Ha! Od pondelka nám začínajú dva týždne zimných prázdnin. To znamená, že v podstate sa v Cedame nebude vyučovať a ja sa snáď doliečim komplet-úplne, lebo tento týždeň ma ničilo najmä hrdlo.
V Cedame som vyrábala pre potreby učiteliek dve kartónové kocky, čo je bez priestorovej predstavivosti dosti náročná úloha, ale taká maličkosť ma predsa neodradí. Do cyklu čiernobielych pondelkových filmov sa vkradol beťár film farebný. A to konkrétne Imitation of life s Lanou Turner, ako píše bulletin herečka očarujúco krásna, ktorá mala na konte sedem manželstiev.
Na portugalčine sme si mali v skupinách pripraviť ústnu presentation o regiónoch Brazílie. Sme o poznanie bohatší, vieme legendu o pôvode tropickej rastliny guarana, pričom sme k tomu tematicky popíjali nápoj guarana, na ktorý od návštev Brazílie nedám dopustiť. Tá Brazília je vám čarovná krajina... Takže prvý “verejný“ pokus o hovorenie po portugalsky si odškrtávam :D.
Počas obeda v Cedame sme sa s Braianom a Germanom bavili, čo budú robiť cez prázdniny. Braian sa mi zveril (nie neležal pritom na psychoterautickom gauči :P), že pôjde k babke, ktorá býva v nemenovanej montevidejskej štvrti. Na to mi kuchárka Laura hovorí, aby som tam v žiadnom prípade nešla, lebo je to nebezpečná oblasť, kde sa kradne. Braian zrazu na mňa vyočí očiská a povie: Tak tam teda nepôjdem, keď ma tam okradnú. Takto nejako prichádzajú deti o prázdninové ilúzie.
Teraz tu prší o sto šesť, čo znamená, že sa mi veľmi zídu dokumenty od Matúška, ktorými nás zásobil v hojnej miere – vrelá vďaka. Páčil sa mi dokument 100 days, v ktorom jeden maďarský pán rozpráva o svojom živote a vraví, že jeho syn keď bol malý chcel byť astronautom (pričom dodáva, že je zvláštne ako deti vždy presne vedia, čo je dôležité). Pokračuje, že ako tínedžer túto svoju schopnosť úplne stratil a rozhodol sa byť inštruktorom lyžovania. To jeho otec komentuje slovami: Len idiot si môže vybrať také zamestnanie v čase globálneho otepľovania, ktoré má celosvetový dopad :D.
Neviem, či som to už spomínala, ale tu v Uruguayi ( a pravdepodobne aj v ostatných krajinách Latinskej Ameriky, Nicaragua a Brazília isto) sa vo veľkom oslavujú 15. narodeniny dievčat. Rodičia vešajú blahoprajné plagáty na ulici, na oslavu sa pozvú snáď všetci príbuzní a oslávenkyňa spolu s kamarátmi natáča video v parku či v meste (niečo na štýl stužkovej). Na tieto oslavy idú úspory a dievčina má šaty v štýle všetkých princezien Walta Disneyho. U chlapcov sú takéto oslavy k ich 18tke.
Z piatku stojí za zmienku úžasný cheescake s jahodovou polevou s Dionysiou, akurát by kaviareň nemuseli zatvárať už o siedmej. Konečne som sa od svojho príchodu do Uruguayskej republiky dostala aj na divadelné predstavenie. Boli sme v Teatre Solis, čo je také národné divadlo povedzme, v zostave Katia, jej 60-ročný žiak z hodín francúzštiny, ktorého volá taxi boy a ja. Hra trvala našťastie len jednu hodinu, volala sa Clandestina a bola o živote prostitútok. Potom sme išli do jedného novootvoreného “lokálu“, ktorý vlastnia scestovaní Francúzi. Príjemné miesto s dobrými cenami. Dala som si medovinu na hrdlo a popapali sme aj humus, olivy a chutné tortilly, všetko domáce a ozaj dobrééé.
V sobotu sme išli na Spaziergang do starého mesta, ale čuduj sa svete, začalo pršať, tak Mekáč poslúžil ako hniezdo záchrany. Dali sme si hamburger – vždy keď vojdem do Mekáču obkukávam ľudí v kuchyni a všetkých pracovníkov, ako im to ide a pritom nostalgicky spomínam na svoje kuchárske umenie, ktoré som v Nemecku a Amerike predvádzala – a kukali na zamračené Staré mesto. Strážnik pri východe mal potrebu precvičovať so mnou angličtinu, aj keď ja som na neho neúnavne hovorila po španielsky. Snažila som sa ho nachytať, že som tunajšia. Pýtal sa kde ideme, či bývame v Pocitos (čo je jedna z naj štvrtí v Montevideu), bol ale dosť vedľa, lebo ulica na ktorej si nažívame patrí medzi najnevzhľadnejšie v celom meste. Ale aspoň, že trošku snobbisch pôsobíme, keď už nič iné :D.
Večer sme kukli ešte The bucket list, film s Morganom Freemanom a Jackom Nicholsnom – zbožňujem toho herca bezhranične. A keďže Florenciu o 11tej v noci pochytila akási depresia museli sme to akútne riešiť hamburgerom (väčším ako moja hlava) s hranolkami. V takýchto situáciách netreba strácať čas.
Nedeľa – prší. Prádlo na streche mi zmoklo už dvakrát a všade okrem postele mi je riadna kosa. Čo narobíme – Uruguay nie je país tropical a Karibik je ďaleko.
Posielam besos!!!
nedeľa 26. júna 2011
nedeľa 19. júna 2011
O tajných cestách šváboch v mikrovlnke a lavórovej pohotovosti
Drahí moji – vy ste ešte nevideli film Kráľova reč (El discurso el rey) na čo čakáte prosím vás? My sme si ho boli kuknúť s Fiorelou v cinematece a rozhodne ma zaujal. Najmä herectvo Helen Bonham Carter a Geffrey Rusha ako logopéda so zaujímavými technikami liečby. Dokonca sme po filme náhodne natrafili na Dionýsiu s jej milým a celé to zajedli uruguayským “národným jedlom“ pizzou.
Cez týždeň som zastupovala na hodine počítačov, jasné, že sa deti mohli hrať. Ja som benevolentný pedagóg (ktorý sa do počítačov veľmi nevyzná, tak preto). Bola aj čierno-biela klasika, čoby nie. Tentokrát Mildred Pierce s Joan Crawford. Ako tak pozerám tie filmy nadobúdam pocit, že tí herci mali také výpovedné tváre, alebo je to absenciou farby (či spojitosťou s bermudským trojuholníkom)?
Každý týždeň do Cedamu teraz prichádzajú nové deti. Malý Pablo, ktorý len o niečo staršieho brata Diega volá viejo (starec :D), hanblivá Romina, či pehatá Melissa. Tá sa pri prechádzke pýtala Leticie, či som jej mama a ona na to, že áno. Takže aj k dieťaťu som tu prišla. Leticia je zlatíčko, ktorá vždy keď ma zbadá, sa na mňa zavesí a má ma ako na vodítku – nedá sa odolať, asi je to nedostatkom pevnej vôle.
Po týždni sme sa konečne dočkali mikrovlnky. Náš pán a vládca ju totiž odniesol s tým, že sa do nej nejakým intergalaktickým spôsobom dostali šváby, ktorým sa v kuchyni a v špajzi ohromne páči. Takže pri používaní mikrovlnky bolo možné vo štvorci, kde sa odrátava čas možné vidieť vykračovať si veselého švába. A tu mi napadlo, že by sa mohlo začať používať prirovnanie: Spokojní ako šváb v útrobách mikrovlnky (dobre, možno, že sa to neujme a nezľudovie, ale tak za pokus to stojí).
Keď som sa nezdarne pokúšala zistiť akým spôsobom pracuje nová mikrovlnka, spolubývajúci to okomentoval slovami, že mám priznať, že ma do Uruguaya poslali, aby sa ma zbavili.
Stredu a vo štvrtok som sa moc necítila a potrebovala som vyležať svoje prechladnutie, takže som dovolenkovala. Spolubývajúce sa o mňa príkladne starali, urobili mi obed a Yessica mi vymiešala med s citrónom a olejom v ohromnej dávke, že vraj osvedčený rodinný recept. Ja som stihla upratať skriňu, pozrieť si asi tri filmy a kreatívne sa vyžívať. O polnoci sme si s spolupenzijníkmi kukli film El Diablo, pričom pršalo a blýskalo sa, čo len dotváralo veselú atmosféru filmu (že ja sa vždy dám na tie horory... ).
Tangeria, kde mávame hodiny tanga je miestom, ktoré ozaj môžem. Naposledy pršalo ako o dušu, dve mačenca hrajúce sa s igelitkou prebehovali cez parket a Maicol vysvetľoval, akým spôsobom sa treba do tanga vložiť. Tie hodiny mi aj chýbať budú, musím sa popozerať na Slovensku či na niečo podobné nenatrafím.
V piatok som už ležať nevydržala, tak som išla na španielčinu a do školy. Tam sme sa na hodine Matilde hrali na supermarket. Deti si zo žinienok postavili domy, len Guillermo sa rozhodol zostať mimo a spal teda ako bezdomovec, zakrytý žinienkou a dekou (inšpirovaný montevidejskými ulicami).
Erik z penziónu mi tvrdí, že ma vždy vidí pripravovať a variť niečo divné. Ja za to nemôžem, že on neodlíši baklažán od uhorky.
V sobotu som dala tri telefonáty cez skype (som sa hecla :D) a s Florenciou sme išli - ako sa na uruguayské dievky patrí - piť maté pred Palacio Legislativo. Skočila som si aj do svojho liebes-umeleckého obchodu, kde mi pani predavačka hovorí, že som plná entuziazmu, čo sa týka návštev toho obchodu.
Večer sa hrozitánsky rozpršalo, tak nám náš pán a vládca prišiel do izby oznámiť, že pri takej silnej búrke je možné, že nám bude na dvoch miestach zatekať do izby. Názorne nám ukázal kde (všetko podozrivo blízko mojej postele, sakra) a vypoklonkoval sa vykonávať oznamy ďalším obyvateľom. Okolo piatej ráno som sa veru aj zobudila na čudesný zvuk (predtým sme pozerali horor Nemý dom a tak som nevedela či som v deji toho filmu, alebo sa splnilo proroctvo nášho pána). Hej, Nostradamus mal pravdu a ja som išla pre handru a lavor. Pršať neprestáva ani cez deň, tak buď sa na fériu vyberiem na loďke, alebo budem konečne prinútená učiť sa portugalčinu.
Nohy v teple a pozitívneho ducha všetkým (ale nie toho z Nemého domu)!
Cez týždeň som zastupovala na hodine počítačov, jasné, že sa deti mohli hrať. Ja som benevolentný pedagóg (ktorý sa do počítačov veľmi nevyzná, tak preto). Bola aj čierno-biela klasika, čoby nie. Tentokrát Mildred Pierce s Joan Crawford. Ako tak pozerám tie filmy nadobúdam pocit, že tí herci mali také výpovedné tváre, alebo je to absenciou farby (či spojitosťou s bermudským trojuholníkom)?
Každý týždeň do Cedamu teraz prichádzajú nové deti. Malý Pablo, ktorý len o niečo staršieho brata Diega volá viejo (starec :D), hanblivá Romina, či pehatá Melissa. Tá sa pri prechádzke pýtala Leticie, či som jej mama a ona na to, že áno. Takže aj k dieťaťu som tu prišla. Leticia je zlatíčko, ktorá vždy keď ma zbadá, sa na mňa zavesí a má ma ako na vodítku – nedá sa odolať, asi je to nedostatkom pevnej vôle.
Po týždni sme sa konečne dočkali mikrovlnky. Náš pán a vládca ju totiž odniesol s tým, že sa do nej nejakým intergalaktickým spôsobom dostali šváby, ktorým sa v kuchyni a v špajzi ohromne páči. Takže pri používaní mikrovlnky bolo možné vo štvorci, kde sa odrátava čas možné vidieť vykračovať si veselého švába. A tu mi napadlo, že by sa mohlo začať používať prirovnanie: Spokojní ako šváb v útrobách mikrovlnky (dobre, možno, že sa to neujme a nezľudovie, ale tak za pokus to stojí).
Keď som sa nezdarne pokúšala zistiť akým spôsobom pracuje nová mikrovlnka, spolubývajúci to okomentoval slovami, že mám priznať, že ma do Uruguaya poslali, aby sa ma zbavili.
Stredu a vo štvrtok som sa moc necítila a potrebovala som vyležať svoje prechladnutie, takže som dovolenkovala. Spolubývajúce sa o mňa príkladne starali, urobili mi obed a Yessica mi vymiešala med s citrónom a olejom v ohromnej dávke, že vraj osvedčený rodinný recept. Ja som stihla upratať skriňu, pozrieť si asi tri filmy a kreatívne sa vyžívať. O polnoci sme si s spolupenzijníkmi kukli film El Diablo, pričom pršalo a blýskalo sa, čo len dotváralo veselú atmosféru filmu (že ja sa vždy dám na tie horory... ).
Tangeria, kde mávame hodiny tanga je miestom, ktoré ozaj môžem. Naposledy pršalo ako o dušu, dve mačenca hrajúce sa s igelitkou prebehovali cez parket a Maicol vysvetľoval, akým spôsobom sa treba do tanga vložiť. Tie hodiny mi aj chýbať budú, musím sa popozerať na Slovensku či na niečo podobné nenatrafím.
V piatok som už ležať nevydržala, tak som išla na španielčinu a do školy. Tam sme sa na hodine Matilde hrali na supermarket. Deti si zo žinienok postavili domy, len Guillermo sa rozhodol zostať mimo a spal teda ako bezdomovec, zakrytý žinienkou a dekou (inšpirovaný montevidejskými ulicami).
Erik z penziónu mi tvrdí, že ma vždy vidí pripravovať a variť niečo divné. Ja za to nemôžem, že on neodlíši baklažán od uhorky.
V sobotu som dala tri telefonáty cez skype (som sa hecla :D) a s Florenciou sme išli - ako sa na uruguayské dievky patrí - piť maté pred Palacio Legislativo. Skočila som si aj do svojho liebes-umeleckého obchodu, kde mi pani predavačka hovorí, že som plná entuziazmu, čo sa týka návštev toho obchodu.
Večer sa hrozitánsky rozpršalo, tak nám náš pán a vládca prišiel do izby oznámiť, že pri takej silnej búrke je možné, že nám bude na dvoch miestach zatekať do izby. Názorne nám ukázal kde (všetko podozrivo blízko mojej postele, sakra) a vypoklonkoval sa vykonávať oznamy ďalším obyvateľom. Okolo piatej ráno som sa veru aj zobudila na čudesný zvuk (predtým sme pozerali horor Nemý dom a tak som nevedela či som v deji toho filmu, alebo sa splnilo proroctvo nášho pána). Hej, Nostradamus mal pravdu a ja som išla pre handru a lavor. Pršať neprestáva ani cez deň, tak buď sa na fériu vyberiem na loďke, alebo budem konečne prinútená učiť sa portugalčinu.
Nohy v teple a pozitívneho ducha všetkým (ale nie toho z Nemého domu)!
nedeľa 12. júna 2011
Ako si ustelieš, tak budeš spať
Opäť prechladnutá, už to ani zaujímavé nie je. A to aj napriek tomu ako som si ustlala. Spím nasledovne: plachta, deka (ako podklad) a prikrývam sa paplónom, dekou, ďalším paplónom a veľkou dekou (premenila som sa na bigmac, ktorý som kedysi v Mekáči tak umne vedela pripravovať :D – pripomenula mi to muža z Kafkovho Chrobáka – z kategórie voľné asociácie).
Minulú nedeľu som ochutnala fainu s mozarellou a figazu (pizza s cibuľovým základom), toľko z gurmánskeho okienka. Fiorella mi objasnila, že v Uruguayi jedia pizzu s fainou na vrchu a tento výtvor sa volá el caballo (kôň). No ale to jedlo okolo koňa ani neprešlo, tak neviem.
