Minulý týždeň sa niesol v znamení spevu, o chvíľu sa aj dozviete prečo. Okrem toho malý Mateo - vám známy z minulého príspevku (kto nevie o kom je reč, ten má isto medzery v poctivom štúdiu mojich príspevkov :P) - pokračuje v mojej výučbe, dokonca mi začal zadávať domácu úlohu, niečo mi predrysoval a že vraj mám doma cvičiť :D
V utorok som sa dozvedela, že v decembri budú mať deti v Cedame koncoročnú fiestu pred letnými prázdninami. Začali teda trénovať pesničku, ktorú budú na fieste predvádzať. Na konci týždňa si pribrali ešte jednu. Sú to piesne od Jose Carbajala – zvaného Sabalero, ktorú je známy uruguajský pesničkár a zosnul teraz v októbri. Prirovnala by som ho štýlom asi tak k Nohavicovi, či Krylovi. Druhú pesničku budú deti aj divadelne stvárňovať, tak sa iste je načo tešiť. Keď sme nacvičovali v piatok poobede aj ja som sa samozrejme pridala, tak si učiteľky robili srandu, že mám spievať nahlas a nemám sa smiať, lebo ináč ma pošlú za dvere :D Tí čo ma poznajú vedie, že nespievam bohvieako – to je ešte tak mierne povedané :D, ale chcem ísť deťom pozitívnym príkladom po ceste za lepšou budúcnosťou :P Ináč deti tu majú školské uniformy, ktoré pozostávajú z bieleho plášťa (čo silno pripomína niečo medzi malým chemikom a maliarom) a tmavomodrej mašle, ktorú majú zaviazanú na krku a jej ctené meno je moňa. Vôbec sa mi nezdá, že by tieto uniformy – biele plášte – boli nejako veľmi praktické, ale aspoň školákov poľahky rozlíšite na ulice.
Bola som popozerať aj v meste a objavila som skvelý sekáč, v ktorom sa dá platiť aj kartou, tak mám istý typ, kde si nakúpim vianočné darčeky :D
Cez týždeň sme opäť napiekli štrúdľu, aby sme ponúkli učiteľky v Cedame, pani Blanka z knižnice dokonca vedela, že sa náš výtvor volá štrúdľa, veď čoby aj nie, keď aj Európu pocestovala. Všetci sa tvárili, že im chutilo, tak veríme, že to snáď ozaj tak bolo. Bola som aj na hodine so psychologičkou Silviou, na ktorej som čítala s Ricardom, ktorý každú pol minútu chcel čítať niečo iné, stavala si stavebnicu s Mateom a potom sme do nej fúkali a zhadzovali ju a nakoniec sme s autistom Facundom rátali príklady, ale jemu to ide snáď lepšie než mne.
Štvrtok som bola na hodine s Betinou, tak som deťom vymyslela nejakú krkolomnú úlohu a potom sa už išlo nacvičovať pesničku. Najprv sa postavili do dvojradu, vyrovnali sa, aby dobre respirovali a potom už spustili. Poobede sme sa stretli so Slovenkami Dankou a Gabikou. Čo to sme porozprávali, na lavičke štrúdľu pojedli a zakončili sme to návštevou McDonaldu – no raz za čas to nie je predsa smrteľný hriech, či? Po ceste domov na mňa kričal umývač okien z prechodu, ktorého stretávam najmä keď idem cvičiť – že suseda, pamätáš si na mňa :D Vždy si odomňa pýta peniaze, ale ja sa tvárim, že som úbohá slovenská dobrovoľníčka a nič nemám.
Piatok nám naša učiteľka španielčiny u nej doma ukazovala akú má flexibilnú mačku, a že keď príde o prácu mohla by s ňou predvádzať kúsky v cirkuse :D Na hodine s Matilde sme sa - ako sa na piatok sluší - s deťmi hrali. Každý mal svoje zamestnanie policajt, pracovník v supermarkete, pizza man a mäsiar, ja som im vydávala výplatu za ich bohumilú činnosť. Večer sme boli vo filmovom klube na film London River – odporúčam.
Sobota bola palacinková, vytiahli sme naše tri marmelády a dulce de leche a išlo sa. Dokonca aj náš pán penziónu si prišiel upiecť jednu palacinku. Najväčší úspech u Uruguajčanov majú pravdaže palacinky s dulce de leche, ale to sa niet čomu čudovať. To sa snáď vyskytuje už aj v materskom mlieku :D Juan došiel do kuchyne a začal mňaukať, je totiž strašne žiarlivý keď sa jeho pán venuje niekomu inému a potom to dáva aj (ne)patrične najavo. Mi napadlo, že minule sa u nás v penzióne mal konať kartový turnaj a Juana prihlásili tiež ako hráča, bol na listine. Turnaj sa potom myslím ani nekonal, čo bolo spôsobené asi strachom, že by Juan všetkých hráčov ľavou-zadnou (labkou) obohral :D
V sobotu večer sme sa ešte ocitli na gitarovom koncerte vážnej hudby v kostole. Veľmi sympatisch postarší pán v obleku – elegantný ako sa patrí – veľmi oduševnene hral klasiku ako Bacha, či Vivaldiho. Bol nesmierne presvedčivý, aspoň mňa si celkom získal a jedna pani pred nami aj slzu vyronila. Celé to prostredie kostola so sochami anjelov sa na koncert nesmierne hodilo a ako hovoria Uruguajčania bola tam buena onda – dobrá atmosféra.
V nedeľu prišiel čas aj na trochu ničnerobenia. Hral sa zápas Peňarol – Nacional, tak všetci z penziónu boli na nohách a z kuchyne, kde je televízor sa ozývali výkriky ako pri love medveďov. Ja som si pozreli tri filmy, ktoré som mala v compe a chvíľu si žila planktóní život :D
BODKA :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára