Žijeme preto, aby sme jedli a nie naopak

Tákže drahí moji, toto je posledný príspevok pred tým než sa na nejaký čas odmlčím. V nedeľu totiž odchádzame smer Brazília a potom sa chceme vydať na cestovanie po ďalších juhoamerických krajinách. Ako to všetko dopadlo, teda popíšem keď sa šťastne navrátime do rodného Montevidea.

Ale poďme k udalostiam tohto týždňa. Ten sa zniesol v znamení – jedla, pochutín, jedla, rôznych poživín a ešte viac jedla. To, že sme tu cca tri mesiaca moc nechodili na jedlo (lebo sme obedovali v Cedame), až na výnimku, ktorú tvorili gurmánske výpady s Gabi, sme si dostatočne vynahradili. V pondelok sme si splašili zemiaky a ricottu a vykúzlili sme pečené zemiaky, ktoré u našich uruguajských spolubývajúcich vzbudili veľký záujem a pýtali sa ako sme ich pripravili. Postup je však tak neskutočne náročný a prekvapivý, že si to radšej necháme pre seba a predáme toto tajomstvo ďalšej generácii.

Mariana, baba z vedľajšej izby začala pracovať v stánku s hotdogmi, hamburgermi a ďalšími pochutinami z kategórie rýchle a zdravé jedlo. Tu majú tieto stánky tvar kozmickej lode, najmä keď ich na noc zatvoria a oni zvyknú vzlietnuť :D Tak sme teda drahú Marianu stretli, keď sme niečo zháňali v meste, a hneď sme aj išli na inštruktáž do jej stánku, kde mi pripravila skvelý hamburger a vysvetlila čo sú všetky pochutiny a čo znamenajú niektoré názvy. No mať takéto konexie ozaj stojí za to, výsledok je chutný a zaručený.

V škole sme sa zdržovali len pondelok a utorok, pričom v stredu bola záverečná fiesta. Do Cedamu prišli všetky detiská, ich rodičia, súrodenčekovia a všetci možní príslušníci, dosť, že sa všetci pomestili na dvor. Deti boli skvelé, mali trochu trému, ale spievali a tancovali so sebe vlastným šarmom. Potom sme futbalovú pesničku Waiving flag dali všetci spolu a nasledovalo prekvapenie v podobe príchodu skupiny capoeiristov, ktorej je členkou aj jedna učiteľka v Cedame. Deti to nadchlo a po predstavení si capoeiru skúšali a začali sa okopávať :D Naša riaditeľka mala príhovor, v ktorom nás tiež vyzdvihla, čo bolo od nej velice pekné. Potom sa premietali fotky všetkých žiakov, malé občerstvenie a rozlúčenie sa.

Ináč mám pocit, že som sa tak nejak nezdravo rozstravovala, keď si spomeniem na moje domáce sójové plátky a tofu na zelenine, pochytia ma aj výčitky svedomia. Ale vykompenzovala som si to zeleninovým šalátom, ktorý tvoril môj obed v utorok. Zvyšok týždňa už bol len kalorický a povedzme že ein bisschen nezdravý. Vyskúšali sme aj chivito, čo je výsostne miestna vec :D V podstate ale ide o sendvič, v ktorom je nejaká tá zelenina a mäso a dávajú sa k tomu aj hranolky. Potom je chivito canadiense, ktoré obsahujú aj volské oko a vyznačuje sa vyššou cenou.

Celý týždeň sme behali po meste a pokúšali sa zohnať posledné veci, ktoré potrebujeme na cestu. Mám aj svoj prvý pepper spray si predstavte. Snáď ho nenamierim proti sebe.

Mali sme aj poslednú hodiny španielčiny. Naša Katia nám povedala, že patríme medzi jej obľúbených žiakov, čo je vzhľadom na môj šarm a iskrivý nepochopený humor, ktorý nazýva aj famoso humor eslovaco :D, priam samozrejmá záležitosť. Aj Katia je veľmi užitočná osoba, posúva mi rôzne informácie napríklad o chobotnici menom Paul, ktorá sa stala symbolom svetového šampionátu v JAR a vedela predpovedať výsledky futbalových zápasov, o rádiu Clarin, čo je miestne rádio, ktoré sa zameriava na tango a oplýva takým staromódnym humorom a noblesou, napríklad sa v ňom hovorieva, že krívajúcemu psovi a ženským slzám netreba veriť, lebo sú to zradné záležitosti :P

Tento odstavec venujem Gabi, ktorá tu už bola niekoľkrát vyzdvihnutá v spojitosti s jedlom a spoznávaním miestnej a špeciálne arménskej kuchyne. Tento týždeň sme sa videli s Gabi naposledy, lebo v nedeľu sa zberá späť na rodnú hrudu. Toto posledné stretnutie sme teda v rámci tradície zakončili pri pizzy, muzerale a hranolkách. Ináč všetci sú tu neskutočne namotaní na pitie Coca-Coly, čo mi až tak neimponuje, ale čo už s tým. Ešte taká vec, to čo volajú pizza, je vec podlhovastého tvaru taká obdlžníková pizza a normálna pizza na akú sme zvyknutí, teda tú okrúhlu volajú pizzeta. V piatok sme to vykryli hamburgerom a hranolkami, čo som chcela ešte dovŕšiť čokoládovou tortou, ale keďže ju nemali, poslušne som odcupkala za čašníkom a vybrala si šľahačkový extra sladký koláč, ktorý na mňa mal tiež blahodárny účinok. Večer sme absolvovali film Defecto de la familia vo filmovom klube, ktorý bol našťastie pozerateľný, taliansky a miestami aj zábavný a s obsahom posolstva.

Z miestnych reálií – zaznamenali sme na uliciach zvýšený počet detí, ktoré si pýtajú peňažný príspevok, pričom majú so sebou aj takú bábku vypchatú, čo vyzerá ako normálne dieťa alebo dospelý človek. Dozvedeli sme sa, že to deti vlastne chcú peniaze na pyrotechniku, ktoré následne do vyrobenej bábky napchajú a na Silvestra ju vyhodia do vzduchu. Takéto aktivity rozhodne podporovať nemienim a basta.

Zajtra sa chystáme robiť empanády plnené zeleninou (to za tohto-týždňové hriechy), kuracím mäsom a klasika šunka a syr. Musím si zbaliť aj môj ruksačisko, do čoho sa veľmi nemám a prokrastinujem až to bolí. V nedeľu teda vyrážame poobede, držte končatiny nech v zdraví prežijeme tento životný trip a bez ujmy na subjektívnej pohode a mentálnom zdraví sme späť.

Krásne Vianoce a bujarý Silvester, nech aj v novom roku čítate len kvalitné čítanie a vyberáte si len tie najlepšie blogy :D

Žltá zimnica a ako sa miestni potia pri vianočných nákupoch

Tento týždeň sa niesol v znamení očkovania sa. Cez tri nemocnice sme museli prejsť, aby sme získali konečnú informáciu, kde je možné sa dať zaočkovať proti žltej zimnici. Toto opatrenie sme chceli urobiť kvôli našej ceste do Brazílie a ktovie kam ešte. Konečný výsledok bol, že sme sa vybrali do prístavu a tam nám teta doktorka skoro hláskujúc slová vysvetlila, čomu sa vyhýbať a všetko o vakcíne. Dvakrát dobre mi potom cez víkend nebolo, mala som taký pocit na zvracanie z čoho vznikla v penzióne fáma, že som v požehnanom stave, z čoho som bola nadšená :D a pridalo mi to na zdravotnom stave a subjektívnej pohode.

Čo sa týka školy, už sa neučí a len sa nacvičuje, alebo sa hráme. Jeden deň sme vyrábali kométy a triasne na ruky, na umelecké stvárnenie jednej pesničky. Už sme aj dokončili našu nástennú maľbu alias čo prales dal. Deti si nacvičili aj predstavenie o pracovných nástrojoch k čomu majú aj príslušné kostými a sú prestrojení za meter, kladivo, pílku a pod. Ponaučenie ako to bolo aj v prípade Ezopových bájok znie, že každý jeden nástroj má svoju užitočnosť a všetci sú tím. Prozaické.

V piatok 2. 12 bol národný deň Candombe, čo je afro-montevidejský rytmus, čo je vlastne bubnovačka a to poriadna. Mali sme tú česť vidieť program, v ktorom sa predstavili rôzne hudobné, tanečné a iné zoskupenia. V príhovore bolo povedané, že čiernym otrokom z Afriky sa v Uruguayi nežilo tak zle, lebo im jeden deň do týždňa povolili robiť si fiesty a čo sa im žiadalo. Dobré otroctvo znie trochu ako odporujúca si vec, ale to je život. Po troch hodinách vytrvalého spevu a bubnovania ako o život mala moja hlava ešte väčší rozmer, než zvyčajne, ale dverami som prešla dont worry :D

Naša španielčinárka sa presťahovala do starého mesta, takže keď sme chceli mať hodinu, museli sme si ju tam nájsť a zazvoniť na taký rustikálny zvonec za povraz, no štýlové proste.

Ináč pokračujeme v horúčkovitých prípravách na našu cestu cez letné prázdniny. Boli sme aj v tunajších nákupných strediskách, v ktorých už kraľujú Vianoce, stromčeky a ľudia v šortkách a tielkach naháňajúci sa za darčekmi. Toľko z miestnej atmosféry. Ja som si pri nakupovaní dala pauzu pri hhmmm malinovej zmrzline a sledovala to letné vianočné uruguayské šantenie.

tak do nezbláznenia!

O Piriapolise a mužovi s obrazom na hlave

V pondelok sme sa v ranných hodinách navrátili z Buenos Aires na našu náhradnú domovskú hrudu. V škole pokračujú horlivé nácviky pesničiek na záverečnú fiestu a dokonca si pribrali aj futbalovú hymnu Waving flag – Cancion del Mundial Sudafrica, španielsko-anglickú verziu. V utorok sme sa v rámci príprav na prázdninové cestovanie vybrali na autobusovú stanicu pozháňať lístky do Brazílie. S nadšením teda oznamujem, že cestovať sa začne 12. 12 kedy odchádzame do Sao Paula.

Večer sme sa vybrali na event, ktorý bol zadarmo v meste, konkrétne to bol koncert mladého mužíka, ktorý spieval v rôznych jazykoch a pritom sa niekedy tváril ako postava na obraze Výkrik od Edvarda Muncha (viete, tá ktorá má ústa do O), ale to mu neubralo nič na sympatiách.

Štvrtok sme chceli s Gabi vyskúšať ďalšiu arménsku reštiku v jej štvrti. Keď sme tam však dorazili, tak ešte nevarili, čo zapríčinilo, že sme aspoň ochutnali všetkých šesť dezertov, ktoré mali v ponuke a dostatočne si zdvihli hladinu cukru.
V Cedame sme spolu s deťmi a učiteľkou výtvarnej Rosario začali maľovať stenu na dvore. Aby som vám to lepšie priblížila, jedná sa o motív džungle so zvieratami, krokodílom, ktorý vylieza na palmový ostrov, podivnými vtákmi, slonom a pôvabnou žirafou a rôznymi ďalšími výtvormi prírody. Je fajn, že dočiahnem dosť vysoko a nepotrebujem tak často rebrík :D. V starom meste sme objavili aj Centro cultural de Espaňa - španielske kultúrne centrum, v ktorom sa skoro vždy niečo deje a premietajú tam aj rôzne filmy, ako inak gratis :D Pozreli sme si dosť dobrý film o spisovateľke a publicistke Mercedes Pinto, ktorá vo svojej dobe prišla s dosť revolučnými myšlienkami a okrem iného žila v exile v Uruguayi.

V sobotu sme sa odpratali do mesta Piriapolis, ktoré je na východnom pobreží, ako všetko pekné tu v Uruguayi :D Toto miesto ma dostatočne očarilo, je tam oceán, ale zároveň aj nejaké tie vrchy, na ktoré sme sa najprv pokúšali vyliezť pešo, ale potom sme zvolili cestu lanovkou, čo bol pre mňa dosť zážitok. Neviem, kedy som sa naposledy lanovkou viezla :D a celé to rýchle naskakovanie a vyskakovanie z lanovky..., mňa tu nadchýna skrátka celkom dosť vecí.

Zatiaľ čo sme sa kochali výhľadom a ohlodávali cesnakové bagety, priblížil sa k nám pes, ktorý vyzeral, že bol krížený s ovcou a museli sme od neho ujsť až k blízkej kaplnke sv. Antona, po ktorom je pomenovaný aj celý vrch Cerro San Antonio. Tento svätec drží v kaplnke na rukách Ježiška, ktorého stvárnili s blond vlasmi, čo je dosť untypisch povedala by som. Odtiaľ sme zliezli do prístavu, na miesto, ktoré ma chytilo za srdco. Bol tam starý most so zábradlím, rybárske loďky, nespočetné množstvo čajok a celá tá scenéria s vrchmi a vodou, malými stánkami, v ktorých predávali morské plody vytvárala neskutočne príjemnú kombináciu. Prešli sme po Ramble až ku pláži a omočili si čongále. Potom sme ešte vystúpili k soche, ktorá bola na vrchu a zakončili sme to kaviarňou, taká mrkvová torta je celkom dôstojné zakončenie, čo poviete?

Keď sme už došli do Montevidea a išli smerom k penziónu, zaujalo nás predstavenie akejsi avantgardnej skupiny, ktorú tvorili akrobati, hudobníci, herci a zanietené dievčatá predvádzajúce tanec na látkach. To je tu dosť populárna záležitosť. Najviac ma oslovil herec, ktorý mal na hlave obraz, pričom tam mal vyrezaný priestor na tvár a takže jeho hlava bola v ráme toho obrazu. Potom tam bol aj muž kreslo, muž lampa a muž hodiny. Nech žijú výstrednosti! Adióóós!

Argentínske pľuvance

Čo sa odohralo minulý týždeň? No okrem toho, že sme navštívili Argentínu a malebné Buenos Aires, sme boli s našou Gabi, ktorá nám za chvíľu už zdúchne za dobrým slovenským jedlom, v arménskej reštaurácii. Keďže v navštevovaní reštík mám záľubu, bola som samozrejme veľmi natešená. Mali tam skvelý domáci biely jogurt, čo je dosť problém v Montevideu nájsť, väčšina z nich je totiž s cukrom , a vynikajúce placky s mäsom. Obsluha aj spoločnosť bola nanajvýš v poriadku, takže nie je čo dodať :D V škole sa všetko točí okolo nácvikov dvoch pesničiek, ktoré budú čerešňou na torte koncoročnej oslavy. K jednej sme aj maľovali plagát a cvičili choreografiu. Keď sme si boli kúpiť lístky do Buenos Aires, až spätne som si všimla, že na nich stojí, že sme zo Slovinska. Tak som sa len modlila, aby z toho nebol nejaký problém, čo našťastie ani nebol. A to sa ma ešte pýtala, či sme z Nemecka a ja jej na to, že zo Slovenska, no konečný výsledok bol Slovinsko – zlatá stredná cesta :D

Vo štvrtok ráno sme sa vypravili z penziónu. Pán a vládca nášho príbytku mi ešte dal na cestu niekoľko rád a tipov. Vypichnem snáď len jeden a ten bol, že Argentínčania majú prešpekulované spôsoby ako okradnúť úbohého turistu. A že to robia aj tak, že človeka opľujú, čím odvedú jeho pozornosť a potom mu zoberú hmotné vlastníctvo. To spôsobila, že som celý pobyt aj nejaké tie pľuvance čakala, ale čuduj sa svete, nič sa nekonalo. Okrem toho, že v Buenos Aires majú také prazvláštne stromy, z ktorých stále na človeka kvapká nejaká tekutina. A že existujú aj také, ktoré akoby plakali a ten prúd je už o poznanie silnejší. Cesta busom trvala viac než osem hodín, čo je nepomer, keď si človek predstaví, že Montevideo a Buenos Aires sú od seba vzdialené len nejakých 150 kilometrov. Ale hold prepraviť sa tam sa stalo veľkým biznisom.

Na stanici nás čakal Sebastián a jeho mama Marcela (ktorí sú z Buenos Aires), akčná to žena. Vďaka Jozefko ešte raz za kontakt na týchto skvelých ľudí. Metrom sme sa priviezli do farnosti, v ktorej sme boli ubytovaní. Vďaka konexiám s osobnosťami z rehole klaretánskej sme mali takéto fantastické ubytovanie a konečne som mala izbu pre seba a dokonca aj s kúpeľňou, čo hodnotím už ako luxus. Farnosť je spojená s kostolom a bývajú tam aj kňazi zo spomínanej rehole. Previedli nás tam, ukázali jedáleň, knižnicu, kostol, kaplnku a všetko čo sa dalo. Večer sme sa ešte vybrali na potulky mestom. Buenos Aires je mesto kolos so všetkými možnými národnosťami z južnej ameriky, že vraj im všetkým umožnia žiť v krajine a oni zo samej vďačnosti potom organizujú štrajky a ponosujú sa ako sa majú zle. Prešli sme okolo vládneho paláca, ktorému vládne prezidentka Cristina Fernandez de Kirchner, ktorá sa podľa nemenovaných zdrojov domov dopravuje helikoptérou, bude to isto žena skromná a pokorná srdcom. Tento palác, už aj tak dosť ružový, v noci s osvetlením naberá neskutočne ružovú ružovú farbu a medzi ľuďmi sa hovorí, že je to gay palác. Na námestí stojí aj pýcha mesta Obelisco s úctyhodnými 68 metrami výšky. Dopočuli sme sa, že keď sa konal pochod gayov a lesieb tak na obelisk natiahli kondóm, čo zapríčinilo, že obyvatelia mesta chodili okolo tohto monumentu so sklonenou hlavou a hanbou v tvári. V meste sa vyskytujú aj tématicky zamerané ulice – ulica divadiel, ulica bánk a podobne. Pozreli sme si aj vysvietený prístav, sídlo kancelárii, reštaurácií a elity, kde dobrovoľník samozrejme nenápadne zapadne.

V piatok sme si kukli botanickú garden, sprievodkyňu nám robila Sebastiánova mama Marcela, ktorá je žena energická a pozná snáď všetky príhody z mesta a rôznych miest, ktoré sme prešli. Išli sme do časti Palermo, kde sú aj lesy a parky, ako aj velikánska záhrada s ružami odkiaľ len srdce piští, možno je tam aj tá z planéty B612 :D Keď sme sa chceli pozrieť bližšie na zúbky obrovského stromu s gigantickými koreňmi zapískala na nás ostraha, aby sme sa ani len neodvážili vstúpiť na trávnik. Na moju veľkú radosť sme išli aj na cintorín Recoleta, slávne to miesto posledného odpočinku Evity Peronovej a iných zámožných ľudí, ktorí si miesto na tomto kúsku zeme mohli dovoliť. Pred hrobom Evity sa tlačilo veľa ľudí a akýsi mládenček a dievčica ázijského pôvodu, vyštafírovaní ako sa patrí, natáčali dokument o Evite a jej hrobe. Marcela – naša sprievodkyňa – ovládala aj nepreberné množstvo historiek a príbehov o ľuďoch pochovaných na Recolete. Desivý bol napríklad jeden o dievčine, ktorú pochovali a potom sa prebrala v rakve. Deň sme zakončili čiernym pivom a pizzou. Musím skonštatovať, že Buenos Aires je ozajstná mekka módy a moje srdce len tak pišťalo, keď videlo tú haldu doplnkov, oblečenia, kabeliek a radšej už ani nepokračujem.

Do reči prišiel aj Facundo Araňa, ktorého prívrženkyniam telenoviel snáď ani netreba špeciálne predstavovať. Zistili sme, že tento idol za mlada hrával na saxofóne v metre a jeho zámožný otec, známy právnik sa za neho musel hanbiť. Potom sa však minca otočila, Facundo sa stal slávnym a potom si už nikto na jeho otca ani nespomenul. Natália Oreiro žije tiež v časti Palermo, táto rodená Montevidejčanka vymenila že vraj nudný Uruguay za Argentínu, kde sa vraj stále niečo deje.

Cez víkend naše kroky viedli do časti La Boca, kde je aj futbalové ihrisko tohto klubu. V Argentíne podobne ako v Uruguayi sú dvaja najväčší futbaloví rivali – Boca a River, u nás je to Peňarol a Nacional – to len pre osvieženie pamäti. Ináč je La Boca plná farebných domčekov, nespočetného množstva reštaurácii, tanečníkov tanga a turistov. Títo lákači do reštaurácii skúšali hádať odkiaľ sme takže tipy boli Holandsko (to kukáš Sašika, čo? ), Nemci, alebo Rusi.

Prešli sme sa aj v štvrti San Telmo, ktorá je zameraná na starožitníctva a všetky staré možné veci. A v prístave Puerto Madero sme si vypili pivo a pozorovali miestnu bohatú zlatú mládež, ktorú nazývajú chetos, a preháňala sa na kolieskových korčuliach, domnievam sa, že títo mládežníci v tomto živote isto nebudú musieť pracovať – možno až v ďalšom :D

Neodolala som kabelke a šálu, už vidím výraz príslušníkov mojej rodiny, keď to čítajú :D, ale tak musím mať zhmotnené spomienky, no nie? Ja som predsa dobrovoľník s materialistickými sklonmi, nemôžem za to. Marcela sa snažila predavačovi kabeliek vysvetliť, že by mi mal dať zľavu, lebo vraj nie som milionárka, ale misionárka, tak ma celkom pobavila, i keď samotný predavač zostal neoblomný.

Posledný deň, čo bola nedeľa, nám akosi aj došli sily a len sme sa pofľakovali po meste a hľadali voľné lavičky. Skončili sme aj v japonskej záhrade, kde sme sa zmeditovali a našli pokoj duše :D Ochutnali sme aj choripan, čo je chorizo v žemli, ináč povedané niečo ako naša špekáčka v chlebe – prozaické, viem. V meste sa konali aj cyklopreteky, tak sme sa namiesto lavičky zviezli na obrubník a vychutnávali si šport pasívnym spôsobom. S klaretánmi sme sa rozlúčili a odovzdali im nejaké slovenské suveníry a na stanici nás čakala ešte aj Marcela, Sebastián a jeho sestra Valéria. Skvelí to ľudia. Keď sme nastúpili do busu začalo liať, ešte aj tá Argentína za nami slzy prelievala, lebo celý čas čo sme tam boli bolo neskutočne horúco. Niekedy o tretej ráno nás všetkých aj s batožinou vyvliekli na argentínsko-uruguayských hraniciach z autobusu a drogový pes tam čuchal o sto šesť, celkom príjemné prebudenie. Ešte dobre, že sme takí nenápadní a ľahko zapadneme medzi miestnych :P

Ráno sme sa doterigali do nášho milovaného Montevidea, ale tu sa už začína iný príbeh.

Kapitola Buenos Aires uzavretá, hotovo – LISTO!

p.s.: za prípadné chyby a nedokonalosti v texte sa úctivo ospravedlňuje, ale už nejako aj so slovenčinou začínam byť na nože :P, takže prosím o zvýšenú dávku

Slávici na ulici alebo spievaj z plného hrdla a pritom nezabudni respirovať :D

Minulý týždeň sa niesol v znamení spevu, o chvíľu sa aj dozviete prečo. Okrem toho malý Mateo - vám známy z minulého príspevku (kto nevie o kom je reč, ten má isto medzery v poctivom štúdiu mojich príspevkov :P) - pokračuje v mojej výučbe, dokonca mi začal zadávať domácu úlohu, niečo mi predrysoval a že vraj mám doma cvičiť :D

V utorok som sa dozvedela, že v decembri budú mať deti v Cedame koncoročnú fiestu pred letnými prázdninami. Začali teda trénovať pesničku, ktorú budú na fieste predvádzať. Na konci týždňa si pribrali ešte jednu. Sú to piesne od Jose Carbajala – zvaného Sabalero, ktorú je známy uruguajský pesničkár a zosnul teraz v októbri. Prirovnala by som ho štýlom asi tak k Nohavicovi, či Krylovi. Druhú pesničku budú deti aj divadelne stvárňovať, tak sa iste je načo tešiť. Keď sme nacvičovali v piatok poobede aj ja som sa samozrejme pridala, tak si učiteľky robili srandu, že mám spievať nahlas a nemám sa smiať, lebo ináč ma pošlú za dvere :D Tí čo ma poznajú vedie, že nespievam bohvieako – to je ešte tak mierne povedané :D, ale chcem ísť deťom pozitívnym príkladom po ceste za lepšou budúcnosťou :P Ináč deti tu majú školské uniformy, ktoré pozostávajú z bieleho plášťa (čo silno pripomína niečo medzi malým chemikom a maliarom) a tmavomodrej mašle, ktorú majú zaviazanú na krku a jej ctené meno je moňa. Vôbec sa mi nezdá, že by tieto uniformy – biele plášte – boli nejako veľmi praktické, ale aspoň školákov poľahky rozlíšite na ulice.

Bola som popozerať aj v meste a objavila som skvelý sekáč, v ktorom sa dá platiť aj kartou, tak mám istý typ, kde si nakúpim vianočné darčeky :D

Cez týždeň sme opäť napiekli štrúdľu, aby sme ponúkli učiteľky v Cedame, pani Blanka z knižnice dokonca vedela, že sa náš výtvor volá štrúdľa, veď čoby aj nie, keď aj Európu pocestovala. Všetci sa tvárili, že im chutilo, tak veríme, že to snáď ozaj tak bolo. Bola som aj na hodine so psychologičkou Silviou, na ktorej som čítala s Ricardom, ktorý každú pol minútu chcel čítať niečo iné, stavala si stavebnicu s Mateom a potom sme do nej fúkali a zhadzovali ju a nakoniec sme s autistom Facundom rátali príklady, ale jemu to ide snáď lepšie než mne.

Štvrtok som bola na hodine s Betinou, tak som deťom vymyslela nejakú krkolomnú úlohu a potom sa už išlo nacvičovať pesničku. Najprv sa postavili do dvojradu, vyrovnali sa, aby dobre respirovali a potom už spustili. Poobede sme sa stretli so Slovenkami Dankou a Gabikou. Čo to sme porozprávali, na lavičke štrúdľu pojedli a zakončili sme to návštevou McDonaldu – no raz za čas to nie je predsa smrteľný hriech, či? Po ceste domov na mňa kričal umývač okien z prechodu, ktorého stretávam najmä keď idem cvičiť – že suseda, pamätáš si na mňa :D Vždy si odomňa pýta peniaze, ale ja sa tvárim, že som úbohá slovenská dobrovoľníčka a nič nemám.

Piatok nám naša učiteľka španielčiny u nej doma ukazovala akú má flexibilnú mačku, a že keď príde o prácu mohla by s ňou predvádzať kúsky v cirkuse :D Na hodine s Matilde sme sa - ako sa na piatok sluší - s deťmi hrali. Každý mal svoje zamestnanie policajt, pracovník v supermarkete, pizza man a mäsiar, ja som im vydávala výplatu za ich bohumilú činnosť. Večer sme boli vo filmovom klube na film London River – odporúčam.

Sobota bola palacinková, vytiahli sme naše tri marmelády a dulce de leche a išlo sa. Dokonca aj náš pán penziónu si prišiel upiecť jednu palacinku. Najväčší úspech u Uruguajčanov majú pravdaže palacinky s dulce de leche, ale to sa niet čomu čudovať. To sa snáď vyskytuje už aj v materskom mlieku :D Juan došiel do kuchyne a začal mňaukať, je totiž strašne žiarlivý keď sa jeho pán venuje niekomu inému a potom to dáva aj (ne)patrične najavo. Mi napadlo, že minule sa u nás v penzióne mal konať kartový turnaj a Juana prihlásili tiež ako hráča, bol na listine. Turnaj sa potom myslím ani nekonal, čo bolo spôsobené asi strachom, že by Juan všetkých hráčov ľavou-zadnou (labkou) obohral :D

V sobotu večer sme sa ešte ocitli na gitarovom koncerte vážnej hudby v kostole. Veľmi sympatisch postarší pán v obleku – elegantný ako sa patrí – veľmi oduševnene hral klasiku ako Bacha, či Vivaldiho. Bol nesmierne presvedčivý, aspoň mňa si celkom získal a jedna pani pred nami aj slzu vyronila. Celé to prostredie kostola so sochami anjelov sa na koncert nesmierne hodilo a ako hovoria Uruguajčania bola tam buena onda – dobrá atmosféra.

V nedeľu prišiel čas aj na trochu ničnerobenia. Hral sa zápas Peňarol – Nacional, tak všetci z penziónu boli na nohách a z kuchyne, kde je televízor sa ozývali výkriky ako pri love medveďov. Ja som si pozreli tri filmy, ktoré som mala v compe a chvíľu si žila planktóní život :D
BODKA :D

O asymetrickom opálení a nových teplákoch

Začnime pekne poporiadku. V pondelok sme rozbehli hodiny španielčiny s našou novou učiteľkou Katyou. Začali sme pekne od piky – rozumej od abecedy, čo sa nám dosť zíde najmä v škole pri práci s deťmi, ktoré majú vždy dilemu ako napísať nejaké slovo, ktoré písmená sa kde píšu atď.

Tento týždeň v škole dosť absentovali učiteľky, čo pre nás znamenalo, že nám dali na starosť nejaké deti a museli sme ich krotiť, upútavať ich pozornosť, dohliadať na nich s bičom v ruke :D, aby dokončili úlohu, neskákali zo stoličky a podobne. Celkom vyčerpávajúca záležitosť. Tak som si to vykompenzovala na hodine výtvarnej s Rosario, keď som si farbami celú hodinu vymaľovávala svoj výtvor z predošlej hodiny – a to pôvabnú dózu mnou stvorenú.

Do Cedamu chodí aj malý Mateo, môže mať tak okolo šesť rokov. Pôsobí ako taký sladký cukrík, alebo akoby povedali v Uruguayi ako také Dulce de leche. Má kukuč ako chlapček z obalu na Bebe puding a je to stelesnená nevinnosť. No len dovtedy, kým ho niečo nenadchne a nerozhovorí sa. Keď mal čítať z rozprávkovej knižky začal sa ma vypytovať, respektíve ma skúšať ako sa povie blesk, dúha, medveď a ostatné obrázky a musím s poľutovaním priznať, že som mala isté medzery vo vedomostiach (a to aj napriek môjmu červenému diplomu :P), čo Matea celkom pobavilo a svoju úlohu učiteľa zavŕšil otázkou, či viem aspoň čítať :D Tak ja na to, že trošku áno. Psychologičku Silviu to celkom rozosmialo a potom sme už Matea spacifikovali a vymenili si s ním učiteľské miesto.

V utorok tu bol voľný deň, tak sme sa vybrali na obhliadku ZOO, ktorá však bola – Logisch – zatvorená. Našťastie filmový klub bol večer otvorený, tak sme išli na argentínsky film, ktorý pojednával o dôležitosti dobrých susedských vzťahov a rozdielnosti pováh, ktoré pri sebe často musia spolunažívať.

Tento týždeň – z neznámych príčin – veľmi neprial pohybovým aktivitám. Učiteľom tanga a salsy sa akosi neráčilo prísť a aj telocvičňa si akýsi to deň dovolila byť zatvorená. Takto si moje muskuly veru nevypracujem :D No v piatok našťastie aerobik mixnutý so všetkým možným bol, dosť sa tam na tých cvikoch bavím, učiteľ má potrebu mne špeciálne všetko prekladať do angličtiny a minule sme cvičili aj s rúčkou od metly a to už bola iná káva. Pustil pesničku Love hurts a bol to taký strašný remix, ktorý dosahoval výšky hrozných rozmerov, že som nemohla naťahovať svoje skrátené svaly, ale musela som si zapchať uši, tá pesnička skrátka strašne bolela :D Ale ináč poctivo cvičím, čestné monikovské :P (to má asi takú platnosť ako naša bývalá mena).

Dnešný pekný deň som využila aj na nákup nejakých kusov oblečenia. Už sa zo slovenskej strany vyskytli ohlasy, čo je so mnou, že si nič nekupujem a ďalšie klebety :D Takže poslušne hlásim, že ako sa na pravú Uruguajčanku patrí kúpila som si tepláky a mikinu – v rámci teplákovej kultúry, ktorá je tu všadeprítomná – ale aj iné Klamotten, nebojte. Obišla som aj so španielsko-portugalským slovníčkom, lebo práve portugalčina je môj ďalší jazykový Mount Everest, na ktorý sa pokúsim vyštverať a nezraniť sa pritom :P Ale najprv sa ešte povenujem tej španielčine, nech potom môžem v telenovele získať nejaký ten štek.

V rámci spoznávania Uruguaja sme sa v sobotu vybrali pozrieť mesto Colonia del Sacramento, ktoré založili Portugalci v roku 1680 a jeho historická časť je zapísaná v zozname Unesco. Mesto bolo sympatické, s typickými domčekmi v postkoloniálnom štýle (pomohla som si wikipédiou a ostatnými zdrojmi :D), majákom a ramblou. Slnko pripekalo ako o život a obliecť si asymetrické čierne tričko hodnotím s odstupom času ako dosť zlý nápad. Pohľad na mňa by vám prezradil prečo :D Ináč je toto mesto najstarším v celom Uruguaji a plávajú z neho lode do Buenos Aires. Pri rieke poletovali veľké vážky, všade bola krásna zeleň a výhľad na argentínsku stranu, naozaj čarovné miesto – také čosi rozprávkové malo doseba, ale to sa ťažko takto vyjadruje :D

V nedeľu sme si tradične prešli Feriu –trh, skôr sme stále skláňali hlavy, lebo naša výška a nízka konštrukcia uruguajských stánkov skrátka nie sú v súlade a podľa feng šuej. Potom sme sa vybrali do ZOO, ktorá čuduj sa svete už bola otvorená. Videli sme uškatce, ktoré sa napchávali rybami pohádzanými na dne bazéna, veľkého slona, divné sliepky a podľa môjho názoru aj kríženca zajaca a kapybari – identifikácia bola veľmi zložitá. Hneď vedľa bolo aj Planetárium, v ktorom sme si posedeli pod nočnou oblohou a prešli takým múzeom, ktoré bolo visitors friendly a mohli sme si tam, čo to vyskúšať. Aj som sa tam konečne po dlhej dobe odvážili a pár gramov sa na mňa tu veru nalepilo :D, to bude asi z tých fit tyčiniek, ktorými sa každý deň napchávam.

