Ou jé - tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer Lopez

Už mi ten čas letí neuveriteľne rýchlo a začínam rozmýšľať nad tým, že je celkom dosť toho čo mi bude chýbať. Či už sú to ľudia, alebo aktivity, horké maté však ani tak nie :D.

Začala som čítať Mechanický pomaranč, je otázne, či ho stihnem dočítať, ale nenechala som si ujsť Raňajky u Tiffanyho. Dobre, dobre druhý krát, ale myslím, že som schopná vidieť to ešte pár krát. Dorobila som aj poslednú krabičku, zbalila svoje farbičky, temperky a dám ich deťom v škole, nech sa vyžijú aj oni :D.

V židovskej štvrti som objavila kaviareň, tak ma Florencia chtial-nechtiac musela doprevádzať. Táto zima nie je taká upršaná a hrozná ako som čakala a je slnečno, takže subjektívna pohoda je v norme.

V škole dorábam ešte pomôcky – tentoraz časti tela a tváre. S deťmi sme sa na hodine učili z čoho sa skladajú a pri tej príležitosti si ľahli na zem a navzájom sa obkresľovali kriedou, vyzeralo to trochu ako miesto činu.

Na portugalčine nás bolo pár a tak nám učiteľka Marta rozprávala o svojom pobyte na Kube, bola tam za synom, ktorý tam doštudoval medicínu. Sedeli sme v kruhu a potom sme každý mali niečo povedať po portugalsky, čo je celkom výkon. Tak sme plietli v portuňol – z väčšej časti ale po španielsky. Ja som rozpovedala svoj dobrovoľnícky príbeh a cítila sa pri tom ako na terapii, či relácii Pod lampou. Ďalšie témy boli nasledovné: víťazstvo Uruguaya v Copa America 2011, uruguayská diktatúra, či budovanie národnej identity.

Prišlo aj na poslednú hodinu španielčinu, kde sme si vymenili darčeky, Katia ma vyzbrojila jej vyradeným oblečením a potom sme sa bavili o Walterovi, vedúcom penziónu kde bývam. Tento zázračný muž sa snáď vyzná do každej oblasti a má znalosti rôznorodé povedzme. Keď sa napríklad pozrel na fotku, kde sú moji bratranci a my so sestrou za mlada, vyhlásil, že to sú typické slovenské deti, lebo im to vidí v tvári. Na to Katia len vyhlásila, že Waltera skrátka nikto len tak ľahko “nepreští“ a keby mu niekto napríklad povedal, že vie perfektne jazdiť na koni, on na to určite odpovie, že on bol predsa koňom v minulom živote. Katia budúci týždeň odchádza domov do Švajčiarska po dvoch rokoch a je možné, že sa v auguste stretneme na mníchovskom letisku, musím navariť bryndzové halušky (veď v minulom živote som bola predsa pastierom).

Náš škrečok Pepe je neuveriteľný, najmä čo sa týka hluku, ktorý produkuje výhradne v noci, keď ho prepadne chuť zabehať si v kolese. Minule som to už nevydržala a odniesla ho o tretej ráno do učebne, no čo sa na mňa baba z druhej izby, ktorá sa tam učila, nenávistne pozrela. Cez deň ale Pepeho môžem, skúšame čo mu chutí, Yessica mu podhodila jahodu, ja mu dávam keksy a jablká. Na férii som mu kúpila aj hračku, malú fialovú myš, ktorú hneď začal ohrýzať. Zásobila som ho aj tonou potravy – snažím sa umlčať si svedomie, že ho tu nechávam.

V piatok robila Matilde psychologické testy Juanovi a potom prišla do Cedamu exkurzia z lýcea. Zástupkyňa predstavovala všetkých učiteľov a o mne povedala: Toto je Monika, dobrovoľníčka zo Slovenska. Keď prišla takmer nič som jej nerozumela, ale teraz je to už lepšie (to človeku hneď pridá na sebavedomí :P). Potom na mňa začal jeden učiteľ z lýcea hovoriť mixnutou angličtinou s nemčinou, no moje tlačítka na jazyky v hlave zas až tak rýchlo nepracujú.

V piatok večer oslavovala svoju 25tku priateľka učiteľa tanga, tak sme sa vybrali do podniku Lo de Margot, čo je tangeria, ktorú si staršia seňora menom Margot (viete také tie staršie pani, ktoré sú výrazne namaľované a majú príliš veľa bižutérie) zriadila vo svojom dome. Má to tam ale dobrú atmosféru, aj parket so zrkadlami , takže pochvala Margot.
Prišiel aj profesor nášho učiteľa tanga, postarší pán menom Eduardo, ktorý tango učil desať rokov aj v Európe. Poviem vám, tancovať s ním, to je iný level, človek ani nemusí robiť nejaké efektné figúry, len ho nasledovať, ide z neho neuveriteľná istota a vyrovnanosť. Keď sme sa rozprávali, spomenul, že bude spolupracovať na projekte s Jennifer Lopez, ktorá onedlho má prísť aj s Marcom Anthonym do Uruguaya. V rámci show sa Jennifer bude učiť tance rôznych krajín Južnej Ameriky, pričom za Uruguay bol vybraný práve Eduardo, aby ju naučil tango. Wow – tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer :D.

Na oslave boli spolužiaci z hodín tanga, môj exučiteľ salsy, ktorý tiež tancuje prekvapivo tango, chudák som ho pošľapala poriadne. Majiteľka Margot si zatancovala aj salsu a cumbiu, je to žena ako bič.

Ináč už triedim veci, rozdávam čo nebudem brať so sebou a chytá ma panika. V sobotu ma pochytila túžba ešte raz jesť zmrzlinu Cigale, tak som tam dokopala Yessi a Daria. No keďže bolo asi 5 stupňov, nebol to až taký skvostný nápad, ale gurmánske pnutia sa nedajú odignorovať :P.

Dnes som ešte pochodila fériu a kúpila posledné darčeky. Večer ma pravdepodobne čaká ďalšia tangeria, ktorá je v centre mesta s Dionýsiou. Ma chce vidieť tancovať, jej sa to povie, keď jej priateľ je učiteľ tanga :P.
Už netrpezlivo očakávam moje tangové topánky na mieru. V piatok chcem totiž robiť rozlúčkovú prezentáciu pre deti v Cedame a v rámci nej zatancovať tango. Snáď ma deti nevypískajú :P.

Držte palce a končatiny všetky!

O požičanej rybe a škaredých ušiach

Uch, už mi do konca môjho juhoamerického pobytu zostáva len niečo cez dva týždne – mám štres :D. Ešte sa chcem tu v blogu dostatočne vypísať, tak mi to nemajte za zlé :P.

V pondelok som sa inšpirovala receptom z jedného blogu o varení a vrhla sa na prípravu šalátu z avokáda, čiernych olív a cherry paradajok. Sťažovať sa môžem akurát len na nedostatočnú zrelosť avokáda, ale tak na dokonalosť neverím, no. K tomu som si uvarila a vypražila mandiocu a spomínala na Brazíliu.

Vzhliadla som aj film Cat on the hot tin roof s Elizabethkou Taylor. Tieto filmové pondelky v spoločnosti starúšikov a čiernobielych kúskov musím nejako zriadiť aj na Slovensku :P.

Do školy, keď prší, príde málo deťúreniec, preto sme s nimi minule napríklad hrali karty a neučili sa. Hazardné hry ako vyšité. Momentka z obeda s deťmi: Lucero mi hovorí: Páčia sa mi tvoje oči, aj vlasy sa mi páčia, aj peknú mikinu máš, ale tvoje uši – tie sa mi nepáčia a tak som prišla k ďalšiemu komplexu :P.

Keďže svoje dieťa – hamstera Pepeho - onedlho opustím snažím sa mu to vynahradiť teraz. Čistím mu klietku, učím ho po slovensky, okrikujem ho keď v noci behá v kolese a zahŕňam ho ďalšími láskyplnými prejavmi.

V stredu som sa musela vybrať predĺžiť si svoje víza, keďže sa mi práve v ten deň končili a nechcela som riskovať, že by som s tým na letisku mala nejaké ťahanice. Našťastie všetko prebehlo hladko, bezbolestne a bez zbytočných otázok, vivať Beňovský.

V škole chýbali dva kusy učiteliek, tak som s deťmi mala hodinu informatiky – čo znamená didaktické hry, čo najmenej videí, v ktorom sa pária zvieratá (neviem ako sa k tomu tie deti vždy dostanú :P) a do toho sústavné výkriky: Mama mia, ktoré produkuje Joan Manuel ako reakciu na všetky podnety. Malá Melissa mi zaspala na stole, lebo odmietla príklady.

Večer sme s Florenciou išli na koncert latin-jazzu s prvkami candombe, samby... Fascinujúci bol najmä klavírista a dirigent v jednej osobe, ktorý na stoličke nesedel, on poskakoval, premiestňoval sa a hudba mu pulzovala celým telom. Keď niekto robí veci s ozajstným vnútorným zaujatím, je to radosť pozerať. Silný zážitok, ktorý bolo treba zajesť rezňom.

Deti v škole skrátka vedia ako na učiteľov a často sa stáva, že nám “nenápadne“ podstrčia svoje úlohy a my ich za nich urobíme. Tak som týmto malým mrchám obkresľovala mikroskop a hľadala info o Armstrongovi.

Bola som aj na Harryho Pottera predstavte si. Pamätám si, keď som bola na neviem akú čast v kine a zaspala som, lebo to napínavá scéna bola niekedy v “piatej“ hodine filmu. Teraz som sa ale hrdinsky držala a bola pri plnom vedomí a svedomí.

V sobotu som si konečne varila sóju (Boh žehnaj čínskemu obchodu so zdravou výživou). A čo bol zlatý klinec soboty: išli sme na rybačku. Navrhla to Mariana, bývalá spolubývajúca, s tým, že zoženie všetko potrebné a treba si plniť sny, lebo nevie či dožije dozajtra :D. Tak sme sa vybrali aj s Florenciou a po hlavnej obchodnej ulici sme s dvomi udicami boli neprehliadnuteľné.
Vyslúžili sme si poznámky typu: I go fish, alebo Chceme ísť s vami rybárčiť. Mariana sa zúrivo oháňala s udicou a chcela loviť mladých mužov na prechode :D. Keďže sme nemali žiadnu návnadu, vbehla do mäsiarstva a skríkla: Čo máte na rybačku? Dali nám pečeň z kravy a akýsi mozog, ktorý som nedôverčivo niesla vo vedierku na ryby. Tragickejšie však bolo, že ani ja ani Mariana o rybačke nemáme šajn a Florencia je na tom, len o čosi málo lepšie.

Našťastie po našej pravici aj lavici boli dvaja rybári, takže nás ako-tak zasvätili do tajov tejto bohumilej aktivity a naučili sme sa nahadzovať udici (dobre, dobre – raz sa mi to podarilo, to už môžem tvrdiť, že to viem, nie?). Keďže ryby akosi nebrali, ujo od vedľa nám požičal svoju rybu na nafotenie “dôveryhodných“ záberov z rybačky. Hlavne, že sme pobavili ľudí na ramble, keď už nič.

V nedeľu prišiel ďalší prelomový okamih a to predávanie na férii. Florencia nakúpila v židovskej štvrti spodné prádlo za veľkoobchodné ceny a chcela to predať. Keďže ja mám nejaké veci, ktoré si nebudem brať so sebou, rozhodli sme sa vyjsť s kožou na trh. Nič moc sme nepredali. Vysvetľujeme si to takto:

1. Boli sme v blbej uličke
2. Je koniec mesiaca, tržby nejdú
3. Vesmír nám nebol naklonený

V nedeľu sa hral finálový zápas Copa America 2011, Uruguay proti Paraguayu. No vyhrali sme my, nebudem vás napínať. Skvelý zápas a potom búrlivé oslavy na hlavnej ulici, neskôr prišli aj samotní hráči. My s Katiou sme ale mali kúpené lístky na operu Eugen Onegin, takže som si s Forlánom nemohla padnúť do náručia (snáď niekedy inokedy). Aspoň sme si na ich zdravie vypili gintonic.
Pred začatím opery, sme si pripomenuli víťazstvo šuhajov a zaspievali z plného hrdla hymnu a potom už na scénu vybehol Onegin a ja som natŕčala uši, aby som niečo z ruštiny zachytila (potrebujem oprášiť a zreparovať svoje pozostalé poznatky). Opera bola ináč výborná, scéna, kostými, všetko veľký lajk (i keď ja som na činohru viac). Katia mi priniesla aj svoj domáci chlieb, tak ma takto udržuje pri živote :D.

