V pondelok sme sa v ranných hodinách navrátili z Buenos Aires na našu náhradnú domovskú hrudu. V škole pokračujú horlivé nácviky pesničiek na záverečnú fiestu a dokonca si pribrali aj futbalovú hymnu Waving flag – Cancion del Mundial Sudafrica, španielsko-anglickú verziu. V utorok sme sa v rámci príprav na prázdninové cestovanie vybrali na autobusovú stanicu pozháňať lístky do Brazílie. S nadšením teda oznamujem, že cestovať sa začne 12. 12 kedy odchádzame do Sao Paula.
Večer sme sa vybrali na event, ktorý bol zadarmo v meste, konkrétne to bol koncert mladého mužíka, ktorý spieval v rôznych jazykoch a pritom sa niekedy tváril ako postava na obraze Výkrik od Edvarda Muncha (viete, tá ktorá má ústa do O), ale to mu neubralo nič na sympatiách.
Štvrtok sme chceli s Gabi vyskúšať ďalšiu arménsku reštiku v jej štvrti. Keď sme tam však dorazili, tak ešte nevarili, čo zapríčinilo, že sme aspoň ochutnali všetkých šesť dezertov, ktoré mali v ponuke a dostatočne si zdvihli hladinu cukru.
V Cedame sme spolu s deťmi a učiteľkou výtvarnej Rosario začali maľovať stenu na dvore. Aby som vám to lepšie priblížila, jedná sa o motív džungle so zvieratami, krokodílom, ktorý vylieza na palmový ostrov, podivnými vtákmi, slonom a pôvabnou žirafou a rôznymi ďalšími výtvormi prírody. Je fajn, že dočiahnem dosť vysoko a nepotrebujem tak často rebrík :D. V starom meste sme objavili aj Centro cultural de Espaňa - španielske kultúrne centrum, v ktorom sa skoro vždy niečo deje a premietajú tam aj rôzne filmy, ako inak gratis :D Pozreli sme si dosť dobrý film o spisovateľke a publicistke Mercedes Pinto, ktorá vo svojej dobe prišla s dosť revolučnými myšlienkami a okrem iného žila v exile v Uruguayi.
V sobotu sme sa odpratali do mesta Piriapolis, ktoré je na východnom pobreží, ako všetko pekné tu v Uruguayi :D Toto miesto ma dostatočne očarilo, je tam oceán, ale zároveň aj nejaké tie vrchy, na ktoré sme sa najprv pokúšali vyliezť pešo, ale potom sme zvolili cestu lanovkou, čo bol pre mňa dosť zážitok. Neviem, kedy som sa naposledy lanovkou viezla :D a celé to rýchle naskakovanie a vyskakovanie z lanovky..., mňa tu nadchýna skrátka celkom dosť vecí.
Zatiaľ čo sme sa kochali výhľadom a ohlodávali cesnakové bagety, priblížil sa k nám pes, ktorý vyzeral, že bol krížený s ovcou a museli sme od neho ujsť až k blízkej kaplnke sv. Antona, po ktorom je pomenovaný aj celý vrch Cerro San Antonio. Tento svätec drží v kaplnke na rukách Ježiška, ktorého stvárnili s blond vlasmi, čo je dosť untypisch povedala by som. Odtiaľ sme zliezli do prístavu, na miesto, ktoré ma chytilo za srdco. Bol tam starý most so zábradlím, rybárske loďky, nespočetné množstvo čajok a celá tá scenéria s vrchmi a vodou, malými stánkami, v ktorých predávali morské plody vytvárala neskutočne príjemnú kombináciu. Prešli sme po Ramble až ku pláži a omočili si čongále. Potom sme ešte vystúpili k soche, ktorá bola na vrchu a zakončili sme to kaviarňou, taká mrkvová torta je celkom dôstojné zakončenie, čo poviete?
Keď sme už došli do Montevidea a išli smerom k penziónu, zaujalo nás predstavenie akejsi avantgardnej skupiny, ktorú tvorili akrobati, hudobníci, herci a zanietené dievčatá predvádzajúce tanec na látkach. To je tu dosť populárna záležitosť. Najviac ma oslovil herec, ktorý mal na hlave obraz, pričom tam mal vyrezaný priestor na tvár a takže jeho hlava bola v ráme toho obrazu. Potom tam bol aj muž kreslo, muž lampa a muž hodiny. Nech žijú výstrednosti! Adióóós!
pondelok 29. novembra 2010
piatok 26. novembra 2010
Argentínske pľuvance
Čo sa odohralo minulý týždeň? No okrem toho, že sme navštívili Argentínu a malebné Buenos Aires, sme boli s našou Gabi, ktorá nám za chvíľu už zdúchne za dobrým slovenským jedlom, v arménskej reštaurácii. Keďže v navštevovaní reštík mám záľubu, bola som samozrejme veľmi natešená. Mali tam skvelý domáci biely jogurt, čo je dosť problém v Montevideu nájsť, väčšina z nich je totiž s cukrom , a vynikajúce placky s mäsom. Obsluha aj spoločnosť bola nanajvýš v poriadku, takže nie je čo dodať :D V škole sa všetko točí okolo nácvikov dvoch pesničiek, ktoré budú čerešňou na torte koncoročnej oslavy. K jednej sme aj maľovali plagát a cvičili choreografiu. Keď sme si boli kúpiť lístky do Buenos Aires, až spätne som si všimla, že na nich stojí, že sme zo Slovinska. Tak som sa len modlila, aby z toho nebol nejaký problém, čo našťastie ani nebol. A to sa ma ešte pýtala, či sme z Nemecka a ja jej na to, že zo Slovenska, no konečný výsledok bol Slovinsko – zlatá stredná cesta :D
Vo štvrtok ráno sme sa vypravili z penziónu. Pán a vládca nášho príbytku mi ešte dal na cestu niekoľko rád a tipov. Vypichnem snáď len jeden a ten bol, že Argentínčania majú prešpekulované spôsoby ako okradnúť úbohého turistu. A že to robia aj tak, že človeka opľujú, čím odvedú jeho pozornosť a potom mu zoberú hmotné vlastníctvo. To spôsobila, že som celý pobyt aj nejaké tie pľuvance čakala, ale čuduj sa svete, nič sa nekonalo. Okrem toho, že v Buenos Aires majú také prazvláštne stromy, z ktorých stále na človeka kvapká nejaká tekutina. A že existujú aj také, ktoré akoby plakali a ten prúd je už o poznanie silnejší. Cesta busom trvala viac než osem hodín, čo je nepomer, keď si človek predstaví, že Montevideo a Buenos Aires sú od seba vzdialené len nejakých 150 kilometrov. Ale hold prepraviť sa tam sa stalo veľkým biznisom.
Na stanici nás čakal Sebastián a jeho mama Marcela (ktorí sú z Buenos Aires), akčná to žena. Vďaka Jozefko ešte raz za kontakt na týchto skvelých ľudí. Metrom sme sa priviezli do farnosti, v ktorej sme boli ubytovaní. Vďaka konexiám s osobnosťami z rehole klaretánskej sme mali takéto fantastické ubytovanie a konečne som mala izbu pre seba a dokonca aj s kúpeľňou, čo hodnotím už ako luxus. Farnosť je spojená s kostolom a bývajú tam aj kňazi zo spomínanej rehole. Previedli nás tam, ukázali jedáleň, knižnicu, kostol, kaplnku a všetko čo sa dalo. Večer sme sa ešte vybrali na potulky mestom. Buenos Aires je mesto kolos so všetkými možnými národnosťami z južnej ameriky, že vraj im všetkým umožnia žiť v krajine a oni zo samej vďačnosti potom organizujú štrajky a ponosujú sa ako sa majú zle. Prešli sme okolo vládneho paláca, ktorému vládne prezidentka Cristina Fernandez de Kirchner, ktorá sa podľa nemenovaných zdrojov domov dopravuje helikoptérou, bude to isto žena skromná a pokorná srdcom. Tento palác, už aj tak dosť ružový, v noci s osvetlením naberá neskutočne ružovú ružovú farbu a medzi ľuďmi sa hovorí, že je to gay palác. Na námestí stojí aj pýcha mesta Obelisco s úctyhodnými 68 metrami výšky. Dopočuli sme sa, že keď sa konal pochod gayov a lesieb tak na obelisk natiahli kondóm, čo zapríčinilo, že obyvatelia mesta chodili okolo tohto monumentu so sklonenou hlavou a hanbou v tvári. V meste sa vyskytujú aj tématicky zamerané ulice – ulica divadiel, ulica bánk a podobne. Pozreli sme si aj vysvietený prístav, sídlo kancelárii, reštaurácií a elity, kde dobrovoľník samozrejme nenápadne zapadne.
V piatok sme si kukli botanickú garden, sprievodkyňu nám robila Sebastiánova mama Marcela, ktorá je žena energická a pozná snáď všetky príhody z mesta a rôznych miest, ktoré sme prešli. Išli sme do časti Palermo, kde sú aj lesy a parky, ako aj velikánska záhrada s ružami odkiaľ len srdce piští, možno je tam aj tá z planéty B612 :D Keď sme sa chceli pozrieť bližšie na zúbky obrovského stromu s gigantickými koreňmi zapískala na nás ostraha, aby sme sa ani len neodvážili vstúpiť na trávnik. Na moju veľkú radosť sme išli aj na cintorín Recoleta, slávne to miesto posledného odpočinku Evity Peronovej a iných zámožných ľudí, ktorí si miesto na tomto kúsku zeme mohli dovoliť. Pred hrobom Evity sa tlačilo veľa ľudí a akýsi mládenček a dievčica ázijského pôvodu, vyštafírovaní ako sa patrí, natáčali dokument o Evite a jej hrobe. Marcela – naša sprievodkyňa – ovládala aj nepreberné množstvo historiek a príbehov o ľuďoch pochovaných na Recolete. Desivý bol napríklad jeden o dievčine, ktorú pochovali a potom sa prebrala v rakve. Deň sme zakončili čiernym pivom a pizzou. Musím skonštatovať, že Buenos Aires je ozajstná mekka módy a moje srdce len tak pišťalo, keď videlo tú haldu doplnkov, oblečenia, kabeliek a radšej už ani nepokračujem.
Do reči prišiel aj Facundo Araňa, ktorého prívrženkyniam telenoviel snáď ani netreba špeciálne predstavovať. Zistili sme, že tento idol za mlada hrával na saxofóne v metre a jeho zámožný otec, známy právnik sa za neho musel hanbiť. Potom sa však minca otočila, Facundo sa stal slávnym a potom si už nikto na jeho otca ani nespomenul. Natália Oreiro žije tiež v časti Palermo, táto rodená Montevidejčanka vymenila že vraj nudný Uruguay za Argentínu, kde sa vraj stále niečo deje.
Cez víkend naše kroky viedli do časti La Boca, kde je aj futbalové ihrisko tohto klubu. V Argentíne podobne ako v Uruguayi sú dvaja najväčší futbaloví rivali – Boca a River, u nás je to Peňarol a Nacional – to len pre osvieženie pamäti. Ináč je La Boca plná farebných domčekov, nespočetného množstva reštaurácii, tanečníkov tanga a turistov. Títo lákači do reštaurácii skúšali hádať odkiaľ sme takže tipy boli Holandsko (to kukáš Sašika, čo? ), Nemci, alebo Rusi.
Prešli sme sa aj v štvrti San Telmo, ktorá je zameraná na starožitníctva a všetky staré možné veci. A v prístave Puerto Madero sme si vypili pivo a pozorovali miestnu bohatú zlatú mládež, ktorú nazývajú chetos, a preháňala sa na kolieskových korčuliach, domnievam sa, že títo mládežníci v tomto živote isto nebudú musieť pracovať – možno až v ďalšom :D
Neodolala som kabelke a šálu, už vidím výraz príslušníkov mojej rodiny, keď to čítajú :D, ale tak musím mať zhmotnené spomienky, no nie? Ja som predsa dobrovoľník s materialistickými sklonmi, nemôžem za to. Marcela sa snažila predavačovi kabeliek vysvetliť, že by mi mal dať zľavu, lebo vraj nie som milionárka, ale misionárka, tak ma celkom pobavila, i keď samotný predavač zostal neoblomný.
Posledný deň, čo bola nedeľa, nám akosi aj došli sily a len sme sa pofľakovali po meste a hľadali voľné lavičky. Skončili sme aj v japonskej záhrade, kde sme sa zmeditovali a našli pokoj duše :D Ochutnali sme aj choripan, čo je chorizo v žemli, ináč povedané niečo ako naša špekáčka v chlebe – prozaické, viem. V meste sa konali aj cyklopreteky, tak sme sa namiesto lavičky zviezli na obrubník a vychutnávali si šport pasívnym spôsobom. S klaretánmi sme sa rozlúčili a odovzdali im nejaké slovenské suveníry a na stanici nás čakala ešte aj Marcela, Sebastián a jeho sestra Valéria. Skvelí to ľudia. Keď sme nastúpili do busu začalo liať, ešte aj tá Argentína za nami slzy prelievala, lebo celý čas čo sme tam boli bolo neskutočne horúco. Niekedy o tretej ráno nás všetkých aj s batožinou vyvliekli na argentínsko-uruguayských hraniciach z autobusu a drogový pes tam čuchal o sto šesť, celkom príjemné prebudenie. Ešte dobre, že sme takí nenápadní a ľahko zapadneme medzi miestnych :P
Ráno sme sa doterigali do nášho milovaného Montevidea, ale tu sa už začína iný príbeh.
Kapitola Buenos Aires uzavretá, hotovo – LISTO!
p.s.: za prípadné chyby a nedokonalosti v texte sa úctivo ospravedlňuje, ale už nejako aj so slovenčinou začínam byť na nože :P, takže prosím o zvýšenú dávku
Vo štvrtok ráno sme sa vypravili z penziónu. Pán a vládca nášho príbytku mi ešte dal na cestu niekoľko rád a tipov. Vypichnem snáď len jeden a ten bol, že Argentínčania majú prešpekulované spôsoby ako okradnúť úbohého turistu. A že to robia aj tak, že človeka opľujú, čím odvedú jeho pozornosť a potom mu zoberú hmotné vlastníctvo. To spôsobila, že som celý pobyt aj nejaké tie pľuvance čakala, ale čuduj sa svete, nič sa nekonalo. Okrem toho, že v Buenos Aires majú také prazvláštne stromy, z ktorých stále na človeka kvapká nejaká tekutina. A že existujú aj také, ktoré akoby plakali a ten prúd je už o poznanie silnejší. Cesta busom trvala viac než osem hodín, čo je nepomer, keď si človek predstaví, že Montevideo a Buenos Aires sú od seba vzdialené len nejakých 150 kilometrov. Ale hold prepraviť sa tam sa stalo veľkým biznisom.
Na stanici nás čakal Sebastián a jeho mama Marcela (ktorí sú z Buenos Aires), akčná to žena. Vďaka Jozefko ešte raz za kontakt na týchto skvelých ľudí. Metrom sme sa priviezli do farnosti, v ktorej sme boli ubytovaní. Vďaka konexiám s osobnosťami z rehole klaretánskej sme mali takéto fantastické ubytovanie a konečne som mala izbu pre seba a dokonca aj s kúpeľňou, čo hodnotím už ako luxus. Farnosť je spojená s kostolom a bývajú tam aj kňazi zo spomínanej rehole. Previedli nás tam, ukázali jedáleň, knižnicu, kostol, kaplnku a všetko čo sa dalo. Večer sme sa ešte vybrali na potulky mestom. Buenos Aires je mesto kolos so všetkými možnými národnosťami z južnej ameriky, že vraj im všetkým umožnia žiť v krajine a oni zo samej vďačnosti potom organizujú štrajky a ponosujú sa ako sa majú zle. Prešli sme okolo vládneho paláca, ktorému vládne prezidentka Cristina Fernandez de Kirchner, ktorá sa podľa nemenovaných zdrojov domov dopravuje helikoptérou, bude to isto žena skromná a pokorná srdcom. Tento palác, už aj tak dosť ružový, v noci s osvetlením naberá neskutočne ružovú ružovú farbu a medzi ľuďmi sa hovorí, že je to gay palác. Na námestí stojí aj pýcha mesta Obelisco s úctyhodnými 68 metrami výšky. Dopočuli sme sa, že keď sa konal pochod gayov a lesieb tak na obelisk natiahli kondóm, čo zapríčinilo, že obyvatelia mesta chodili okolo tohto monumentu so sklonenou hlavou a hanbou v tvári. V meste sa vyskytujú aj tématicky zamerané ulice – ulica divadiel, ulica bánk a podobne. Pozreli sme si aj vysvietený prístav, sídlo kancelárii, reštaurácií a elity, kde dobrovoľník samozrejme nenápadne zapadne.
V piatok sme si kukli botanickú garden, sprievodkyňu nám robila Sebastiánova mama Marcela, ktorá je žena energická a pozná snáď všetky príhody z mesta a rôznych miest, ktoré sme prešli. Išli sme do časti Palermo, kde sú aj lesy a parky, ako aj velikánska záhrada s ružami odkiaľ len srdce piští, možno je tam aj tá z planéty B612 :D Keď sme sa chceli pozrieť bližšie na zúbky obrovského stromu s gigantickými koreňmi zapískala na nás ostraha, aby sme sa ani len neodvážili vstúpiť na trávnik. Na moju veľkú radosť sme išli aj na cintorín Recoleta, slávne to miesto posledného odpočinku Evity Peronovej a iných zámožných ľudí, ktorí si miesto na tomto kúsku zeme mohli dovoliť. Pred hrobom Evity sa tlačilo veľa ľudí a akýsi mládenček a dievčica ázijského pôvodu, vyštafírovaní ako sa patrí, natáčali dokument o Evite a jej hrobe. Marcela – naša sprievodkyňa – ovládala aj nepreberné množstvo historiek a príbehov o ľuďoch pochovaných na Recolete. Desivý bol napríklad jeden o dievčine, ktorú pochovali a potom sa prebrala v rakve. Deň sme zakončili čiernym pivom a pizzou. Musím skonštatovať, že Buenos Aires je ozajstná mekka módy a moje srdce len tak pišťalo, keď videlo tú haldu doplnkov, oblečenia, kabeliek a radšej už ani nepokračujem.
Do reči prišiel aj Facundo Araňa, ktorého prívrženkyniam telenoviel snáď ani netreba špeciálne predstavovať. Zistili sme, že tento idol za mlada hrával na saxofóne v metre a jeho zámožný otec, známy právnik sa za neho musel hanbiť. Potom sa však minca otočila, Facundo sa stal slávnym a potom si už nikto na jeho otca ani nespomenul. Natália Oreiro žije tiež v časti Palermo, táto rodená Montevidejčanka vymenila že vraj nudný Uruguay za Argentínu, kde sa vraj stále niečo deje.
Cez víkend naše kroky viedli do časti La Boca, kde je aj futbalové ihrisko tohto klubu. V Argentíne podobne ako v Uruguayi sú dvaja najväčší futbaloví rivali – Boca a River, u nás je to Peňarol a Nacional – to len pre osvieženie pamäti. Ináč je La Boca plná farebných domčekov, nespočetného množstva reštaurácii, tanečníkov tanga a turistov. Títo lákači do reštaurácii skúšali hádať odkiaľ sme takže tipy boli Holandsko (to kukáš Sašika, čo? ), Nemci, alebo Rusi.
Prešli sme sa aj v štvrti San Telmo, ktorá je zameraná na starožitníctva a všetky staré možné veci. A v prístave Puerto Madero sme si vypili pivo a pozorovali miestnu bohatú zlatú mládež, ktorú nazývajú chetos, a preháňala sa na kolieskových korčuliach, domnievam sa, že títo mládežníci v tomto živote isto nebudú musieť pracovať – možno až v ďalšom :D
Neodolala som kabelke a šálu, už vidím výraz príslušníkov mojej rodiny, keď to čítajú :D, ale tak musím mať zhmotnené spomienky, no nie? Ja som predsa dobrovoľník s materialistickými sklonmi, nemôžem za to. Marcela sa snažila predavačovi kabeliek vysvetliť, že by mi mal dať zľavu, lebo vraj nie som milionárka, ale misionárka, tak ma celkom pobavila, i keď samotný predavač zostal neoblomný.
Posledný deň, čo bola nedeľa, nám akosi aj došli sily a len sme sa pofľakovali po meste a hľadali voľné lavičky. Skončili sme aj v japonskej záhrade, kde sme sa zmeditovali a našli pokoj duše :D Ochutnali sme aj choripan, čo je chorizo v žemli, ináč povedané niečo ako naša špekáčka v chlebe – prozaické, viem. V meste sa konali aj cyklopreteky, tak sme sa namiesto lavičky zviezli na obrubník a vychutnávali si šport pasívnym spôsobom. S klaretánmi sme sa rozlúčili a odovzdali im nejaké slovenské suveníry a na stanici nás čakala ešte aj Marcela, Sebastián a jeho sestra Valéria. Skvelí to ľudia. Keď sme nastúpili do busu začalo liať, ešte aj tá Argentína za nami slzy prelievala, lebo celý čas čo sme tam boli bolo neskutočne horúco. Niekedy o tretej ráno nás všetkých aj s batožinou vyvliekli na argentínsko-uruguayských hraniciach z autobusu a drogový pes tam čuchal o sto šesť, celkom príjemné prebudenie. Ešte dobre, že sme takí nenápadní a ľahko zapadneme medzi miestnych :P
Ráno sme sa doterigali do nášho milovaného Montevidea, ale tu sa už začína iný príbeh.
Kapitola Buenos Aires uzavretá, hotovo – LISTO!
p.s.: za prípadné chyby a nedokonalosti v texte sa úctivo ospravedlňuje, ale už nejako aj so slovenčinou začínam byť na nože :P, takže prosím o zvýšenú dávku
pondelok 15. novembra 2010
Slávici na ulici alebo spievaj z plného hrdla a pritom nezabudni respirovať :D
Minulý týždeň sa niesol v znamení spevu, o chvíľu sa aj dozviete prečo. Okrem toho malý Mateo - vám známy z minulého príspevku (kto nevie o kom je reč, ten má isto medzery v poctivom štúdiu mojich príspevkov :P) - pokračuje v mojej výučbe, dokonca mi začal zadávať domácu úlohu, niečo mi predrysoval a že vraj mám doma cvičiť :D
V utorok som sa dozvedela, že v decembri budú mať deti v Cedame koncoročnú fiestu pred letnými prázdninami. Začali teda trénovať pesničku, ktorú budú na fieste predvádzať. Na konci týždňa si pribrali ešte jednu. Sú to piesne od Jose Carbajala – zvaného Sabalero, ktorú je známy uruguajský pesničkár a zosnul teraz v októbri. Prirovnala by som ho štýlom asi tak k Nohavicovi, či Krylovi. Druhú pesničku budú deti aj divadelne stvárňovať, tak sa iste je načo tešiť. Keď sme nacvičovali v piatok poobede aj ja som sa samozrejme pridala, tak si učiteľky robili srandu, že mám spievať nahlas a nemám sa smiať, lebo ináč ma pošlú za dvere :D Tí čo ma poznajú vedie, že nespievam bohvieako – to je ešte tak mierne povedané :D, ale chcem ísť deťom pozitívnym príkladom po ceste za lepšou budúcnosťou :P Ináč deti tu majú školské uniformy, ktoré pozostávajú z bieleho plášťa (čo silno pripomína niečo medzi malým chemikom a maliarom) a tmavomodrej mašle, ktorú majú zaviazanú na krku a jej ctené meno je moňa. Vôbec sa mi nezdá, že by tieto uniformy – biele plášte – boli nejako veľmi praktické, ale aspoň školákov poľahky rozlíšite na ulice.
Bola som popozerať aj v meste a objavila som skvelý sekáč, v ktorom sa dá platiť aj kartou, tak mám istý typ, kde si nakúpim vianočné darčeky :D
Cez týždeň sme opäť napiekli štrúdľu, aby sme ponúkli učiteľky v Cedame, pani Blanka z knižnice dokonca vedela, že sa náš výtvor volá štrúdľa, veď čoby aj nie, keď aj Európu pocestovala. Všetci sa tvárili, že im chutilo, tak veríme, že to snáď ozaj tak bolo. Bola som aj na hodine so psychologičkou Silviou, na ktorej som čítala s Ricardom, ktorý každú pol minútu chcel čítať niečo iné, stavala si stavebnicu s Mateom a potom sme do nej fúkali a zhadzovali ju a nakoniec sme s autistom Facundom rátali príklady, ale jemu to ide snáď lepšie než mne.
Štvrtok som bola na hodine s Betinou, tak som deťom vymyslela nejakú krkolomnú úlohu a potom sa už išlo nacvičovať pesničku. Najprv sa postavili do dvojradu, vyrovnali sa, aby dobre respirovali a potom už spustili. Poobede sme sa stretli so Slovenkami Dankou a Gabikou. Čo to sme porozprávali, na lavičke štrúdľu pojedli a zakončili sme to návštevou McDonaldu – no raz za čas to nie je predsa smrteľný hriech, či? Po ceste domov na mňa kričal umývač okien z prechodu, ktorého stretávam najmä keď idem cvičiť – že suseda, pamätáš si na mňa :D Vždy si odomňa pýta peniaze, ale ja sa tvárim, že som úbohá slovenská dobrovoľníčka a nič nemám.
Piatok nám naša učiteľka španielčiny u nej doma ukazovala akú má flexibilnú mačku, a že keď príde o prácu mohla by s ňou predvádzať kúsky v cirkuse :D Na hodine s Matilde sme sa - ako sa na piatok sluší - s deťmi hrali. Každý mal svoje zamestnanie policajt, pracovník v supermarkete, pizza man a mäsiar, ja som im vydávala výplatu za ich bohumilú činnosť. Večer sme boli vo filmovom klube na film London River – odporúčam.
Sobota bola palacinková, vytiahli sme naše tri marmelády a dulce de leche a išlo sa. Dokonca aj náš pán penziónu si prišiel upiecť jednu palacinku. Najväčší úspech u Uruguajčanov majú pravdaže palacinky s dulce de leche, ale to sa niet čomu čudovať. To sa snáď vyskytuje už aj v materskom mlieku :D Juan došiel do kuchyne a začal mňaukať, je totiž strašne žiarlivý keď sa jeho pán venuje niekomu inému a potom to dáva aj (ne)patrične najavo. Mi napadlo, že minule sa u nás v penzióne mal konať kartový turnaj a Juana prihlásili tiež ako hráča, bol na listine. Turnaj sa potom myslím ani nekonal, čo bolo spôsobené asi strachom, že by Juan všetkých hráčov ľavou-zadnou (labkou) obohral :D
V sobotu večer sme sa ešte ocitli na gitarovom koncerte vážnej hudby v kostole. Veľmi sympatisch postarší pán v obleku – elegantný ako sa patrí – veľmi oduševnene hral klasiku ako Bacha, či Vivaldiho. Bol nesmierne presvedčivý, aspoň mňa si celkom získal a jedna pani pred nami aj slzu vyronila. Celé to prostredie kostola so sochami anjelov sa na koncert nesmierne hodilo a ako hovoria Uruguajčania bola tam buena onda – dobrá atmosféra.
V nedeľu prišiel čas aj na trochu ničnerobenia. Hral sa zápas Peňarol – Nacional, tak všetci z penziónu boli na nohách a z kuchyne, kde je televízor sa ozývali výkriky ako pri love medveďov. Ja som si pozreli tri filmy, ktoré som mala v compe a chvíľu si žila planktóní život :D
BODKA :D
V utorok som sa dozvedela, že v decembri budú mať deti v Cedame koncoročnú fiestu pred letnými prázdninami. Začali teda trénovať pesničku, ktorú budú na fieste predvádzať. Na konci týždňa si pribrali ešte jednu. Sú to piesne od Jose Carbajala – zvaného Sabalero, ktorú je známy uruguajský pesničkár a zosnul teraz v októbri. Prirovnala by som ho štýlom asi tak k Nohavicovi, či Krylovi. Druhú pesničku budú deti aj divadelne stvárňovať, tak sa iste je načo tešiť. Keď sme nacvičovali v piatok poobede aj ja som sa samozrejme pridala, tak si učiteľky robili srandu, že mám spievať nahlas a nemám sa smiať, lebo ináč ma pošlú za dvere :D Tí čo ma poznajú vedie, že nespievam bohvieako – to je ešte tak mierne povedané :D, ale chcem ísť deťom pozitívnym príkladom po ceste za lepšou budúcnosťou :P Ináč deti tu majú školské uniformy, ktoré pozostávajú z bieleho plášťa (čo silno pripomína niečo medzi malým chemikom a maliarom) a tmavomodrej mašle, ktorú majú zaviazanú na krku a jej ctené meno je moňa. Vôbec sa mi nezdá, že by tieto uniformy – biele plášte – boli nejako veľmi praktické, ale aspoň školákov poľahky rozlíšite na ulice.