Teraz trošku zo života montevidejského – zo všetkých strán sa dozvedám aké mám šťastie, pretože Uruguay je jedným z najbezpečnejších štátov Južnej Ameriky, čo si vraj kompenzuje tým, že sa tu nič nedeje :D – záleží asi od uhla pohľadu.
Čo sa týka cien tovarov, nezdá sa mi to tu nejako extra lacné. Najmä mliečne výrobky a čokolády sú celkom dosť drahé.

Ako som už spomínala v minulých príspevkoch fičí tu dulce de leche – sladká nátierka, ktorú používajú do všetkých sladkostí a koláčov. Okrem toho je tu aj dulce – ktoré sa vyrába z rôznych druhov ovocia a dokonca aj sladkých zemiakov. Je to taká sladká želatina, ktorá sa dá krájať a dať napríklad na chleba a predávajú ju aj v balení spolu so syrmi – proti gustu žiadny dišputát – mala som silnú potrebu napísať toto spojenie :D Ja, keďže som chcela tento pokrm vyskúšať – som si v domnení, že si kupujem dulce de banana kúpila dulce zo sladkých zemiakov – dulce de batata :P. Nebola som z toho dvakrát nadšená a keďže som sa ho chcela zbaviť, prepašovala som ho do bublaniny, ktorú sme piekli :D

Už vás nebudem umárať ďalšími táraninami, pre dnešok EL FIN!

Ako som začala tancovať so seniorkami a spartakiáde – alebo tanec je zdraviu prospešný

Na začiatku týždňa som išla na prieskum tanečných hodín v telocvični, do ktorej chodím na aerobik. Po príchode som zistila, že sú to hodiny pre seniorky a pre mládežníkov bývajú v iné dni. Tie však nemôžem, lebo som v Cedame. Takže som si povedala – ideš do toho! a pridala som sa k nim. Tancovali sme salsu a merengeu. Keďže sa neráčilo prísť žiadnemu mužovi, menili sme si úlohy a chvíľami som si pridala ako v nejakom americkom filme o podnikavých ženách v najlepších rokoch :D V utorok som zavítala na aerobik, kde sa nahrnulo naozaj veľa ľudí a učiteľ bol nútený rozdeliť nás do šiestich skupín, pričom každá sa presúvala zo stanovišťa na stanovište a na každom sa cvičilo čosi iné. Bolo to celé na štýl spartakiády. Keď som na nejakom stanovišti chcela prísť s nejakou inováciou, učiteľ za mnou prišiel a upozornil ma, že to sa na danom stanovišti nerobí a inými slovami – sa mám prispôsobiť plánu a nerobiť revoltu. Nech žije uniformizmus!!!

Jedno poobedie sme sa vybrali aj na exkurziu do Národnej knižnice. Vďaka mojím kontaktom s pani Blankou z knižnice v Cedame, ktorá tam pracovala 40 rokov to išlo hladko. Čakali sme sa pol hodinu inde, ale našťastie sme sa našli. Corazón, kde ste ma čakali? – spýtala sa pani Blanka a voviedla nás do tajov tejto inštitúcie. Poukazovala nám všetky priestory, vysvetlila kde a ako si je možné požičať knihy, noviny a všakovaké dokumenty. Po ceste sa zdravila so všetkými zamestnancami, keďže tam robila taký dlhý čas, má tam už celkom slušné známosti. Tak sme spoznali veľa starších dám a reč prišla aj na Facebook a nevyhnutnosť priameho kontaktu v súčasnosti. Také dámy vedia celkom prekvapiť musím povedať :D

Išli sme aj do laboratória, kde sa knihy skenujú, robia sa filmové záznamy atď. Týmto miestom nás previedol šarmantný Felipe, muž mladý duchom :D Takže odporúčanie pre nás znie, že ak nebudeme mať peniaze na iné aktivity a bude hnusné počasie, máme prísť študovať do Národnej knižnice.

Večer sme sa stretli s mojím učiteľom tanga a jeho známymi a išli do neďalekej tangerie – čo je tančiareň, kde sa tancuje – prekvapivo – tango :D Najprv bolo prázdno, ale za krátky čas sa toto miesto zaplnilo nie len ľuďmi, ale aj bicyklami a mačkami. Bola som aj vytiahnutá na parket, i keď po troch hodinách tanga ešte nie som bohvieako tanečne disponovaná. Ale atmosféra toho miesta sa mi páčila, aj zanietenie s akým sa tango tancuje. Niekto sústredene, ponorený do hudby a hľadajúci súlad s tanečnou dvojicou, niekto aj poskáče po nohách a popletie kroky, čo je prípad jednej nemenovanej Slovenky z Dlhých Dielov :D Potom začala hrať aj živá hudba, ktorá pozostávala zo speváčky a gitaristu, ktorí precítene spievali tangové melódie. To už bolo v podniku ľudí a ľudí, tak sa sedelo aj na zemi a na parkete a všetci si vychutnávali hudobný zážitok.

Tento týždeň sme mali aj poslednú hodinu španielčiny s naším učiteľom Mauríciom, ktorí v pondelok balí saky-paky smer Kostarika. Hodina sa nezaobišla bez záchvatov smiechu a prispeli sme aj frázou no tengo palabras (nemám slov), ktorá sa nám zdá veľmi užitočná, najmä ak chce človek pôvabne vykorčuľovať z neželanej konverzácie.

Vo štvrtok chýbala v Cedame jedna učiteľka, tak som zastupovala. Mala som na starosť skupinku piatich detí a zadávala som im úlohy. Keď ma volali maestra tak mi normálne zdvihli ego :D Veru byť učiteľom nie je zamestnanie, je to poslanie – toľko z knihy Porekadiel, citátov a prísloví. Poobede sme navštívili našu obľúbenú exdobrovoľníčku Gabi, ktorá nás pohostila juhoslovanskými koláčmi a výbornými slivkovými buchtami. Nech žije slovenská kuchyňa a všetky mňamky, ktorými oplýva :D Večer sme sa stretli s druhou Gabrielou – tou miestnou – a išli do kina na film Inception (Ingenio) s titanikovým Leonardom, ktorý je podľa môjho názoru, čím starší tým lepší a už sa teším keď prekročí vekovú hranicu sto rokov. Upiekli sme aj jablkovú štrúdľu, ktorá bola skrátka neprekonateľná.

V piatok som bola na hodine s Matilde, podobne ako minulý týždeň, keď som sa vydávala. Hrali sme sa s deťmi na Halloween, všetci sme sa obliekli do kostýmov a fakt nám to seklo. Ešte musím spomenúť aj hodinu tanca so seniorkami, tento raz sme tancovali národné uruguajské tance s veľkými točiacimi sa sukňami.

Poobede sa na psychologickej fakulte v meste konala prednáška Diskapacita a problémy učenia v detstve. Psychológia proste nepustí, a bol to taký celkom zvláštny pocit sedieť znova v prednáškovej sále. Poznatok, ktorý som tam nadobudla a chcem ho s vami zdieľať je, že v prvých troch rokoch života sú dievčatá biologicky silnejšie ako chlapci, čo sa týka vývoja a prekonávania rôznych ochorení. Takže GIRLS POWER :D

Náš vládca penziónu nás zoznámil so Švajčiarkou Katyou, ktorá nás bude od budúceho týždňa učiť španielčinu namiesto Mauricia. Katya ovláda kopec cudzích jazykov a je licencovaná učiteľka, takže verím, že budeme napredovať ešte rýchlejšie ako doteraz :D.

V sobotu som sa konečne po dvoch mesiacoch vybrala mimo Montevidea. Povedala som si, už konečne treba aj niečo iné vidieť a zacestovala som si do Punta del Este, čo je asi najturistickejšie miesto v Uruguayi, z ktorého idú najväčšie príjmy do turistického ruchu. Po príchode na miestnu stanicu ma privítala ruka v piesku, ktorá je symbolom Punta del Este a turistickým pointom, pri ktorom sa všetci povinne musia odfotiť. Konečne som sa dostala aj k Atlantickému oceánu, keďže v Montevideu je Rio de la Plata, čo je rieka. Toto miesto oplýva turistickými obchodíkmi, hotelmi, ale aj krásnym prístavom, v ktorom som sa poriadne zmeditovala. Ukončila som svoj výlet pizzou, popozerala miestnych surfistov, zamávala ruke a vrátila sa späť do rodného Montevidea :D.

V nedeľu bolo možné na uliciach Montevidea stretnúť deti v halloweenských maskách, ktoré chodili obťažovať cudzích ľudí a pýtať od nich sladkosti. Tento sviatok tu dosť letí. Večer sme ešte boli na troche kultúry, ktorú predstavoval akýsi recitál na počesť Che Geuvaru, ktorému bol venovaný celý mesiac október. Bola to mixka záberov z jeho života, hudobných príspevkov a čítania jeho korešpondencie – to je aké súkromie, asi im listové tajomstvo ozaj nič nehovorí :D. Zahrali aj pesničky Guantanamera a Hasta siempre Comandante, tak to som aspoň aký taký šajn mala. Zajtra s chuťou do novembra!

Čauuuute!!!

O mojej svadbe a oddanom kocúrovi

Tento týždeň - nebudete veriť – opäť niečo priniesol. V škole sme si na začiatku týždňa v rámci voľného času vymysleli aktivitu – zaviažem ti oči, roztočím ťa čo najviac to pôjde a potom nájdi tabuľu a nakresli čosi, čarbni aj podpis. Deti sa na tom ohromne bavili, najmä keď bol človek zatočený tak, že stratil pojem o priestore a nie a nie nájsť tabuľu.

Čo je nové s výučbou španielčiny? Náš učiteľ španielčiny odchádza v polovici novembra na päť týždňov do Kostariky na skautskú výmenu. No keď nás nechcel ďalej učiť mohol si vymyslieť aj lepšiu výhovorku, čo poviete? :D Takže si asi začneme hľadať iného učiteľa.

Tento týždeň som aj poctivo aerobikovala. No po jednej hodine som mala celkom dosť a na druhý deň cítila všetky svoje neexistujúce svaly. Čo sa týka tanca – dozvedela som sa, že salsu musím tancovať s arogantným výrazom a s nosom dohora. Môj učiteľ je v tom naozaj dobrý, ja som mu za to pri jednej otočke skoro rozbila okuliare, s takou vervou ja veru tancujem :D Po hodine sa ma pýtali, či nemám vikingských predkov, odkiaľ mám moje pekné farebné číňany a či na Slovensku sneží, tak keď na mňa začali hovoriť traja ľudia, celkom som stratila niť :D

Tento týždeň som išla obzrieť aj iné hodiny v Cedame, než na aké chodíme zvyčajne. Bola som na hodine Matilde, ktorá učí správnu výslovnosť a celkovo vyjadrovať sa, na hodine so psychologičkou Silviou a na výtvarnej s Rosario. Robili sme bábiky z novín a lepili na nich oblečenie. Stretli sme sa aj s našou slovenskou Gabikou, exdobrovolníčkou – ktorá nás vzala na úžasnú zmrzlinu do La Cigale. Pre zasvätených môžem povedať, že je to niečo ako americká zmrzlináreň Cold Stone, len v menšom. Človek len stojí a nevie sa rozhodnúť čo by si dal, o to horšie, keď ste sa narodili v znamení Váh. Mali tam zmrzlinu, ktorá sa robí z vína, čokoládovo-mandľovú, a radšej už nebudem pokračovať :D Stretla som sa aj s Elianne, z Paraguaya, ktorá ma priučila miestnym nadávkam a slangu. Tak keď sa rozprávame, vytiahnem zošit a svedomito si zapisujem :D

V piatok sa deti v škole väčšinou hrajú, tak sme vytiahli už dobre známe pexeso Pat a Mat a vzdali hold zručnosti a bystrému umu. Potom som išla na hodinu s Matilde, ktorá prostredníctvom hry učí deti logicky myslieť a spájať si súvislosti. Na hodine bol Matias, ktorý práve oslavoval dvadsať rokov, ale dosahuje úroveň sedem ročného dieťaťa a Braian, ktorý sa každého pýta, či sa chce s ním biť. Hrali sme sa na veterinárov, obchod s farbami, doktora a oslavu narodenín, až Matias vymyslel, že sa pôjdeme zahrať na svadbu. Dal si na hlavu veľký klobúk a za nevestu si vybral mňa. Teraz to príde!!! Som vydatá za Uruguajčana :D Áno, áno viem, že veľa osôb mužského pohlavia sa zarmútilo :P Takže poďme k samotnému obradu. Zosobášila nás Matilde a keď sa Matiasa pýtala, či si berie seňoritu Moniku, tak namiesto áno, odpovedal ďakujem :D Dúfam, že sa mi to nestane aj v reálnom živote. Potom mi chcel – ako to videl Matias vo filmoch – dať novomanželskú pusu a dali sme aj tanec. Ako svedok poslúžil Braian, ktorý mal na hlave plastový klobúk a hral na tamburíne, čo zvyšovalo celkový umelecký dojem. No ohromne ma to pobavilo celé musím povedať. Matias oslávil svoje narodeniny s tortou v tvare futbalového ihriska s hráčmi, na Uruguay nič neobvyklé.

Večer som bola ešte s Gabrielou z expenziónu, zašli sme si na dobré a ekonomické jedlo, hranolky s vajíčkom a šunkou, s cesnakom a posypané petržlenom. Oni sú tu zvyknutí večerať najskôr o takej desiatej večer, takže trošku posun. V meste bol práve koncert, tak sme chvíľu pobudli a tešili sa z uruguajskej bandy – kapely.
V piatok sme si kúpili aj mixér, tak som zvedavá na tie pochutiny, ktoré z neho vzniknú. V nedeľu sme sa odhodlali na bublaninu a musím povedať, že bola jedlá a chutná, až na to, že rúra nepečie celkom rovnomerne, ale to je detail.

Ináč sa musím zmieniť v rámci gastro okienka o pokrme zvanom Tortas fritas. Sú to také sťaby nasladlé langoše, ktoré sa predávajú na ulici a pripravujú ich vo veľkých nákupných košíkoch s kolieskami, v ktorých majú hrniec s olejom. Je to lacné a zasýti to, takže som sa zaradila k fanúšikom tohto krásneho a „zdravého“ jedla. Páči sa mi na tom najmä ten nákupný košík, ktorý potom zbalia a odvezú sa preč.

V nedeľu som na Ferii – trhu - konečne po siedmych týždňoch môjho pobytu zohnala bazalku, ako aj kurkumu, čo je pre mňa top udalosť dňa. Dokonca som tam okrem iných zvierat videla aj páva v klietke na predaj. Dosť exotika :D Špecialitu Ferie predávajú ľudia ázijského pôvodu a sú to chipsy napichnuté na špajdli, ktoré vám pri jedení môžu aj všetky popadať na zem. Takže Achtung, Achtung :D

Myslím, že je čas zmieniť sa aj o Juanovi, kocúrovi z nášho penziónu a jeho blízkom vzťahu s naším majiteľom a vládcom penziónu. Juan je asi dvanásťročný jedinec, krásny to kus s modrými očami. Telom aj dušou oddaný svojmu pánovi. V praxi to vyzerá asi tak, že vládca penziónu sedí na stoličke a pozerá telku a Juan sedí na vedľajšej stoličke a uprene a zbožne hľadí na neho. Je na nich skvostný pohľad poviem vám. Keď tu majiteľ nie je Juan je celý nesvoj a čaká pri schodoch. Potom sa objaví jeho pán, ktorý sa s ním zvítava dobrých pár minút a ľutuje ho, že musel na neho tak dlho čakať. Počúvať ich „dialóg“ ozaj stojí za to. Juan je schopný aj človeka vyhodiť zo stoličky, ak sedí blízko jeho pána a ešte stále vydáva - najmä počas noci - desivé zvuky. Ale niečo na neho predsalen platí – nemá rád, ak na neho niekto fúka. Vtedy sa zdvihne a nonšalantne odkráča na chodbu – samozrejme v prípade, že sa nájde niekto ochotný mu otvoriť dvere :D

Takže to je asi tak všetko, čo som s vami chcela zdieľať, lúčim sa! Celkom gastronomicky som to celé poňala, ale viem, že veľa čitateľov je z radov gurmánov, tak aj preto :D

O konzumácii hypofýzy a ďalších dobrodružstvách

Pondelok bol voľný deň, myslím, že to súviselo s objavením Ameriky hoť pred pár rokmi :D. Aktívne som sa ponorila do štúdia španielčiny, nakúpila si nejaké to jedlo na prežitie a bola aj prechádzka po Ramble. Tam človek zažije totiž taký prímorský pocit, napriek tomu, že sa jedná o rieku.

Utorok som sa so spolubývajúcimi vybrala do fitka. Tvrdia, že to už dlho odkladajú a tak si myslím, že nie je na čo čakať. Vyfasovala som kartičku a hor sa na bicykel a stepper :D Tak sme tam zdieľali telocvičňu s ľuďmi v najlepších rokoch a ešte vyššie, ale aby som nezavádzala prišli aj mladšie ročníky. Odtiaľ som sa priplazila ešte na dve hodiny španielčiny. Už máme mozog celý zavarený z toho, môžem čestne prehlásiť, pustili sme sa do časov a to ešte len začne tá pravá zábava – gradovať :D Už to zašlo do takej fázy, že som schopná číslovku 27 povedať veinte seven, čiže polovicu slova v španielčine a polovicu v angličtine. Toľko z mojich stavov pomätenosti jazykmi. Minule som pri písaní blogu bola na pochybách, či sa slovo NIKTO píše s D alebo s T. Záver: odchádza mi aj slovenčina :D

Večer som sa stretla s Eliannou, paraguajskou osobou z môjho predošlého penziónu, ktorá mi ako jediná exspolubývajúca naozaj prirástla k srdcu. Smeje sa na španielskych slovách, ktoré som sa naučila a tu v Uruguayi sa nepoužívajú a pýta sa, kto ma učil španielčinu :D Osoba na pohľadanie, ale bez nej by mi na začiatku bolo bývalo naozaj ťažko.

Tento týždeň som samozrejme nemohla chýbať na hodine tanga a salsy. Na môj tanečný tangový výkon mi učiteľ povedal excelente, z čoho som od pýchy narástla o ďalších dvadsať centimetrov, čo znamená, že teraz meriam rovné dva metre :D Spýtal sa ma, či som predtým nerobila balet, čím ma úprimne dosť pobavil.

Štvrtok som sa už tradične (neviem kde sa dávajú úvodzovky :D) postavila pred tabuľu a zadala deťom vlastným mozgom vytvorenú tajničku, či som sa len natrápila, kým som ju potvoru zostrojila. Spomenúť musím aj Gabrielu, z predošlého penziónu, ktorá študovala aj rok v Nemecku. Boli sme v kine na Comer, rezar, amar – Eat, pray, love (autorka knihy Elisabeth Gilbert). Knihu som čítala a bola som zvedavá na film – môžem odporučiť, veľmi sa mi páčil, takže, kto má rád cestovanie a nejakú tu povinnú milostnú zápletku – nech kluše do kina. Gabriela si chcela oprášiť svoju nemčinu, tak som zapla všetky svoje ešte voľné mozgové bunky a vypotila čo sa dalo. Resumé: veľa toho nebolo.

V piatok sme v škole s deťmi hrali pexeso Pat a Mat, ktoré som priniesla zo Slovenska, na hodine výtvarnej výchovy som si precvičila kresbu kravy a svine, nakúpila baklažány a paradajky na víkendový obed (Saši – bude Mňamka :D) a išla sa pozrieť do fitka na hodinu s názvom Gimnasio localizado – niečo ako aerobik. Bolo to veľmi podnetné, precvičoval taký dooosť zábavný ujo, ktorý menil zostavu každých 30 sekúnd cca. Mal veľmi svojrázne pohyby a bavil sa na tom, takže to bolo z polovice crazy a spolovice paródia na aerobik :D

Cez víkend sme boli na návšteve u slovenských exdobrovoľníčiek a ich uruguajských polovičiek , plus prišli ich ďalší známy a konala sa grilovačka na streche – nazývajú to tu asado. Čo je také uruguajské barbecue cca, pečené mäso – teraz vegetariáni prestaňte čítať prosím vás – vnútorné orgány, klobásy – chorizo a mnohé iné pochutiny. Gabikin domáci pečený minichlieb a pesto mi veľmi chutili a ochutnala som aj mäso, klobásky a moje coming out – aj hypofýzu. Takže toľko o mojom prvom asade – tu v Uruguayi je to veľmi populárne totiž a spolubývajúca mi povedala, že to jedia aj na Vianoce. Takže zbohom buď kapor a dlhodielske pochúťky, týmto pozdravujem výbornú kuchárku moju mamu (ja som sa podala na ňu pravdaže :D).

Ako bonus ešte čo to popíšem o odpadkoch a pohoničoch koní – taká montevidejská špecialitka. Fungujú tu takí zberači odpadkov, ktorí vlastnia jedného koníka a voz a chodia od smetiaku k smetiaku a zbierajú niečo použiteľné. Potom musí ten chudák kôň vychudnutý a predpokladám, že zle živený ťahať celú tú horu odpadu. Takže po meste počuť dupot kopýt a keď zavriem oči a počujem ho aj z balkóna môžem sa kľudne cítiť ako na divokom západe. Ináč odpadkov je tu na uliciach celkom dosť, každý si – ak vôbec – zametie len pred vlastným prahom a najlepšie to len zhrnie na cestu, nič to, že vietor to o chvíľu vyfúka späť. Je tu aj ohromne veľa túlavých psov a ľudí, ktorí spia na ulici. Možno ich nájsť vo voľných výklenkoch, hocikde na ulici, prikrytých perinou.

Existuje tu aj veľa nezmyselných povolaní, alebo radšej povedzme zbytočných. Zatiaľ sme natrafili na tieto – zastavovač taxíkov a navigátor pre ľudí, ktorí chcú zaparkovať resp. vyparkovať. Sú to kúzelné povolania. Ešte mi napadli umývači okien na prechodoch, ktorí sú majiteľmi fľaše od Coca-Coly (pozor výskyt kľúčového slova :D - pre zasvätených)naplnenej vodou a ponúkajú svoje služby, keď je červená

S týmito reáliami sa s vami srdečne lúčim! Portate bien!

Týždňová rekapitulácia môjho bytia

Takže ako prebiehal prvý týždeň v novom penzióne? Vezmeme to pekne od začiatku. V pondelok som sa v škole zúčastnila clase de manualidad, čo by sme si mohli pretlmočiť ako výtvarnú výchovu cca. Odišla som odtiaľ s fialovými rukami a s narodeninovým darčekom od Marcosa. Dal mi dózu, ktorú urobil na minulej hodine.

Poobede sme začali s hodinami španielčiny v učebni - spoločenskej miestnosti - nášho penziónu. Mali sme dve hodiny naraz a ako diváci prišli do študovni aj naši spolubývajúci, takže to bolo také trošku ZOO predstavenie :D. Rozhodli sme sa teda pre dobro veci, ako aj pre naše vlastné, mávať španielčinu opäť tradične v Cedame, prípadne vonku, ak nám bude počasie priaznivo naklonené.

Povedala som si, že okrem pravidelného pešieho maratónu, ktorý tu praktizujem by sa mi zišla aj nejaká pohybová aktivita – rozumej tanec. Tak keďže tu pri dome máme také štúdio, išla som to hneď overiť. Zostala som aj na hodine salsy, do ktorej ma aktívne zapojili :D. Prišla som sa pozrieť aj na tango. Hovorím si, si v Uruguaji tango nesmieš obísť. Tu a v Argentíne je kolíska tanga, to by bola veľká hanba ani o neho nezavadiť. Tak som sa odhodlala aj na to, i keď som predtým tango nikdy netancovala mám taký silný a pálčivý pocit. Začali sme základným krokom, otočkami pri stĺpe (niekedy je taký stĺp najlepší tanečný partner, lebo neodvráva) a potom sme si aj čo-to zatancovali. Wooow, to už je čosi :D

Konal sa tu aj Feria del Libro, čo je medzinárodný knižný veľtrh. Pani Blanca z knižnice v Cedame, duša ktorá ma zásobuje uruguajskou literatúrou – za čo som jej úprimne vďačná, mi dala typ, že na veľtrhu bude mať prezentáciu novej knihy aj autor, ktorého knihy som čítala. Ináč – menšia odbočka – čítala som tu aj knihu Dobrodružstvá Sponge Boba, ktorý sa tu prezýva Bob esponja, ale ten asi na veľtrhu diskutovať nebude :D.

Tak som sa tam teda vybrala. Zmätene som najprv pobehovala na prízemí, kde boli vystavené všemožné a ešte k tomu všelijaké knihy, až ma potom jedna pani znavigovala, že mám ísť výťahom do príslušnej červenej sály. Tam práve prebiehala diskusia o životnom prostredí, o odpade, dobrých a zlých zvieratách a nebezpečných žralokoch. Potom však prišiel autor, o ktorého mi išlo a veľmi neformálne a s veľkými gestami – aké tu v Uruguaji fakt dosť dobre vedia – prezentoval svoju najnovšiu knihy. Zrazu sa strhol, že si musí z červenej sály odskočiť do vedľajšej modrej prevziať si cenu za svoju knihu. Tak zutekal, prevzal si cenu, dal úsmev fotografom a vrátil sa späť. Čarovný to človek veru.

Na druhý deň sme sa vybrali na veľtrh opäť, tento krát spolu s deťmi na besedu jedného autora, ktorý píše detské knihy. Deti sa celý čas mrvili a skôr sa im páčilo keď sa vonku naháňali :D

Štvrtok bol v Montevideu generálny štrajk, čo znamenala asi toľko, že nechodili autobusy a niektoré obchody boli zatvorené. Pre nás z toho vyplynulo, že sme mali deň voľna, keďže aj Cedam bol zatvorený. Strávila som ho štúdiom ženských uruguajských a argentínskych časopisov, myslím, že slovná zásoba z nich sa mi určite v bežnom živote ukrutne zíde.

V piatok sme sa opäť ocitli s deťmi na knižnom veľtrhu, tento krát so skupinou starších detí. Svoju knihu prezentovala a argentínska spisovateľka a na pomoc jej prišli aj dve profesorky literatúry. Na naše deti však nestačili :D. Tie sa aktívne zapájali do výkladu deja, hlásili sa a vykrikovali o dušu, bol to celkom zážitok. Z veľtrhu som si odniesla (ale aj zaplatila prirodzene) moju srdcovú záležitosť, ktorú zbieram v rôznych jazykoch - Malého princa – el Principito a knihu o holokauste. Večer bol na námestí ešte koncert na počesť Che Guevaru, kde sa spievali tematicky zamerané piesne a potom jeden pán predniesol referát o živote tohto muža činu.

V sobotu som sa túlala uličkami pri penzióne a poobede sa nieslo v znamení... zemiakových placiek – mňam mňam slovenská dobrota. Áno dámy a páni – je to šokujúce, ale aj na tie došlo. Ponúkli sme aj spolubývajúcich, naučili ich slovo placka a spokojne sa odprášili sa z kuchyne.

V nedeľu sme objavili v meste takééé obrovské trhy, priamo z hlavnej ulice smerom dole a aj v bočných uličkách ponúkali všemožný tovar. Keď píšem všemožný myslím tým všetko od živej sliepky až po zástrčku, sukulenty a háčkované doplnky – ako výkrik poslednej módy :D . Volajú to tu Feria. A táto konkrétne, podobne ako ešte jedna v Parque Rodo, sa koná len v nedeľu. Celkom ma očarila tá šialená atmosféra o dušu vykrikujúcich predavačov, pouličných spevákov a tlačiacich sa ľudí v kombinácii s očarujúcou čerstvou zeleninou a nevinnými pohľadmi mačiatok a rybičiek.

V pondelok tu opäť majú deň niečoho, takže Cedam bude zatvorený – je to zázračná krajina, buď nejaký štrajk, prázdniny alebo koniec sveta.

Ako bonus k tomuto, aj tak dosť vyčerpávajúcemu príspevku, by som rada napísala ešte čosi o dulce de leche a móde v Montevideu. Snáď ste nezaspali ešte :D

Takže: Dulce de leche - pýtate sa, že čo to tak môže byť? No je to také naše kondenzované mlieko, ktoré sa uvarí do stavu beztiaže - skaramelizovanie. Tento milý národ to tu má ako nátierku na chleba, plní tým sladkosti, dáva to do tort a jogurtov, a v McDonalde mi núkali dokonca aj zmrzlinu s polevou Dulce de leche – to som už ale v záujme zachovanie zdravého rozumu a v snahe nemať hyperglykémiu odmietla. Je to po maté asi ďalší druh závislosti, ktorý si tu vypestovali. Týmto pozdravujem gurmánku Peťu :D moju susedku, ktorá ma podnietila k písaniu o miestnych špecialitách :D, bude aj pokračovanie, sľubujem.

Inak čo sa týka módy s tou si v Montevideu veľkú hlavu rozhodne nerobia. Asi najobľúbenejším oblečením sú tu tepláky na všakovaké spôsoby. Dúfam, že si na to navyknem a potom budem mať problém zaradiť sa do spoločnosti a do bratislavskej smotánky :D

To by bolo už naozaj všetko, nebojte sa – už žiadne ďalšie bonusy :D

Montevidejčanka

Ako som zostarla a presťahovala sa

Je to tak – sme tu už jeden mesiac. Increíble ako by povedala španielsky hovoriaca persona. Čo prelomové sa za tento týždeň udialo? No prehupla som sa do ďalšej štvťstoročnice a presťahovala som sa do iného penziónu. Medzi ďalšie pozitíva tohto týždňa by som zaradila aj to, že som na jednej hodine dala deťom úlohy – tzn. postavila sa pred tabuľa, napísala zadanie na tabuľu, potom som sa pokúsila znížiť sa natoľko, aby si to mohli opísať a spolu sme sa to pokúšali vyriešiť Prvú úlohu celkom pochopili, no pri druhej mi musela prísť na pomoc ich učiteľka a objasniť im, čo od nich chcem – nejako som sa do toho zamotala, či čo :D Takže toľko z mojich radostí.

V piatok som mala narodeniny. Keď sme prišli do školy kuchárka Laura mi ukázala tortu, ktorú mi deň predtým deti v rámci hodiny pečenia pripravili. Bola úžasná, možno pre to, že na nej bolo moje meno :D a mapa Južnej Ameriky. Potom na konci vyučovania sme prerušili našu hodinu španielčiny a išli do jedálne, kde deti začali spievať všetko najlepšie - v španielskej verzii samozrejme :D Následne sme sa pustili do krájania torty a konzumácie. Deti mali tortu všade, vrátane vlasov – neviem ako to robia :D

Po oslave nás vzala Leticia autom, aby sme presťahovali moje veci z penziónu, kde som mesiac bývala. Pobalila som sa do úctyhodných 8 kusov batožiny. Pri odchode budem musieť zvoliť výrazne inú stratégiu, lebo mi nebude stačiť ani jedno celé lietadlo. Nostalgicky som si ešte odfotila izbu, rozlúčila sa s babami a hor sa do nového bývania. Teraz bývam v penzióne s kocúrom Juanom, ktorý najmä v noci, ako som už mala možnosť zistiť vydáva zvuky podobné detskému plaču z nejakého zlého hororu. Spolubývajúca hovorí, že je jar a hľadá si nejakú polovičku. Zostáva mi zaželať mu len veľa úspechov :D

Ináč mám tri spolubývajúce zasa a spím na hornej posteli, čo je pre mňa celkom nezvyk. Na všetkých ŠVP a podobných podujatiach som sa tomu snažila vyhnúť a tu ma to veru postihlo v plnej sile. Osoby, ktoré boli so mnou v Barcelone v hosteli si určite farbisto spomínajú, aký problém som mala vyštverať sa na svoju hornú posteľ :D Ale tu mám trochu ľahší prístup, tak ak sa neskotúľam v noci alebo nezapadnem za posteľ mala by som tento svoj pobyt zvládnuť.

Tento penzión je aj podstatne svetelne vybavenejší ako bol môj predošlý, čo je veľké pozitívum a je tu aj pračka, takže zbohom ručné pranie. Máme tu aj takú spoločnú miestnosť študovňu, takže španielčina tras sa :D. Trošku sa tu prepadáva strop, tak dúfam, že ma počas intenzívneho štúdia niečo nezavalí a nebudem sa vyhrabávať spod sutín. Písať psychológiu odievania sa mi zatiaľ veľmi nechce, ale pokúsim sa prekonať. Ľudia vyzerajú byť v pohode, najmä vlastník tejto nehnuteľnosti, ktorý má svojrázny účes a je takým duchovným otcom všetkých, ktorí tu bývajú.

