Na začiatku týždňa som išla na prieskum tanečných hodín v telocvični, do ktorej chodím na aerobik. Po príchode som zistila, že sú to hodiny pre seniorky a pre mládežníkov bývajú v iné dni. Tie však nemôžem, lebo som v Cedame. Takže som si povedala – ideš do toho! a pridala som sa k nim. Tancovali sme salsu a merengeu. Keďže sa neráčilo prísť žiadnemu mužovi, menili sme si úlohy a chvíľami som si pridala ako v nejakom americkom filme o podnikavých ženách v najlepších rokoch :D V utorok som zavítala na aerobik, kde sa nahrnulo naozaj veľa ľudí a učiteľ bol nútený rozdeliť nás do šiestich skupín, pričom každá sa presúvala zo stanovišťa na stanovište a na každom sa cvičilo čosi iné. Bolo to celé na štýl spartakiády. Keď som na nejakom stanovišti chcela prísť s nejakou inováciou, učiteľ za mnou prišiel a upozornil ma, že to sa na danom stanovišti nerobí a inými slovami – sa mám prispôsobiť plánu a nerobiť revoltu. Nech žije uniformizmus!!!
Jedno poobedie sme sa vybrali aj na exkurziu do Národnej knižnice. Vďaka mojím kontaktom s pani Blankou z knižnice v Cedame, ktorá tam pracovala 40 rokov to išlo hladko. Čakali sme sa pol hodinu inde, ale našťastie sme sa našli. Corazón, kde ste ma čakali? – spýtala sa pani Blanka a voviedla nás do tajov tejto inštitúcie. Poukazovala nám všetky priestory, vysvetlila kde a ako si je možné požičať knihy, noviny a všakovaké dokumenty. Po ceste sa zdravila so všetkými zamestnancami, keďže tam robila taký dlhý čas, má tam už celkom slušné známosti. Tak sme spoznali veľa starších dám a reč prišla aj na Facebook a nevyhnutnosť priameho kontaktu v súčasnosti. Také dámy vedia celkom prekvapiť musím povedať :D
Išli sme aj do laboratória, kde sa knihy skenujú, robia sa filmové záznamy atď. Týmto miestom nás previedol šarmantný Felipe, muž mladý duchom :D Takže odporúčanie pre nás znie, že ak nebudeme mať peniaze na iné aktivity a bude hnusné počasie, máme prísť študovať do Národnej knižnice.
Večer sme sa stretli s mojím učiteľom tanga a jeho známymi a išli do neďalekej tangerie – čo je tančiareň, kde sa tancuje – prekvapivo – tango :D Najprv bolo prázdno, ale za krátky čas sa toto miesto zaplnilo nie len ľuďmi, ale aj bicyklami a mačkami. Bola som aj vytiahnutá na parket, i keď po troch hodinách tanga ešte nie som bohvieako tanečne disponovaná. Ale atmosféra toho miesta sa mi páčila, aj zanietenie s akým sa tango tancuje. Niekto sústredene, ponorený do hudby a hľadajúci súlad s tanečnou dvojicou, niekto aj poskáče po nohách a popletie kroky, čo je prípad jednej nemenovanej Slovenky z Dlhých Dielov :D Potom začala hrať aj živá hudba, ktorá pozostávala zo speváčky a gitaristu, ktorí precítene spievali tangové melódie. To už bolo v podniku ľudí a ľudí, tak sa sedelo aj na zemi a na parkete a všetci si vychutnávali hudobný zážitok.
Tento týždeň sme mali aj poslednú hodinu španielčiny s naším učiteľom Mauríciom, ktorí v pondelok balí saky-paky smer Kostarika. Hodina sa nezaobišla bez záchvatov smiechu a prispeli sme aj frázou no tengo palabras (nemám slov), ktorá sa nám zdá veľmi užitočná, najmä ak chce človek pôvabne vykorčuľovať z neželanej konverzácie.
Vo štvrtok chýbala v Cedame jedna učiteľka, tak som zastupovala. Mala som na starosť skupinku piatich detí a zadávala som im úlohy. Keď ma volali maestra tak mi normálne zdvihli ego :D Veru byť učiteľom nie je zamestnanie, je to poslanie – toľko z knihy Porekadiel, citátov a prísloví. Poobede sme navštívili našu obľúbenú exdobrovoľníčku Gabi, ktorá nás pohostila juhoslovanskými koláčmi a výbornými slivkovými buchtami. Nech žije slovenská kuchyňa a všetky mňamky, ktorými oplýva :D Večer sme sa stretli s druhou Gabrielou – tou miestnou – a išli do kina na film Inception (Ingenio) s titanikovým Leonardom, ktorý je podľa môjho názoru, čím starší tým lepší a už sa teším keď prekročí vekovú hranicu sto rokov. Upiekli sme aj jablkovú štrúdľu, ktorá bola skrátka neprekonateľná.
V piatok som bola na hodine s Matilde, podobne ako minulý týždeň, keď som sa vydávala. Hrali sme sa s deťmi na Halloween, všetci sme sa obliekli do kostýmov a fakt nám to seklo. Ešte musím spomenúť aj hodinu tanca so seniorkami, tento raz sme tancovali národné uruguajské tance s veľkými točiacimi sa sukňami.
Poobede sa na psychologickej fakulte v meste konala prednáška Diskapacita a problémy učenia v detstve. Psychológia proste nepustí, a bol to taký celkom zvláštny pocit sedieť znova v prednáškovej sále. Poznatok, ktorý som tam nadobudla a chcem ho s vami zdieľať je, že v prvých troch rokoch života sú dievčatá biologicky silnejšie ako chlapci, čo sa týka vývoja a prekonávania rôznych ochorení. Takže GIRLS POWER :D
Náš vládca penziónu nás zoznámil so Švajčiarkou Katyou, ktorá nás bude od budúceho týždňa učiť španielčinu namiesto Mauricia. Katya ovláda kopec cudzích jazykov a je licencovaná učiteľka, takže verím, že budeme napredovať ešte rýchlejšie ako doteraz :D.
V sobotu som sa konečne po dvoch mesiacoch vybrala mimo Montevidea. Povedala som si, už konečne treba aj niečo iné vidieť a zacestovala som si do Punta del Este, čo je asi najturistickejšie miesto v Uruguayi, z ktorého idú najväčšie príjmy do turistického ruchu. Po príchode na miestnu stanicu ma privítala ruka v piesku, ktorá je symbolom Punta del Este a turistickým pointom, pri ktorom sa všetci povinne musia odfotiť. Konečne som sa dostala aj k Atlantickému oceánu, keďže v Montevideu je Rio de la Plata, čo je rieka. Toto miesto oplýva turistickými obchodíkmi, hotelmi, ale aj krásnym prístavom, v ktorom som sa poriadne zmeditovala. Ukončila som svoj výlet pizzou, popozerala miestnych surfistov, zamávala ruke a vrátila sa späť do rodného Montevidea :D.
V nedeľu bolo možné na uliciach Montevidea stretnúť deti v halloweenských maskách, ktoré chodili obťažovať cudzích ľudí a pýtať od nich sladkosti. Tento sviatok tu dosť letí. Večer sme ešte boli na troche kultúry, ktorú predstavoval akýsi recitál na počesť Che Geuvaru, ktorému bol venovaný celý mesiac október. Bola to mixka záberov z jeho života, hudobných príspevkov a čítania jeho korešpondencie – to je aké súkromie, asi im listové tajomstvo ozaj nič nehovorí :D. Zahrali aj pesničky Guantanamera a Hasta siempre Comandante, tak to som aspoň aký taký šajn mala. Zajtra s chuťou do novembra!
Čauuuute!!!
nedeľa 31. októbra 2010
pondelok 25. októbra 2010
O mojej svadbe a oddanom kocúrovi
Tento týždeň - nebudete veriť – opäť niečo priniesol. V škole sme si na začiatku týždňa v rámci voľného času vymysleli aktivitu – zaviažem ti oči, roztočím ťa čo najviac to pôjde a potom nájdi tabuľu a nakresli čosi, čarbni aj podpis. Deti sa na tom ohromne bavili, najmä keď bol človek zatočený tak, že stratil pojem o priestore a nie a nie nájsť tabuľu.
Čo je nové s výučbou španielčiny? Náš učiteľ španielčiny odchádza v polovici novembra na päť týždňov do Kostariky na skautskú výmenu. No keď nás nechcel ďalej učiť mohol si vymyslieť aj lepšiu výhovorku, čo poviete? :D Takže si asi začneme hľadať iného učiteľa.
Tento týždeň som aj poctivo aerobikovala. No po jednej hodine som mala celkom dosť a na druhý deň cítila všetky svoje neexistujúce svaly. Čo sa týka tanca – dozvedela som sa, že salsu musím tancovať s arogantným výrazom a s nosom dohora. Môj učiteľ je v tom naozaj dobrý, ja som mu za to pri jednej otočke skoro rozbila okuliare, s takou vervou ja veru tancujem :D Po hodine sa ma pýtali, či nemám vikingských predkov, odkiaľ mám moje pekné farebné číňany a či na Slovensku sneží, tak keď na mňa začali hovoriť traja ľudia, celkom som stratila niť :D
Tento týždeň som išla obzrieť aj iné hodiny v Cedame, než na aké chodíme zvyčajne. Bola som na hodine Matilde, ktorá učí správnu výslovnosť a celkovo vyjadrovať sa, na hodine so psychologičkou Silviou a na výtvarnej s Rosario. Robili sme bábiky z novín a lepili na nich oblečenie. Stretli sme sa aj s našou slovenskou Gabikou, exdobrovolníčkou – ktorá nás vzala na úžasnú zmrzlinu do La Cigale. Pre zasvätených môžem povedať, že je to niečo ako americká zmrzlináreň Cold Stone, len v menšom. Človek len stojí a nevie sa rozhodnúť čo by si dal, o to horšie, keď ste sa narodili v znamení Váh. Mali tam zmrzlinu, ktorá sa robí z vína, čokoládovo-mandľovú, a radšej už nebudem pokračovať :D Stretla som sa aj s Elianne, z Paraguaya, ktorá ma priučila miestnym nadávkam a slangu. Tak keď sa rozprávame, vytiahnem zošit a svedomito si zapisujem :D
V piatok sa deti v škole väčšinou hrajú, tak sme vytiahli už dobre známe pexeso Pat a Mat a vzdali hold zručnosti a bystrému umu. Potom som išla na hodinu s Matilde, ktorá prostredníctvom hry učí deti logicky myslieť a spájať si súvislosti. Na hodine bol Matias, ktorý práve oslavoval dvadsať rokov, ale dosahuje úroveň sedem ročného dieťaťa a Braian, ktorý sa každého pýta, či sa chce s ním biť. Hrali sme sa na veterinárov, obchod s farbami, doktora a oslavu narodenín, až Matias vymyslel, že sa pôjdeme zahrať na svadbu. Dal si na hlavu veľký klobúk a za nevestu si vybral mňa. Teraz to príde!!! Som vydatá za Uruguajčana :D Áno, áno viem, že veľa osôb mužského pohlavia sa zarmútilo :P Takže poďme k samotnému obradu. Zosobášila nás Matilde a keď sa Matiasa pýtala, či si berie seňoritu Moniku, tak namiesto áno, odpovedal ďakujem :D Dúfam, že sa mi to nestane aj v reálnom živote. Potom mi chcel – ako to videl Matias vo filmoch – dať novomanželskú pusu a dali sme aj tanec. Ako svedok poslúžil Braian, ktorý mal na hlave plastový klobúk a hral na tamburíne, čo zvyšovalo celkový umelecký dojem. No ohromne ma to pobavilo celé musím povedať. Matias oslávil svoje narodeniny s tortou v tvare futbalového ihriska s hráčmi, na Uruguay nič neobvyklé.
Večer som bola ešte s Gabrielou z expenziónu, zašli sme si na dobré a ekonomické jedlo, hranolky s vajíčkom a šunkou, s cesnakom a posypané petržlenom. Oni sú tu zvyknutí večerať najskôr o takej desiatej večer, takže trošku posun. V meste bol práve koncert, tak sme chvíľu pobudli a tešili sa z uruguajskej bandy – kapely.
V piatok sme si kúpili aj mixér, tak som zvedavá na tie pochutiny, ktoré z neho vzniknú. V nedeľu sme sa odhodlali na bublaninu a musím povedať, že bola jedlá a chutná, až na to, že rúra nepečie celkom rovnomerne, ale to je detail.
Ináč sa musím zmieniť v rámci gastro okienka o pokrme zvanom Tortas fritas. Sú to také sťaby nasladlé langoše, ktoré sa predávajú na ulici a pripravujú ich vo veľkých nákupných košíkoch s kolieskami, v ktorých majú hrniec s olejom. Je to lacné a zasýti to, takže som sa zaradila k fanúšikom tohto krásneho a „zdravého“ jedla. Páči sa mi na tom najmä ten nákupný košík, ktorý potom zbalia a odvezú sa preč.
V nedeľu som na Ferii – trhu - konečne po siedmych týždňoch môjho pobytu zohnala bazalku, ako aj kurkumu, čo je pre mňa top udalosť dňa. Dokonca som tam okrem iných zvierat videla aj páva v klietke na predaj. Dosť exotika :D Špecialitu Ferie predávajú ľudia ázijského pôvodu a sú to chipsy napichnuté na špajdli, ktoré vám pri jedení môžu aj všetky popadať na zem. Takže Achtung, Achtung :D
Myslím, že je čas zmieniť sa aj o Juanovi, kocúrovi z nášho penziónu a jeho blízkom vzťahu s naším majiteľom a vládcom penziónu. Juan je asi dvanásťročný jedinec, krásny to kus s modrými očami. Telom aj dušou oddaný svojmu pánovi. V praxi to vyzerá asi tak, že vládca penziónu sedí na stoličke a pozerá telku a Juan sedí na vedľajšej stoličke a uprene a zbožne hľadí na neho. Je na nich skvostný pohľad poviem vám. Keď tu majiteľ nie je Juan je celý nesvoj a čaká pri schodoch. Potom sa objaví jeho pán, ktorý sa s ním zvítava dobrých pár minút a ľutuje ho, že musel na neho tak dlho čakať. Počúvať ich „dialóg“ ozaj stojí za to. Juan je schopný aj človeka vyhodiť zo stoličky, ak sedí blízko jeho pána a ešte stále vydáva - najmä počas noci - desivé zvuky. Ale niečo na neho predsalen platí – nemá rád, ak na neho niekto fúka. Vtedy sa zdvihne a nonšalantne odkráča na chodbu – samozrejme v prípade, že sa nájde niekto ochotný mu otvoriť dvere :D
Takže to je asi tak všetko, čo som s vami chcela zdieľať, lúčim sa! Celkom gastronomicky som to celé poňala, ale viem, že veľa čitateľov je z radov gurmánov, tak aj preto :D
Čo je nové s výučbou španielčiny? Náš učiteľ španielčiny odchádza v polovici novembra na päť týždňov do Kostariky na skautskú výmenu. No keď nás nechcel ďalej učiť mohol si vymyslieť aj lepšiu výhovorku, čo poviete? :D Takže si asi začneme hľadať iného učiteľa.
Tento týždeň som aj poctivo aerobikovala. No po jednej hodine som mala celkom dosť a na druhý deň cítila všetky svoje neexistujúce svaly. Čo sa týka tanca – dozvedela som sa, že salsu musím tancovať s arogantným výrazom a s nosom dohora. Môj učiteľ je v tom naozaj dobrý, ja som mu za to pri jednej otočke skoro rozbila okuliare, s takou vervou ja veru tancujem :D Po hodine sa ma pýtali, či nemám vikingských predkov, odkiaľ mám moje pekné farebné číňany a či na Slovensku sneží, tak keď na mňa začali hovoriť traja ľudia, celkom som stratila niť :D
Tento týždeň som išla obzrieť aj iné hodiny v Cedame, než na aké chodíme zvyčajne. Bola som na hodine Matilde, ktorá učí správnu výslovnosť a celkovo vyjadrovať sa, na hodine so psychologičkou Silviou a na výtvarnej s Rosario. Robili sme bábiky z novín a lepili na nich oblečenie. Stretli sme sa aj s našou slovenskou Gabikou, exdobrovolníčkou – ktorá nás vzala na úžasnú zmrzlinu do La Cigale. Pre zasvätených môžem povedať, že je to niečo ako americká zmrzlináreň Cold Stone, len v menšom. Človek len stojí a nevie sa rozhodnúť čo by si dal, o to horšie, keď ste sa narodili v znamení Váh. Mali tam zmrzlinu, ktorá sa robí z vína, čokoládovo-mandľovú, a radšej už nebudem pokračovať :D Stretla som sa aj s Elianne, z Paraguaya, ktorá ma priučila miestnym nadávkam a slangu. Tak keď sa rozprávame, vytiahnem zošit a svedomito si zapisujem :D
V piatok sa deti v škole väčšinou hrajú, tak sme vytiahli už dobre známe pexeso Pat a Mat a vzdali hold zručnosti a bystrému umu. Potom som išla na hodinu s Matilde, ktorá prostredníctvom hry učí deti logicky myslieť a spájať si súvislosti. Na hodine bol Matias, ktorý práve oslavoval dvadsať rokov, ale dosahuje úroveň sedem ročného dieťaťa a Braian, ktorý sa každého pýta, či sa chce s ním biť. Hrali sme sa na veterinárov, obchod s farbami, doktora a oslavu narodenín, až Matias vymyslel, že sa pôjdeme zahrať na svadbu. Dal si na hlavu veľký klobúk a za nevestu si vybral mňa. Teraz to príde!!! Som vydatá za Uruguajčana :D Áno, áno viem, že veľa osôb mužského pohlavia sa zarmútilo :P Takže poďme k samotnému obradu. Zosobášila nás Matilde a keď sa Matiasa pýtala, či si berie seňoritu Moniku, tak namiesto áno, odpovedal ďakujem :D Dúfam, že sa mi to nestane aj v reálnom živote. Potom mi chcel – ako to videl Matias vo filmoch – dať novomanželskú pusu a dali sme aj tanec. Ako svedok poslúžil Braian, ktorý mal na hlave plastový klobúk a hral na tamburíne, čo zvyšovalo celkový umelecký dojem. No ohromne ma to pobavilo celé musím povedať. Matias oslávil svoje narodeniny s tortou v tvare futbalového ihriska s hráčmi, na Uruguay nič neobvyklé.
Večer som bola ešte s Gabrielou z expenziónu, zašli sme si na dobré a ekonomické jedlo, hranolky s vajíčkom a šunkou, s cesnakom a posypané petržlenom. Oni sú tu zvyknutí večerať najskôr o takej desiatej večer, takže trošku posun. V meste bol práve koncert, tak sme chvíľu pobudli a tešili sa z uruguajskej bandy – kapely.
V piatok sme si kúpili aj mixér, tak som zvedavá na tie pochutiny, ktoré z neho vzniknú. V nedeľu sme sa odhodlali na bublaninu a musím povedať, že bola jedlá a chutná, až na to, že rúra nepečie celkom rovnomerne, ale to je detail.
Ináč sa musím zmieniť v rámci gastro okienka o pokrme zvanom Tortas fritas. Sú to také sťaby nasladlé langoše, ktoré sa predávajú na ulici a pripravujú ich vo veľkých nákupných košíkoch s kolieskami, v ktorých majú hrniec s olejom. Je to lacné a zasýti to, takže som sa zaradila k fanúšikom tohto krásneho a „zdravého“ jedla. Páči sa mi na tom najmä ten nákupný košík, ktorý potom zbalia a odvezú sa preč.
V nedeľu som na Ferii – trhu - konečne po siedmych týždňoch môjho pobytu zohnala bazalku, ako aj kurkumu, čo je pre mňa top udalosť dňa. Dokonca som tam okrem iných zvierat videla aj páva v klietke na predaj. Dosť exotika :D Špecialitu Ferie predávajú ľudia ázijského pôvodu a sú to chipsy napichnuté na špajdli, ktoré vám pri jedení môžu aj všetky popadať na zem. Takže Achtung, Achtung :D
Myslím, že je čas zmieniť sa aj o Juanovi, kocúrovi z nášho penziónu a jeho blízkom vzťahu s naším majiteľom a vládcom penziónu. Juan je asi dvanásťročný jedinec, krásny to kus s modrými očami. Telom aj dušou oddaný svojmu pánovi. V praxi to vyzerá asi tak, že vládca penziónu sedí na stoličke a pozerá telku a Juan sedí na vedľajšej stoličke a uprene a zbožne hľadí na neho. Je na nich skvostný pohľad poviem vám. Keď tu majiteľ nie je Juan je celý nesvoj a čaká pri schodoch. Potom sa objaví jeho pán, ktorý sa s ním zvítava dobrých pár minút a ľutuje ho, že musel na neho tak dlho čakať. Počúvať ich „dialóg“ ozaj stojí za to. Juan je schopný aj človeka vyhodiť zo stoličky, ak sedí blízko jeho pána a ešte stále vydáva - najmä počas noci - desivé zvuky. Ale niečo na neho predsalen platí – nemá rád, ak na neho niekto fúka. Vtedy sa zdvihne a nonšalantne odkráča na chodbu – samozrejme v prípade, že sa nájde niekto ochotný mu otvoriť dvere :D
Takže to je asi tak všetko, čo som s vami chcela zdieľať, lúčim sa! Celkom gastronomicky som to celé poňala, ale viem, že veľa čitateľov je z radov gurmánov, tak aj preto :D
nedeľa 17. októbra 2010
O konzumácii hypofýzy a ďalších dobrodružstvách
Pondelok bol voľný deň, myslím, že to súviselo s objavením Ameriky hoť pred pár rokmi :D. Aktívne som sa ponorila do štúdia španielčiny, nakúpila si nejaké to jedlo na prežitie a bola aj prechádzka po Ramble. Tam človek zažije totiž taký prímorský pocit, napriek tomu, že sa jedná o rieku.
Utorok som sa so spolubývajúcimi vybrala do fitka. Tvrdia, že to už dlho odkladajú a tak si myslím, že nie je na čo čakať. Vyfasovala som kartičku a hor sa na bicykel a stepper :D Tak sme tam zdieľali telocvičňu s ľuďmi v najlepších rokoch a ešte vyššie, ale aby som nezavádzala prišli aj mladšie ročníky. Odtiaľ som sa priplazila ešte na dve hodiny španielčiny. Už máme mozog celý zavarený z toho, môžem čestne prehlásiť, pustili sme sa do časov a to ešte len začne tá pravá zábava – gradovať :D Už to zašlo do takej fázy, že som schopná číslovku 27 povedať veinte seven, čiže polovicu slova v španielčine a polovicu v angličtine. Toľko z mojich stavov pomätenosti jazykmi. Minule som pri písaní blogu bola na pochybách, či sa slovo NIKTO píše s D alebo s T. Záver: odchádza mi aj slovenčina :D
Večer som sa stretla s Eliannou, paraguajskou osobou z môjho predošlého penziónu, ktorá mi ako jediná exspolubývajúca naozaj prirástla k srdcu. Smeje sa na španielskych slovách, ktoré som sa naučila a tu v Uruguayi sa nepoužívajú a pýta sa, kto ma učil španielčinu :D Osoba na pohľadanie, ale bez nej by mi na začiatku bolo bývalo naozaj ťažko.
Tento týždeň som samozrejme nemohla chýbať na hodine tanga a salsy. Na môj tanečný tangový výkon mi učiteľ povedal excelente, z čoho som od pýchy narástla o ďalších dvadsať centimetrov, čo znamená, že teraz meriam rovné dva metre :D Spýtal sa ma, či som predtým nerobila balet, čím ma úprimne dosť pobavil.
Štvrtok som sa už tradične (neviem kde sa dávajú úvodzovky :D) postavila pred tabuľu a zadala deťom vlastným mozgom vytvorenú tajničku, či som sa len natrápila, kým som ju potvoru zostrojila. Spomenúť musím aj Gabrielu, z predošlého penziónu, ktorá študovala aj rok v Nemecku. Boli sme v kine na Comer, rezar, amar – Eat, pray, love (autorka knihy Elisabeth Gilbert). Knihu som čítala a bola som zvedavá na film – môžem odporučiť, veľmi sa mi páčil, takže, kto má rád cestovanie a nejakú tu povinnú milostnú zápletku – nech kluše do kina. Gabriela si chcela oprášiť svoju nemčinu, tak som zapla všetky svoje ešte voľné mozgové bunky a vypotila čo sa dalo. Resumé: veľa toho nebolo.
V piatok sme v škole s deťmi hrali pexeso Pat a Mat, ktoré som priniesla zo Slovenska, na hodine výtvarnej výchovy som si precvičila kresbu kravy a svine, nakúpila baklažány a paradajky na víkendový obed (Saši – bude Mňamka :D) a išla sa pozrieť do fitka na hodinu s názvom Gimnasio localizado – niečo ako aerobik. Bolo to veľmi podnetné, precvičoval taký dooosť zábavný ujo, ktorý menil zostavu každých 30 sekúnd cca. Mal veľmi svojrázne pohyby a bavil sa na tom, takže to bolo z polovice crazy a spolovice paródia na aerobik :D
Cez víkend sme boli na návšteve u slovenských exdobrovoľníčiek a ich uruguajských polovičiek , plus prišli ich ďalší známy a konala sa grilovačka na streche – nazývajú to tu asado. Čo je také uruguajské barbecue cca, pečené mäso – teraz vegetariáni prestaňte čítať prosím vás – vnútorné orgány, klobásy – chorizo a mnohé iné pochutiny. Gabikin domáci pečený minichlieb a pesto mi veľmi chutili a ochutnala som aj mäso, klobásky a moje coming out – aj hypofýzu. Takže toľko o mojom prvom asade – tu v Uruguayi je to veľmi populárne totiž a spolubývajúca mi povedala, že to jedia aj na Vianoce. Takže zbohom buď kapor a dlhodielske pochúťky, týmto pozdravujem výbornú kuchárku moju mamu (ja som sa podala na ňu pravdaže :D).
Ako bonus ešte čo to popíšem o odpadkoch a pohoničoch koní – taká montevidejská špecialitka. Fungujú tu takí zberači odpadkov, ktorí vlastnia jedného koníka a voz a chodia od smetiaku k smetiaku a zbierajú niečo použiteľné. Potom musí ten chudák kôň vychudnutý a predpokladám, že zle živený ťahať celú tú horu odpadu. Takže po meste počuť dupot kopýt a keď zavriem oči a počujem ho aj z balkóna môžem sa kľudne cítiť ako na divokom západe. Ináč odpadkov je tu na uliciach celkom dosť, každý si – ak vôbec – zametie len pred vlastným prahom a najlepšie to len zhrnie na cestu, nič to, že vietor to o chvíľu vyfúka späť. Je tu aj ohromne veľa túlavých psov a ľudí, ktorí spia na ulici. Možno ich nájsť vo voľných výklenkoch, hocikde na ulici, prikrytých perinou.
Existuje tu aj veľa nezmyselných povolaní, alebo radšej povedzme zbytočných. Zatiaľ sme natrafili na tieto – zastavovač taxíkov a navigátor pre ľudí, ktorí chcú zaparkovať resp. vyparkovať. Sú to kúzelné povolania. Ešte mi napadli umývači okien na prechodoch, ktorí sú majiteľmi fľaše od Coca-Coly (pozor výskyt kľúčového slova :D - pre zasvätených)naplnenej vodou a ponúkajú svoje služby, keď je červená
S týmito reáliami sa s vami srdečne lúčim! Portate bien!
Utorok som sa so spolubývajúcimi vybrala do fitka. Tvrdia, že to už dlho odkladajú a tak si myslím, že nie je na čo čakať. Vyfasovala som kartičku a hor sa na bicykel a stepper :D Tak sme tam zdieľali telocvičňu s ľuďmi v najlepších rokoch a ešte vyššie, ale aby som nezavádzala prišli aj mladšie ročníky. Odtiaľ som sa priplazila ešte na dve hodiny španielčiny. Už máme mozog celý zavarený z toho, môžem čestne prehlásiť, pustili sme sa do časov a to ešte len začne tá pravá zábava – gradovať :D Už to zašlo do takej fázy, že som schopná číslovku 27 povedať veinte seven, čiže polovicu slova v španielčine a polovicu v angličtine. Toľko z mojich stavov pomätenosti jazykmi. Minule som pri písaní blogu bola na pochybách, či sa slovo NIKTO píše s D alebo s T. Záver: odchádza mi aj slovenčina :D
Večer som sa stretla s Eliannou, paraguajskou osobou z môjho predošlého penziónu, ktorá mi ako jediná exspolubývajúca naozaj prirástla k srdcu. Smeje sa na španielskych slovách, ktoré som sa naučila a tu v Uruguayi sa nepoužívajú a pýta sa, kto ma učil španielčinu :D Osoba na pohľadanie, ale bez nej by mi na začiatku bolo bývalo naozaj ťažko.
Tento týždeň som samozrejme nemohla chýbať na hodine tanga a salsy. Na môj tanečný tangový výkon mi učiteľ povedal excelente, z čoho som od pýchy narástla o ďalších dvadsať centimetrov, čo znamená, že teraz meriam rovné dva metre :D Spýtal sa ma, či som predtým nerobila balet, čím ma úprimne dosť pobavil.
Štvrtok som sa už tradične (neviem kde sa dávajú úvodzovky :D) postavila pred tabuľu a zadala deťom vlastným mozgom vytvorenú tajničku, či som sa len natrápila, kým som ju potvoru zostrojila. Spomenúť musím aj Gabrielu, z predošlého penziónu, ktorá študovala aj rok v Nemecku. Boli sme v kine na Comer, rezar, amar – Eat, pray, love (autorka knihy Elisabeth Gilbert). Knihu som čítala a bola som zvedavá na film – môžem odporučiť, veľmi sa mi páčil, takže, kto má rád cestovanie a nejakú tu povinnú milostnú zápletku – nech kluše do kina. Gabriela si chcela oprášiť svoju nemčinu, tak som zapla všetky svoje ešte voľné mozgové bunky a vypotila čo sa dalo. Resumé: veľa toho nebolo.
V piatok sme v škole s deťmi hrali pexeso Pat a Mat, ktoré som priniesla zo Slovenska, na hodine výtvarnej výchovy som si precvičila kresbu kravy a svine, nakúpila baklažány a paradajky na víkendový obed (Saši – bude Mňamka :D) a išla sa pozrieť do fitka na hodinu s názvom Gimnasio localizado – niečo ako aerobik. Bolo to veľmi podnetné, precvičoval taký dooosť zábavný ujo, ktorý menil zostavu každých 30 sekúnd cca. Mal veľmi svojrázne pohyby a bavil sa na tom, takže to bolo z polovice crazy a spolovice paródia na aerobik :D
Cez víkend sme boli na návšteve u slovenských exdobrovoľníčiek a ich uruguajských polovičiek , plus prišli ich ďalší známy a konala sa grilovačka na streche – nazývajú to tu asado. Čo je také uruguajské barbecue cca, pečené mäso – teraz vegetariáni prestaňte čítať prosím vás – vnútorné orgány, klobásy – chorizo a mnohé iné pochutiny. Gabikin domáci pečený minichlieb a pesto mi veľmi chutili a ochutnala som aj mäso, klobásky a moje coming out – aj hypofýzu. Takže toľko o mojom prvom asade – tu v Uruguayi je to veľmi populárne totiž a spolubývajúca mi povedala, že to jedia aj na Vianoce. Takže zbohom buď kapor a dlhodielske pochúťky, týmto pozdravujem výbornú kuchárku moju mamu (ja som sa podala na ňu pravdaže :D).
Ako bonus ešte čo to popíšem o odpadkoch a pohoničoch koní – taká montevidejská špecialitka. Fungujú tu takí zberači odpadkov, ktorí vlastnia jedného koníka a voz a chodia od smetiaku k smetiaku a zbierajú niečo použiteľné. Potom musí ten chudák kôň vychudnutý a predpokladám, že zle živený ťahať celú tú horu odpadu. Takže po meste počuť dupot kopýt a keď zavriem oči a počujem ho aj z balkóna môžem sa kľudne cítiť ako na divokom západe. Ináč odpadkov je tu na uliciach celkom dosť, každý si – ak vôbec – zametie len pred vlastným prahom a najlepšie to len zhrnie na cestu, nič to, že vietor to o chvíľu vyfúka späť. Je tu aj ohromne veľa túlavých psov a ľudí, ktorí spia na ulici. Možno ich nájsť vo voľných výklenkoch, hocikde na ulici, prikrytých perinou.
Existuje tu aj veľa nezmyselných povolaní, alebo radšej povedzme zbytočných. Zatiaľ sme natrafili na tieto – zastavovač taxíkov a navigátor pre ľudí, ktorí chcú zaparkovať resp. vyparkovať. Sú to kúzelné povolania. Ešte mi napadli umývači okien na prechodoch, ktorí sú majiteľmi fľaše od Coca-Coly (pozor výskyt kľúčového slova :D - pre zasvätených)naplnenej vodou a ponúkajú svoje služby, keď je červená
S týmito reáliami sa s vami srdečne lúčim! Portate bien!
pondelok 11. októbra 2010
Týždňová rekapitulácia môjho bytia
Takže ako prebiehal prvý týždeň v novom penzióne? Vezmeme to pekne od začiatku. V pondelok som sa v škole zúčastnila clase de manualidad, čo by sme si mohli pretlmočiť ako výtvarnú výchovu cca. Odišla som odtiaľ s fialovými rukami a s narodeninovým darčekom od Marcosa. Dal mi dózu, ktorú urobil na minulej hodine.
Poobede sme začali s hodinami španielčiny v učebni - spoločenskej miestnosti - nášho penziónu. Mali sme dve hodiny naraz a ako diváci prišli do študovni aj naši spolubývajúci, takže to bolo také trošku ZOO predstavenie :D. Rozhodli sme sa teda pre dobro veci, ako aj pre naše vlastné, mávať španielčinu opäť tradične v Cedame, prípadne vonku, ak nám bude počasie priaznivo naklonené.
Povedala som si, že okrem pravidelného pešieho maratónu, ktorý tu praktizujem by sa mi zišla aj nejaká pohybová aktivita – rozumej tanec. Tak keďže tu pri dome máme také štúdio, išla som to hneď overiť. Zostala som aj na hodine salsy, do ktorej ma aktívne zapojili :D. Prišla som sa pozrieť aj na tango. Hovorím si, si v Uruguaji tango nesmieš obísť. Tu a v Argentíne je kolíska tanga, to by bola veľká hanba ani o neho nezavadiť. Tak som sa odhodlala aj na to, i keď som predtým tango nikdy netancovala mám taký silný a pálčivý pocit. Začali sme základným krokom, otočkami pri stĺpe (niekedy je taký stĺp najlepší tanečný partner, lebo neodvráva) a potom sme si aj čo-to zatancovali. Wooow, to už je čosi :D
Konal sa tu aj Feria del Libro, čo je medzinárodný knižný veľtrh. Pani Blanca z knižnice v Cedame, duša ktorá ma zásobuje uruguajskou literatúrou – za čo som jej úprimne vďačná, mi dala typ, že na veľtrhu bude mať prezentáciu novej knihy aj autor, ktorého knihy som čítala. Ináč – menšia odbočka – čítala som tu aj knihu Dobrodružstvá Sponge Boba, ktorý sa tu prezýva Bob esponja, ale ten asi na veľtrhu diskutovať nebude :D.
Tak som sa tam teda vybrala. Zmätene som najprv pobehovala na prízemí, kde boli vystavené všemožné a ešte k tomu všelijaké knihy, až ma potom jedna pani znavigovala, že mám ísť výťahom do príslušnej červenej sály. Tam práve prebiehala diskusia o životnom prostredí, o odpade, dobrých a zlých zvieratách a nebezpečných žralokoch. Potom však prišiel autor, o ktorého mi išlo a veľmi neformálne a s veľkými gestami – aké tu v Uruguaji fakt dosť dobre vedia – prezentoval svoju najnovšiu knihy. Zrazu sa strhol, že si musí z červenej sály odskočiť do vedľajšej modrej prevziať si cenu za svoju knihu. Tak zutekal, prevzal si cenu, dal úsmev fotografom a vrátil sa späť. Čarovný to človek veru.
Na druhý deň sme sa vybrali na veľtrh opäť, tento krát spolu s deťmi na besedu jedného autora, ktorý píše detské knihy. Deti sa celý čas mrvili a skôr sa im páčilo keď sa vonku naháňali :D
Štvrtok bol v Montevideu generálny štrajk, čo znamenala asi toľko, že nechodili autobusy a niektoré obchody boli zatvorené. Pre nás z toho vyplynulo, že sme mali deň voľna, keďže aj Cedam bol zatvorený. Strávila som ho štúdiom ženských uruguajských a argentínskych časopisov, myslím, že slovná zásoba z nich sa mi určite v bežnom živote ukrutne zíde.
V piatok sme sa opäť ocitli s deťmi na knižnom veľtrhu, tento krát so skupinou starších detí. Svoju knihu prezentovala a argentínska spisovateľka a na pomoc jej prišli aj dve profesorky literatúry. Na naše deti však nestačili :D. Tie sa aktívne zapájali do výkladu deja, hlásili sa a vykrikovali o dušu, bol to celkom zážitok. Z veľtrhu som si odniesla (ale aj zaplatila prirodzene) moju srdcovú záležitosť, ktorú zbieram v rôznych jazykoch - Malého princa – el Principito a knihu o holokauste. Večer bol na námestí ešte koncert na počesť Che Guevaru, kde sa spievali tematicky zamerané piesne a potom jeden pán predniesol referát o živote tohto muža činu.
V sobotu som sa túlala uličkami pri penzióne a poobede sa nieslo v znamení... zemiakových placiek – mňam mňam slovenská dobrota. Áno dámy a páni – je to šokujúce, ale aj na tie došlo. Ponúkli sme aj spolubývajúcich, naučili ich slovo placka a spokojne sa odprášili sa z kuchyne.
V nedeľu sme objavili v meste takééé obrovské trhy, priamo z hlavnej ulice smerom dole a aj v bočných uličkách ponúkali všemožný tovar. Keď píšem všemožný myslím tým všetko od živej sliepky až po zástrčku, sukulenty a háčkované doplnky – ako výkrik poslednej módy :D . Volajú to tu Feria. A táto konkrétne, podobne ako ešte jedna v Parque Rodo, sa koná len v nedeľu. Celkom ma očarila tá šialená atmosféra o dušu vykrikujúcich predavačov, pouličných spevákov a tlačiacich sa ľudí v kombinácii s očarujúcou čerstvou zeleninou a nevinnými pohľadmi mačiatok a rybičiek.
V pondelok tu opäť majú deň niečoho, takže Cedam bude zatvorený – je to zázračná krajina, buď nejaký štrajk, prázdniny alebo koniec sveta.
Ako bonus k tomuto, aj tak dosť vyčerpávajúcemu príspevku, by som rada napísala ešte čosi o dulce de leche a móde v Montevideu. Snáď ste nezaspali ešte :D
Takže: Dulce de leche - pýtate sa, že čo to tak môže byť? No je to také naše kondenzované mlieko, ktoré sa uvarí do stavu beztiaže - skaramelizovanie. Tento milý národ to tu má ako nátierku na chleba, plní tým sladkosti, dáva to do tort a jogurtov, a v McDonalde mi núkali dokonca aj zmrzlinu s polevou Dulce de leche – to som už ale v záujme zachovanie zdravého rozumu a v snahe nemať hyperglykémiu odmietla. Je to po maté asi ďalší druh závislosti, ktorý si tu vypestovali. Týmto pozdravujem gurmánku Peťu :D moju susedku, ktorá ma podnietila k písaniu o miestnych špecialitách :D, bude aj pokračovanie, sľubujem.
Inak čo sa týka módy s tou si v Montevideu veľkú hlavu rozhodne nerobia. Asi najobľúbenejším oblečením sú tu tepláky na všakovaké spôsoby. Dúfam, že si na to navyknem a potom budem mať problém zaradiť sa do spoločnosti a do bratislavskej smotánky :D
To by bolo už naozaj všetko, nebojte sa – už žiadne ďalšie bonusy :D
Montevidejčanka
Poobede sme začali s hodinami španielčiny v učebni - spoločenskej miestnosti - nášho penziónu. Mali sme dve hodiny naraz a ako diváci prišli do študovni aj naši spolubývajúci, takže to bolo také trošku ZOO predstavenie :D. Rozhodli sme sa teda pre dobro veci, ako aj pre naše vlastné, mávať španielčinu opäť tradične v Cedame, prípadne vonku, ak nám bude počasie priaznivo naklonené.
Povedala som si, že okrem pravidelného pešieho maratónu, ktorý tu praktizujem by sa mi zišla aj nejaká pohybová aktivita – rozumej tanec. Tak keďže tu pri dome máme také štúdio, išla som to hneď overiť. Zostala som aj na hodine salsy, do ktorej ma aktívne zapojili :D. Prišla som sa pozrieť aj na tango. Hovorím si, si v Uruguaji tango nesmieš obísť. Tu a v Argentíne je kolíska tanga, to by bola veľká hanba ani o neho nezavadiť. Tak som sa odhodlala aj na to, i keď som predtým tango nikdy netancovala mám taký silný a pálčivý pocit. Začali sme základným krokom, otočkami pri stĺpe (niekedy je taký stĺp najlepší tanečný partner, lebo neodvráva) a potom sme si aj čo-to zatancovali. Wooow, to už je čosi :D
Konal sa tu aj Feria del Libro, čo je medzinárodný knižný veľtrh. Pani Blanca z knižnice v Cedame, duša ktorá ma zásobuje uruguajskou literatúrou – za čo som jej úprimne vďačná, mi dala typ, že na veľtrhu bude mať prezentáciu novej knihy aj autor, ktorého knihy som čítala. Ináč – menšia odbočka – čítala som tu aj knihu Dobrodružstvá Sponge Boba, ktorý sa tu prezýva Bob esponja, ale ten asi na veľtrhu diskutovať nebude :D.
Tak som sa tam teda vybrala. Zmätene som najprv pobehovala na prízemí, kde boli vystavené všemožné a ešte k tomu všelijaké knihy, až ma potom jedna pani znavigovala, že mám ísť výťahom do príslušnej červenej sály. Tam práve prebiehala diskusia o životnom prostredí, o odpade, dobrých a zlých zvieratách a nebezpečných žralokoch. Potom však prišiel autor, o ktorého mi išlo a veľmi neformálne a s veľkými gestami – aké tu v Uruguaji fakt dosť dobre vedia – prezentoval svoju najnovšiu knihy. Zrazu sa strhol, že si musí z červenej sály odskočiť do vedľajšej modrej prevziať si cenu za svoju knihu. Tak zutekal, prevzal si cenu, dal úsmev fotografom a vrátil sa späť. Čarovný to človek veru.
Na druhý deň sme sa vybrali na veľtrh opäť, tento krát spolu s deťmi na besedu jedného autora, ktorý píše detské knihy. Deti sa celý čas mrvili a skôr sa im páčilo keď sa vonku naháňali :D
Štvrtok bol v Montevideu generálny štrajk, čo znamenala asi toľko, že nechodili autobusy a niektoré obchody boli zatvorené. Pre nás z toho vyplynulo, že sme mali deň voľna, keďže aj Cedam bol zatvorený. Strávila som ho štúdiom ženských uruguajských a argentínskych časopisov, myslím, že slovná zásoba z nich sa mi určite v bežnom živote ukrutne zíde.
V piatok sme sa opäť ocitli s deťmi na knižnom veľtrhu, tento krát so skupinou starších detí. Svoju knihu prezentovala a argentínska spisovateľka a na pomoc jej prišli aj dve profesorky literatúry. Na naše deti však nestačili :D. Tie sa aktívne zapájali do výkladu deja, hlásili sa a vykrikovali o dušu, bol to celkom zážitok. Z veľtrhu som si odniesla (ale aj zaplatila prirodzene) moju srdcovú záležitosť, ktorú zbieram v rôznych jazykoch - Malého princa – el Principito a knihu o holokauste. Večer bol na námestí ešte koncert na počesť Che Guevaru, kde sa spievali tematicky zamerané piesne a potom jeden pán predniesol referát o živote tohto muža činu.
V sobotu som sa túlala uličkami pri penzióne a poobede sa nieslo v znamení... zemiakových placiek – mňam mňam slovenská dobrota. Áno dámy a páni – je to šokujúce, ale aj na tie došlo. Ponúkli sme aj spolubývajúcich, naučili ich slovo placka a spokojne sa odprášili sa z kuchyne.
V nedeľu sme objavili v meste takééé obrovské trhy, priamo z hlavnej ulice smerom dole a aj v bočných uličkách ponúkali všemožný tovar. Keď píšem všemožný myslím tým všetko od živej sliepky až po zástrčku, sukulenty a háčkované doplnky – ako výkrik poslednej módy :D . Volajú to tu Feria. A táto konkrétne, podobne ako ešte jedna v Parque Rodo, sa koná len v nedeľu. Celkom ma očarila tá šialená atmosféra o dušu vykrikujúcich predavačov, pouličných spevákov a tlačiacich sa ľudí v kombinácii s očarujúcou čerstvou zeleninou a nevinnými pohľadmi mačiatok a rybičiek.
V pondelok tu opäť majú deň niečoho, takže Cedam bude zatvorený – je to zázračná krajina, buď nejaký štrajk, prázdniny alebo koniec sveta.
Ako bonus k tomuto, aj tak dosť vyčerpávajúcemu príspevku, by som rada napísala ešte čosi o dulce de leche a móde v Montevideu. Snáď ste nezaspali ešte :D
Takže: Dulce de leche - pýtate sa, že čo to tak môže byť? No je to také naše kondenzované mlieko, ktoré sa uvarí do stavu beztiaže - skaramelizovanie. Tento milý národ to tu má ako nátierku na chleba, plní tým sladkosti, dáva to do tort a jogurtov, a v McDonalde mi núkali dokonca aj zmrzlinu s polevou Dulce de leche – to som už ale v záujme zachovanie zdravého rozumu a v snahe nemať hyperglykémiu odmietla. Je to po maté asi ďalší druh závislosti, ktorý si tu vypestovali. Týmto pozdravujem gurmánku Peťu :D moju susedku, ktorá ma podnietila k písaniu o miestnych špecialitách :D, bude aj pokračovanie, sľubujem.
Inak čo sa týka módy s tou si v Montevideu veľkú hlavu rozhodne nerobia. Asi najobľúbenejším oblečením sú tu tepláky na všakovaké spôsoby. Dúfam, že si na to navyknem a potom budem mať problém zaradiť sa do spoločnosti a do bratislavskej smotánky :D
To by bolo už naozaj všetko, nebojte sa – už žiadne ďalšie bonusy :D
Montevidejčanka
nedeľa 3. októbra 2010
Ako som zostarla a presťahovala sa
Je to tak – sme tu už jeden mesiac. Increíble ako by povedala španielsky hovoriaca persona. Čo prelomové sa za tento týždeň udialo? No prehupla som sa do ďalšej štvťstoročnice a presťahovala som sa do iného penziónu. Medzi ďalšie pozitíva tohto týždňa by som zaradila aj to, že som na jednej hodine dala deťom úlohy – tzn. postavila sa pred tabuľa, napísala zadanie na tabuľu, potom som sa pokúsila znížiť sa natoľko, aby si to mohli opísať a spolu sme sa to pokúšali vyriešiť Prvú úlohu celkom pochopili, no pri druhej mi musela prísť na pomoc ich učiteľka a objasniť im, čo od nich chcem – nejako som sa do toho zamotala, či čo :D Takže toľko z mojich radostí.
V piatok som mala narodeniny. Keď sme prišli do školy kuchárka Laura mi ukázala tortu, ktorú mi deň predtým deti v rámci hodiny pečenia pripravili. Bola úžasná, možno pre to, že na nej bolo moje meno :D a mapa Južnej Ameriky. Potom na konci vyučovania sme prerušili našu hodinu španielčiny a išli do jedálne, kde deti začali spievať všetko najlepšie - v španielskej verzii samozrejme :D Následne sme sa pustili do krájania torty a konzumácie. Deti mali tortu všade, vrátane vlasov – neviem ako to robia :D
Po oslave nás vzala Leticia autom, aby sme presťahovali moje veci z penziónu, kde som mesiac bývala. Pobalila som sa do úctyhodných 8 kusov batožiny. Pri odchode budem musieť zvoliť výrazne inú stratégiu, lebo mi nebude stačiť ani jedno celé lietadlo. Nostalgicky som si ešte odfotila izbu, rozlúčila sa s babami a hor sa do nového bývania. Teraz bývam v penzióne s kocúrom Juanom, ktorý najmä v noci, ako som už mala možnosť zistiť vydáva zvuky podobné detskému plaču z nejakého zlého hororu. Spolubývajúca hovorí, že je jar a hľadá si nejakú polovičku. Zostáva mi zaželať mu len veľa úspechov :D
Ináč mám tri spolubývajúce zasa a spím na hornej posteli, čo je pre mňa celkom nezvyk. Na všetkých ŠVP a podobných podujatiach som sa tomu snažila vyhnúť a tu ma to veru postihlo v plnej sile. Osoby, ktoré boli so mnou v Barcelone v hosteli si určite farbisto spomínajú, aký problém som mala vyštverať sa na svoju hornú posteľ :D Ale tu mám trochu ľahší prístup, tak ak sa neskotúľam v noci alebo nezapadnem za posteľ mala by som tento svoj pobyt zvládnuť.
Tento penzión je aj podstatne svetelne vybavenejší ako bol môj predošlý, čo je veľké pozitívum a je tu aj pračka, takže zbohom ručné pranie. Máme tu aj takú spoločnú miestnosť študovňu, takže španielčina tras sa :D. Trošku sa tu prepadáva strop, tak dúfam, že ma počas intenzívneho štúdia niečo nezavalí a nebudem sa vyhrabávať spod sutín. Písať psychológiu odievania sa mi zatiaľ veľmi nechce, ale pokúsim sa prekonať. Ľudia vyzerajú byť v pohode, najmä vlastník tejto nehnuteľnosti, ktorý má svojrázny účes a je takým duchovným otcom všetkých, ktorí tu bývajú.
Ináč tu cez týždeň bolo dosť nehostinné počasie. Jedno ráno sme sa dočkali len deviatich stupňov a pršalo často. Už nám chýba leto, no. Tento týždeň sme sa stretli aj s tromi Slovenkami, takže sme si mohli aj slovenčinu zopakovať. Boli sme sa aj prejsť po Ramble, pri Rio de la Plata, ale vlny začali pripomínať tsunami a skoro odfúklo fľašu aj nás. Raz fúkalo tak, že keď som išla zo školy domov, normálne ma to posunulo ako som čakala na zelenú. Budem musieť nosiť v taške závažie pre každý prípad :D
Sobotný večer sme strávili v spoločnosti dvoch Sloveniek a dvoch Uruguajcov, pri vynikajúcej pizzy a dobrom uruguajskom pive a babylóne jazykov – vládne spanglish :D. Ináč Stanka v uruguajskom časopise pre ženy som tiež našla výraz bienestar, to len tak na okraj :D V nedeľu sa tu pretáčal čas, takže máme o hodinu viac a ďalší týždeň za nami. Lúčim sa! Hasta pronto!
V piatok som mala narodeniny. Keď sme prišli do školy kuchárka Laura mi ukázala tortu, ktorú mi deň predtým deti v rámci hodiny pečenia pripravili. Bola úžasná, možno pre to, že na nej bolo moje meno :D a mapa Južnej Ameriky. Potom na konci vyučovania sme prerušili našu hodinu španielčiny a išli do jedálne, kde deti začali spievať všetko najlepšie - v španielskej verzii samozrejme :D Následne sme sa pustili do krájania torty a konzumácie. Deti mali tortu všade, vrátane vlasov – neviem ako to robia :D
Po oslave nás vzala Leticia autom, aby sme presťahovali moje veci z penziónu, kde som mesiac bývala. Pobalila som sa do úctyhodných 8 kusov batožiny. Pri odchode budem musieť zvoliť výrazne inú stratégiu, lebo mi nebude stačiť ani jedno celé lietadlo. Nostalgicky som si ešte odfotila izbu, rozlúčila sa s babami a hor sa do nového bývania. Teraz bývam v penzióne s kocúrom Juanom, ktorý najmä v noci, ako som už mala možnosť zistiť vydáva zvuky podobné detskému plaču z nejakého zlého hororu. Spolubývajúca hovorí, že je jar a hľadá si nejakú polovičku. Zostáva mi zaželať mu len veľa úspechov :D
Ináč mám tri spolubývajúce zasa a spím na hornej posteli, čo je pre mňa celkom nezvyk. Na všetkých ŠVP a podobných podujatiach som sa tomu snažila vyhnúť a tu ma to veru postihlo v plnej sile. Osoby, ktoré boli so mnou v Barcelone v hosteli si určite farbisto spomínajú, aký problém som mala vyštverať sa na svoju hornú posteľ :D Ale tu mám trochu ľahší prístup, tak ak sa neskotúľam v noci alebo nezapadnem za posteľ mala by som tento svoj pobyt zvládnuť.
Tento penzión je aj podstatne svetelne vybavenejší ako bol môj predošlý, čo je veľké pozitívum a je tu aj pračka, takže zbohom ručné pranie. Máme tu aj takú spoločnú miestnosť študovňu, takže španielčina tras sa :D. Trošku sa tu prepadáva strop, tak dúfam, že ma počas intenzívneho štúdia niečo nezavalí a nebudem sa vyhrabávať spod sutín. Písať psychológiu odievania sa mi zatiaľ veľmi nechce, ale pokúsim sa prekonať. Ľudia vyzerajú byť v pohode, najmä vlastník tejto nehnuteľnosti, ktorý má svojrázny účes a je takým duchovným otcom všetkých, ktorí tu bývajú.
Ináč tu cez týždeň bolo dosť nehostinné počasie. Jedno ráno sme sa dočkali len deviatich stupňov a pršalo často. Už nám chýba leto, no. Tento týždeň sme sa stretli aj s tromi Slovenkami, takže sme si mohli aj slovenčinu zopakovať. Boli sme sa aj prejsť po Ramble, pri Rio de la Plata, ale vlny začali pripomínať tsunami a skoro odfúklo fľašu aj nás. Raz fúkalo tak, že keď som išla zo školy domov, normálne ma to posunulo ako som čakala na zelenú. Budem musieť nosiť v taške závažie pre každý prípad :D
Sobotný večer sme strávili v spoločnosti dvoch Sloveniek a dvoch Uruguajcov, pri vynikajúcej pizzy a dobrom uruguajskom pive a babylóne jazykov – vládne spanglish :D. Ináč Stanka v uruguajskom časopise pre ženy som tiež našla výraz bienestar, to len tak na okraj :D V nedeľu sa tu pretáčal čas, takže máme o hodinu viac a ďalší týždeň za nami. Lúčim sa! Hasta pronto!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)