Táto ďalšia napínavá a vzrušujúca časť cesty sa začala prechodom do Peru. Trošku opäť problémové dohadovanie sa s tetou z cestovky a dlhé čakanie pri prechode bolívijských a peruánskych hraníc, ale po tom všetkom sme sa už ocitli v autobuse do Puna, v ktorom svietili farebné žiarovky ako na vianočnom stromčeku.
Do mesta Puno sme dorazili večer a hneď sme sa taxíkom teleportovali do centra. Na ulici nás odchytili dve tetušky - agentky, že nám zoženú lacné ubytovanie. Dvakrát sa mi nezdali, ale to viete, unavený turista rovná sa poddajný turista, tak sme ich poslušne nasledovali. Na druhý pokus sme aj našli dobrý hostel, izbu pre štyroch, kde sme mali vlastnú kúpeľňu a televízor, toľký luxus sme skoro nepredýchali. To viete, po tých bolivijských, kde nešla často ani elektrina ani voda, bolo toto priam neskutočné. S tetami sme sa dohodli, že nám zabezpečia aj exkurziu na plávajúce ostrovy a kúpia lístky do Cusca. Všetko sme teda nechali na nich a my sme sa vybrali ešte najesť do centra. Skončili sme pri pizzy a dala som si aj Pisco, keď už sme došli až do Peru trebalo ochutnať predsa :D.
Na druhý deň sme sa presunuli do prístavu na exkurziu na Los Uros – plávajúce ostrovy na Titicace. Ako nám vysvetlil náš bilingválny sprievodca Andres (muž v najlepších rokoch :D), názov Titicaca pochádza z dvoch slov. Slovo titi znamená puma a caca je označenie pre šedú farbu. Na začiatku sme každý hovorili z ktorej sme krajiny a ostatní museli povinne aplauzovať :D. Keď prišiel rad na nás a povedali sme, že sme zo Slovenska, zostal Andres na chvíľu zmätený a potom mu to niekto v prednej časti objasnil, takže aj my sme obdržali nejaký ten potlesk.
Samotné plávajúce ostrovy, domy na nich, ako aj lode robia miestni obyvatelia z rastliny zvanej Totora, ktorú sme mali možnosť aj ochutnať, hhmm. My sme navštívili konkrétne štyri ostrovy, pričom na jednom žije tak priemerne šesť rodín. Na jednom z ostrovov nám spravili miestni aj prezentáciu, hovorili o tom, ako taký ostrov vzniká, že ich domy z totory majú životnosť priemerne jeden rok, ako spolu varia a spoločne rozhodujú. Všetci mali nádherné pestrofarebné oblečenie a zaspievali nám aj pesničku po španielsky, v jazyku aymara, ako aj po anglicky. Potom nám poukazovali svoje príbytky aj zvnútra. Jeden muž nám hovoril, že obyvatelia ostrovov Uros často štrajkujú a od vlády žiadajú, aby im pridelili nejakú pôdu, kde by mohli žiť. V dome, do ktorého nás ujo zaviedol bola len posteľ a nejaké hračky, hovoril, že keď prší do domu im zateká a je im tam zima. Ľudia z ostrovov sa živia len rybolovom, výrobou suvenírov a lodí. Na niektorých ostrovoch boli však aj reštaurácie a ponuky ubytovania pre turistov.
Odtiaľ sme sa vrátili späť do Puna. Bola sobota a snáď v každej sále v meste práve prebiehala svadba. My sme pozorovali malé dievčatko, v krásnych šatách, ktoré namosúrené vyšlo zo svadobnej sály a sadlo si na obrubník. Asi bola sklamaná, že si ženích zobral inú :D. Kúpili sme si Inca colu, čo je nápoj fosforeskujúcej žltej farby, ktorý všetci v Peru popíjajú a posadili sa na námestie blízko katedrály. V obchode som objavila aj moju milovanú americkú sladkosť Reeses, ktorá mi pripomenula leto v Severnej Karolíne (pozdravujem Silvi a Lenku týmto :D). Autobus do Cusca odchádzal až večer, tak sme si v hosteli ešte pozreli film o čínskych bojovníkoch, ktorí sa počas boja nemohli dotknúť zeme – hodné Oscara, poviem vám :D.
Na stanicu do Cusca sme prišli o 4. 3O ráno a čakali sme kým otvoria cestovku Ormeňo, s ktorou sme chceli ísť do Chile a Dominika späť do Brazílie. Odtiaľ sme sa odviezli do centra na Plaza de Armas, na ktorom stoja dva nádherné chrámy. Po ubytovaní sa, sme si preprali veci a čo ma potešilo fakt ohromne bolo, že sme našli reštauráciu Govinda. Prostredie, obsluha aj jedlo boli na výbornú. Dali sme si celé menu, čo bol šalát z mrkvy, avokáda a cvikly, potom zeleninová polievka s mandiocou, cícerom a kukuricou, potom prišli na rad rezance so sójovým mäsom a brokolicou, a na záver citrónový a figový koláč (ak niekoho nenadchýňajú tieto opisy jedál, kľudne ich preskakujte, ale tento obed bol pre mňa gurmánskym zážitkom, ktorý si zaslúžil zverejniť :D).
V Cuscu, podobne ako v Montevideu sa jednotlivé ulice zameriavajú len na určitý tovar. Napríklad sme prechádzali ulicou, kde boli len samé cukrárne a pekárne, hneď za nimi nasledovali reštaurácie a potom pohrebné služby :D. Boli sme si samozrejme popozerať aj sortiment potravín v miestnych potravinách, to už sa stáva pomaly mojou úchylkou. Kúpili sme si kokové cukríky a natrafila som aj na zelený čaj s mangom, čo mi aspoň trochu saturuje potrebu tohto ovocia. Na večeru sme sa v kuchyni hostela pokúsili o flambované banány s čokoládou a to už bol aj koniec dňa.
Na druhý deň sme sa stretli s couchsurferom Vilmanom. Ten nám povedal, že nás ubytuje u seba, tak sme sa zbalili a presťahovali sa k nemu. Na obed sme si dali menu, pričom som netušila čo jeme, lebo žiadne jedlo z ponuky mi nič nehovorilo :D. Vilman nám poradil ako ísť na Machu Picchu a neminúť pri tom celý majetok. Išli sme si teda kúpiť lístky do Hidroelectrici, keďže na Machu Picchu sme sa chystali hneď na druhý deň. Na cestu sme si išli aj nakúpiť, tridsať žemlí čo sme kúpili na tri dni bohate stačilo :D.
Na ďalší deň sme išli pred cestovku, spred ktorej sme mali odchádzať smer Machu Picchu. Niekto na nás začal zúrivo pokrikovať a hneď nás chcel aj nakladať do mikrobusu, aj s veľkými ruksakmi. Musela som mu dôrazne vysvetliť, že ruksaky si chceme nechať v kancelárii a že sa s nimi nemienime trepať na Machu Picchu. Po vzájomnom dohadovaní sa a rozčuľovaní nad tým ako veci “fungujú“, sme si nechali ruksaky v kancelárii a vyrazili. Cesta trvala osem hodín a prechádzali sme neskutočnou krajinou s vodopádmi, rozbahnenými úsekmi a vysokými horami.
Hidroelectrica je miestom, kde sa každý turista musí zaregistrovať. Odtiaľ sa popri koľajniciach, či priamo po nich (ak nejde práve vlak :D) prechádza do dediny Aguas Calientes. Cesta nám trvala tak zo dve hodiny, Dominičenka sa dokonca predrala do čela skupiny a predbehla aj samotného sprievodcu. V Aguas Calientes sa to len tak hemží všetkým, čo je spojené s turistickým ruchom. Kúpili sme si lístky na Machu Picchu, aj na ranný autobus, ktorý nás tam mal zaviesť.
Ráno to bolo bolestivé, vstávali sme totiž o 4tej ráno a vydávali sa na cestu na Machu Picchu. Strašne lialo a my sme sa išli postaviť na prvý ranný bus, ktorý išiel na Machu Picchu. Ľudí a ľudí v pršiplášťoch pribúdalo, ženičky ponúkajúce teplé nápoje, žemle, pončá okolo turistov pobehovali ako na obežnej dráhe a my sme sa už nemohli dočkať autobusu. Cesta trvala dvadsať minúť a pred nami stála strašne dlhá rada na vstup na Machu Picchu. Dážď vôbec neustával a pridružila sa k nemu ešte aj hmla, čo len prispelo k lepšej viditeľnosti. Posledné lístky na susednú horu Wayna Picchu sa ušli babám pred nami, púšťali tam totiž len 400 ľudí a keď je niekto číslo 401, tak to sa dosť blbo postavil :D.
No ale nič to za to, na Machu Picchu začali púšťať od 7mej ráno. Toto miesto bolo úplne ako na pohľadniciach, alebo v učebniciach dejepisu, len hmla vytvárala ešte väčšie čaro. Všade naokolo veľa skupiniek turistov, každý v pršiplášti inej farby :D, niektorí so sprievodcom, iní bez neho. My sme sprievodcu nemali a prechádzali sme si toto miesto sami. Cestou sme stretli dve zmoknuté lamy, ktoré sme už klasicky prenasledovali a dokonca sme si ich aj pohladkali. V pršiplášťoch sme pôsobili ako veterinárky, ale lamám to neprekážalo, teda aspoň nič nehovorili.
Potom sme si pozreli puente Inca – most Inkov. Tam sme stretli jedného Američana, ktorý s nami nadviazal rozhovor a pri zmienke o tom, že sme zo Slovenska povedal, že on pracoval v Nemecku ako Gastarbeiter a že si z tejto krajiny priniesol ženu ako suvenír :D.
Pomaly aj pršať prestávalo a my sme ešte išli obhliadnuť ruiny domov. Samotné Machu Picchu nie je miestom, ktoré by ma najviac očarilo, skôr to bola taká povinná jazda, ktorej výsledkom boli premočené topánky, ale samozrejme aj spokojnosť, že si toto miesto môžem odškrtnúť ako prejdené :D.
Do Aguas Calientes sme schádzali po vlastných a trvalo nám to asi hodinu a pol. V hosteli sme si popozerali nejaké telenovely :D a Simpsonovcov a následne sme prišli na to, že nemôžeme zavrieť okno, čoho výsledkom bola asi 20 centimetrová fuga. Išla som to teda riešiť na recepciu, ale dovolať sa niečoho je priam nemožné. Keď prišla recepčná na izbu divoko mykala oknom a tvárila sa, že ešte včera predsa bolo všetko v poriadku a nemá ani tušenia, aké temné sily toto zapríčinili. Naveľa mi pani prisľúbila, že to miesto prelepí kartónom a urobí nám kokový čaj ako kompenzáciu :P.
Na druhý deň sme odchádzali späť do Cusca, odšlapali sme k Hidroelectrice, kde nás mal čakať mikrobus. Deň predtým som ešte volala do agentúry ako sa má volať náš šofér, aby sme boli v obraze. Pán mi povedal, že Artemio alebo Roberto. Keď sme však k Hidroelectrice prišli, šoféri zapierali, že by sa niekto z nich tak volal, ale nakoniec nás predsa len jeden vzal.
Do Cusca sme dorazili večer a ako obyčajne nasledoval proces hľadania ubytovania. S Dominikom sme sa vybrali ešte na hamburger do stánku, ktorý ani zďaleka nespĺňal hygienické štandardy (ale tak sme ešte stále nažive) a po tom, ako som dievčine zaplatila väčšou bankovkou, si ona skúšala jej pravosť tým, že ju úplne skrčila, pozorne ju prehliadala a myslela som si, že ju možno aj podpáli nakoniec :P.
Ako sme tak išli mestom, zaujal nás plagát, že by v ten večer mal hrať Ozzy Osbourne v jednom z klubov. Ten bol hneď neďaleko, a síce ozajstný Ozzy neprišiel, ale za to hrala skupina Ozzy Osbourne revival a drink bol v cene lístka, takže sme to riskli. Pozorovali sme španielskeho Ozzyho, ktorý sa potil a čítal texty pesničiek, ako aj fanúšikov, ktorí divoko vrteli hlavami. Ja som si vyzula žabky (áno tie žlté, ktoré vyzerajú príšerne a nosím ich už nejaké to storočie, ale nemôžem sa ich skrátka vzdať :D), popíjala drink a po náročnom dni sa nechala unášať atmosférou toho miesta.
V Cuscu vám na každom kroku núkajú masáže, manikúru, aj marihuanu občas, ako aj pedikúru. Až to lezie na nervy už. Posledný deň v Cuscu sme si vybehli ešte do Govindy – to miesto mi nesmierne chýba – do potravín a do Mekáču a mohli sme veselo odkráčať na stanicu. Dominičenku sme zanechali v Cuscu, keďže ona išla inou trasou a my sme si chytili mini taxík, do ktorého sme skoro ani nenatlačili svoje preveľké ruksaky a s dosť veľkým časovým sklzom sme mierili na autobusovú stanicu. Došli sme tam o 13:30 kedy mal zároveň odchádzať náš bus do mesta Tacna, takže sme bežali, aby sme to stihli. Našťastie to tak aj bolo a pred nami bola 15 hodinová cesta do Tacny, ktorá sa nachádza blízko chilských hraníc. Cestovanie autobusom klasika, len spomeniem deti, ktoré rozoberali témy ako napríklad, či je lepšia Inca cola alebo Coca-Cola a ako plačú psi (čo aj napodobňovali :D).
Do Tacny sme dorazili o 5tej ráno, spotený, nevyspatý, ja napoly nevidiaca (bez okuliarov), mali sme zaľahnuté v ušiach a už sa na nás vrhli taxikári, že nás odvezú a blabla. V takýchto situáciách niekedy do mňa vojde zlosť a začnem na nich vykrikovať po slovensky niečo typu Nehovor na mňa a pod. Dokráčali sme až na stanicu, kde sme si chceli overiť spoj do Santiaga de Chile. Nanešťastie bola cestovka ešte zatvorená, tak sme si radšej zobrali taxík a našli hostel v meste. Opäť televízor na izbe a kúpeľňa, toľko šťastia niekedy človek ani uniesť nemusí :D.
Keď sme sa zabývali, vybrali sme sa naspäť na stanicu do Ormeňa. Pracovníkovi však nešiel internet , čiže nemohol skontrolovať naše lístky v systéme. Aby ste chápali lístky do Santiaga sme si kúpili už v Cuscu a autobus išiel z Limy, pričom my sme mali do neho priskočiť v Tacne :D. Drahý ujo nám len povedal, že máme byť na stanici na druhý deň o 7mej ráno. Potom sme si išli obzrieť feriu do mesta, mali tam všakovaký tovar ako potraviny, drogériu, pofiderné oblečenie, či kuracie nožičky a podobne. Z gastronomických zážitkov vyzdvihujem tekvicové korneto, jablkové chipsy a mango z ferie.
Mesto nie je až tak zaujímavé, dominantou je kostol s námestím. Išli sme oddychovať na izbu, konzumovať jedlo a filmy ako Prázdniny a Legenda o vášni. Objavili sme aj veľký obchod – áno, áno, očakávate správne – urobila som prieskum potravín a čo to sme nakúpili, hraničilo to trochu s obžerstvom , ale veď žijeme len raz :D.
Na druhý deň, keďže sme chceli stihnúť náš autobus do Santiaga, sme vstávali skoro ráno a o 7mej boli už na stanici. My sme tam boli, ale ujo z cestovky tam do 7.30 nebol. Potom prišiel a znudene povedal, že autobus tam príde okolo 10tej alebo neskôr. Moja otázka, prečo nám včera nakázal prísť na 7mu, ho evidentne nezasiahla, a povedal, že nech skrátka čakáme. Išli sme teda na internet zabiť čas a keď sme sa k nemu vrátili, povedal, že volal so šoférom a že bus príde tak o dve hodiny. To už moja trpezlivosť kolísala medzi stavom naučenej bezmocnosti a druhým pólom známym pod názvom Vyškriabem ti oči. Ono je dosť zložité si pri cestovaní udržať subjektívnu pohodu a mentálne zdravie, ale bojovala som ako sa dalo, výsledok nech posúdia iní :D.
Tak sme si sadli dostatočne blízko, aby som na neho dovidela a vrhala som na neho zúrivé pohľady. Už sa mi ani nechcelo vstávať, tak som na neho zo svojho sedadla vykrikovala, kedy príde autobus. Jeho odpoveď sprevádzaná úsmevom, ktorý ma ešte viac rozčuľoval, bola, že čoskoro. Zrazu na nás zakričal, že rýchlo, rýchlo, ponáhľajte sa. No fraška, ja som sa rozosmiala a nebola som si schopná ani nainštalovať ruksak, pričom sa ma pýtal, čo mi je. Tak mu vravím, že len “trošku“ nervózna som a on mi na to, že z čoho. No empatie sa človek nedovolá v tomto svete. Aby sme to teda urýchlili, nakoniec nás nasadil na bus, kde boli pred nami aj za nami deti, na ktoré sme začali po slovensky a navzájom sme na sebe vyplazovali jazyk.
Čakal nás už len prechod cez peruánsku a chilskú hranicu a kontrola batožiny. Trochu nás vystrašili tým, čo všetko nemôžeme prevážať, napríklad aj korenie, ktorého som si ja na cestách nakúpila dostatočne. Tí, čo kontrolovali batožinu však nejako špeciálne dôslední neboli a keďže sa nám celkom osvedčila stratégia, mať hore v ruksaku špinavé toxické oblečenie, všetko sme previezli :D. Prvýkrát sa mi aj podarilo dobre sa v autobuse vyspať, takže spokojnosť veľká. To už sme mierili do Chile, čo bude ďalšia a posledná časť tohto kvázi populárneho špeciálu.
streda 23. februára 2011
pondelok 21. februára 2011
2. špeciál z ciest: Paraguay a Bolívia
V prvej časti sme skončili na vodopádoch Iguazu. Odtiaľ sme sa chceli dostať do Paraguaya. Skúšali sme to v rôznych cestovkách, až sme sa nakoniec išli opýtať do jednej – tej osudovej :D. Ujo to pochopil hneď zhurta a začal nám rovno vypisovať lístky, tak trochu proti našej vôli. Nešlo mu do hlavy, že do Paraguaya skutočne víza nepotrebujeme. Keď sme sa opýtali kedy ide bus, povedal, že o desať minúť :D. Takto narýchlo sa to zbehlo teda. Naložil nás do mikrobusu, prepravil k brazílsko-paraguayským hraniciam a po úspešnom prechode hraníc sme už v paraguayskom meste Ciudad del Este presadli na bus - smer hlavné mesto Asunción.
Pozorujúc krajinu som vydedukovala, že Paraguayčania majú veľa volejbalových sietí a podobne ako sa v Uruguayi pije maté sa v tejto krajine pije terere, čo je vlastne studené maté. Majú na to odlišnú termosku aj nádobku na pitie. V autobuse ľudia aj stáli a neustále pristupovali predavači, ktorí ponúkali tovar ako nápoje, či tak prepotrebné (najmä v autobuse) slnečné okuliare. Ináč bola krajina rovinatá, zelená, s reklamami, ktoré odporúčali vypiť dva poháre mlieka denne, všade veľa kráv a volov :D.
Do Asunciónu sme dorazili na Silvestra. Nasledoval rutinný postup – zamenenie peňazí, nakúpenie nejakého jedla (čo boli obyčajne vždy keksy :D ) a ozvali sme sa aj nášmu couchsurferovi Javierovi. Ten pre nás prišiel na stanicu aj so svojou priateľkou a keďže už bola hodina večerná, hneď nás aj rovno odviezli do domu ich príbuzných, kde sa oslavoval Silvester. No pripadali sme si tam dosť nepatrične vzhľadom na náš okúzľujúci zápach z dlhej cesty a naše outfity. Aby ste chápali, rodinných príslušníkov mohlo byť tak zo dvadsať, všetci ako z jednej škatuľky to znamená: ženy mali neskutočne krásne šaty, make up, nechty, doplnky – skrátka glamour. My sme mali žabky, mikiny, tepláky, ten zápach a kúzlo osobnosti :D. No trčali sme tam skrátka ako päsť na oko, ale všetci boli neskutočne milí, zaujímali sa čo sme zač, kde nás Javier splašil :D a podobne. A okrem toho, čo je esenciálne – bolo tam ohromne veľa dobrého jedla. Ako sme sa dozvedeli, národným jedlom je koláč z kukuričnej múky. Okrem toho oslavovala jedna moja menovkyňa Monika aj svoje narodeniny, tak nás prizvali, aby sme jej po slovensky zaspievali všetko najlepšie. Podľa nášho najlepšieho svedomia a vedomia sme sa o čo to pokúsili teda. Po polnoci nasledovali objímačky, prípitok a potom sme sa už pobrali k Javierovi, ktorý je mimochodom majiteľom dvoch šarmantných žiab a krásneho domu zariadeného v etno štýle.
Na ďalší deň nám Javier ukázal Asunción, ktorý bol 1. 1 skutočne dosť vymretý. Ukázal nám vládnu budovu, starý prístav, dal ochutnať terere. Usúdili sme, že sa radšej ešte v ten deň presunieme do Bolívie, tak sme chytili večerný bus smer Santa Cruz de la Sierra. Cesta prebiehala v poriadku, až kým sme okolo štvrtej ráno nemuseli vystúpiť na paraguayskej hranici. Tá stála prakticky uprostred ničoho, všade poletoval hmyz veľkosti päť centimetrov a viac. Kebyže len poletoval. On bol všade naokolo, liezol, lietal, vyskytoval sa aj na záchodoch – skrátka čistý surrealizmus. Najťažší úsek nás ale len čakal, konkrétne po prechode bolívijských hraníc. Na jednom úseku sme stáli asi každých 20 metrov, bol kamenistý, deti v autobuse plakali, no také to cestovanie v pravom slova zmysle. Cesta nám teda namiesto sľubovaných 20 hodín trvala 27, to by sa snáď dalo klasifikovať ako zanedbateľné meškanie.
Keď sme prišli do Santa Cruz de la Sierra bola noc a začali sme hľadať nejaký ten nocľah pre potulných pocestných. Našli sme hostel za 2, 50 eur na noc, čo bolo v porovnaní so Stockholmom, kde nás stál hostel 30 eur ľudová cena (ospravedlňujem sa za scestnú odbočku, ale robím si rebríček najdrahších a najlacnejších hostelov, ktoré som za svoje bytie navštívila :D).
Na ďalší deň sme vykonávali obhliadku mesta. Stretli sme sa aj s dvomi couchsurfermi a prišli na to, že v Bolívii už predávajú namiešanú Cuba libre. Miestni sú ináč dosť nízkeho vzrastu, čo spôsobovalo, že som sa pri väčšine konverzácií s nimi musela nakláňať ako šikmá talianska veža. Ináč bolo vidieť čoraz viac pôvodne oblečených ľudí, ženy s dvomi zaplatenými vrkočmi v skladaných sukniach po kolená.
Ďalšie naše kroky viedli do Samaipaty odkiaľ sme si chceli urobiť nejaký ten výlet. Išli sme tam takým mikrobusom a šofér si počas cesty so šarmom sebe vlastným popíjal pivo, či sa zastavil pri prameni, kde sa vybehol omočiť. Ešte musím poznamenať, že sme po ceste museli vytrpieť aj pesničky s textami ako: Tvoje medové oči.., či moje obľúbené spojenie: Bez teba som menej ako nič (toľko romantika na latinskoamerický spôsob). Dosť, že sme na miesto určenia vôbec dorazili. V oblasti okolo Samaipaty sa nachádza aj vrch, kde bol zastrelený známy to Che Guevara. Samaipata je malé mestečko, v ktorom je neuveriteľné množstvo cestoviek ponúkajúcich tours do okolia. My sme si ich pár prešli a následne sme sa snažili nájsť nejakú vývarovňu, cháp jedlo :D. Ponúkam úryvok z jedného môjho pokusu o rozhovor v jednej z pizzérii. Vojdem dnu a pýtam sa ženy:
Máte otvorené?
Žena odvetí: Nie.
Ja sa pýtam: Kedy otvoríte?
Ona: Neskôr.
Ja: Čo znamená neskôr?
Ona: Zajtra. :D
Táto krátka a trošku Ionescovská ukážka by mohla poslúžiť na demonštráciu hesla maňana. Dobrá správa, v ten večer sme sa aj najedli :D
Ráno sme si vzali taxík na El Fuerte, čo je národný park s pozostatkami z pevnosťami Inkov, odviezli sme sa aj k vodopádom a do nádherných záhrad. Keďže naše potreby vidieť túto oblasť boli saturované, rozhodli sme sa presunúť do Sucre. Cesta autobusom to bola opäť raz veľmi podnetná a obohacujúca, človek mohol byť napríklad bohatší o zápal stredného ucha či iného orgánu, keďže v jednej časti busu bol namiesto skla len igelit a okno pri mne sa neustále samo otváralo (ak to samozrejme nebol poltergeist :D).
Keď sme v Sucre vystúpili a išli si pre ruksaky, tie boli tak totálne zaprášené, že som skoro ani nerozoznala ten svoj (keďže tam ale zostal ako posledný, nedalo sa nič robiť a musela som si ho zobrať). Vybrali sme sa hľadať hostel, cestou si kúpili nejaké to jedlo a zložili si svoj čoraz ťažší náklad – suvenírov pribúdalo :D. To viete, riadila som sa heslom, že si v každej krajine musím niečo kúpiť, aby som sa následne doma mohla chvastať. Prešli sme si mesto a keďže sme do Sucre dorazili 6. 1 na sviatok Troch kráľov videli sme aj sprievod, ktorý smeroval ku kostolu. V sprievode bolo veľa tanečníkov, hudobníkov, autá z ktorých kvázi králi vyhadzovali prostému ľudu sladkosti a hračky a tí sa za nimi išli doslovne potrhať. Okrem toho sprievod tvorili aj šialene ozdobené autá, na ktorých boli farebné prikrývky a plyšové hračky, či bábiky Barbie. Skrátka zmes všetkého možného. Ľudia sa schádzali do kostola a každý niesol na sťaby tácke svojho malého Ježiška.
Oddych sme si spravili pri káve a lemon pie a vybrali sa do parku Simona Bolívara, kde sa práve konala nejaká vládna akcia s vojakmi v kanárikovo žltých uniformách a vládnymi predstaviteľmi. V parku sme vzbudili pozornosť a miestni sa opýtali, či sa s nami môžu odfotiť, čo pohladilo naše ego :D.
Zo Sucre sme sa presúvali do Uyuni, odkiaľ sme plánovali ísť na trojdenný výlet džípom do púšte. Ako ste si mohli všimnúť, cestovanie po Bolívii je dobrodružnou záležitosťou a vždy je dobré so sebou mať aj teplé oblečenie a spacák. Ďalšiu nástrahu bolivijských autobusov predstavuje hlasná latino hudba. Uprednostňujete rock, či pop, Justina Timberlaka, či U2? To sa stáva v danom momente úplne bezpredmetné a vy ste nútení počas celej cesty počúvať latino piesne, v ktorej vás stále vyzývajú dať ruky hore, alebo krákajú o búrlivých vzťahoch. Autobus vždy kde tu zastane, aby mohli nastúpiť predavači zmrzliny, pečiva, brožúr o témach, ktoré ste ani netušili, že existujú :D. Má to skrátka nenapodobiteľné čaro, ktoré ale človek ocení viac už mimo autobusu. Cestou som zahliadla aj svoje prvé lamy, čo aspoň moju myseľ nachvíľu odviedlo od dotieravej a všadeprítomnej latino hudby.
Príchod do mesta Uyuni bol poznačený hŕbou odpadkov, ktorá lemovala cestu do mestu. V Uyuni bolo neskutočné množstvo turistov. Čo bol úplný top mojej cesty je, že keď sme prechádzali uličkami mesta niekto ma zrazu oslovil menom. Ja pri mojej nevšímavosti, by som aj prehliadla, že oproti ide moja kamarátka zo Stromu života Zuzka s partiou. Aby ste chápali, pred cestou som si hovorila, že pri cestovaní určite stretneme nejakých Slovákov alebo Čechov a tu hneď na známeho natrafíš. Ten život to vždy nejako vymyslí a toto sa mu ozaj podarilo. Týmto pozdravujem Zuzku a posúvam sa ďalej v deji.
Na našom hosteli nešla voda ani večer ani ráno, takže opäť raz plané sľuby o vybavenosti a funkčnosti hostela. Tak sme aspoň vzdali hold hygienickým vreckovkám :D. Keďže na ďalšie ráno som nikoho v hosteli nenašla, odišli sme bez platenia, to majú za tú vodu veru.
Vybrali sme sa teda do našej cestovky, kde sme si kúpili trojdňový výlet po bolivijských prírodných krásach :D. Tam sme sa stretli s našimi spolupútnikmi Norou a Guillermom, Argentínčanmi. Ctené meno nášho šoféra bolo Omar a keďže sme už boli komplet všetci, vyrazili sme. Prvá zastávka bola Train cementary, kde sa nachádzajú vlaky zo 70. a 80. rokov a je tam aj trať po ktorej ešte stále chodia nákladné aj osobné vlaky do Chile. Keďže veľa cestovných agentúr robí tieto túry, vždy sa na každom mieste stretlo veľa džípov a turistov, takže človek si to nemohol vychutnať tak ozajstne, a hlavne mu vždy do záberu niekto vbehol, tss. Ďalšia zastávka bola Colchani town, kde bolo Salt museum a nejaké vypchaté pásavce, čo vám môžem úprimne povedať, nie je oku lahodiaca záležitosť. Náš nenahraditeľný Omar nám pripravil obed a potom sme už išli do soľnej púšti.
Taká soľná púšť je magická záležitosť, všade kam sa pozriete biela, slnka sa odráža od vyťažených hŕb soli, ktoré sú vo vode. No dochádzajú mi slová akosi. Vymáčali sme si v slanej vode naše končatiny a potom už išli na Fish Island, na ktorom rastú kaktusy a stojí uprostred púšte. Prazvláštne miesto. Ostrov tvoria skaly z koralov a niektoré kaktusy dosahujú aj výšku desať metrov, pričom za jeden rok vyrastú tak o jeden centimeter. Keď sme sa vyštverali hore naskytol sa nám neskutočný pohľad na bielu nekonečnú púšť, pričom my sme stáli medzi väčšími aj menšími kaktusmi a užívali si neskutočné čaro tohto miesta.
Ubytovaní sme boli v Salt hotel, kde mali izby namiesto podlahy soľ a aj čelá postele boli zo soli. Oddýchli sme si, vystáli radu na kúpeľňu, na večeru ochutnali pečené banány v šupe a išli nabrať sily na ďalší deň.
Náš šofér Omar nepatrí k jedincom veľmi zhovorčivým a vždy keď sme prišli na nejaké miesto povedal len: Toto je farebná lagúna amigos, nie? Máte 15 minút. A podobné vyhlásenia. Cesta krajinou bola často krát vzhľadom k terénu celkom náročná a Omar tiež patril k vyznávačom latino hudby typu Nemôžem bez teba žiť, si moja jediná a pravá láska... Z čoho sme sa všetci v aute celkom presladili a keď sa nám zdalo, že sme dostatočne nenápadní, hudbu sme mu stišovali alebo prelaďovali stanice. On nám na oplátku čas od času pustil aj Eminema.
Zastavili sme sa aj pozrieť vulkán Ollague s nadmorskou výškou 5865 metrov n. m., ktorý je stále aktívny. Nasledovalo päť malých lagún a prechod cez púšť Siloli, v ktorej sa nachádzalo kamenné údolie. Oproti predošlým dňom sme pocítili aj citeľné ochladenie. V diaľke sa objavili aj hory pokryté snehom a my sme vyťahovali rukavice a čiapky. Na lagúnach bolo nespočetne veľa ružových plameniakov, v pozadí boli majestátne hory a okolo vyprahnutá krajina s malými krovinami a trávami – skrátka dokonalé. Pri jednej z lagún začalo pršať tak sme išli obed zjesť do auta, kde sme si podávala kuracie rezne, cestoviny, majonézy a v dokonalej harmónii sme všetko do seba natlačili, dokonca aj prídel, ktorý bol určený pre Omara :D.
Stone Tree, obrovské kamenné útvary v púšti, sme navštívili ako ďalšie. Tiež veľmi ťažko opísať atmosféru tohto miesta. Obloha bola zatiahnutá, kamene neskutočných tvarov a rozmerov vytŕčali uprostred púštnej krajiny. Vhodné miesto na zmeditovanie sa a premýšľanie o čomkoľvek. Na jeden kameň som si vyliezla, oprela sa oň a len tak si vychutnávala prítomnosť.
To sa už pomaly končil deň a my sme sa ubytovali. Okolo nášho príbytku behali lamičky, tak sme ich ponaháňali trochu a keďže sa na ďalší deň vstávalo už o 4tej ráno, zaľahli sme.
Ráno bola strašná zima, drkotali sme sa a smerovali ku gejzírom. Prišli sme tam ešte za šera, pred východom slnka. Všade sa rozlievala para a bolo cítiť charakteristický zápach. Skoro som ani netrafila späť k autu :D. Nasledovali termálne pramene, kde sme sa mohli vykúpať. Boli blízko lagúny s plameniakmi. Raňajky nadmieru chutné, lievance zohriali telo aj dušu :D. Z tohto miesta sme už smerovali naspäť do Uyuni. Cestou sme sledovali pásuce sa lamy a vicuňe – mne sa podobali na malé srnky, zoológovia by ale na to mali určite odlišný názor :D.
Bolivijské dediny, ktorými sme po ceste prechádzali vyzerajú všetky veľmi podobne. Domy sú tehlové s plechovými strechami, prichytenými kamňmi a nachádzajú sa uprostred pustatiny, uprostred ničoho. Nakoniec sme šťastne dorazili do Uyuni a čakali na autobus do hlavného mesta La Paz, ktorý nám išiel až večer. Išli sme na kávu do pizzérie, kde obsluhovala také malé chlapča. Najprv nám tvrdil, že nič nemajú a na veľa na veľa nám priniesol kávu a čaj. Keď prišla skupina asi ôsmych turistov a chceli si dať nejaké teplé nápoje, chlapec im povedal, že nič také nemá a išiel radšej pozerať seriál. Keď som išla platiť, narátal mi sumu 29 boliviánov, čo sa mi nezdalo a začali sme rátať spoločne. Prišli sme na sumu 19 boliviánov, čo chlapca dosť prekvapilo :D.
Večerný autobus do La Paz mal opäť raz namiesto okna igelit, čo bolo dobrým znamením, že sa v noci určite nespotíme. Pri kúpe lístkov mi povedali, že tento autobus pôjde priamo do La Paz, čo mi však pri nakladaní batožiny popreli a povedali, že budeme prestupovať v meste Oruro. Skrátka iný kraj, iný mrav, už som si pomaly začínala aj zvykať. Z mesta Oruro si pamätám len kaderníctvo Chernobyl, ktoré som zahliadla z okna, pričom mi bolo hneď jasné, že jeho názov určite pritiahne veľa zákazníkov :D.
V La Paz sme sa ubytovali v hoteli Austria, kde na stenách viseli obrazy Salzburgu, či tirolské scenérie, no cítili sme sa skoro ako doma. Teplá sprcha a kuchyňa potešili. Samotné La Paz pôsobí neskutočne obrovsky, domy rozložené na okolitých kopcoch. Čo to sme aj preprali v umývadle a keďže v hoteli bol zákaz prať, šnúry sme si natiahli na izbe. Na ďalší deň sme zahájili prehliadku tohto mesta kolosu, ktorý ani neviem prirovnať k žiadnemu inému mesto, pretože som nič podobné predtým nevidela. Prvý bod bola vyhliadka Laikakota, kde bolo ohromné ihrisko pre deti a neskutočný výhľad so zasneženými končiarmi v pozadí. Mesto predstavuje zmes moderných budov ako aj vyzdobených kostolov, chaotickej dopravy, tlačiacich sa ľudí a rôznorodých vôní jedál.
Po prvej vyhliadke sme si to vyliezli aj na druhú Montículo. Po ceste som sa musela vzpružiť, tak som si kúpila pizzu so šunkou, syrom, orieškami a čerešňami (toľko krátky gurmánsky vstup, aby sme nevyšli z cviku). Konečne sme po dlhom čase natrafili aj na veľký supermarket, čo nás naplnilo nevýslovným šťastím. Aby ste chápali v meste bolo skoro nemožné nájsť nejaké normálne potraviny, len stánky v ktorých predávajú predražené vody a nejaké sladkosti. Nakúpili sme všeličo, napríklad kokový čaj a šampanské, aby sme oslávili Dominičenkine narodeniny.
Z La Paz sme sa dopravovali do mesta Copacabana, ktoré leží pri jazere Titicaca. Pri ceste okolo jazera sme pozorovali krajinu a všimli sme si, že domy sú už na tom lepšie a krajina už nie je vyprahnutá, ale zelená. V Copacabane bolo neskutočne veľa turistov, poväčšine Argentínčanov, a ešte viac stánkov zo suvenírmi. Na obed skončil na našom tanieri pstruh a poobede bolo na nádvorí pred kostolom tanečné a hudobné predstavenie, v ktorom vystupovali ženy v tradičných krojoch, ako aj zamaskovaní muži (niektorí muži sú také masky sami osebe, že im ani kostým netreba :D – som si to nemohla odpustiť). Potom sme si boli kúpiť lístky na Isla del Sol, čo je ostrov na jazere Titicaca.
Večer sme išli do štýlovej kaviarne európskeho typu a mala som úplne ten pocit, aký mávam v čajovniach, či kaviarniach u nás v rodnej Európe. Zvláštne, po takom dlhom čase, ale celkom príjemné.
V hosteli opäť nešla elektrina ani voda, ale tak to nás nemohlo vyviesť z konceptu. To prišlo až neskôr :D. Keď sme totiž ráno išli hľadať cestovku, v ktorej sme si kúpili lístky na Isla del Sol, ani jeden z nás nevedel, kde to bolo. Chceli sme si tam totiž nechať veľké ruksaky, aby sme s nimi nemuseli chodiť celý čas. Po prechodení celej pešej zóny niekoľkokrát hore aj dole, sme boli úspešní. Utekali sme teda hľadať našu loď. Cesta našou loďou Andines Amazonia trvala dve hodiny a bolo potrebné požiť aj nejaký ten Kinedril, aby sme to lepšie zvládali. 40 percent Titicacy patrí Bolívii a zvyšných 60 percent Peru. My sme sa teda pohupovali na našej lodičke na tých 40 percentách a čakali, kedy už budeme na Isla del Sol.
Spomínaný ostrov má štyri tisíc obyvateľov a zo zaujímavostí uvediem, že tam rastie rastlina Muňa, ktorá obsahuje 90 percent kyslíka, ktorý pomáha prekonať nevoľnosti spojené s výškou. Po ostrove nás sprevádzal Juan, ktorý nám ukázal múzeum a labyrint, rozprával nám o Pachamame, čo je matka Zem a spolu s nami sa snažil brainstormingovať, ako by mal vyzerať turizmus budúcnosti. Potom nás Juan nechal ísť samotných, a tak sme sa vybrali zo severu ostrova na juh, čo trvalo tri hodiny. Po ceste som si trhala muňu, aby sa mi lepšie dýchalo a míňala veľa malých detí, ktoré si od všetkých pýtali cukríky. Keď ma oslovili dve deti, tak som im cukrík dala. Potom sa vyskytol ďalší chlapec, tak samozrejme aj pre neho som jeden vytiahla. Keď som ale videla, že týchto detí je neúrekom po celej ceste, tvárila som sa, že už žiadne cukríky nemám :D. Po ceste sa nám naskytol nádherný výhľad na Titicacu a ostrov. Keď sme došli do prístavu, naskočili sme si na loďku, v ktorej nebolo dosť miesta a ľudia museli sedieť na zemi, pričom na nás špliechala voda.
Ďalší smer bol jasný – späť do Copacabany, minúť posledné boliviány a potom už smer Peru.
Ospravedlňujem sa za prapodivné zvraty, gramatické chyby a podobne, ale začínam mať závažné problémy so slovenčinou :D
Pozorujúc krajinu som vydedukovala, že Paraguayčania majú veľa volejbalových sietí a podobne ako sa v Uruguayi pije maté sa v tejto krajine pije terere, čo je vlastne studené maté. Majú na to odlišnú termosku aj nádobku na pitie. V autobuse ľudia aj stáli a neustále pristupovali predavači, ktorí ponúkali tovar ako nápoje, či tak prepotrebné (najmä v autobuse) slnečné okuliare. Ináč bola krajina rovinatá, zelená, s reklamami, ktoré odporúčali vypiť dva poháre mlieka denne, všade veľa kráv a volov :D.
Do Asunciónu sme dorazili na Silvestra. Nasledoval rutinný postup – zamenenie peňazí, nakúpenie nejakého jedla (čo boli obyčajne vždy keksy :D ) a ozvali sme sa aj nášmu couchsurferovi Javierovi. Ten pre nás prišiel na stanicu aj so svojou priateľkou a keďže už bola hodina večerná, hneď nás aj rovno odviezli do domu ich príbuzných, kde sa oslavoval Silvester. No pripadali sme si tam dosť nepatrične vzhľadom na náš okúzľujúci zápach z dlhej cesty a naše outfity. Aby ste chápali, rodinných príslušníkov mohlo byť tak zo dvadsať, všetci ako z jednej škatuľky to znamená: ženy mali neskutočne krásne šaty, make up, nechty, doplnky – skrátka glamour. My sme mali žabky, mikiny, tepláky, ten zápach a kúzlo osobnosti :D. No trčali sme tam skrátka ako päsť na oko, ale všetci boli neskutočne milí, zaujímali sa čo sme zač, kde nás Javier splašil :D a podobne. A okrem toho, čo je esenciálne – bolo tam ohromne veľa dobrého jedla. Ako sme sa dozvedeli, národným jedlom je koláč z kukuričnej múky. Okrem toho oslavovala jedna moja menovkyňa Monika aj svoje narodeniny, tak nás prizvali, aby sme jej po slovensky zaspievali všetko najlepšie. Podľa nášho najlepšieho svedomia a vedomia sme sa o čo to pokúsili teda. Po polnoci nasledovali objímačky, prípitok a potom sme sa už pobrali k Javierovi, ktorý je mimochodom majiteľom dvoch šarmantných žiab a krásneho domu zariadeného v etno štýle.
Na ďalší deň nám Javier ukázal Asunción, ktorý bol 1. 1 skutočne dosť vymretý. Ukázal nám vládnu budovu, starý prístav, dal ochutnať terere. Usúdili sme, že sa radšej ešte v ten deň presunieme do Bolívie, tak sme chytili večerný bus smer Santa Cruz de la Sierra. Cesta prebiehala v poriadku, až kým sme okolo štvrtej ráno nemuseli vystúpiť na paraguayskej hranici. Tá stála prakticky uprostred ničoho, všade poletoval hmyz veľkosti päť centimetrov a viac. Kebyže len poletoval. On bol všade naokolo, liezol, lietal, vyskytoval sa aj na záchodoch – skrátka čistý surrealizmus. Najťažší úsek nás ale len čakal, konkrétne po prechode bolívijských hraníc. Na jednom úseku sme stáli asi každých 20 metrov, bol kamenistý, deti v autobuse plakali, no také to cestovanie v pravom slova zmysle. Cesta nám teda namiesto sľubovaných 20 hodín trvala 27, to by sa snáď dalo klasifikovať ako zanedbateľné meškanie.
Keď sme prišli do Santa Cruz de la Sierra bola noc a začali sme hľadať nejaký ten nocľah pre potulných pocestných. Našli sme hostel za 2, 50 eur na noc, čo bolo v porovnaní so Stockholmom, kde nás stál hostel 30 eur ľudová cena (ospravedlňujem sa za scestnú odbočku, ale robím si rebríček najdrahších a najlacnejších hostelov, ktoré som za svoje bytie navštívila :D).
Na ďalší deň sme vykonávali obhliadku mesta. Stretli sme sa aj s dvomi couchsurfermi a prišli na to, že v Bolívii už predávajú namiešanú Cuba libre. Miestni sú ináč dosť nízkeho vzrastu, čo spôsobovalo, že som sa pri väčšine konverzácií s nimi musela nakláňať ako šikmá talianska veža. Ináč bolo vidieť čoraz viac pôvodne oblečených ľudí, ženy s dvomi zaplatenými vrkočmi v skladaných sukniach po kolená.
Ďalšie naše kroky viedli do Samaipaty odkiaľ sme si chceli urobiť nejaký ten výlet. Išli sme tam takým mikrobusom a šofér si počas cesty so šarmom sebe vlastným popíjal pivo, či sa zastavil pri prameni, kde sa vybehol omočiť. Ešte musím poznamenať, že sme po ceste museli vytrpieť aj pesničky s textami ako: Tvoje medové oči.., či moje obľúbené spojenie: Bez teba som menej ako nič (toľko romantika na latinskoamerický spôsob). Dosť, že sme na miesto určenia vôbec dorazili. V oblasti okolo Samaipaty sa nachádza aj vrch, kde bol zastrelený známy to Che Guevara. Samaipata je malé mestečko, v ktorom je neuveriteľné množstvo cestoviek ponúkajúcich tours do okolia. My sme si ich pár prešli a následne sme sa snažili nájsť nejakú vývarovňu, cháp jedlo :D. Ponúkam úryvok z jedného môjho pokusu o rozhovor v jednej z pizzérii. Vojdem dnu a pýtam sa ženy:
Máte otvorené?
Žena odvetí: Nie.
Ja sa pýtam: Kedy otvoríte?
Ona: Neskôr.
Ja: Čo znamená neskôr?
Ona: Zajtra. :D
Táto krátka a trošku Ionescovská ukážka by mohla poslúžiť na demonštráciu hesla maňana. Dobrá správa, v ten večer sme sa aj najedli :D
Ráno sme si vzali taxík na El Fuerte, čo je národný park s pozostatkami z pevnosťami Inkov, odviezli sme sa aj k vodopádom a do nádherných záhrad. Keďže naše potreby vidieť túto oblasť boli saturované, rozhodli sme sa presunúť do Sucre. Cesta autobusom to bola opäť raz veľmi podnetná a obohacujúca, človek mohol byť napríklad bohatší o zápal stredného ucha či iného orgánu, keďže v jednej časti busu bol namiesto skla len igelit a okno pri mne sa neustále samo otváralo (ak to samozrejme nebol poltergeist :D).
Keď sme v Sucre vystúpili a išli si pre ruksaky, tie boli tak totálne zaprášené, že som skoro ani nerozoznala ten svoj (keďže tam ale zostal ako posledný, nedalo sa nič robiť a musela som si ho zobrať). Vybrali sme sa hľadať hostel, cestou si kúpili nejaké to jedlo a zložili si svoj čoraz ťažší náklad – suvenírov pribúdalo :D. To viete, riadila som sa heslom, že si v každej krajine musím niečo kúpiť, aby som sa následne doma mohla chvastať. Prešli sme si mesto a keďže sme do Sucre dorazili 6. 1 na sviatok Troch kráľov videli sme aj sprievod, ktorý smeroval ku kostolu. V sprievode bolo veľa tanečníkov, hudobníkov, autá z ktorých kvázi králi vyhadzovali prostému ľudu sladkosti a hračky a tí sa za nimi išli doslovne potrhať. Okrem toho sprievod tvorili aj šialene ozdobené autá, na ktorých boli farebné prikrývky a plyšové hračky, či bábiky Barbie. Skrátka zmes všetkého možného. Ľudia sa schádzali do kostola a každý niesol na sťaby tácke svojho malého Ježiška.
Oddych sme si spravili pri káve a lemon pie a vybrali sa do parku Simona Bolívara, kde sa práve konala nejaká vládna akcia s vojakmi v kanárikovo žltých uniformách a vládnymi predstaviteľmi. V parku sme vzbudili pozornosť a miestni sa opýtali, či sa s nami môžu odfotiť, čo pohladilo naše ego :D.
Zo Sucre sme sa presúvali do Uyuni, odkiaľ sme plánovali ísť na trojdenný výlet džípom do púšte. Ako ste si mohli všimnúť, cestovanie po Bolívii je dobrodružnou záležitosťou a vždy je dobré so sebou mať aj teplé oblečenie a spacák. Ďalšiu nástrahu bolivijských autobusov predstavuje hlasná latino hudba. Uprednostňujete rock, či pop, Justina Timberlaka, či U2? To sa stáva v danom momente úplne bezpredmetné a vy ste nútení počas celej cesty počúvať latino piesne, v ktorej vás stále vyzývajú dať ruky hore, alebo krákajú o búrlivých vzťahoch. Autobus vždy kde tu zastane, aby mohli nastúpiť predavači zmrzliny, pečiva, brožúr o témach, ktoré ste ani netušili, že existujú :D. Má to skrátka nenapodobiteľné čaro, ktoré ale človek ocení viac už mimo autobusu. Cestou som zahliadla aj svoje prvé lamy, čo aspoň moju myseľ nachvíľu odviedlo od dotieravej a všadeprítomnej latino hudby.
Príchod do mesta Uyuni bol poznačený hŕbou odpadkov, ktorá lemovala cestu do mestu. V Uyuni bolo neskutočné množstvo turistov. Čo bol úplný top mojej cesty je, že keď sme prechádzali uličkami mesta niekto ma zrazu oslovil menom. Ja pri mojej nevšímavosti, by som aj prehliadla, že oproti ide moja kamarátka zo Stromu života Zuzka s partiou. Aby ste chápali, pred cestou som si hovorila, že pri cestovaní určite stretneme nejakých Slovákov alebo Čechov a tu hneď na známeho natrafíš. Ten život to vždy nejako vymyslí a toto sa mu ozaj podarilo. Týmto pozdravujem Zuzku a posúvam sa ďalej v deji.
Na našom hosteli nešla voda ani večer ani ráno, takže opäť raz plané sľuby o vybavenosti a funkčnosti hostela. Tak sme aspoň vzdali hold hygienickým vreckovkám :D. Keďže na ďalšie ráno som nikoho v hosteli nenašla, odišli sme bez platenia, to majú za tú vodu veru.
Vybrali sme sa teda do našej cestovky, kde sme si kúpili trojdňový výlet po bolivijských prírodných krásach :D. Tam sme sa stretli s našimi spolupútnikmi Norou a Guillermom, Argentínčanmi. Ctené meno nášho šoféra bolo Omar a keďže sme už boli komplet všetci, vyrazili sme. Prvá zastávka bola Train cementary, kde sa nachádzajú vlaky zo 70. a 80. rokov a je tam aj trať po ktorej ešte stále chodia nákladné aj osobné vlaky do Chile. Keďže veľa cestovných agentúr robí tieto túry, vždy sa na každom mieste stretlo veľa džípov a turistov, takže človek si to nemohol vychutnať tak ozajstne, a hlavne mu vždy do záberu niekto vbehol, tss. Ďalšia zastávka bola Colchani town, kde bolo Salt museum a nejaké vypchaté pásavce, čo vám môžem úprimne povedať, nie je oku lahodiaca záležitosť. Náš nenahraditeľný Omar nám pripravil obed a potom sme už išli do soľnej púšti.
Taká soľná púšť je magická záležitosť, všade kam sa pozriete biela, slnka sa odráža od vyťažených hŕb soli, ktoré sú vo vode. No dochádzajú mi slová akosi. Vymáčali sme si v slanej vode naše končatiny a potom už išli na Fish Island, na ktorom rastú kaktusy a stojí uprostred púšte. Prazvláštne miesto. Ostrov tvoria skaly z koralov a niektoré kaktusy dosahujú aj výšku desať metrov, pričom za jeden rok vyrastú tak o jeden centimeter. Keď sme sa vyštverali hore naskytol sa nám neskutočný pohľad na bielu nekonečnú púšť, pričom my sme stáli medzi väčšími aj menšími kaktusmi a užívali si neskutočné čaro tohto miesta.
Ubytovaní sme boli v Salt hotel, kde mali izby namiesto podlahy soľ a aj čelá postele boli zo soli. Oddýchli sme si, vystáli radu na kúpeľňu, na večeru ochutnali pečené banány v šupe a išli nabrať sily na ďalší deň.
Náš šofér Omar nepatrí k jedincom veľmi zhovorčivým a vždy keď sme prišli na nejaké miesto povedal len: Toto je farebná lagúna amigos, nie? Máte 15 minút. A podobné vyhlásenia. Cesta krajinou bola často krát vzhľadom k terénu celkom náročná a Omar tiež patril k vyznávačom latino hudby typu Nemôžem bez teba žiť, si moja jediná a pravá láska... Z čoho sme sa všetci v aute celkom presladili a keď sa nám zdalo, že sme dostatočne nenápadní, hudbu sme mu stišovali alebo prelaďovali stanice. On nám na oplátku čas od času pustil aj Eminema.
Zastavili sme sa aj pozrieť vulkán Ollague s nadmorskou výškou 5865 metrov n. m., ktorý je stále aktívny. Nasledovalo päť malých lagún a prechod cez púšť Siloli, v ktorej sa nachádzalo kamenné údolie. Oproti predošlým dňom sme pocítili aj citeľné ochladenie. V diaľke sa objavili aj hory pokryté snehom a my sme vyťahovali rukavice a čiapky. Na lagúnach bolo nespočetne veľa ružových plameniakov, v pozadí boli majestátne hory a okolo vyprahnutá krajina s malými krovinami a trávami – skrátka dokonalé. Pri jednej z lagún začalo pršať tak sme išli obed zjesť do auta, kde sme si podávala kuracie rezne, cestoviny, majonézy a v dokonalej harmónii sme všetko do seba natlačili, dokonca aj prídel, ktorý bol určený pre Omara :D.
Stone Tree, obrovské kamenné útvary v púšti, sme navštívili ako ďalšie. Tiež veľmi ťažko opísať atmosféru tohto miesta. Obloha bola zatiahnutá, kamene neskutočných tvarov a rozmerov vytŕčali uprostred púštnej krajiny. Vhodné miesto na zmeditovanie sa a premýšľanie o čomkoľvek. Na jeden kameň som si vyliezla, oprela sa oň a len tak si vychutnávala prítomnosť.
To sa už pomaly končil deň a my sme sa ubytovali. Okolo nášho príbytku behali lamičky, tak sme ich ponaháňali trochu a keďže sa na ďalší deň vstávalo už o 4tej ráno, zaľahli sme.
Ráno bola strašná zima, drkotali sme sa a smerovali ku gejzírom. Prišli sme tam ešte za šera, pred východom slnka. Všade sa rozlievala para a bolo cítiť charakteristický zápach. Skoro som ani netrafila späť k autu :D. Nasledovali termálne pramene, kde sme sa mohli vykúpať. Boli blízko lagúny s plameniakmi. Raňajky nadmieru chutné, lievance zohriali telo aj dušu :D. Z tohto miesta sme už smerovali naspäť do Uyuni. Cestou sme sledovali pásuce sa lamy a vicuňe – mne sa podobali na malé srnky, zoológovia by ale na to mali určite odlišný názor :D.
Bolivijské dediny, ktorými sme po ceste prechádzali vyzerajú všetky veľmi podobne. Domy sú tehlové s plechovými strechami, prichytenými kamňmi a nachádzajú sa uprostred pustatiny, uprostred ničoho. Nakoniec sme šťastne dorazili do Uyuni a čakali na autobus do hlavného mesta La Paz, ktorý nám išiel až večer. Išli sme na kávu do pizzérie, kde obsluhovala také malé chlapča. Najprv nám tvrdil, že nič nemajú a na veľa na veľa nám priniesol kávu a čaj. Keď prišla skupina asi ôsmych turistov a chceli si dať nejaké teplé nápoje, chlapec im povedal, že nič také nemá a išiel radšej pozerať seriál. Keď som išla platiť, narátal mi sumu 29 boliviánov, čo sa mi nezdalo a začali sme rátať spoločne. Prišli sme na sumu 19 boliviánov, čo chlapca dosť prekvapilo :D.
Večerný autobus do La Paz mal opäť raz namiesto okna igelit, čo bolo dobrým znamením, že sa v noci určite nespotíme. Pri kúpe lístkov mi povedali, že tento autobus pôjde priamo do La Paz, čo mi však pri nakladaní batožiny popreli a povedali, že budeme prestupovať v meste Oruro. Skrátka iný kraj, iný mrav, už som si pomaly začínala aj zvykať. Z mesta Oruro si pamätám len kaderníctvo Chernobyl, ktoré som zahliadla z okna, pričom mi bolo hneď jasné, že jeho názov určite pritiahne veľa zákazníkov :D.
V La Paz sme sa ubytovali v hoteli Austria, kde na stenách viseli obrazy Salzburgu, či tirolské scenérie, no cítili sme sa skoro ako doma. Teplá sprcha a kuchyňa potešili. Samotné La Paz pôsobí neskutočne obrovsky, domy rozložené na okolitých kopcoch. Čo to sme aj preprali v umývadle a keďže v hoteli bol zákaz prať, šnúry sme si natiahli na izbe. Na ďalší deň sme zahájili prehliadku tohto mesta kolosu, ktorý ani neviem prirovnať k žiadnemu inému mesto, pretože som nič podobné predtým nevidela. Prvý bod bola vyhliadka Laikakota, kde bolo ohromné ihrisko pre deti a neskutočný výhľad so zasneženými končiarmi v pozadí. Mesto predstavuje zmes moderných budov ako aj vyzdobených kostolov, chaotickej dopravy, tlačiacich sa ľudí a rôznorodých vôní jedál.
Po prvej vyhliadke sme si to vyliezli aj na druhú Montículo. Po ceste som sa musela vzpružiť, tak som si kúpila pizzu so šunkou, syrom, orieškami a čerešňami (toľko krátky gurmánsky vstup, aby sme nevyšli z cviku). Konečne sme po dlhom čase natrafili aj na veľký supermarket, čo nás naplnilo nevýslovným šťastím. Aby ste chápali v meste bolo skoro nemožné nájsť nejaké normálne potraviny, len stánky v ktorých predávajú predražené vody a nejaké sladkosti. Nakúpili sme všeličo, napríklad kokový čaj a šampanské, aby sme oslávili Dominičenkine narodeniny.
Z La Paz sme sa dopravovali do mesta Copacabana, ktoré leží pri jazere Titicaca. Pri ceste okolo jazera sme pozorovali krajinu a všimli sme si, že domy sú už na tom lepšie a krajina už nie je vyprahnutá, ale zelená. V Copacabane bolo neskutočne veľa turistov, poväčšine Argentínčanov, a ešte viac stánkov zo suvenírmi. Na obed skončil na našom tanieri pstruh a poobede bolo na nádvorí pred kostolom tanečné a hudobné predstavenie, v ktorom vystupovali ženy v tradičných krojoch, ako aj zamaskovaní muži (niektorí muži sú také masky sami osebe, že im ani kostým netreba :D – som si to nemohla odpustiť). Potom sme si boli kúpiť lístky na Isla del Sol, čo je ostrov na jazere Titicaca.
Večer sme išli do štýlovej kaviarne európskeho typu a mala som úplne ten pocit, aký mávam v čajovniach, či kaviarniach u nás v rodnej Európe. Zvláštne, po takom dlhom čase, ale celkom príjemné.
V hosteli opäť nešla elektrina ani voda, ale tak to nás nemohlo vyviesť z konceptu. To prišlo až neskôr :D. Keď sme totiž ráno išli hľadať cestovku, v ktorej sme si kúpili lístky na Isla del Sol, ani jeden z nás nevedel, kde to bolo. Chceli sme si tam totiž nechať veľké ruksaky, aby sme s nimi nemuseli chodiť celý čas. Po prechodení celej pešej zóny niekoľkokrát hore aj dole, sme boli úspešní. Utekali sme teda hľadať našu loď. Cesta našou loďou Andines Amazonia trvala dve hodiny a bolo potrebné požiť aj nejaký ten Kinedril, aby sme to lepšie zvládali. 40 percent Titicacy patrí Bolívii a zvyšných 60 percent Peru. My sme sa teda pohupovali na našej lodičke na tých 40 percentách a čakali, kedy už budeme na Isla del Sol.
Spomínaný ostrov má štyri tisíc obyvateľov a zo zaujímavostí uvediem, že tam rastie rastlina Muňa, ktorá obsahuje 90 percent kyslíka, ktorý pomáha prekonať nevoľnosti spojené s výškou. Po ostrove nás sprevádzal Juan, ktorý nám ukázal múzeum a labyrint, rozprával nám o Pachamame, čo je matka Zem a spolu s nami sa snažil brainstormingovať, ako by mal vyzerať turizmus budúcnosti. Potom nás Juan nechal ísť samotných, a tak sme sa vybrali zo severu ostrova na juh, čo trvalo tri hodiny. Po ceste som si trhala muňu, aby sa mi lepšie dýchalo a míňala veľa malých detí, ktoré si od všetkých pýtali cukríky. Keď ma oslovili dve deti, tak som im cukrík dala. Potom sa vyskytol ďalší chlapec, tak samozrejme aj pre neho som jeden vytiahla. Keď som ale videla, že týchto detí je neúrekom po celej ceste, tvárila som sa, že už žiadne cukríky nemám :D. Po ceste sa nám naskytol nádherný výhľad na Titicacu a ostrov. Keď sme došli do prístavu, naskočili sme si na loďku, v ktorej nebolo dosť miesta a ľudia museli sedieť na zemi, pričom na nás špliechala voda.
Ďalší smer bol jasný – späť do Copacabany, minúť posledné boliviány a potom už smer Peru.
Ospravedlňujem sa za prapodivné zvraty, gramatické chyby a podobne, ale začínam mať závažné problémy so slovenčinou :D
Ako spoľahlivo vycúvať z parkoviska a je paradajka ovocie alebo zelenina?
Aby som nevyšla z cviku a dodržala pravidelnosť príspevkov, hlásim sa z juhoamerického kontinentu opäť. Uplynulý týždeň sme sa vybrali s deťmi zo Cedamu na paseo, čo je taký výlet mimo školy. Konkrétne sme skončili na ihrisku, kde sa dobre pohojdali nielen deti, ale aj ja. Hojdačky sú takou mojou verejnou závislosťou skrátka.
Čo sa týka počasia (to už je taký dosť hraničný stav, keď sa niekto zmieňuje o počasí – je mi to jasné :D) tak v Montevideu je dosť teplo, i keď leto sa asi chýli ku koncu. Mojou najobľúbenejšou časťou dňa je podvečer keď človek ide mestom a všade naokolo je také to teplé príjemné svetlo, ktoré dáva celému mestu taký ten výnimočnejší zjav. Toľko z mojich vnútorných poryvov duše a teraz zasa k bežnejším záležitostiam.
Mali sme v penzióne aj ctené návštevy v podobe našich bývalých spolubývajúcich – dlhovlasej Mariany so schopnosťou resuscitovať kocúrov a iných domácich miláčikov a Valerie, ktorá študuje chémiu a keď sa od nás odsťahovala, nielenže nám chýbala ona sama, ale aj jej tabuľa, ktorú si vzala so sebou.
Keďže v piatok mal narodeniny spolubývajúci Dário (to je ten chlapec s neuveriteľnými znalosťami angličtiny :D) vo štvrtok sme pre neho pripravili improvizovanú tortu a kúpili darček. Večer po hodine španielčiny nás Katia spolu so svojím motorizovaným kamarátom vzala na koncert symfonického orchestra do kostola. Ani potuchy som nemala, že taký nádherný kostol Montevideo ukrýva. Raz za čas ani trochu vážnej hudby neuškodí veru. Keď sme autom vychádzali z parkoviska, tak k nám priskočil taký samozvaný navigátor, to je tu v Montevideu taká špecialita. Nášmu šoférovi dával príkazy ako riaďte jemne, jemne, ale aj pevne :P a podobné vôbec si neodporujúce vyjadrenia. My všetci v aute sme sa museli smiať a potom mu šofér hovorí: Možno by bolo lepšie keby ste mi nedávali toľko príkazov, ale bez urážky samozrejme :D. On mu na to: Jasné šéfe, ja sa neurážam a následne dostal aj nejaký ten peniaz za svoje tak prepotrebné služby.
Piatok ráno sme sa vrhli na Dária – oslávenca – a srdečne mu zablahoželali. Keďže jeho obľúbenou postavou je Spiderman, dali sme mu masku tohto mužíka. Tú si hneď nainštaloval na hlavu a odfotili sme sa. Poobede som sa vybrala do mesta, pozrela som si aj jednu výstavu veľmi špecifickú. Na ilustráciu uvediem, že na jednej fotografii (koláži) mala istá nemenovaná žena namiesto tváre boxerské rukavice. Večer sme sa spomínané narodeniny vybrali osláviť. Dário sa vychystal ako sa patrí a zobral svoju veľkú prenosnú chladničku, do ktorej naskladal všetko od dulce de leche, zmrzliny, torty, ovocia, paradajok (ktoré mimochodom klasifikuje tiež ako ovocie), piva a grapa de miel, čo je cca taká naša medovina. Išli sme na námestie, kde práve prebiehalo tablado a pohostili sme sa ozaj kráľovsky. Potom sme sa premiestnili ešte do tangerie, kde boli moje dve kolegyne z tanga a hrali tam dvaja ozaj dobrí gitaristi.
Víkend sa niesol na vlnách skypovania, nákupu ovocia a zeleniny, filmu Obecná škola a milovanej férie. Večer sme sa odvážili si ísť pozrieť aj ďalšie tablado, ale po vystúpení asi štyroch skupín parodistov, ktorí mimochodom parodovali aj známy film Exorcista, a vypití termosky kávy sme sa pobrali späť do penziónu.
Ináč novinkou, ktorú som si všimla len nedávno je, že na benzínovej pumpe sa nachádzajú aj automaty na maté. Toľko z vymožeností uruguayského lifestylu.
Čo sa týka počasia (to už je taký dosť hraničný stav, keď sa niekto zmieňuje o počasí – je mi to jasné :D) tak v Montevideu je dosť teplo, i keď leto sa asi chýli ku koncu. Mojou najobľúbenejšou časťou dňa je podvečer keď človek ide mestom a všade naokolo je také to teplé príjemné svetlo, ktoré dáva celému mestu taký ten výnimočnejší zjav. Toľko z mojich vnútorných poryvov duše a teraz zasa k bežnejším záležitostiam.
Mali sme v penzióne aj ctené návštevy v podobe našich bývalých spolubývajúcich – dlhovlasej Mariany so schopnosťou resuscitovať kocúrov a iných domácich miláčikov a Valerie, ktorá študuje chémiu a keď sa od nás odsťahovala, nielenže nám chýbala ona sama, ale aj jej tabuľa, ktorú si vzala so sebou.
Keďže v piatok mal narodeniny spolubývajúci Dário (to je ten chlapec s neuveriteľnými znalosťami angličtiny :D) vo štvrtok sme pre neho pripravili improvizovanú tortu a kúpili darček. Večer po hodine španielčiny nás Katia spolu so svojím motorizovaným kamarátom vzala na koncert symfonického orchestra do kostola. Ani potuchy som nemala, že taký nádherný kostol Montevideo ukrýva. Raz za čas ani trochu vážnej hudby neuškodí veru. Keď sme autom vychádzali z parkoviska, tak k nám priskočil taký samozvaný navigátor, to je tu v Montevideu taká špecialita. Nášmu šoférovi dával príkazy ako riaďte jemne, jemne, ale aj pevne :P a podobné vôbec si neodporujúce vyjadrenia. My všetci v aute sme sa museli smiať a potom mu šofér hovorí: Možno by bolo lepšie keby ste mi nedávali toľko príkazov, ale bez urážky samozrejme :D. On mu na to: Jasné šéfe, ja sa neurážam a následne dostal aj nejaký ten peniaz za svoje tak prepotrebné služby.
Piatok ráno sme sa vrhli na Dária – oslávenca – a srdečne mu zablahoželali. Keďže jeho obľúbenou postavou je Spiderman, dali sme mu masku tohto mužíka. Tú si hneď nainštaloval na hlavu a odfotili sme sa. Poobede som sa vybrala do mesta, pozrela som si aj jednu výstavu veľmi špecifickú. Na ilustráciu uvediem, že na jednej fotografii (koláži) mala istá nemenovaná žena namiesto tváre boxerské rukavice. Večer sme sa spomínané narodeniny vybrali osláviť. Dário sa vychystal ako sa patrí a zobral svoju veľkú prenosnú chladničku, do ktorej naskladal všetko od dulce de leche, zmrzliny, torty, ovocia, paradajok (ktoré mimochodom klasifikuje tiež ako ovocie), piva a grapa de miel, čo je cca taká naša medovina. Išli sme na námestie, kde práve prebiehalo tablado a pohostili sme sa ozaj kráľovsky. Potom sme sa premiestnili ešte do tangerie, kde boli moje dve kolegyne z tanga a hrali tam dvaja ozaj dobrí gitaristi.
Víkend sa niesol na vlnách skypovania, nákupu ovocia a zeleniny, filmu Obecná škola a milovanej férie. Večer sme sa odvážili si ísť pozrieť aj ďalšie tablado, ale po vystúpení asi štyroch skupín parodistov, ktorí mimochodom parodovali aj známy film Exorcista, a vypití termosky kávy sme sa pobrali späť do penziónu.
Ináč novinkou, ktorú som si všimla len nedávno je, že na benzínovej pumpe sa nachádzajú aj automaty na maté. Toľko z vymožeností uruguayského lifestylu.
štvrtok 17. februára 2011
1. špeciál z ciest – Brazília
Tak a prichádzam so svojím prvým špeciálom z ciest. Začnem s Brazíliou, ako prvou krajinou, do ktorej vkročila naša noha. Na cestách som si každý deň robila zápisky, tak dúfam, že moja rekonštrukcia udalostí sa aspoň v niečom vyrovná príbehom veľkých spisovateľov ako bol napríklad Dostojevskij alebo Daniell Steelová.
Vyrazili sme pred polovicou decembra smer Sao Paulo. Boli sme dohodnuté s dobrovoľníčkami z Brazílie, že sa stretneme už priamo na mieste u couchsurfera. Aby ste boli v obraze tak sme cestovali so Slovenkou Dominikou a Lotyškou Lienou. Cesta z Montevidea do Sao Paula nám trvala 32 hodín, ale s dobrými filmami a stewardom ponúkajúcim svoje služby :D, teda kávu a pepsi myslím sa to dalo prežiť. Prvý dojem z Brazílie: zelená krajina s neuveriteľne červenou pôdou.
Ako zhodnotiť náš pobyt v Sao Paule? Bývali sme u couchsurfera Edmiltona, zábavného chalana, s ktorým sme hrali Uno, čo to popili, ukázal nám mesto a večer sme si zmaľovali tváre, lebo sme mali veľkú túžbu vyzerať ako Avatari :D. Skoro celý čas nám pršalo, tak sme po meste pobehovali v pofiderných pršiplášťoch a sledovali šialenú vianočnú výzdobu. Pozitívum ale bolo, že sme sa stretli s Luckou Dvorskou, slovenskou modelkou, v súčasnosti žijúcou v tomto meste.
Aby ste neboli prekvapení, keď v mojich príspevkoch z ciest narazíte na príliš časté opisy jedál a pokrmov, musím podotknúť, že som túto cestu považovala aj za akúsi gurmánsku púť. Takže ako prvé a dôležité jedlo vyzdvihujem pao de queijo, čo je syrový chlieb. Učaroval mi, je to skrátka veľká dobrota, ktorá sa pripravuje z múky z mandioci (yuca) a syra.
S Edom sme si prešla aj tržnicu v Sao Paule, kde sme väčšinu ovocia a zeleniny ani nevedeli pomenovať a kde som ochutnala bolinha de balhacau, čo je gulička pripravená z ryby balhacau, dosť známa ryby v tamojších končinách a neobišla som ani nejaký ten dezert :D.
Zo Sao Paula viedli naše kroky do Paraty, čo je menšie mestečko s plážami, nádhernými farebnými domami, dlaždenými ulicami a všadeprítomnou sambou. Proste miesto, ktoré vás opantá a tak ľahko vás nepustí. Prišli sme v noci, tak sme sa vybrali hľadať kemp, čo sa nám nakoniec aj podarilo a prvý a zároveň aj posledný krát sme využili náš stan. Na druhý deň sme si to namierili na pláž, nádhera, pokoj, nikde nikoho skoro. Dno bolo dosť bahnisté, takže sme spojili procedúru liečivého bahna s kúpaním.
Stretli sme sa aj s couchsurferom Roulienom, ktorý nás u seba ubytoval. Býval za mestom, hore na kopci, pričom k jeho domu sa išlo cez drevený most cez rieku, ktorá vytvárala vodopády. No neskutočné, bolo to bývanie, ktoré na mňa zapôsobilo zo všetkých najviac. Večer sme sa vybrali naspäť do mesta na koncert samby. Moji spolucestovatelia na bicykloch a ja som obišla lepšie, s Roulienom na motorke. Čo sa týka koncertu, ľudia prichádzali a každý sa spontánne zapájal, hral na nejaký nástroj, spieval, tlieskal a spolu to vytváralo sambu, ktorá je zmesou smútku a radosti. Neopísateľné, samba vás pohltí svojou melódiou, rytmom a pocitom súdržnosti, ktorý hudobníci navodili. Hrkálky sa ušli aj nám, tak sme čo to zaimprovizovali, ale nechcela som im to úplne pokaziť :D. K dobrej hudbe patrí aj dobré jedlo, takže sa nám ušla ryža s fazuľou a mäsom. Ryža s fazuľou sa v Brazílii je snáď každý deň.
U Rouliena sa nám ohromne páčilo, mal dve hojdacie siete, pitbula menom Asca a dvoch skvelých synov. Na ďalší deň pršalo, ale čo nás potom. Hrali sme sa s chlapcami, Roulien hral na gitare, varil obed na piecke, ktorú mal vonku, pričom silný dážď len dotváral celkovú pohodu. S chlapcami sme sa potom išli kúpať do blízkych vodopádov. Tí skákali do vody, bez štipky strachu, my sme toľko odvahy nemali :D, predsa som už žena v rokoch.
Poobede sme si zbehli do mesta nakúpiť, ináč musím vyzdvihnúť skvelý nápoj guaranu. V autobuse som sa pokúsila o rozhovor s miestnou občiankou v portugalštine, čo len dokazuje, že na to, aby sa človek dohovoril stačí niekedy úmysel a nie znalosť jazyka :D. Večer čakajúc na kúpeľňu, keď už skoro všetci zaľahli a ja som si vychutnávala neuveriteľné čaro toho miesta, som si jednou rukou holila nohy a druhou hladkala pitbula Ascu, ktorý si mi sadol na nohu. Tak si predstavujem šťastné chvíle :D. Musím poznamenať, že z pitbulov som mala vždy tak trochu hrôzu, ale Asca si ma získala svojou prítulnosťou, a okrem toho, keď si vám pes sadne na nohu, nemôžete len tak ľahko zutekať. Takže opäť o jeden strach menej :P.
Na ďalší deň sme si urobili výlet do mesta Trindade. Toto malé mesto má neuveriteľné oceánske pláže, tentoraz žiadne bahno :P, ale poriadne vlny. Cez skaly sme sa prekľučkovali na pláž a vrhli sa do vĺn. Vďaka prítomnosti Roulienových synov to bol ešte väčší zážitok. Chalani sa zahrabávali do piesku, spoločne sme preskakovali vlny a kričali keď sa na nás rútila tsunami :D. Potom sme sa vrátili späť do Paraty. Tam som v supermarkete objavila neskutočné veci, napríklad také dulce de leche s kokosovou príchuťou, alebo čiernu ryžu z Číny, toľko z prieskumu potravín.
Ďalšou zastávkou bolo Rio de Janeiro. Prišli sme asi o pol druhej ráno a odviezli sme sa k ďalšiemu couchsurferovi, profesionálnemu plavcovi Fabianovi. Ďalší deň sme sa pustili do objavovania mesta, Rio je oproti Sao Paulu pre mňa oveľa zaujímavejšie. Hneď sme zahliadli sochu Krista, ako aj favely, čo vytváralo neskutočnú scenériu. V Brazílii sme si zvykli jesť na raňajky mango, čo je vec, ktorú by som praktizovala aj v Montevideu, keby tu mango nestálo majetok. Vybrali sme sa do štvrti Santa Teresa, kde jazdí žltá vyhliadková električka z ktorej si je možné obkukať celú oblasť. Vyskúšali sme aj Açai, čo je ovocná dreň, ktorú si môžete posypať rôznymi granulami, orechami, či sušeným mliekom.
K doprave v Riu toľko, že autobusy jazdia dosť divoko. Pokračovala som aj vo svojich pokusoch hovoriť po portugalsky, keď som sa pýtala na cestu, alebo objednávala pivo :D. Z postrehov ešte uvediem, že som vnímala Brazíliu ako dosť nábožensky zameranú, na uliciach predávali tričká so všetkými možnými svätými, na autách a uliciach boli nápisy z biblie a podobne.
Ďalší deň nás to ťahalo za Kristom, tak sme sa vybrali na kopec Corcovado, kde sa socha Ježiša nachádza (Cristo Redentor). Na kopec sa ide vlakom, v ktorom veselo vyhrávajú aj hudobníci samby, čo Dominičenka využila a schuti si zatancovala :D. Socha Ježiša je z roku 1921 a môžem vám povedať, že sa okolo nej hemžia mraky turistov. Ďalšou zastávkou bola pláž Copacabana, ktorú sme nemohli vynechať. Šmarili sme sa do vody, vychutnávali prostredie a v hlave mi bežala pesnička od zlatej Helenky Vondráčkovej s názvom Copacabana. Som klasik, čo si budeme klamať :P.
Ďalší deň sme sa vybrali aj s Angličanom Jamesom, ktorý robí veľký trip po Južnej Amerike a couchsurferoval u Fabiana. Objavili sme schody Escadaria Selaron, čo je obrovské schodište z urobené z kachličiek z celého sveta, neuveriteľne farebné a inšpiratívne. Dobrá správa pre mojich krajanov – podarilo sa mi tam objaviť aj kachličku s podobizňou krásavice na Dunaji, alebo ako sa píše na jednej z BA budov mesta mieru – Bratislavy a jednu s motívom pastiera a nápisom Slovensko. Stretli sme sa aj s umelcom, ktorý má tieto schody na svedomí. Pozval nás do svojho ateliéru, ukázal svoje práce a podpísal nám aj nejaké svoje výtvory. Ináč dosť excentrický muž, ktorý sa vo svojej tvorbe zameriava na tehotné ženy a keď sa s ním fotíte vyplazuje jazyk :D.
Potom sme išli pozrieť katedrálu, ktorá zvonku pripomínala atómový kryt, ale predvianočnú atmosféru dotváral betlehem a koledy. Aby sme si dostáli svojho mena a dobrej povesti, so všetkými couchsurfermi sme sa odfotili s našou prenádhernou slovenskou vlajkou, však sme nejakí národovci :D.
A to sa už blížil čas Vianoc, konkrétne sme sa prebudili do 24. decembra a chceli sme sa prepraviť do mesta Lavras, tam totiž voluntírujú Dominika s Lienou a je tam s nimi aj ďalší Slovák Matúš. Ako pod vplyvom zákonu schválnosti sa nám po ceste pokazil autobus, takže sme si urobili nedobrovoľnú dvojhodinovú pauzu a počkali na druhý autobus, ktorý pre nás poslali. Naozaj netradičný Štedrý deň. Namiesto 6 hodín sme teda cestovali asi 10, ale hlavné je, že sme večer konečne do Lavrasu aj prišli. Privítal nás Matúš s chutnou zemiakovou polievkou, ktorú pre nás stvoril. Následne došli ďalší Brazílčania, tak sa aj čo to popilo a išli sme aj na námestie.
V Lavras sme samozrejme aj vyvárali a pripravovali brazílske pokrmy. Začali sme prípravou Lieniných úžasných lasagní, pripravovali sme si aj mandiocu, čo je vlastne koreň, ktorý sa najprv očistí, potom sa nakrája na kúsky, uvarí sa a následne sa dá opražiť na panvici. Chutí podobne ako zemiaky. Vložila som sa aj do prípravy už spomínaného pao de queijo. Dobre, dobre, veľmi mi to nešlo, ale výsledok bol celkom chutný a chystám sa ho pripraviť aj tu v Montevideu, keďže mi moja spolubývajúca Maira venovala múku z mandiocy.
Od jedla sa presuňme opäť ďalej v deji. Viem, stále ma to tam ťahá, je to silnejšie ako ja. Takže, na obed nás pozvala rodina Giovanny, čo je Brazílčanka, ktorá robila dobrovoľníčku na Slovensku. Stretla sa u nich celá rodina, jedla bolo neúrekom :D, hralo sa na gitare a ochutnávala sa aj Cachaça, čo je brazílsky rum. Dali nám dokonca aj vianočné darčeky.
Nedá mi nespomenúť zvieraciu posádku z domu dobrovoľníkov v Lavrase. Sú tam psi – štyri kusy a papagáj – jeden kus. Papagáj vždy ráno oduševnene vyspevoval brazílsku hymnu a jedného zo psov ste si mohli posadiť na kolená, pričom predné labky mal vo vzduchu a takto vydržal sedieť, kým sa mu to nezunovalo. Skrátka parádne veci sa tam diali :D
Pozrieť nás prišiel aj Ernani, čo je ďalší obyvateľ Lavrasu, ktorý voluntíroval v Čadci. Išli sme si s ním a jeho kamarátmi zahrať na ihrisko Petecu, alebo po našom Indiacu, viete to je tá vec s pierkami, do ktorej sa udiera a hrá sa to cez sieť. Najmä s Dominičenkou nám to išlo a vytvorili sme veľmi zle hrajúci tím, ale vyvažovali sme to šarmom a dobrým naladením :P
S Lienou sme sa vybrali aj po obchodoch samozrejme, nebojte sa, nezmenila som sa a stále ma oblieva nákupná horúčka pri pohľade do výkladov. V Brazílii majú ale neuveriteľne divoké vzory, na ktoré by snáď nemala odvahu ani taká Lady Gaga. Ulovila som si však predsa len jedny tepláky, ako sa na obyvateľku Uruguaya sluší. To už pomaly prerastá do teplákovej závislosti, budem potrebovať terapiu potom :D. S predavačkami som sa pokúšala hovoriť po portugalsky, i keď oni si zanovito chceli precvičiť svoju angličtinu. Ináč pre Brazílčanov sú modré oči úplne magická záležitosť a keď videli, že ja, Dominik, Matúš ako aj Dominika také vlastníme, zostali v presvedčení, že Slováci sú modrookí všetci do jedného. Večer sme zakončili punčom a jedným z povestných Matúšových dokumentov :D.
Na ďalší deň nás Ernani pozval na hodinu tanca. On, ako aj jeho mama vedú tanečné hodiny, tak sme si povedali, čoby sme neprišli. Naučil nás základné kroky tancov forro, bolero a samby. Liena s Dominikou už čo to vedeli, tak sme vytvorili zmiešané páry :D. Vonku začalo pršať ako o dušu ale my sme tancovali čo nám nohy stačili, a niekedy aj nestačili musím povedať.
V Lavrase som si skrátka skvele oddýchla, vyprali sme oblečenie, spoznali skvelých ľudí, ochutnali veľa hhmmm jedla, no nechcelo sa mi ani odísť. 30. decembra sme ale zdvihli kotvy – smer vodopády Iguazu.
Najprv sme išli do Sao Paula, z ktorého sme si zobrali bus na vodopády. Ako by povedal poet, dvakrát sa ti nepokazí autobus a nevstúpiš do tej istej rieky, no ale aj pri tejto ceste sme museli meniť autobus :D. Cesta trvala okolo 16 hodín a na stanicu sme dorazili ráno. Celý deň sme chceli stráviť na vodopádoch a odtiaľ sa už presunúť do Paraguaya. Takže vystáli sme si riadnu radu na lístky a nasadli na bus, ktorý nás dopravil k ceste k vodopádom. Čo povedať o vodopádoch? Masy vody, ktoré sa valia a vytvárajú obraz, na ktorý mi zdá sa nestačia slová. Hučiaca voda vytvorila aj dúhu, takže skvelá scenéria na fotky :D. Voda z vodopádov prskala, niektorí mali pršiplášte, iní mokré fotoaparáty, ale všetci vytešení, a to sa ráta.
Takže toľko o dvoch týždňoch v tejto nádhernej krajine, ktorú si jednoducho musíte zamilovať, lebo heslom ľudí je belleza, čo znamená krása. V Brazílii vás očaria miestni obyvatelia, z ktorých ide neopísateľná pohoda, krajina, ktorej zeleň je zelená v pravom význame toho slova, jedlo, ktoré je nemožné si nevychutnávať a samba, ktorá spája ľudí. A to je len zlomok toho, čo Brazília predstavuje.
Snáď sa mi podarilo aspoň trochu vám ju priblížiť a nabudúce pokračujem prechodom cez Paraguay a dvomi týždňami v Bolívii.
Vyrazili sme pred polovicou decembra smer Sao Paulo. Boli sme dohodnuté s dobrovoľníčkami z Brazílie, že sa stretneme už priamo na mieste u couchsurfera. Aby ste boli v obraze tak sme cestovali so Slovenkou Dominikou a Lotyškou Lienou. Cesta z Montevidea do Sao Paula nám trvala 32 hodín, ale s dobrými filmami a stewardom ponúkajúcim svoje služby :D, teda kávu a pepsi myslím sa to dalo prežiť. Prvý dojem z Brazílie: zelená krajina s neuveriteľne červenou pôdou.
Ako zhodnotiť náš pobyt v Sao Paule? Bývali sme u couchsurfera Edmiltona, zábavného chalana, s ktorým sme hrali Uno, čo to popili, ukázal nám mesto a večer sme si zmaľovali tváre, lebo sme mali veľkú túžbu vyzerať ako Avatari :D. Skoro celý čas nám pršalo, tak sme po meste pobehovali v pofiderných pršiplášťoch a sledovali šialenú vianočnú výzdobu. Pozitívum ale bolo, že sme sa stretli s Luckou Dvorskou, slovenskou modelkou, v súčasnosti žijúcou v tomto meste.
Aby ste neboli prekvapení, keď v mojich príspevkoch z ciest narazíte na príliš časté opisy jedál a pokrmov, musím podotknúť, že som túto cestu považovala aj za akúsi gurmánsku púť. Takže ako prvé a dôležité jedlo vyzdvihujem pao de queijo, čo je syrový chlieb. Učaroval mi, je to skrátka veľká dobrota, ktorá sa pripravuje z múky z mandioci (yuca) a syra.
S Edom sme si prešla aj tržnicu v Sao Paule, kde sme väčšinu ovocia a zeleniny ani nevedeli pomenovať a kde som ochutnala bolinha de balhacau, čo je gulička pripravená z ryby balhacau, dosť známa ryby v tamojších končinách a neobišla som ani nejaký ten dezert :D.
Zo Sao Paula viedli naše kroky do Paraty, čo je menšie mestečko s plážami, nádhernými farebnými domami, dlaždenými ulicami a všadeprítomnou sambou. Proste miesto, ktoré vás opantá a tak ľahko vás nepustí. Prišli sme v noci, tak sme sa vybrali hľadať kemp, čo sa nám nakoniec aj podarilo a prvý a zároveň aj posledný krát sme využili náš stan. Na druhý deň sme si to namierili na pláž, nádhera, pokoj, nikde nikoho skoro. Dno bolo dosť bahnisté, takže sme spojili procedúru liečivého bahna s kúpaním.
Stretli sme sa aj s couchsurferom Roulienom, ktorý nás u seba ubytoval. Býval za mestom, hore na kopci, pričom k jeho domu sa išlo cez drevený most cez rieku, ktorá vytvárala vodopády. No neskutočné, bolo to bývanie, ktoré na mňa zapôsobilo zo všetkých najviac. Večer sme sa vybrali naspäť do mesta na koncert samby. Moji spolucestovatelia na bicykloch a ja som obišla lepšie, s Roulienom na motorke. Čo sa týka koncertu, ľudia prichádzali a každý sa spontánne zapájal, hral na nejaký nástroj, spieval, tlieskal a spolu to vytváralo sambu, ktorá je zmesou smútku a radosti. Neopísateľné, samba vás pohltí svojou melódiou, rytmom a pocitom súdržnosti, ktorý hudobníci navodili. Hrkálky sa ušli aj nám, tak sme čo to zaimprovizovali, ale nechcela som im to úplne pokaziť :D. K dobrej hudbe patrí aj dobré jedlo, takže sa nám ušla ryža s fazuľou a mäsom. Ryža s fazuľou sa v Brazílii je snáď každý deň.
U Rouliena sa nám ohromne páčilo, mal dve hojdacie siete, pitbula menom Asca a dvoch skvelých synov. Na ďalší deň pršalo, ale čo nás potom. Hrali sme sa s chlapcami, Roulien hral na gitare, varil obed na piecke, ktorú mal vonku, pričom silný dážď len dotváral celkovú pohodu. S chlapcami sme sa potom išli kúpať do blízkych vodopádov. Tí skákali do vody, bez štipky strachu, my sme toľko odvahy nemali :D, predsa som už žena v rokoch.
Poobede sme si zbehli do mesta nakúpiť, ináč musím vyzdvihnúť skvelý nápoj guaranu. V autobuse som sa pokúsila o rozhovor s miestnou občiankou v portugalštine, čo len dokazuje, že na to, aby sa človek dohovoril stačí niekedy úmysel a nie znalosť jazyka :D. Večer čakajúc na kúpeľňu, keď už skoro všetci zaľahli a ja som si vychutnávala neuveriteľné čaro toho miesta, som si jednou rukou holila nohy a druhou hladkala pitbula Ascu, ktorý si mi sadol na nohu. Tak si predstavujem šťastné chvíle :D. Musím poznamenať, že z pitbulov som mala vždy tak trochu hrôzu, ale Asca si ma získala svojou prítulnosťou, a okrem toho, keď si vám pes sadne na nohu, nemôžete len tak ľahko zutekať. Takže opäť o jeden strach menej :P.
Na ďalší deň sme si urobili výlet do mesta Trindade. Toto malé mesto má neuveriteľné oceánske pláže, tentoraz žiadne bahno :P, ale poriadne vlny. Cez skaly sme sa prekľučkovali na pláž a vrhli sa do vĺn. Vďaka prítomnosti Roulienových synov to bol ešte väčší zážitok. Chalani sa zahrabávali do piesku, spoločne sme preskakovali vlny a kričali keď sa na nás rútila tsunami :D. Potom sme sa vrátili späť do Paraty. Tam som v supermarkete objavila neskutočné veci, napríklad také dulce de leche s kokosovou príchuťou, alebo čiernu ryžu z Číny, toľko z prieskumu potravín.
Ďalšou zastávkou bolo Rio de Janeiro. Prišli sme asi o pol druhej ráno a odviezli sme sa k ďalšiemu couchsurferovi, profesionálnemu plavcovi Fabianovi. Ďalší deň sme sa pustili do objavovania mesta, Rio je oproti Sao Paulu pre mňa oveľa zaujímavejšie. Hneď sme zahliadli sochu Krista, ako aj favely, čo vytváralo neskutočnú scenériu. V Brazílii sme si zvykli jesť na raňajky mango, čo je vec, ktorú by som praktizovala aj v Montevideu, keby tu mango nestálo majetok. Vybrali sme sa do štvrti Santa Teresa, kde jazdí žltá vyhliadková električka z ktorej si je možné obkukať celú oblasť. Vyskúšali sme aj Açai, čo je ovocná dreň, ktorú si môžete posypať rôznymi granulami, orechami, či sušeným mliekom.
K doprave v Riu toľko, že autobusy jazdia dosť divoko. Pokračovala som aj vo svojich pokusoch hovoriť po portugalsky, keď som sa pýtala na cestu, alebo objednávala pivo :D. Z postrehov ešte uvediem, že som vnímala Brazíliu ako dosť nábožensky zameranú, na uliciach predávali tričká so všetkými možnými svätými, na autách a uliciach boli nápisy z biblie a podobne.
Ďalší deň nás to ťahalo za Kristom, tak sme sa vybrali na kopec Corcovado, kde sa socha Ježiša nachádza (Cristo Redentor). Na kopec sa ide vlakom, v ktorom veselo vyhrávajú aj hudobníci samby, čo Dominičenka využila a schuti si zatancovala :D. Socha Ježiša je z roku 1921 a môžem vám povedať, že sa okolo nej hemžia mraky turistov. Ďalšou zastávkou bola pláž Copacabana, ktorú sme nemohli vynechať. Šmarili sme sa do vody, vychutnávali prostredie a v hlave mi bežala pesnička od zlatej Helenky Vondráčkovej s názvom Copacabana. Som klasik, čo si budeme klamať :P.
Ďalší deň sme sa vybrali aj s Angličanom Jamesom, ktorý robí veľký trip po Južnej Amerike a couchsurferoval u Fabiana. Objavili sme schody Escadaria Selaron, čo je obrovské schodište z urobené z kachličiek z celého sveta, neuveriteľne farebné a inšpiratívne. Dobrá správa pre mojich krajanov – podarilo sa mi tam objaviť aj kachličku s podobizňou krásavice na Dunaji, alebo ako sa píše na jednej z BA budov mesta mieru – Bratislavy a jednu s motívom pastiera a nápisom Slovensko. Stretli sme sa aj s umelcom, ktorý má tieto schody na svedomí. Pozval nás do svojho ateliéru, ukázal svoje práce a podpísal nám aj nejaké svoje výtvory. Ináč dosť excentrický muž, ktorý sa vo svojej tvorbe zameriava na tehotné ženy a keď sa s ním fotíte vyplazuje jazyk :D.
Potom sme išli pozrieť katedrálu, ktorá zvonku pripomínala atómový kryt, ale predvianočnú atmosféru dotváral betlehem a koledy. Aby sme si dostáli svojho mena a dobrej povesti, so všetkými couchsurfermi sme sa odfotili s našou prenádhernou slovenskou vlajkou, však sme nejakí národovci :D.
A to sa už blížil čas Vianoc, konkrétne sme sa prebudili do 24. decembra a chceli sme sa prepraviť do mesta Lavras, tam totiž voluntírujú Dominika s Lienou a je tam s nimi aj ďalší Slovák Matúš. Ako pod vplyvom zákonu schválnosti sa nám po ceste pokazil autobus, takže sme si urobili nedobrovoľnú dvojhodinovú pauzu a počkali na druhý autobus, ktorý pre nás poslali. Naozaj netradičný Štedrý deň. Namiesto 6 hodín sme teda cestovali asi 10, ale hlavné je, že sme večer konečne do Lavrasu aj prišli. Privítal nás Matúš s chutnou zemiakovou polievkou, ktorú pre nás stvoril. Následne došli ďalší Brazílčania, tak sa aj čo to popilo a išli sme aj na námestie.
V Lavras sme samozrejme aj vyvárali a pripravovali brazílske pokrmy. Začali sme prípravou Lieniných úžasných lasagní, pripravovali sme si aj mandiocu, čo je vlastne koreň, ktorý sa najprv očistí, potom sa nakrája na kúsky, uvarí sa a následne sa dá opražiť na panvici. Chutí podobne ako zemiaky. Vložila som sa aj do prípravy už spomínaného pao de queijo. Dobre, dobre, veľmi mi to nešlo, ale výsledok bol celkom chutný a chystám sa ho pripraviť aj tu v Montevideu, keďže mi moja spolubývajúca Maira venovala múku z mandiocy.
Od jedla sa presuňme opäť ďalej v deji. Viem, stále ma to tam ťahá, je to silnejšie ako ja. Takže, na obed nás pozvala rodina Giovanny, čo je Brazílčanka, ktorá robila dobrovoľníčku na Slovensku. Stretla sa u nich celá rodina, jedla bolo neúrekom :D, hralo sa na gitare a ochutnávala sa aj Cachaça, čo je brazílsky rum. Dali nám dokonca aj vianočné darčeky.
Nedá mi nespomenúť zvieraciu posádku z domu dobrovoľníkov v Lavrase. Sú tam psi – štyri kusy a papagáj – jeden kus. Papagáj vždy ráno oduševnene vyspevoval brazílsku hymnu a jedného zo psov ste si mohli posadiť na kolená, pričom predné labky mal vo vzduchu a takto vydržal sedieť, kým sa mu to nezunovalo. Skrátka parádne veci sa tam diali :D
Pozrieť nás prišiel aj Ernani, čo je ďalší obyvateľ Lavrasu, ktorý voluntíroval v Čadci. Išli sme si s ním a jeho kamarátmi zahrať na ihrisko Petecu, alebo po našom Indiacu, viete to je tá vec s pierkami, do ktorej sa udiera a hrá sa to cez sieť. Najmä s Dominičenkou nám to išlo a vytvorili sme veľmi zle hrajúci tím, ale vyvažovali sme to šarmom a dobrým naladením :P
S Lienou sme sa vybrali aj po obchodoch samozrejme, nebojte sa, nezmenila som sa a stále ma oblieva nákupná horúčka pri pohľade do výkladov. V Brazílii majú ale neuveriteľne divoké vzory, na ktoré by snáď nemala odvahu ani taká Lady Gaga. Ulovila som si však predsa len jedny tepláky, ako sa na obyvateľku Uruguaya sluší. To už pomaly prerastá do teplákovej závislosti, budem potrebovať terapiu potom :D. S predavačkami som sa pokúšala hovoriť po portugalsky, i keď oni si zanovito chceli precvičiť svoju angličtinu. Ináč pre Brazílčanov sú modré oči úplne magická záležitosť a keď videli, že ja, Dominik, Matúš ako aj Dominika také vlastníme, zostali v presvedčení, že Slováci sú modrookí všetci do jedného. Večer sme zakončili punčom a jedným z povestných Matúšových dokumentov :D.
Na ďalší deň nás Ernani pozval na hodinu tanca. On, ako aj jeho mama vedú tanečné hodiny, tak sme si povedali, čoby sme neprišli. Naučil nás základné kroky tancov forro, bolero a samby. Liena s Dominikou už čo to vedeli, tak sme vytvorili zmiešané páry :D. Vonku začalo pršať ako o dušu ale my sme tancovali čo nám nohy stačili, a niekedy aj nestačili musím povedať.
V Lavrase som si skrátka skvele oddýchla, vyprali sme oblečenie, spoznali skvelých ľudí, ochutnali veľa hhmmm jedla, no nechcelo sa mi ani odísť. 30. decembra sme ale zdvihli kotvy – smer vodopády Iguazu.
Najprv sme išli do Sao Paula, z ktorého sme si zobrali bus na vodopády. Ako by povedal poet, dvakrát sa ti nepokazí autobus a nevstúpiš do tej istej rieky, no ale aj pri tejto ceste sme museli meniť autobus :D. Cesta trvala okolo 16 hodín a na stanicu sme dorazili ráno. Celý deň sme chceli stráviť na vodopádoch a odtiaľ sa už presunúť do Paraguaya. Takže vystáli sme si riadnu radu na lístky a nasadli na bus, ktorý nás dopravil k ceste k vodopádom. Čo povedať o vodopádoch? Masy vody, ktoré sa valia a vytvárajú obraz, na ktorý mi zdá sa nestačia slová. Hučiaca voda vytvorila aj dúhu, takže skvelá scenéria na fotky :D. Voda z vodopádov prskala, niektorí mali pršiplášte, iní mokré fotoaparáty, ale všetci vytešení, a to sa ráta.
Takže toľko o dvoch týždňoch v tejto nádhernej krajine, ktorú si jednoducho musíte zamilovať, lebo heslom ľudí je belleza, čo znamená krása. V Brazílii vás očaria miestni obyvatelia, z ktorých ide neopísateľná pohoda, krajina, ktorej zeleň je zelená v pravom význame toho slova, jedlo, ktoré je nemožné si nevychutnávať a samba, ktorá spája ľudí. A to je len zlomok toho, čo Brazília predstavuje.
Snáď sa mi podarilo aspoň trochu vám ju priblížiť a nabudúce pokračujem prechodom cez Paraguay a dvomi týždňami v Bolívii.
nedeľa 13. februára 2011
O prieniku do uruguayskej kultúry. Apropo – čo je to murga?
Čo sa týka udalostí uplynulého týždňa, môžem spomenúť, že sme opäť zahájili hodiny španielčiny s našou premilou Švajčiarkou Katiou. Každá hodina vždy prinesie rôzne kuriózne témy, postrehy a rôzne nedefinovateľné záležitosti. Katia sa zaujíma aj o slovenskú kultúru a na wikipédii vyhľadáva informácie, čo prinieslo diskusie na tému slivovica a odzemok.
V španielskom kultúrnom centre sa opäť rozbehol cyklus pondelňajších filmov zadarmo, takže som to išla preveriť a pozrela si ozaj dobrý mexický film Púšť v nás. Celý mesiac sa venuje latinskoamerickej tvorbe a potom bude nasledovať africký cyklus, takže centrum vo mne našlo verného návštevníka :D, snáď nie proti svojej vôli.
Boli sme pozrieť aj naše pracovisko Cedam. Učiť sa začne až od marca, pričom teraz deti majú ešte rôzne výlety a exkurzie. Keďže zo Cedamu je to do našej obľúbenej arménskej reštaurácie čo by lehmeyunom dohodil, vybrali sme sa tam (pre nezorientovaných: Lehmeyun – vychýrená to arménska špecialita alias placka s mäsom).
Nesmeli samozrejme chýbať ani hodiny aerobica localizada, funny cvičenia v blízkej telocvični. Tréner mi vo chvíľach keď vyzerám nechápavo vysvetľuje cviky po anglicky, ale ja za ten svoj výraz naozaj nemôžem predsa :D
Keďže je obdobie karnevalu, ktorý je v Uruguayi jedným z najdlhších vo svete, kultúrnym programom sa to tu len tak hmýri. Rada by som vám priblížila Tablado. Také Tablado je program, ktorý sa odohráva na námestiach, či v divadle a jeho konzistencia pozostáva z: vystúpenia humoristov (v uruguayskom prevedení dosť ošemetná záležitosť :D), kapely, parodistov, hudobníkov candombe a murgy (čo je také kvázi divadelné predstavenie, v ktorom sa spieva aj hovorí a všetci sú zmaľovaní, zamaskovaní, aby ich ani vlastná mater nespoznala).
Na námestí 1. mája blízko ktorého bývame sa tieto predstavenia odohrávajú, tak sme sa tam aj s našim spolubývajúcim Dariom vybrali. Keďže sme si nezaplatili vstupné, len z diaľky sme odhadovali čo sa deje na javisku :D, ale mali sme so sebou termosku a maté, takže to je vec, ktorá sa ráta. Ináč bol v ten večer aj koncert symfonického orchestru s kapelou Triple Nelson, tak sme boli na roztrhanie :D
Keďže som ale Tablado chcela vidieť regulerne celé, v piatok som sa na neho vybrala s termoskou kávy. Program trval od 22:OO do 2:OO, už aj zima nám bola, ale hrial nás kolektívny duch :D. Program by som zhodnotila ako nad očakávania. Vyzdvihla by som najmä skvelých bubeníkov candombe, parodistov, ktorí parodovali Alicu v krajine zázrakov a mali úžasné kostými, Johny Depp bol skoro ako ten vo filme a lietajúca mačka nesmela chýbať – ozaj vydarená záležitosť. Potom nasledovala murga Falta y resto je jej ctený názov. Murgy zväčša pojednávajú o udalostiach, ktoré sa odohrali za uplynulý rok, o politike a živote v uruguayskej spoločnosti. V spomínanej murge sa hovorilo o národnom poklade Diegovi Forlainovi, preberal sa aj facebook a twitter, či téma machismu.
V sobotu som úspešne navarila na víkend a potom smer tržnica s ovocím a zeleninou, už sa to stáva pomaly závislosťou. Večer sa v sále v meste odohrávali mládežnícke murgy, tak sme to chceli preveriť. Úroveň bola ale neporovnateľne nižšia (to už má človek s tými murgami tak – nikdy nevie, kedy narazí na dobrú) a mládežnícke výkony miestami pripomínali niečo medzi čistou anarchiou a začínajúcim epileptickým záchvatom. Mládež predstavuje ale našu svetlú budúcnosť, tak sa každopádne oplatí dať jej priestor na sebavyjadrenie :D
Nedeľa rovná sa féria, píšem o nej stále, viem. Dnes som tam ale objavila československé bankovky, tak ma to vyviedlo z konceptu a potešilo zároveň. Večer už bol taký papučovo-kultúrový s čokoládovým pudingom a českým dokumentom Ženy proměny o kulte krásy.
Takže sa s vami lúčim a idem si naniesť svoj nočný a očný krém :D
V španielskom kultúrnom centre sa opäť rozbehol cyklus pondelňajších filmov zadarmo, takže som to išla preveriť a pozrela si ozaj dobrý mexický film Púšť v nás. Celý mesiac sa venuje latinskoamerickej tvorbe a potom bude nasledovať africký cyklus, takže centrum vo mne našlo verného návštevníka :D, snáď nie proti svojej vôli.
Boli sme pozrieť aj naše pracovisko Cedam. Učiť sa začne až od marca, pričom teraz deti majú ešte rôzne výlety a exkurzie. Keďže zo Cedamu je to do našej obľúbenej arménskej reštaurácie čo by lehmeyunom dohodil, vybrali sme sa tam (pre nezorientovaných: Lehmeyun – vychýrená to arménska špecialita alias placka s mäsom).
Nesmeli samozrejme chýbať ani hodiny aerobica localizada, funny cvičenia v blízkej telocvični. Tréner mi vo chvíľach keď vyzerám nechápavo vysvetľuje cviky po anglicky, ale ja za ten svoj výraz naozaj nemôžem predsa :D
Keďže je obdobie karnevalu, ktorý je v Uruguayi jedným z najdlhších vo svete, kultúrnym programom sa to tu len tak hmýri. Rada by som vám priblížila Tablado. Také Tablado je program, ktorý sa odohráva na námestiach, či v divadle a jeho konzistencia pozostáva z: vystúpenia humoristov (v uruguayskom prevedení dosť ošemetná záležitosť :D), kapely, parodistov, hudobníkov candombe a murgy (čo je také kvázi divadelné predstavenie, v ktorom sa spieva aj hovorí a všetci sú zmaľovaní, zamaskovaní, aby ich ani vlastná mater nespoznala).
Na námestí 1. mája blízko ktorého bývame sa tieto predstavenia odohrávajú, tak sme sa tam aj s našim spolubývajúcim Dariom vybrali. Keďže sme si nezaplatili vstupné, len z diaľky sme odhadovali čo sa deje na javisku :D, ale mali sme so sebou termosku a maté, takže to je vec, ktorá sa ráta. Ináč bol v ten večer aj koncert symfonického orchestru s kapelou Triple Nelson, tak sme boli na roztrhanie :D
Keďže som ale Tablado chcela vidieť regulerne celé, v piatok som sa na neho vybrala s termoskou kávy. Program trval od 22:OO do 2:OO, už aj zima nám bola, ale hrial nás kolektívny duch :D. Program by som zhodnotila ako nad očakávania. Vyzdvihla by som najmä skvelých bubeníkov candombe, parodistov, ktorí parodovali Alicu v krajine zázrakov a mali úžasné kostými, Johny Depp bol skoro ako ten vo filme a lietajúca mačka nesmela chýbať – ozaj vydarená záležitosť. Potom nasledovala murga Falta y resto je jej ctený názov. Murgy zväčša pojednávajú o udalostiach, ktoré sa odohrali za uplynulý rok, o politike a živote v uruguayskej spoločnosti. V spomínanej murge sa hovorilo o národnom poklade Diegovi Forlainovi, preberal sa aj facebook a twitter, či téma machismu.
V sobotu som úspešne navarila na víkend a potom smer tržnica s ovocím a zeleninou, už sa to stáva pomaly závislosťou. Večer sa v sále v meste odohrávali mládežnícke murgy, tak sme to chceli preveriť. Úroveň bola ale neporovnateľne nižšia (to už má človek s tými murgami tak – nikdy nevie, kedy narazí na dobrú) a mládežnícke výkony miestami pripomínali niečo medzi čistou anarchiou a začínajúcim epileptickým záchvatom. Mládež predstavuje ale našu svetlú budúcnosť, tak sa každopádne oplatí dať jej priestor na sebavyjadrenie :D
Nedeľa rovná sa féria, píšem o nej stále, viem. Dnes som tam ale objavila československé bankovky, tak ma to vyviedlo z konceptu a potešilo zároveň. Večer už bol taký papučovo-kultúrový s čokoládovým pudingom a českým dokumentom Ženy proměny o kulte krásy.
Takže sa s vami lúčim a idem si naniesť svoj nočný a očný krém :D
nedeľa 6. februára 2011
O obetiach pre vodnú ženu a drahom mangu
Tak a som tu znova, budeme sa spolu stretávať teda aj v novom roku predrahí čitatelia. Niekto sa teraz možno potešil, niekto kto dúfal, že v Novom roku si odomňa oddýchne, si len vzdychol: Je to tu zasa. No všetkým sa skrátka vyhovieť nedá :D
Máme za sebou mega sedem týždňovú cestu po Južnej Amerike. Pôvodne som ani nerátala, že bude taká dlhá, ale stálo to za to a doniesla som si okrem suvenírov, nových doplnkov a ošúpanej pokožky aj plnú nošu zážitkov, ktoré ešte budem dlho spracovávať. V Brazílii a Bolívii sme pobudli dva týždne, v Peru a Chile týždeň, prešli sme aj celým Paraguayom a cez Argentínu sme sa vrátili na náhradnú rodnú hrudu – chápaj do malého Uruguaya. Počas cesty som si poctivo robila zápisky, takže sa do nich pomaly pustím a zážitky z ciest budem uverejňovať priebežne, pomedzi tieto moje týždňové výplody chorej mysle. Môže byť? Verím, že ste všetci hromadne a zborovo odpovedali jedno veľké áno :D, ináč skončíte v somárskej lavici, alebo v kúte na hanbe.
Ak sa vám bude zdať, že píšem z cesty, alebo ako sa vraví dosť od veci, nebudete ďaleko od pravdy. To sú ešte pozostatky z cestovania, ktoré mi dalo dosť zabrať fyzicky, ale aj mentálne :D
Takže sa prenesme do týždňa, ktorý nasledoval po príchode do Montevidea. Teda sa časovo ukotvime – dámy a páni – koniec januára, začiatok februára, začíname!
Po takom dlhom čase, trebalo poprať toho neúrekom. Na privítanie sa nám zpustil aj povestný montevidejský lejak, ktorý keď začne, ozaj stojí za to. Fúka ako o život a ani psa, či nášho Juana nehodno vyhnať z domu. Potrebovali sme si jasná vec aj doplniť zásoby potravín a pripraviť sa na prípadný vojnový konflikt v tejto oblasti, takže kilo cukru, kilo múky atď :D Keďze sa nám ešte nechcelo variť, skočili sme do blízkeho ciudad baru, kde robia najlepšiu pizzu so slaninou, ktorú som vám svojho času opisovala. Čašník nás spoznal a informoval sa, kde sme taký dlhý čas boli. Objasnila som mu situáciu, aby bol v obraze. Sme dobre zapamätateľný proste. Dala som si aj vermouth, ktorý mi pripomenul časy prípitkov na svadbách.
Keď sme prišli do penziónu, dozvedeli sme sa, že náš pán a vládca nášho robil veľké poriadky a prehodil všetky veci. To znamená, že v kuchyni sme si museli hľadať všetky naše náradia a podobne, je to zlatíčko skrátka.
Musím povedať, že hoci sme tu už dlhší čas, ešte stále sa nám darí stratiť sa v okolitých uličkách. Pýtate sa prečo? No montevidejské uličky niekedy vedú úplne niekam inam než by človek čakal. A aj keď ste si 200 percentne istý, že viete kam idete a kde vyjdete, môžete sa pekne zmýliť :D
Po cestovaní šiestimi krajinami musím zhodnotiť, že Montevideo je bezkonkurenčne najhlučnejšie mesto. Nejak sa mi aj posunul biorytmus a chodím spávať tak okolo 2 alebo 2:30 ráno. Starnem či čo? Who knows?
2.2 bol deň keď sa oslavovala Iemancha – je to nejaká vodná morská žena, ktorej sa v tej deň prinášajú obete. Tak sme sa na odporúčanie Mariany z penziónu išli pozrieť ako to vlastne vyzerá. Neviem, či niektorí z vás videli film Chili, sex a samba s Penelopkou, ale tam sa Iemancha tiež spomínala. To len ako poznámka pod čiarou. Na pláži sme uzreli veľa ľudí, ktorí si to namierili s darmi pre Iemanchu do mora. Prichádzali so všetkým možným, niektorí mali strukoviny, ovocie, vajcia uvarené na tvrdo a podobne. Na brehu kde sa zároveň aj slnili aj ľudia, keďže je reč o pláži Ramirez, ktorá je pri Rambli, sa povaľovali aj mŕtve sliepky, či kohúty, čo už bol trošku hardcore, ale čo narobíme. Na pláži boli aj rôzne šamanky, či ako ich nazvať, ktoré ľudí očisťovali a predvádzali akýsi rituál. Prišla aj miestna televízia a robila so šamankami interview, no Uruguay proste :D Ešte mi Mariana vravela, že keď dá človek Iemanchi nejaký dar, môže si niečo priať, ale nemôže to byť muž lebo Iemancha je žiarlivá žena a takýto typ želaní by teda nesplnila. Aká škoda :D
Cestou späť sme objavili nový supermarket. Ja tu šialene pobehujem po meste a snažím sa nájsť nové potraviny, lebo mám pocit že tu nie je zrovna veľký výber a je to tu dosť drahé. Vrhla som sa hneď na mango, ktoré som si v Brazílii zamilovala a zvykla jesť na raňajky a pritom bolo fakt dosť lacné. Tak si hovorím -jedno si nostalgicky kúpim. Skoro ma však prekotilo keď mi mladíček mango odvážil a prilepil na neho cenovku 80 pesos, čo je porovnateľné so slovenskými korunami. Tak sme ho čo najnenápadnejšie vrátili späť, pričom som znechutene nadávala a žalovala sa na uruguajský trh s potravinami. Pokúšam sa tu objaviť aj mandiocu, alebo yucu, ktorá ma v Brazílii tiež nadchla, ale bolo mi zvestované, že o tom môžem len snívať. Našťastie moja spolubývajúca Maira pochádza z departamentu, ktorý je pri hraniciach s Brazíliu a so svojej zázračnej škatule s jedlom pre mňa vydolovala kilo múky z mandioci. Odložím si ju na špeciálnu príležitosť a pripravím z nej taký syrový chlieb – tiež brazílský recept, ale mmmmhhhh.
Večer sme sa vybrali do cinemateci, filmového klubu, ktorý mne osobne prirástol k srdcu. Dávali film Grbavica – Sarajevo mi amor, pri ktorom som sa hneď pri prvej scéne rozpamätala, že som ho videla aj na našej povestnej STV dvojke, no ale filmy z balkánskeho prostredia ma vždy chytia za srdco skrátka.
Mariana z nášho penziónu robí v meste v stánku, čo je veľmi pozitívne pri mojich gurmánskych záťahoch. Stavili sme sa u nej na hotdogu alias pancho so slaninou. Sme na slaninu ako lačné psi, môže za to skutočnosť, že je tu nehorázne drahá a nemôžeme si ju bežne dovoliť. Mariana je osoba činorodá a v súčasnosti si robí aj kurz prvej pomoci. To má za následok, že cíti potrebu si znalosti skúšať aj v praxi a zaútočila aj na nášho kocúra Juana, ktorému podala umelé dýchanie a masáž srdca, bez ohľadu na to, že to v danej chvíli nepotreboval a divím sa, že ešte stále dýcha bez prístrojov :D
V penzióne s nami býva aj Dario, ktorého som snáď už aj spomínala. Ešte stále má potrebu komunikovať s nami po anglicky a dokonca už tak zmiatol sám seba, že aj na ostatných z penziónu hovorí namiesto po španielsky po anglicky. Je to ale rozsievač dobrej nálady a jeho anglické poznatky, sú ako z veľkej knihy. Na ilustráciu – slovo KNOW, vyslovuje tak ako sa píše. Na všetko hovorí very good, its crazy a volá ma candy woman alebo managerwoman. No skrátka bez neho by penzión nebol tým čím je.
Ďalšia bolestná skutočnosť: v Montevideu začali výpredaje. Musela som to ísť preveriť. Prešla som si obchody, môj obľúbený sekáč a ďalšie miesta. Musím vyzdvihnúť skvelý systém predavačiek, vyzerá to nasledovne: vyberáte si veci a hneď k vám niekto pribehne, aj keď počúvate svoje mp3 a nechcete sa socializovať. Spýta sa vás, či už máte svoju predavačku a hneď vám oznámi ako sa volá a či s ňou chcete niečo konzultovať. Už som mala chuť povedať, ja sa volám Monika a nepotrebujem osem predavačiek, ale to viete, systém nepustí :D Idete si niečo skúsiť a potom sa vás pani pri kabínke opýta kto je vaša predavačka, ja že si nepamätám, potom idem k pokladni a pýta sa vás, ako sa volá vaša predavačka, ja že neviem, že tento systém je veľmi podivný a nepoznám ho a zabudla som meno svojej predavačky. Ale dobrá správa je, že som si predsa len, napriek všetkým prekážkam niečo kúpila :D
Ďalšia ukážka z každodenného života a uruguayského taktu: Išla som kúpiť ovocie. Chlapík na mňa vybehol, povedz mi čo chceš, ja že banány a jablká. Nemal mi vydať 50tku, za mnou bola teta, tak na ňu vybafol – budeš platiť 50kou? Ona ju vydolovala z peňaženky, načo jej chlapík povedal, daj ju tomuto dievčaťu. Pani bez vzdoru mi ju podala, predtým než by si čokoľvek kúpila a vymenili sme si sústrastné pohľady. Tomu sa povie uruguajský takt a dobré vychovanie :P
Náš exučiteľ španielčiny Mauricio nám povedal o Llamadas, je to vlastne také defilé, ktoré obnáša karnevalový sprievod, tanečnice, hudobníkov candombe. Typicky to začalo tak o dve hodiny neskôr ako malo, ale to je hold ten uruguajský lifestyl. Ľudia si povykladali stoličky na ulicu a sledovali sprievod. Nálada ako sa patrí.
Z ďalších noviniek uvádzam, že som si bola nájsť aj druhú cinematecu, pričom mi hneď do môjho zraku udrelo, že dávajú český film Návrat idiota s Aňou Geislerovou a Liškom. ITS CRAZY :D
Prvý krát som sa v tomto týždni odhodlala urobiť si maté. Chystám sa na to, už od septembra kedy som si kúpila termosku a maté, ale až teraz som sa odvážila. Výber padol na maté s pomarančovou príchuťou, ktoré som si pritiahla z vojnovej výpravy z Buenos Aires. Musím povedať, že aj ostatní v penzióne z toho mali zážitok. Keď som si varila vodu do termosky, tak som si odskočila a keď som prišla náš pán a vládca penziónu mi skryl čajník. Ináč z penziónových news len toľko, že došli dvaja nový chalani a Juan zhodil srsť, takže som ho ani nespoznala, lebo omladol tak najmenej o polstoročie.
Z mojich kulinárskych počinov vyzdvihujem robenie palaciniek, fašíriek a víkendové varenie na sobotu a nedeľu pri ktorom sa mi podarilo zabrať kuchyňu asi tak na tri hodiny :D. Robíme tu aj zároveň osvetu, spolubývajúci sa divia, prečo pečieme zemiaky so šupou, alebo prečo zapekáme cestoviny, čo je cukina a prečo jeme toľko ovocia. Sú to skrátka zásadné otázky, ktoré sa snažíme s najlepším svedomím a vedomím zodpovedať.
Skočila som si aj do posilky na aerobik, ktorý mi už celkom chýbal. Bolo tam asi len päť žien, takže som sa nemohla ulievať a skrývať ako obvykle. Večer sme si vyšli s ľuďmi z tanga do blízkej tangerie, kde po polnoci hrala aj živá kapela a pomedzi to sa zanietene tancovalo tango. Vždy je to veľký zážitok musím povedať.
Čo povedať o nedeli? Smutná správa pre mňa je, že spomínaná Mariana sa od nás odsťahovala. Zostali sme tu už len tri osoby ženského pohlavia a 15 chalanov. Moja spolubývajúca Maira sa tiež plánuje na konci mesiaca odsťahovať, tak potom ešte horko zaplačem asi. Neviem prečo, ale v tomto príbytku sa darí lepšie mužským jedincom.
Poobede som si vyšla na feriu, už mi celkom aj chýbala. Vždy som si predstavovala, že cez víkend si vyjdem s košíkom na trh ovocno-zeleninový a povyberám to najlepšie čo sa dá. Viete, len pre ten pocit a atmosféru, ktorá tam prevláda. Ľudia sa tlačia, predavači sa predbiehajú kto kričí hlasnejšie a všade na nás vyskakuje tovar všakovakého druhu. Tak som si teda aj povyberala ovocie, zeleninu a natrafila som aj na mango, čo ma naplnilo blahom. Stálo dokonca menej než v predražených obchodoch, takže výhodná to kúpa.
Poobede po rozlúčke s Marianou sme sa s pánskou posádkou penziónu vybrali na pláž. Počasie skvelé, voda v Rio de la Plata very good, spoločnosť sa tiež dala :D, takže sme sa poopaľovali, zahrali a vychutnávali si uruguayské leto :D
Ospravedlňujem sa za dĺžku príspevku, ale mala som už absťák.
Máme za sebou mega sedem týždňovú cestu po Južnej Amerike. Pôvodne som ani nerátala, že bude taká dlhá, ale stálo to za to a doniesla som si okrem suvenírov, nových doplnkov a ošúpanej pokožky aj plnú nošu zážitkov, ktoré ešte budem dlho spracovávať. V Brazílii a Bolívii sme pobudli dva týždne, v Peru a Chile týždeň, prešli sme aj celým Paraguayom a cez Argentínu sme sa vrátili na náhradnú rodnú hrudu – chápaj do malého Uruguaya. Počas cesty som si poctivo robila zápisky, takže sa do nich pomaly pustím a zážitky z ciest budem uverejňovať priebežne, pomedzi tieto moje týždňové výplody chorej mysle. Môže byť? Verím, že ste všetci hromadne a zborovo odpovedali jedno veľké áno :D, ináč skončíte v somárskej lavici, alebo v kúte na hanbe.
Ak sa vám bude zdať, že píšem z cesty, alebo ako sa vraví dosť od veci, nebudete ďaleko od pravdy. To sú ešte pozostatky z cestovania, ktoré mi dalo dosť zabrať fyzicky, ale aj mentálne :D
Takže sa prenesme do týždňa, ktorý nasledoval po príchode do Montevidea. Teda sa časovo ukotvime – dámy a páni – koniec januára, začiatok februára, začíname!
Po takom dlhom čase, trebalo poprať toho neúrekom. Na privítanie sa nám zpustil aj povestný montevidejský lejak, ktorý keď začne, ozaj stojí za to. Fúka ako o život a ani psa, či nášho Juana nehodno vyhnať z domu. Potrebovali sme si jasná vec aj doplniť zásoby potravín a pripraviť sa na prípadný vojnový konflikt v tejto oblasti, takže kilo cukru, kilo múky atď :D Keďze sa nám ešte nechcelo variť, skočili sme do blízkeho ciudad baru, kde robia najlepšiu pizzu so slaninou, ktorú som vám svojho času opisovala. Čašník nás spoznal a informoval sa, kde sme taký dlhý čas boli. Objasnila som mu situáciu, aby bol v obraze. Sme dobre zapamätateľný proste. Dala som si aj vermouth, ktorý mi pripomenul časy prípitkov na svadbách.
Keď sme prišli do penziónu, dozvedeli sme sa, že náš pán a vládca nášho robil veľké poriadky a prehodil všetky veci. To znamená, že v kuchyni sme si museli hľadať všetky naše náradia a podobne, je to zlatíčko skrátka.
Musím povedať, že hoci sme tu už dlhší čas, ešte stále sa nám darí stratiť sa v okolitých uličkách. Pýtate sa prečo? No montevidejské uličky niekedy vedú úplne niekam inam než by človek čakal. A aj keď ste si 200 percentne istý, že viete kam idete a kde vyjdete, môžete sa pekne zmýliť :D
Po cestovaní šiestimi krajinami musím zhodnotiť, že Montevideo je bezkonkurenčne najhlučnejšie mesto. Nejak sa mi aj posunul biorytmus a chodím spávať tak okolo 2 alebo 2:30 ráno. Starnem či čo? Who knows?
2.2 bol deň keď sa oslavovala Iemancha – je to nejaká vodná morská žena, ktorej sa v tej deň prinášajú obete. Tak sme sa na odporúčanie Mariany z penziónu išli pozrieť ako to vlastne vyzerá. Neviem, či niektorí z vás videli film Chili, sex a samba s Penelopkou, ale tam sa Iemancha tiež spomínala. To len ako poznámka pod čiarou. Na pláži sme uzreli veľa ľudí, ktorí si to namierili s darmi pre Iemanchu do mora. Prichádzali so všetkým možným, niektorí mali strukoviny, ovocie, vajcia uvarené na tvrdo a podobne. Na brehu kde sa zároveň aj slnili aj ľudia, keďže je reč o pláži Ramirez, ktorá je pri Rambli, sa povaľovali aj mŕtve sliepky, či kohúty, čo už bol trošku hardcore, ale čo narobíme. Na pláži boli aj rôzne šamanky, či ako ich nazvať, ktoré ľudí očisťovali a predvádzali akýsi rituál. Prišla aj miestna televízia a robila so šamankami interview, no Uruguay proste :D Ešte mi Mariana vravela, že keď dá človek Iemanchi nejaký dar, môže si niečo priať, ale nemôže to byť muž lebo Iemancha je žiarlivá žena a takýto typ želaní by teda nesplnila. Aká škoda :D
Cestou späť sme objavili nový supermarket. Ja tu šialene pobehujem po meste a snažím sa nájsť nové potraviny, lebo mám pocit že tu nie je zrovna veľký výber a je to tu dosť drahé. Vrhla som sa hneď na mango, ktoré som si v Brazílii zamilovala a zvykla jesť na raňajky a pritom bolo fakt dosť lacné. Tak si hovorím -jedno si nostalgicky kúpim. Skoro ma však prekotilo keď mi mladíček mango odvážil a prilepil na neho cenovku 80 pesos, čo je porovnateľné so slovenskými korunami. Tak sme ho čo najnenápadnejšie vrátili späť, pričom som znechutene nadávala a žalovala sa na uruguajský trh s potravinami. Pokúšam sa tu objaviť aj mandiocu, alebo yucu, ktorá ma v Brazílii tiež nadchla, ale bolo mi zvestované, že o tom môžem len snívať. Našťastie moja spolubývajúca Maira pochádza z departamentu, ktorý je pri hraniciach s Brazíliu a so svojej zázračnej škatule s jedlom pre mňa vydolovala kilo múky z mandioci. Odložím si ju na špeciálnu príležitosť a pripravím z nej taký syrový chlieb – tiež brazílský recept, ale mmmmhhhh.
Večer sme sa vybrali do cinemateci, filmového klubu, ktorý mne osobne prirástol k srdcu. Dávali film Grbavica – Sarajevo mi amor, pri ktorom som sa hneď pri prvej scéne rozpamätala, že som ho videla aj na našej povestnej STV dvojke, no ale filmy z balkánskeho prostredia ma vždy chytia za srdco skrátka.
Mariana z nášho penziónu robí v meste v stánku, čo je veľmi pozitívne pri mojich gurmánskych záťahoch. Stavili sme sa u nej na hotdogu alias pancho so slaninou. Sme na slaninu ako lačné psi, môže za to skutočnosť, že je tu nehorázne drahá a nemôžeme si ju bežne dovoliť. Mariana je osoba činorodá a v súčasnosti si robí aj kurz prvej pomoci. To má za následok, že cíti potrebu si znalosti skúšať aj v praxi a zaútočila aj na nášho kocúra Juana, ktorému podala umelé dýchanie a masáž srdca, bez ohľadu na to, že to v danej chvíli nepotreboval a divím sa, že ešte stále dýcha bez prístrojov :D
V penzióne s nami býva aj Dario, ktorého som snáď už aj spomínala. Ešte stále má potrebu komunikovať s nami po anglicky a dokonca už tak zmiatol sám seba, že aj na ostatných z penziónu hovorí namiesto po španielsky po anglicky. Je to ale rozsievač dobrej nálady a jeho anglické poznatky, sú ako z veľkej knihy. Na ilustráciu – slovo KNOW, vyslovuje tak ako sa píše. Na všetko hovorí very good, its crazy a volá ma candy woman alebo managerwoman. No skrátka bez neho by penzión nebol tým čím je.
Ďalšia bolestná skutočnosť: v Montevideu začali výpredaje. Musela som to ísť preveriť. Prešla som si obchody, môj obľúbený sekáč a ďalšie miesta. Musím vyzdvihnúť skvelý systém predavačiek, vyzerá to nasledovne: vyberáte si veci a hneď k vám niekto pribehne, aj keď počúvate svoje mp3 a nechcete sa socializovať. Spýta sa vás, či už máte svoju predavačku a hneď vám oznámi ako sa volá a či s ňou chcete niečo konzultovať. Už som mala chuť povedať, ja sa volám Monika a nepotrebujem osem predavačiek, ale to viete, systém nepustí :D Idete si niečo skúsiť a potom sa vás pani pri kabínke opýta kto je vaša predavačka, ja že si nepamätám, potom idem k pokladni a pýta sa vás, ako sa volá vaša predavačka, ja že neviem, že tento systém je veľmi podivný a nepoznám ho a zabudla som meno svojej predavačky. Ale dobrá správa je, že som si predsa len, napriek všetkým prekážkam niečo kúpila :D
Ďalšia ukážka z každodenného života a uruguayského taktu: Išla som kúpiť ovocie. Chlapík na mňa vybehol, povedz mi čo chceš, ja že banány a jablká. Nemal mi vydať 50tku, za mnou bola teta, tak na ňu vybafol – budeš platiť 50kou? Ona ju vydolovala z peňaženky, načo jej chlapík povedal, daj ju tomuto dievčaťu. Pani bez vzdoru mi ju podala, predtým než by si čokoľvek kúpila a vymenili sme si sústrastné pohľady. Tomu sa povie uruguajský takt a dobré vychovanie :P
Náš exučiteľ španielčiny Mauricio nám povedal o Llamadas, je to vlastne také defilé, ktoré obnáša karnevalový sprievod, tanečnice, hudobníkov candombe. Typicky to začalo tak o dve hodiny neskôr ako malo, ale to je hold ten uruguajský lifestyl. Ľudia si povykladali stoličky na ulicu a sledovali sprievod. Nálada ako sa patrí.
Z ďalších noviniek uvádzam, že som si bola nájsť aj druhú cinematecu, pričom mi hneď do môjho zraku udrelo, že dávajú český film Návrat idiota s Aňou Geislerovou a Liškom. ITS CRAZY :D
Prvý krát som sa v tomto týždni odhodlala urobiť si maté. Chystám sa na to, už od septembra kedy som si kúpila termosku a maté, ale až teraz som sa odvážila. Výber padol na maté s pomarančovou príchuťou, ktoré som si pritiahla z vojnovej výpravy z Buenos Aires. Musím povedať, že aj ostatní v penzióne z toho mali zážitok. Keď som si varila vodu do termosky, tak som si odskočila a keď som prišla náš pán a vládca penziónu mi skryl čajník. Ináč z penziónových news len toľko, že došli dvaja nový chalani a Juan zhodil srsť, takže som ho ani nespoznala, lebo omladol tak najmenej o polstoročie.
Z mojich kulinárskych počinov vyzdvihujem robenie palaciniek, fašíriek a víkendové varenie na sobotu a nedeľu pri ktorom sa mi podarilo zabrať kuchyňu asi tak na tri hodiny :D. Robíme tu aj zároveň osvetu, spolubývajúci sa divia, prečo pečieme zemiaky so šupou, alebo prečo zapekáme cestoviny, čo je cukina a prečo jeme toľko ovocia. Sú to skrátka zásadné otázky, ktoré sa snažíme s najlepším svedomím a vedomím zodpovedať.
Skočila som si aj do posilky na aerobik, ktorý mi už celkom chýbal. Bolo tam asi len päť žien, takže som sa nemohla ulievať a skrývať ako obvykle. Večer sme si vyšli s ľuďmi z tanga do blízkej tangerie, kde po polnoci hrala aj živá kapela a pomedzi to sa zanietene tancovalo tango. Vždy je to veľký zážitok musím povedať.
Čo povedať o nedeli? Smutná správa pre mňa je, že spomínaná Mariana sa od nás odsťahovala. Zostali sme tu už len tri osoby ženského pohlavia a 15 chalanov. Moja spolubývajúca Maira sa tiež plánuje na konci mesiaca odsťahovať, tak potom ešte horko zaplačem asi. Neviem prečo, ale v tomto príbytku sa darí lepšie mužským jedincom.
Poobede som si vyšla na feriu, už mi celkom aj chýbala. Vždy som si predstavovala, že cez víkend si vyjdem s košíkom na trh ovocno-zeleninový a povyberám to najlepšie čo sa dá. Viete, len pre ten pocit a atmosféru, ktorá tam prevláda. Ľudia sa tlačia, predavači sa predbiehajú kto kričí hlasnejšie a všade na nás vyskakuje tovar všakovakého druhu. Tak som si teda aj povyberala ovocie, zeleninu a natrafila som aj na mango, čo ma naplnilo blahom. Stálo dokonca menej než v predražených obchodoch, takže výhodná to kúpa.
Poobede po rozlúčke s Marianou sme sa s pánskou posádkou penziónu vybrali na pláž. Počasie skvelé, voda v Rio de la Plata very good, spoločnosť sa tiež dala :D, takže sme sa poopaľovali, zahrali a vychutnávali si uruguayské leto :D
Ospravedlňujem sa za dĺžku príspevku, ale mala som už absťák.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)