Ha! Od pondelka nám začínajú dva týždne zimných prázdnin. To znamená, že v podstate sa v Cedame nebude vyučovať a ja sa snáď doliečim komplet-úplne, lebo tento týždeň ma ničilo najmä hrdlo.
V Cedame som vyrábala pre potreby učiteliek dve kartónové kocky, čo je bez priestorovej predstavivosti dosti náročná úloha, ale taká maličkosť ma predsa neodradí. Do cyklu čiernobielych pondelkových filmov sa vkradol beťár film farebný. A to konkrétne Imitation of life s Lanou Turner, ako píše bulletin herečka očarujúco krásna, ktorá mala na konte sedem manželstiev.
Na portugalčine sme si mali v skupinách pripraviť ústnu presentation o regiónoch Brazílie. Sme o poznanie bohatší, vieme legendu o pôvode tropickej rastliny guarana, pričom sme k tomu tematicky popíjali nápoj guarana, na ktorý od návštev Brazílie nedám dopustiť. Tá Brazília je vám čarovná krajina... Takže prvý “verejný“ pokus o hovorenie po portugalsky si odškrtávam :D.
Počas obeda v Cedame sme sa s Braianom a Germanom bavili, čo budú robiť cez prázdniny. Braian sa mi zveril (nie neležal pritom na psychoterautickom gauči :P), že pôjde k babke, ktorá býva v nemenovanej montevidejskej štvrti. Na to mi kuchárka Laura hovorí, aby som tam v žiadnom prípade nešla, lebo je to nebezpečná oblasť, kde sa kradne. Braian zrazu na mňa vyočí očiská a povie: Tak tam teda nepôjdem, keď ma tam okradnú. Takto nejako prichádzajú deti o prázdninové ilúzie.
Teraz tu prší o sto šesť, čo znamená, že sa mi veľmi zídu dokumenty od Matúška, ktorými nás zásobil v hojnej miere – vrelá vďaka. Páčil sa mi dokument 100 days, v ktorom jeden maďarský pán rozpráva o svojom živote a vraví, že jeho syn keď bol malý chcel byť astronautom (pričom dodáva, že je zvláštne ako deti vždy presne vedia, čo je dôležité). Pokračuje, že ako tínedžer túto svoju schopnosť úplne stratil a rozhodol sa byť inštruktorom lyžovania. To jeho otec komentuje slovami: Len idiot si môže vybrať také zamestnanie v čase globálneho otepľovania, ktoré má celosvetový dopad :D.
Neviem, či som to už spomínala, ale tu v Uruguayi ( a pravdepodobne aj v ostatných krajinách Latinskej Ameriky, Nicaragua a Brazília isto) sa vo veľkom oslavujú 15. narodeniny dievčat. Rodičia vešajú blahoprajné plagáty na ulici, na oslavu sa pozvú snáď všetci príbuzní a oslávenkyňa spolu s kamarátmi natáča video v parku či v meste (niečo na štýl stužkovej). Na tieto oslavy idú úspory a dievčina má šaty v štýle všetkých princezien Walta Disneyho. U chlapcov sú takéto oslavy k ich 18tke.
Z piatku stojí za zmienku úžasný cheescake s jahodovou polevou s Dionysiou, akurát by kaviareň nemuseli zatvárať už o siedmej. Konečne som sa od svojho príchodu do Uruguayskej republiky dostala aj na divadelné predstavenie. Boli sme v Teatre Solis, čo je také národné divadlo povedzme, v zostave Katia, jej 60-ročný žiak z hodín francúzštiny, ktorého volá taxi boy a ja. Hra trvala našťastie len jednu hodinu, volala sa Clandestina a bola o živote prostitútok. Potom sme išli do jedného novootvoreného “lokálu“, ktorý vlastnia scestovaní Francúzi. Príjemné miesto s dobrými cenami. Dala som si medovinu na hrdlo a popapali sme aj humus, olivy a chutné tortilly, všetko domáce a ozaj dobrééé.
V sobotu sme išli na Spaziergang do starého mesta, ale čuduj sa svete, začalo pršať, tak Mekáč poslúžil ako hniezdo záchrany. Dali sme si hamburger – vždy keď vojdem do Mekáču obkukávam ľudí v kuchyni a všetkých pracovníkov, ako im to ide a pritom nostalgicky spomínam na svoje kuchárske umenie, ktoré som v Nemecku a Amerike predvádzala – a kukali na zamračené Staré mesto. Strážnik pri východe mal potrebu precvičovať so mnou angličtinu, aj keď ja som na neho neúnavne hovorila po španielsky. Snažila som sa ho nachytať, že som tunajšia. Pýtal sa kde ideme, či bývame v Pocitos (čo je jedna z naj štvrtí v Montevideu), bol ale dosť vedľa, lebo ulica na ktorej si nažívame patrí medzi najnevzhľadnejšie v celom meste. Ale aspoň, že trošku snobbisch pôsobíme, keď už nič iné :D.
Večer sme kukli ešte The bucket list, film s Morganom Freemanom a Jackom Nicholsnom – zbožňujem toho herca bezhranične. A keďže Florenciu o 11tej v noci pochytila akási depresia museli sme to akútne riešiť hamburgerom (väčším ako moja hlava) s hranolkami. V takýchto situáciách netreba strácať čas.
Nedeľa – prší. Prádlo na streche mi zmoklo už dvakrát a všade okrem postele mi je riadna kosa. Čo narobíme – Uruguay nie je país tropical a Karibik je ďaleko.
Posielam besos!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára