O tom, ako sa vám krajina môže dostať pod kožu ako trieska pod necht a sexi Baba Jage

Spájam sa s vami (vesmírni ľudia) posledný krát z Moldavska. Ten mesiac mi ubehol ako splašený a zostáva mi už len vylíčiť udalosti uplynulého týždňa.

V sirotinci som bola s malou Saškou, novým pánom na holenie – Dimom a posledný krát som si nenechala ujsť Andrianu. Dima asi trojročný mládenček sa najprv tváril výsostne nedôverčivo (tak, ale čo už mal chudák robiť, keď sa mi dostal do rúk). Nakoniec sme sa ale zabávali zbieraním gaštanov a ich následným hádzaním do školákov hrajúcich basketbal. Dobrá správa – prešlo nám to :D. Zbožňujem fascináciu detí všemožným na svete a s akou sústredenosťou sa do všetkého vkladajú. Tak sme s Dimom hľadeli na pracujúci báger, on úplne pohrúžený, ja predstierajúc záujem :P.

Rozlúčila som sa aj logopédkou, ktorá je podľa mňa úžasnou profesionálkou a skvelou osobou. Učiť deti s oligofréniu totiž dá zabrať, najmä ak treba akoby na každej hodine začínať odznova. Nakreslila som aj nejaké pomôcky na hodiny (už aj zabúdam ako rada som kedysi kreslila).

Doma sme s Nataliou a Danielom pozerali moje fotky a videá z Ameriky a nahrávky malého Daniela ako veselo svojho času tancoval na skupinu Zdob si zdub a u babky zbieral vajíčka a následne ich hneď jedol. Apropo, aj preslávna skupina O-zone s ich najvacsim a jediným hitom Dragostea din tei je z Moldavska (národný poklad veru).

S Danielom sme doma o dušu hrali pexeso Z pohádky do pohádky (normálne nechápem, ale získal na neho závislosť, či čo), mikádo a robili sme úlohy zo španielčiny a angličtiny. Je v tretej triede, hovorí po rumunsky, rozumie aj po rusky (to je náš dorozumievací jazyk) a učí sa ešte po anglicky a španielsky. Sa nedivím, že sa mu do učenia nikdy nechce.

Zakončili sme aj hodiny rumunčiny, celkom ma bavil tento jazyk. Ktovie či sa k nemu ešte niekedy vrátim. Ale nevylučujem.

Vo štvrtok sa konala rozlúčková párty pre mňa a Američanky (náš riaditeľ ju v maily pomenoval bay-bay party). Prišiel aj americký dobrovoľník narodený v Uzbekistane a podivný starší pán, ktorý hovoril po španielsky a stále sa spytoval prečo nemať za manžela práve Moldovca – otázku môžeme aj obrátiť a spýtať sa, prečo pre Boha práve Moldovca. Našťastie náš riaditeľ z programu vylúčil karaoke (ešte sme mali v živej pamäti jeho entuziazmom naplnené vystúpenie, keď odchádzala Sumeyra).

Na hodine Práca s drevom (ten názov znie trochu dementne, ale keď som ho už začala raz používať, nevzdám sa ho, ani za ten svet) som si odniesla svoj výtvor, ktorý by bez učiteľa a jeho pomoci určite nebol tým čím je. A namoril ho skôr než som stihla povedať – Ja to urobím :D.

Ináč som si uvedomila, že som sa tu začala cítiť ako doma. Je to takými tými maličkosťami, ako napríklad keď sa teta v kantíne, kde som chodievala na obed už spýtala: Džús, však? A aký to bude dnes? Alebo keď na ulici stretávate miestnych a oni sa k vám rozbehnú (v prípade detí), alebo vám zakývajú. Proste čosi také, čo turista asi málokedy zažije.

Cez týždeň bolo ešte bravúrne počasie, nádherne a teplo, farebne a voňavo. Tak som chodila do parku, vysedávala pri jazere, snažila sa učiť ruštinu a jedno poobedie som stretla aj Igora (muzikanta zo Síbiru, ktorý žije v Amerike), ktorý ma zastavil s tým, že on ako psychológ laik vycítil, že som dobrý človek a stopla ho moja aura (no môže byť s tou aurou, čo ja viem. Minule bola taká ozrutná, že som cez dvere nevedela s ňou prejsť, tak som ju nechala doma :P). Skrátka, na takýchto ľudí obyčajne nereagujem a bežím ďalej s tým, že sa ponáhľam. V tomto prípade som si, ale chcela vypočuť čo je vo veci, tak mi Igor čítal z ruky (haha) a tam stojí napísané, že budem veľmi bohatá, nie vďaka sebe, ale vďaka mužovi (no však aj to môže byť) a ďalšie podrobnosti vynechám. Ale celkom som sa pobavila, na cestu mi dal ešte dve svoje telefónne čísla a veselo som odkráčala.

Večer Natália pozvala svoje kamarátky a pre Daniela pripravila pizzu. Potom sme si pozreli Snehulienku a Robotov a už bola sobota.

To nás čakal trip s Ritou a Danielom pozrieť kláštory v Codrii a Capriana (tu je strašne veľa kláštorov). Bol to ešte posledný pekný deň a zviezť sa naposledy maršrutkou – kto by to odmietol? :P Hodinu sme ešte šlapali cez les, až sme prišli k areálu kláštorov a pravoslávneho kostola, všetko bezchybne upravené s tonami pestrofarebných kvetov.

V nedeľu už bolo nevľúdne, hroznááá zima a celodenný dážď. Čas stvorený na kultúru :D. Tak sme s Danielom išli do ruského divadla Čechova na detský muzikál Baba Jaga. Daniel ma k Babe Jage odpor, preto som nevedela či mi z predstavenia nezdrhne, alebo naopak bude mať tento divadelný počin terapeutický účinok :D. Danielovi (aj mne) sa celkom páčilo, Babu Jagu hral sympatický muž s dokonalými nohami a opätky teda vedel nosiť klobúk dole (možno transvestita, ktorý ma toto ako bočný job) a vyzdvihujem ešte aj zvieracích hercov. Čaká ma balenie (wŕŕŕ) a ráno odchod.

Takže: Don't cry for me Moldova...

Už sa na vás tešíííím!