Táto ďalšia napínavá a vzrušujúca časť cesty sa začala prechodom do Peru. Trošku opäť problémové dohadovanie sa s tetou z cestovky a dlhé čakanie pri prechode bolívijských a peruánskych hraníc, ale po tom všetkom sme sa už ocitli v autobuse do Puna, v ktorom svietili farebné žiarovky ako na vianočnom stromčeku.
Do mesta Puno sme dorazili večer a hneď sme sa taxíkom teleportovali do centra. Na ulici nás odchytili dve tetušky - agentky, že nám zoženú lacné ubytovanie. Dvakrát sa mi nezdali, ale to viete, unavený turista rovná sa poddajný turista, tak sme ich poslušne nasledovali. Na druhý pokus sme aj našli dobrý hostel, izbu pre štyroch, kde sme mali vlastnú kúpeľňu a televízor, toľký luxus sme skoro nepredýchali. To viete, po tých bolivijských, kde nešla často ani elektrina ani voda, bolo toto priam neskutočné. S tetami sme sa dohodli, že nám zabezpečia aj exkurziu na plávajúce ostrovy a kúpia lístky do Cusca. Všetko sme teda nechali na nich a my sme sa vybrali ešte najesť do centra. Skončili sme pri pizzy a dala som si aj Pisco, keď už sme došli až do Peru trebalo ochutnať predsa :D.
Na druhý deň sme sa presunuli do prístavu na exkurziu na Los Uros – plávajúce ostrovy na Titicace. Ako nám vysvetlil náš bilingválny sprievodca Andres (muž v najlepších rokoch :D), názov Titicaca pochádza z dvoch slov. Slovo titi znamená puma a caca je označenie pre šedú farbu. Na začiatku sme každý hovorili z ktorej sme krajiny a ostatní museli povinne aplauzovať :D. Keď prišiel rad na nás a povedali sme, že sme zo Slovenska, zostal Andres na chvíľu zmätený a potom mu to niekto v prednej časti objasnil, takže aj my sme obdržali nejaký ten potlesk.
Samotné plávajúce ostrovy, domy na nich, ako aj lode robia miestni obyvatelia z rastliny zvanej Totora, ktorú sme mali možnosť aj ochutnať, hhmm. My sme navštívili konkrétne štyri ostrovy, pričom na jednom žije tak priemerne šesť rodín. Na jednom z ostrovov nám spravili miestni aj prezentáciu, hovorili o tom, ako taký ostrov vzniká, že ich domy z totory majú životnosť priemerne jeden rok, ako spolu varia a spoločne rozhodujú. Všetci mali nádherné pestrofarebné oblečenie a zaspievali nám aj pesničku po španielsky, v jazyku aymara, ako aj po anglicky. Potom nám poukazovali svoje príbytky aj zvnútra. Jeden muž nám hovoril, že obyvatelia ostrovov Uros často štrajkujú a od vlády žiadajú, aby im pridelili nejakú pôdu, kde by mohli žiť. V dome, do ktorého nás ujo zaviedol bola len posteľ a nejaké hračky, hovoril, že keď prší do domu im zateká a je im tam zima. Ľudia z ostrovov sa živia len rybolovom, výrobou suvenírov a lodí. Na niektorých ostrovoch boli však aj reštaurácie a ponuky ubytovania pre turistov.
Odtiaľ sme sa vrátili späť do Puna. Bola sobota a snáď v každej sále v meste práve prebiehala svadba. My sme pozorovali malé dievčatko, v krásnych šatách, ktoré namosúrené vyšlo zo svadobnej sály a sadlo si na obrubník. Asi bola sklamaná, že si ženích zobral inú :D. Kúpili sme si Inca colu, čo je nápoj fosforeskujúcej žltej farby, ktorý všetci v Peru popíjajú a posadili sa na námestie blízko katedrály. V obchode som objavila aj moju milovanú americkú sladkosť Reeses, ktorá mi pripomenula leto v Severnej Karolíne (pozdravujem Silvi a Lenku týmto :D). Autobus do Cusca odchádzal až večer, tak sme si v hosteli ešte pozreli film o čínskych bojovníkoch, ktorí sa počas boja nemohli dotknúť zeme – hodné Oscara, poviem vám :D.
Na stanicu do Cusca sme prišli o 4. 3O ráno a čakali sme kým otvoria cestovku Ormeňo, s ktorou sme chceli ísť do Chile a Dominika späť do Brazílie. Odtiaľ sme sa odviezli do centra na Plaza de Armas, na ktorom stoja dva nádherné chrámy. Po ubytovaní sa, sme si preprali veci a čo ma potešilo fakt ohromne bolo, že sme našli reštauráciu Govinda. Prostredie, obsluha aj jedlo boli na výbornú. Dali sme si celé menu, čo bol šalát z mrkvy, avokáda a cvikly, potom zeleninová polievka s mandiocou, cícerom a kukuricou, potom prišli na rad rezance so sójovým mäsom a brokolicou, a na záver citrónový a figový koláč (ak niekoho nenadchýňajú tieto opisy jedál, kľudne ich preskakujte, ale tento obed bol pre mňa gurmánskym zážitkom, ktorý si zaslúžil zverejniť :D).
V Cuscu, podobne ako v Montevideu sa jednotlivé ulice zameriavajú len na určitý tovar. Napríklad sme prechádzali ulicou, kde boli len samé cukrárne a pekárne, hneď za nimi nasledovali reštaurácie a potom pohrebné služby :D. Boli sme si samozrejme popozerať aj sortiment potravín v miestnych potravinách, to už sa stáva pomaly mojou úchylkou. Kúpili sme si kokové cukríky a natrafila som aj na zelený čaj s mangom, čo mi aspoň trochu saturuje potrebu tohto ovocia. Na večeru sme sa v kuchyni hostela pokúsili o flambované banány s čokoládou a to už bol aj koniec dňa.
Na druhý deň sme sa stretli s couchsurferom Vilmanom. Ten nám povedal, že nás ubytuje u seba, tak sme sa zbalili a presťahovali sa k nemu. Na obed sme si dali menu, pričom som netušila čo jeme, lebo žiadne jedlo z ponuky mi nič nehovorilo :D. Vilman nám poradil ako ísť na Machu Picchu a neminúť pri tom celý majetok. Išli sme si teda kúpiť lístky do Hidroelectrici, keďže na Machu Picchu sme sa chystali hneď na druhý deň. Na cestu sme si išli aj nakúpiť, tridsať žemlí čo sme kúpili na tri dni bohate stačilo :D.
Na ďalší deň sme išli pred cestovku, spred ktorej sme mali odchádzať smer Machu Picchu. Niekto na nás začal zúrivo pokrikovať a hneď nás chcel aj nakladať do mikrobusu, aj s veľkými ruksakmi. Musela som mu dôrazne vysvetliť, že ruksaky si chceme nechať v kancelárii a že sa s nimi nemienime trepať na Machu Picchu. Po vzájomnom dohadovaní sa a rozčuľovaní nad tým ako veci “fungujú“, sme si nechali ruksaky v kancelárii a vyrazili. Cesta trvala osem hodín a prechádzali sme neskutočnou krajinou s vodopádmi, rozbahnenými úsekmi a vysokými horami.
Hidroelectrica je miestom, kde sa každý turista musí zaregistrovať. Odtiaľ sa popri koľajniciach, či priamo po nich (ak nejde práve vlak :D) prechádza do dediny Aguas Calientes. Cesta nám trvala tak zo dve hodiny, Dominičenka sa dokonca predrala do čela skupiny a predbehla aj samotného sprievodcu. V Aguas Calientes sa to len tak hemží všetkým, čo je spojené s turistickým ruchom. Kúpili sme si lístky na Machu Picchu, aj na ranný autobus, ktorý nás tam mal zaviesť.