Ináč tu cez týždeň bolo dosť nehostinné počasie. Jedno ráno sme sa dočkali len deviatich stupňov a pršalo často. Už nám chýba leto, no. Tento týždeň sme sa stretli aj s tromi Slovenkami, takže sme si mohli aj slovenčinu zopakovať. Boli sme sa aj prejsť po Ramble, pri Rio de la Plata, ale vlny začali pripomínať tsunami a skoro odfúklo fľašu aj nás. Raz fúkalo tak, že keď som išla zo školy domov, normálne ma to posunulo ako som čakala na zelenú. Budem musieť nosiť v taške závažie pre každý prípad :D

Sobotný večer sme strávili v spoločnosti dvoch Sloveniek a dvoch Uruguajcov, pri vynikajúcej pizzy a dobrom uruguajskom pive a babylóne jazykov – vládne spanglish :D. Ináč Stanka v uruguajskom časopise pre ženy som tiež našla výraz bienestar, to len tak na okraj :D V nedeľu sa tu pretáčal čas, takže máme o hodinu viac a ďalší týždeň za nami. Lúčim sa! Hasta pronto!

O týždni jarných prázdnin – alebo o putovaní múzeami, komplimentoch a seriáloch miestnej televízie

Tento týždeň mali v Uruguaji deti jarné prázdniny. To znamená, že ani v Cedame sa neučilo a celý týždeň sme tam chodili všeho všudy len na obedy spolu s niektorými deťmi. Pri obedoch sme sa aspoň mali možnosť lepšie spoznať. Deti by si radi uľahčili zapamätanie našich mien, tak si vymysleli, že by ma mali volať Dominika, aby sme boli Dominik a Dominika. Tak čím viac dávam najavo, že s tým nesúhlasím, tým ich to zjavne viac baví. Musím vymyslieť inú stratégiu :D Dokonca sa chceli aj hrať hru Verdad o reto, čo je ich verzia Pravda alebo skutok. To sme radšej už zo začiatku zatrhli. Čo o nich ešte povedať? Majú energie na rozdávanie, veľké žalúdky, poznajú Simpsonovcov a všetky slová, ktoré chcú vedieť po slovensky sa im zdajú extrémne smiešne.

Keďže sme mali tento týždeň ešte viac voľného času ako obvykle, vybrala som sa obzrieť si v rámci vlastnej sebaedukácie ďalšie múzea, samozrejme v zmysle hesla učiť sa, učiť sa, učiť od toho, ktorého netreba menovať. Vbehla som do múzea maliara Torresa Garcíu, ktorý ma inšpiroval a hneď som si kúpila aj náčrtník a farbičky a vybehla na strechu nášho penziónu si kresliť. No ktovie či na konci môjho pobytu nebudem vystavovať v nejakej prestížnej uruguajskej galérii :D, ale netreba predbiehať.

Bola som aj v takom historickom a dačo múzeu, kde mi hneď pán na vrátnici pochválil nohavice a povedal, že už zdiaľky si ma všimol (že by kvôli výške? :D), že sa mu páčili tie nohavice a podľa nich usúdil, že nie som tunajšia. Tak som sa mu teda priznala, že nie som, nech to hrám ako to hrám, oni na to stále nejako prídu, tss. Takže v zahraničí si každopádne treba dávať pozor, prezradiť vás môže aj čosi také ako sú nohavice, kto by to bol povedal?

No chcem sa dostať k tomu, že v múzeu som natrafila aj na sošku s názvom Mujer preparando cerveza (žena pripravujúca pivo) z čias ešte pred Kristom z Egypta. To píšem pre potešenie Zuzky a Michala, aby videli, že cestu piva objavujem rôznymi spôsobmi :D

Ináč sa túlame stále mestom, je tu čo objavovať a pozerať. Boli sme v parku Rodo, ktorému vládne socha Konfucia, kto by ho tu čakal? Prešli sme sa po pláži a sledovali vyplavené rybičky, kraby a všetko čo taká obrovská rieka môže ľudstvu vyplaviť. Boli sme si pozrieť aj Estadio Centenario, slávny to futbalový štadión, v blízkosti ktorého sa nemáme že vraj vyskytovať v noci, ani v čase zápasov, ak je nám život milý :D Dostali sme sa potom až k majáku, ale bolo fakt dosť veterno a chladno, tak sme to otočili.

Ináč som objavila, že tu dávajú aj seriály ako Frasier, Myšlienky vraha – Criminal Minds, či Simpsonovcov, tak sa občas učím španielčiny aj týmto bohumilým spôsobom. Chodia tu aj telenovely samozrejme, ale tomu by som nerada opäť prepadla :P

Ináč dobrá správa – poznajú tu Kunderu, sa ma jeden pán pýtal, či nie je od nás. Čo sa týka pitia maté, ľudia to tu nosia všade so sebou pod pazuchou, zalievajú si ho z termosky na prechodoch, v autobusoch – všade kde sa dá. V busoch sú dokonca varovania, aby si tou kovovou slamkou, ktorou sa maté pije nespôsobili zranenia hlavy, mohli by si tiež prepichnúť krk a podobné veci, čiže pitie maté sa zdá byť riskantnou záležitosťou.

V piatok som videla po meste plagáty, že sa bude konať Marcha por la Diversidad – Pochod za rovnosť a bude tam aj nejaká music, tak sme sa večer išli pozrieť. Bol to dobre známy pochod za práva gayov a lesieb, menšín atď, ktorý sa konal nedávno aj v Bratislave. Pridal sa k nám aj Dominikov spolubývajúci Dario – človek malého vzrastu, ale vyvažuje to sympatickým vystupovaním :D Takže takto v skratke o tejto action.

Piatok bol aj dňom kedy som si kúpila termosku a maté tekvicu so slamkou – bombilla je jej ctené meno. Takže sa na pitie maté svedomite pripravujem :D

Cez víkend tu bol Diá del Patrimonio – akýsi deň otvorených dverí, čo znamená, že všetky budovy, múzea atď boli zadarmo a sprístupnené verejnosti. V sobotu som teda začala využívať výhodu tohto eventu hneď od rána. Bola som v Casa del Gobierno – úrad vlády cca :D, potom v Teatro Solis – čo je tu najznámejšie divadlo. Bol tam aj výklad, keď tu zrazu vybehla nejaká žena v dobovom kostýme a začala strašne kričať – to už sa hrala krátka ukážka z predstavenia priamo medzi sedadlami a návštevníkmi, nech žije interaktivita :D Odtiaľ som si zbehla ešte do múzea sochára Gurvicha, toho času už žiaľ nebohého. Na námestí vystupovali rôzne tanečné skupiny, najprv arabské tance – Sašika som si hneď spomenula na DK Lúky – dúfam, že sa nemýlim :D – ako aj flamenco. To ma chytilo za srdce môžem priznať bez preháňania. Nasleduje prestrih tohto dňa v podobe sójových plátkov na obed a poobede sme sa s Dominikom vybrali ešte čo to pozrieť.

Na námestí spievala taká uruguajská obdoba Evy Mázikovej, ako sme sa zhodli. A s prehľadom roztancovala svoju vekové kategóriu, ktorá mala iskru v oku a tanec v krvi. Ešte sme potom navštívili nejaké ustanovizne, kde boli aj exponáty, ktorým sme vôbec nerozumeli, zdá sa mi to, alebo je dnešný svet čoraz komplikovanejší? :D Jedna pani si nás fotila, dúfam, že to nebola reportérka Nového času, ktorá nás tu vypátrala. Nechcem urobiť môjmu obľúbenému exkolegovi pánovi D robotu navyše, čo sa týka monitorovania :D

Nedeľa sa tiež niesla v znamení – Poďme navštíviť čo sa dá :D. Najprv sme išli do Palacio Legislativo, kde sme sa ponevierali po snemovniach. Stihli sme aj výstavu o Arménsku, múzeum karnevalu či rôzne skupiny, ktoré spievali na ulici. Môžem úprimne prehlásiť, že za tento týždeň som kultúrne presaturovaná a teraz to treba už len spracovať. Jarné prázdniny skončili, takže zajtra hola hej do školy a neodvrávať!

Pýtajú sa ma aj prečo práve Uruguay? No odpovedám im, že Južná Amerika bol vždy môj sen a tak som rada, že sa splnil a som tu. Veď sny sa predsa majú plniť, a to nie len na Vianoce. To mi pripomína, že som tu v stánkoch už videla nejaké časopisy s témou Vianoc, aj ma to šokovalo, ale keď som si predstavila Tesco resp. My plné vianočných ozdôb v dosť veľkom časovom predstihu – beriem späť. Každopádne čas ide celkom rýchlo, tri týždne už sú za nami :D a pár ešte pred nami.

Myslím na vás, opatrujte a žite v svornosti!
Monička

Medzikontinentné news

No keď sa pozriem do blízkej minulosti je tam tak v skratke asi toto: zvedavé otázky detí o Slovensku, návšteva uruguajského agrokomplexu :D, potulky mestom a ešte by sme si mohli povedať ako to tu funguje v uruguajských autobusoch.

Začnime deťmi. Tie sa nás v škole snažia spovedať stále, niekedy je aj dosť náročné odhadnúť na čo sa pýtajú :D Dostali sme rôzne otázky, od toho či máme na Slovensku kocúrov a mačky, až po napríklad či oslavujeme deň starých otcov – bolo by sa dobré nad tým zamyslieť a prípadne to u nás zaviesť, čo poviete :D? Myslím , že si musím rozšíriť svoje futbalové znalosti, lebo ako som už spomínala, je to tu skoro životne dôležité. Ja zatiaľ poznám len fešáka Forlaina a Suareza z Majstrovstiev sveta, tak sa tým snažím zahviezdiť, ale večne sa za tých dvoch nebudem môcť skrývať :D

V stredu ráno sme sa s jednou skupinou detí vybrali do Parque Prado Rural, čo je taká obdoba Agrokomplexu, dalo by sa povedať. Neviem si teraz vybaviť, či som vôbec na Agrokomplexe v Nitre bola, ale čert to ber :D – Bea všímaš, Nitra sa už vyskytla v príspevku :D

No každopádne tam boli kravy, kozy, kone, traktory, umelá krava Milka a zábavno-náučné akcie pre deti, pri ktorých sa im snažili vštepiť základy zdravej výživy a podobné záležitosti. Dostali aj darčekové tašky, kde boli aj zubné kefky a pasty, pričom niektoré deti nám ich chceli hneď aj venovať s tým, že oni predsa doma kefky majú :D Nech žije zubná hygiena!

V mojich objavoch montevidejských som sa zasa o čosi posunula. Navštívila som mauzóleum Artigasa – významného hrdinu a politika, ktoré je miestom so zvláštnou atmosférou. Stoja tam dvaja vojaci a medzi nimi je urna s Artigasovými pozostatkami predpokladám. Je to ako zostúpiť do iného sveta – do podsvetia :P
Skočila som si aj do múzea gaučov a peňazí, milujem múzea, ktoré sú zadarmo, človek má hneď z toho poznávania lepší pocit.

Ináč som objavila aj skvelé kníhkupectvo, v ktorom som si kúpila už moju – v poradí – tretiu mapu :D, mám takú predtuchu, že tu trhnem rekord. Hneď som sa vybrala k psychologickej políčke overiť si, akých psychológov to tu vlastne poznajú. No moju radosť som objavila aj svoju životnú lásku Frankla – viem viem baby psychologičky, že on už je po smrti :P, ale to viete Smékal atď :D. Okrem Frankla chyrujú aj o Frommovi, nezabudnuteľnom Freudovi a tiež o Jungovi. Takže celkom fajn bilancia.
Čo stojí ešte za zmienku sú predajcovia úplne všetkého v busoch, sú schopní ponúkať tovar, aký vám len na um zíde, prípadne priskočí nejaký spevák, aby cestujúcim nebolo otupno. No čakala som veľa latino hudby v busoch, čo sa aj sem tam vyskytuje, ale keď náhodou začujem americkú a Lady Gaga, tak sa strhnem a vybavím si Jozefa :D

V sobotu som už tradične ručne prala a dala si improvizovany obed :D. Potom sme už išli po Ramble – tak tu volajú priplážovú resp. pririečnu promenádu až k Parque Rodo, čo je taký zábavný park s kolotočmi. Práve bol v meste aj maratón, tak sme sa vyštverali na taký kopec s palmami a odtiaľ to sledovali. Potom sme sa už tiež tradične stavili nakúpiť na týždeň, z čoho mi idú ruky odpadnúť, ale kto chce jesť – nech trpí :D Bola som vo vytržení keď som objavila obaľované sojové plátky – Juj, či sa len teším!!! Je úžasné čo všetko môže človeka urobiť šťastným. Pri ceste späť ešte tancovali na námestí tango také postaršie páry, tak sa bolo na čo pozerať. Pristavil sa pri mne jeden uruguajský dôchodca s celkom slušnou angličtinou a vysvetlil mi, že tancujúci dôchodcovia patria do klubu tangojoven, čo sa dá preložiť ako tango mladých :D a potom mi už celkom netradične povedal, že som vysoká. Som rada, že si to všímajú aj iní ľudia okrem mňa a neboja sa mi to povedať :P

V nedeľu sme boli pozvaní na obed k Leticii – riaditeľke Cedamu, kde dobrovoľničíme. Spratali sme všetko čím nás ponúkla, od skvelých plnených raviol až po ricotový koláč. Takže hor sa s plným bruchom do nového týždňa. Deti majú jarné týždenné prázdniny, čiže to budú také prázdniny aj pre nás. Takže opäť hasta pronto s novými správami z kontinentu hoť odvedľa :D

Ja

Čo týždeň dal alebo o dôležitosti futbalu v uruguajskej spoločnosti, telenovelových zážitkoch a autobusoch v Montevideu

Milí čitatelia :D

poďme si zrekapitulovať, čo sa udiala za uplynulý týždeň. Každý deň sme chodili do Cedamu na hodiny detí, aby sme sa zorientovali a naučili sa ich mená :D. Je ich požehnane, ale kto by si nezapamätal mená ako Milagros, alebo Facundo? Nemôžem si pomôcť – cítite v tom aj vy ten závan telenovely, oder? Popritom sa začali aj naše hodiny španielčiny, ktoré budeme mávať s Mauriciom, ktorý v Cedame tiež učí, tri krát do týždňa. Na prvej hodine sme čítali text od PhD. autora, z čoho sme boli trošku vedľa, ale potom sme už nabehli na španielčinu od základov.

V piatok nám dal náš španielsky el profesor tip na kultúrnu akciu pre mladých, ktorá bola v centre a hlavne bola zadarmo :D. Tak sme sa tam s Dominikom už tradične vybrali pešo, máme kartu na bus, ale volíme radšej zdravý životný štýl a takéto zabíjanie času :P. Akcia to bola dobrá a konala sa na hlavnej ceste, ktorú uzavreli. Boli tam najprv ukážky capoeiry, tanga a taký pouličný štýl. Potom prišli na scénu speváci cumbie, pri pohľade na ktorých som bola presvedčená, že som na diskotéke v telenovele Divoký anjel s Nataliou Oreiro, veď viete, že to mám napozerané, tak viem o čom hovorím :D

Človek nevedel, kde jedna pesnička začala a druhá skončila, išlo o to mať ruky hore a používať v texte slovo cumbia. Ale je to chytľavé o tom potom. A hlavne mali nádhernú choreografiu chlapci :D, Potom vystupovala ďalšia kapela, ktorej meno sa pokúsim v najbližších dňoch zistiť :D a ťahákom celého podujatia mala byť kapela 4 pesos de propina, čo v preklade znamená sprepitné 4 pesos, čo má byť nejaký recesistický názov asi, lebo 4 pesos ozaj nie je veľký peniaz. Ešte predtým než mali vystúpiť sa ale neskutočne rozpršalo, celý dav začal utekať, taká trošku psychózka :D. My sme chvíľu sedeli na zemi pod dáždnikom s chipsami a pivom, ale prišlo nám, že tudy cesta nevede a tiež sme sa zdvihli.

Keď mám voľno, tak vezmem mapu a vydávam sa na cestu mestom. Mám nádej, že raz mapám porozumiem :D a zatiaľ mi to celkom vychádza. Mám totiž mapy dve, keby jedna náhle zlyhala :P

Ináč futbal je to, čo tu hýbe spoločnosťou. Aj deti v Cedame sa urputne a vášnivo hádajú, ktorý futbalový klub je lepší, či miestny Peňarol alebo Nacional. To by ste mali vidieť tie reakcie a zarputilosť s ktorou obhajujú svoj klub, sme sa len neveriaco pozerali :D. Podobalo sa to až miestami na búrlivé parlamentné debaty.
Dnes je nedeľa – voľný to deň. Došlo aj na prianie. Musím povedať, že aj ručné pranie má svoje čaro. Vybrala som sa na strechu nášho domu, kde som na čerstvom vzduchu a s nádherným to výhľadom všetko poprala v čomsi ako v kamennom umývadle. Vďaka múdrym ľuďom za vynález práčky :P

S Dominikom sme sa poobede vybrali na prieskum mesta, typom nasadni do nejakého autubusu a niekam sa odvez. Tu totiž nie sú na zastávkach grafikony, ani zastávky mená nemajú – čo napovedá, že cestovanie môže byť aj zábava a adrenalín zároveň. Odviezli sme sa teda nevedno kam, ale keď sa to už zdalo byť dosť od civilizácie a už bolo vidieť len niečo ako pole, vystúpili sme a snažili sa dostať späť. Do prvého autobusu späť sme nastúpili zle a šofér nás po pár metroch cesty a dorozumievania sa po španielsky vyhodil na cestu, druhý šofér bol už miernejší a povedal, že musíme ísť inou spoločnosťou, ale aspoň nás zviezol na ďalšiu zastávku. A potretie – sme už trafili dobrý autobus a odviezli sa, na nejaké miesto, ktoré však je asi mimo našej mapy. Máme len mapu centra a javí sa, že budeme potrebovať mapu aj s odľahlejšími lokalitami. Našli sme však niečo ako botanickú záhradu a park zároveň, kde poletovali zelené vtáky a my sme si zajedli ešte slovenské sladkosti z našich už sa krátiacich zásob. Cestu domov sme tiež vďakabohu našli a zostávalo už len ísť nakúpiť jedlo na ďalší týždeň.

To by bolo asi vsjo, čo moja duša chcela odovzdať svetu. Hasta luego!

Ako sa to všetko začalo alebo príchod do Južnej Ameriky

Historicky prvý príspevok 5. 9. 2010

Na úvod musím vyzdvihnúť môjho veľmi užitočného kamaráta Jozefka, ktorý sa zaslúžil o vznik tohto blogu. Jozef - klobúk dolu, je radosť ťa poznať :D. Saška vďaka za ponuku asistencie, aj to sa ráta a ako!

Takže oficiality máme za sebou a teraz už k veci.
Spolu s Dominikom - môj spoludobrovoľník zo Slovenska - sme let z Viedne cez Madrid do Montevidea absolvovali bez ujmy na fyzickom a psychickom zdraví. Musím podotknúť, že letisko v Madride - Barajas je obrovské a boli sme viac ako radi, že sme na prestup mali štyri hodiny, čo bolo dosť času, aby sme sa na letisku vysomárili a došli tam kam bolo potrebné.

Montevideo nás privítalo upršaným počasím, našťastie batožina dorazila tiež a trebalo už len nájsť niekoho s tabuľkou kto by na nás čakal - ako z amerického filmu, viem :D
Našťastie sa tam aj takí ľudia vyskytovali a vyzdvihla nás Leticia z organizácie Cedam, v ktorej sa bude odohrávať naša dobrovoľnícka služba, spolu s manželom.

Ešte v ten deň nám ukázali Cedam, zoznámili sme sa s ľuďmi, ktorí tam pracujú a videli sme aj deti, s ktorými budeme robiť. A čo bolo hlavné dostali sme aj najesť, na to myslel už pán Maslow s jeho pyramídou, a musím neskromne podotknúť, že to bol múdry muž.
Išli sme sa aj ubytovať, ja bývam v čomsi ako intráku pre baby - takto na staré kolená po vychodení školy ma to postihlo :D. Som na izbe s tromi babami z Uruguaja, na izbe ktorá nemá okno, čo tu nie je až také netypické. Sľubujem, že keď prídem budem si vážiť ako okná, tak aj radiátory - nemajú tu totiž ani centrálne kúrenie, alebo je to minimálne veľmi ojedinelé. Toľko z mojich vyznaní, čo budem robiť po príchode domov. Dominik býva na inej ubytovni s veľmi šarmantným kocúrom s modrými očami menom Juan - no kto by ho nemiloval? :D Takže po mesiaci možno zmením bydlisko a presťahujem sa za Juanom.

Víkend sme mali voľný, v Cedame sa cez víkend totiž nerobí. V sobotu nás zobrala dcéra Leticie a náš mentor Federico si trochu obzrieť mesto. Vyfasovali sme aj mapu centra, takže teraz skúšam svoje orientačné dovednosti v praxi :D Zakončili sme to koláčovou návštevou u Leticie, ktorá je hrdou majiteľkou dvoch úžasných psov - som zaťažená na zvieratá, čo si budeme hovoriť :D
Saši - Kari je stále moje číslo 1

Dnes je nedeľa, keďže mám mapu, hrdo som si doobeda vybehla do katedrály na omšu, poprechádzala sa po starom meste a vychutnala si, že konečne vyšlo slnko, čo podstatne zlepšuje aj náladu. Poobede sme s Dominikom ešte vybehli na prechádzku, potulky po Montevideu :D, a došli sme až k promenáde ku rieke. Je celkom vtipné sledovať, ako skoro každý človek chodí s maté konvičkou a termoskou pod pazuchou :D, myslíme si, že aj nás to o chvíľu čaká. Nemôžem donekonečne vyťahovať pollitrovú fľašu s vodou a tváriť sa ako Uruguajčanka - myslím, že to by jednoznačne nešlo :D
Na promenáde sedeli ľudia s maté a ostatní sedeli vo svojich autách a sledovali západ slnka ako v autokine :D - bolo to také celkom nááájs

Zajtra začíname v Cedame, takže držte končatiny, svoje, svojich blízkych aj všetky, ktoré máte k dispozícii. Máme mávať aj jazykové kurzy španielčiny - myslím, že sa to viac než zíde. Uruguajská španielčina sa totiž odlišuje od tej, ktorú som sa učila, vo výslovnosti niektorých písmen. Takže na uvedomenie, čo to vlastne chcelo byť povedané potrebujem dlhšíííí čas.
Mávajte sa, myslím na vás. Napadlo mi, že milujeme vás a pomáhame vám, ale to by som už prebrala od vesmírnych ľudí a tým sa už naozaj nechcem pliesť do remesla :D

Adiós - Monička