Bola som popozerať aj v meste a objavila som skvelý sekáč, v ktorom sa dá platiť aj kartou, tak mám istý typ, kde si nakúpim vianočné darčeky :D
Cez týždeň sme opäť napiekli štrúdľu, aby sme ponúkli učiteľky v Cedame, pani Blanka z knižnice dokonca vedela, že sa náš výtvor volá štrúdľa, veď čoby aj nie, keď aj Európu pocestovala. Všetci sa tvárili, že im chutilo, tak veríme, že to snáď ozaj tak bolo. Bola som aj na hodine so psychologičkou Silviou, na ktorej som čítala s Ricardom, ktorý každú pol minútu chcel čítať niečo iné, stavala si stavebnicu s Mateom a potom sme do nej fúkali a zhadzovali ju a nakoniec sme s autistom Facundom rátali príklady, ale jemu to ide snáď lepšie než mne.
Štvrtok som bola na hodine s Betinou, tak som deťom vymyslela nejakú krkolomnú úlohu a potom sa už išlo nacvičovať pesničku. Najprv sa postavili do dvojradu, vyrovnali sa, aby dobre respirovali a potom už spustili. Poobede sme sa stretli so Slovenkami Dankou a Gabikou. Čo to sme porozprávali, na lavičke štrúdľu pojedli a zakončili sme to návštevou McDonaldu – no raz za čas to nie je predsa smrteľný hriech, či? Po ceste domov na mňa kričal umývač okien z prechodu, ktorého stretávam najmä keď idem cvičiť – že suseda, pamätáš si na mňa :D Vždy si odomňa pýta peniaze, ale ja sa tvárim, že som úbohá slovenská dobrovoľníčka a nič nemám.
Piatok nám naša učiteľka španielčiny u nej doma ukazovala akú má flexibilnú mačku, a že keď príde o prácu mohla by s ňou predvádzať kúsky v cirkuse :D Na hodine s Matilde sme sa - ako sa na piatok sluší - s deťmi hrali. Každý mal svoje zamestnanie policajt, pracovník v supermarkete, pizza man a mäsiar, ja som im vydávala výplatu za ich bohumilú činnosť. Večer sme boli vo filmovom klube na film London River – odporúčam.
Sobota bola palacinková, vytiahli sme naše tri marmelády a dulce de leche a išlo sa. Dokonca aj náš pán penziónu si prišiel upiecť jednu palacinku. Najväčší úspech u Uruguajčanov majú pravdaže palacinky s dulce de leche, ale to sa niet čomu čudovať. To sa snáď vyskytuje už aj v materskom mlieku :D Juan došiel do kuchyne a začal mňaukať, je totiž strašne žiarlivý keď sa jeho pán venuje niekomu inému a potom to dáva aj (ne)patrične najavo. Mi napadlo, že minule sa u nás v penzióne mal konať kartový turnaj a Juana prihlásili tiež ako hráča, bol na listine. Turnaj sa potom myslím ani nekonal, čo bolo spôsobené asi strachom, že by Juan všetkých hráčov ľavou-zadnou (labkou) obohral :D
V sobotu večer sme sa ešte ocitli na gitarovom koncerte vážnej hudby v kostole. Veľmi sympatisch postarší pán v obleku – elegantný ako sa patrí – veľmi oduševnene hral klasiku ako Bacha, či Vivaldiho. Bol nesmierne presvedčivý, aspoň mňa si celkom získal a jedna pani pred nami aj slzu vyronila. Celé to prostredie kostola so sochami anjelov sa na koncert nesmierne hodilo a ako hovoria Uruguajčania bola tam buena onda – dobrá atmosféra.
V nedeľu prišiel čas aj na trochu ničnerobenia. Hral sa zápas Peňarol – Nacional, tak všetci z penziónu boli na nohách a z kuchyne, kde je televízor sa ozývali výkriky ako pri love medveďov. Ja som si pozreli tri filmy, ktoré som mala v compe a chvíľu si žila planktóní život :D
BODKA :D
nedeľa 7. novembra 2010
O asymetrickom opálení a nových teplákoch
Začnime pekne poporiadku. V pondelok sme rozbehli hodiny španielčiny s našou novou učiteľkou Katyou. Začali sme pekne od piky – rozumej od abecedy, čo sa nám dosť zíde najmä v škole pri práci s deťmi, ktoré majú vždy dilemu ako napísať nejaké slovo, ktoré písmená sa kde píšu atď.
Tento týždeň v škole dosť absentovali učiteľky, čo pre nás znamenalo, že nám dali na starosť nejaké deti a museli sme ich krotiť, upútavať ich pozornosť, dohliadať na nich s bičom v ruke :D, aby dokončili úlohu, neskákali zo stoličky a podobne. Celkom vyčerpávajúca záležitosť. Tak som si to vykompenzovala na hodine výtvarnej s Rosario, keď som si farbami celú hodinu vymaľovávala svoj výtvor z predošlej hodiny – a to pôvabnú dózu mnou stvorenú.
Do Cedamu chodí aj malý Mateo, môže mať tak okolo šesť rokov. Pôsobí ako taký sladký cukrík, alebo akoby povedali v Uruguayi ako také Dulce de leche. Má kukuč ako chlapček z obalu na Bebe puding a je to stelesnená nevinnosť. No len dovtedy, kým ho niečo nenadchne a nerozhovorí sa. Keď mal čítať z rozprávkovej knižky začal sa ma vypytovať, respektíve ma skúšať ako sa povie blesk, dúha, medveď a ostatné obrázky a musím s poľutovaním priznať, že som mala isté medzery vo vedomostiach (a to aj napriek môjmu červenému diplomu :P), čo Matea celkom pobavilo a svoju úlohu učiteľa zavŕšil otázkou, či viem aspoň čítať :D Tak ja na to, že trošku áno. Psychologičku Silviu to celkom rozosmialo a potom sme už Matea spacifikovali a vymenili si s ním učiteľské miesto.
V utorok tu bol voľný deň, tak sme sa vybrali na obhliadku ZOO, ktorá však bola – Logisch – zatvorená. Našťastie filmový klub bol večer otvorený, tak sme išli na argentínsky film, ktorý pojednával o dôležitosti dobrých susedských vzťahov a rozdielnosti pováh, ktoré pri sebe často musia spolunažívať.
Tento týždeň – z neznámych príčin – veľmi neprial pohybovým aktivitám. Učiteľom tanga a salsy sa akosi neráčilo prísť a aj telocvičňa si akýsi to deň dovolila byť zatvorená. Takto si moje muskuly veru nevypracujem :D No v piatok našťastie aerobik mixnutý so všetkým možným bol, dosť sa tam na tých cvikoch bavím, učiteľ má potrebu mne špeciálne všetko prekladať do angličtiny a minule sme cvičili aj s rúčkou od metly a to už bola iná káva. Pustil pesničku Love hurts a bol to taký strašný remix, ktorý dosahoval výšky hrozných rozmerov, že som nemohla naťahovať svoje skrátené svaly, ale musela som si zapchať uši, tá pesnička skrátka strašne bolela :D Ale ináč poctivo cvičím, čestné monikovské :P (to má asi takú platnosť ako naša bývalá mena).
Dnešný pekný deň som využila aj na nákup nejakých kusov oblečenia. Už sa zo slovenskej strany vyskytli ohlasy, čo je so mnou, že si nič nekupujem a ďalšie klebety :D Takže poslušne hlásim, že ako sa na pravú Uruguajčanku patrí kúpila som si tepláky a mikinu – v rámci teplákovej kultúry, ktorá je tu všadeprítomná – ale aj iné Klamotten, nebojte. Obišla som aj so španielsko-portugalským slovníčkom, lebo práve portugalčina je môj ďalší jazykový Mount Everest, na ktorý sa pokúsim vyštverať a nezraniť sa pritom :P Ale najprv sa ešte povenujem tej španielčine, nech potom môžem v telenovele získať nejaký ten štek.
V rámci spoznávania Uruguaja sme sa v sobotu vybrali pozrieť mesto Colonia del Sacramento, ktoré založili Portugalci v roku 1680 a jeho historická časť je zapísaná v zozname Unesco. Mesto bolo sympatické, s typickými domčekmi v postkoloniálnom štýle (pomohla som si wikipédiou a ostatnými zdrojmi :D), majákom a ramblou. Slnko pripekalo ako o život a obliecť si asymetrické čierne tričko hodnotím s odstupom času ako dosť zlý nápad. Pohľad na mňa by vám prezradil prečo :D Ináč je toto mesto najstarším v celom Uruguaji a plávajú z neho lode do Buenos Aires. Pri rieke poletovali veľké vážky, všade bola krásna zeleň a výhľad na argentínsku stranu, naozaj čarovné miesto – také čosi rozprávkové malo doseba, ale to sa ťažko takto vyjadruje :D
V nedeľu sme si tradične prešli Feriu –trh, skôr sme stále skláňali hlavy, lebo naša výška a nízka konštrukcia uruguajských stánkov skrátka nie sú v súlade a podľa feng šuej. Potom sme sa vybrali do ZOO, ktorá čuduj sa svete už bola otvorená. Videli sme uškatce, ktoré sa napchávali rybami pohádzanými na dne bazéna, veľkého slona, divné sliepky a podľa môjho názoru aj kríženca zajaca a kapybari – identifikácia bola veľmi zložitá. Hneď vedľa bolo aj Planetárium, v ktorom sme si posedeli pod nočnou oblohou a prešli takým múzeom, ktoré bolo visitors friendly a mohli sme si tam, čo to vyskúšať. Aj som sa tam konečne po dlhej dobe odvážili a pár gramov sa na mňa tu veru nalepilo :D, to bude asi z tých fit tyčiniek, ktorými sa každý deň napchávam.
Teraz trošku zo života montevidejského – zo všetkých strán sa dozvedám aké mám šťastie, pretože Uruguay je jedným z najbezpečnejších štátov Južnej Ameriky, čo si vraj kompenzuje tým, že sa tu nič nedeje :D – záleží asi od uhla pohľadu.
Čo sa týka cien tovarov, nezdá sa mi to tu nejako extra lacné. Najmä mliečne výrobky a čokolády sú celkom dosť drahé.
Ako som už spomínala v minulých príspevkoch fičí tu dulce de leche – sladká nátierka, ktorú používajú do všetkých sladkostí a koláčov. Okrem toho je tu aj dulce – ktoré sa vyrába z rôznych druhov ovocia a dokonca aj sladkých zemiakov. Je to taká sladká želatina, ktorá sa dá krájať a dať napríklad na chleba a predávajú ju aj v balení spolu so syrmi – proti gustu žiadny dišputát – mala som silnú potrebu napísať toto spojenie :D Ja, keďže som chcela tento pokrm vyskúšať – som si v domnení, že si kupujem dulce de banana kúpila dulce zo sladkých zemiakov – dulce de batata :P. Nebola som z toho dvakrát nadšená a keďže som sa ho chcela zbaviť, prepašovala som ho do bublaniny, ktorú sme piekli :D
Už vás nebudem umárať ďalšími táraninami, pre dnešok EL FIN!
Tento týždeň v škole dosť absentovali učiteľky, čo pre nás znamenalo, že nám dali na starosť nejaké deti a museli sme ich krotiť, upútavať ich pozornosť, dohliadať na nich s bičom v ruke :D, aby dokončili úlohu, neskákali zo stoličky a podobne. Celkom vyčerpávajúca záležitosť. Tak som si to vykompenzovala na hodine výtvarnej s Rosario, keď som si farbami celú hodinu vymaľovávala svoj výtvor z predošlej hodiny – a to pôvabnú dózu mnou stvorenú.
Do Cedamu chodí aj malý Mateo, môže mať tak okolo šesť rokov. Pôsobí ako taký sladký cukrík, alebo akoby povedali v Uruguayi ako také Dulce de leche. Má kukuč ako chlapček z obalu na Bebe puding a je to stelesnená nevinnosť. No len dovtedy, kým ho niečo nenadchne a nerozhovorí sa. Keď mal čítať z rozprávkovej knižky začal sa ma vypytovať, respektíve ma skúšať ako sa povie blesk, dúha, medveď a ostatné obrázky a musím s poľutovaním priznať, že som mala isté medzery vo vedomostiach (a to aj napriek môjmu červenému diplomu :P), čo Matea celkom pobavilo a svoju úlohu učiteľa zavŕšil otázkou, či viem aspoň čítať :D Tak ja na to, že trošku áno. Psychologičku Silviu to celkom rozosmialo a potom sme už Matea spacifikovali a vymenili si s ním učiteľské miesto.
V utorok tu bol voľný deň, tak sme sa vybrali na obhliadku ZOO, ktorá však bola – Logisch – zatvorená. Našťastie filmový klub bol večer otvorený, tak sme išli na argentínsky film, ktorý pojednával o dôležitosti dobrých susedských vzťahov a rozdielnosti pováh, ktoré pri sebe často musia spolunažívať.
Tento týždeň – z neznámych príčin – veľmi neprial pohybovým aktivitám. Učiteľom tanga a salsy sa akosi neráčilo prísť a aj telocvičňa si akýsi to deň dovolila byť zatvorená. Takto si moje muskuly veru nevypracujem :D No v piatok našťastie aerobik mixnutý so všetkým možným bol, dosť sa tam na tých cvikoch bavím, učiteľ má potrebu mne špeciálne všetko prekladať do angličtiny a minule sme cvičili aj s rúčkou od metly a to už bola iná káva. Pustil pesničku Love hurts a bol to taký strašný remix, ktorý dosahoval výšky hrozných rozmerov, že som nemohla naťahovať svoje skrátené svaly, ale musela som si zapchať uši, tá pesnička skrátka strašne bolela :D Ale ináč poctivo cvičím, čestné monikovské :P (to má asi takú platnosť ako naša bývalá mena).
Dnešný pekný deň som využila aj na nákup nejakých kusov oblečenia. Už sa zo slovenskej strany vyskytli ohlasy, čo je so mnou, že si nič nekupujem a ďalšie klebety :D Takže poslušne hlásim, že ako sa na pravú Uruguajčanku patrí kúpila som si tepláky a mikinu – v rámci teplákovej kultúry, ktorá je tu všadeprítomná – ale aj iné Klamotten, nebojte. Obišla som aj so španielsko-portugalským slovníčkom, lebo práve portugalčina je môj ďalší jazykový Mount Everest, na ktorý sa pokúsim vyštverať a nezraniť sa pritom :P Ale najprv sa ešte povenujem tej španielčine, nech potom môžem v telenovele získať nejaký ten štek.
V rámci spoznávania Uruguaja sme sa v sobotu vybrali pozrieť mesto Colonia del Sacramento, ktoré založili Portugalci v roku 1680 a jeho historická časť je zapísaná v zozname Unesco. Mesto bolo sympatické, s typickými domčekmi v postkoloniálnom štýle (pomohla som si wikipédiou a ostatnými zdrojmi :D), majákom a ramblou. Slnko pripekalo ako o život a obliecť si asymetrické čierne tričko hodnotím s odstupom času ako dosť zlý nápad. Pohľad na mňa by vám prezradil prečo :D Ináč je toto mesto najstarším v celom Uruguaji a plávajú z neho lode do Buenos Aires. Pri rieke poletovali veľké vážky, všade bola krásna zeleň a výhľad na argentínsku stranu, naozaj čarovné miesto – také čosi rozprávkové malo doseba, ale to sa ťažko takto vyjadruje :D
V nedeľu sme si tradične prešli Feriu –trh, skôr sme stále skláňali hlavy, lebo naša výška a nízka konštrukcia uruguajských stánkov skrátka nie sú v súlade a podľa feng šuej. Potom sme sa vybrali do ZOO, ktorá čuduj sa svete už bola otvorená. Videli sme uškatce, ktoré sa napchávali rybami pohádzanými na dne bazéna, veľkého slona, divné sliepky a podľa môjho názoru aj kríženca zajaca a kapybari – identifikácia bola veľmi zložitá. Hneď vedľa bolo aj Planetárium, v ktorom sme si posedeli pod nočnou oblohou a prešli takým múzeom, ktoré bolo visitors friendly a mohli sme si tam, čo to vyskúšať. Aj som sa tam konečne po dlhej dobe odvážili a pár gramov sa na mňa tu veru nalepilo :D, to bude asi z tých fit tyčiniek, ktorými sa každý deň napchávam.
Teraz trošku zo života montevidejského – zo všetkých strán sa dozvedám aké mám šťastie, pretože Uruguay je jedným z najbezpečnejších štátov Južnej Ameriky, čo si vraj kompenzuje tým, že sa tu nič nedeje :D – záleží asi od uhla pohľadu.
Čo sa týka cien tovarov, nezdá sa mi to tu nejako extra lacné. Najmä mliečne výrobky a čokolády sú celkom dosť drahé.
Ako som už spomínala v minulých príspevkoch fičí tu dulce de leche – sladká nátierka, ktorú používajú do všetkých sladkostí a koláčov. Okrem toho je tu aj dulce – ktoré sa vyrába z rôznych druhov ovocia a dokonca aj sladkých zemiakov. Je to taká sladká želatina, ktorá sa dá krájať a dať napríklad na chleba a predávajú ju aj v balení spolu so syrmi – proti gustu žiadny dišputát – mala som silnú potrebu napísať toto spojenie :D Ja, keďže som chcela tento pokrm vyskúšať – som si v domnení, že si kupujem dulce de banana kúpila dulce zo sladkých zemiakov – dulce de batata :P. Nebola som z toho dvakrát nadšená a keďže som sa ho chcela zbaviť, prepašovala som ho do bublaniny, ktorú sme piekli :D
Už vás nebudem umárať ďalšími táraninami, pre dnešok EL FIN!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)