Čo sa udialo v Cedame - na mojej domovskej vesmírnej lodi? Začali sme s deťmi pracovať s príbehom Pinocchia. 26. mája je totiž deň knihy a malo by sa konať predstavenie pre rodičov. Tak deti mali trošku zmodernizovať tento príbeh, zmeniť tam niektoré fakty a podobne. Z Pinocchia dreveného chlapčaťa sa stala Cristal dievčica zo skla a podobne. Som zvedavá na záverečnú verziu tohto divadelného pokusu, snáď aj Shakespear bude hrdosťou vyskakovať spod zeme.
Na obed bola bohužiaľ polenta – to je jeden z tých temnejších dní. Prečo? Pri polente veľmi trpím a premáham sa. Obedujem totiž s deťmi, takže sa ich snažím motivovať a tváriť sa, že mmmm mňam, ale pri polente mi to odoberá roky života. Nanešťastie v pondelok prišli ešte dvaja mužíci asi z televízie a začali nás pri tom nešťastnom obede natáčať. Ja som sa tvárila hrdinsky, akože ma z polenty vôbec nenapína s prepáčením a deťom začali klásť typické otázky na uruguayský spôsob:
Ako sa voláš? Ktorému futbalovému klubu fandíš? :D
Rýchlo som sa odpratala, pričom ostatné učiteľky sa zatvorili v triede, aby ich nenatáčali. Večer som si skukla film Niekto to rád horúce (v španielčine Una Eva y dos Adanes), buletín uvádza, že tento film patrí medzi najlepšie komédie, ktoré boli kedy natočené. Musím vyzdvihnúť najmä kostými a otvorene priznať, že som počas celého filmu mala taký ten nasprostatý výraz s permanentným úsmevom. Pobavila som sa skrátka. Páčila sa mi najmä záverečná scéna, v ktorej bohatý milionár unáša svoju milovanú na lodi (ktorá je v skutočnosti prezlečený muž) a ona sa mu chce priznať a odradiť ho od sobáša s ňou. Tak mu hovorí o svojich defektoch a dôvodoch prečo si ju nemôže vziať (že fajčí, bola vydatá za saxofonistu...) a posledný dôvod, že je mužom. On jej na to veľkoryso odpovie, že predsa nikto nie je dokonalý. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska :D.
V utorok sme s deťmi išli na výchovný koncert do mesta. Točilo sa to ako národného hrdinu Artigasa, nútenia detí a učiteliek aby sa zapájali a spievali a ja som si popritom živo vybavila ako sme sa takýchto koncertov museli zúčastňovať my na základnej škole. Mateo bol na konci tak excitovaný, že vybehol na pódium a chcel sa chopiť elektrickej gitary, tak som ho spacifikovala a zvliekla z pódia. Potom sme s deťmi ešte išli do múzea gaučov a mincí. Vo vitrínke bola bolestná Panna Mária v modrom pláštiku s kapucňou, na čo Franco (pre ex-Ranga – malá sovička :D) hneď reagoval, že je to istotne Caperucita roja – teda Červená čiapočka. Chlapec má postreh. Naproti tomu Nicolas má zasa herecký talent a cez prestávky na dvore, zvykne napodobňovať rôzne zvery a ostatné príšernosti. Minule to bol výstup hladného leva, ceril zubiská, naháňal ostatné deti a potom z ničoho nič dramaticky odpadol. Načo mu autista Gonzalo vytkol, že odpadávanie je činnosť určená len ženám. Nech žijú stereotypy :D. S deťmi to máte tak, zabudnite na všetky svoje záležitosti, bavíte sa s nimi, často aj na nich.
Streda – krása – voľný deň. 2OO rokov od bitky o pri Las Piedras, v ktorej hrdinský Artigas spolu s Orientálcami bojovali o nezávislosť krajiny proti Španielom. Vyhrali naši samozrejme. Keďže počasie je napočudovanie ešte nádherne jesenné (listy, listy padajú listy, no vyžívam sa v tom) hodinu španielčiny sme mali vonku. Katia mi požičala film Mary a Max, čo je austrálsky počin z roku 2008. Odporúčam. Je to príbeh dvoch osamelých ľudí – austrálskeho dievčaťa Mary a amerického muža Maxa (trpiaceho Aspergerovým syndrómom). Perfektné grafické spracovanie, nie až tak predvídavý dej, čokoládové hotdogy (dobrý nápad :D), založené na skutočnej udalosti.
Dostala som aj CD so salsou, Hector Lavoe (spevák z Puerto Rica) o sebe v jednej pesničke vyhlasuje, že je muž, ktorý dýcha pod vodou. No to viete salsa ponúka texty hlbokomyselné ako: keď sa voláš María zdvihni ruku a keď Valentina požičaj mi bicykel... (ale tak na odreagovanie dobré :D).
Vo štvrtok ma zas prepadlo nachladnutie. Snažím sa vydržať v posteli, ale neviem to. Potrebovala by som takú s remeňmi asi. V piatok som sa ale prinútila, narobila si zelený čaj, pustila film s Lasicom a Satinským z roku 1989 Vážení přátelé, ano a snažila sa zostať v mojom zákope a za žiadnych okolností ho neopúšťať (pardón za túto zákopovú terminológiu, ale dočítala som knihu o výpovediach argentínskych vojakov, ktorý bojovali proti Angličanom na Falklandských ostrovoch, tak som ešte zaseknutá v tých príbehoch). Prehrabovala som sa módnymi blogmi (nikdy by som si nepomyslela, že ich existuje toľko :P), počúvala Cranberries a Cardigans a jedla môj najnovší úlovok z čínskeho shopu so zdravou výživou kokosové cukríky so sušeným mliekom.
Spolužitie prináša rôzne problémy. Napríklad moje spolubývajúce odmietajú zatvárať dvere, vždy keď opúšťajú izbu. Vyrobila som preto leták hovoriaci: ZATVÁRAME DVERE, MYSLÍM TO VÁŽNE (odvtedy sa situácia o čosi zlepšila).
Tango mi ide, čo vám budem klamať :P. Pri jednej pesničke hovorím Maiclovi, že snáď nemá koniec a keď som už pindala dosť, ocitla som sa dole hlavou v takej tej efektnej figúre, pri ktorej som sa skoro zlomila napoly.
Víkend dostatočne vyplnený. V sobotu sme si s Yessi zašli do parku Prado, kde boli preteky koní a vytešila som sa v botanickej záhrade, ktorá bola neskutočne jesenná a megafarebná.
V nedeľu sme sa vybrali na výlet vlakom, je to prvá vlaková skúsenosť v rámci Uruguaya. Vec sa má tak, že vlaky sú tu lacné, ale jazdia len do vzdialenosti asi 100 kilometrov od hlavného mesta. Má to ale niečo do seba. Zaviezli sme sa do La Paz, asi pol hodina od Montevidea a platili symbolických 10 pesos. Išli sme ku známym mojej profesorky Katii. Žijú na vidieku, ich havička vrhla mladé (človek sa môže roztopiť) a všetci sme spolu pripravovali gnocchi (po slovensky Ňoky) na nedeľný obed. Okrem toho bol u nich známy s 5 ročným synom, takže spolu s Yessi sme sa s ním vyhrali do sýtosti. Skrývačky, naháňačky, podliezačky (skrátka všetky činnosti končiace sa na čky :P). Keď už som získala taký ňokový skill, určite ich pripravím aj doma, snáď to dopadne lepšie ako pao de quiejo :P.
Hasta pronto amigos!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára