V Cedame mame ďalšieho nového chlapčúra, volá sa Juan Ignacio a nemá problémy so začlenením. Deti ho privítali zoradením sa do rady a predvedením uruguayskej hymny (pozn. z vlastnej iniciatívy). Malý Juan sa sťažuje, že jedlo na obed je studené, všetkých ohlušuje svojimi výkrikmi a rád sa púšťa do škriepok :P (mala som potrebu to slovo použiť, no).
V pondelok sme mali vychádzku do miestnej knižnice, kde deťom teta rozprávkárka hovorila o prednostiach kníh (nič to, že deti ju atakovali svojou láskou k počítačom a televízii) a porozprávala im príbeh o čarodejnici Violete, ktorá sa zmenšovala vždy keď pršalo a lietala na bagete. S Mateom sme viedli rozhovor na tému, či sa nebo dá ochutnať, lebo mi tvrdil, že keď som letela lietadlom, že som určite už musela nebo ochutnať a keď som tak ešte doteraz nespravila, mám nabudúce rozbiť okno :D. To budú mať zo mňa letušky isto radosť.
Kukla som si aj čierno-bielu klasiku Sunset Boulevard s Gloriou Swanson, ktorá hrala bývalú hviezdu nemého filmu, neschopnú zmieriť sa s faktom, že jej sláva už dávno pominula.
Počasie tu už je na čiapku, rukavice a tri páry ponožiek v topánkach. Ale nič to za to. Nesťažujem sa, aby som neprivolala veľké dažde :P.
Vo štvrtok tu bol deň knihy. Ranné deti pripravili predstavenie – modernú verziu Pinocchia a tie poobedné upravili príbeh Popolušky. V škole sme pre deti pripravili aj múzeum rozprávok, v ktorom boli kostými Snehulienky, Popolušky, či Sirény. Do niektorých sa deti aj navliekli. S Rosario sme vyrábali figúrky z papiera, ktoré deti mali zaodievať a s Matilde mali deti šiť, našťastie tupou ihlou, lebo by istotne prišlo k stratám na životoch.
Maicol (učiteľ tanga) si stále myslí, že som robila balet, neviem, kde na tú scestnú informáciu prišiel, ale bavím sa na tom. Pochválil ma, že mám „ľahkosť naučiť sa nové kroky a figúry“, len sa musím do tanga ponoriť telom aj dušou (to je ako od Rosamundy Pilcherovej, pardón :D).
Na španielčine sme prekladali salsový text pesničky Piraňa, ktorý pojednáva o žene, ktorá je dravá ako piraňa a jej mama hovorí, že sa neumýva a preto má na sebe pavučiny. Musím sa začať častejšie umývať, aby sa mi také čosi nestalo.
V sobotu som si napiekla palacinky a vybrala sa do mesta na nákupy (moja preferovaná činnosť :D). Poobede som si pozrela film Postřižiny, tá Vašáryová teda mala vlasiská riadne – čistá závisť z mojej strany.
Nedeľa je zasľúbená férii ako inak, vybehla som na tú našu, kde som si kúpila handmade krásny červený náhrdelník. Poobede ma Katia vzala na fériu vo štvrti Piedras blancas, ktorá je enormná a ponúka najmä kradnuté veci. Niečo typu blšák, kde sa dá kúpiť všeličo a za dobrú cenu. Mňa fascinuje, že Uruguajčania sú schopní predávať aj tri cesnaky a dva citróny napríklad, alebo štyri balenia syra, je v tom silná mágia veru. Obzvlášť sa mi páčil jeden stánok v ktorom pán predával, pár žiletiek, pri nich cesnaky a baterky – tomu sa už hovorí rôznorodosť.
Ak by ste si chceli urobiť predstavu o lifestyle mladých Uruguajčanov, pozrite si film 25 watts.
Ako som si tak čítala cestopis z Moldavska naďabila som na nasledovné:
„Na králův pohřeb v roce 1998 přijelo patnáct tisíc hostů ze všech koutů Evropy. Možná i neradno zahrávat si s komunitou okolo nového krále Arthura Carariho. Vždyť už jeho otec Mircea Carari byl tak trochu podivín a nechal se po své smrti zpopelnit i s osobním počítačem, faxem a mobilním telefonem. Údajně kvůli komunikaci ze záhrobí. Svérázný král odpočívá v mramorové hrobce vybavené barem, naplněným hádejte čím? Vodkou!“ (no a to som zvedavá, aké spojenie nadviaže s tým spopolneným telefónom :D).
Zostáva mi zaželať - dobré spojenie pre všetkých!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára