4. špeciál z ciest: Chile

Naposledy sme sa ocitli na peruánskej a chilskej hranici. Takže od tohto momentu sa odpichneme ďalej.

V autobuse smerom do Chile nám púšťali všemožné filmy, napríklad jeden - Vojna drakov, bežal dvakrát po sebe, či film o masovom vrahovi malých dievčatok, čo malo vzhľadom na veľký počet detí v autobuse určite aj vzdelávací aspekt :D. No to najhoršie ešte len prišlo a konkrétne to bolo niečo ako Latino repete. Celý autobus sa celkom bavil, my už menej. Ešte že pred nami sedelo malé dievča menom Scarlet s maminou, ktorá si z nevysvetliteľného dôvodu vždy na sedadlo čupla, nie sadla, takže viditeľnosť na televízor sa vždy rapídne znížila. So Scarletkou som sa začala kontaktovať (ju teda vôbec nezastrašil ten film o masovom vrahovi, poviem vám :D) a začali sme sa ohadzovať papierikmi, opľutie ani spomínať nebudem :D, no skrátka zábava až za hranice možností a slušného správania. Keď sme išli na obed, ktorý nám hradila spoločnosť, Scarletkina mamka s nami konverzovala a nakoniec si odomňa vypýtala mäso, ktoré som nejedla :D.

Do hlavného mesta Chile – Santiaga – sme dorazili pred polnocou, pričom sa nám nechcelo presúvať do centra, tak sme si našli také pristaničné ubytovanie len. Na druhý deň sme sa boli informovať na lístky do Montevidea, všetko bolo ale vypredané. Tak sme zvolili možnosť vracať sa do nášho rodiska cez Buenos Aires.
Následne som zavolala Lydke, slovenskej dobrovoľníčke v Chile, ktorá mala na návšteve aj svoju kamarátku Luciu. Zbalili sme si veci z hostela a metrom sme sa vybrali na dohodnutý bod stretnutia. S babami sme sa úspešne stretli a Lydka nás veľkoryso ubytovala u seba. Konečne zase ten pocit, že ste v normálnom byte so všetkými vymoženosťami a nie len v neosobnom hosteli, či ubytovni. Cítila som sa tam skrátka veľmi dobre. Lydka si nás teda domestifikovala a potom už sme všetci vyrazili do mesta.

Prešli sme Plaza de las Armas, vrch Santa Lucia, predajňu hotdogov a ďalšie skvelé miesta. Na námestí sme si sadli na nápoj – každý podľa svojho vkusu, pričom ja som pokračovala vo svojej snahe ochutnať pivo v každej krajine :D. Čo ma zaujalo v potravinách v Santiagu (to už by mohlo byť aj na samostatný blog, viem :D) bol neuveriteľný výber majonéz, myslím si, že majonéza a Coca-Cola je základná zložka stravovania v niektorých juhoamerických štátoch. Lydka nám s láskavým dovolením umožnila vyprať aj časť nášho toxického oblečenia. Akosi som nevedela používať dvere na kúpeľni, tak ma následne vždy musel prísť niekto vyslobodiť, ale ináč príjemné bývanie :D. Na večeru sme si navarili intrákové jedlo a s dobrým pocitom sa uložili na spánok.

Santiago má podľa môjho názoru dosť európsky charakter, je čisté (oproti Montevideu) a upravené, pričom má aj veľa zelene. Je to najbohatší štát Južnej Ameriky, takže sme si prešli najbohatší ako aj najchudobnejší, ktorým je Bolívia (toľko zo štatistickej tabuľky).

Ešte by som vám chcela vyrozpovedať príbeh z autobusovej stanice v Santiagu. Keď sme si zháňali lístky do Buenos Aires, zazreli sme dvoch chalanov, ktorí mali na ruksakoch nášivku - českú vlajku. Tak sa nám ich podarilo úspešne identifikovať a odzadu sme sa k nim priplichtili. Nalepila som svoje ucho na ruksak jedného z nich (chceli sme si byť totiž úplne istí, že identifikácia bola bezchybná)a počkali sme kým si kúpia lámanou španielčinou lístky. Ja som na nich potom vybehla s tým, aké je nádherné počuť známy jazyk, akým je čeština. Oni sa nám zverili, že cestujú po Chile a Argentíne po národných parkoch a posťažovali sa na zle značené cesty a chodníky, že vraj sú tam len takové čárečky :D (neviem vyvrátiť, ani potvrdiť).

Pozor gurmánska vložka! V Montevideu máme naše tortas fritas, čo je ufritované cesto, taká placka. Chilská verzia sa volá Sopaipilla a sú to vlastne tekvicové placky, ktoré som aj na odporúčanie našej Gabi musela vyskúšať.

Na ďalší deň sme išli obhliadnuť Park O´Higgins, kde boli kolotoče a blízke el Pueblito. Potom sme si to nasmerovali do ZOO, kde sme vyhladli a išli na obed. Zvolili sme tú najlepšiu možnosť a sadli si k stolu, ktorý bol hneď vedľa hlavnej cesty, takže mi chrbát hriali motory autobusov a iných väčších strojov, ktoré po ceste prechádzali.

Potom nás Lydka vzala do Penty, organizácie v ktorej dobrovoľníči. Následne nám zostávalo zobrať si všetky veci a rozlúčiť sa s babami, ktoré sa vybrali na ostrov Chiloe a potom ďalej. Dopravili sme sa na autobusovú stanicu, kde sme si kúpili lístky do mesta Valparaiso (moja srdcová záležitosť), ktoré je vzdialené od Santiaga len hodinu a pol. Došli sme tam pred polnocou a vybrali sa do hostela, ktoré nám baby odporučili, ten sa zhodou okolností nachádzal na avenide Uruguay :D.

Ináč rozumieť Chilanom mi spôsobovalo dosť problém. Majú takú zvláštnu španielčinu, skracujú slová a podobne. Častou záležitosťou v Chile je aj jedenie avokáda, robia napríklad aj hotdog s avokádovou pastou. Ešte k chilskej mentalite, hovorí sa, že Chilania sú dosť uzavretí a je problematické s nimi nadviazať priateľstvo. Zo zaujímavosti ešte uvediem, že v Chile vám dajú účtenku na všetko, ešte aj keď idete na WC, alebo ste v internetovej kaviarni. Ale teraz späť k Valparaisu.

Ráno sme mali pohodu, pozrela som si Frasiera a show o móde. Keď sme vyšli na ulicu, všade boli rozložený predavači všeličoho, niečo ako blší trh. Prešli sme teda do centra. V obchode si kúpili raňajky – čokoládový koláč a pečivá. Spomínam to preto, lebo sme sa vybrali do parku na lavičku to skonzumovať, keď ku nám podišiel ujo, ktorý nám vypovedal svoj životný príbeh a keď uvidel koláč, povedal, že by si kúsok dal :D. Tak sme ho teda, tak trochu proti svojej vôli, ponúkli. On si však prišiel ešte aj pre posledný kúsok, poznamenávam môj, ale altruizmus občas nezaškodí :D.

Valparaiso je jedno úžasné mesto, ktoré disponuje viacerými výťahmi, ktoré vás vyvezú hore na kopec s neskutočným výhľadom na celé mesto. Jedným takým sme sa vyviezli. V celom meste som cítila ohromnú umeleckú inšpiráciu, či už išlo o grafiti, farebné domy, či tie malé obchodíky, kde len chodíte a nasávate umelecké splodiny.

Na obed sme sa vybrali do reštiky, kde sme svojím nemiestnym rozpoložením, rozložili aj čašníka, ktorý sa vždy rozosmial, keď mal podísť k nášmu stolu. No to sú následky toho cestovania.

Vymákli sme aj kultúrny festival, ktorý sa v tom čase práve konal. Večer sme našli námestie so stoličkami, kde sme sa posadili a čakali, čo sa bude diať. Otvárací príhovor celého festivalu, mal aj minister kultúry (ktorý zožal veľký aplauz a je zároveň aj veľmi pohľadný muž :D). Hrala sa vážna hudba, aj z opery Turandot, pri ktorej som si spomenula na Beinku :D. Celé to zakončili akousi budovateľskou pesničkou o krásach Valparaisa, ktorú si okrem nás, snáď všetci pospevovali.

Na druhý deň sme mali namierené pozrieť si Viňa del Mar, do ktorého chodia z Valparaisa mestské spoje. Vo Viňi sme išli na pláž, internet, či po stánkoch s umeleckými výrobkami. Keďže Valparaiso ma ale zaujalo viac, vrátili sme sa poobede tam. A hneď išli do nákupného strediska. Tam som splašila kyslé uhorky, čo ma priviedlo do vytrženia, to viete pripomienka domova (scestná odbočka – mali tam aj palmový med). V jednom výklade som zahliadla aj bábiku Chucky v nadživotnej veľkosti, čo so mnou otriaslo (aby som vysvetlila, Chucky je taký môj strach z detstva, prenesený až do tohto môjho vysokého veku).

Už keď sme boli späť vo Valparaise, chceli sme nájsť ďalší výťah. Kým sme ho ale našli, tak sme aj sami vyšlapali kopec a dostali sa na vyhliadku. Pomaly zapadalo slnko, čiže atmosféra na nezaplatenie, a ešte som aj natrafila na bábkohercov, ktorí mali akurát predstavenie. Tak som sa posadila do prvej rady, medzi deti, snáď aj ostatní za mnou niečo videli :D. Bábky to boli nádherné, deti sa smiali a spolu s tým neuveriteľným výhľadom... skrátka jedna z tých chvíľ, ktoré ťažko opísať, ale, ktoré s človekom vnútorne pohnú.

Potom sme zliezli dole do mesta, kde sa už pripravovali tanečníci tanga a živá kapela. My sme však museli už ísť naspäť do Santiaga. Prišli sme okolo polnoci a chceli počkať na bus do Buenos Aires o 9tej. Plány nám ale zmaril strážnik, ktorý nás o jednej vyhnal zo stanice, keďže sme nechceli zostať len tak na ulici, išli sme do ubytovne blízko stanice.

Ráno sme nasadli na bus do Buenos Aires, kde púšťali celkom fajn filmy napríklad Sherlock Holmes s očarujúcim Robertom Downey Jr. a podávali nám jedlo. Na chilsko-argentínskych hraniciach sme pobudli dve hodiny, takže cesta celkovo trvala 23 hodín. Keďže v Buenos Aires sme už raz boli, nebola nám táto destinácia neznáma a na stanici už máme celkom dobrý prehľad :D. Kúpili sme si teda hneď lístok do Montevidea, ktorý odchádzal o hodinu. Po 11 hodinovej ceste, nás privítalo teplo a naši spolubývajúci v penzióne. A toto už je naozaj záver cesty. Vďaka za pozornosť a za priazeň :D