O konzumácii hypofýzy a ďalších dobrodružstvách

Pondelok bol voľný deň, myslím, že to súviselo s objavením Ameriky hoť pred pár rokmi :D. Aktívne som sa ponorila do štúdia španielčiny, nakúpila si nejaké to jedlo na prežitie a bola aj prechádzka po Ramble. Tam človek zažije totiž taký prímorský pocit, napriek tomu, že sa jedná o rieku.

Utorok som sa so spolubývajúcimi vybrala do fitka. Tvrdia, že to už dlho odkladajú a tak si myslím, že nie je na čo čakať. Vyfasovala som kartičku a hor sa na bicykel a stepper :D Tak sme tam zdieľali telocvičňu s ľuďmi v najlepších rokoch a ešte vyššie, ale aby som nezavádzala prišli aj mladšie ročníky. Odtiaľ som sa priplazila ešte na dve hodiny španielčiny. Už máme mozog celý zavarený z toho, môžem čestne prehlásiť, pustili sme sa do časov a to ešte len začne tá pravá zábava – gradovať :D Už to zašlo do takej fázy, že som schopná číslovku 27 povedať veinte seven, čiže polovicu slova v španielčine a polovicu v angličtine. Toľko z mojich stavov pomätenosti jazykmi. Minule som pri písaní blogu bola na pochybách, či sa slovo NIKTO píše s D alebo s T. Záver: odchádza mi aj slovenčina :D

Večer som sa stretla s Eliannou, paraguajskou osobou z môjho predošlého penziónu, ktorá mi ako jediná exspolubývajúca naozaj prirástla k srdcu. Smeje sa na španielskych slovách, ktoré som sa naučila a tu v Uruguayi sa nepoužívajú a pýta sa, kto ma učil španielčinu :D Osoba na pohľadanie, ale bez nej by mi na začiatku bolo bývalo naozaj ťažko.

Tento týždeň som samozrejme nemohla chýbať na hodine tanga a salsy. Na môj tanečný tangový výkon mi učiteľ povedal excelente, z čoho som od pýchy narástla o ďalších dvadsať centimetrov, čo znamená, že teraz meriam rovné dva metre :D Spýtal sa ma, či som predtým nerobila balet, čím ma úprimne dosť pobavil.

Štvrtok som sa už tradične (neviem kde sa dávajú úvodzovky :D) postavila pred tabuľu a zadala deťom vlastným mozgom vytvorenú tajničku, či som sa len natrápila, kým som ju potvoru zostrojila. Spomenúť musím aj Gabrielu, z predošlého penziónu, ktorá študovala aj rok v Nemecku. Boli sme v kine na Comer, rezar, amar – Eat, pray, love (autorka knihy Elisabeth Gilbert). Knihu som čítala a bola som zvedavá na film – môžem odporučiť, veľmi sa mi páčil, takže, kto má rád cestovanie a nejakú tu povinnú milostnú zápletku – nech kluše do kina. Gabriela si chcela oprášiť svoju nemčinu, tak som zapla všetky svoje ešte voľné mozgové bunky a vypotila čo sa dalo. Resumé: veľa toho nebolo.

V piatok sme v škole s deťmi hrali pexeso Pat a Mat, ktoré som priniesla zo Slovenska, na hodine výtvarnej výchovy som si precvičila kresbu kravy a svine, nakúpila baklažány a paradajky na víkendový obed (Saši – bude Mňamka :D) a išla sa pozrieť do fitka na hodinu s názvom Gimnasio localizado – niečo ako aerobik. Bolo to veľmi podnetné, precvičoval taký dooosť zábavný ujo, ktorý menil zostavu každých 30 sekúnd cca. Mal veľmi svojrázne pohyby a bavil sa na tom, takže to bolo z polovice crazy a spolovice paródia na aerobik :D

Cez víkend sme boli na návšteve u slovenských exdobrovoľníčiek a ich uruguajských polovičiek , plus prišli ich ďalší známy a konala sa grilovačka na streche – nazývajú to tu asado. Čo je také uruguajské barbecue cca, pečené mäso – teraz vegetariáni prestaňte čítať prosím vás – vnútorné orgány, klobásy – chorizo a mnohé iné pochutiny. Gabikin domáci pečený minichlieb a pesto mi veľmi chutili a ochutnala som aj mäso, klobásky a moje coming out – aj hypofýzu. Takže toľko o mojom prvom asade – tu v Uruguayi je to veľmi populárne totiž a spolubývajúca mi povedala, že to jedia aj na Vianoce. Takže zbohom buď kapor a dlhodielske pochúťky, týmto pozdravujem výbornú kuchárku moju mamu (ja som sa podala na ňu pravdaže :D).

Ako bonus ešte čo to popíšem o odpadkoch a pohoničoch koní – taká montevidejská špecialitka. Fungujú tu takí zberači odpadkov, ktorí vlastnia jedného koníka a voz a chodia od smetiaku k smetiaku a zbierajú niečo použiteľné. Potom musí ten chudák kôň vychudnutý a predpokladám, že zle živený ťahať celú tú horu odpadu. Takže po meste počuť dupot kopýt a keď zavriem oči a počujem ho aj z balkóna môžem sa kľudne cítiť ako na divokom západe. Ináč odpadkov je tu na uliciach celkom dosť, každý si – ak vôbec – zametie len pred vlastným prahom a najlepšie to len zhrnie na cestu, nič to, že vietor to o chvíľu vyfúka späť. Je tu aj ohromne veľa túlavých psov a ľudí, ktorí spia na ulici. Možno ich nájsť vo voľných výklenkoch, hocikde na ulici, prikrytých perinou.

Existuje tu aj veľa nezmyselných povolaní, alebo radšej povedzme zbytočných. Zatiaľ sme natrafili na tieto – zastavovač taxíkov a navigátor pre ľudí, ktorí chcú zaparkovať resp. vyparkovať. Sú to kúzelné povolania. Ešte mi napadli umývači okien na prechodoch, ktorí sú majiteľmi fľaše od Coca-Coly (pozor výskyt kľúčového slova :D - pre zasvätených)naplnenej vodou a ponúkajú svoje služby, keď je červená

S týmito reáliami sa s vami srdečne lúčim! Portate bien!