Nech žije uruguayský futbal – Hipp hip hurá!

Pepe vitaj do rodiny - alebo trp Jozef Mak (Pepe) škrečok milión

Milí-zlatí opäť sa hlásim. V pondelok sa išlo po prázdninách konečne smer Schule. Deti – bez komentára – neuveriteľné ako vždy. Dostala som nové kresbičky a čítali sme s Blankou v knižnici rozprávkovú knihu. Deti začali s tým, že aj žiačka- niňa Monika musí čítať tiež, tak bol trochu Hviezdoslavov Kubín.

Deti majú stále problémy s mojím zaradením – pre niektoré som učiteľka (maestra), praktikantka, pre iné spolužiačka :D (najmä malé dievčatká vo veku 6, 7 rokov sa na mňa upli a okrem toho, že ma volajú mama, si so mnou robia čo chcú – nemám pevnú vôľu – treba na tom popracovať :D). Vyrábali sme nástenku s meteorologickými symbolmi a bábky z papiera (Mateo sa činil a vytvoril statného stolára menom Alejandro), tak som sa umelecky vytvorila opäť.

Večer sme s Yessi a Florenciou išli na film od Hitchcocka –Rear window s Grace Kely. Ok, nebolo to veľmi scary, ale Grace mala kráááááásne šaty.

Na portugalčine sme mali hosťa – profesora histórie s japonskými koreňmi zo Sao Paula – ktorý mal prezentáciu o brazílskych prezidentoch a rôznych režimoch a prepájal to so vznikom hudobných štýlov s ukážkami pesničiek. Spomenul aj prelomový rok 1968 a Československo, načo na mňa učiteľka Marta sprisahanecky žmurkla a spýtala sa, či je to ozaj tak. Počasie sa zdá byť skôr jarné ako zimné, takže už netreba tri páry ponožiek a dvoje legíny, I like it.

V stredu sa v divadle Solis odohrávalo finále šampionátu v tangu, pričom bol pozvaný aj Orchester rioplatense fusion, ktorý tvorili hudobníci z Buenos Aires a Montevidea. S Dionýsiou sme sedeli na balkóne a zúrivo fotili a natáčali videá. Súťažilo sa v tangu salon a tangu escenario a čo čert nechcel, druhú kategóriu vyhral majiteľ lokálu, kde mávame hodiny tanga, Gustavo. Hip hip hurá pre neho.

Južná Amerika, Montevideo teda určite, žije teraz zápasmi Copa America Argentina 2011. Uruguay porazil Argentínu, čo vyvolalo nevídanú radosť a všeobecnú spokojnosť. Aj s deťmi v škole sme robili powerpointovú prezentáciu o všetkých zúčastnených krajinách, hľadali vlajky a podobne.

V národnej knižnici som sa vrhla na prípadovú štúdiu o schizofrénii a snáď na sebe nezačnem objavovať príznaky :D. Na tangu sme sa naučili novú efektnú otočku, pri ktorej žena vykopne jednu nohu do vzduchu a švihne ju medzi nohy partnera, je to pôsobivé poviem vám :D.

Spomínané nice počasie sa skazilo v piatok keď ma zlialo po ceste do školy, pršalo celý deň, ako je to tu už zvykom, ale na to sú predsa gumáky. Večer sme s Dionýsiou investigovali novú kaviareň a pojedli horúcu čokoládu a empanády.

Čo by to bol za blogový príspevok bez víkendového menu? :D Takže ňoki s baklažánom a cherry paradajkami s mäskom. V poslednej dobe (keďže môj pobyt sa nehoráznou rýchlosťou blíži ku koncu) zháňam darčeky ako zúrivá nemecká doga (dobre, stáva sa, že nezabúdam ani na seba, veď je treba mať sa rád).

Tak som sa v rámci svojej sebalásky vybrala do tango obchodu, kde som strávila asi hodinu v družnej debate so šesťdesiatnikom Alejandrom, ktorý podľahol vášni menom tango a pomáha svojej dcére psychologičke a učiteľke tanga viesť tento mini obchodík. Išla som sa tam informovať na topánky s nižším opätkom, či by sa pre mňa našli. Ja totiž ako jediná tancujem v číňanoch a tango má veru iný šmrnc, keď má človek opätky ( v ktorých mimochodom vôbec neviem kráčať, ale to sa poddá).
Dala som si teda vyrobiť topánky na mieru, pričom pri obkresľovaní mojich šliap sa ma snažil Alejandro oklamať tým, že vôbec nemám až také obrovské nohy. Som na moje budúce červeno-čierne (farebnú kombináciu som si zvolila na motívy románu od Stendhala Červený a čierny :D)topánky neskutočne zvedavá a to ma zároveň aj núti pokračovať v tangu aj na rodnej hrudi, verím, že vyjde.

Po tom ako sme prebrali všetky Alejandrové zamestnania, tému ako ženám pristanú topánky na opätkoch (o tom osobne veľa neviem – som prívrženec balerínok, prípadne topánok skoro bez podrážky, aby som nekonkurovala Eiffelovej veži) a komplimente, že som milšia ako jeho vnučka som pokračovala v nákupoch. Rodina – teš sa na paradajkovú marmeládu s orechami(snáď ma s ňou nevyšmaria :P).

Včerajšiu nedeľu sme strávili inšpekciou na férii spolu s Yessi a Dáriom. Kúpili sme možné aj menej možné, škrečka Pepeho (podľa prezidenta José Pepe Mujicu), korene mandioci, avokádo – skrátka po čom nám srdce pišťalo. Spoločne sme si navarili obed – fuzzion ravioly vs ňoky a ako dezert ovocný šalát.

Ked som sa Pepeho snažila premiestniť z plastovej fľaše do jeho nového príbytku, spadol mi na zem beťár. Keďže je to ešte len škrečkovské baby, som rada, že to prežil bez následkov. Dorazila ho však Yessi, ktorá po tom, ako dala Pepemu vodu a semiačka, ho neľútostne pricvikla konštrukciou klietku. Pepe je teraz jedinec s traumou a skrýva sa v odľahlom kúte klietky, aby na nás radšej nevidel. Želám mu šťastný život (či aj dlhý to je otázne).

Večer sme s Fiorellou videli dokument o portugalskom spisovateľovi a zároveň nositeľovi Nobelovej ceny – José Saramagovi a tento zážitok zajedli v mekáči, kde som Fiorelle farbisto opisovala svoje pracovné skúsenosti z mekáčovských čias.
Dnes – v pondelok tu máme štátny sviatok – Deň konštitúcie – takže máme leháro.

Pozdravy, vzdušné bozky a objatia :D

O rezni bez uhorky a mačke hrajúcej na bendžo

Moje zimné prázdniny skončili. Tragická správa veru. Zajtra aktovka na chrbát a do školy. Poďme sa pozrieť na prehľad udalostí tohto týždňa.

Kukla som film Bringing up baby s Katharinou Hepburn a Gary Grantom. Celý film som bola v očakávaní, kedy sa na scéne vyskytne Audrey Hepburn (som si ich totiž pomýlila). Ale nakoniec som prišla na to, že Katharina a Audrey sú dve odlišné osoby. Inteligencii sa medze skrátka nekladú.

Z mojich nákupov je nutné spomenúť moju krásnu novú ohrievaciu fľašu, ktorá sa stala mojim verným spoločníkom. Na portugalčine sme dopozerali video o regiónoch Brazílie. Zaujalo ma, že Salvador (hlavné mesto regiónu Bahia, kde by sa teda oplatilo ísť :D) má 365 kostolov, na každý deň jeden. My v Uruguayi máme candombe, oni svoju verziu candomblé. Mimochodom náš učiteľ candombe sa zvykne podpisovať Lolito (namiesto Pablito :D – to len tak pomimo). Ďalšia zaujímavá vec, hlavné mesto Brazílie – Brasília bolo postavené za rekordných 41 mesiacov. Brazília je krajina, ktorá ma rozhodne neprestane fascinovať, lebo je nádherne rozmanitá. To mi ale nezabránilo počas pozerania videa chvíľami zaspať (to viete, toľko rozmanitosti, má občas aj uspávacie účinky :P).

Ináč som tu na ulici videla objímačov – Hugs free, v miestnej verzii Abrazos gratis. Ľudia ich tak nedôverčivo obchádzali, ale tak robia dobrú vec.

Tieto uruguayské autobusy vždy človeka príjemne prekvapia. Vo štvrtok ráno sme hľadali usb kľúč Florencie, ktorá ho zabudla v internetovej kaviarni a potom som v zhone nastúpila na bus s ceduľou Staré mesto. No nebolo to pôvodných cca 15 minúť, ale asi 35 minúť, keďže autobus sa tváril ako vyhliadkový a prechádzal cez celééé mesto. Vďaka tomu, som meškala na španielčinu. Ale Katia má pochopenie a odpísala mi, že sa nič nedeje a že má aspoň čas hrať so svojou mačkou na bendžo (niekedy sa pýtam v akej dofrasa absurdnej dráme sa práve nachádzam :D). Chystáme sa s Katiou na operu Eugen Onegin, ako pravá európska buržoázia využívajúca všetky výdobytky miestnej kultúry (Katia je totiž zo Švajčiarska).

Najbližšie asi plánujem ísť do nejakej severskej európskej krajiny, aby som nepútala toľko pozornosti. Toľko pokrikov, komentárov na ulici a ponúk mi už netreba. Plánujem si urobiť čiapku s otvormi na dýchanie a chodiť po kanáloch :D.
V piatok som v národnej knižnici dočítala knihu o tangu a s Florenciou sme išli kúpiť lístky na nedeľné divadlo. Kým sme čakali na tetu v pokladni hrali sme slovné hry na zabitie času (to mi zostalo asi zo stromáckych čias :P). V hre vymysli čo najviac slov na určité písmeno som jednoznačne vyhrala, čo svedčí o gigantickosti mojej slovnej uruguayskej zásoby :P. Zajedli sme to ricotovým koláčom s hrozienkami (nápadne mi pripomínal domov i keď Florencia na neho hľadela s nedôverou – to je tá uruguayská konzervatívnosť :P). Posledné dni sú slnečné a takmer jarné, takže radosť žiť.

V piatok večer sme išli s Dionýsiou a mamou jej priateľa pozerať futbalový zápas Chile – Uruguay do jedného z barov. Spomínaná mama je Chilanka, ostatní ukrutne fandili Uruguayu a ja som na ihrisku hľadala Forlána (ktorý je mimochodom čerstvo rozídený, na veľkú radosť národa, pretože chodil s Argentínčankou a vzťahy medzi týmito dvomi krajinami sú na hrane).

V sobotu ráno som napiekla palacinky, i keď na panvici, ktorá stratila svoj glanc a teflón to nie je bohviečo. Popritom sa mi do toho veselo montovala Yessica a náš pán a vládca, ktorý sa vynoril boh vie odkiaľ a začal mi pretáčať môj výtvor. Tak som ho poslala kade-ľahšie s tým, že hohooo, ale takto pracovať nemienim. Niekedy majú Uruguayčania preveľkú potrebu pomôcť a prísť s tisícerými radami, nie vždy to však padne na úrodnú pôdu.

Poobede sme ešte išli do Mercado del Puerto, čo je trh v prístave a dať si fainu a národné jedlo: Milanesa en pan, čo je rezeň v chlebe (a dokonca bez kyslej uhorky, tss). Večer Florencia upiekla koláč a pozreli sme si film Huerfana, o mentálnej narušenej dievčici, ktorá chcela vyzabíjať celú rodinu, ktorá si ju adoptovala- sobotná idylka.

Dnes je slnečná nedeľa, fériu sme už obišli, mám novú kabelku :D a večer trochu divadelnej kultúry.

Žite čestne a statočne! :D

Ako prišla veľká zima a kocúrovi na bidete

A je tu júl. Dopočula som sa, že najchladnejší mesiac čo ma tutok čaká. Takže vamos arriba! Spolubývajúca Yessica prišla s nápadom ušiť povedzme, že vak, ktorý sme naplnili ryžou (môžu byť aj strukoviny, či hocičo čo zásoby dajú). Pred spaním stačí zohriať v mikrovlnke a máte teplo. Veľmi praktická vec.

Cez týždeň mali deti prázdniny, tak som bola v škole len vo štvrtok a piatok. Budúci týždeň sa škola zatvára. Takže relax veľký.

Na španielčine sme si s Katiou vymenili filmy, dokumenty a hudbu, dostala som sa aj k tangovej hudbe. Bohu vďaka za Katiu a za „intelektuálnu saturáciu“, ktorú mi poskytuje. Na nezaplatenie. Rio de la Plata má teraz farbu kávy s mliekom, s vlnami a ďalšími špeciálnymi efektami. Ja pokračujem v zháňaní darčekov a tak som sa minule pristavila pri tete, ktorá predáva odznaky, zrkadielka, zápisníky a iné krásne veci a padol mi do oka jeden zápisník. Nemala som ale peniaze, tak jej vravím, nech mi ho odloží. Ona, že nech nerobím fóry a nech si ho vezmem hneď. Snažila som sa ju presvedčiť, že to sa tak nerobí. Ale ona trvala na tom, že áno :D. Niekedy vás ľudia skrátka prekvapia aj v pozitívnom smere.

Náš šialený pán a vládca konečne vymenil zámku na vchodových asi 4-metrových dverách, ktoré sú ťažké ako fras a nikdy nešli otvoriť. Na začiatku tvrdil, že to treba len taký malý trik, že dvere pritiahneš a je to. Pravdou však bolo, že každý jeden dverami mykal a niekedy som bola odkázaná poprosiť niekoho nech mi príde otvoriť, či zamknúť. Teraz je ale už všetko v najlepšom poriadku. Len ten kocúrisko Juan vymňaukáva ako blázon, je mu zima tipujem. Stále má pocit, že mu to tu celé patrí. Sedí na stoličke za stolom a pozoruje ľudí ako jedia, stretnete ho špacírovať sa na streche, keď idete povešať prádlo a niekedy na neho natrafíte ako sedí na bidete, keď vojdete do kúpeľne.

Kukla som aj film Gilda s Ritou Hayworth, na týchto klasikách som vždy obklopená starúšikmi, ale to len dotvára atmosféru :D.

Na portugalčine sme si na hodine urobili takú kvázi oslavu sv. Jána. Učiteľka doniesla pukance, arašídy a limo a pozerali sme dokument o regiónoch Brazílie. To je neuveriteľné, ale juh Brazílie to je druhé Nemecko vyzerá to tak. Okrem iného tam žije veľa Poliakov, Ukrajincov a Talianov. Ale konajú sa tam pivné slávnosti, dodržiavajú tradície aj jazyk, plus architektúra.

Začali sme mávať hodiny tanga dva krát do týždňa, takže očakávam rapídne zlepšenie :D. Maicol vyhlásil, že tancujem ako beštia (skúsim to brať pozitívne pravdaže). Konečne bol aj vyrovnaný počet žien a mužov a zdá sa mi, že v krokoch už nadobúdam istotu, tak toľko z osobných úspechov.

Po dlhej dobe som bola aj v telocvični. Cvičili sme v pároch a keďže som došla neskoro, ušiel sa mi jeden starší pán, ktorý ale niektoré cviky zvládal lepšie než ja, takže z hodiny som odchádzala s komplexami :D.

Vo štvrtok sme v škole upravovali nástenky, stavali stavebnice a malá Leti mi nakreslila asi desať výkresov. Spolubývajúci Dario sa odsťahoval do centra. Tak sme to boli spolu s Yessicou a Florenciou zapiť na námestí.

V piatok robila Matilde novým deťom psychologické testy, tak som sa prizerala a študovala si ich posudky. Tfuj a plný tanier polenty som musela zjesť, to je nefér. Aby som si vylepšila chuť pozvala som baby večer na pizzu.

Sobotný večer sme strávili s Yessi s pukancami a filmom Diablov hrob (hej, bol to taký prepadák, ako aj názov hovorí). V nedeľu féria – podarilo sa mi uloviť skvelý opasok a blúzku. Nádhernosti, veľmi sa teším. Večer idem do divadla na trojhodinového Shakespeara, verím, že mi hlava neodkvecne.

Buďte bdelí a šťastní :D!