zostať v mojom zákope a za žiadnych okolností ho neopúšťať (pardón za túto zákopovú terminológiu, ale dočítala som knihu o výpovediach argentínskych vojakov, ktorý bojovali proti Angličanom na Falklandských ostrovoch, tak som ešte zaseknutá v tých príbehoch). Prehrabovala som sa módnymi blogmi (nikdy by som si nepomyslela, že ich existuje toľko :P), počúvala Cranberries a Cardigans a jedla môj najnovší úlovok z čínskeho shopu so zdravou výživou kokosové cukríky so sušeným mliekom.
Spolužitie prináša rôzne problémy. Napríklad moje spolubývajúce odmietajú zatvárať dvere, vždy keď opúšťajú izbu. Vyrobila som preto leták hovoriaci: ZATVÁRAME DVERE, MYSLÍM TO VÁŽNE (odvtedy sa situácia o čosi zlepšila).
Tango mi ide, čo vám budem klamať :P. Pri jednej pesničke hovorím Maiclovi, že snáď nemá koniec a keď som už pindala dosť, ocitla som sa dole hlavou v takej tej efektnej figúre, pri ktorej som sa skoro zlomila napoly.
Víkend dostatočne vyplnený. V sobotu sme si s Yessi zašli do parku Prado, kde boli preteky koní a vytešila som sa v botanickej záhrade, ktorá bola neskutočne jesenná a megafarebná.
V nedeľu sme sa vybrali na výlet vlakom, je to prvá vlaková skúsenosť v rámci Uruguaya. Vec sa má tak, že vlaky sú tu lacné, ale jazdia len do vzdialenosti asi 100 kilometrov od hlavného mesta. Má to ale niečo do seba. Zaviezli sme sa do La Paz, asi pol hodina od Montevidea a platili symbolických 10 pesos. Išli sme ku známym mojej profesorky Katii. Žijú na vidieku, ich havička vrhla mladé (človek sa môže roztopiť) a všetci sme spolu pripravovali gnocchi (po slovensky Ňoky) na nedeľný obed. Okrem toho bol u nich známy s 5 ročným synom, takže spolu s Yessi sme sa s ním vyhrali do sýtosti. Skrývačky, naháňačky, podliezačky (skrátka všetky činnosti končiace sa na čky :P). Keď už som získala taký ňokový skill, určite ich pripravím aj doma, snáď to dopadne lepšie ako pao de quiejo :P.
Hasta pronto amigos!
nedeľa 15. mája 2011
Ako imigranti nakupujú tofu
A je to tu, začal sa cyklus čierno-bielych filmov z dôb dosť dávno minulých. V pondelok som si pozrela Wittnes for the prosecution s Marlene Dietrich. No skrátka ikona – čo vám budem klamať. Tie filmy majú čosi do seba, takú tú gráciu a prudké dramatično, to v kombinácii so skvelo padnúcim čiernym kostýmom hlavnej hrdinky a nožom zapichnutým do brucha za neveru – vytvára čosi magické. Ja som sa tam rozložila ako doma, vytiahla arašidy a čokoládu a ponorila sa do deja.
Deti ma v Cedame uštvávajú veru, už ani behať nestíham tak ako kedysi a Florencia so mnou robila rozhovor, čo mala za úlohu v druhej škole. Išlo o tému imigrantov. Ukázala som jej na mape z roku 86 ako sem priletela až do tejto fantastičnej krajiny, nič to za to, že tam bolo naznačené ešte Československo. Nakoniec mi hovorila, že moje odpovede zaznamenali úspech, ale že učiteľka jej vysvetlila, že ja nie som imigrant ale sťahovavý vták, ktorý tu prišiel v zime a na ďalšiu zimu odchádza. No to viete – uruguayské školstvo ponúka všelijaké vysvetlenia :D.
Deti mi neustále kladú rôzne otázky, či máme u nás Coca-Colu a či tu vodu, ktorú som práve pila, som si priniesla zo Slovenska (no keby hej – tak ju tak už tak veselo isto nepijem).
Na portugalčine sme opisovali fotky rodín a pobavila ma špeciálne jedno foto s takým malým dieťaťom, ktoré mama drží štýlom mačka prenáša mladé alebo vráť toho králika spať do klietky a dieťa má pritom ten odovzdaný výraz – hovoriaci - dej sa čo dej, snáď nastanú aj lepšie časy.
Na španielčine ma Katia začala pripravovať na certifikát, ktorý by som si chcela u nás po návrate spraviť, ak mi bude vesmír a všetci svätí naklonení. Na začiatku to vyzeralo, že ani najnižší level nespravím, ale potom som začala napredovať :P. Pokračujeme aj v čítaní knihy od Leily Macor, ktorá má názov Lamentablemente estamos bien – Bohužiaľ sa máme dobre. Názov vyjadruje akýsi postoj Uruguajčanov, ktorí akoby cítili vinu za to, že sa majú dobre. A preto, divoko obhajujú a argumentujú, či už nákup nových topánok, alebo dovolenky. Najviac sa to vraj prejavuje pri dávaní darčekov, keď nastáva rituál medzi darujúcim a obdarovaným. Také to: Snáď sa ti to bude páčiť. Ak nie môžeš to vymeniť... U žien to vraj trvá dlhšie ako u mužov, tí okolo toho toľko nekecajú.
V národnej knižnici som sa najnovšie začítala do Bukowského. Treba mať prehľad no.
Vo štvrtok sme s deťmi absolvovali vychádzku do továrne Conaprole, čo je spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Továreň je dosť od ruky, asi hodinu autobusom od školy pri diaľnici. Deti cestou ujúkali, bavili ďalších spolucestujúcich a keď sme prechádzali takou poľnohospodárskou oblasťou, ktorá bola dosť cítiť :D, začali deti výskať, vykrikovať, že taký smrad nevydržia, zúrivo začali zatvárať okná a učiteľky sa tvárili, že tie deti k nim predsa vôbec nepatria.
Pri vstupu do továrne sme si povinne nasadili biele helmy s logom Conaprole a popozerali sme ako to vyzerá s výrobou zmrzliny, jogurtov a mlieka. Potom nám pustili prekrásne propagačné video, kde sa okrem iného spomínalo, že exportujú do 60 krajín sveta, aj do Poľska a Francúzska napríklad. Deti sa stále dopytovali či aj na Slovensko, ale to žiaľ nie.
Potešili nás aj darčekovými taškami s produktmi, ktoré deti začali konzumovať už pri ceste spať idúc popri diaľnici. Hlad je sviňa, no.
Na tangu sa Maicol rozohnil, že od nás očakáva, aby sme pri tanci ukázali aj náš charakter. Tak keď som s ním tancovala a pomýlila sa, zhodila som to na skutočnosť, že taký je môj charakter predsa :P.
V piatok som viedla dve hodiny s deťmi a mozaikovali sme holubice mieru. Deti lepili a maľovali ako o život, ale potom keď už bolo toho mieru akosi priveľa sa začali ohadzovať štupľami od fliaš, takže som vyhlásila stav ohrozenia. Kryla som sa ako mi sily stačili a dobrá správa – výsledok: Nikto sa nezranil, bordel neuveriteľný. Byť pedagógom je sakra ťažké. Okrem toho si malý Mateo zabudol zobrať lieky, takže bol akýsi nesvoj a nervózny a ja som ho naháňala po celom dvore, lebo nechcel obsedieť.
Večer prišiel na cvičenie konečne ten starý tréner, z ktorého len tak sála radosť z pohybu, ktorá je prudko nákazlivá. Pridal opäť svoje šialené choreografie, na mňa už tradične pokrikoval po anglicky (nič to, že tu som už nejakých deväť mesiacov, cudzincom skrátka zostávate aj keď si na hlavu natiahnete igelitku :D). Na záver ako bonus vždy dá latino freestyle, ktorý dá vždy zabrať najmä bránici.
Čo by to bola za sobota, keby sa človek neprešiel po ulici Tristan Narvaja v krásne slnečné ráno, keď listy padajú zo stromov a ľudia sú ešte našťastie zalezení vo svojich príbytkoch. Radosť žiť.
Mariana – bývalá spolubývajúca z penziónu – ma poobede vzala na motorke do zábavného parku. Ja som tým motorkám neprišla na chuť, nie sú mi sympatické a keďže vydávajú strááášny hluk mám ich na svojom zozname nepriateľov. Cestu som ale prežila v zdraví, v rukaviciach a prilbou na hlave a keďže Mariana má kontakty, kolotočovali sme sa zadarmo. A to hneď na piatich rôznych kolotočoch. Môj žalúdok bol už totálne prevrátený naruby, nohy dotlčené od nárazov v tých malých autách hnusných, čo sa otlkávate navzájom, adrenalín zvýšený. Pre mňa už snáď je len Ruské kolo, ktoré sa pomaly šinie a kľudne aj dôchodcu by som tam posadila.
Večer sme sa so spolužiačkou z portugalčiny s prudko juhoamerickým menom Fiorella :D zašli kuknúť na dokument o brazílskej speváčke samby – Maria Bethânia. Tento filmový klub sa nachádza v luxusnej štvrti Pocitos, kde to máte na skok ku pláži. Tam by sa bývalo jedna radosť :D. Maria Bethânia je už pani v rokoch, ale tak precítene a oduševnene spieva, že sa to nedá opísať. Ešte raz – milujem sambu! Dokument sa volal Hudba a parfum, ako niečo čo má veľa spoločného, je prchavé, vyjadruje pôžitok a silné emócie.
Nedeľa – Feria Tristan Narvaja – rutina, viem :D. zašla som si do čínskeho obchodu kúpiť tofu na obed a vyzeralo to asi takto:
Hovorí Slovenka Číňanovi: 150 gramov tofu (to viete, šetrím, aby som mala na kabelky :P).
Číňan: No to je zložité, ako vám to dám. 160 – môže byť? Jete málo.
Slovenka: To viete, ja som zo Slovenka.
Čiňan: My v Číne sme prežili veľa vojen a ľudia sa počas vojny udržovali pri živote tým, že mali denný príjem 70 gramov sóje.
Slovenka: My na Slovensku jeme viac zemiakov a kapustu :D. Majte sa.
Tak sme si pokonverzovali no. A ešte mi aj zvýšilo na kabelku, na ktorú som sa lačne vrhla. Tu totiž recyklujú staré kabelky a premaľujú ich, alebo prešijú. No nekúp to.
Veľa slnka v duši a dobrého jedla na tanieri!
Deti ma v Cedame uštvávajú veru, už ani behať nestíham tak ako kedysi a Florencia so mnou robila rozhovor, čo mala za úlohu v druhej škole. Išlo o tému imigrantov. Ukázala som jej na mape z roku 86 ako sem priletela až do tejto fantastičnej krajiny, nič to za to, že tam bolo naznačené ešte Československo. Nakoniec mi hovorila, že moje odpovede zaznamenali úspech, ale že učiteľka jej vysvetlila, že ja nie som imigrant ale sťahovavý vták, ktorý tu prišiel v zime a na ďalšiu zimu odchádza. No to viete – uruguayské školstvo ponúka všelijaké vysvetlenia :D.
Deti mi neustále kladú rôzne otázky, či máme u nás Coca-Colu a či tu vodu, ktorú som práve pila, som si priniesla zo Slovenska (no keby hej – tak ju tak už tak veselo isto nepijem).
Na portugalčine sme opisovali fotky rodín a pobavila ma špeciálne jedno foto s takým malým dieťaťom, ktoré mama drží štýlom mačka prenáša mladé alebo vráť toho králika spať do klietky a dieťa má pritom ten odovzdaný výraz – hovoriaci - dej sa čo dej, snáď nastanú aj lepšie časy.
Na španielčine ma Katia začala pripravovať na certifikát, ktorý by som si chcela u nás po návrate spraviť, ak mi bude vesmír a všetci svätí naklonení. Na začiatku to vyzeralo, že ani najnižší level nespravím, ale potom som začala napredovať :P. Pokračujeme aj v čítaní knihy od Leily Macor, ktorá má názov Lamentablemente estamos bien – Bohužiaľ sa máme dobre. Názov vyjadruje akýsi postoj Uruguajčanov, ktorí akoby cítili vinu za to, že sa majú dobre. A preto, divoko obhajujú a argumentujú, či už nákup nových topánok, alebo dovolenky. Najviac sa to vraj prejavuje pri dávaní darčekov, keď nastáva rituál medzi darujúcim a obdarovaným. Také to: Snáď sa ti to bude páčiť. Ak nie môžeš to vymeniť... U žien to vraj trvá dlhšie ako u mužov, tí okolo toho toľko nekecajú.
V národnej knižnici som sa najnovšie začítala do Bukowského. Treba mať prehľad no.
Vo štvrtok sme s deťmi absolvovali vychádzku do továrne Conaprole, čo je spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Továreň je dosť od ruky, asi hodinu autobusom od školy pri diaľnici. Deti cestou ujúkali, bavili ďalších spolucestujúcich a keď sme prechádzali takou poľnohospodárskou oblasťou, ktorá bola dosť cítiť :D, začali deti výskať, vykrikovať, že taký smrad nevydržia, zúrivo začali zatvárať okná a učiteľky sa tvárili, že tie deti k nim predsa vôbec nepatria.
Pri vstupu do továrne sme si povinne nasadili biele helmy s logom Conaprole a popozerali sme ako to vyzerá s výrobou zmrzliny, jogurtov a mlieka. Potom nám pustili prekrásne propagačné video, kde sa okrem iného spomínalo, že exportujú do 60 krajín sveta, aj do Poľska a Francúzska napríklad. Deti sa stále dopytovali či aj na Slovensko, ale to žiaľ nie.
Potešili nás aj darčekovými taškami s produktmi, ktoré deti začali konzumovať už pri ceste spať idúc popri diaľnici. Hlad je sviňa, no.
Na tangu sa Maicol rozohnil, že od nás očakáva, aby sme pri tanci ukázali aj náš charakter. Tak keď som s ním tancovala a pomýlila sa, zhodila som to na skutočnosť, že taký je môj charakter predsa :P.
V piatok som viedla dve hodiny s deťmi a mozaikovali sme holubice mieru. Deti lepili a maľovali ako o život, ale potom keď už bolo toho mieru akosi priveľa sa začali ohadzovať štupľami od fliaš, takže som vyhlásila stav ohrozenia. Kryla som sa ako mi sily stačili a dobrá správa – výsledok: Nikto sa nezranil, bordel neuveriteľný. Byť pedagógom je sakra ťažké. Okrem toho si malý Mateo zabudol zobrať lieky, takže bol akýsi nesvoj a nervózny a ja som ho naháňala po celom dvore, lebo nechcel obsedieť.
Večer prišiel na cvičenie konečne ten starý tréner, z ktorého len tak sála radosť z pohybu, ktorá je prudko nákazlivá. Pridal opäť svoje šialené choreografie, na mňa už tradične pokrikoval po anglicky (nič to, že tu som už nejakých deväť mesiacov, cudzincom skrátka zostávate aj keď si na hlavu natiahnete igelitku :D). Na záver ako bonus vždy dá latino freestyle, ktorý dá vždy zabrať najmä bránici.
Čo by to bola za sobota, keby sa človek neprešiel po ulici Tristan Narvaja v krásne slnečné ráno, keď listy padajú zo stromov a ľudia sú ešte našťastie zalezení vo svojich príbytkoch. Radosť žiť.
Mariana – bývalá spolubývajúca z penziónu – ma poobede vzala na motorke do zábavného parku. Ja som tým motorkám neprišla na chuť, nie sú mi sympatické a keďže vydávajú strááášny hluk mám ich na svojom zozname nepriateľov. Cestu som ale prežila v zdraví, v rukaviciach a prilbou na hlave a keďže Mariana má kontakty, kolotočovali sme sa zadarmo. A to hneď na piatich rôznych kolotočoch. Môj žalúdok bol už totálne prevrátený naruby, nohy dotlčené od nárazov v tých malých autách hnusných, čo sa otlkávate navzájom, adrenalín zvýšený. Pre mňa už snáď je len Ruské kolo, ktoré sa pomaly šinie a kľudne aj dôchodcu by som tam posadila.
Večer sme sa so spolužiačkou z portugalčiny s prudko juhoamerickým menom Fiorella :D zašli kuknúť na dokument o brazílskej speváčke samby – Maria Bethânia. Tento filmový klub sa nachádza v luxusnej štvrti Pocitos, kde to máte na skok ku pláži. Tam by sa bývalo jedna radosť :D. Maria Bethânia je už pani v rokoch, ale tak precítene a oduševnene spieva, že sa to nedá opísať. Ešte raz – milujem sambu! Dokument sa volal Hudba a parfum, ako niečo čo má veľa spoločného, je prchavé, vyjadruje pôžitok a silné emócie.
Nedeľa – Feria Tristan Narvaja – rutina, viem :D. zašla som si do čínskeho obchodu kúpiť tofu na obed a vyzeralo to asi takto:
Hovorí Slovenka Číňanovi: 150 gramov tofu (to viete, šetrím, aby som mala na kabelky :P).
Číňan: No to je zložité, ako vám to dám. 160 – môže byť? Jete málo.
Slovenka: To viete, ja som zo Slovenka.
Čiňan: My v Číne sme prežili veľa vojen a ľudia sa počas vojny udržovali pri živote tým, že mali denný príjem 70 gramov sóje.
Slovenka: My na Slovensku jeme viac zemiakov a kapustu :D. Majte sa.
Tak sme si pokonverzovali no. A ešte mi aj zvýšilo na kabelku, na ktorú som sa lačne vrhla. Tu totiž recyklujú staré kabelky a premaľujú ich, alebo prešijú. No nekúp to.
Veľa slnka v duši a dobrého jedla na tanieri!
nedeľa 8. mája 2011
K čomu prirovnať Uruguay? K anorektickej dievčine
V tomto príspevku by som sa chcela zmieniť o Uruguayi, pričom prudkou inšpiráciou mi bol článok Venezuelčanky, ktorá tu v súčasnosti býva. Ale o tom neskôr.
V rámci konceptu celoživotného vzdelávania sa chodím pretŕčať do Národnej knižnice. Našla som si knihy o móde, psychológii odievania – s názvom: Oblečenie rozpráva. Veru k tejto téme sa toho už popísalo dosti (a neviem či do tejto témy vnesiem niečo nové, ako som vždy plánovala :D).
V pondelok sme v škole s deťmi spomínali 1. Mája- Deň práce a mali vymenovať akých pracovníkov poznajú. Pri mne povedali, že sme navarili dobré slovenské jedlo :P a Gonzalo mi pokomplimentoval, že vraj som gigante. No niečo na tom bude :D
So Silviou sme obaľovali zošity a dekorovali ich abstraktným umením v podobe roztavených voskoviek, ktoré sme pálili najprv zapaľovačom a následne nad horákom. Trošku som obhorela, ale človek musí prinášať obete.
Cez týždeň som sa naladila na hokejové majstrovstvá, ale však všetci vieme, ako to vlastne skončilo.
Na portugalčine sme spievali prenádherné pesničky, ja si nemôžem pomôcť ale tá portugalčina mi spievaná znie ešte krajšie.
Tento týždeň som spravila významný nákup gumákov, čo už je zimná predpríprava, spolu s pršiplášťom tak snáď ešte viac vynikne môj kvázi šarm. V sobotu mi to nedalo a išla som do secondhandu, kde som si neodolala šatám a ospravedlňujem to tým, že je to vlastne meninový darček, aj keď tu sa nič také neoslavuje. Svedomie skrátka treba umlčať a niečím mu zalepiť ústa. Predavačka ma už pozná a ja sa jej len sťažujem, že sa nedá vojsť a nekúpiť nič predsa. Asi som už pokročila do nejakého VIP zákazníckeho klubu, lebo, že mi vraj pošle pozvanie na nejaký koktejl či oslavu narodenín. Tu človek príde ku hocičomu, bez toho, že by chápal ako :D.
Predavačka v potravinách, keď videla, že si kupujem zelený čaj s pomarančom, sa snažila vyinvestigovať, či mi tento čaj nerobí zle, lebo jej vraj áno. Tak som jej vysvetlila, že má na mňa blahodárne účinky a že je zdravý.
Večer som si pozrela film na Samote u lesa, aby som nezabudla kto som a odkiaľ pochádzam :P.
Cez víkend som sa chcela uchýliť k tofu syru, ten však moja nová čínska známa nemala, takže víkend v znamení sóje. Tofu ale vystalkujem, aj keby čo bolo.
V piatok sme to riskli a vybrali sa na ďalší baile fakulty psychológie. Neviem, ale som už asi stará na balansovanie davom s pivom v ruke a pokusy s tým pohárom tancovať. No ale na niečo je dobrý taký baile – ak máte zvýšenú mieru agresivity, môžete v takej tlačenici beztrestne do ľudí strkať a sácať a pritom sa im škeriť do tváre. Boli sme skoro všetci z penziónu a už len sledovať tanečné umenie zúčastnených stálo za to.
V sobotu sme sa ako jedna veľká uruguajská rodina naskladali na gauč do študovne, zakryli sa perinou a zapozerali sa do filmu s mimozemskou zápletkou The fourth kind s Milou Jovovich.
Na španielčine sme s Katiou čítali zaujímavý postreh venezuelskej autorky Leily Macor, v ktorom zhodnotila ako vidí Uruguay z pohľadu cudzinky, ktorá tu už ale nejaký čas žije. Slnečný Caracas vymenila za veterné a upršané Montevideo, pričom ju samotní Uruguajčania žijúci vo Venezuele odhovárali s tým, že svoju krajinu opísali ako smutnú, šedú a nudnú. (Ináč takýto popis som už od niektorých Uruguajčanov počula aj ja).
Leilu to ale neodradilo a prišla do Montevidea žiť. Ďalej spomína, že Uruguajčania sa vždy cudzincov dopytujú, prečo preboha prišli do Uruguaya, pričom akceptujú len odpoveď, ktorá naznačuje, že človek tu bol nejakými silami alebo okolnosťami prinútený žiť alebo stráviť nejaký čas. Ako napríklad: Hľadá ma Interpol, pracujem na cyperskom konzuláte a podobne. Ak niekto tvrdí, že sa mu tu páči a to je dôvodom prečo sa tu rozhodol žiť, jednoducho tomu neveria. Akoby Uruguajčania aj boli na svoju krajinu hrdí, ale pritom ju ustavične podceňovali, ako gazdiná, ktorá síce vie, že sa jej jedlo celkom vydarilo, ale pred hosťami bude popisovať jeho “nedostatky“, čím popiera komplimenty hostí.
Ako Leila spomína, Uruguay sa nachádza niekde v strede: nemá také pôsobivé pláže ako Brazília, či Karibik a Montevideo nemá taký kozmopolitný charakter ako napríklad Buenos Aires. Na druhej strane nevyniká ani v negatívnom smere – diktatúra tu síce bola krutá, ale nie tak ako v iných krajinách Južnej Ameriky. A tak zostáva na akomsi pomyselnom mŕtvom bode. Z určitého uhla pohľadu cítim akúsi spriaznenosť medzi Slovenskom a Uruguayom, ako aj medzi Bratislavou a Montevideom. Obe krajiny majú čo ponúknuť, ale akoby boli zovreté v kŕči (mnohí môžu nesúhlasiť a mať iný názor, ale o tom to je).
Na záver Leila Macor dodáva, že keby bol Uruguay osobou, ihneď by ju odporučila na terapiu. Pretože sa zdá byť, že je inteligentná a talentovaná dievčina trpiaca anorexiou, ktorá je posadnutá svojou identitou a má problémy so sebaúctou, pričom sa od seba snaží odplašiť všetkých, ktorí sa k nej priblížia. Tento opis sa mi zdá celkom výstižný z môjho pohľadu človeka, ktorý tu žije medzi miestnymi a každý deň sa s nimi konfrontuje. Pre mňa je Uruguay viac európsky, než juhoamerický.
Skrátka treba to zažiť :D
V rámci konceptu celoživotného vzdelávania sa chodím pretŕčať do Národnej knižnice. Našla som si knihy o móde, psychológii odievania – s názvom: Oblečenie rozpráva. Veru k tejto téme sa toho už popísalo dosti (a neviem či do tejto témy vnesiem niečo nové, ako som vždy plánovala :D).
V pondelok sme v škole s deťmi spomínali 1. Mája- Deň práce a mali vymenovať akých pracovníkov poznajú. Pri mne povedali, že sme navarili dobré slovenské jedlo :P a Gonzalo mi pokomplimentoval, že vraj som gigante. No niečo na tom bude :D
So Silviou sme obaľovali zošity a dekorovali ich abstraktným umením v podobe roztavených voskoviek, ktoré sme pálili najprv zapaľovačom a následne nad horákom. Trošku som obhorela, ale človek musí prinášať obete.
Cez týždeň som sa naladila na hokejové majstrovstvá, ale však všetci vieme, ako to vlastne skončilo.
Na portugalčine sme spievali prenádherné pesničky, ja si nemôžem pomôcť ale tá portugalčina mi spievaná znie ešte krajšie.
Tento týždeň som spravila významný nákup gumákov, čo už je zimná predpríprava, spolu s pršiplášťom tak snáď ešte viac vynikne môj kvázi šarm. V sobotu mi to nedalo a išla som do secondhandu, kde som si neodolala šatám a ospravedlňujem to tým, že je to vlastne meninový darček, aj keď tu sa nič také neoslavuje. Svedomie skrátka treba umlčať a niečím mu zalepiť ústa. Predavačka ma už pozná a ja sa jej len sťažujem, že sa nedá vojsť a nekúpiť nič predsa. Asi som už pokročila do nejakého VIP zákazníckeho klubu, lebo, že mi vraj pošle pozvanie na nejaký koktejl či oslavu narodenín. Tu človek príde ku hocičomu, bez toho, že by chápal ako :D.
Predavačka v potravinách, keď videla, že si kupujem zelený čaj s pomarančom, sa snažila vyinvestigovať, či mi tento čaj nerobí zle, lebo jej vraj áno. Tak som jej vysvetlila, že má na mňa blahodárne účinky a že je zdravý.
Večer som si pozrela film na Samote u lesa, aby som nezabudla kto som a odkiaľ pochádzam :P.
Cez víkend som sa chcela uchýliť k tofu syru, ten však moja nová čínska známa nemala, takže víkend v znamení sóje. Tofu ale vystalkujem, aj keby čo bolo.
V piatok sme to riskli a vybrali sa na ďalší baile fakulty psychológie. Neviem, ale som už asi stará na balansovanie davom s pivom v ruke a pokusy s tým pohárom tancovať. No ale na niečo je dobrý taký baile – ak máte zvýšenú mieru agresivity, môžete v takej tlačenici beztrestne do ľudí strkať a sácať a pritom sa im škeriť do tváre. Boli sme skoro všetci z penziónu a už len sledovať tanečné umenie zúčastnených stálo za to.
V sobotu sme sa ako jedna veľká uruguajská rodina naskladali na gauč do študovne, zakryli sa perinou a zapozerali sa do filmu s mimozemskou zápletkou The fourth kind s Milou Jovovich.
Na španielčine sme s Katiou čítali zaujímavý postreh venezuelskej autorky Leily Macor, v ktorom zhodnotila ako vidí Uruguay z pohľadu cudzinky, ktorá tu už ale nejaký čas žije. Slnečný Caracas vymenila za veterné a upršané Montevideo, pričom ju samotní Uruguajčania žijúci vo Venezuele odhovárali s tým, že svoju krajinu opísali ako smutnú, šedú a nudnú. (Ináč takýto popis som už od niektorých Uruguajčanov počula aj ja).
Leilu to ale neodradilo a prišla do Montevidea žiť. Ďalej spomína, že Uruguajčania sa vždy cudzincov dopytujú, prečo preboha prišli do Uruguaya, pričom akceptujú len odpoveď, ktorá naznačuje, že človek tu bol nejakými silami alebo okolnosťami prinútený žiť alebo stráviť nejaký čas. Ako napríklad: Hľadá ma Interpol, pracujem na cyperskom konzuláte a podobne. Ak niekto tvrdí, že sa mu tu páči a to je dôvodom prečo sa tu rozhodol žiť, jednoducho tomu neveria. Akoby Uruguajčania aj boli na svoju krajinu hrdí, ale pritom ju ustavične podceňovali, ako gazdiná, ktorá síce vie, že sa jej jedlo celkom vydarilo, ale pred hosťami bude popisovať jeho “nedostatky“, čím popiera komplimenty hostí.
Ako Leila spomína, Uruguay sa nachádza niekde v strede: nemá také pôsobivé pláže ako Brazília, či Karibik a Montevideo nemá taký kozmopolitný charakter ako napríklad Buenos Aires. Na druhej strane nevyniká ani v negatívnom smere – diktatúra tu síce bola krutá, ale nie tak ako v iných krajinách Južnej Ameriky. A tak zostáva na akomsi pomyselnom mŕtvom bode. Z určitého uhla pohľadu cítim akúsi spriaznenosť medzi Slovenskom a Uruguayom, ako aj medzi Bratislavou a Montevideom. Obe krajiny majú čo ponúknuť, ale akoby boli zovreté v kŕči (mnohí môžu nesúhlasiť a mať iný názor, ale o tom to je).
Na záver Leila Macor dodáva, že keby bol Uruguay osobou, ihneď by ju odporučila na terapiu. Pretože sa zdá byť, že je inteligentná a talentovaná dievčina trpiaca anorexiou, ktorá je posadnutá svojou identitou a má problémy so sebaúctou, pričom sa od seba snaží odplašiť všetkých, ktorí sa k nej priblížia. Tento opis sa mi zdá celkom výstižný z môjho pohľadu človeka, ktorý tu žije medzi miestnymi a každý deň sa s nimi konfrontuje. Pre mňa je Uruguay viac európsky, než juhoamerický.
Skrátka treba to zažiť :D
nedeľa 1. mája 2011
Ako Dom odišiel a zlodejom je Pinoccio!
Osudové posolstvo, ktoré vám musím neodkladne zdeliť je, že som tohto času už jediná slovenská dobrovoľníčka v Cedame. Áno, správne dedukujete – spoludobrovoľník Dominik už je na Slovensku, pričom už má za sebou isto aj zvítanie so slovenskou treskou a pivom :D. Závidím, závidím, závidím. Srdečné pozdravy z dažďom zaplaveného Montevidea pre teba Che – uruguajský národ ťa navždy bude nosiť vo svojich srdciach a mne tvoj odchod spôsobil problémy s otváraním našej gigantickej brány.
Ináč sme minulý víkend stihli ešte fériu v dobrom počasí. Miestni si na nás ukazovali a nemiestne si šepkali – že aha ho, cudzinci akýsi. Trh bol zaplavený ešte pozostatkami z Veľkej Noci - čokoládovými vajcami. Pri kúpe maté nám predavač horlivo vysvetľoval, že sa v tom má byť výlučne maté a nie whiskey – vyzeráme až tak natvrdlo? – Neodpovedať prosím. Tak som sa ho provokatívne spýtala, či si tam aspoň vodku naliať smiem :P.
Štrúdlu sme si upiekli, predobre navarili a vyhriali si ešte kosti na Ramble. Večer sme pozerali horor Rituál s Anthonym Hopkinsom, našťastie zlé sny neboli – som totiž dosť bojko na takéto veci. Veľká Noc bola pokojná, konečne trochu ustala doprava a ľudia z penziónu sa dali na odchod, takže bolo radosť žiť.
V pondelok sa Che rozlúčil so Cedamom aj so španielskym centrom. Španielčinárka Katia tvrdí, že Dominik bol jej obľúbený žiak a že nikdy horšiu žiačku ako ja vraj nemala :D, sú to bohapusté lži. Večer sme si dali rozlúčkový čaj so zvyškom slivovice, v parku asociálne ako sa patrí.
Na portugalčine sa rozoberala téma či ryža s fazuľou, ktorú v Brazílii jedia prakticky každý deň spôsobuje plynatosť a vysvitlo, že celá trieda okrem mňa inklinuje ku Coca-Cole, čierna ovca som skrátka.
V stredu ráno sme ešte boli vytlačiť letenky a potom sme už s Leticiou a Levom išli smer aeropuerto. Dôstojne sme sa rozlúčili s Dominikom, ktorý poznačil životy nás všetkých so svojou nošou historiek a tortillou so zemiakmi :D.
Poobede sa mi podarilo prísť k nehoráznemu objavu a teda našla som čínsky shop, kde predávajú jedlo take away a mali tam TOFU a sójové rezne a tyčinky zo slnečnicových semiačok a a a ... skrátka naplnilo ma to šťastím prevelikým.
Viem, že som sa už na trénera v telocvični sťažovala, ale musím ešte. V piatok sme totiž boli len piati a on nás cvičil ako vojenskú jednotku, bude zo mňa G.I. Jane možno.
V škole na výtvarnej som prišla zo strúhania ceruziek k celkovo trom pľuzgierom, ale dobrý pocit to vyvážil :D. Rozhodla som sa chodiť študovati do Národnej knižnice. To viete daždivé počasie, túžba po vedomostiach a možnosť prehrabovať sa v starých kartotečných lístkoch ma dohnali. Začínam dejinami Južnej Ameriky, od jej objavenia cez kolonizáciu. V študovni je dobrá kosa a sú tam také tie stolíčky so svetelným panelom a nevrlé tety.
Tango mi ide tak-tak. Učiteľ mi povedal, že tancujem prekrásne (bodaj by mi to nepovedal, keď si za to platím), len aj hudbu by bolo dobré počúvať :D.
V piatok sme sa v Cedame s deťmi hrali na hodine s Matilde. Deti si stavali domy a vymýšľali rôzne zamestnanie, ktoré potom aj stvárnili :D. Zrazu Evelyn v zápale hry začala kričať, že ju okradli, tak prišiel malý policajt Juan a začal investigovať:
Evelyn (hystericky): Okradli ma, okradli ma!
Juan (s kamennou tvárou): Ako vyzeral zlodej?
Evelyn (zamyslene): Mal tmavé vlasy a veľký nos.
Juan (s rozsvietenou žiarovkou nad hlavou): Bol to Pinoccio!
No pobavili ma, čo si budeme klamať :D. Potom sme vzali všetky deti na ihrisko, kde sme Evelyn naučili húpať sa na takej tej preklápacej hojdačke a Mateo sa riadne vyopičil na preliezkach.
V piatok večer mal Maicol (učiteľ tanga) narodeninovú session. Prišla som na to, že Maicol býva presne oproti Cedamu len cez ulicu a že vie robiť fakt chutnú pizzu. Uruguajčania sa väčšinou schádzajú na strechách, kde grilujú alebo majú pec. Ľudí sa zišlo neúrekom, učiteľka flamenca na želanie zaspievala I will always love youuuu, “excelentnou angličtinou“, pričom toto svoje predstavenie vždy predvádza pri oslavách. Christian (učiteľ salsy) sa zaprel do kamenného umývadla, ktoré sa spolu s ním s rachotom zrútilo. Zhrozená babička – majiteľka tejto nehnuteľnosti – vyšla von a podotkla, že toto umývadlo vydržalo tridsať rokov, ale prišiel jeho čas. Potom sa trochu hralo na hocičom čo bolo po ruke a prepieral sa film Hostel, vďaka, že takýto skvost sa vôbec natočil – cudzinci sa na to vždy radi dopytujú a urobili nám skrátka skvelé PR.
V sobotu som mala tú česť vidieť filmovú klasiku Citizen Kane z roku 1941. Síce sme tam s Katiou boli skoro najmladšie, ale čo tam potom. Brúsim si zuby aj na ďalšie filmy, pričom v máji má začať v kine cyklus filmových klasík ako Hitchcock, Električka zvaná túžba, Mačka na horúcej rozpálenej streche atď. To si nenechám ujsť.
P.S. Milujem čerstvú bazalku
P.S. 2 Idem dopočúvať zápas s Nemeckom, nádej ešte neumrela.
Abrazos y besos a todos!
Ináč sme minulý víkend stihli ešte fériu v dobrom počasí. Miestni si na nás ukazovali a nemiestne si šepkali – že aha ho, cudzinci akýsi. Trh bol zaplavený ešte pozostatkami z Veľkej Noci - čokoládovými vajcami. Pri kúpe maté nám predavač horlivo vysvetľoval, že sa v tom má byť výlučne maté a nie whiskey – vyzeráme až tak natvrdlo? – Neodpovedať prosím. Tak som sa ho provokatívne spýtala, či si tam aspoň vodku naliať smiem :P.
Štrúdlu sme si upiekli, predobre navarili a vyhriali si ešte kosti na Ramble. Večer sme pozerali horor Rituál s Anthonym Hopkinsom, našťastie zlé sny neboli – som totiž dosť bojko na takéto veci. Veľká Noc bola pokojná, konečne trochu ustala doprava a ľudia z penziónu sa dali na odchod, takže bolo radosť žiť.
V pondelok sa Che rozlúčil so Cedamom aj so španielskym centrom. Španielčinárka Katia tvrdí, že Dominik bol jej obľúbený žiak a že nikdy horšiu žiačku ako ja vraj nemala :D, sú to bohapusté lži. Večer sme si dali rozlúčkový čaj so zvyškom slivovice, v parku asociálne ako sa patrí.
Na portugalčine sa rozoberala téma či ryža s fazuľou, ktorú v Brazílii jedia prakticky každý deň spôsobuje plynatosť a vysvitlo, že celá trieda okrem mňa inklinuje ku Coca-Cole, čierna ovca som skrátka.
V stredu ráno sme ešte boli vytlačiť letenky a potom sme už s Leticiou a Levom išli smer aeropuerto. Dôstojne sme sa rozlúčili s Dominikom, ktorý poznačil životy nás všetkých so svojou nošou historiek a tortillou so zemiakmi :D.
Poobede sa mi podarilo prísť k nehoráznemu objavu a teda našla som čínsky shop, kde predávajú jedlo take away a mali tam TOFU a sójové rezne a tyčinky zo slnečnicových semiačok a a a ... skrátka naplnilo ma to šťastím prevelikým.
Viem, že som sa už na trénera v telocvični sťažovala, ale musím ešte. V piatok sme totiž boli len piati a on nás cvičil ako vojenskú jednotku, bude zo mňa G.I. Jane možno.
V škole na výtvarnej som prišla zo strúhania ceruziek k celkovo trom pľuzgierom, ale dobrý pocit to vyvážil :D. Rozhodla som sa chodiť študovati do Národnej knižnice. To viete daždivé počasie, túžba po vedomostiach a možnosť prehrabovať sa v starých kartotečných lístkoch ma dohnali. Začínam dejinami Južnej Ameriky, od jej objavenia cez kolonizáciu. V študovni je dobrá kosa a sú tam také tie stolíčky so svetelným panelom a nevrlé tety.
Tango mi ide tak-tak. Učiteľ mi povedal, že tancujem prekrásne (bodaj by mi to nepovedal, keď si za to platím), len aj hudbu by bolo dobré počúvať :D.
V piatok sme sa v Cedame s deťmi hrali na hodine s Matilde. Deti si stavali domy a vymýšľali rôzne zamestnanie, ktoré potom aj stvárnili :D. Zrazu Evelyn v zápale hry začala kričať, že ju okradli, tak prišiel malý policajt Juan a začal investigovať:
Evelyn (hystericky): Okradli ma, okradli ma!
Juan (s kamennou tvárou): Ako vyzeral zlodej?
Evelyn (zamyslene): Mal tmavé vlasy a veľký nos.
Juan (s rozsvietenou žiarovkou nad hlavou): Bol to Pinoccio!
No pobavili ma, čo si budeme klamať :D. Potom sme vzali všetky deti na ihrisko, kde sme Evelyn naučili húpať sa na takej tej preklápacej hojdačke a Mateo sa riadne vyopičil na preliezkach.
V piatok večer mal Maicol (učiteľ tanga) narodeninovú session. Prišla som na to, že Maicol býva presne oproti Cedamu len cez ulicu a že vie robiť fakt chutnú pizzu. Uruguajčania sa väčšinou schádzajú na strechách, kde grilujú alebo majú pec. Ľudí sa zišlo neúrekom, učiteľka flamenca na želanie zaspievala I will always love youuuu, “excelentnou angličtinou“, pričom toto svoje predstavenie vždy predvádza pri oslavách. Christian (učiteľ salsy) sa zaprel do kamenného umývadla, ktoré sa spolu s ním s rachotom zrútilo. Zhrozená babička – majiteľka tejto nehnuteľnosti – vyšla von a podotkla, že toto umývadlo vydržalo tridsať rokov, ale prišiel jeho čas. Potom sa trochu hralo na hocičom čo bolo po ruke a prepieral sa film Hostel, vďaka, že takýto skvost sa vôbec natočil – cudzinci sa na to vždy radi dopytujú a urobili nám skrátka skvelé PR.
V sobotu som mala tú česť vidieť filmovú klasiku Citizen Kane z roku 1941. Síce sme tam s Katiou boli skoro najmladšie, ale čo tam potom. Brúsim si zuby aj na ďalšie filmy, pričom v máji má začať v kine cyklus filmových klasík ako Hitchcock, Električka zvaná túžba, Mačka na horúcej rozpálenej streche atď. To si nenechám ujsť.
P.S. Milujem čerstvú bazalku
P.S. 2 Idem dopočúvať zápas s Nemeckom, nádej ešte neumrela.
Abrazos y besos a todos!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)