O týždni jarných prázdnin – alebo o putovaní múzeami, komplimentoch a seriáloch miestnej televízie

Tento týždeň mali v Uruguaji deti jarné prázdniny. To znamená, že ani v Cedame sa neučilo a celý týždeň sme tam chodili všeho všudy len na obedy spolu s niektorými deťmi. Pri obedoch sme sa aspoň mali možnosť lepšie spoznať. Deti by si radi uľahčili zapamätanie našich mien, tak si vymysleli, že by ma mali volať Dominika, aby sme boli Dominik a Dominika. Tak čím viac dávam najavo, že s tým nesúhlasím, tým ich to zjavne viac baví. Musím vymyslieť inú stratégiu :D Dokonca sa chceli aj hrať hru Verdad o reto, čo je ich verzia Pravda alebo skutok. To sme radšej už zo začiatku zatrhli. Čo o nich ešte povedať? Majú energie na rozdávanie, veľké žalúdky, poznajú Simpsonovcov a všetky slová, ktoré chcú vedieť po slovensky sa im zdajú extrémne smiešne.

Keďže sme mali tento týždeň ešte viac voľného času ako obvykle, vybrala som sa obzrieť si v rámci vlastnej sebaedukácie ďalšie múzea, samozrejme v zmysle hesla učiť sa, učiť sa, učiť od toho, ktorého netreba menovať. Vbehla som do múzea maliara Torresa Garcíu, ktorý ma inšpiroval a hneď som si kúpila aj náčrtník a farbičky a vybehla na strechu nášho penziónu si kresliť. No ktovie či na konci môjho pobytu nebudem vystavovať v nejakej prestížnej uruguajskej galérii :D, ale netreba predbiehať.

Bola som aj v takom historickom a dačo múzeu, kde mi hneď pán na vrátnici pochválil nohavice a povedal, že už zdiaľky si ma všimol (že by kvôli výške? :D), že sa mu páčili tie nohavice a podľa nich usúdil, že nie som tunajšia. Tak som sa mu teda priznala, že nie som, nech to hrám ako to hrám, oni na to stále nejako prídu, tss. Takže v zahraničí si každopádne treba dávať pozor, prezradiť vás môže aj čosi také ako sú nohavice, kto by to bol povedal?

No chcem sa dostať k tomu, že v múzeu som natrafila aj na sošku s názvom Mujer preparando cerveza (žena pripravujúca pivo) z čias ešte pred Kristom z Egypta. To píšem pre potešenie Zuzky a Michala, aby videli, že cestu piva objavujem rôznymi spôsobmi :D

Ináč sa túlame stále mestom, je tu čo objavovať a pozerať. Boli sme v parku Rodo, ktorému vládne socha Konfucia, kto by ho tu čakal? Prešli sme sa po pláži a sledovali vyplavené rybičky, kraby a všetko čo taká obrovská rieka môže ľudstvu vyplaviť. Boli sme si pozrieť aj Estadio Centenario, slávny to futbalový štadión, v blízkosti ktorého sa nemáme že vraj vyskytovať v noci, ani v čase zápasov, ak je nám život milý :D Dostali sme sa potom až k majáku, ale bolo fakt dosť veterno a chladno, tak sme to otočili.

Ináč som objavila, že tu dávajú aj seriály ako Frasier, Myšlienky vraha – Criminal Minds, či Simpsonovcov, tak sa občas učím španielčiny aj týmto bohumilým spôsobom. Chodia tu aj telenovely samozrejme, ale tomu by som nerada opäť prepadla :P

Ináč dobrá správa – poznajú tu Kunderu, sa ma jeden pán pýtal, či nie je od nás. Čo sa týka pitia maté, ľudia to tu nosia všade so sebou pod pazuchou, zalievajú si ho z termosky na prechodoch, v autobusoch – všade kde sa dá. V busoch sú dokonca varovania, aby si tou kovovou slamkou, ktorou sa maté pije nespôsobili zranenia hlavy, mohli by si tiež prepichnúť krk a podobné veci, čiže pitie maté sa zdá byť riskantnou záležitosťou.

V piatok som videla po meste plagáty, že sa bude konať Marcha por la Diversidad – Pochod za rovnosť a bude tam aj nejaká music, tak sme sa večer išli pozrieť. Bol to dobre známy pochod za práva gayov a lesieb, menšín atď, ktorý sa konal nedávno aj v Bratislave. Pridal sa k nám aj Dominikov spolubývajúci Dario – človek malého vzrastu, ale vyvažuje to sympatickým vystupovaním :D Takže takto v skratke o tejto action.

Piatok bol aj dňom kedy som si kúpila termosku a maté tekvicu so slamkou – bombilla je jej ctené meno. Takže sa na pitie maté svedomite pripravujem :D

Cez víkend tu bol Diá del Patrimonio – akýsi deň otvorených dverí, čo znamená, že všetky budovy, múzea atď boli zadarmo a sprístupnené verejnosti. V sobotu som teda začala využívať výhodu tohto eventu hneď od rána. Bola som v Casa del Gobierno – úrad vlády cca :D, potom v Teatro Solis – čo je tu najznámejšie divadlo. Bol tam aj výklad, keď tu zrazu vybehla nejaká žena v dobovom kostýme a začala strašne kričať – to už sa hrala krátka ukážka z predstavenia priamo medzi sedadlami a návštevníkmi, nech žije interaktivita :D Odtiaľ som si zbehla ešte do múzea sochára Gurvicha, toho času už žiaľ nebohého. Na námestí vystupovali rôzne tanečné skupiny, najprv arabské tance – Sašika som si hneď spomenula na DK Lúky – dúfam, že sa nemýlim :D – ako aj flamenco. To ma chytilo za srdce môžem priznať bez preháňania. Nasleduje prestrih tohto dňa v podobe sójových plátkov na obed a poobede sme sa s Dominikom vybrali ešte čo to pozrieť.

Na námestí spievala taká uruguajská obdoba Evy Mázikovej, ako sme sa zhodli. A s prehľadom roztancovala svoju vekové kategóriu, ktorá mala iskru v oku a tanec v krvi. Ešte sme potom navštívili nejaké ustanovizne, kde boli aj exponáty, ktorým sme vôbec nerozumeli, zdá sa mi to, alebo je dnešný svet čoraz komplikovanejší? :D Jedna pani si nás fotila, dúfam, že to nebola reportérka Nového času, ktorá nás tu vypátrala. Nechcem urobiť môjmu obľúbenému exkolegovi pánovi D robotu navyše, čo sa týka monitorovania :D

Nedeľa sa tiež niesla v znamení – Poďme navštíviť čo sa dá :D. Najprv sme išli do Palacio Legislativo, kde sme sa ponevierali po snemovniach. Stihli sme aj výstavu o Arménsku, múzeum karnevalu či rôzne skupiny, ktoré spievali na ulici. Môžem úprimne prehlásiť, že za tento týždeň som kultúrne presaturovaná a teraz to treba už len spracovať. Jarné prázdniny skončili, takže zajtra hola hej do školy a neodvrávať!

Pýtajú sa ma aj prečo práve Uruguay? No odpovedám im, že Južná Amerika bol vždy môj sen a tak som rada, že sa splnil a som tu. Veď sny sa predsa majú plniť, a to nie len na Vianoce. To mi pripomína, že som tu v stánkoch už videla nejaké časopisy s témou Vianoc, aj ma to šokovalo, ale keď som si predstavila Tesco resp. My plné vianočných ozdôb v dosť veľkom časovom predstihu – beriem späť. Každopádne čas ide celkom rýchlo, tri týždne už sú za nami :D a pár ešte pred nami.

Myslím na vás, opatrujte a žite v svornosti!
Monička