V tomto príspevku by som sa chcela zmieniť o Uruguayi, pričom prudkou inšpiráciou mi bol článok Venezuelčanky, ktorá tu v súčasnosti býva. Ale o tom neskôr.
V rámci konceptu celoživotného vzdelávania sa chodím pretŕčať do Národnej knižnice. Našla som si knihy o móde, psychológii odievania – s názvom: Oblečenie rozpráva. Veru k tejto téme sa toho už popísalo dosti (a neviem či do tejto témy vnesiem niečo nové, ako som vždy plánovala :D).
V pondelok sme v škole s deťmi spomínali 1. Mája- Deň práce a mali vymenovať akých pracovníkov poznajú. Pri mne povedali, že sme navarili dobré slovenské jedlo :P a Gonzalo mi pokomplimentoval, že vraj som gigante. No niečo na tom bude :D
So Silviou sme obaľovali zošity a dekorovali ich abstraktným umením v podobe roztavených voskoviek, ktoré sme pálili najprv zapaľovačom a následne nad horákom. Trošku som obhorela, ale človek musí prinášať obete.
Cez týždeň som sa naladila na hokejové majstrovstvá, ale však všetci vieme, ako to vlastne skončilo.
Na portugalčine sme spievali prenádherné pesničky, ja si nemôžem pomôcť ale tá portugalčina mi spievaná znie ešte krajšie.
Tento týždeň som spravila významný nákup gumákov, čo už je zimná predpríprava, spolu s pršiplášťom tak snáď ešte viac vynikne môj kvázi šarm. V sobotu mi to nedalo a išla som do secondhandu, kde som si neodolala šatám a ospravedlňujem to tým, že je to vlastne meninový darček, aj keď tu sa nič také neoslavuje. Svedomie skrátka treba umlčať a niečím mu zalepiť ústa. Predavačka ma už pozná a ja sa jej len sťažujem, že sa nedá vojsť a nekúpiť nič predsa. Asi som už pokročila do nejakého VIP zákazníckeho klubu, lebo, že mi vraj pošle pozvanie na nejaký koktejl či oslavu narodenín. Tu človek príde ku hocičomu, bez toho, že by chápal ako :D.
Predavačka v potravinách, keď videla, že si kupujem zelený čaj s pomarančom, sa snažila vyinvestigovať, či mi tento čaj nerobí zle, lebo jej vraj áno. Tak som jej vysvetlila, že má na mňa blahodárne účinky a že je zdravý.
Večer som si pozrela film na Samote u lesa, aby som nezabudla kto som a odkiaľ pochádzam :P.
Cez víkend som sa chcela uchýliť k tofu syru, ten však moja nová čínska známa nemala, takže víkend v znamení sóje. Tofu ale vystalkujem, aj keby čo bolo.
V piatok sme to riskli a vybrali sa na ďalší baile fakulty psychológie. Neviem, ale som už asi stará na balansovanie davom s pivom v ruke a pokusy s tým pohárom tancovať. No ale na niečo je dobrý taký baile – ak máte zvýšenú mieru agresivity, môžete v takej tlačenici beztrestne do ľudí strkať a sácať a pritom sa im škeriť do tváre. Boli sme skoro všetci z penziónu a už len sledovať tanečné umenie zúčastnených stálo za to.
V sobotu sme sa ako jedna veľká uruguajská rodina naskladali na gauč do študovne, zakryli sa perinou a zapozerali sa do filmu s mimozemskou zápletkou The fourth kind s Milou Jovovich.
Na španielčine sme s Katiou čítali zaujímavý postreh venezuelskej autorky Leily Macor, v ktorom zhodnotila ako vidí Uruguay z pohľadu cudzinky, ktorá tu už ale nejaký čas žije. Slnečný Caracas vymenila za veterné a upršané Montevideo, pričom ju samotní Uruguajčania žijúci vo Venezuele odhovárali s tým, že svoju krajinu opísali ako smutnú, šedú a nudnú. (Ináč takýto popis som už od niektorých Uruguajčanov počula aj ja).
Leilu to ale neodradilo a prišla do Montevidea žiť. Ďalej spomína, že Uruguajčania sa vždy cudzincov dopytujú, prečo preboha prišli do Uruguaya, pričom akceptujú len odpoveď, ktorá naznačuje, že človek tu bol nejakými silami alebo okolnosťami prinútený žiť alebo stráviť nejaký čas. Ako napríklad: Hľadá ma Interpol, pracujem na cyperskom konzuláte a podobne. Ak niekto tvrdí, že sa mu tu páči a to je dôvodom prečo sa tu rozhodol žiť, jednoducho tomu neveria. Akoby Uruguajčania aj boli na svoju krajinu hrdí, ale pritom ju ustavične podceňovali, ako gazdiná, ktorá síce vie, že sa jej jedlo celkom vydarilo, ale pred hosťami bude popisovať jeho “nedostatky“, čím popiera komplimenty hostí.
Ako Leila spomína, Uruguay sa nachádza niekde v strede: nemá také pôsobivé pláže ako Brazília, či Karibik a Montevideo nemá taký kozmopolitný charakter ako napríklad Buenos Aires. Na druhej strane nevyniká ani v negatívnom smere – diktatúra tu síce bola krutá, ale nie tak ako v iných krajinách Južnej Ameriky. A tak zostáva na akomsi pomyselnom mŕtvom bode. Z určitého uhla pohľadu cítim akúsi spriaznenosť medzi Slovenskom a Uruguayom, ako aj medzi Bratislavou a Montevideom. Obe krajiny majú čo ponúknuť, ale akoby boli zovreté v kŕči (mnohí môžu nesúhlasiť a mať iný názor, ale o tom to je).
Na záver Leila Macor dodáva, že keby bol Uruguay osobou, ihneď by ju odporučila na terapiu. Pretože sa zdá byť, že je inteligentná a talentovaná dievčina trpiaca anorexiou, ktorá je posadnutá svojou identitou a má problémy so sebaúctou, pričom sa od seba snaží odplašiť všetkých, ktorí sa k nej priblížia. Tento opis sa mi zdá celkom výstižný z môjho pohľadu človeka, ktorý tu žije medzi miestnymi a každý deň sa s nimi konfrontuje. Pre mňa je Uruguay viac európsky, než juhoamerický.
Skrátka treba to zažiť :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára