Týždňová rekapitulácia môjho bytia

Takže ako prebiehal prvý týždeň v novom penzióne? Vezmeme to pekne od začiatku. V pondelok som sa v škole zúčastnila clase de manualidad, čo by sme si mohli pretlmočiť ako výtvarnú výchovu cca. Odišla som odtiaľ s fialovými rukami a s narodeninovým darčekom od Marcosa. Dal mi dózu, ktorú urobil na minulej hodine.

Poobede sme začali s hodinami španielčiny v učebni - spoločenskej miestnosti - nášho penziónu. Mali sme dve hodiny naraz a ako diváci prišli do študovni aj naši spolubývajúci, takže to bolo také trošku ZOO predstavenie :D. Rozhodli sme sa teda pre dobro veci, ako aj pre naše vlastné, mávať španielčinu opäť tradične v Cedame, prípadne vonku, ak nám bude počasie priaznivo naklonené.

Povedala som si, že okrem pravidelného pešieho maratónu, ktorý tu praktizujem by sa mi zišla aj nejaká pohybová aktivita – rozumej tanec. Tak keďže tu pri dome máme také štúdio, išla som to hneď overiť. Zostala som aj na hodine salsy, do ktorej ma aktívne zapojili :D. Prišla som sa pozrieť aj na tango. Hovorím si, si v Uruguaji tango nesmieš obísť. Tu a v Argentíne je kolíska tanga, to by bola veľká hanba ani o neho nezavadiť. Tak som sa odhodlala aj na to, i keď som predtým tango nikdy netancovala mám taký silný a pálčivý pocit. Začali sme základným krokom, otočkami pri stĺpe (niekedy je taký stĺp najlepší tanečný partner, lebo neodvráva) a potom sme si aj čo-to zatancovali. Wooow, to už je čosi :D

Konal sa tu aj Feria del Libro, čo je medzinárodný knižný veľtrh. Pani Blanca z knižnice v Cedame, duša ktorá ma zásobuje uruguajskou literatúrou – za čo som jej úprimne vďačná, mi dala typ, že na veľtrhu bude mať prezentáciu novej knihy aj autor, ktorého knihy som čítala. Ináč – menšia odbočka – čítala som tu aj knihu Dobrodružstvá Sponge Boba, ktorý sa tu prezýva Bob esponja, ale ten asi na veľtrhu diskutovať nebude :D.

Tak som sa tam teda vybrala. Zmätene som najprv pobehovala na prízemí, kde boli vystavené všemožné a ešte k tomu všelijaké knihy, až ma potom jedna pani znavigovala, že mám ísť výťahom do príslušnej červenej sály. Tam práve prebiehala diskusia o životnom prostredí, o odpade, dobrých a zlých zvieratách a nebezpečných žralokoch. Potom však prišiel autor, o ktorého mi išlo a veľmi neformálne a s veľkými gestami – aké tu v Uruguaji fakt dosť dobre vedia – prezentoval svoju najnovšiu knihy. Zrazu sa strhol, že si musí z červenej sály odskočiť do vedľajšej modrej prevziať si cenu za svoju knihu. Tak zutekal, prevzal si cenu, dal úsmev fotografom a vrátil sa späť. Čarovný to človek veru.

Na druhý deň sme sa vybrali na veľtrh opäť, tento krát spolu s deťmi na besedu jedného autora, ktorý píše detské knihy. Deti sa celý čas mrvili a skôr sa im páčilo keď sa vonku naháňali :D

Štvrtok bol v Montevideu generálny štrajk, čo znamenala asi toľko, že nechodili autobusy a niektoré obchody boli zatvorené. Pre nás z toho vyplynulo, že sme mali deň voľna, keďže aj Cedam bol zatvorený. Strávila som ho štúdiom ženských uruguajských a argentínskych časopisov, myslím, že slovná zásoba z nich sa mi určite v bežnom živote ukrutne zíde.

V piatok sme sa opäť ocitli s deťmi na knižnom veľtrhu, tento krát so skupinou starších detí. Svoju knihu prezentovala a argentínska spisovateľka a na pomoc jej prišli aj dve profesorky literatúry. Na naše deti však nestačili :D. Tie sa aktívne zapájali do výkladu deja, hlásili sa a vykrikovali o dušu, bol to celkom zážitok. Z veľtrhu som si odniesla (ale aj zaplatila prirodzene) moju srdcovú záležitosť, ktorú zbieram v rôznych jazykoch - Malého princa – el Principito a knihu o holokauste. Večer bol na námestí ešte koncert na počesť Che Guevaru, kde sa spievali tematicky zamerané piesne a potom jeden pán predniesol referát o živote tohto muža činu.

V sobotu som sa túlala uličkami pri penzióne a poobede sa nieslo v znamení... zemiakových placiek – mňam mňam slovenská dobrota. Áno dámy a páni – je to šokujúce, ale aj na tie došlo. Ponúkli sme aj spolubývajúcich, naučili ich slovo placka a spokojne sa odprášili sa z kuchyne.

V nedeľu sme objavili v meste takééé obrovské trhy, priamo z hlavnej ulice smerom dole a aj v bočných uličkách ponúkali všemožný tovar. Keď píšem všemožný myslím tým všetko od živej sliepky až po zástrčku, sukulenty a háčkované doplnky – ako výkrik poslednej módy :D . Volajú to tu Feria. A táto konkrétne, podobne ako ešte jedna v Parque Rodo, sa koná len v nedeľu. Celkom ma očarila tá šialená atmosféra o dušu vykrikujúcich predavačov, pouličných spevákov a tlačiacich sa ľudí v kombinácii s očarujúcou čerstvou zeleninou a nevinnými pohľadmi mačiatok a rybičiek.

V pondelok tu opäť majú deň niečoho, takže Cedam bude zatvorený – je to zázračná krajina, buď nejaký štrajk, prázdniny alebo koniec sveta.

Ako bonus k tomuto, aj tak dosť vyčerpávajúcemu príspevku, by som rada napísala ešte čosi o dulce de leche a móde v Montevideu. Snáď ste nezaspali ešte :D

Takže: Dulce de leche - pýtate sa, že čo to tak môže byť? No je to také naše kondenzované mlieko, ktoré sa uvarí do stavu beztiaže - skaramelizovanie. Tento milý národ to tu má ako nátierku na chleba, plní tým sladkosti, dáva to do tort a jogurtov, a v McDonalde mi núkali dokonca aj zmrzlinu s polevou Dulce de leche – to som už ale v záujme zachovanie zdravého rozumu a v snahe nemať hyperglykémiu odmietla. Je to po maté asi ďalší druh závislosti, ktorý si tu vypestovali. Týmto pozdravujem gurmánku Peťu :D moju susedku, ktorá ma podnietila k písaniu o miestnych špecialitách :D, bude aj pokračovanie, sľubujem.

Inak čo sa týka módy s tou si v Montevideu veľkú hlavu rozhodne nerobia. Asi najobľúbenejším oblečením sú tu tepláky na všakovaké spôsoby. Dúfam, že si na to navyknem a potom budem mať problém zaradiť sa do spoločnosti a do bratislavskej smotánky :D

To by bolo už naozaj všetko, nebojte sa – už žiadne ďalšie bonusy :D

Montevidejčanka