Ďalšiu časť mojej odysey zahájim informáciou, že som šťastlivo dočítala Bukowského Ženy. To vám teda bol bohém. Prešla som na knihy o tangu. Po prečítaní Psychológia tanga, vysvitlo, že hlavný hrdina jedného tangového textu trpel vlastne oidipovským syndrómom, ale nakoniec svojej drahej matke odpustil.
Mala som aj tú česť vidieť film Električka zvaná túžba s prekrásnym a drsným Marlonom Brandom :D. páčilo, páčilo a veľmi.
Ešte sme dooslavovali 19 rôčkov mojej spolubývajúcej Yessi (kedy som ja mala 19 prosím vás?). Išli sme na kanadské chivito s hranolkami, i keď o jedenástej večer zjesť takú porciu bola fuška. Ale bolo to vynikajúce, zdá sa mi, že mám mäsový absťák. Som síce na tofu, sóju, zeleninu a blabla, ale mäso mi už začína chýbať... Už začínam premýšľať čo si poprosím ako jedlo na privítanie (to bude nasledovať hneď po červenom koberci :P).
V stredu som sa po dlhšej odmlke vybrala na candombe. Učiteľ nám o chvíľu odchádza na dva týždne do Španielska a mne tiež už nezostáva veľa času (melodráma :D), tak ešte čo-to z toho rytmu by som si chcela vtrepať do hlavy a rúk. No to hranie mi ide len tak-tak, ale za to mi vrátnik pochválil moju pestrofarebnú peruánsku čiapku a priznal sa, že má dvoch známych Slovákov, tak teraz už troch. Bol veľmi úslužný a doniesol mi ohrievač až k nohám (ešte perly a diamanty si poprosím :D).
S deťmi sme mali vychádzku na atletickú dráhu, kde nám profesorka urobila výklad všetkých disciplín a náradia. Postarší ujo nám vrhol oštep na ukážku za zúrivého pískania a vykrikovania detí. Mali sme sa zdržovať len v pruhoch 7 a 8, aby sme nenarušovali auru a koncentráciu prítomných bežcov na dráhe. 7 a 8 znie dobre, ale deti to ťahalo viac do pruhov 5 a 6 :D. Spoločne sme si zabehali a aj zaskákali do piesku – ja len tak symbolicky, aby sa deti zasmiali (skok, okrem iného, mi nikdy veľmi nešiel, čo je vzhľadom na moje kilometrové nohy dosť smutná hra osudu).
V piatok som po ceste do knižnice zbierali listy do igelitky ako asociálny jedinec, mala som totiž hodinu s deťmi. Na otázku učiteľky Silvie, či som listy zbierala zo zeme alebo liezla na strom, Augustin veselo odpovedal, že priamo zo stromu ako žirafa. Nie je nad prostú detskú úprimnosť. Piatok som si spravila večer NIKAM NEJDEM A ANI SA NEHNEM, taký ten keď by ste aj mali program, ale radšej sa vyvalíte a jete niečo nezdravé a je vám tak dobre.
V sobotu som sa vybrala na nákupy – obišla som galantérku a obchod s umeleckými potrebami. Pochytila ma prudká túžba niečo tvoriť, tak som si nakúpila materiál a maľovala a lakovala predmety, ktoré rozdám ako darčeky.
V nedeľu som v rámci svojej obsesie nevynechala dve férie, pričom z hight úlovkov spomeniem štyri mangá za skvelú cenu, recyklovanú pomaľovanú kabelku a rezance s tofu. Jeden ujo, u ktorého vždy nakupujem arašidy a tyčinky s čokoládovou príchuťou (kto si už v dnešnej dobe môže dovoliť ozajskú čokoládu? :D), mi hovorí, ty u mňa nakupuješ každú nedeľu, budem ti musieť otvoriť účet u mňa, tak predtým než odídeš ti musím dať nejakú pozornosť. Zlepšil mi deň ujo jeden.
Knižku od Venezuelčanky, čo som spomínala, som dočítala, o pobavilo ma ako dobre sa jej podarilo zachytiť uruguajskú mentalitu. Napríklad o predavačoch čohokoľvek v autobusoch napísala, že hoci predávajú len predmety ako perá či sladkosti, pri ich opisoch používajú sofistikované spojenia ako napríklad – toto pero je inštrument na písanie, ktorá sa aktivuje len jedným tlakom prsta (človek si často krát nie je istý, či tieto predmety nemajú čo do činenia s NASOU).
Dnes večer sa ešte chystám na vizitu k mojej spolužiačke z portugalčiny – Fiorelle, ktorá sa presťahovala a potom ideme na československý film Sedmikrásky od Věry Chytilovej. Konečne nebudem musieť čítať titulky :D.
Takže s pokrikom – Dajte mi viac mäsa a čokoláda pre každého – sa lúčim!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára