Žijeme preto, aby sme jedli a nie naopak

Tákže drahí moji, toto je posledný príspevok pred tým než sa na nejaký čas odmlčím. V nedeľu totiž odchádzame smer Brazília a potom sa chceme vydať na cestovanie po ďalších juhoamerických krajinách. Ako to všetko dopadlo, teda popíšem keď sa šťastne navrátime do rodného Montevidea.

Ale poďme k udalostiam tohto týždňa. Ten sa zniesol v znamení – jedla, pochutín, jedla, rôznych poživín a ešte viac jedla. To, že sme tu cca tri mesiaca moc nechodili na jedlo (lebo sme obedovali v Cedame), až na výnimku, ktorú tvorili gurmánske výpady s Gabi, sme si dostatočne vynahradili. V pondelok sme si splašili zemiaky a ricottu a vykúzlili sme pečené zemiaky, ktoré u našich uruguajských spolubývajúcich vzbudili veľký záujem a pýtali sa ako sme ich pripravili. Postup je však tak neskutočne náročný a prekvapivý, že si to radšej necháme pre seba a predáme toto tajomstvo ďalšej generácii.

Mariana, baba z vedľajšej izby začala pracovať v stánku s hotdogmi, hamburgermi a ďalšími pochutinami z kategórie rýchle a zdravé jedlo. Tu majú tieto stánky tvar kozmickej lode, najmä keď ich na noc zatvoria a oni zvyknú vzlietnuť :D Tak sme teda drahú Marianu stretli, keď sme niečo zháňali v meste, a hneď sme aj išli na inštruktáž do jej stánku, kde mi pripravila skvelý hamburger a vysvetlila čo sú všetky pochutiny a čo znamenajú niektoré názvy. No mať takéto konexie ozaj stojí za to, výsledok je chutný a zaručený.

V škole sme sa zdržovali len pondelok a utorok, pričom v stredu bola záverečná fiesta. Do Cedamu prišli všetky detiská, ich rodičia, súrodenčekovia a všetci možní príslušníci, dosť, že sa všetci pomestili na dvor. Deti boli skvelé, mali trochu trému, ale spievali a tancovali so sebe vlastným šarmom. Potom sme futbalovú pesničku Waiving flag dali všetci spolu a nasledovalo prekvapenie v podobe príchodu skupiny capoeiristov, ktorej je členkou aj jedna učiteľka v Cedame. Deti to nadchlo a po predstavení si capoeiru skúšali a začali sa okopávať :D Naša riaditeľka mala príhovor, v ktorom nás tiež vyzdvihla, čo bolo od nej velice pekné. Potom sa premietali fotky všetkých žiakov, malé občerstvenie a rozlúčenie sa.

Ináč mám pocit, že som sa tak nejak nezdravo rozstravovala, keď si spomeniem na moje domáce sójové plátky a tofu na zelenine, pochytia ma aj výčitky svedomia. Ale vykompenzovala som si to zeleninovým šalátom, ktorý tvoril môj obed v utorok. Zvyšok týždňa už bol len kalorický a povedzme že ein bisschen nezdravý. Vyskúšali sme aj chivito, čo je výsostne miestna vec :D V podstate ale ide o sendvič, v ktorom je nejaká tá zelenina a mäso a dávajú sa k tomu aj hranolky. Potom je chivito canadiense, ktoré obsahujú aj volské oko a vyznačuje sa vyššou cenou.

Celý týždeň sme behali po meste a pokúšali sa zohnať posledné veci, ktoré potrebujeme na cestu. Mám aj svoj prvý pepper spray si predstavte. Snáď ho nenamierim proti sebe.

Mali sme aj poslednú hodiny španielčiny. Naša Katia nám povedala, že patríme medzi jej obľúbených žiakov, čo je vzhľadom na môj šarm a iskrivý nepochopený humor, ktorý nazýva aj famoso humor eslovaco :D, priam samozrejmá záležitosť. Aj Katia je veľmi užitočná osoba, posúva mi rôzne informácie napríklad o chobotnici menom Paul, ktorá sa stala symbolom svetového šampionátu v JAR a vedela predpovedať výsledky futbalových zápasov, o rádiu Clarin, čo je miestne rádio, ktoré sa zameriava na tango a oplýva takým staromódnym humorom a noblesou, napríklad sa v ňom hovorieva, že krívajúcemu psovi a ženským slzám netreba veriť, lebo sú to zradné záležitosti :P

Tento odstavec venujem Gabi, ktorá tu už bola niekoľkrát vyzdvihnutá v spojitosti s jedlom a spoznávaním miestnej a špeciálne arménskej kuchyne. Tento týždeň sme sa videli s Gabi naposledy, lebo v nedeľu sa zberá späť na rodnú hrudu. Toto posledné stretnutie sme teda v rámci tradície zakončili pri pizzy, muzerale a hranolkách. Ináč všetci sú tu neskutočne namotaní na pitie Coca-Coly, čo mi až tak neimponuje, ale čo už s tým. Ešte taká vec, to čo volajú pizza, je vec podlhovastého tvaru taká obdlžníková pizza a normálna pizza na akú sme zvyknutí, teda tú okrúhlu volajú pizzeta. V piatok sme to vykryli hamburgerom a hranolkami, čo som chcela ešte dovŕšiť čokoládovou tortou, ale keďže ju nemali, poslušne som odcupkala za čašníkom a vybrala si šľahačkový extra sladký koláč, ktorý na mňa mal tiež blahodárny účinok. Večer sme absolvovali film Defecto de la familia vo filmovom klube, ktorý bol našťastie pozerateľný, taliansky a miestami aj zábavný a s obsahom posolstva.

Z miestnych reálií – zaznamenali sme na uliciach zvýšený počet detí, ktoré si pýtajú peňažný príspevok, pričom majú so sebou aj takú bábku vypchatú, čo vyzerá ako normálne dieťa alebo dospelý človek. Dozvedeli sme sa, že to deti vlastne chcú peniaze na pyrotechniku, ktoré následne do vyrobenej bábky napchajú a na Silvestra ju vyhodia do vzduchu. Takéto aktivity rozhodne podporovať nemienim a basta.

Zajtra sa chystáme robiť empanády plnené zeleninou (to za tohto-týždňové hriechy), kuracím mäsom a klasika šunka a syr. Musím si zbaliť aj môj ruksačisko, do čoho sa veľmi nemám a prokrastinujem až to bolí. V nedeľu teda vyrážame poobede, držte končatiny nech v zdraví prežijeme tento životný trip a bez ujmy na subjektívnej pohode a mentálnom zdraví sme späť.

Krásne Vianoce a bujarý Silvester, nech aj v novom roku čítate len kvalitné čítanie a vyberáte si len tie najlepšie blogy :D

Žltá zimnica a ako sa miestni potia pri vianočných nákupoch

Tento týždeň sa niesol v znamení očkovania sa. Cez tri nemocnice sme museli prejsť, aby sme získali konečnú informáciu, kde je možné sa dať zaočkovať proti žltej zimnici. Toto opatrenie sme chceli urobiť kvôli našej ceste do Brazílie a ktovie kam ešte. Konečný výsledok bol, že sme sa vybrali do prístavu a tam nám teta doktorka skoro hláskujúc slová vysvetlila, čomu sa vyhýbať a všetko o vakcíne. Dvakrát dobre mi potom cez víkend nebolo, mala som taký pocit na zvracanie z čoho vznikla v penzióne fáma, že som v požehnanom stave, z čoho som bola nadšená :D a pridalo mi to na zdravotnom stave a subjektívnej pohode.

Čo sa týka školy, už sa neučí a len sa nacvičuje, alebo sa hráme. Jeden deň sme vyrábali kométy a triasne na ruky, na umelecké stvárnenie jednej pesničky. Už sme aj dokončili našu nástennú maľbu alias čo prales dal. Deti si nacvičili aj predstavenie o pracovných nástrojoch k čomu majú aj príslušné kostými a sú prestrojení za meter, kladivo, pílku a pod. Ponaučenie ako to bolo aj v prípade Ezopových bájok znie, že každý jeden nástroj má svoju užitočnosť a všetci sú tím. Prozaické.

V piatok 2. 12 bol národný deň Candombe, čo je afro-montevidejský rytmus, čo je vlastne bubnovačka a to poriadna. Mali sme tú česť vidieť program, v ktorom sa predstavili rôzne hudobné, tanečné a iné zoskupenia. V príhovore bolo povedané, že čiernym otrokom z Afriky sa v Uruguayi nežilo tak zle, lebo im jeden deň do týždňa povolili robiť si fiesty a čo sa im žiadalo. Dobré otroctvo znie trochu ako odporujúca si vec, ale to je život. Po troch hodinách vytrvalého spevu a bubnovania ako o život mala moja hlava ešte väčší rozmer, než zvyčajne, ale dverami som prešla dont worry :D

Naša španielčinárka sa presťahovala do starého mesta, takže keď sme chceli mať hodinu, museli sme si ju tam nájsť a zazvoniť na taký rustikálny zvonec za povraz, no štýlové proste.

Ináč pokračujeme v horúčkovitých prípravách na našu cestu cez letné prázdniny. Boli sme aj v tunajších nákupných strediskách, v ktorých už kraľujú Vianoce, stromčeky a ľudia v šortkách a tielkach naháňajúci sa za darčekmi. Toľko z miestnej atmosféry. Ja som si pri nakupovaní dala pauzu pri hhmmm malinovej zmrzline a sledovala to letné vianočné uruguayské šantenie.

tak do nezbláznenia!