Hlavybôl z rumunčiny a aj tak sme všetci pašeráci

Môj pobyt v Moldavsku sa nezadržiteľne presúva do svojej druhej polovice. Rýchlo a iste. Čo ma teda neminulo počas týždňa?

Vybavila som si, že môžem chodiť pomáhať do sirotinca. Vrchná sestra sa ma opýtala, chcete opatrovať dievča alebo chlapca. Tak ja, že drevo ako drevo (dobre, nie tak doslovne, v ruštine by to tak nevyznelo :P).
Starala som sa teda o malú Sašku, len tak mi dali päťmesačné bábo a povedali, prines nám ho o dve hodiny. Tak sme sa prechádzali, sedeli na lavičke, dialógovali sa po rusky (teda ona len vydávala zvuky :D) a potom začala vyzivovať a zaspala. Bol krásny deň (stále tu máme dosť teplo), padá lístie (vyžívam sa v tom), malá Saška spala a nezaplakala rovná sa dokonalosť sama.

Trošku iný scenár sa odohral s Adrianou v piatok. Toto päť ročné hyperaktívne dievčatko mi dalo zabrať. Chcela sa bicyklovať, potom skákať na trampolíne, štekliť sa a následne sa vybrala hľadať popadané orechy pri plote a vedela aj, kde sa dá splašiť hrozno. Poviem vám, kebyže žijeme v dobe kamennej – toto dievča istotne nesadí doma a neudržiava oheň. Bola by prvá,ktorá by išla loviť mamuty :D. Kým sme boli vonku, vykrikovala na všetky prítomné opatrovateľky, ostatné deti, aj robotníkov na stavbe.

K mojím objavom patrí aj skvelýýý hypermarket, kde majú asi ozaj všetko. Kúpila som si inštrumenty na prípravu sushi, budem sa doma realizovať, na ktovie či dosiahnem Sašikinu úroveň :D.

Dočítala som Coelha a potom sme len tak sedeli v kuchyni a pojedali melón, hrozno, jedli pita chleba, takže som mala pocit, že som opäť na Cypre, ibaže mi v tom pita chlebe chýbali mravce , ktoré sa nám tam vždy nejakým nedopatrením dostali. Malý Daniel medzičasom pozoroval z balkóna ako horí v parku, no idyla v jednej moldavskej rodine.

Začali sa nám aj hodiny rumunčiny.Učí nás Silvia, učiteľka angličtiny a rumunčiny, ktorá svojho času dobrovoľničila v Bonne (všetci dobrovoľníci sveta spojte sa!, alebo kto nedobrovoľničil akoby ani nežil :P). Rumunčina nám s Američankami dáva zabrať, trochu mi je pri nej nápomocná aj španielčina, no po poslednej dvojhodinovke ma z toho až hlava rozbolela, tak to bolo na tabletku a odpojenie mozgu.

Na logopédii som začala svoje staré známe – zapisovanie si mien detí štýlom: Marcel – malý, modrooký chlapec, je často mimo a podobné kokrétnosti.
Je možné, že od budúceho týždňa mi Žoržeta (ctené meno logopedičky a btw. kamarátka Lenka tiež mala korytnačku tohto mena) pridelí nejakého žiaka a budeme sa spolu učiť správne vyslovovať jednotlivé zvuky. Asistovať na hodine rumunskej logopédie moldavským deťom, to by som si ani vymyslieť nevedela, aj kebyže sa ako snažím :P
.
Začala som si na hodine práca s drevom vyrezávať obraz rýb (nehľadajte v tom hlbšiu symboliku, to bolo to najľahšie čo sa dá robiť). Učiteľ mi výdatne pomáha, takže sa domnievam, že ein zwei a budem to mať hotové.

Držím sa hesla: Každý deň niečo objav. Tak som sa zo školy vybrala inou cestou do centra. Spočiatku som mala silný a vtieravý pocit, že som objavila veľké nič, no nakoniec som po polhodine prišla do centra, bez mapy, iba s mojím orientačným nezmyslom, ktorý cibrím ako vládzem.
Objavila som aj múzeum a dom Puškina, ktorý v Moldavsku strávil tri roky. Už keď som hľadanie toho domu chcela demotivovaná vzdať, objavil sa priamo predomnou. Potom, že never na zázraky :P. Pridelili mi aj ruského sprievodcu, ktorému som rozumela len tak sčasti, lebo hovoril cez obrovitánske fúziská (muži robte niečo s tým porastom, ak to ide na úkor kvalitnej artikulácie, bóže), a niesla sa okolo neho aróma kávy a cigariet. V Kišineve začal Puškin písať aj Eugena Onegina, ku svojím textom robil vždy aj ilustrácie hlavných postáv a okrem toho precestoval Besarábiu a kočoval s cigánmi – bol to taký Willy Fog skrátka (viete, to bolo také to levisko čo cestovalo).

Vybrala som sa tu aj na hodinu aerobicu, kde nás bolo všeho všudy päť, takže sa nedalo za nikoho skryť. Výsledok – dva dni som cítila isté partie a poriadne. Okrem toho na nás učiteľka stále po rusky pokrikovala: Davajte!

Američanky mi ukázali novú jedáleň, kde chodia. Okrem toho, že je asi trikrát drahšia ako tá moja, varia tam neuveriteľne. Krásnu zeleninu, baklažány aj mäso, ktoré dobre vyzerá, ale aj chutí a to odomňa si vyslúži mäso pochvalu len sporadicky.
Natalia u ktorej bývam ma tiež vždy niečím ponúkne. Minule napiekla bryndzovníky (jedia tu strašne veľa bryndze), či navarila národné jedlo Mama liga, ktoré si pripravujú aj v januári na Vianoce. Je to koláč z kukuričnej múky, ku ktorému sa je bryndze a bravčové mäso s vajcom.

Ináč prečo mi nikto nepovedal, že čučoriedkovo-tvarohová výživa od Hamé je taká famózna? Až tu som na to musela prísť... ale oplatilo sa :D.

Malá odbočka: Ak si na trhu kupujete banány rátajte s tým, že téma rozhovoru sa môže zvrtnúť až na to, či ste vydatí/ženatí (tomu sa potom povie nie odbočiť od témy, ale priamo zísť z cesty).

Musím vyzdvihnúť množstvo parkov a jazier, ktoré je v Kišineve. Neuveriteľne veľa, všetky udržiavané a takmer bez odpadkov. Radosť sa prechádzať. Natrafila som na park s tromi jazerami, v ktorom bolo snáď viac veveričiek ako v Central Parku a najviac bežcov a kočíkujúcich mamičiek na meter štvorcový.

V sobotu som si to namierila za hranice. Presnejšie do rumunského mesta Iasi, asi štyri hodiny od Kišineva. Na moldavských aj rumunských hraniciach nás preklepli, popozerali batožinu, ale prepašovali sme aj nejaké cigarety. Aby ste rozumeli, v maršrutke (minibuse) boli dve ženy, ktoré išli predávať cigarety do Rumunska, ibaže povolené množstvo na osobu sú len dve krabičky. Tak nám ich rozdistribuovali a všetci sa vlastne na “pašovaní“ podieľali.

Iasi je mesto s neuveriteľným množstvom kostolov rôznych vierovyznaní, univerzít a historických budov. A hlavne.... majú tam sekáče! To môjho ducha nesmierne povznieslo :D, lebo v Kišineve som zatiaľ žiadny nenašla. Pýtam sa tety v sekáči: Koľko stojí táto šatka? Ona na to: Dajte, odvážime. Tak si hovorím, proti gustu sa tu nebudeme dišputovať o tom, odvážili sme ju a už je moja.
Túto svoju návštevu som využila aj ako týranie domácich mojimi poznatkami z dvoch hodín rumunštiny. Bodytalk to aj tak vždy zachraňuje.

Cestou späť som v maršrutke naďabila na Slovenku Simonu z Popradu. Wow – môžem ju citovať: Kto by si to bol pomyslel, že sa v jednej maršrutke v takej riti stretnú dve Slovenky. A pravda svätá je to. Simona je tu na trojmesačnej stáži a chodí dotazníkovať miestnych, čo je dôvodom ich neochoty spolupracovať (vo všeobecnosti). Ide o sociologický výskum.

Nedeľa je krásna, slnečná. Nechápem, ale stále je fakt dosť teplo. Tak som bola kuknúť botanickú záhradu a idem sa vrhnúť do ruštiny a rumunčiny, lebo aj budúci týždeň bude treba čo-to odkomunikovat :D.

Paká!

Po čo sa dlhá Dlhodielčanka do Moldavska vybrala

Ako sa to teda s tým Moldavskom vlastne začalo? Poďme pekne od Adama. Autobus mi išiel z Brna, takže ma naši vzali – to viete milovanú dcéru, ktorá sa po príchode z Uruguaya doma ani mesiac neohriala – a už ju to ťahá do ďalšej exotickej krajiny. Každopádne tak mi Moldavsko znelo, o tejto krajine som nemala veľký šajn, tak si hovorím, treba tam ísť na osobný prieskum.

Pred odchodom autobusu som dostala mnoho užitočných rád typu: Nie že zaspíš a zadusíš sa žuvačkou... :D, či zhrozený výkrik mamy, keď videla, že v zadnej časti autobusu vyteká podozrivá tekutina: Nevybuchnete? Môžem vás upokojiť – Prežili sme všetci! Šoféri boli dvaja Moldavci, s ktorými som prvý krát lámala svoju ruštinu. Jeden z nich mal košeľu, ktorá bola z materiálu nápadne pripomínajúceho pršiplášť – úžasne priedušná, domnievam sa.
Úplne ma dorazili filmy, ktoré nám púšťali. Všetky s tým úžasným ruským dabingom, kde najprv počujete pôvodný jazyk a až potom po celej večnosti zaznie ruština. V tom filme, ktorý bol o vojakoch a mafii, sa neustále podrezávali, unášali a praktizovali prazvláštne bojové umenia, hneď som sa na Moldavsko lepšie naladila :D. Mala som však pre seba obidve miesta, tak som sa tam v noci krútila a aj trochu vyspala.

Prechod cez hranice bol v poriadku, len na rumunsko-moldavských sme asi hodinu čakali. Krajina bola rovinatá, s vyschnutými kukuricami a slnečnicami, studňami na každých desiatich metroch a peknými farebnými domami s rôznymi dekoráciami a vzormi na bránkach.

Vystúpila som pred hotelom Chişinău, kde sa ku mne približoval človek s ponožkami v sandáloch, bielym klobúčikom na hlave a s A4 s mojím menom. Bol to Nicolae, riaditeľ organizácie, v ktorej stážujem – dobrovoľníčím. Ukázal mi ubytovanie – bývam so slobodnou matkou a jej 8 ročným synom Danielom. Mám svoju izbu – to je v porovnaní s Uruguayom, kde sme boli na izbe 4, výrazný krok vpred. Činžiak je to vysokánsky, takže mi slúži ako poznávací bod, keď idem do mesta.

Následne sme sa išli pozrieť do školy pre mentálne zaostalé deti, kde som stretla tureckú dobrovoľníčku Sumeyru, ktorá bola na hodinách logopédie. V škole deti zostávajú od pondelka do piatka a na víkend si ich rodičia berú domov. Od buducého týždňa možno začnem pomáhať aj v sirotinci, ktorý je hneď vedľa. Trebalo mi však lekárske vyšetrenie – röntgen a odber krvi, či som spôsobilá na prácu s deťmi a nenakazím ich tuberkulózou, alebo slovenským záľubou v alkohole :P (pokus o vtip).Našťastie sa toto lekárske potvrdenie dalo kúpiť v prepočte za tri eurá.

Potom ma Nicolae vysadil pred kanceláriou a keďže sa vždy tvári nesmierne zaneprázdnene povedal len, musím bežať, veď trafíš späť domov, nie? Keďže si verím, vravím, že istotne. A tak sa aj stalo, keďže ten náš výškový dom je ozaj dobre viditeľný. Ešte som si zašla do nákupného centra Malldova – niečo ako Aupark. Značkovým obchodom som sa vyhla a išla len nakúpiť potraviny. Ináč predstavovala som si Moldavsko trochu zaostalejšie, či ako to slušne povedať, ale čo sa týka Kišineva – taký výber vína a piva aký tu majú... :D Len ma naozaj zahrialo pri srdci keď som videla značky Zlatý bažant a Krušovice, a Hamé pravdaže.

Príchod do bytu tiež stál za to. Natália (slobodná matka) totiž v ten deň pracovala do desiatej večer, tak bol doma len jej 8 ročný syn Daniel, ktorý ma ale nepoznal. Tak sa odohralo čosi podobné ako v rozprávke o vlkovi a kozliatkoch. Ja (akože ten vlk) klopem na dvere (Daniel sa totiž zamkol zvnútra). On sa pýta: Kto je tam? Ja po rusky (to chcelo byť): Monika, budem tu teraz s vami bývať (viem, znie to pofiderne). Po menšom dohadovaní mi otvoril a hneď volal mame, aby si to overil. Takto prebehlo naše zoznámenie. No idyla. Chvíľu sa akože hanbil a potom si už zvedavo prezeral môj notebook, kufor a predvádzal mi kotrmelce na mojom rozkladacom kresle.

V utorok som s tureckou dobrovoľníčkou Sumeyrou išla na hodinu logopédie do školy. Sumeyra je študentka psychológie (vždy v dokonalom outfite a makeupe, dobre naladená a tiež po rusky čo to láme, žila totiž v Kazachstane), ktorá sa chce špecializovať na poruchy reči a ja som sama kedysi k logopedičke chodila a stálo to za to, pretože R už viem povedať nádherne :D. Každopádne hodiny prebiehajú v rumunštine a úžasná a energická pani logopedička, ktorá už má cez šesťdesiat, ale tancuje a spieva ako keby bola minimálne o pol storočie mladšia, nám potom prekladá do ruštiny. Ináč trieda je prenádherná, je tam dom pre bábiky, veľké zrkadlo, také tie retro hračky – skrátka chcem tam bývať, no. Čo sa týka detí, myslím, že sú to ťažšie prípady než sme mali v Uruguayi, ale deti sú proste deti a už sme si od nich aj vyslúžili nejaké poklony (to myslím doslovne) a vzdušné bozky :D.

Na obed chodíme do kantíny farmaceutov, kde skúšame miestnu kuchyňu, kuchárky vždy pobavíme tým, že chceme vedieť zloženie všetkého a pritom sa usilujeme spomenúť si ako sa to povie po rusky, skrátka - brzdíme radu. Už sme mali pečené papriky, cviklový šalát s majonézou, či úžasné tvarohové pečivá.

Čo sa týka vody v domácnosti, kde žijem, nie je pitná, takže si chodíme naberať do fliaš. Stal sa z toho už akýsi rituál, keď si podvečer treba vystáť radu, pričom sa človek cíti tak mierne biblicky (pozn. voľná asociácia).

Do organizácie prišli aj dve Američanky Elise a Molly, ktoré píšu prácu o Rómoch, takže ich tu prišli preštudovať od hlavy až po päty (no neviem, možno až tak podrobne to zase nebude). Tak sme ich zobrali kuknúť do centra, viezli sme sa maršrutkou – bohu vďaka aleluja – je to vždy zážitok. Sú to také mikrobusy, do ktorých sa vždy pokúša narvať X ľudí a potom sa peniaze zozadu posielajú šoférovi. Keď chceš vystúpiť – stačí zrúknuť. No uprednostňujem trolejbusy, aj preto, že v maršrutke si vždy pri vystupovaní udriem hlavu (mimochodom do trolejbusu nastúpite a následne k vám príde pani v takom plášti predavačky, u ktorej si kúpite lístok – nech žije MHD a MDŽ tiež). Prešli sme nákupné centrum, veľký park s pravoslávnym kostolom a so Sumeyrou sme ochutnali víno Buket Moldavii, ktoré nestálo za veľa. Na to, že sa hrdia, že sú vinárskou krajinou... Nevzdávam to, treba skúšať ďalej.

V škole sme okrem logopédie zavítali aj na hodinu práce s drevom, ktorú majú len chlapci a vedie ju jediný učiteľ v celej škole. Spravili sme tam rozruch, vyskúšali si vyrezávať do dreva a už nás nebolo. Možno tam ešte pôjdem a skúsim nejaké umenie vykresať :P. Na základke som totiž prešla hodinami pracovného vyučovania, kde som aj taký lopár čuduj sa svete. stvorila.

Natalia u ktorej býva je vyznávateľkou feng šuej a preto má po byte rozvešané dve zvonkohry (keď prechádzam, vždy je to počuť), v kuchyni šesť kaktusov (lebo kaktusy sa vraj nemajú držať v izbe kde sa spí) a v spálni porozsypované čínske mince, ktoré vraj majú pritiahnuť ďalšie majetky.

V piatok a v sobotu sme mali v organizácii konferencie, jedna bola o štastnom a zdravom životnom štýle a druhá o zakladateľovi Moonistov (ok, ja sa tiež niekedy sama seba pýtam, do čoho sa to vždy nezapletiem :P). Najviac ma dojal náš riaditeľ, ktorý ma poveril fotením týchto bizarných akcií a následne mi vysvetľoval, že fotiť sa má tak, že mám držať ruky tesne pri tele a nemykať divoko fotoaparátom. Po tomto brilantnom popise sa mi chcelo len zasmiať sa.

Po konferencii bola good bye party pre Sumeyru, na ktorej Nicolae predvádzal karaoke a pokračoval aj keď v miestnosti nikto nebol, takže myslím, že si plnil detské sny a rozlúčková párty bola len zámienka. S babami sme sa radšej odplížili do mesta na pivo, tam aspoň nikto nespieval.

V sobotu sme išli na výlet kuknúť skalné kláštory Orhei Vecchi. Išli sme taxíkom – čiernym mercedesom – štyri natlačené vzadu. Prechádzali sme vinárskou oblasťou, kde v pivniciach svoje víno skladuje aj samotný mocný Putin. Išli s nami aj šofér a druhý taxikár Adrián, ktorý nám robil sprievodcu. Pred výstupom sme si urobili piknik z potravín, ktoré sme si splašili (cháp šaláty a fľaša červeného). Posilnení sme potom prechádzali dedinou, kde sú pôvodné domy (zväčša modro-zelené, páči sa mi táto kombinácia) a je to také múzeum povedzme. Na kopcoch (ktoré tvoria údolie, ktoré bolo kedysi pod vodou) sú postavené kláštory a kostoly.

Keďže Moldavci si akosi zákonite myslia – cudzinec rovná sa veľa peňazí – pri platení sa strhla hádka, pretože Adrián nám nadsadil cenu a potom povedal, že čo je pre nás tých pár leiov navyše. Už z princípu sme mu platiť viac rozhodne nemienili a spájali sme našu ruskú zásobu, aby sme mu to vysvetlili pri čom Američanky len nechápavo pozerali. Nakoniec sme mu dali len toľko koľko sme sa dohodli a baby mu z toho ešte niečo pri vystupovaní aj zobrali :D, na čo na nás začali kričať nech okamžite vystúpime a už sa im neukazujeme na oči. Veď čo by sme sa aj.

Doma čakal malý Daniel, keďže jeho mama pracovala až do večera. Dala som mu pexeso, ktoré som doniesla a tak ho to chytilo, že sme ho hrali päť krát (pričom obrázok baby jagy fakt neznáša a vždy mi ho dáva) a potom ešte priniesol šach, ktorého pravidlá sa mi snažil vysvetliť a radil mi aj aký ťah urobiť.

V nedeľu sa v parku konal festival národnostných menšín, kde mali zastúpenie Poliaci, Ukrajinci, Nemci, Litovci a tak podobne. Bolo tam veľa jedla, náušníc, brošní, náramkov... a už nepokračujem, lebo však viete ako to asi dopadlo. Áno, áno – mám pár nových úlovkov. Predvádzali sa národné tance a spevy, a pila som aj kvas, ktorý tu čapujú na ulici. So Sumeyrou a jej kamarátkou Marinou sme ešte kúpili nejaké darčeky pre známych (by ste neverili že v takej asi päť centimetrovej matrioške bolo desať menších a tej najmenšej miniatúre potom padla hlava niekde na zem a predavačka začala hromžiť :D).

Čo prinesie tento týžden zreferujem příšte – vidím to na pomáhanie v sirotinci, hodiny rumunštiny a snáď aj aerobicu, ale o tom nabudúce.

La revedere! (Dovidenia po rumunsky)