Argentínske pľuvance

Čo sa odohralo minulý týždeň? No okrem toho, že sme navštívili Argentínu a malebné Buenos Aires, sme boli s našou Gabi, ktorá nám za chvíľu už zdúchne za dobrým slovenským jedlom, v arménskej reštaurácii. Keďže v navštevovaní reštík mám záľubu, bola som samozrejme veľmi natešená. Mali tam skvelý domáci biely jogurt, čo je dosť problém v Montevideu nájsť, väčšina z nich je totiž s cukrom , a vynikajúce placky s mäsom. Obsluha aj spoločnosť bola nanajvýš v poriadku, takže nie je čo dodať :D V škole sa všetko točí okolo nácvikov dvoch pesničiek, ktoré budú čerešňou na torte koncoročnej oslavy. K jednej sme aj maľovali plagát a cvičili choreografiu. Keď sme si boli kúpiť lístky do Buenos Aires, až spätne som si všimla, že na nich stojí, že sme zo Slovinska. Tak som sa len modlila, aby z toho nebol nejaký problém, čo našťastie ani nebol. A to sa ma ešte pýtala, či sme z Nemecka a ja jej na to, že zo Slovenska, no konečný výsledok bol Slovinsko – zlatá stredná cesta :D

Vo štvrtok ráno sme sa vypravili z penziónu. Pán a vládca nášho príbytku mi ešte dal na cestu niekoľko rád a tipov. Vypichnem snáď len jeden a ten bol, že Argentínčania majú prešpekulované spôsoby ako okradnúť úbohého turistu. A že to robia aj tak, že človeka opľujú, čím odvedú jeho pozornosť a potom mu zoberú hmotné vlastníctvo. To spôsobila, že som celý pobyt aj nejaké tie pľuvance čakala, ale čuduj sa svete, nič sa nekonalo. Okrem toho, že v Buenos Aires majú také prazvláštne stromy, z ktorých stále na človeka kvapká nejaká tekutina. A že existujú aj také, ktoré akoby plakali a ten prúd je už o poznanie silnejší. Cesta busom trvala viac než osem hodín, čo je nepomer, keď si človek predstaví, že Montevideo a Buenos Aires sú od seba vzdialené len nejakých 150 kilometrov. Ale hold prepraviť sa tam sa stalo veľkým biznisom.

Na stanici nás čakal Sebastián a jeho mama Marcela (ktorí sú z Buenos Aires), akčná to žena. Vďaka Jozefko ešte raz za kontakt na týchto skvelých ľudí. Metrom sme sa priviezli do farnosti, v ktorej sme boli ubytovaní. Vďaka konexiám s osobnosťami z rehole klaretánskej sme mali takéto fantastické ubytovanie a konečne som mala izbu pre seba a dokonca aj s kúpeľňou, čo hodnotím už ako luxus. Farnosť je spojená s kostolom a bývajú tam aj kňazi zo spomínanej rehole. Previedli nás tam, ukázali jedáleň, knižnicu, kostol, kaplnku a všetko čo sa dalo. Večer sme sa ešte vybrali na potulky mestom. Buenos Aires je mesto kolos so všetkými možnými národnosťami z južnej ameriky, že vraj im všetkým umožnia žiť v krajine a oni zo samej vďačnosti potom organizujú štrajky a ponosujú sa ako sa majú zle. Prešli sme okolo vládneho paláca, ktorému vládne prezidentka Cristina Fernandez de Kirchner, ktorá sa podľa nemenovaných zdrojov domov dopravuje helikoptérou, bude to isto žena skromná a pokorná srdcom. Tento palác, už aj tak dosť ružový, v noci s osvetlením naberá neskutočne ružovú ružovú farbu a medzi ľuďmi sa hovorí, že je to gay palác. Na námestí stojí aj pýcha mesta Obelisco s úctyhodnými 68 metrami výšky. Dopočuli sme sa, že keď sa konal pochod gayov a lesieb tak na obelisk natiahli kondóm, čo zapríčinilo, že obyvatelia mesta chodili okolo tohto monumentu so sklonenou hlavou a hanbou v tvári. V meste sa vyskytujú aj tématicky zamerané ulice – ulica divadiel, ulica bánk a podobne. Pozreli sme si aj vysvietený prístav, sídlo kancelárii, reštaurácií a elity, kde dobrovoľník samozrejme nenápadne zapadne.

V piatok sme si kukli botanickú garden, sprievodkyňu nám robila Sebastiánova mama Marcela, ktorá je žena energická a pozná snáď všetky príhody z mesta a rôznych miest, ktoré sme prešli. Išli sme do časti Palermo, kde sú aj lesy a parky, ako aj velikánska záhrada s ružami odkiaľ len srdce piští, možno je tam aj tá z planéty B612 :D Keď sme sa chceli pozrieť bližšie na zúbky obrovského stromu s gigantickými koreňmi zapískala na nás ostraha, aby sme sa ani len neodvážili vstúpiť na trávnik. Na moju veľkú radosť sme išli aj na cintorín Recoleta, slávne to miesto posledného odpočinku Evity Peronovej a iných zámožných ľudí, ktorí si miesto na tomto kúsku zeme mohli dovoliť. Pred hrobom Evity sa tlačilo veľa ľudí a akýsi mládenček a dievčica ázijského pôvodu, vyštafírovaní ako sa patrí, natáčali dokument o Evite a jej hrobe. Marcela – naša sprievodkyňa – ovládala aj nepreberné množstvo historiek a príbehov o ľuďoch pochovaných na Recolete. Desivý bol napríklad jeden o dievčine, ktorú pochovali a potom sa prebrala v rakve. Deň sme zakončili čiernym pivom a pizzou. Musím skonštatovať, že Buenos Aires je ozajstná mekka módy a moje srdce len tak pišťalo, keď videlo tú haldu doplnkov, oblečenia, kabeliek a radšej už ani nepokračujem.

Do reči prišiel aj Facundo Araňa, ktorého prívrženkyniam telenoviel snáď ani netreba špeciálne predstavovať. Zistili sme, že tento idol za mlada hrával na saxofóne v metre a jeho zámožný otec, známy právnik sa za neho musel hanbiť. Potom sa však minca otočila, Facundo sa stal slávnym a potom si už nikto na jeho otca ani nespomenul. Natália Oreiro žije tiež v časti Palermo, táto rodená Montevidejčanka vymenila že vraj nudný Uruguay za Argentínu, kde sa vraj stále niečo deje.

Cez víkend naše kroky viedli do časti La Boca, kde je aj futbalové ihrisko tohto klubu. V Argentíne podobne ako v Uruguayi sú dvaja najväčší futbaloví rivali – Boca a River, u nás je to Peňarol a Nacional – to len pre osvieženie pamäti. Ináč je La Boca plná farebných domčekov, nespočetného množstva reštaurácii, tanečníkov tanga a turistov. Títo lákači do reštaurácii skúšali hádať odkiaľ sme takže tipy boli Holandsko (to kukáš Sašika, čo? ), Nemci, alebo Rusi.

Prešli sme sa aj v štvrti San Telmo, ktorá je zameraná na starožitníctva a všetky staré možné veci. A v prístave Puerto Madero sme si vypili pivo a pozorovali miestnu bohatú zlatú mládež, ktorú nazývajú chetos, a preháňala sa na kolieskových korčuliach, domnievam sa, že títo mládežníci v tomto živote isto nebudú musieť pracovať – možno až v ďalšom :D

Neodolala som kabelke a šálu, už vidím výraz príslušníkov mojej rodiny, keď to čítajú :D, ale tak musím mať zhmotnené spomienky, no nie? Ja som predsa dobrovoľník s materialistickými sklonmi, nemôžem za to. Marcela sa snažila predavačovi kabeliek vysvetliť, že by mi mal dať zľavu, lebo vraj nie som milionárka, ale misionárka, tak ma celkom pobavila, i keď samotný predavač zostal neoblomný.

Posledný deň, čo bola nedeľa, nám akosi aj došli sily a len sme sa pofľakovali po meste a hľadali voľné lavičky. Skončili sme aj v japonskej záhrade, kde sme sa zmeditovali a našli pokoj duše :D Ochutnali sme aj choripan, čo je chorizo v žemli, ináč povedané niečo ako naša špekáčka v chlebe – prozaické, viem. V meste sa konali aj cyklopreteky, tak sme sa namiesto lavičky zviezli na obrubník a vychutnávali si šport pasívnym spôsobom. S klaretánmi sme sa rozlúčili a odovzdali im nejaké slovenské suveníry a na stanici nás čakala ešte aj Marcela, Sebastián a jeho sestra Valéria. Skvelí to ľudia. Keď sme nastúpili do busu začalo liať, ešte aj tá Argentína za nami slzy prelievala, lebo celý čas čo sme tam boli bolo neskutočne horúco. Niekedy o tretej ráno nás všetkých aj s batožinou vyvliekli na argentínsko-uruguayských hraniciach z autobusu a drogový pes tam čuchal o sto šesť, celkom príjemné prebudenie. Ešte dobre, že sme takí nenápadní a ľahko zapadneme medzi miestnych :P

Ráno sme sa doterigali do nášho milovaného Montevidea, ale tu sa už začína iný príbeh.

Kapitola Buenos Aires uzavretá, hotovo – LISTO!

p.s.: za prípadné chyby a nedokonalosti v texte sa úctivo ospravedlňuje, ale už nejako aj so slovenčinou začínam byť na nože :P, takže prosím o zvýšenú dávku