Uch, už mi do konca môjho juhoamerického pobytu zostáva len niečo cez dva týždne – mám štres :D. Ešte sa chcem tu v blogu dostatočne vypísať, tak mi to nemajte za zlé :P.
V pondelok som sa inšpirovala receptom z jedného blogu o varení a vrhla sa na prípravu šalátu z avokáda, čiernych olív a cherry paradajok. Sťažovať sa môžem akurát len na nedostatočnú zrelosť avokáda, ale tak na dokonalosť neverím, no. K tomu som si uvarila a vypražila mandiocu a spomínala na Brazíliu.
Vzhliadla som aj film Cat on the hot tin roof s Elizabethkou Taylor. Tieto filmové pondelky v spoločnosti starúšikov a čiernobielych kúskov musím nejako zriadiť aj na Slovensku :P.
Do školy, keď prší, príde málo deťúreniec, preto sme s nimi minule napríklad hrali karty a neučili sa. Hazardné hry ako vyšité. Momentka z obeda s deťmi: Lucero mi hovorí: Páčia sa mi tvoje oči, aj vlasy sa mi páčia, aj peknú mikinu máš, ale tvoje uši – tie sa mi nepáčia a tak som prišla k ďalšiemu komplexu :P.
Keďže svoje dieťa – hamstera Pepeho - onedlho opustím snažím sa mu to vynahradiť teraz. Čistím mu klietku, učím ho po slovensky, okrikujem ho keď v noci behá v kolese a zahŕňam ho ďalšími láskyplnými prejavmi.
V stredu som sa musela vybrať predĺžiť si svoje víza, keďže sa mi práve v ten deň končili a nechcela som riskovať, že by som s tým na letisku mala nejaké ťahanice. Našťastie všetko prebehlo hladko, bezbolestne a bez zbytočných otázok, vivať Beňovský.
V škole chýbali dva kusy učiteliek, tak som s deťmi mala hodinu informatiky – čo znamená didaktické hry, čo najmenej videí, v ktorom sa pária zvieratá (neviem ako sa k tomu tie deti vždy dostanú :P) a do toho sústavné výkriky: Mama mia, ktoré produkuje Joan Manuel ako reakciu na všetky podnety. Malá Melissa mi zaspala na stole, lebo odmietla príklady.
Večer sme s Florenciou išli na koncert latin-jazzu s prvkami candombe, samby... Fascinujúci bol najmä klavírista a dirigent v jednej osobe, ktorý na stoličke nesedel, on poskakoval, premiestňoval sa a hudba mu pulzovala celým telom. Keď niekto robí veci s ozajstným vnútorným zaujatím, je to radosť pozerať. Silný zážitok, ktorý bolo treba zajesť rezňom.
Deti v škole skrátka vedia ako na učiteľov a často sa stáva, že nám “nenápadne“ podstrčia svoje úlohy a my ich za nich urobíme. Tak som týmto malým mrchám obkresľovala mikroskop a hľadala info o Armstrongovi.
Bola som aj na Harryho Pottera predstavte si. Pamätám si, keď som bola na neviem akú čast v kine a zaspala som, lebo to napínavá scéna bola niekedy v “piatej“ hodine filmu. Teraz som sa ale hrdinsky držala a bola pri plnom vedomí a svedomí.
V sobotu som si konečne varila sóju (Boh žehnaj čínskemu obchodu so zdravou výživou). A čo bol zlatý klinec soboty: išli sme na rybačku. Navrhla to Mariana, bývalá spolubývajúca, s tým, že zoženie všetko potrebné a treba si plniť sny, lebo nevie či dožije dozajtra :D. Tak sme sa vybrali aj s Florenciou a po hlavnej obchodnej ulici sme s dvomi udicami boli neprehliadnuteľné.
Vyslúžili sme si poznámky typu: I go fish, alebo Chceme ísť s vami rybárčiť. Mariana sa zúrivo oháňala s udicou a chcela loviť mladých mužov na prechode :D. Keďže sme nemali žiadnu návnadu, vbehla do mäsiarstva a skríkla: Čo máte na rybačku? Dali nám pečeň z kravy a akýsi mozog, ktorý som nedôverčivo niesla vo vedierku na ryby. Tragickejšie však bolo, že ani ja ani Mariana o rybačke nemáme šajn a Florencia je na tom, len o čosi málo lepšie.
Našťastie po našej pravici aj lavici boli dvaja rybári, takže nás ako-tak zasvätili do tajov tejto bohumilej aktivity a naučili sme sa nahadzovať udici (dobre, dobre – raz sa mi to podarilo, to už môžem tvrdiť, že to viem, nie?). Keďže ryby akosi nebrali, ujo od vedľa nám požičal svoju rybu na nafotenie “dôveryhodných“ záberov z rybačky. Hlavne, že sme pobavili ľudí na ramble, keď už nič.
V nedeľu prišiel ďalší prelomový okamih a to predávanie na férii. Florencia nakúpila v židovskej štvrti spodné prádlo za veľkoobchodné ceny a chcela to predať. Keďže ja mám nejaké veci, ktoré si nebudem brať so sebou, rozhodli sme sa vyjsť s kožou na trh. Nič moc sme nepredali. Vysvetľujeme si to takto:
1. Boli sme v blbej uličke
2. Je koniec mesiaca, tržby nejdú
3. Vesmír nám nebol naklonený
V nedeľu sa hral finálový zápas Copa America 2011, Uruguay proti Paraguayu. No vyhrali sme my, nebudem vás napínať. Skvelý zápas a potom búrlivé oslavy na hlavnej ulici, neskôr prišli aj samotní hráči. My s Katiou sme ale mali kúpené lístky na operu Eugen Onegin, takže som si s Forlánom nemohla padnúť do náručia (snáď niekedy inokedy). Aspoň sme si na ich zdravie vypili gintonic.
Pred začatím opery, sme si pripomenuli víťazstvo šuhajov a zaspievali z plného hrdla hymnu a potom už na scénu vybehol Onegin a ja som natŕčala uši, aby som niečo z ruštiny zachytila (potrebujem oprášiť a zreparovať svoje pozostalé poznatky). Opera bola ináč výborná, scéna, kostými, všetko veľký lajk (i keď ja som na činohru viac). Katia mi priniesla aj svoj domáci chlieb, tak ma takto udržuje pri živote :D.
Nech žije uruguayský futbal – Hipp hip hurá!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára