O asymetrickom opálení a nových teplákoch

Začnime pekne poporiadku. V pondelok sme rozbehli hodiny španielčiny s našou novou učiteľkou Katyou. Začali sme pekne od piky – rozumej od abecedy, čo sa nám dosť zíde najmä v škole pri práci s deťmi, ktoré majú vždy dilemu ako napísať nejaké slovo, ktoré písmená sa kde píšu atď.

Tento týždeň v škole dosť absentovali učiteľky, čo pre nás znamenalo, že nám dali na starosť nejaké deti a museli sme ich krotiť, upútavať ich pozornosť, dohliadať na nich s bičom v ruke :D, aby dokončili úlohu, neskákali zo stoličky a podobne. Celkom vyčerpávajúca záležitosť. Tak som si to vykompenzovala na hodine výtvarnej s Rosario, keď som si farbami celú hodinu vymaľovávala svoj výtvor z predošlej hodiny – a to pôvabnú dózu mnou stvorenú.

Do Cedamu chodí aj malý Mateo, môže mať tak okolo šesť rokov. Pôsobí ako taký sladký cukrík, alebo akoby povedali v Uruguayi ako také Dulce de leche. Má kukuč ako chlapček z obalu na Bebe puding a je to stelesnená nevinnosť. No len dovtedy, kým ho niečo nenadchne a nerozhovorí sa. Keď mal čítať z rozprávkovej knižky začal sa ma vypytovať, respektíve ma skúšať ako sa povie blesk, dúha, medveď a ostatné obrázky a musím s poľutovaním priznať, že som mala isté medzery vo vedomostiach (a to aj napriek môjmu červenému diplomu :P), čo Matea celkom pobavilo a svoju úlohu učiteľa zavŕšil otázkou, či viem aspoň čítať :D Tak ja na to, že trošku áno. Psychologičku Silviu to celkom rozosmialo a potom sme už Matea spacifikovali a vymenili si s ním učiteľské miesto.

V utorok tu bol voľný deň, tak sme sa vybrali na obhliadku ZOO, ktorá však bola – Logisch – zatvorená. Našťastie filmový klub bol večer otvorený, tak sme išli na argentínsky film, ktorý pojednával o dôležitosti dobrých susedských vzťahov a rozdielnosti pováh, ktoré pri sebe často musia spolunažívať.

Tento týždeň – z neznámych príčin – veľmi neprial pohybovým aktivitám. Učiteľom tanga a salsy sa akosi neráčilo prísť a aj telocvičňa si akýsi to deň dovolila byť zatvorená. Takto si moje muskuly veru nevypracujem :D No v piatok našťastie aerobik mixnutý so všetkým možným bol, dosť sa tam na tých cvikoch bavím, učiteľ má potrebu mne špeciálne všetko prekladať do angličtiny a minule sme cvičili aj s rúčkou od metly a to už bola iná káva. Pustil pesničku Love hurts a bol to taký strašný remix, ktorý dosahoval výšky hrozných rozmerov, že som nemohla naťahovať svoje skrátené svaly, ale musela som si zapchať uši, tá pesnička skrátka strašne bolela :D Ale ináč poctivo cvičím, čestné monikovské :P (to má asi takú platnosť ako naša bývalá mena).

Dnešný pekný deň som využila aj na nákup nejakých kusov oblečenia. Už sa zo slovenskej strany vyskytli ohlasy, čo je so mnou, že si nič nekupujem a ďalšie klebety :D Takže poslušne hlásim, že ako sa na pravú Uruguajčanku patrí kúpila som si tepláky a mikinu – v rámci teplákovej kultúry, ktorá je tu všadeprítomná – ale aj iné Klamotten, nebojte. Obišla som aj so španielsko-portugalským slovníčkom, lebo práve portugalčina je môj ďalší jazykový Mount Everest, na ktorý sa pokúsim vyštverať a nezraniť sa pritom :P Ale najprv sa ešte povenujem tej španielčine, nech potom môžem v telenovele získať nejaký ten štek.

V rámci spoznávania Uruguaja sme sa v sobotu vybrali pozrieť mesto Colonia del Sacramento, ktoré založili Portugalci v roku 1680 a jeho historická časť je zapísaná v zozname Unesco. Mesto bolo sympatické, s typickými domčekmi v postkoloniálnom štýle (pomohla som si wikipédiou a ostatnými zdrojmi :D), majákom a ramblou. Slnko pripekalo ako o život a obliecť si asymetrické čierne tričko hodnotím s odstupom času ako dosť zlý nápad. Pohľad na mňa by vám prezradil prečo :D Ináč je toto mesto najstarším v celom Uruguaji a plávajú z neho lode do Buenos Aires. Pri rieke poletovali veľké vážky, všade bola krásna zeleň a výhľad na argentínsku stranu, naozaj čarovné miesto – také čosi rozprávkové malo doseba, ale to sa ťažko takto vyjadruje :D

V nedeľu sme si tradične prešli Feriu –trh, skôr sme stále skláňali hlavy, lebo naša výška a nízka konštrukcia uruguajských stánkov skrátka nie sú v súlade a podľa feng šuej. Potom sme sa vybrali do ZOO, ktorá čuduj sa svete už bola otvorená. Videli sme uškatce, ktoré sa napchávali rybami pohádzanými na dne bazéna, veľkého slona, divné sliepky a podľa môjho názoru aj kríženca zajaca a kapybari – identifikácia bola veľmi zložitá. Hneď vedľa bolo aj Planetárium, v ktorom sme si posedeli pod nočnou oblohou a prešli takým múzeom, ktoré bolo visitors friendly a mohli sme si tam, čo to vyskúšať. Aj som sa tam konečne po dlhej dobe odvážili a pár gramov sa na mňa tu veru nalepilo :D, to bude asi z tých fit tyčiniek, ktorými sa každý deň napchávam.

Teraz trošku zo života montevidejského – zo všetkých strán sa dozvedám aké mám šťastie, pretože Uruguay je jedným z najbezpečnejších štátov Južnej Ameriky, čo si vraj kompenzuje tým, že sa tu nič nedeje :D – záleží asi od uhla pohľadu.
Čo sa týka cien tovarov, nezdá sa mi to tu nejako extra lacné. Najmä mliečne výrobky a čokolády sú celkom dosť drahé.

Ako som už spomínala v minulých príspevkoch fičí tu dulce de leche – sladká nátierka, ktorú používajú do všetkých sladkostí a koláčov. Okrem toho je tu aj dulce – ktoré sa vyrába z rôznych druhov ovocia a dokonca aj sladkých zemiakov. Je to taká sladká želatina, ktorá sa dá krájať a dať napríklad na chleba a predávajú ju aj v balení spolu so syrmi – proti gustu žiadny dišputát – mala som silnú potrebu napísať toto spojenie :D Ja, keďže som chcela tento pokrm vyskúšať – som si v domnení, že si kupujem dulce de banana kúpila dulce zo sladkých zemiakov – dulce de batata :P. Nebola som z toho dvakrát nadšená a keďže som sa ho chcela zbaviť, prepašovala som ho do bublaniny, ktorú sme piekli :D

Už vás nebudem umárať ďalšími táraninami, pre dnešok EL FIN!