A je to tu, začal sa cyklus čierno-bielych filmov z dôb dosť dávno minulých. V pondelok som si pozrela Wittnes for the prosecution s Marlene Dietrich. No skrátka ikona – čo vám budem klamať. Tie filmy majú čosi do seba, takú tú gráciu a prudké dramatično, to v kombinácii so skvelo padnúcim čiernym kostýmom hlavnej hrdinky a nožom zapichnutým do brucha za neveru – vytvára čosi magické. Ja som sa tam rozložila ako doma, vytiahla arašidy a čokoládu a ponorila sa do deja.
Deti ma v Cedame uštvávajú veru, už ani behať nestíham tak ako kedysi a Florencia so mnou robila rozhovor, čo mala za úlohu v druhej škole. Išlo o tému imigrantov. Ukázala som jej na mape z roku 86 ako sem priletela až do tejto fantastičnej krajiny, nič to za to, že tam bolo naznačené ešte Československo. Nakoniec mi hovorila, že moje odpovede zaznamenali úspech, ale že učiteľka jej vysvetlila, že ja nie som imigrant ale sťahovavý vták, ktorý tu prišiel v zime a na ďalšiu zimu odchádza. No to viete – uruguayské školstvo ponúka všelijaké vysvetlenia :D.
Deti mi neustále kladú rôzne otázky, či máme u nás Coca-Colu a či tu vodu, ktorú som práve pila, som si priniesla zo Slovenska (no keby hej – tak ju tak už tak veselo isto nepijem).
Na portugalčine sme opisovali fotky rodín a pobavila ma špeciálne jedno foto s takým malým dieťaťom, ktoré mama drží štýlom mačka prenáša mladé alebo vráť toho králika spať do klietky a dieťa má pritom ten odovzdaný výraz – hovoriaci - dej sa čo dej, snáď nastanú aj lepšie časy.
Na španielčine ma Katia začala pripravovať na certifikát, ktorý by som si chcela u nás po návrate spraviť, ak mi bude vesmír a všetci svätí naklonení. Na začiatku to vyzeralo, že ani najnižší level nespravím, ale potom som začala napredovať :P. Pokračujeme aj v čítaní knihy od Leily Macor, ktorá má názov Lamentablemente estamos bien – Bohužiaľ sa máme dobre. Názov vyjadruje akýsi postoj Uruguajčanov, ktorí akoby cítili vinu za to, že sa majú dobre. A preto, divoko obhajujú a argumentujú, či už nákup nových topánok, alebo dovolenky. Najviac sa to vraj prejavuje pri dávaní darčekov, keď nastáva rituál medzi darujúcim a obdarovaným. Také to: Snáď sa ti to bude páčiť. Ak nie môžeš to vymeniť... U žien to vraj trvá dlhšie ako u mužov, tí okolo toho toľko nekecajú.
V národnej knižnici som sa najnovšie začítala do Bukowského. Treba mať prehľad no.
Vo štvrtok sme s deťmi absolvovali vychádzku do továrne Conaprole, čo je spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Továreň je dosť od ruky, asi hodinu autobusom od školy pri diaľnici. Deti cestou ujúkali, bavili ďalších spolucestujúcich a keď sme prechádzali takou poľnohospodárskou oblasťou, ktorá bola dosť cítiť :D, začali deti výskať, vykrikovať, že taký smrad nevydržia, zúrivo začali zatvárať okná a učiteľky sa tvárili, že tie deti k nim predsa vôbec nepatria.
Pri vstupu do továrne sme si povinne nasadili biele helmy s logom Conaprole a popozerali sme ako to vyzerá s výrobou zmrzliny, jogurtov a mlieka. Potom nám pustili prekrásne propagačné video, kde sa okrem iného spomínalo, že exportujú do 60 krajín sveta, aj do Poľska a Francúzska napríklad. Deti sa stále dopytovali či aj na Slovensko, ale to žiaľ nie.
Potešili nás aj darčekovými taškami s produktmi, ktoré deti začali konzumovať už pri ceste spať idúc popri diaľnici. Hlad je sviňa, no.
Na tangu sa Maicol rozohnil, že od nás očakáva, aby sme pri tanci ukázali aj náš charakter. Tak keď som s ním tancovala a pomýlila sa, zhodila som to na skutočnosť, že taký je môj charakter predsa :P.
V piatok som viedla dve hodiny s deťmi a mozaikovali sme holubice mieru. Deti lepili a maľovali ako o život, ale potom keď už bolo toho mieru akosi priveľa sa začali ohadzovať štupľami od fliaš, takže som vyhlásila stav ohrozenia. Kryla som sa ako mi sily stačili a dobrá správa – výsledok: Nikto sa nezranil, bordel neuveriteľný. Byť pedagógom je sakra ťažké. Okrem toho si malý Mateo zabudol zobrať lieky, takže bol akýsi nesvoj a nervózny a ja som ho naháňala po celom dvore, lebo nechcel obsedieť.
Večer prišiel na cvičenie konečne ten starý tréner, z ktorého len tak sála radosť z pohybu, ktorá je prudko nákazlivá. Pridal opäť svoje šialené choreografie, na mňa už tradične pokrikoval po anglicky (nič to, že tu som už nejakých deväť mesiacov, cudzincom skrátka zostávate aj keď si na hlavu natiahnete igelitku :D). Na záver ako bonus vždy dá latino freestyle, ktorý dá vždy zabrať najmä bránici.
Čo by to bola za sobota, keby sa človek neprešiel po ulici Tristan Narvaja v krásne slnečné ráno, keď listy padajú zo stromov a ľudia sú ešte našťastie zalezení vo svojich príbytkoch. Radosť žiť.
Mariana – bývalá spolubývajúca z penziónu – ma poobede vzala na motorke do zábavného parku. Ja som tým motorkám neprišla na chuť, nie sú mi sympatické a keďže vydávajú strááášny hluk mám ich na svojom zozname nepriateľov. Cestu som ale prežila v zdraví, v rukaviciach a prilbou na hlave a keďže Mariana má kontakty, kolotočovali sme sa zadarmo. A to hneď na piatich rôznych kolotočoch. Môj žalúdok bol už totálne prevrátený naruby, nohy dotlčené od nárazov v tých malých autách hnusných, čo sa otlkávate navzájom, adrenalín zvýšený. Pre mňa už snáď je len Ruské kolo, ktoré sa pomaly šinie a kľudne aj dôchodcu by som tam posadila.
Večer sme sa so spolužiačkou z portugalčiny s prudko juhoamerickým menom Fiorella :D zašli kuknúť na dokument o brazílskej speváčke samby – Maria Bethânia. Tento filmový klub sa nachádza v luxusnej štvrti Pocitos, kde to máte na skok ku pláži. Tam by sa bývalo jedna radosť :D. Maria Bethânia je už pani v rokoch, ale tak precítene a oduševnene spieva, že sa to nedá opísať. Ešte raz – milujem sambu! Dokument sa volal Hudba a parfum, ako niečo čo má veľa spoločného, je prchavé, vyjadruje pôžitok a silné emócie.
Nedeľa – Feria Tristan Narvaja – rutina, viem :D. zašla som si do čínskeho obchodu kúpiť tofu na obed a vyzeralo to asi takto:
Hovorí Slovenka Číňanovi: 150 gramov tofu (to viete, šetrím, aby som mala na kabelky :P).
Číňan: No to je zložité, ako vám to dám. 160 – môže byť? Jete málo.
Slovenka: To viete, ja som zo Slovenka.
Čiňan: My v Číne sme prežili veľa vojen a ľudia sa počas vojny udržovali pri živote tým, že mali denný príjem 70 gramov sóje.
Slovenka: My na Slovensku jeme viac zemiakov a kapustu :D. Majte sa.
Tak sme si pokonverzovali no. A ešte mi aj zvýšilo na kabelku, na ktorú som sa lačne vrhla. Tu totiž recyklujú staré kabelky a premaľujú ich, alebo prešijú. No nekúp to.
Veľa slnka v duši a dobrého jedla na tanieri!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára