Zemiakové placky a brazílske hamaky

Takže sumarizujeme čo sa udialo od posledného príspevku. Máme za sebou dosť vydarený slovensko-uruguayský event v škole a midterm tréning v ešte stále slnečnej a mnou milovanej Brazílii.

Takže na event v škole sme sa poctivo pripravovali, robili sme prezentáciu o našej vlasti, vyberali na ukážku slovenské ľudovky, stiahli rozprávku Maťko a Kubko, či napísali našu prekrásnu hymnu v španielčine a slovenčine. Ináč som sa medzičasom bavila aj na uruguayských vtipoch, Blanca od nás z knižnice mi poskytla túto perlu medzi publikáciami. Na ilustráciu uvádzam:

Ta pani bola tak stará, že keď sa narodila nepriniesol ju bocian, ale pterodaktyl (ok, nezaručujem, že aj vy sa tak pobavíte, sú to vtipy pre deti, ale ja som zaťažená na pterodaktylov :D). A ešte jeden, posledný – sľubujem :D: Bol taký hlúpy, že keď sa hral sám, robil naschvály sám sebe (môj amatérsky preklad máte k tomu grátis :P).

Večer v španielskom centre dávali africký film o polygamii. Konkrétne muž mal päť manželiek, ale zahľadel sa do ďalšej dievčiny, s ktorou sa tiež chcel oženiť a ostatným piatim ženám augumentoval, že chce mať predsa na každý deň jednu ženu a v nedeľu oddychovať. Mal to premyslené ako sa patrí :D.

V škole sa nám podarilo dokončiť maľovanie uruguayskej aj slovenskej vlajky za hojnej asistencie snáď všetkých detí, pričom každý namaľoval kúsok. José v škole zasa perlil, lebo keď som sa ho spytovala na jeho anglické znalosti, povedal, že vie Hello a Come on Baby. Čo začal používať na mňa a kričať tak na mňa na ulici, či v škole. Pred odchodom môjho spoludobrovoľníka, ktorý sa nezadržateľne približuje, sme museli ísť ešte na Lehmeyuni s mozzarelou do arménskej reštiky.

Veľa ľudí v penzióne občas dáva zabrať môjmu nervovému systému. Keď sme raz prišli zo školy a chcela som si len v pokoji zjesť svoj jogurt, spolubývajúca mala na stole vyloženú korytnačku, ktorú kŕmila, linka bola založená riadmi a jedlom, a chalani sa búrlivo bavili o poslednom zápase. Náš pán a vládca na mňa niečo pokrikuje a uťahuje si zo mňa, vraj preto, aby sme sa na tom obidvaja zasmiali, ako tvrdí. Myslím, že on sa ale baví viac.

Na portugalčine predsalen nie som jediná Európanka, chodí tam aj jedna Grékyňa, čo som už možno spomínala. A predstavte si, že keď sme zahájili konverzáciu, vyšlo najavo, že aj ona robila dobrovoľníčku a teraz sa rozhodla prísť do Montevidea žiť so svojím milým – učiteľom tanga. Dokonca aj jednu Slovenku máme spoločnú známu. Je to na neuverenie všetko. Naša učiteľka ma na hodinách používa, aby vysvetlila rôzne slovné spojenia. Aspoň som tam užitočná :D.

Čo nového na Candombe? Zobrala som si svoju paličku, učiteľ Pablo pred každého postavil bubon a spoločne sme sa snažili o akýsi rytmus a súlad. Ja som v tomto dosť tvrdý lieskový orech a zosúladiť údery rukou a palicou... to je ťažká vec. Pablo chvíľu počúval a povedal, že sa máme prihlásiť radšej na budúci rok :D. Našťastie sme tam traja úplní začiatočníci, tak sa necítim až tak mimo (ako obvykle :P).

Jój a večer sme si urobili vajíčkovú pomazánka a zelený čaj (viem, malichernosti tu vypisujem, ale tá vajíčková po takom dlhom čase chutila fakt mmhhh). Večer mi nedalo inak ako sa rozčúliť na cvičení, lebo nový tréner si asi myslí, že robí výcvik nejakej bojovej posádky, alebo partizánskej grupy, také má nasadenie. My cvičiaci si len vymieňame sústrastné pohľady a ja si šomrem a vyjadrujem svoju nespokojnosť v rodnom jazyku.

Vo štvrtok sme sa v Cedame asi štyri hodiny venovali predpríprave jedla na piatok. Ošúpali sme desať kíl zemiakov, našťastie nám bol poskytnutý mixér, ináč by sme sa ustrúhali do bezvedomia asi. Potom sme pripravili rolády so šunkou a syrom a také tie sladké guličky – koláče. Asi sto kusov, aby sa všetkým deťom a učiteľkám ušlo. Večer sme si ešte prešli prezentáciu a odpadli do postele. V piatok sme to odpálili vo veľkom štýle. Vypekať sme v Cedame začali už skoro ráno, nanešťastie sme mali len jednu funkčnú panvicu, tak zvyšok placiek sme dorobili na veľkých plechoch, dopiekli sme syrové tyčinky (deti sa ma zvedavo pýtali, či pripravujem sushi :D) a išli kuknúť na kultúru, ktorú pre nás pripravili. Deti z rannej šichty si pre nás pripravili národný tanec Pericón, ktorý sa tancuje v pároch a potom v kruhu, pričom vždy do stredu vyjde jeden pár a chlapčúr lichotí dievčici a ona mu na to, vždy niečo milé odvetí. Marcos sa prezliekol za skvelého gauča a posrkával (akože) maté. Malo to celé štýl skrátka. Potom sa všetky deti zoradili a zaspievali nám uruguayskú hymnu. Riaditeľka Leti sa s veľkou vervou postavila pred nich a dirigovala tento prenádherný spevokol.

Následne sme prišli na scénu my. Na stenu som prilepila našu hymnu, aj španielsku verziu a pustili sme to deťom. Ešte, že som nemusela spievať, to by už po nás asi ďalších Slovákov nechceli. Deťom sme pustili aj rozprávku Maťko a Kubko, o tom ako na salaš prišiel medveď, ale nie na ovce, ale žinčice sa mu zachcelo, keďže už bol bezzubý. Deťom sa to myslím páčilo, ja som sa im to snažila vysvetliť a ešte z toho mali aj ponaučenie od riaditeľky, že keď nechcú zostať bez zubov, šup šup umývať si ich. Ukázali sme im našich futbalistov (gól zo zápasu s Talianmi z Južnej Afriky :D), naše Tatry a bryndzu na obrázku (viem, nie je to to isté, ako ochutnávka... ). Potom sme utekali dorobiť obed. Kuchárku Lauru sme z kuchyne odstavili a vydávali deťom cez okienko jedlo, umývali plechy a prijímali komplimenty za naše pochutiny. Priznávam, že kyslá kapusta, ktorú sme dávali k plackám nezožala u detí veľký úspech, ale placky so syrom si chodili ešte aj pridávať.

Po šichte ranných detí prišli tie poobedné. Takže všetko odznova, po druhé. Deti nám aplauzovali z jedálne, mala som si to nahrať a vo chvíľkach temnoty potom púšťať :P, a potom sme predniesli našu prezentáciu aj im. Malý Max nevedel pochopiť, čo sú to ľadovcové plesá, Niko pri svojej interpretácii uruguayskej hymny simuloval spev s mikrofónom a Braian očil oči skoro až do ich vypadnutia. Potom nám predviedli pesničku z murgy, pri ktorej poskakovali a následne sme sa pridali aj my. To sme ale už museli bežať na autobus do Brazílie na midterm trening.

Šialene sme dobehli domov, zabalili posledné veci a preplneným busom sa odviezli na stanicu. Bol to krásny pocit, len tak sa posadiť do busu a vypnúť. Keď ešte stevard ponúkal vermouth a whiskey :D, moje šťastie bolo dovŕšené. Ešte pred cestou som sa zaprisahávala, že sa nebudem kontaktovať so žiadnymi deťmi, ako to mám pri ceste busom zvykom, ale keď predomnou sedel malý cute Brazílčan... a keď som si začala na okno kresliť, začal mi vysvetľovať ako môžem nakresliť dinosaura a tak sme si španielsko-portugalsky komolili :D.

Cesta do Florianopolisu trvala tak 18 hodín a už sme boli v Brazílii. Nemôžem si pomôcť, ale tá krajina má pre mňa zvláštne čaro. Zo stanici sme sa tak asi za hodinu dostali dvomi busmi do hostela, kde nás už čakal zvyšok tréningového telesa. Tri Slovenky a jedna Lotyška. Aktivity teda prebiehali v angličtine, čo ma trochu potrápilo pri mojom súčasnom espaňol naladení, ale zvládli sme to.

V meste sú aj duny, akási minipúšť, kde sme sa boli prejsť, tam boli sandboardisti, skočili sme aj na pláž a keďže v hosteli boli aj hamaky, bola som v siedmom nebi :D. Baby pripravili úžasný obed, nechýbali ani halušky, slanina, mango a večer prišlo Acai, na ktoré som od svojho posledného pobytu v Brazil nemohla zabudnúť. Že vraj táto ovocná dreň už je dostupná aj na Slovensku. Bude potrebné zahájiť pátranie, keď sa dotrepkám.

Do tréningových aktivít sme sa tiež vkladali telom a dušou :D, riešili sme ako dostať radioaktívny materiál do bezpečia, kreslili sme, vymýšľali a posledný večer sa posilnili výbornou arabskou večerou (hostel nám ju pripravil, nech žije falafel :D), ešte teraz pri pomyslení na to slintám. Ešte sme dali pexeso s tématikou slovenských rozprávok z dôb minulých a Uno a už sme sa aj odpravili z Brazílie smer Montevideo.

Už keď sme došli a zavreli za nami bránu penziónu, začal ten hustý a šialený montevidejský lejak. Teraz máme týždeň prázdnin, tak trochu oddychujeme a keďže je tu už jeseň teším sa z každého slnečného dňa, keď obzerám farebné stromy a je mi dobre :D. Tak nech je aj vám!

Všetečný čašník od slaninovej pizze a veci čo mám rada

V tomto príspevku sa chcem vyznať, čo mi robí radosť v mojom bytí. Len ma to tak pochytilo, že by som si to chcela tak zosumarizovať trošku. Ale od A po Z, nech to má aj uši aj kolená tento príspevok.

V Cedame máme nových žiakov. Hanblivú, ale premilenú malú Leticiu a Luisa Miguela, ktoré má nádherné dlhé vlasy, vďaka čomu mu prisudzovali ženskú identitu – bola v tom asi však len závisť, lebo všetky ženy by chceli mať takú hrivu a čuduj sa svete, má ju malý chlapec :D. Keď mu učiteľka ukazovala, kde je WC a on vošiel do pánskeho, upratovačka za ním zhrozene kričala, že sa pomýlil :D.

V španielskom centre je mesiac apríl venovaný africkým filmom. V pondelok dávali alžírsky film režiséra Amora Hakkaka. Išlo o to, že v rodine zomrel syn a matka sa veľmi trápila a stratila záujem o všetko dianie. Muž sa ju pokúšal povzbudiť a išiel pre radu k lekárnikovi, či mu nemôže poradiť recept na smútok. Ten mu povedal, že istý muž mal rovnaký problém a pomohlo, keď vymaľoval dom na žlto. Nezabralo to však a muž neúnavne prichádzal s ďalšími riešeniami.

V utorok som bola s Rosario na výtvarnej. Deti maľovali vlastnú pravicu aj lavicu a keď sa Rosario pýtala Nicolasa, či namaľoval pravú alebo ľavú ruku, odpovedal, že namaľoval ruku svoju – v čom mal pravdaže neodškriepiteľnú pravdu :D. Večer na portugalčine hodiny začali naberať spád, prešli sme na predložky a už sa to začína komplikovať, budem musieť asi zapojiť aj závity, ktoré ležia ľadom na sklade. Predsa len nie som jediná Európanka, chodí tam totiž aj jedna grécka dievčina známa pod menom Dionýza – meno ako sa patrí. Taká Monika popritom vyzerá úplne nezaujímavo a všedne :D.

Čakala ma aj ďalšia hodina candombe, na ktorej som najprv učiteľa Pabla zaúčala do tajov rozdielu medzi Slovinskom a Slovenskom a potom sme sa vrhli do nôt, vytlieskavania rytmov a teórie ako sa držia paličky :D. No je to celé pre mňa ako španielska (uruguayská) dedina. Ale len tak ľahko to nevzdám.

V rámci prípravy na uruguaysko-slovenský event, ktorý chystáme v Cedame, sme začali maľovať našu a uruguayskú vlajku na stenu na dvore. Išlo nám to so všetkou skromnosťou znamenite (dobre, dobre – dvojkríž je trošku nakrivo, ale je to aspoň autentickejšie). Našla som aj preklad našej hymny v španielčine a deti začali nacvičovať uruguayskú hymnu a národné tance.

Na cvičení sa nám zmenil tréner a s tým jeho nasadením a behaním hore-dole po telocvični ma skoro pripravil o život.

Za zmienku stojí aj naša milovaná slaninová pizza, slanina je skrátka veľký pán. Čašník, ktorý nás obsluhoval sa zvedavo dotazoval na krajinu, kde nás vyrobili a potom prišiel s tým, že nám predsalen musí byť nehorázne smutno a že nám isto všetci chýbajú. Keď sme mu hovorili, že sa to dá prežiť, veľavravne sa nad nás naklonil a riekol: Len nehovorte, isto je vám veľmi smutno. Čo k tomu dodať? Ostatní predsa vždy vedia lepšia ako sa cítite a čo prežívate a Uruguajčanov, skrátka nepresvedčíte :D.

Konečne mi začali aj hodiny tanga, pričom poslednú hodinu som mala v novembri. S trošku amnéziou som sa teda dovalila na hodinu v teniskách a širokých nohaviciach. Dievčatá sa samozrejme prezuli do opätkov, ja som im vysvetľovala, že také topánky naozaj nevlastním a kebyže ich aj mám nenosím ich, pretože nechcem merať dva metre. Sľubujem ale, že na ďalšiu hodinu sa oblečiem príslušnejšie a nie ako na hip-hop. Tango je skrátka štýlová záležitosť.

Deti sú trochu zmätené z toho, kedy to vlastne odchádzame a dokonca nám už začali dávať darčeky na rozlúčku. Môj spoludobrovoľník D totiž odchádza už koncom apríla, ale ja tu postraším o čosi dlhšie. Deti mi dali namaľovanú slovenskú vlajku, priania, že na mňa nezabudnú a ďalšie prenádhernosti. Alejandra sa vyhrážala, že ak prídu noví Slováci nebude ich rovnako obľubovať, ale snáď sú to len vyhrážky :D.
Piatkový večer sme zasvätili pozeraniu akože hororu v našej študovni spolu so spolupenzijníkmi. Erik však opäť raz vybral film, ktorý bol skôr smiešno-zvláštny než desivý, takže som mohla aspoň pokojne spať.

Cez víkend som trochu obehla mesto, urobila tržbu v jedinom a obľúbenom sekáči, ktorý som v Montevideu našla, kde sa ma už predavačka vypytuje či a kde som už mala oblečené svoje minulé nákupy a ubezpečovala sa, či poznám fériu na ulici Tristana Narvaja (to je tá, na ktorú chodím skoro každú nedeľu). Spomínala, že ceny tam išli dosť hore oproti minulosti, za čo sú samozrejme zodpovední turisti, ktorí ju navštevujú. Začala som sa samozrejme hneď obhajovať, že Slováci sú v tom predsa nevinne :D. Vinu za všetko na nás predsa nehodia.

Poobede sme išli s Yessicou a seňorom D do parque Rodo, na obhliadku ďalších kolotočov. Tentoraz to bolo Ruské kolo a Gusano loco (šialený červ), ktorý bol šialený až nadmieru, lebo počas jazdy ľudí ešte kropili vodou. So stečeným makeupom a otlčeninami sme to išli zajesť tortou fritou a churros. To je také sladké cesto, ktoré môže byť neplnené alebo plnené vanilkovým krémom alebo ako inak s dulce de leche. Ináč Yessica poznamenala, že oslovenie Churro sa môže použiť aj ako kompliment pre pohľadného muža, Churra v ženskej verzii :D.

Na záver moja krátka introspekcia vecí, ktoré mi robia radosť v poslednom období (Sašika, aby si si nemyslela, že si v tej introspekcii osamotená :D):
Keď sa na vás vrhne dieťa a nechce sa vás pustiť (najmä ten prípad, keď vás ale nakoniec pustí), prezerať si kreatívne stránky (som sa ponorila do sashe.sk, style.com fičí stále) a obchody s kreatívnym materiálom, keď si pri pokladni kúpim na záver každého nákupu ešte bonbón, keď je obloha šialene farebná v podvečerných hodinách, keď bezdôvodne upadnem do záchvatu smiechu (ako kedysi na hodinách ruštiny :D) a nie a nie prestať, keď sa mi ozve niekto, o kom som už dlho nepočula a ani som nevedela, že mi to tak veľmi chýbalo, keď môžem na neznáme dieťa robiť ksichty na akomkoľvek mieste a oni interagujú, keď týram nášho kocúra Juana a jemu sa to páči :D, sledovať zanietenie s akým ľudia tancujú tango a trilión ďalších drobností.

Aby som nezabudla, teší ma nesmierne aj to, keď sa dozviem, že čítate môj blog :D. Vidíme sa o štyri mesiace!

Falas Português a deti sa skrátka opúšťať nemajú

Týždeň som zahájila tak mierne nakapato-prechladnutá, ale s elánom tak prepotrebným v dnešnom svete :D. Mateo mi zlepšil náladu, keď mi na hodine predviedol ako spáva kôň postojačky, je v ňom kus ochotníka. Na Silviiných hodinách sme sa pustili do obaľovania zošitov a kreatívnych návrhov, čo bude na obálke. Vyhrali figúry Torresa Garciu samozrejme. Večer už tradične do Španielskeho centra na film a potom si s čajom pripiť na zdravie môjho spoludobrovoľníka, ktorý sa prehupol do ďalšieho roka svojho bytia.

Na ďalší deň deti v škole rysovali všakovaké útvary a potom sme skladali Nebo-peklo. Poviem vám, že už mi to veľmi nešlo ani :D. Večer som mala svoju prvú hodinu portugalčiny. Učiteľka je energická Brazílčanka, ktorá väčšinu hodiny rozprávala výlučne po portugalsky. Pýtala sa, ktoré slová a výrazy už vieme a na tabuľu prišvihla mapu Brazílie. Vďaka Bohu a Dominičenke, že sa na mňa počas nášho decembrového dvojtýždňového pobytu v Brazílii niečo nalepilo. Tak som predsalen nebola až tak mimo. Pobavila ma otázka či sme všetci z Montevidea, na čo som zdvihla ruku len ja, že ja totiž nie som tunajšia, ale z malebného Slovenska. A že síce nehovorím až tak excelentne po španielsky, to mi ale nebráni v tom, pokúšať sa pokoriť aj portugalčinu.
Večer sme s našimi spolupenzijníkmi vyliezli ešte von pripiť na toho, ktorého netreba menovať, ale už nie s čajom.

V stredu doobeda sa konala aj moja prvá hodina candombe –hry na bubon povedzme. Už som sa kedysi zmieňovala, že candombe je afro-montevidejský rytmus, ktorý hrávali otroci a teraz má silné postavenie v rámci uruguajskej kultúry. Považujem sa za človeka totálne nehudobného, ale je to zadarmo... tak prečo to nevyskúšať :D. Bude nás učiť Pablo, s ktorým sme preberali naše očakávania, sny a túžby :D, pričom on nám servíroval všelijaké anekdoty z hudobnej brandže. Zdesene som sa ho opýtala, či nevadí, že okrem husľového kľúča nerozoznávam takmer nič. Že vraj nie. Pre istotu som si ale stiahla nejakú hudobnú teóriu, aby som nevyzerala ako úplný stroskotanec :D. Budúci týždeň si plánujem ísť kúpiť paličky na bubon a potom to vypukne :D.

Malý Max si v škole spomínal na predchádzajúcich dobrovoľníkov zo Slovenska a sťažoval sa, že všetci ho nakoniec opustia :D. Je to malý výtržník, ktorý nedočiahne ani zobrať si tanier, keď sa vydávajú obedy, ale mňa volá Dominika a rád si ostatných doberá.

Že sa leto končí som postrehla aj na fakte, že sme dojedli našu X-litrovú zmrzlinu s dulce de leche. Už sa treba popozerať po gumákoch veru.

V piatok sme v Cedame trochu schôdzovali. Neučilo sa, ale zbehli sa všetci učitelia a naša riaditeľka a preberali sme, čo by sme mohli pre deti pripraviť. Zhodli sme sa na uruguaysko-slovenskom evente. Ten bude pozostávať z prípravy národných jedál, intepretácie našej milovanej hymny (ktorá deti asi skôr vyplaší :D), tanca, maľovania oboch zástav na stenu na dvore a hier. Zobrali sme to vážne pravdaže a cez víkend sme sa pustili do vymýšľania jedálnička a prípravy prezentácií. Snáď zažiarime :D

Blízko nášho penziónu je aj veža Antel – čo je uruguayská telekomunikačná spoločnosť. Dá sa tam ísť na vyhliadku, na 27. poschodie. To si netreba nechať ujsť, takže sme sa s pani sprievodkyňou odviezli hore a ona nám vysvetľovala čo vidíme, my sme jej na oplátku ukázali kde bývame my :D. Večer cvičiť a pozrieť do tangerie.

Cez palacinkovo-špagetovo víkend sme sa boli prejsť na Ramble s Pablom a jeho neskutočne hyperaktívnym psom Teom. Idem sa vrhnúť do prípravy čo najlepšej propagandy o Slovensku, tak sa mávajte a žiadne výtržnosti!!!