Tento týždeň mali v Uruguaji deti jarné prázdniny. To znamená, že ani v Cedame sa neučilo a celý týždeň sme tam chodili všeho všudy len na obedy spolu s niektorými deťmi. Pri obedoch sme sa aspoň mali možnosť lepšie spoznať. Deti by si radi uľahčili zapamätanie našich mien, tak si vymysleli, že by ma mali volať Dominika, aby sme boli Dominik a Dominika. Tak čím viac dávam najavo, že s tým nesúhlasím, tým ich to zjavne viac baví. Musím vymyslieť inú stratégiu :D Dokonca sa chceli aj hrať hru Verdad o reto, čo je ich verzia Pravda alebo skutok. To sme radšej už zo začiatku zatrhli. Čo o nich ešte povedať? Majú energie na rozdávanie, veľké žalúdky, poznajú Simpsonovcov a všetky slová, ktoré chcú vedieť po slovensky sa im zdajú extrémne smiešne.
Keďže sme mali tento týždeň ešte viac voľného času ako obvykle, vybrala som sa obzrieť si v rámci vlastnej sebaedukácie ďalšie múzea, samozrejme v zmysle hesla učiť sa, učiť sa, učiť od toho, ktorého netreba menovať. Vbehla som do múzea maliara Torresa Garcíu, ktorý ma inšpiroval a hneď som si kúpila aj náčrtník a farbičky a vybehla na strechu nášho penziónu si kresliť. No ktovie či na konci môjho pobytu nebudem vystavovať v nejakej prestížnej uruguajskej galérii :D, ale netreba predbiehať.
Bola som aj v takom historickom a dačo múzeu, kde mi hneď pán na vrátnici pochválil nohavice a povedal, že už zdiaľky si ma všimol (že by kvôli výške? :D), že sa mu páčili tie nohavice a podľa nich usúdil, že nie som tunajšia. Tak som sa mu teda priznala, že nie som, nech to hrám ako to hrám, oni na to stále nejako prídu, tss. Takže v zahraničí si každopádne treba dávať pozor, prezradiť vás môže aj čosi také ako sú nohavice, kto by to bol povedal?
No chcem sa dostať k tomu, že v múzeu som natrafila aj na sošku s názvom Mujer preparando cerveza (žena pripravujúca pivo) z čias ešte pred Kristom z Egypta. To píšem pre potešenie Zuzky a Michala, aby videli, že cestu piva objavujem rôznymi spôsobmi :D
Ináč sa túlame stále mestom, je tu čo objavovať a pozerať. Boli sme v parku Rodo, ktorému vládne socha Konfucia, kto by ho tu čakal? Prešli sme sa po pláži a sledovali vyplavené rybičky, kraby a všetko čo taká obrovská rieka môže ľudstvu vyplaviť. Boli sme si pozrieť aj Estadio Centenario, slávny to futbalový štadión, v blízkosti ktorého sa nemáme že vraj vyskytovať v noci, ani v čase zápasov, ak je nám život milý :D Dostali sme sa potom až k majáku, ale bolo fakt dosť veterno a chladno, tak sme to otočili.
Ináč som objavila, že tu dávajú aj seriály ako Frasier, Myšlienky vraha – Criminal Minds, či Simpsonovcov, tak sa občas učím španielčiny aj týmto bohumilým spôsobom. Chodia tu aj telenovely samozrejme, ale tomu by som nerada opäť prepadla :P
Ináč dobrá správa – poznajú tu Kunderu, sa ma jeden pán pýtal, či nie je od nás. Čo sa týka pitia maté, ľudia to tu nosia všade so sebou pod pazuchou, zalievajú si ho z termosky na prechodoch, v autobusoch – všade kde sa dá. V busoch sú dokonca varovania, aby si tou kovovou slamkou, ktorou sa maté pije nespôsobili zranenia hlavy, mohli by si tiež prepichnúť krk a podobné veci, čiže pitie maté sa zdá byť riskantnou záležitosťou.
V piatok som videla po meste plagáty, že sa bude konať Marcha por la Diversidad – Pochod za rovnosť a bude tam aj nejaká music, tak sme sa večer išli pozrieť. Bol to dobre známy pochod za práva gayov a lesieb, menšín atď, ktorý sa konal nedávno aj v Bratislave. Pridal sa k nám aj Dominikov spolubývajúci Dario – človek malého vzrastu, ale vyvažuje to sympatickým vystupovaním :D Takže takto v skratke o tejto action.
Piatok bol aj dňom kedy som si kúpila termosku a maté tekvicu so slamkou – bombilla je jej ctené meno. Takže sa na pitie maté svedomite pripravujem :D
Cez víkend tu bol Diá del Patrimonio – akýsi deň otvorených dverí, čo znamená, že všetky budovy, múzea atď boli zadarmo a sprístupnené verejnosti. V sobotu som teda začala využívať výhodu tohto eventu hneď od rána. Bola som v Casa del Gobierno – úrad vlády cca :D, potom v Teatro Solis – čo je tu najznámejšie divadlo. Bol tam aj výklad, keď tu zrazu vybehla nejaká žena v dobovom kostýme a začala strašne kričať – to už sa hrala krátka ukážka z predstavenia priamo medzi sedadlami a návštevníkmi, nech žije interaktivita :D Odtiaľ som si zbehla ešte do múzea sochára Gurvicha, toho času už žiaľ nebohého. Na námestí vystupovali rôzne tanečné skupiny, najprv arabské tance – Sašika som si hneď spomenula na DK Lúky – dúfam, že sa nemýlim :D – ako aj flamenco. To ma chytilo za srdce môžem priznať bez preháňania. Nasleduje prestrih tohto dňa v podobe sójových plátkov na obed a poobede sme sa s Dominikom vybrali ešte čo to pozrieť.
Na námestí spievala taká uruguajská obdoba Evy Mázikovej, ako sme sa zhodli. A s prehľadom roztancovala svoju vekové kategóriu, ktorá mala iskru v oku a tanec v krvi. Ešte sme potom navštívili nejaké ustanovizne, kde boli aj exponáty, ktorým sme vôbec nerozumeli, zdá sa mi to, alebo je dnešný svet čoraz komplikovanejší? :D Jedna pani si nás fotila, dúfam, že to nebola reportérka Nového času, ktorá nás tu vypátrala. Nechcem urobiť môjmu obľúbenému exkolegovi pánovi D robotu navyše, čo sa týka monitorovania :D
Nedeľa sa tiež niesla v znamení – Poďme navštíviť čo sa dá :D. Najprv sme išli do Palacio Legislativo, kde sme sa ponevierali po snemovniach. Stihli sme aj výstavu o Arménsku, múzeum karnevalu či rôzne skupiny, ktoré spievali na ulici. Môžem úprimne prehlásiť, že za tento týždeň som kultúrne presaturovaná a teraz to treba už len spracovať. Jarné prázdniny skončili, takže zajtra hola hej do školy a neodvrávať!
Pýtajú sa ma aj prečo práve Uruguay? No odpovedám im, že Južná Amerika bol vždy môj sen a tak som rada, že sa splnil a som tu. Veď sny sa predsa majú plniť, a to nie len na Vianoce. To mi pripomína, že som tu v stánkoch už videla nejaké časopisy s témou Vianoc, aj ma to šokovalo, ale keď som si predstavila Tesco resp. My plné vianočných ozdôb v dosť veľkom časovom predstihu – beriem späť. Každopádne čas ide celkom rýchlo, tri týždne už sú za nami :D a pár ešte pred nami.
Myslím na vás, opatrujte a žite v svornosti!
Monička
nedeľa 26. septembra 2010
nedeľa 19. septembra 2010
Medzikontinentné news
No keď sa pozriem do blízkej minulosti je tam tak v skratke asi toto: zvedavé otázky detí o Slovensku, návšteva uruguajského agrokomplexu :D, potulky mestom a ešte by sme si mohli povedať ako to tu funguje v uruguajských autobusoch.
Začnime deťmi. Tie sa nás v škole snažia spovedať stále, niekedy je aj dosť náročné odhadnúť na čo sa pýtajú :D Dostali sme rôzne otázky, od toho či máme na Slovensku kocúrov a mačky, až po napríklad či oslavujeme deň starých otcov – bolo by sa dobré nad tým zamyslieť a prípadne to u nás zaviesť, čo poviete :D? Myslím , že si musím rozšíriť svoje futbalové znalosti, lebo ako som už spomínala, je to tu skoro životne dôležité. Ja zatiaľ poznám len fešáka Forlaina a Suareza z Majstrovstiev sveta, tak sa tým snažím zahviezdiť, ale večne sa za tých dvoch nebudem môcť skrývať :D
V stredu ráno sme sa s jednou skupinou detí vybrali do Parque Prado Rural, čo je taká obdoba Agrokomplexu, dalo by sa povedať. Neviem si teraz vybaviť, či som vôbec na Agrokomplexe v Nitre bola, ale čert to ber :D – Bea všímaš, Nitra sa už vyskytla v príspevku :D
No každopádne tam boli kravy, kozy, kone, traktory, umelá krava Milka a zábavno-náučné akcie pre deti, pri ktorých sa im snažili vštepiť základy zdravej výživy a podobné záležitosti. Dostali aj darčekové tašky, kde boli aj zubné kefky a pasty, pričom niektoré deti nám ich chceli hneď aj venovať s tým, že oni predsa doma kefky majú :D Nech žije zubná hygiena!
V mojich objavoch montevidejských som sa zasa o čosi posunula. Navštívila som mauzóleum Artigasa – významného hrdinu a politika, ktoré je miestom so zvláštnou atmosférou. Stoja tam dvaja vojaci a medzi nimi je urna s Artigasovými pozostatkami predpokladám. Je to ako zostúpiť do iného sveta – do podsvetia :P
Skočila som si aj do múzea gaučov a peňazí, milujem múzea, ktoré sú zadarmo, človek má hneď z toho poznávania lepší pocit.
Ináč som objavila aj skvelé kníhkupectvo, v ktorom som si kúpila už moju – v poradí – tretiu mapu :D, mám takú predtuchu, že tu trhnem rekord. Hneď som sa vybrala k psychologickej políčke overiť si, akých psychológov to tu vlastne poznajú. No moju radosť som objavila aj svoju životnú lásku Frankla – viem viem baby psychologičky, že on už je po smrti :P, ale to viete Smékal atď :D. Okrem Frankla chyrujú aj o Frommovi, nezabudnuteľnom Freudovi a tiež o Jungovi. Takže celkom fajn bilancia.
Čo stojí ešte za zmienku sú predajcovia úplne všetkého v busoch, sú schopní ponúkať tovar, aký vám len na um zíde, prípadne priskočí nejaký spevák, aby cestujúcim nebolo otupno. No čakala som veľa latino hudby v busoch, čo sa aj sem tam vyskytuje, ale keď náhodou začujem americkú a Lady Gaga, tak sa strhnem a vybavím si Jozefa :D
V sobotu som už tradične ručne prala a dala si improvizovany obed :D. Potom sme už išli po Ramble – tak tu volajú priplážovú resp. pririečnu promenádu až k Parque Rodo, čo je taký zábavný park s kolotočmi. Práve bol v meste aj maratón, tak sme sa vyštverali na taký kopec s palmami a odtiaľ to sledovali. Potom sme sa už tiež tradične stavili nakúpiť na týždeň, z čoho mi idú ruky odpadnúť, ale kto chce jesť – nech trpí :D Bola som vo vytržení keď som objavila obaľované sojové plátky – Juj, či sa len teším!!! Je úžasné čo všetko môže človeka urobiť šťastným. Pri ceste späť ešte tancovali na námestí tango také postaršie páry, tak sa bolo na čo pozerať. Pristavil sa pri mne jeden uruguajský dôchodca s celkom slušnou angličtinou a vysvetlil mi, že tancujúci dôchodcovia patria do klubu tangojoven, čo sa dá preložiť ako tango mladých :D a potom mi už celkom netradične povedal, že som vysoká. Som rada, že si to všímajú aj iní ľudia okrem mňa a neboja sa mi to povedať :P
V nedeľu sme boli pozvaní na obed k Leticii – riaditeľke Cedamu, kde dobrovoľničíme. Spratali sme všetko čím nás ponúkla, od skvelých plnených raviol až po ricotový koláč. Takže hor sa s plným bruchom do nového týždňa. Deti majú jarné týždenné prázdniny, čiže to budú také prázdniny aj pre nás. Takže opäť hasta pronto s novými správami z kontinentu hoť odvedľa :D
Ja
Začnime deťmi. Tie sa nás v škole snažia spovedať stále, niekedy je aj dosť náročné odhadnúť na čo sa pýtajú :D Dostali sme rôzne otázky, od toho či máme na Slovensku kocúrov a mačky, až po napríklad či oslavujeme deň starých otcov – bolo by sa dobré nad tým zamyslieť a prípadne to u nás zaviesť, čo poviete :D? Myslím , že si musím rozšíriť svoje futbalové znalosti, lebo ako som už spomínala, je to tu skoro životne dôležité. Ja zatiaľ poznám len fešáka Forlaina a Suareza z Majstrovstiev sveta, tak sa tým snažím zahviezdiť, ale večne sa za tých dvoch nebudem môcť skrývať :D
V stredu ráno sme sa s jednou skupinou detí vybrali do Parque Prado Rural, čo je taká obdoba Agrokomplexu, dalo by sa povedať. Neviem si teraz vybaviť, či som vôbec na Agrokomplexe v Nitre bola, ale čert to ber :D – Bea všímaš, Nitra sa už vyskytla v príspevku :D
No každopádne tam boli kravy, kozy, kone, traktory, umelá krava Milka a zábavno-náučné akcie pre deti, pri ktorých sa im snažili vštepiť základy zdravej výživy a podobné záležitosti. Dostali aj darčekové tašky, kde boli aj zubné kefky a pasty, pričom niektoré deti nám ich chceli hneď aj venovať s tým, že oni predsa doma kefky majú :D Nech žije zubná hygiena!
V mojich objavoch montevidejských som sa zasa o čosi posunula. Navštívila som mauzóleum Artigasa – významného hrdinu a politika, ktoré je miestom so zvláštnou atmosférou. Stoja tam dvaja vojaci a medzi nimi je urna s Artigasovými pozostatkami predpokladám. Je to ako zostúpiť do iného sveta – do podsvetia :P
Skočila som si aj do múzea gaučov a peňazí, milujem múzea, ktoré sú zadarmo, človek má hneď z toho poznávania lepší pocit.
Ináč som objavila aj skvelé kníhkupectvo, v ktorom som si kúpila už moju – v poradí – tretiu mapu :D, mám takú predtuchu, že tu trhnem rekord. Hneď som sa vybrala k psychologickej políčke overiť si, akých psychológov to tu vlastne poznajú. No moju radosť som objavila aj svoju životnú lásku Frankla – viem viem baby psychologičky, že on už je po smrti :P, ale to viete Smékal atď :D. Okrem Frankla chyrujú aj o Frommovi, nezabudnuteľnom Freudovi a tiež o Jungovi. Takže celkom fajn bilancia.
Čo stojí ešte za zmienku sú predajcovia úplne všetkého v busoch, sú schopní ponúkať tovar, aký vám len na um zíde, prípadne priskočí nejaký spevák, aby cestujúcim nebolo otupno. No čakala som veľa latino hudby v busoch, čo sa aj sem tam vyskytuje, ale keď náhodou začujem americkú a Lady Gaga, tak sa strhnem a vybavím si Jozefa :D
V sobotu som už tradične ručne prala a dala si improvizovany obed :D. Potom sme už išli po Ramble – tak tu volajú priplážovú resp. pririečnu promenádu až k Parque Rodo, čo je taký zábavný park s kolotočmi. Práve bol v meste aj maratón, tak sme sa vyštverali na taký kopec s palmami a odtiaľ to sledovali. Potom sme sa už tiež tradične stavili nakúpiť na týždeň, z čoho mi idú ruky odpadnúť, ale kto chce jesť – nech trpí :D Bola som vo vytržení keď som objavila obaľované sojové plátky – Juj, či sa len teším!!! Je úžasné čo všetko môže človeka urobiť šťastným. Pri ceste späť ešte tancovali na námestí tango také postaršie páry, tak sa bolo na čo pozerať. Pristavil sa pri mne jeden uruguajský dôchodca s celkom slušnou angličtinou a vysvetlil mi, že tancujúci dôchodcovia patria do klubu tangojoven, čo sa dá preložiť ako tango mladých :D a potom mi už celkom netradične povedal, že som vysoká. Som rada, že si to všímajú aj iní ľudia okrem mňa a neboja sa mi to povedať :P
V nedeľu sme boli pozvaní na obed k Leticii – riaditeľke Cedamu, kde dobrovoľničíme. Spratali sme všetko čím nás ponúkla, od skvelých plnených raviol až po ricotový koláč. Takže hor sa s plným bruchom do nového týždňa. Deti majú jarné týždenné prázdniny, čiže to budú také prázdniny aj pre nás. Takže opäť hasta pronto s novými správami z kontinentu hoť odvedľa :D
Ja
nedeľa 12. septembra 2010
Čo týždeň dal alebo o dôležitosti futbalu v uruguajskej spoločnosti, telenovelových zážitkoch a autobusoch v Montevideu
Milí čitatelia :D
poďme si zrekapitulovať, čo sa udiala za uplynulý týždeň. Každý deň sme chodili do Cedamu na hodiny detí, aby sme sa zorientovali a naučili sa ich mená :D. Je ich požehnane, ale kto by si nezapamätal mená ako Milagros, alebo Facundo? Nemôžem si pomôcť – cítite v tom aj vy ten závan telenovely, oder? Popritom sa začali aj naše hodiny španielčiny, ktoré budeme mávať s Mauriciom, ktorý v Cedame tiež učí, tri krát do týždňa. Na prvej hodine sme čítali text od PhD. autora, z čoho sme boli trošku vedľa, ale potom sme už nabehli na španielčinu od základov.
V piatok nám dal náš španielsky el profesor tip na kultúrnu akciu pre mladých, ktorá bola v centre a hlavne bola zadarmo :D. Tak sme sa tam s Dominikom už tradične vybrali pešo, máme kartu na bus, ale volíme radšej zdravý životný štýl a takéto zabíjanie času :P. Akcia to bola dobrá a konala sa na hlavnej ceste, ktorú uzavreli. Boli tam najprv ukážky capoeiry, tanga a taký pouličný štýl. Potom prišli na scénu speváci cumbie, pri pohľade na ktorých som bola presvedčená, že som na diskotéke v telenovele Divoký anjel s Nataliou Oreiro, veď viete, že to mám napozerané, tak viem o čom hovorím :D
Človek nevedel, kde jedna pesnička začala a druhá skončila, išlo o to mať ruky hore a používať v texte slovo cumbia. Ale je to chytľavé o tom potom. A hlavne mali nádhernú choreografiu chlapci :D, Potom vystupovala ďalšia kapela, ktorej meno sa pokúsim v najbližších dňoch zistiť :D a ťahákom celého podujatia mala byť kapela 4 pesos de propina, čo v preklade znamená sprepitné 4 pesos, čo má byť nejaký recesistický názov asi, lebo 4 pesos ozaj nie je veľký peniaz. Ešte predtým než mali vystúpiť sa ale neskutočne rozpršalo, celý dav začal utekať, taká trošku psychózka :D. My sme chvíľu sedeli na zemi pod dáždnikom s chipsami a pivom, ale prišlo nám, že tudy cesta nevede a tiež sme sa zdvihli.
Keď mám voľno, tak vezmem mapu a vydávam sa na cestu mestom. Mám nádej, že raz mapám porozumiem :D a zatiaľ mi to celkom vychádza. Mám totiž mapy dve, keby jedna náhle zlyhala :P
Ináč futbal je to, čo tu hýbe spoločnosťou. Aj deti v Cedame sa urputne a vášnivo hádajú, ktorý futbalový klub je lepší, či miestny Peňarol alebo Nacional. To by ste mali vidieť tie reakcie a zarputilosť s ktorou obhajujú svoj klub, sme sa len neveriaco pozerali :D. Podobalo sa to až miestami na búrlivé parlamentné debaty.
Dnes je nedeľa – voľný to deň. Došlo aj na prianie. Musím povedať, že aj ručné pranie má svoje čaro. Vybrala som sa na strechu nášho domu, kde som na čerstvom vzduchu a s nádherným to výhľadom všetko poprala v čomsi ako v kamennom umývadle. Vďaka múdrym ľuďom za vynález práčky :P
S Dominikom sme sa poobede vybrali na prieskum mesta, typom nasadni do nejakého autubusu a niekam sa odvez. Tu totiž nie sú na zastávkach grafikony, ani zastávky mená nemajú – čo napovedá, že cestovanie môže byť aj zábava a adrenalín zároveň. Odviezli sme sa teda nevedno kam, ale keď sa to už zdalo byť dosť od civilizácie a už bolo vidieť len niečo ako pole, vystúpili sme a snažili sa dostať späť. Do prvého autobusu späť sme nastúpili zle a šofér nás po pár metroch cesty a dorozumievania sa po španielsky vyhodil na cestu, druhý šofér bol už miernejší a povedal, že musíme ísť inou spoločnosťou, ale aspoň nás zviezol na ďalšiu zastávku. A potretie – sme už trafili dobrý autobus a odviezli sa, na nejaké miesto, ktoré však je asi mimo našej mapy. Máme len mapu centra a javí sa, že budeme potrebovať mapu aj s odľahlejšími lokalitami. Našli sme však niečo ako botanickú záhradu a park zároveň, kde poletovali zelené vtáky a my sme si zajedli ešte slovenské sladkosti z našich už sa krátiacich zásob. Cestu domov sme tiež vďakabohu našli a zostávalo už len ísť nakúpiť jedlo na ďalší týždeň.
To by bolo asi vsjo, čo moja duša chcela odovzdať svetu. Hasta luego!
poďme si zrekapitulovať, čo sa udiala za uplynulý týždeň. Každý deň sme chodili do Cedamu na hodiny detí, aby sme sa zorientovali a naučili sa ich mená :D. Je ich požehnane, ale kto by si nezapamätal mená ako Milagros, alebo Facundo? Nemôžem si pomôcť – cítite v tom aj vy ten závan telenovely, oder? Popritom sa začali aj naše hodiny španielčiny, ktoré budeme mávať s Mauriciom, ktorý v Cedame tiež učí, tri krát do týždňa. Na prvej hodine sme čítali text od PhD. autora, z čoho sme boli trošku vedľa, ale potom sme už nabehli na španielčinu od základov.
V piatok nám dal náš španielsky el profesor tip na kultúrnu akciu pre mladých, ktorá bola v centre a hlavne bola zadarmo :D. Tak sme sa tam s Dominikom už tradične vybrali pešo, máme kartu na bus, ale volíme radšej zdravý životný štýl a takéto zabíjanie času :P. Akcia to bola dobrá a konala sa na hlavnej ceste, ktorú uzavreli. Boli tam najprv ukážky capoeiry, tanga a taký pouličný štýl. Potom prišli na scénu speváci cumbie, pri pohľade na ktorých som bola presvedčená, že som na diskotéke v telenovele Divoký anjel s Nataliou Oreiro, veď viete, že to mám napozerané, tak viem o čom hovorím :D
Človek nevedel, kde jedna pesnička začala a druhá skončila, išlo o to mať ruky hore a používať v texte slovo cumbia. Ale je to chytľavé o tom potom. A hlavne mali nádhernú choreografiu chlapci :D, Potom vystupovala ďalšia kapela, ktorej meno sa pokúsim v najbližších dňoch zistiť :D a ťahákom celého podujatia mala byť kapela 4 pesos de propina, čo v preklade znamená sprepitné 4 pesos, čo má byť nejaký recesistický názov asi, lebo 4 pesos ozaj nie je veľký peniaz. Ešte predtým než mali vystúpiť sa ale neskutočne rozpršalo, celý dav začal utekať, taká trošku psychózka :D. My sme chvíľu sedeli na zemi pod dáždnikom s chipsami a pivom, ale prišlo nám, že tudy cesta nevede a tiež sme sa zdvihli.
Keď mám voľno, tak vezmem mapu a vydávam sa na cestu mestom. Mám nádej, že raz mapám porozumiem :D a zatiaľ mi to celkom vychádza. Mám totiž mapy dve, keby jedna náhle zlyhala :P
Ináč futbal je to, čo tu hýbe spoločnosťou. Aj deti v Cedame sa urputne a vášnivo hádajú, ktorý futbalový klub je lepší, či miestny Peňarol alebo Nacional. To by ste mali vidieť tie reakcie a zarputilosť s ktorou obhajujú svoj klub, sme sa len neveriaco pozerali :D. Podobalo sa to až miestami na búrlivé parlamentné debaty.
Dnes je nedeľa – voľný to deň. Došlo aj na prianie. Musím povedať, že aj ručné pranie má svoje čaro. Vybrala som sa na strechu nášho domu, kde som na čerstvom vzduchu a s nádherným to výhľadom všetko poprala v čomsi ako v kamennom umývadle. Vďaka múdrym ľuďom za vynález práčky :P
S Dominikom sme sa poobede vybrali na prieskum mesta, typom nasadni do nejakého autubusu a niekam sa odvez. Tu totiž nie sú na zastávkach grafikony, ani zastávky mená nemajú – čo napovedá, že cestovanie môže byť aj zábava a adrenalín zároveň. Odviezli sme sa teda nevedno kam, ale keď sa to už zdalo byť dosť od civilizácie a už bolo vidieť len niečo ako pole, vystúpili sme a snažili sa dostať späť. Do prvého autobusu späť sme nastúpili zle a šofér nás po pár metroch cesty a dorozumievania sa po španielsky vyhodil na cestu, druhý šofér bol už miernejší a povedal, že musíme ísť inou spoločnosťou, ale aspoň nás zviezol na ďalšiu zastávku. A potretie – sme už trafili dobrý autobus a odviezli sa, na nejaké miesto, ktoré však je asi mimo našej mapy. Máme len mapu centra a javí sa, že budeme potrebovať mapu aj s odľahlejšími lokalitami. Našli sme však niečo ako botanickú záhradu a park zároveň, kde poletovali zelené vtáky a my sme si zajedli ešte slovenské sladkosti z našich už sa krátiacich zásob. Cestu domov sme tiež vďakabohu našli a zostávalo už len ísť nakúpiť jedlo na ďalší týždeň.
To by bolo asi vsjo, čo moja duša chcela odovzdať svetu. Hasta luego!
nedeľa 5. septembra 2010
Ako sa to všetko začalo alebo príchod do Južnej Ameriky
Historicky prvý príspevok 5. 9. 2010
Na úvod musím vyzdvihnúť môjho veľmi užitočného kamaráta Jozefka, ktorý sa zaslúžil o vznik tohto blogu. Jozef - klobúk dolu, je radosť ťa poznať :D. Saška vďaka za ponuku asistencie, aj to sa ráta a ako!
Takže oficiality máme za sebou a teraz už k veci.
Spolu s Dominikom - môj spoludobrovoľník zo Slovenska - sme let z Viedne cez Madrid do Montevidea absolvovali bez ujmy na fyzickom a psychickom zdraví. Musím podotknúť, že letisko v Madride - Barajas je obrovské a boli sme viac ako radi, že sme na prestup mali štyri hodiny, čo bolo dosť času, aby sme sa na letisku vysomárili a došli tam kam bolo potrebné.
Montevideo nás privítalo upršaným počasím, našťastie batožina dorazila tiež a trebalo už len nájsť niekoho s tabuľkou kto by na nás čakal - ako z amerického filmu, viem :D
Našťastie sa tam aj takí ľudia vyskytovali a vyzdvihla nás Leticia z organizácie Cedam, v ktorej sa bude odohrávať naša dobrovoľnícka služba, spolu s manželom.
Ešte v ten deň nám ukázali Cedam, zoznámili sme sa s ľuďmi, ktorí tam pracujú a videli sme aj deti, s ktorými budeme robiť. A čo bolo hlavné dostali sme aj najesť, na to myslel už pán Maslow s jeho pyramídou, a musím neskromne podotknúť, že to bol múdry muž.
Išli sme sa aj ubytovať, ja bývam v čomsi ako intráku pre baby - takto na staré kolená po vychodení školy ma to postihlo :D. Som na izbe s tromi babami z Uruguaja, na izbe ktorá nemá okno, čo tu nie je až také netypické. Sľubujem, že keď prídem budem si vážiť ako okná, tak aj radiátory - nemajú tu totiž ani centrálne kúrenie, alebo je to minimálne veľmi ojedinelé. Toľko z mojich vyznaní, čo budem robiť po príchode domov. Dominik býva na inej ubytovni s veľmi šarmantným kocúrom s modrými očami menom Juan - no kto by ho nemiloval? :D Takže po mesiaci možno zmením bydlisko a presťahujem sa za Juanom.
Víkend sme mali voľný, v Cedame sa cez víkend totiž nerobí. V sobotu nás zobrala dcéra Leticie a náš mentor Federico si trochu obzrieť mesto. Vyfasovali sme aj mapu centra, takže teraz skúšam svoje orientačné dovednosti v praxi :D Zakončili sme to koláčovou návštevou u Leticie, ktorá je hrdou majiteľkou dvoch úžasných psov - som zaťažená na zvieratá, čo si budeme hovoriť :D
Saši - Kari je stále moje číslo 1
Dnes je nedeľa, keďže mám mapu, hrdo som si doobeda vybehla do katedrály na omšu, poprechádzala sa po starom meste a vychutnala si, že konečne vyšlo slnko, čo podstatne zlepšuje aj náladu. Poobede sme s Dominikom ešte vybehli na prechádzku, potulky po Montevideu :D, a došli sme až k promenáde ku rieke. Je celkom vtipné sledovať, ako skoro každý človek chodí s maté konvičkou a termoskou pod pazuchou :D, myslíme si, že aj nás to o chvíľu čaká. Nemôžem donekonečne vyťahovať pollitrovú fľašu s vodou a tváriť sa ako Uruguajčanka - myslím, že to by jednoznačne nešlo :D
Na promenáde sedeli ľudia s maté a ostatní sedeli vo svojich autách a sledovali západ slnka ako v autokine :D - bolo to také celkom nááájs
Zajtra začíname v Cedame, takže držte končatiny, svoje, svojich blízkych aj všetky, ktoré máte k dispozícii. Máme mávať aj jazykové kurzy španielčiny - myslím, že sa to viac než zíde. Uruguajská španielčina sa totiž odlišuje od tej, ktorú som sa učila, vo výslovnosti niektorých písmen. Takže na uvedomenie, čo to vlastne chcelo byť povedané potrebujem dlhšíííí čas.
Mávajte sa, myslím na vás. Napadlo mi, že milujeme vás a pomáhame vám, ale to by som už prebrala od vesmírnych ľudí a tým sa už naozaj nechcem pliesť do remesla :D
Adiós - Monička
Na úvod musím vyzdvihnúť môjho veľmi užitočného kamaráta Jozefka, ktorý sa zaslúžil o vznik tohto blogu. Jozef - klobúk dolu, je radosť ťa poznať :D. Saška vďaka za ponuku asistencie, aj to sa ráta a ako!
Takže oficiality máme za sebou a teraz už k veci.
Spolu s Dominikom - môj spoludobrovoľník zo Slovenska - sme let z Viedne cez Madrid do Montevidea absolvovali bez ujmy na fyzickom a psychickom zdraví. Musím podotknúť, že letisko v Madride - Barajas je obrovské a boli sme viac ako radi, že sme na prestup mali štyri hodiny, čo bolo dosť času, aby sme sa na letisku vysomárili a došli tam kam bolo potrebné.
Montevideo nás privítalo upršaným počasím, našťastie batožina dorazila tiež a trebalo už len nájsť niekoho s tabuľkou kto by na nás čakal - ako z amerického filmu, viem :D
Našťastie sa tam aj takí ľudia vyskytovali a vyzdvihla nás Leticia z organizácie Cedam, v ktorej sa bude odohrávať naša dobrovoľnícka služba, spolu s manželom.
Ešte v ten deň nám ukázali Cedam, zoznámili sme sa s ľuďmi, ktorí tam pracujú a videli sme aj deti, s ktorými budeme robiť. A čo bolo hlavné dostali sme aj najesť, na to myslel už pán Maslow s jeho pyramídou, a musím neskromne podotknúť, že to bol múdry muž.
Išli sme sa aj ubytovať, ja bývam v čomsi ako intráku pre baby - takto na staré kolená po vychodení školy ma to postihlo :D. Som na izbe s tromi babami z Uruguaja, na izbe ktorá nemá okno, čo tu nie je až také netypické. Sľubujem, že keď prídem budem si vážiť ako okná, tak aj radiátory - nemajú tu totiž ani centrálne kúrenie, alebo je to minimálne veľmi ojedinelé. Toľko z mojich vyznaní, čo budem robiť po príchode domov. Dominik býva na inej ubytovni s veľmi šarmantným kocúrom s modrými očami menom Juan - no kto by ho nemiloval? :D Takže po mesiaci možno zmením bydlisko a presťahujem sa za Juanom.
Víkend sme mali voľný, v Cedame sa cez víkend totiž nerobí. V sobotu nás zobrala dcéra Leticie a náš mentor Federico si trochu obzrieť mesto. Vyfasovali sme aj mapu centra, takže teraz skúšam svoje orientačné dovednosti v praxi :D Zakončili sme to koláčovou návštevou u Leticie, ktorá je hrdou majiteľkou dvoch úžasných psov - som zaťažená na zvieratá, čo si budeme hovoriť :D
Saši - Kari je stále moje číslo 1
Dnes je nedeľa, keďže mám mapu, hrdo som si doobeda vybehla do katedrály na omšu, poprechádzala sa po starom meste a vychutnala si, že konečne vyšlo slnko, čo podstatne zlepšuje aj náladu. Poobede sme s Dominikom ešte vybehli na prechádzku, potulky po Montevideu :D, a došli sme až k promenáde ku rieke. Je celkom vtipné sledovať, ako skoro každý človek chodí s maté konvičkou a termoskou pod pazuchou :D, myslíme si, že aj nás to o chvíľu čaká. Nemôžem donekonečne vyťahovať pollitrovú fľašu s vodou a tváriť sa ako Uruguajčanka - myslím, že to by jednoznačne nešlo :D
Na promenáde sedeli ľudia s maté a ostatní sedeli vo svojich autách a sledovali západ slnka ako v autokine :D - bolo to také celkom nááájs
Zajtra začíname v Cedame, takže držte končatiny, svoje, svojich blízkych aj všetky, ktoré máte k dispozícii. Máme mávať aj jazykové kurzy španielčiny - myslím, že sa to viac než zíde. Uruguajská španielčina sa totiž odlišuje od tej, ktorú som sa učila, vo výslovnosti niektorých písmen. Takže na uvedomenie, čo to vlastne chcelo byť povedané potrebujem dlhšíííí čas.
Mávajte sa, myslím na vás. Napadlo mi, že milujeme vás a pomáhame vám, ale to by som už prebrala od vesmírnych ľudí a tým sa už naozaj nechcem pliesť do remesla :D
Adiós - Monička
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)