Uplynulý týždeň priniesol zásadné otázky. Malý Mateo sa ma napríklad pýtal, či pero vedia zapnúť len veľkí ľudia, alebo aj malí ľudia. Je to vec, ktorou sa dlho zaoberal a hýbala jeho svetom.
Nejako sme sa v poslednej dobe pohrúžili do filmovej tvorby a stihli sme film v španielskom centre so židovskou tématikou, pozreli si Čiernu labuť s Natalie Portman a vo filmovom klubu sa zamerali na tvorbu z rokov pred Kristom, rozumej rok 1936 a 1939. Pozreli sme si Dámu s kaméliami s Gretou Garbou a Zabudnutých hrdinov. Sme klasici skrátka :D.
V škole som rátala príklady s Milagros, nesmierne sa jej zapáčilo sčítavanie, takže v poslednej dobe rátame ako o život, pričom nám do toho José ukazoval jeho knihu o reptiloch, rozumej jašteroch a Lucero sa pýtala, či ju začnem učiť po slovensky. V škole deti začali taký cyklus o uruguayských maliarov, takže po Torres Garciovi, napodobňovali diela maliarky Marie Freire. Dala som sa do toho samozrejme aj ja, i keď mám taký silný pocit, že Mateo ma svojím originálnym dielom tak trochu predčil. Ešte sa mi páčilo keď Max pri obede prehlásil, že je Google niňo a že vie nájsť na internete skoro všetko :D.
Tento týždeň sa nám do mysle vkradlo silné podozrenie, že náš milovaný kocúr Juan zosnul. Usúdili sme to z toho, že sme ho dva dni nevideli na chodbe okupujúc svoj kráľovský vankúš. Čo vám budem klamať, vyľakali sme sa, veď koho by som tu nadrapovala nebyť Juana? :D Pán a vládca nám ale vysvetlil, že Juan teraz prebýva v jeho izbe pri vreci so žrádlom. Záhada vyriešená – ja ukľudnená.
Vo štvrtok sme sa vybrali na Baile de la facultad, teda na úvodnú tancovačku – diskotéku medikov. Išli sme s ľuďmi s penziónu – Yessicou, Rodrigom a Lucianom - a prebiehalo to typicky uruguaysky. Prišli sme tam asi pred 11tou a čakali do 1: 30 kým nás vpustia do sály, kde sa tancovalo. Už ma nervy a blchy žrali, ale veď todo tranquilo – sme v Uruguayi. Tak sme čo to potancovali a občerstvili sa :P a vstávanie na druhý deň bolo o niečo sťažené.
V piatok, kedy sa v Cedame viac- menej hrá, deti hrali futbal a my ostatní sme ich povzbudzovali s tamburínami a hrkálkami ako o život. Potom sme v Silviinej triede nalepili na stenu abecedu a mnou zhotovený vlak – podaril sa mi nádherne :D a víkend bol pred nami.
Ináč cestovanie autobusmi je v rámci Montevidea záležitosť nesmierne obohacujúca. Napríklad v piatok nastúpili do busu dvaja mládenci s gitarami, ktorí nikomu svoje umenie síce nevnucujú, ale nejde ich prepočuť a predviedli čo vedia. Keď vystúpili, chcela som v pokoji docestovať na miesto určenie, ale to by nesmeli hneď nastúpiť ďalší dvaja miestni umelci – gitaristi a zaspievať presne tú istú pesničku, s ktorou sa predchádzajúci rozlúčili. No opakovanie matka múdrosti a záruka skorého šialenstva :D.
Cez víkend ma pobúrila spolubývajúca Gimena s tým, že ma ešte nevidela variť, tak som sa zatvorila do kuchyne a pilne pracovala na výrobe fašíriek, aby som celému svetu dokázala, že až taká ľavá zasa nie som. Ľudia z penziónu sa pri mne pristavovali, pýtali sa čo produkujem, či sú to rezne, či kieho čerta a Erik sa dokonca chce prihlásiť do môjho kurzu varenia. Budem ho musieť zúčtovať potom :D.
Sobotné poobedie bolo slnečné a už aj listy začali opadávať, tak sme sa s Yessicou vybrali do Parque Rodo. Prešli sme si galériu pod holým nebom, kde bola výstava fotiek, park a mojím cieľom bolo národné múzeum, kde sú diela uruguayských maliarov. So Silviou totiž rozmýšľame, akých ďalších umelcov by sme s deťmi preberali a tak ma poverila niečo na niečo prísť.
Naše venčenie sme zakončili v zábavnom kolotočovom parku, kde som sa nechala nahovoriť nastúpiť do toho malého auta, čo vás vovedie do domu hrôzy, kde na vás všeličo vyskakuje a je tam tma. No pokričali sme si a ja som sa na to radšej ani nedívala. Keďže nám nestačilo, ešte sme išli na husienkovú dráhu. Tá konštrukcia je stará nesmierne a kebyže viem dopredu, čo ma čaká ani tam nenastúpim. Tie vozítka sa totiž rútili dole v 90 stupňom uhle snáď a ja som mala pocit, že náušnice a všetky ďalšie zbytočnosti priviazané na mojej osobe zmiznú v čiernej diere. Jačali sme – a to nepreháňam a modlili sa, nech to čím skôr skončí. Adrenalín ako sa patrí.
Nedeľa taká oddychovejšia. Tradične féria, na ktorej sa stále pristavujem pri jednom stánku s bižutériou (jaj, kebyže len pri jednom) a chalan s babou ma už poznajú, keď sa blížim. Hovorili, že vo mne majú dobrého zákazníka a že nás minule videli na filme v Španielskom centre, keď som mala náušnice od nich. To je nehoráznosť, aby človeka takto sledovali :D.
Zastavili sme sa aj v stánku, kde predávajú hlavolamy a ujo mi hneď jeden chcel dať, tak mu hovorím, že ja som blondína, nech sa nenamáha. Ešte som si išla overiť do Parque Prado, kde je Dom kultúry, v ktorom by mi mali začať budúci týždeň kurzy a pomaly sa zotmelo a zazvonil zvonec.
nedeľa 27. marca 2011
pondelok 21. marca 2011
O krásach uruguayských prirovnaní a filmovom maratóne
Tento týždeň by mohol dostať prívlastok filmový. Ešte v nedeľu večer sme si vo filmovom klube pozreli ďalší film režiséra Blaka Edwardsa – 10, Mujer perfecta. Tento režisér má na svedomí aj film Raňajky u Tiffanyho, tak som bola zvedavá na ďalší. Hodnotím ho vysoko pozitívne a chystám sa pokračovať v rozširovaní svojich obzorov, čo sa týka filmovej klasiky.
Ináč som v meste objavila nové obchody nielen s oblečením :D, ale aj so všakovakým tvorivým materiálom, tak sa snáď do toho čo najskôr pustím.
Musím vám zdeliť, že v španielskom kultúrnom centre je veľmi zaujímavý systém čakania na vstup na film. Prebieha to nasledovne: Každý pondelok sa premieta film zadarmo a návštevnosť je vysoká. Takže musíte prísť s poriadnym časovým predstihom, zobrať si číslo a čakať do stanovenej hodiny, kým začne vyvolávač (duchov) hlásiť čísla od 1 do neviem. Nám sa ušlo číslo 95 a 96, takže sme si počkali kým nás vpustia do arény, trochu vám to navodí taký bingovo-tombolový pocit, ale čo na tom :D.
Film sa premietal argentínsky, Juego de la silla v preklade Hra stoličky. Viete ide o tú hru, kde obiehajú hráči okolo stoličiek, ktorých je o jednu menej než samotných hráčov. Bolo to o synovi, ktorý po dlhom čase strávenom v Kanade, navštívil svoju rodinu v Argentíne. Jeho súrodenci, mama a bývalá priateľka boli tak excitovaní z jeho príchodu, že mu hneď v prvý večer návratu pripravili kultúrny program, rozumej spievali, hrali na gitare, hrali hry, dokonca ho mama v noci zobudila, pustila mu platňu a začala sa zvíjať, čo malo predstavovať akúsi tanečnú choreografiu. Film to bol zábavný :D. Zažiť takéto privítanie však musí byť veľmi vyčerpávajúcou záležitosťou.
V Cedame som niektoré deti videla prvý krát od prázdnin a to boli veľké objímačky :D. Prišli aj niektorí noví žiaci, iní z minulého roka už neprišli. Keďže je ešte teplo, trebalo kúpiť ďalšiu trojlitrovú zmrzlinu, čo mi poobede spôsobilo absenciu hlasu, ale pre zmrzlinu čokoľvek :D. Pokračujem aj v mojich sprievodcovských aktivitách určených pre nové spolubývajúce. Yessice som ukázala krásu priľahlých ulíc a dali sme si tortu fritu. Na oplátku mi večer pustila Súmrak. Je to prvýkrát čo som sa k tejto vampírskej ságe dostala. Na Slovensku ma totiž Edwardovská mánia obišla.
Čo by to bol za príspevok, keby som vynechali hodiny španielčiny. Preberali sme rôzne výrazy, niečo ako naše Hladný ako vlk a Lepšie ako klincom do oka, teda prirovnania. Uruguayčina je na takéto pomenovania veľmi plodná. Pre ilustráciu uvádzam niektoré z nich: Neužitočnejší ako zvonček v mauzóleu, stratenejší ako červík v plastovom jablku, smiešnejší ako Tarzan v ponožkách, či ťažšie ako navliecť bikiny siréne. No vážne tváre bolo ťažké zachovať. Katia spomínala, že keď tieto výrazy preberala s jedným svojím švajčiarskym žiakom, ten mal kamennú tvár a ani v náznaku nedocenil košatosť uruguayčiny :D. Z toho vydedukovala, že slovenský humor je s uruguayským kompatibilnejši, nie ako to je v prípade humoru švajčiarskeho.
Zo skvelých týždňových objavov sa musím zmieniť aj o chutnej a lacnej vývarovni, ktorú sme našli v Starom meste. Už len keby ponuka jedál v Uruguayi bola väčšia, bolo by to úplne ideálne :D. Večer sme zakončili v telocvični a následne so zlatým mokom.
V penzióne je nás s našim pánom a jeho kocúrom v súčasnosti už 25 kusov. Znamená to dlhé čakanie na jednu kúpeľňu a v kuchyni je to tiež boj, môže sa stať, že niekto v blízkom čase dostane panvicou po hlave, jeden nikdy nevie :D. Zároveň ale medzi našimi uruguayskými kolegami robíme osvetu, vysvetľujeme im, že máme svoj vlastný jazyk a že moje zeleninové jedlá sú ozaj jedlá.
Čo sa týka detí v Cedame, malý Mateo začal v poslednej dobe živo diskutovať so svojím odrazom v zrkadle a Brian sa chce stále biť, tak ho radšej už nebudem provokovať, lebo by sa to nemuselo dobre skončiť :D. S Gonzalom, ktorý je jeden skvelý austista sme v škole spoločnými silami prekresľovali figúru uruguayského maliara Torresa Garciu a popritom mi porozprával všetko o superhrdinoch, spýtal sa akí sú ľudia v Japonsku a v Číne a dostali sme sa až k Artigasovi :D Učiteľka Silvia si zo mňa rada robí srandu a čas od času posiela tú blonďatú žiačku na hanbu, do somárskej lavice.
Poobede sme si to namierali na animák Rango, keď som tam totiž videla meno Johnyho Deppa, výber bol jasný. Rango ma totálne očaril, zelený jašter v kvetovanej košeli so šarmom sebe vlastným. Pobavila som sa. Páčilo sa mi ako pôvodne žil v akváriu, kde mal jednu plastovú rybičku a torzo bábiky Barbie, s ktorými hrával rôzne scénky, pričom ho Barbie chytala za koleno :D.
Mauricio mi v kultúrnom dome overil, že ma zapísali do kurzu portugalčiny a candombe. Tak to pôjdem ešte prezistiť a keď hej, s chuťou do toho :D.
Sobota klasika, nákupy, na obed výtečné špagety (musím sa pochváliť, keď som ich už pripravovala :D) a urobili sme si mate s kakaovými šupinami, čo spôsobilo, že to bolo prijateľnejšie vypiť a konečne mu prichádzam na chuť. Večer sme sa vybrali na koncert populárnej uruguayskej skupiny No te va gustar – v preklade Nebude sa ti páčiť, ale keďže to bola akcia zadarmo, čoby sa nám nepáčilo :D. Len tu už večer býva riadna kosa, čo vyrieši horúca torta frita, ktorú následne treba doriešiť sódou bikarbónou. Ale to už je ten kolobeh života :D.
V nedeľu sme sa vybrali do mesta Florida. Tam sme sa totiž mali stretnúť so slovenským kňazom, ktorý tam pôsobí už sedem rokov. Na návšteve sa nám ohromne páčilo, Luis nám ukázal celý pozemok, zvieratá, ktoré chovajú od svinky, cez kačice až po kone, pohojdala som sa na hojdačke, vyhrala s ich psom Lassie a konečne tam bol trošku božský pokoj, žiadny hluk z dopravy a motoriek, ako je to v našom bydlisku. Z jedného Slováka sa vykľuli nakoniec Slováci traja, takže sme mohli praktizovať našu rodnú reč :D. Následne sme sa všetci autom presunuli do mesta Durazno, kde mal vysviacku diakon a potom už späť.
Veľa zdaru a nech vám dobre trávi!
Ináč som v meste objavila nové obchody nielen s oblečením :D, ale aj so všakovakým tvorivým materiálom, tak sa snáď do toho čo najskôr pustím.
Musím vám zdeliť, že v španielskom kultúrnom centre je veľmi zaujímavý systém čakania na vstup na film. Prebieha to nasledovne: Každý pondelok sa premieta film zadarmo a návštevnosť je vysoká. Takže musíte prísť s poriadnym časovým predstihom, zobrať si číslo a čakať do stanovenej hodiny, kým začne vyvolávač (duchov) hlásiť čísla od 1 do neviem. Nám sa ušlo číslo 95 a 96, takže sme si počkali kým nás vpustia do arény, trochu vám to navodí taký bingovo-tombolový pocit, ale čo na tom :D.
Film sa premietal argentínsky, Juego de la silla v preklade Hra stoličky. Viete ide o tú hru, kde obiehajú hráči okolo stoličiek, ktorých je o jednu menej než samotných hráčov. Bolo to o synovi, ktorý po dlhom čase strávenom v Kanade, navštívil svoju rodinu v Argentíne. Jeho súrodenci, mama a bývalá priateľka boli tak excitovaní z jeho príchodu, že mu hneď v prvý večer návratu pripravili kultúrny program, rozumej spievali, hrali na gitare, hrali hry, dokonca ho mama v noci zobudila, pustila mu platňu a začala sa zvíjať, čo malo predstavovať akúsi tanečnú choreografiu. Film to bol zábavný :D. Zažiť takéto privítanie však musí byť veľmi vyčerpávajúcou záležitosťou.
V Cedame som niektoré deti videla prvý krát od prázdnin a to boli veľké objímačky :D. Prišli aj niektorí noví žiaci, iní z minulého roka už neprišli. Keďže je ešte teplo, trebalo kúpiť ďalšiu trojlitrovú zmrzlinu, čo mi poobede spôsobilo absenciu hlasu, ale pre zmrzlinu čokoľvek :D. Pokračujem aj v mojich sprievodcovských aktivitách určených pre nové spolubývajúce. Yessice som ukázala krásu priľahlých ulíc a dali sme si tortu fritu. Na oplátku mi večer pustila Súmrak. Je to prvýkrát čo som sa k tejto vampírskej ságe dostala. Na Slovensku ma totiž Edwardovská mánia obišla.
Čo by to bol za príspevok, keby som vynechali hodiny španielčiny. Preberali sme rôzne výrazy, niečo ako naše Hladný ako vlk a Lepšie ako klincom do oka, teda prirovnania. Uruguayčina je na takéto pomenovania veľmi plodná. Pre ilustráciu uvádzam niektoré z nich: Neužitočnejší ako zvonček v mauzóleu, stratenejší ako červík v plastovom jablku, smiešnejší ako Tarzan v ponožkách, či ťažšie ako navliecť bikiny siréne. No vážne tváre bolo ťažké zachovať. Katia spomínala, že keď tieto výrazy preberala s jedným svojím švajčiarskym žiakom, ten mal kamennú tvár a ani v náznaku nedocenil košatosť uruguayčiny :D. Z toho vydedukovala, že slovenský humor je s uruguayským kompatibilnejši, nie ako to je v prípade humoru švajčiarskeho.
Zo skvelých týždňových objavov sa musím zmieniť aj o chutnej a lacnej vývarovni, ktorú sme našli v Starom meste. Už len keby ponuka jedál v Uruguayi bola väčšia, bolo by to úplne ideálne :D. Večer sme zakončili v telocvični a následne so zlatým mokom.
V penzióne je nás s našim pánom a jeho kocúrom v súčasnosti už 25 kusov. Znamená to dlhé čakanie na jednu kúpeľňu a v kuchyni je to tiež boj, môže sa stať, že niekto v blízkom čase dostane panvicou po hlave, jeden nikdy nevie :D. Zároveň ale medzi našimi uruguayskými kolegami robíme osvetu, vysvetľujeme im, že máme svoj vlastný jazyk a že moje zeleninové jedlá sú ozaj jedlá.
Čo sa týka detí v Cedame, malý Mateo začal v poslednej dobe živo diskutovať so svojím odrazom v zrkadle a Brian sa chce stále biť, tak ho radšej už nebudem provokovať, lebo by sa to nemuselo dobre skončiť :D. S Gonzalom, ktorý je jeden skvelý austista sme v škole spoločnými silami prekresľovali figúru uruguayského maliara Torresa Garciu a popritom mi porozprával všetko o superhrdinoch, spýtal sa akí sú ľudia v Japonsku a v Číne a dostali sme sa až k Artigasovi :D Učiteľka Silvia si zo mňa rada robí srandu a čas od času posiela tú blonďatú žiačku na hanbu, do somárskej lavice.
Poobede sme si to namierali na animák Rango, keď som tam totiž videla meno Johnyho Deppa, výber bol jasný. Rango ma totálne očaril, zelený jašter v kvetovanej košeli so šarmom sebe vlastným. Pobavila som sa. Páčilo sa mi ako pôvodne žil v akváriu, kde mal jednu plastovú rybičku a torzo bábiky Barbie, s ktorými hrával rôzne scénky, pričom ho Barbie chytala za koleno :D.
Mauricio mi v kultúrnom dome overil, že ma zapísali do kurzu portugalčiny a candombe. Tak to pôjdem ešte prezistiť a keď hej, s chuťou do toho :D.
Sobota klasika, nákupy, na obed výtečné špagety (musím sa pochváliť, keď som ich už pripravovala :D) a urobili sme si mate s kakaovými šupinami, čo spôsobilo, že to bolo prijateľnejšie vypiť a konečne mu prichádzam na chuť. Večer sme sa vybrali na koncert populárnej uruguayskej skupiny No te va gustar – v preklade Nebude sa ti páčiť, ale keďže to bola akcia zadarmo, čoby sa nám nepáčilo :D. Len tu už večer býva riadna kosa, čo vyrieši horúca torta frita, ktorú následne treba doriešiť sódou bikarbónou. Ale to už je ten kolobeh života :D.
V nedeľu sme sa vybrali do mesta Florida. Tam sme sa totiž mali stretnúť so slovenským kňazom, ktorý tam pôsobí už sedem rokov. Na návšteve sa nám ohromne páčilo, Luis nám ukázal celý pozemok, zvieratá, ktoré chovajú od svinky, cez kačice až po kone, pohojdala som sa na hojdačke, vyhrala s ich psom Lassie a konečne tam bol trošku božský pokoj, žiadny hluk z dopravy a motoriek, ako je to v našom bydlisku. Z jedného Slováka sa vykľuli nakoniec Slováci traja, takže sme mohli praktizovať našu rodnú reč :D. Následne sme sa všetci autom presunuli do mesta Durazno, kde mal vysviacku diakon a potom už späť.
Veľa zdaru a nech vám dobre trávi!
nedeľa 13. marca 2011
O zlých ženách a nepodarenom chlebe
Týždeň sa nám začal veľmi dobre vzhľadom na to, že pondelok a utorok boli voľné dni. Príčinou tejto radostnej udalosti je posledný karnevalový týždeň, ktorý v Uruguayi prebiehal. Takže už je po farebných sprievodoch, výkrikoch ožranov, pochybných vystúpeniach parodistov, či slávnych murgách.
Gastronomický vstup – pondelok bol dobrý obed – vychýrená tortilla toho, ktorého netreba menovať, so zemiakmi, paradajkami a čerstvou bazalkou, ktorá by prevoňala aj dva penzióny. Poobede nenapodobiteľná hodina španielčiny, kde sme sa dostali až ku slovíčku dojka, k tomu, či tento výraz je na Slovensku stále aktuálny a potom sme prešli na bežkovanie a biatlon. Ako sa vraví, cesty Pánove sú nevyspytateľné, rovnako ako aj naše hodiny :D.
Večer som si nemohla nechať ujsť film Miss Tacuarembo v cinematece. Tacuarembo je totiž aj jedným z uruguayských departamentov, kde sa chcem ešte pozrieť. Hovorí sa, že sa tam nič nedeje, je veľmi riedko osídlený a kde tu prebehne gaučo, ale myslím, že sa to oplatí vidieť. Takže naspäť k filmu. Hlavnú postavu stvárňuje Natalia Oreiro a je to tak trochu muzikál, trochu gýč, ale veď treba podporiť uruguayskú filmovú tvorbu. Zaujala ma scéna, kde Natalia pracuje v zábavnom parku Cristo park a vystupuje ako jedna z kamenných platní, na ktorých sú božie prikázania – Hollywood na juhoamerický spôsob skrátka :D.
Na utorok som v rámci výchovno-vzdelávacieho cyklu Spoznaj svoju náhradnú domovinu naplánovala výlet do mesta San Jose, ktoré je od Montevidea približne hodinu a pol busom. Keďže všetky naše predošlé blúdenia po Uruguayi sa týkali len pobrežia, tentoraz sa konalo pre zmenu vnútrozemie. Väčšina obchodov bola z dôvodov karnevalových zatvorená, tak sme si prešli námestie, objavili múku z mandioci, pozreli katedrálu a hlavne išli na JEDLO :D. Po ceste späť ako tak človek pozoruje krajinu “vonoknovú“, naskytá sa mu pohľad na hŕbu kráv, oviec a koní, v podstate monotónnu zelenú rovinu, ktorú z času na čas naruší nejaká ta palma. Utorok bol aj MDŽ dňom, vyslúžila som si kompliment, že vyzerám ako Barbie (bodaj by :D) a spolubývajúca Maira, ktorú som si ukrutne obľúbila si už pobalila kufre. Dostala štipendium, takže v pondelok od nás odchádza. Zato však prišlo veľa nových ľudí, budem mať tri nové spolubývajúce. A na nedostatok ženskej prítomnosti v záplave tej mužskej sa v penzióne už sťažovať nedá.
V stredu sme nabehli do Cedamu, deti sa však až do konca týždňa neučili, taký karnevalový týždeň ovplyvní skoro všetko dianie, nie je to len tak. Tak sme s deťmi hrali karty, pričom mi malý Luisito usilovne kontroloval aké karty tože ja mám a Blanka v knižnici mi opäť odporučila hŕbu kníh, ukázala mi knihu, ktorú dostala za dobrý prospech v roku 1950 – relikvia podľa jej slov :D. Podstrčila mi knihy o Piccasovi a Velazquezovi, takže som si zopakovala Guernicu a spomenula si, že sme portrét Gertrudy Steinovej videli zoči-voči so Silvi v Metropolitnom múzeu v New Yorku :D (srdečne pozdravujem a ešte raz ďakujem za náušnice, ktoré sú neskutočne KRÁSNE A HLAVNE MAJÚ NÁPAD). Večer si na nás zgustla nová trénerka na cvičení, takže som dokrivkala domov a očakávala čo sa stane na ďalší deň.
Ako keby toho nebolo dosť, vo štvrtok náš doničili deti zo Cedami na ihrisku. Hrali sme volejbal a taký kvázi tenis s drevenými raketami. A deti mali ako vždy neskutočné nasadenie, ktorým by uštvali aj poľovníckeho psa, nie to ešte mňa.
Náš pán a vládca ma veľmi obľubuje, tvrdí o mne, že som zlá žena (neviem ako na to prišiel, je to bohapusté ohováranie :D), možno preto, že keď som rozčúlená na neho vykrikujem po slovensky. Zároveň ale zdieľa názor, že zlé ženy sa už nemôžu pohoršiť, ako je to v prípade žien dobrých. Keď prišla naša španielčinárka Švajčiarka Katia, náš pán jej hneď zvestoval, že sa to so mnou už nedá vydržať, na čo mu Katia prisvedčila a obaja sa zhodli, že ma znášajú len kvôli tomu, že im platím. Úprimnosť nadovšetko.
V sobotu som sa podujala pripravovať pao de queijo, syrový chlieb, na ktorom som sa stala závislá v Brazílii. No čo vám budem hovoriť, miesila som miesila, ale výsledný efekt sa vôbec nepodobal tomu čomu sa mal. No nie je každý deň nedeľa skrátka, zvlášť keď bola sobota.
Ráno som sa netradične vybrala do posilňovne, museli mi ju odomknúť, keďže som bola historicky prvým návštevníkom v ten deň. Trochu som tam postrašila a išla pozrieť bývalú spolubývajúcu Valerie do pekárne, kde pracuje. Tam som si kúpila zákusky, aby som zajedla posilku. Poobede sme išli na pláž Malvin a Honda, keďže ešte stále sú v Montevideu miesta nami neobjavené. Chcela som si aj nabrať piesok do fľašiek, také tie improvizované činky vyrábam :D. Ohriali sme si kosti a len tak tak sa stihli vrátiť pred hróóóznym lejačiskom do nášho bydliska.
V nedeľu sme sa vybrali na fériu aj s mojou novou spolubývajúcou Yessicou a tak som sa trochu hrala na domácu a sprievodkyňu, poukazovala som jej, kde sú obchody a také tie potrebnosti. Je zo mňa už veľká Montevidejčanka. Veľká som bola už aj pred tým, ale teraz už aj tá Montevidejčanka.
Gastronomický vstup – pondelok bol dobrý obed – vychýrená tortilla toho, ktorého netreba menovať, so zemiakmi, paradajkami a čerstvou bazalkou, ktorá by prevoňala aj dva penzióny. Poobede nenapodobiteľná hodina španielčiny, kde sme sa dostali až ku slovíčku dojka, k tomu, či tento výraz je na Slovensku stále aktuálny a potom sme prešli na bežkovanie a biatlon. Ako sa vraví, cesty Pánove sú nevyspytateľné, rovnako ako aj naše hodiny :D.
Večer som si nemohla nechať ujsť film Miss Tacuarembo v cinematece. Tacuarembo je totiž aj jedným z uruguayských departamentov, kde sa chcem ešte pozrieť. Hovorí sa, že sa tam nič nedeje, je veľmi riedko osídlený a kde tu prebehne gaučo, ale myslím, že sa to oplatí vidieť. Takže naspäť k filmu. Hlavnú postavu stvárňuje Natalia Oreiro a je to tak trochu muzikál, trochu gýč, ale veď treba podporiť uruguayskú filmovú tvorbu. Zaujala ma scéna, kde Natalia pracuje v zábavnom parku Cristo park a vystupuje ako jedna z kamenných platní, na ktorých sú božie prikázania – Hollywood na juhoamerický spôsob skrátka :D.
Na utorok som v rámci výchovno-vzdelávacieho cyklu Spoznaj svoju náhradnú domovinu naplánovala výlet do mesta San Jose, ktoré je od Montevidea približne hodinu a pol busom. Keďže všetky naše predošlé blúdenia po Uruguayi sa týkali len pobrežia, tentoraz sa konalo pre zmenu vnútrozemie. Väčšina obchodov bola z dôvodov karnevalových zatvorená, tak sme si prešli námestie, objavili múku z mandioci, pozreli katedrálu a hlavne išli na JEDLO :D. Po ceste späť ako tak človek pozoruje krajinu “vonoknovú“, naskytá sa mu pohľad na hŕbu kráv, oviec a koní, v podstate monotónnu zelenú rovinu, ktorú z času na čas naruší nejaká ta palma. Utorok bol aj MDŽ dňom, vyslúžila som si kompliment, že vyzerám ako Barbie (bodaj by :D) a spolubývajúca Maira, ktorú som si ukrutne obľúbila si už pobalila kufre. Dostala štipendium, takže v pondelok od nás odchádza. Zato však prišlo veľa nových ľudí, budem mať tri nové spolubývajúce. A na nedostatok ženskej prítomnosti v záplave tej mužskej sa v penzióne už sťažovať nedá.
V stredu sme nabehli do Cedamu, deti sa však až do konca týždňa neučili, taký karnevalový týždeň ovplyvní skoro všetko dianie, nie je to len tak. Tak sme s deťmi hrali karty, pričom mi malý Luisito usilovne kontroloval aké karty tože ja mám a Blanka v knižnici mi opäť odporučila hŕbu kníh, ukázala mi knihu, ktorú dostala za dobrý prospech v roku 1950 – relikvia podľa jej slov :D. Podstrčila mi knihy o Piccasovi a Velazquezovi, takže som si zopakovala Guernicu a spomenula si, že sme portrét Gertrudy Steinovej videli zoči-voči so Silvi v Metropolitnom múzeu v New Yorku :D (srdečne pozdravujem a ešte raz ďakujem za náušnice, ktoré sú neskutočne KRÁSNE A HLAVNE MAJÚ NÁPAD). Večer si na nás zgustla nová trénerka na cvičení, takže som dokrivkala domov a očakávala čo sa stane na ďalší deň.
Ako keby toho nebolo dosť, vo štvrtok náš doničili deti zo Cedami na ihrisku. Hrali sme volejbal a taký kvázi tenis s drevenými raketami. A deti mali ako vždy neskutočné nasadenie, ktorým by uštvali aj poľovníckeho psa, nie to ešte mňa.
Náš pán a vládca ma veľmi obľubuje, tvrdí o mne, že som zlá žena (neviem ako na to prišiel, je to bohapusté ohováranie :D), možno preto, že keď som rozčúlená na neho vykrikujem po slovensky. Zároveň ale zdieľa názor, že zlé ženy sa už nemôžu pohoršiť, ako je to v prípade žien dobrých. Keď prišla naša španielčinárka Švajčiarka Katia, náš pán jej hneď zvestoval, že sa to so mnou už nedá vydržať, na čo mu Katia prisvedčila a obaja sa zhodli, že ma znášajú len kvôli tomu, že im platím. Úprimnosť nadovšetko.
V sobotu som sa podujala pripravovať pao de queijo, syrový chlieb, na ktorom som sa stala závislá v Brazílii. No čo vám budem hovoriť, miesila som miesila, ale výsledný efekt sa vôbec nepodobal tomu čomu sa mal. No nie je každý deň nedeľa skrátka, zvlášť keď bola sobota.
Ráno som sa netradične vybrala do posilňovne, museli mi ju odomknúť, keďže som bola historicky prvým návštevníkom v ten deň. Trochu som tam postrašila a išla pozrieť bývalú spolubývajúcu Valerie do pekárne, kde pracuje. Tam som si kúpila zákusky, aby som zajedla posilku. Poobede sme išli na pláž Malvin a Honda, keďže ešte stále sú v Montevideu miesta nami neobjavené. Chcela som si aj nabrať piesok do fľašiek, také tie improvizované činky vyrábam :D. Ohriali sme si kosti a len tak tak sa stihli vrátiť pred hróóóznym lejačiskom do nášho bydliska.
V nedeľu sme sa vybrali na fériu aj s mojou novou spolubývajúcou Yessicou a tak som sa trochu hrala na domácu a sprievodkyňu, poukazovala som jej, kde sú obchody a také tie potrebnosti. Je zo mňa už veľká Montevidejčanka. Veľká som bola už aj pred tým, ale teraz už aj tá Montevidejčanka.
nedeľa 6. marca 2011
O živých a menej živých uškatcoch a jednej chilskej Slovenke
V uplynulom čase sa veru udialo celkom veľa vecí. Čo nás veľmi potešilo bolo, že k nám na návštevu zavítala Lydka, slovenská dobrovoľníčka v Chile. Lámala som ju, lámala celkom dlhý čas, takže misia splnená :D.
Lydka teda šťastlivo dorazila a uctili sme si ju pochutinami ako napríklad chlieb vo vajci, či palacinky. Poobede sme sa skoordinovali ešte s Mauriciom, naším exučiteľom španielčiny zo Cedamu, a vyrazili sme smer východné pobrežie na tréning. Po ceste do Punta del Diablo sa nám už tradične pokazil autobus, neviem, či to nie je našou prítomnosťou zapríčinené :P, začína mnou metať trošku paranoja. Lialo neúnosne, no našťastie pre nás prišiel druhý autobus a dopravil nás na miesto určenia. Našli sme si ubytovanie a vyrazili na večeru a zakončili to hrou Uno. V izbe pre 12 osôb sme boli len my, takže miesta bolo až až. Hostel vlastnil Nemec, ktorý si zobral Uruguajčanku a ako sa mi priznal Bratislavu ako aj Prahu pozná, a čuduj sa svete – Praha sa mu páči viac.
Punta del Diablo bola pôvodne malá rybárska osada, ktorá sa ale časom rozšírila a teraz je to dovolenková destinácia tak pre miestnych, ako aj pre Argentínčanov, či Brazílčanov. Nachádza sa v departamente Rocha, 285 kilometrov od Montevidea.
My sme na druhý deň zahájili tréningové aktivity a boli sa prejsť po pláži až do susedného campingu Santa Teresa.
Na druhý deň sme sa vybrali do Cabo Polonio, čo je vlastne prírodná rezervácia, kde je možné vidieť lobos marinos – myslím, že to môžeme preložiť ako uškatce. My sme však videli snáď viac mŕtvych ako živých. Prišli sme v nevhodnom mesiaci skrátka. Ale nič to za to, vyštverali sme sa na maják, na ktorom bol nainštalovaný gigantický mravec a našli si hostel aj s húpacími sieťami a hojdačkou, hmmm. Pred hostelom viala zástava s nápisom Libertad o muerte (sloboda alebo smrť), ktorá bola zapichnutá v stavci veľryby. Cabo Polonia je miestom, kde vás neruší hluk z dopravy, možno tam nájsť veľké pieskové duny a kde sa večer svieti sviečkami a fakľami.
Pošťastilo sa nám prísť v čase festivalu, takže večer sme si pozreli film s Nataliou Oreiro, ktorý sa premietal, chlapci zbehli na astrologickú debatu a potom sa nám ušli ešte tanečné akrobatické vystúpenia. S Lydkou sme sa potme pokúšali trafiť do nášho hostela, ale žiaľ sme sa stratili a boli proti svojej vôli odkázané na orientačný zmysel druhého pohlavia, ktorí sa na tom celkom dobre pobavilo. Po ceste sme prechádzali okolo domčekov, v ktorých ľudia večerali a osvetľovalo ich len svetlo sviečok – skrátka trochu voyerizmu a trochu kúzla :D.
Na raňajky nás čakali čučoriedky – veľké mňam :D – a oddych v húpacích sieťach. Prechádzka po pláži a už sme sa presúvali ďalej. Ak sa chcete dostať na Cabo Polonio, musíte si kúpiť lístok na camionetu, auto, do ktorého všetkých naložia spolu s batožinou, pričom sa dá sedieť aj hore na streche, kde to najlepšie nadhadzuje, čo môže poslúžiť ako celkom dobrá výhovorka, prečo sa tak túlite ku spolusediacemu. To viete – vietor vo vlasoch, piesok v zuboch, vyplavený uškatec na pláži... :D
Napredujeme v deji – nasledujúce miesto: La Paloma. Mesto pri oceáne, ktoré sa v Uruguayi nazýva balneario. Osmelili sme sa a šmarili sa do vody, pochodili si mesto a objavila som, že v jednej predajni majú 21 príchutí empanád :D. V tejto oblasti je možné okrem pobytu v hoteli, či hosteli si prenajať aj domček. Tie majú rôzne mená ako napríklad Manuelita a podobne.
Z La Palomy sme sa peši popri pláži vybrali aj do blízkej La Pedrery, čo je ďalšie mestečko balneario. A to sa zároveň aj skončil náš pobyt – tréning a navrátili sme sa do Montevidea. Večer sme si s Lydkou vyšli do cinemateci pozrieť si Raňajky u Tiffanyho s famóznou a štýlovou Audrey. Neviem ako som doteraz mohla žiť, bez toho, aby som tento film videla.
Posledný deň sme s Lydkou strávili chodením po meste, obzeraním suvenírov, obhliadkou starého mesta a na konci sme sa vyvalili na Ramble, tak trochu ako spomínané uškatce (tie živé). A večer som túto milú návštevu ešte zobrala do telocvične, za čo ma isto bude zbožňovať do konca života :D, a potom už nasledovalo len lúčenie na stanici.
Deťom už začal nový školský rok, čo znamená, že v Cedame začíname naplno :D. Detičky mi už aj trochu chýbali, musím takto medzi štyrmi očami priznať. Malý Mateo zo svojho šarmu nič nestratil a opravoval mi moju výslovnosť :P, zvítali sme sa so všetkými učiteľkami a na výtvarnej s Rosario sme maľovali tváre, to som nerobila ani nepamätám.
V piatok sme s deťmi v škole nacvičovali telefonovanie, slušné spôsoby a podobne. Celý týždeň sa totiž niesol v znamení konceptov ako kooperácia, morálka a podobne. Učiteľka Lýdia doniesla staré mobilné telefóny – áno, tie tehly :D – a mohlo sa začať. Malý Mateo sa odviazal a vykrikoval do telefónu, že je klaun a tanečník. Večer som sa odvážila vidieť ďalšie tablado – kultúrny program na námestí, keďže zachvíľu karneval už končí. Chcela som vidieť murgu Agarrate Catalina, ktorú mi viacerí odporúčali. Musím zhodnotiť, že kostými mali nádherné a aj spievať vedeli :D.
Víkend – klasika – domáce práce všetkého druhu a beztrestné leňošenie. Musím ešte na záver poznamenať, že keď budete mať chuť na niečo fakt dobré vyskúšajte zmrzlinu s dulce de leche, najnovšia závislosť, alebo ako spolubývajúci Dario – kávu s marshmallow, či s pivným droždím :D.
Takže všetkým dobrú chuť a pokoj v duši!
Lydka teda šťastlivo dorazila a uctili sme si ju pochutinami ako napríklad chlieb vo vajci, či palacinky. Poobede sme sa skoordinovali ešte s Mauriciom, naším exučiteľom španielčiny zo Cedamu, a vyrazili sme smer východné pobrežie na tréning. Po ceste do Punta del Diablo sa nám už tradične pokazil autobus, neviem, či to nie je našou prítomnosťou zapríčinené :P, začína mnou metať trošku paranoja. Lialo neúnosne, no našťastie pre nás prišiel druhý autobus a dopravil nás na miesto určenia. Našli sme si ubytovanie a vyrazili na večeru a zakončili to hrou Uno. V izbe pre 12 osôb sme boli len my, takže miesta bolo až až. Hostel vlastnil Nemec, ktorý si zobral Uruguajčanku a ako sa mi priznal Bratislavu ako aj Prahu pozná, a čuduj sa svete – Praha sa mu páči viac.
Punta del Diablo bola pôvodne malá rybárska osada, ktorá sa ale časom rozšírila a teraz je to dovolenková destinácia tak pre miestnych, ako aj pre Argentínčanov, či Brazílčanov. Nachádza sa v departamente Rocha, 285 kilometrov od Montevidea.
My sme na druhý deň zahájili tréningové aktivity a boli sa prejsť po pláži až do susedného campingu Santa Teresa.
Na druhý deň sme sa vybrali do Cabo Polonio, čo je vlastne prírodná rezervácia, kde je možné vidieť lobos marinos – myslím, že to môžeme preložiť ako uškatce. My sme však videli snáď viac mŕtvych ako živých. Prišli sme v nevhodnom mesiaci skrátka. Ale nič to za to, vyštverali sme sa na maják, na ktorom bol nainštalovaný gigantický mravec a našli si hostel aj s húpacími sieťami a hojdačkou, hmmm. Pred hostelom viala zástava s nápisom Libertad o muerte (sloboda alebo smrť), ktorá bola zapichnutá v stavci veľryby. Cabo Polonia je miestom, kde vás neruší hluk z dopravy, možno tam nájsť veľké pieskové duny a kde sa večer svieti sviečkami a fakľami.
Pošťastilo sa nám prísť v čase festivalu, takže večer sme si pozreli film s Nataliou Oreiro, ktorý sa premietal, chlapci zbehli na astrologickú debatu a potom sa nám ušli ešte tanečné akrobatické vystúpenia. S Lydkou sme sa potme pokúšali trafiť do nášho hostela, ale žiaľ sme sa stratili a boli proti svojej vôli odkázané na orientačný zmysel druhého pohlavia, ktorí sa na tom celkom dobre pobavilo. Po ceste sme prechádzali okolo domčekov, v ktorých ľudia večerali a osvetľovalo ich len svetlo sviečok – skrátka trochu voyerizmu a trochu kúzla :D.
Na raňajky nás čakali čučoriedky – veľké mňam :D – a oddych v húpacích sieťach. Prechádzka po pláži a už sme sa presúvali ďalej. Ak sa chcete dostať na Cabo Polonio, musíte si kúpiť lístok na camionetu, auto, do ktorého všetkých naložia spolu s batožinou, pričom sa dá sedieť aj hore na streche, kde to najlepšie nadhadzuje, čo môže poslúžiť ako celkom dobrá výhovorka, prečo sa tak túlite ku spolusediacemu. To viete – vietor vo vlasoch, piesok v zuboch, vyplavený uškatec na pláži... :D
Napredujeme v deji – nasledujúce miesto: La Paloma. Mesto pri oceáne, ktoré sa v Uruguayi nazýva balneario. Osmelili sme sa a šmarili sa do vody, pochodili si mesto a objavila som, že v jednej predajni majú 21 príchutí empanád :D. V tejto oblasti je možné okrem pobytu v hoteli, či hosteli si prenajať aj domček. Tie majú rôzne mená ako napríklad Manuelita a podobne.
Z La Palomy sme sa peši popri pláži vybrali aj do blízkej La Pedrery, čo je ďalšie mestečko balneario. A to sa zároveň aj skončil náš pobyt – tréning a navrátili sme sa do Montevidea. Večer sme si s Lydkou vyšli do cinemateci pozrieť si Raňajky u Tiffanyho s famóznou a štýlovou Audrey. Neviem ako som doteraz mohla žiť, bez toho, aby som tento film videla.
Posledný deň sme s Lydkou strávili chodením po meste, obzeraním suvenírov, obhliadkou starého mesta a na konci sme sa vyvalili na Ramble, tak trochu ako spomínané uškatce (tie živé). A večer som túto milú návštevu ešte zobrala do telocvične, za čo ma isto bude zbožňovať do konca života :D, a potom už nasledovalo len lúčenie na stanici.
Deťom už začal nový školský rok, čo znamená, že v Cedame začíname naplno :D. Detičky mi už aj trochu chýbali, musím takto medzi štyrmi očami priznať. Malý Mateo zo svojho šarmu nič nestratil a opravoval mi moju výslovnosť :P, zvítali sme sa so všetkými učiteľkami a na výtvarnej s Rosario sme maľovali tváre, to som nerobila ani nepamätám.
V piatok sme s deťmi v škole nacvičovali telefonovanie, slušné spôsoby a podobne. Celý týždeň sa totiž niesol v znamení konceptov ako kooperácia, morálka a podobne. Učiteľka Lýdia doniesla staré mobilné telefóny – áno, tie tehly :D – a mohlo sa začať. Malý Mateo sa odviazal a vykrikoval do telefónu, že je klaun a tanečník. Večer som sa odvážila vidieť ďalšie tablado – kultúrny program na námestí, keďže zachvíľu karneval už končí. Chcela som vidieť murgu Agarrate Catalina, ktorú mi viacerí odporúčali. Musím zhodnotiť, že kostými mali nádherné a aj spievať vedeli :D.
Víkend – klasika – domáce práce všetkého druhu a beztrestné leňošenie. Musím ešte na záver poznamenať, že keď budete mať chuť na niečo fakt dobré vyskúšajte zmrzlinu s dulce de leche, najnovšia závislosť, alebo ako spolubývajúci Dario – kávu s marshmallow, či s pivným droždím :D.
Takže všetkým dobrú chuť a pokoj v duši!
štvrtok 3. marca 2011
4. špeciál z ciest: Chile
Naposledy sme sa ocitli na peruánskej a chilskej hranici. Takže od tohto momentu sa odpichneme ďalej.
V autobuse smerom do Chile nám púšťali všemožné filmy, napríklad jeden - Vojna drakov, bežal dvakrát po sebe, či film o masovom vrahovi malých dievčatok, čo malo vzhľadom na veľký počet detí v autobuse určite aj vzdelávací aspekt :D. No to najhoršie ešte len prišlo a konkrétne to bolo niečo ako Latino repete. Celý autobus sa celkom bavil, my už menej. Ešte že pred nami sedelo malé dievča menom Scarlet s maminou, ktorá si z nevysvetliteľného dôvodu vždy na sedadlo čupla, nie sadla, takže viditeľnosť na televízor sa vždy rapídne znížila. So Scarletkou som sa začala kontaktovať (ju teda vôbec nezastrašil ten film o masovom vrahovi, poviem vám :D) a začali sme sa ohadzovať papierikmi, opľutie ani spomínať nebudem :D, no skrátka zábava až za hranice možností a slušného správania. Keď sme išli na obed, ktorý nám hradila spoločnosť, Scarletkina mamka s nami konverzovala a nakoniec si odomňa vypýtala mäso, ktoré som nejedla :D.
Do hlavného mesta Chile – Santiaga – sme dorazili pred polnocou, pričom sa nám nechcelo presúvať do centra, tak sme si našli také pristaničné ubytovanie len. Na druhý deň sme sa boli informovať na lístky do Montevidea, všetko bolo ale vypredané. Tak sme zvolili možnosť vracať sa do nášho rodiska cez Buenos Aires.
Následne som zavolala Lydke, slovenskej dobrovoľníčke v Chile, ktorá mala na návšteve aj svoju kamarátku Luciu. Zbalili sme si veci z hostela a metrom sme sa vybrali na dohodnutý bod stretnutia. S babami sme sa úspešne stretli a Lydka nás veľkoryso ubytovala u seba. Konečne zase ten pocit, že ste v normálnom byte so všetkými vymoženosťami a nie len v neosobnom hosteli, či ubytovni. Cítila som sa tam skrátka veľmi dobre. Lydka si nás teda domestifikovala a potom už sme všetci vyrazili do mesta.
Prešli sme Plaza de las Armas, vrch Santa Lucia, predajňu hotdogov a ďalšie skvelé miesta. Na námestí sme si sadli na nápoj – každý podľa svojho vkusu, pričom ja som pokračovala vo svojej snahe ochutnať pivo v každej krajine :D. Čo ma zaujalo v potravinách v Santiagu (to už by mohlo byť aj na samostatný blog, viem :D) bol neuveriteľný výber majonéz, myslím si, že majonéza a Coca-Cola je základná zložka stravovania v niektorých juhoamerických štátoch. Lydka nám s láskavým dovolením umožnila vyprať aj časť nášho toxického oblečenia. Akosi som nevedela používať dvere na kúpeľni, tak ma následne vždy musel prísť niekto vyslobodiť, ale ináč príjemné bývanie :D. Na večeru sme si navarili intrákové jedlo a s dobrým pocitom sa uložili na spánok.
Santiago má podľa môjho názoru dosť európsky charakter, je čisté (oproti Montevideu) a upravené, pričom má aj veľa zelene. Je to najbohatší štát Južnej Ameriky, takže sme si prešli najbohatší ako aj najchudobnejší, ktorým je Bolívia (toľko zo štatistickej tabuľky).
Ešte by som vám chcela vyrozpovedať príbeh z autobusovej stanice v Santiagu. Keď sme si zháňali lístky do Buenos Aires, zazreli sme dvoch chalanov, ktorí mali na ruksakoch nášivku - českú vlajku. Tak sa nám ich podarilo úspešne identifikovať a odzadu sme sa k nim priplichtili. Nalepila som svoje ucho na ruksak jedného z nich (chceli sme si byť totiž úplne istí, že identifikácia bola bezchybná)a počkali sme kým si kúpia lámanou španielčinou lístky. Ja som na nich potom vybehla s tým, aké je nádherné počuť známy jazyk, akým je čeština. Oni sa nám zverili, že cestujú po Chile a Argentíne po národných parkoch a posťažovali sa na zle značené cesty a chodníky, že vraj sú tam len takové čárečky :D (neviem vyvrátiť, ani potvrdiť).
Pozor gurmánska vložka! V Montevideu máme naše tortas fritas, čo je ufritované cesto, taká placka. Chilská verzia sa volá Sopaipilla a sú to vlastne tekvicové placky, ktoré som aj na odporúčanie našej Gabi musela vyskúšať.
Na ďalší deň sme išli obhliadnuť Park O´Higgins, kde boli kolotoče a blízke el Pueblito. Potom sme si to nasmerovali do ZOO, kde sme vyhladli a išli na obed. Zvolili sme tú najlepšiu možnosť a sadli si k stolu, ktorý bol hneď vedľa hlavnej cesty, takže mi chrbát hriali motory autobusov a iných väčších strojov, ktoré po ceste prechádzali.
Potom nás Lydka vzala do Penty, organizácie v ktorej dobrovoľníči. Následne nám zostávalo zobrať si všetky veci a rozlúčiť sa s babami, ktoré sa vybrali na ostrov Chiloe a potom ďalej. Dopravili sme sa na autobusovú stanicu, kde sme si kúpili lístky do mesta Valparaiso (moja srdcová záležitosť), ktoré je vzdialené od Santiaga len hodinu a pol. Došli sme tam pred polnocou a vybrali sa do hostela, ktoré nám baby odporučili, ten sa zhodou okolností nachádzal na avenide Uruguay :D.
Ináč rozumieť Chilanom mi spôsobovalo dosť problém. Majú takú zvláštnu španielčinu, skracujú slová a podobne. Častou záležitosťou v Chile je aj jedenie avokáda, robia napríklad aj hotdog s avokádovou pastou. Ešte k chilskej mentalite, hovorí sa, že Chilania sú dosť uzavretí a je problematické s nimi nadviazať priateľstvo. Zo zaujímavosti ešte uvediem, že v Chile vám dajú účtenku na všetko, ešte aj keď idete na WC, alebo ste v internetovej kaviarni. Ale teraz späť k Valparaisu.
Ráno sme mali pohodu, pozrela som si Frasiera a show o móde. Keď sme vyšli na ulicu, všade boli rozložený predavači všeličoho, niečo ako blší trh. Prešli sme teda do centra. V obchode si kúpili raňajky – čokoládový koláč a pečivá. Spomínam to preto, lebo sme sa vybrali do parku na lavičku to skonzumovať, keď ku nám podišiel ujo, ktorý nám vypovedal svoj životný príbeh a keď uvidel koláč, povedal, že by si kúsok dal :D. Tak sme ho teda, tak trochu proti svojej vôli, ponúkli. On si však prišiel ešte aj pre posledný kúsok, poznamenávam môj, ale altruizmus občas nezaškodí :D.
Valparaiso je jedno úžasné mesto, ktoré disponuje viacerými výťahmi, ktoré vás vyvezú hore na kopec s neskutočným výhľadom na celé mesto. Jedným takým sme sa vyviezli. V celom meste som cítila ohromnú umeleckú inšpiráciu, či už išlo o grafiti, farebné domy, či tie malé obchodíky, kde len chodíte a nasávate umelecké splodiny.
Na obed sme sa vybrali do reštiky, kde sme svojím nemiestnym rozpoložením, rozložili aj čašníka, ktorý sa vždy rozosmial, keď mal podísť k nášmu stolu. No to sú následky toho cestovania.
Vymákli sme aj kultúrny festival, ktorý sa v tom čase práve konal. Večer sme našli námestie so stoličkami, kde sme sa posadili a čakali, čo sa bude diať. Otvárací príhovor celého festivalu, mal aj minister kultúry (ktorý zožal veľký aplauz a je zároveň aj veľmi pohľadný muž :D). Hrala sa vážna hudba, aj z opery Turandot, pri ktorej som si spomenula na Beinku :D. Celé to zakončili akousi budovateľskou pesničkou o krásach Valparaisa, ktorú si okrem nás, snáď všetci pospevovali.
Na druhý deň sme mali namierené pozrieť si Viňa del Mar, do ktorého chodia z Valparaisa mestské spoje. Vo Viňi sme išli na pláž, internet, či po stánkoch s umeleckými výrobkami. Keďže Valparaiso ma ale zaujalo viac, vrátili sme sa poobede tam. A hneď išli do nákupného strediska. Tam som splašila kyslé uhorky, čo ma priviedlo do vytrženia, to viete pripomienka domova (scestná odbočka – mali tam aj palmový med). V jednom výklade som zahliadla aj bábiku Chucky v nadživotnej veľkosti, čo so mnou otriaslo (aby som vysvetlila, Chucky je taký môj strach z detstva, prenesený až do tohto môjho vysokého veku).
Už keď sme boli späť vo Valparaise, chceli sme nájsť ďalší výťah. Kým sme ho ale našli, tak sme aj sami vyšlapali kopec a dostali sa na vyhliadku. Pomaly zapadalo slnko, čiže atmosféra na nezaplatenie, a ešte som aj natrafila na bábkohercov, ktorí mali akurát predstavenie. Tak som sa posadila do prvej rady, medzi deti, snáď aj ostatní za mnou niečo videli :D. Bábky to boli nádherné, deti sa smiali a spolu s tým neuveriteľným výhľadom... skrátka jedna z tých chvíľ, ktoré ťažko opísať, ale, ktoré s človekom vnútorne pohnú.
Potom sme zliezli dole do mesta, kde sa už pripravovali tanečníci tanga a živá kapela. My sme však museli už ísť naspäť do Santiaga. Prišli sme okolo polnoci a chceli počkať na bus do Buenos Aires o 9tej. Plány nám ale zmaril strážnik, ktorý nás o jednej vyhnal zo stanice, keďže sme nechceli zostať len tak na ulici, išli sme do ubytovne blízko stanice.
Ráno sme nasadli na bus do Buenos Aires, kde púšťali celkom fajn filmy napríklad Sherlock Holmes s očarujúcim Robertom Downey Jr. a podávali nám jedlo. Na chilsko-argentínskych hraniciach sme pobudli dve hodiny, takže cesta celkovo trvala 23 hodín. Keďže v Buenos Aires sme už raz boli, nebola nám táto destinácia neznáma a na stanici už máme celkom dobrý prehľad :D. Kúpili sme si teda hneď lístok do Montevidea, ktorý odchádzal o hodinu. Po 11 hodinovej ceste, nás privítalo teplo a naši spolubývajúci v penzióne. A toto už je naozaj záver cesty. Vďaka za pozornosť a za priazeň :D
V autobuse smerom do Chile nám púšťali všemožné filmy, napríklad jeden - Vojna drakov, bežal dvakrát po sebe, či film o masovom vrahovi malých dievčatok, čo malo vzhľadom na veľký počet detí v autobuse určite aj vzdelávací aspekt :D. No to najhoršie ešte len prišlo a konkrétne to bolo niečo ako Latino repete. Celý autobus sa celkom bavil, my už menej. Ešte že pred nami sedelo malé dievča menom Scarlet s maminou, ktorá si z nevysvetliteľného dôvodu vždy na sedadlo čupla, nie sadla, takže viditeľnosť na televízor sa vždy rapídne znížila. So Scarletkou som sa začala kontaktovať (ju teda vôbec nezastrašil ten film o masovom vrahovi, poviem vám :D) a začali sme sa ohadzovať papierikmi, opľutie ani spomínať nebudem :D, no skrátka zábava až za hranice možností a slušného správania. Keď sme išli na obed, ktorý nám hradila spoločnosť, Scarletkina mamka s nami konverzovala a nakoniec si odomňa vypýtala mäso, ktoré som nejedla :D.
Do hlavného mesta Chile – Santiaga – sme dorazili pred polnocou, pričom sa nám nechcelo presúvať do centra, tak sme si našli také pristaničné ubytovanie len. Na druhý deň sme sa boli informovať na lístky do Montevidea, všetko bolo ale vypredané. Tak sme zvolili možnosť vracať sa do nášho rodiska cez Buenos Aires.
Následne som zavolala Lydke, slovenskej dobrovoľníčke v Chile, ktorá mala na návšteve aj svoju kamarátku Luciu. Zbalili sme si veci z hostela a metrom sme sa vybrali na dohodnutý bod stretnutia. S babami sme sa úspešne stretli a Lydka nás veľkoryso ubytovala u seba. Konečne zase ten pocit, že ste v normálnom byte so všetkými vymoženosťami a nie len v neosobnom hosteli, či ubytovni. Cítila som sa tam skrátka veľmi dobre. Lydka si nás teda domestifikovala a potom už sme všetci vyrazili do mesta.
Prešli sme Plaza de las Armas, vrch Santa Lucia, predajňu hotdogov a ďalšie skvelé miesta. Na námestí sme si sadli na nápoj – každý podľa svojho vkusu, pričom ja som pokračovala vo svojej snahe ochutnať pivo v každej krajine :D. Čo ma zaujalo v potravinách v Santiagu (to už by mohlo byť aj na samostatný blog, viem :D) bol neuveriteľný výber majonéz, myslím si, že majonéza a Coca-Cola je základná zložka stravovania v niektorých juhoamerických štátoch. Lydka nám s láskavým dovolením umožnila vyprať aj časť nášho toxického oblečenia. Akosi som nevedela používať dvere na kúpeľni, tak ma následne vždy musel prísť niekto vyslobodiť, ale ináč príjemné bývanie :D. Na večeru sme si navarili intrákové jedlo a s dobrým pocitom sa uložili na spánok.
Santiago má podľa môjho názoru dosť európsky charakter, je čisté (oproti Montevideu) a upravené, pričom má aj veľa zelene. Je to najbohatší štát Južnej Ameriky, takže sme si prešli najbohatší ako aj najchudobnejší, ktorým je Bolívia (toľko zo štatistickej tabuľky).
Ešte by som vám chcela vyrozpovedať príbeh z autobusovej stanice v Santiagu. Keď sme si zháňali lístky do Buenos Aires, zazreli sme dvoch chalanov, ktorí mali na ruksakoch nášivku - českú vlajku. Tak sa nám ich podarilo úspešne identifikovať a odzadu sme sa k nim priplichtili. Nalepila som svoje ucho na ruksak jedného z nich (chceli sme si byť totiž úplne istí, že identifikácia bola bezchybná)a počkali sme kým si kúpia lámanou španielčinou lístky. Ja som na nich potom vybehla s tým, aké je nádherné počuť známy jazyk, akým je čeština. Oni sa nám zverili, že cestujú po Chile a Argentíne po národných parkoch a posťažovali sa na zle značené cesty a chodníky, že vraj sú tam len takové čárečky :D (neviem vyvrátiť, ani potvrdiť).
Pozor gurmánska vložka! V Montevideu máme naše tortas fritas, čo je ufritované cesto, taká placka. Chilská verzia sa volá Sopaipilla a sú to vlastne tekvicové placky, ktoré som aj na odporúčanie našej Gabi musela vyskúšať.
Na ďalší deň sme išli obhliadnuť Park O´Higgins, kde boli kolotoče a blízke el Pueblito. Potom sme si to nasmerovali do ZOO, kde sme vyhladli a išli na obed. Zvolili sme tú najlepšiu možnosť a sadli si k stolu, ktorý bol hneď vedľa hlavnej cesty, takže mi chrbát hriali motory autobusov a iných väčších strojov, ktoré po ceste prechádzali.
Potom nás Lydka vzala do Penty, organizácie v ktorej dobrovoľníči. Následne nám zostávalo zobrať si všetky veci a rozlúčiť sa s babami, ktoré sa vybrali na ostrov Chiloe a potom ďalej. Dopravili sme sa na autobusovú stanicu, kde sme si kúpili lístky do mesta Valparaiso (moja srdcová záležitosť), ktoré je vzdialené od Santiaga len hodinu a pol. Došli sme tam pred polnocou a vybrali sa do hostela, ktoré nám baby odporučili, ten sa zhodou okolností nachádzal na avenide Uruguay :D.
Ináč rozumieť Chilanom mi spôsobovalo dosť problém. Majú takú zvláštnu španielčinu, skracujú slová a podobne. Častou záležitosťou v Chile je aj jedenie avokáda, robia napríklad aj hotdog s avokádovou pastou. Ešte k chilskej mentalite, hovorí sa, že Chilania sú dosť uzavretí a je problematické s nimi nadviazať priateľstvo. Zo zaujímavosti ešte uvediem, že v Chile vám dajú účtenku na všetko, ešte aj keď idete na WC, alebo ste v internetovej kaviarni. Ale teraz späť k Valparaisu.
Ráno sme mali pohodu, pozrela som si Frasiera a show o móde. Keď sme vyšli na ulicu, všade boli rozložený predavači všeličoho, niečo ako blší trh. Prešli sme teda do centra. V obchode si kúpili raňajky – čokoládový koláč a pečivá. Spomínam to preto, lebo sme sa vybrali do parku na lavičku to skonzumovať, keď ku nám podišiel ujo, ktorý nám vypovedal svoj životný príbeh a keď uvidel koláč, povedal, že by si kúsok dal :D. Tak sme ho teda, tak trochu proti svojej vôli, ponúkli. On si však prišiel ešte aj pre posledný kúsok, poznamenávam môj, ale altruizmus občas nezaškodí :D.
Valparaiso je jedno úžasné mesto, ktoré disponuje viacerými výťahmi, ktoré vás vyvezú hore na kopec s neskutočným výhľadom na celé mesto. Jedným takým sme sa vyviezli. V celom meste som cítila ohromnú umeleckú inšpiráciu, či už išlo o grafiti, farebné domy, či tie malé obchodíky, kde len chodíte a nasávate umelecké splodiny.
Na obed sme sa vybrali do reštiky, kde sme svojím nemiestnym rozpoložením, rozložili aj čašníka, ktorý sa vždy rozosmial, keď mal podísť k nášmu stolu. No to sú následky toho cestovania.
Vymákli sme aj kultúrny festival, ktorý sa v tom čase práve konal. Večer sme našli námestie so stoličkami, kde sme sa posadili a čakali, čo sa bude diať. Otvárací príhovor celého festivalu, mal aj minister kultúry (ktorý zožal veľký aplauz a je zároveň aj veľmi pohľadný muž :D). Hrala sa vážna hudba, aj z opery Turandot, pri ktorej som si spomenula na Beinku :D. Celé to zakončili akousi budovateľskou pesničkou o krásach Valparaisa, ktorú si okrem nás, snáď všetci pospevovali.
Na druhý deň sme mali namierené pozrieť si Viňa del Mar, do ktorého chodia z Valparaisa mestské spoje. Vo Viňi sme išli na pláž, internet, či po stánkoch s umeleckými výrobkami. Keďže Valparaiso ma ale zaujalo viac, vrátili sme sa poobede tam. A hneď išli do nákupného strediska. Tam som splašila kyslé uhorky, čo ma priviedlo do vytrženia, to viete pripomienka domova (scestná odbočka – mali tam aj palmový med). V jednom výklade som zahliadla aj bábiku Chucky v nadživotnej veľkosti, čo so mnou otriaslo (aby som vysvetlila, Chucky je taký môj strach z detstva, prenesený až do tohto môjho vysokého veku).
Už keď sme boli späť vo Valparaise, chceli sme nájsť ďalší výťah. Kým sme ho ale našli, tak sme aj sami vyšlapali kopec a dostali sa na vyhliadku. Pomaly zapadalo slnko, čiže atmosféra na nezaplatenie, a ešte som aj natrafila na bábkohercov, ktorí mali akurát predstavenie. Tak som sa posadila do prvej rady, medzi deti, snáď aj ostatní za mnou niečo videli :D. Bábky to boli nádherné, deti sa smiali a spolu s tým neuveriteľným výhľadom... skrátka jedna z tých chvíľ, ktoré ťažko opísať, ale, ktoré s človekom vnútorne pohnú.
Potom sme zliezli dole do mesta, kde sa už pripravovali tanečníci tanga a živá kapela. My sme však museli už ísť naspäť do Santiaga. Prišli sme okolo polnoci a chceli počkať na bus do Buenos Aires o 9tej. Plány nám ale zmaril strážnik, ktorý nás o jednej vyhnal zo stanice, keďže sme nechceli zostať len tak na ulici, išli sme do ubytovne blízko stanice.
Ráno sme nasadli na bus do Buenos Aires, kde púšťali celkom fajn filmy napríklad Sherlock Holmes s očarujúcim Robertom Downey Jr. a podávali nám jedlo. Na chilsko-argentínskych hraniciach sme pobudli dve hodiny, takže cesta celkovo trvala 23 hodín. Keďže v Buenos Aires sme už raz boli, nebola nám táto destinácia neznáma a na stanici už máme celkom dobrý prehľad :D. Kúpili sme si teda hneď lístok do Montevidea, ktorý odchádzal o hodinu. Po 11 hodinovej ceste, nás privítalo teplo a naši spolubývajúci v penzióne. A toto už je naozaj záver cesty. Vďaka za pozornosť a za priazeň :D
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)