Z čierno-bielej klasiky som videla film All about Eve s Bette Davis. Aké krásne šaty s lodičkovým výstrihom (niektoré skôr pripomínajú parníky) sa v tej dobe nosili, sakra. Vo filme sa mihla aj božská Marilyn.
V sekáči sa mi konečne podarilo nakúpiť ekonomicky a odolať všetkým drahým nástrahám. Som na seba pyšná. Na portugalčine sa bavím na tom, ako sa s Grékyňou Dionýsiou trápime s minulým časom (ktorý zvyknem pliesť ešte aj v španielčine :P). Keď mi v hlave preskočí tak jej začnem vysvetľovať veci po slovensky a ona na to, či má pokračovať po grécky.
V Cedame zvyknem v poslednej úlohe zadávať úlohy mladším deťom a tým, ktorí myslia trošku pomalšie – aspoň aj ja stíham :D. Minule som pri mojom horlivom vysvetľovaní ako sa odčítava, sama zabudla ako sa to robí. Som maestra na pohľadanie. Máme nového žiaka Juana Manuela, ktorý pri každej príležitosti opakuje výkrik Mama mia (takým vážno-smiešnym spôsobom).
V umeleckom obchode som si nakúpilo ďalší materiál a v knižnici začala čítať cestopis o Moldavsku, lebo je možné že sa tam v septembri vyberiem. Ale nebudem predbiehať.
Vo štvrtok sme boli s Dionýsiou na kávu (zdieľať naše dobrovoľnícke osudy) a pozrieť sa na hodinu tanga, ktorú vedie jej priateľ. Po ceste domov som si po Tristan Narvajovi opakovala tangové kroky, ešte dobre, že sa už zotmelo.
Na víkend som si navarila ravioly s mmmm brokolicou, ocitla sa v múzeu v ktorom sa práve čítali legendy o pôvodných obyvateľov, pričom na konci sme sa pochytali za ruky (niečo ako skupinová terapia :P). Vyrelaxovala som sa na Ramble, pri včerajších 18 stupňoch to nebol až taký problém.
V nedeľu som v rámci svojho liečenia vybehla na fériu – má na mňa blahodárne účinky totiž. Je pravda, že Uruguajčan ťa pozoruje, ako vraví aj názov jednej kapitoly knihy Bohužiaľ sa máme dobre. Ujo od arašídov a čokolády mi dnes vraví, že ma cez týždeň videl ísť po hlavnej ulici, pričom som jedla niečo iné než čo som si kúpila od neho. Zobral to ako zradu. Ja začínam byť paranoidná. Predavači a rôzne živly na ulici ma rozoznávajú už zdiaľky (prichádza čas zmeniť prostredie :D). Volajú na mňa ako napríklad ujo, ktorý sedí vždy oproti dverám našej ubytovne. A cestou z fériu na mňa kričí: Hola simpática, nemáš niečo na jedenie? Kvôli jeho nedostatku zubov sme zvolili mandarínku (jablko nemalo veľký úspech). Okrem iného som sa dozvedela, že teta, ktorá mi predala sveter ma za manžela Slovinca a našla jednu knihu v maďarčine.
Idem sa natlačiť vitamínmi a stratiť sa pod mojimi paplónmi a dekami.
Majte sa a nech vás bacily obchádzajú!
Minulú nedeľu som ochutnala fainu s mozarellou a figazu (pizza s cibuľovým základom), toľko z gurmánskeho okienka. Fiorella mi objasnila, že v Uruguayi jedia pizzu s fainou na vrchu a tento výtvor sa volá el caballo (kôň). No ale to jedlo okolo koňa ani neprešlo, tak neviem.
Z čierno-bielej klasiky som videla film All about Eve s Bette Davis. Aké krásne šaty s lodičkovým výstrihom (niektoré skôr pripomínajú parníky) sa v tej dobe nosili, sakra. Vo filme sa mihla aj božská Marilyn.
V sekáči sa mi konečne podarilo nakúpiť ekonomicky a odolať všetkým drahým nástrahám. Som na seba pyšná. Na portugalčine sa bavím na tom, ako sa s Grékyňou Dionýsiou trápime s minulým časom (ktorý zvyknem pliesť ešte aj v španielčine :P). Keď mi v hlave preskočí tak jej začnem vysvetľovať veci po slovensky a ona na to, či má pokračovať po grécky.
V Cedame zvyknem v poslednej úlohe zadávať úlohy mladším deťom a tým, ktorí myslia trošku pomalšie – aspoň aj ja stíham :D. Minule som pri mojom horlivom vysvetľovaní ako sa odčítava, sama zabudla ako sa to robí. Som maestra na pohľadanie. Máme nového žiaka Juana Manuela, ktorý pri každej príležitosti opakuje výkrik Mama mia (takým vážno-smiešnym spôsobom).
V umeleckom obchode som si nakúpilo ďalší materiál a v knižnici začala čítať cestopis o Moldavsku, lebo je možné že sa tam v septembri vyberiem. Ale nebudem predbiehať.
Vo štvrtok sme boli s Dionýsiou na kávu (zdieľať naše dobrovoľnícke osudy) a pozrieť sa na hodinu tanga, ktorú vedie jej priateľ. Po ceste domov som si po Tristan Narvajovi opakovala tangové kroky, ešte dobre, že sa už zotmelo.
Na víkend som si navarila ravioly s mmmm brokolicou, ocitla sa v múzeu v ktorom sa práve čítali legendy o pôvodných obyvateľov, pričom na konci sme sa pochytali za ruky (niečo ako skupinová terapia :P). Vyrelaxovala som sa na Ramble, pri včerajších 18 stupňoch to nebol až taký problém.
V nedeľu som v rámci svojho liečenia vybehla na fériu – má na mňa blahodárne účinky totiž. Je pravda, že Uruguajčan ťa pozoruje, ako vraví aj názov jednej kapitoly knihy Bohužiaľ sa máme dobre. Ujo od arašídov a čokolády mi dnes vraví, že ma cez týždeň videl ísť po hlavnej ulici, pričom som jedla niečo iné než čo som si kúpila od neho. Zobral to ako zradu. Ja začínam byť paranoidná. Predavači a rôzne živly na ulici ma rozoznávajú už zdiaľky (prichádza čas zmeniť prostredie :D). Volajú na mňa ako napríklad ujo, ktorý sedí vždy oproti dverám našej ubytovne. A cestou z fériu na mňa kričí: Hola simpática, nemáš niečo na jedenie? Kvôli jeho nedostatku zubov sme zvolili mandarínku (jablko nemalo veľký úspech). Okrem iného som sa dozvedela, že teta, ktorá mi predala sveter ma za manžela Slovinca a našla jednu knihu v maďarčine.
Idem sa natlačiť vitamínmi a stratiť sa pod mojimi paplónmi a dekami.
Majte sa a nech vás bacily obchádzajú!
nedeľa 5. júna 2011
Ako nevybočovať z pruhov a pero sa ako pero iba tvári
Ďalšiu časť mojej odysey zahájim informáciou, že som šťastlivo dočítala Bukowského Ženy. To vám teda bol bohém. Prešla som na knihy o tangu. Po prečítaní Psychológia tanga, vysvitlo, že hlavný hrdina jedného tangového textu trpel vlastne oidipovským syndrómom, ale nakoniec svojej drahej matke odpustil.
Mala som aj tú česť vidieť film Električka zvaná túžba s prekrásnym a drsným Marlonom Brandom :D. páčilo, páčilo a veľmi.
Ešte sme dooslavovali 19 rôčkov mojej spolubývajúcej Yessi (kedy som ja mala 19 prosím vás?). Išli sme na kanadské chivito s hranolkami, i keď o jedenástej večer zjesť takú porciu bola fuška. Ale bolo to vynikajúce, zdá sa mi, že mám mäsový absťák. Som síce na tofu, sóju, zeleninu a blabla, ale mäso mi už začína chýbať... Už začínam premýšľať čo si poprosím ako jedlo na privítanie (to bude nasledovať hneď po červenom koberci :P).
V stredu som sa po dlhšej odmlke vybrala na candombe. Učiteľ nám o chvíľu odchádza na dva týždne do Španielska a mne tiež už nezostáva veľa času (melodráma :D), tak ešte čo-to z toho rytmu by som si chcela vtrepať do hlavy a rúk. No to hranie mi ide len tak-tak, ale za to mi vrátnik pochválil moju pestrofarebnú peruánsku čiapku a priznal sa, že má dvoch známych Slovákov, tak teraz už troch. Bol veľmi úslužný a doniesol mi ohrievač až k nohám (ešte perly a diamanty si poprosím :D).
S deťmi sme mali vychádzku na atletickú dráhu, kde nám profesorka urobila výklad všetkých disciplín a náradia. Postarší ujo nám vrhol oštep na ukážku za zúrivého pískania a vykrikovania detí. Mali sme sa zdržovať len v pruhoch 7 a 8, aby sme nenarušovali auru a koncentráciu prítomných bežcov na dráhe. 7 a 8 znie dobre, ale deti to ťahalo viac do pruhov 5 a 6 :D. Spoločne sme si zabehali a aj zaskákali do piesku – ja len tak symbolicky, aby sa deti zasmiali (skok, okrem iného, mi nikdy veľmi nešiel, čo je vzhľadom na moje kilometrové nohy dosť smutná hra osudu).
V piatok som po ceste do knižnice zbierali listy do igelitky ako asociálny jedinec, mala som totiž hodinu s deťmi. Na otázku učiteľky Silvie, či som listy zbierala zo zeme alebo liezla na strom, Augustin veselo odpovedal, že priamo zo stromu ako žirafa. Nie je nad prostú detskú úprimnosť. Piatok som si spravila večer NIKAM NEJDEM A ANI SA NEHNEM, taký ten keď by ste aj mali program, ale radšej sa vyvalíte a jete niečo nezdravé a je vám tak dobre.
V sobotu som sa vybrala na nákupy – obišla som galantérku a obchod s umeleckými potrebami. Pochytila ma prudká túžba niečo tvoriť, tak som si nakúpila materiál a maľovala a lakovala predmety, ktoré rozdám ako darčeky.
V nedeľu som v rámci svojej obsesie nevynechala dve férie, pričom z hight úlovkov spomeniem štyri mangá za skvelú cenu, recyklovanú pomaľovanú kabelku a rezance s tofu. Jeden ujo, u ktorého vždy nakupujem arašidy a tyčinky s čokoládovou príchuťou (kto si už v dnešnej dobe môže dovoliť ozajskú čokoládu? :D), mi hovorí, ty u mňa nakupuješ každú nedeľu, budem ti musieť otvoriť účet u mňa, tak predtým než odídeš ti musím dať nejakú pozornosť. Zlepšil mi deň ujo jeden.
Knižku od Venezuelčanky, čo som spomínala, som dočítala, o pobavilo ma ako dobre sa jej podarilo zachytiť uruguajskú mentalitu. Napríklad o predavačoch čohokoľvek v autobusoch napísala, že hoci predávajú len predmety ako perá či sladkosti, pri ich opisoch používajú sofistikované spojenia ako napríklad – toto pero je inštrument na písanie, ktorá sa aktivuje len jedným tlakom prsta (človek si často krát nie je istý, či tieto predmety nemajú čo do činenia s NASOU).
Dnes večer sa ešte chystám na vizitu k mojej spolužiačke z portugalčiny – Fiorelle, ktorá sa presťahovala a potom ideme na československý film Sedmikrásky od Věry Chytilovej. Konečne nebudem musieť čítať titulky :D.
Takže s pokrikom – Dajte mi viac mäsa a čokoláda pre každého – sa lúčim!
Mala som aj tú česť vidieť film Električka zvaná túžba s prekrásnym a drsným Marlonom Brandom :D. páčilo, páčilo a veľmi.
Ešte sme dooslavovali 19 rôčkov mojej spolubývajúcej Yessi (kedy som ja mala 19 prosím vás?). Išli sme na kanadské chivito s hranolkami, i keď o jedenástej večer zjesť takú porciu bola fuška. Ale bolo to vynikajúce, zdá sa mi, že mám mäsový absťák. Som síce na tofu, sóju, zeleninu a blabla, ale mäso mi už začína chýbať... Už začínam premýšľať čo si poprosím ako jedlo na privítanie (to bude nasledovať hneď po červenom koberci :P).
V stredu som sa po dlhšej odmlke vybrala na candombe. Učiteľ nám o chvíľu odchádza na dva týždne do Španielska a mne tiež už nezostáva veľa času (melodráma :D), tak ešte čo-to z toho rytmu by som si chcela vtrepať do hlavy a rúk. No to hranie mi ide len tak-tak, ale za to mi vrátnik pochválil moju pestrofarebnú peruánsku čiapku a priznal sa, že má dvoch známych Slovákov, tak teraz už troch. Bol veľmi úslužný a doniesol mi ohrievač až k nohám (ešte perly a diamanty si poprosím :D).
S deťmi sme mali vychádzku na atletickú dráhu, kde nám profesorka urobila výklad všetkých disciplín a náradia. Postarší ujo nám vrhol oštep na ukážku za zúrivého pískania a vykrikovania detí. Mali sme sa zdržovať len v pruhoch 7 a 8, aby sme nenarušovali auru a koncentráciu prítomných bežcov na dráhe. 7 a 8 znie dobre, ale deti to ťahalo viac do pruhov 5 a 6 :D. Spoločne sme si zabehali a aj zaskákali do piesku – ja len tak symbolicky, aby sa deti zasmiali (skok, okrem iného, mi nikdy veľmi nešiel, čo je vzhľadom na moje kilometrové nohy dosť smutná hra osudu).
V piatok som po ceste do knižnice zbierali listy do igelitky ako asociálny jedinec, mala som totiž hodinu s deťmi. Na otázku učiteľky Silvie, či som listy zbierala zo zeme alebo liezla na strom, Augustin veselo odpovedal, že priamo zo stromu ako žirafa. Nie je nad prostú detskú úprimnosť. Piatok som si spravila večer NIKAM NEJDEM A ANI SA NEHNEM, taký ten keď by ste aj mali program, ale radšej sa vyvalíte a jete niečo nezdravé a je vám tak dobre.
V sobotu som sa vybrala na nákupy – obišla som galantérku a obchod s umeleckými potrebami. Pochytila ma prudká túžba niečo tvoriť, tak som si nakúpila materiál a maľovala a lakovala predmety, ktoré rozdám ako darčeky.
V nedeľu som v rámci svojej obsesie nevynechala dve férie, pričom z hight úlovkov spomeniem štyri mangá za skvelú cenu, recyklovanú pomaľovanú kabelku a rezance s tofu. Jeden ujo, u ktorého vždy nakupujem arašidy a tyčinky s čokoládovou príchuťou (kto si už v dnešnej dobe môže dovoliť ozajskú čokoládu? :D), mi hovorí, ty u mňa nakupuješ každú nedeľu, budem ti musieť otvoriť účet u mňa, tak predtým než odídeš ti musím dať nejakú pozornosť. Zlepšil mi deň ujo jeden.
Knižku od Venezuelčanky, čo som spomínala, som dočítala, o pobavilo ma ako dobre sa jej podarilo zachytiť uruguajskú mentalitu. Napríklad o predavačoch čohokoľvek v autobusoch napísala, že hoci predávajú len predmety ako perá či sladkosti, pri ich opisoch používajú sofistikované spojenia ako napríklad – toto pero je inštrument na písanie, ktorá sa aktivuje len jedným tlakom prsta (človek si často krát nie je istý, či tieto predmety nemajú čo do činenia s NASOU).
Dnes večer sa ešte chystám na vizitu k mojej spolužiačke z portugalčiny – Fiorelle, ktorá sa presťahovala a potom ideme na československý film Sedmikrásky od Věry Chytilovej. Konečne nebudem musieť čítať titulky :D.
Takže s pokrikom – Dajte mi viac mäsa a čokoláda pre každého – sa lúčim!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)