Ráno to bolo bolestivé, vstávali sme totiž o 4tej ráno a vydávali sa na cestu na Machu Picchu. Strašne lialo a my sme sa išli postaviť na prvý ranný bus, ktorý išiel na Machu Picchu. Ľudí a ľudí v pršiplášťoch pribúdalo, ženičky ponúkajúce teplé nápoje, žemle, pončá okolo turistov pobehovali ako na obežnej dráhe a my sme sa už nemohli dočkať autobusu. Cesta trvala dvadsať minúť a pred nami stála strašne dlhá rada na vstup na Machu Picchu. Dážď vôbec neustával a pridružila sa k nemu ešte aj hmla, čo len prispelo k lepšej viditeľnosti. Posledné lístky na susednú horu Wayna Picchu sa ušli babám pred nami, púšťali tam totiž len 400 ľudí a keď je niekto číslo 401, tak to sa dosť blbo postavil :D.
No ale nič to za to, na Machu Picchu začali púšťať od 7mej ráno. Toto miesto bolo úplne ako na pohľadniciach, alebo v učebniciach dejepisu, len hmla vytvárala ešte väčšie čaro. Všade naokolo veľa skupiniek turistov, každý v pršiplášti inej farby :D, niektorí so sprievodcom, iní bez neho. My sme sprievodcu nemali a prechádzali sme si toto miesto sami. Cestou sme stretli dve zmoknuté lamy, ktoré sme už klasicky prenasledovali a dokonca sme si ich aj pohladkali. V pršiplášťoch sme pôsobili ako veterinárky, ale lamám to neprekážalo, teda aspoň nič nehovorili.
Potom sme si pozreli puente Inca – most Inkov. Tam sme stretli jedného Američana, ktorý s nami nadviazal rozhovor a pri zmienke o tom, že sme zo Slovenska povedal, že on pracoval v Nemecku ako Gastarbeiter a že si z tejto krajiny priniesol ženu ako suvenír :D.
Pomaly aj pršať prestávalo a my sme ešte išli obhliadnuť ruiny domov. Samotné Machu Picchu nie je miestom, ktoré by ma najviac očarilo, skôr to bola taká povinná jazda, ktorej výsledkom boli premočené topánky, ale samozrejme aj spokojnosť, že si toto miesto môžem odškrtnúť ako prejdené :D.
Do Aguas Calientes sme schádzali po vlastných a trvalo nám to asi hodinu a pol. V hosteli sme si popozerali nejaké telenovely :D a Simpsonovcov a následne sme prišli na to, že nemôžeme zavrieť okno, čoho výsledkom bola asi 20 centimetrová fuga. Išla som to teda riešiť na recepciu, ale dovolať sa niečoho je priam nemožné. Keď prišla recepčná na izbu divoko mykala oknom a tvárila sa, že ešte včera predsa bolo všetko v poriadku a nemá ani tušenia, aké temné sily toto zapríčinili. Naveľa mi pani prisľúbila, že to miesto prelepí kartónom a urobí nám kokový čaj ako kompenzáciu :P.
Na druhý deň sme odchádzali späť do Cusca, odšlapali sme k Hidroelectrice, kde nás mal čakať mikrobus. Deň predtým som ešte volala do agentúry ako sa má volať náš šofér, aby sme boli v obraze. Pán mi povedal, že Artemio alebo Roberto. Keď sme však k Hidroelectrice prišli, šoféri zapierali, že by sa niekto z nich tak volal, ale nakoniec nás predsa len jeden vzal.
Do Cusca sme dorazili večer a ako obyčajne nasledoval proces hľadania ubytovania. S Dominikom sme sa vybrali ešte na hamburger do stánku, ktorý ani zďaleka nespĺňal hygienické štandardy (ale tak sme ešte stále nažive) a po tom, ako som dievčine zaplatila väčšou bankovkou, si ona skúšala jej pravosť tým, že ju úplne skrčila, pozorne ju prehliadala a myslela som si, že ju možno aj podpáli nakoniec :P.
Ako sme tak išli mestom, zaujal nás plagát, že by v ten večer mal hrať Ozzy Osbourne v jednom z klubov. Ten bol hneď neďaleko, a síce ozajstný Ozzy neprišiel, ale za to hrala skupina Ozzy Osbourne revival a drink bol v cene lístka, takže sme to riskli. Pozorovali sme španielskeho Ozzyho, ktorý sa potil a čítal texty pesničiek, ako aj fanúšikov, ktorí divoko vrteli hlavami. Ja som si vyzula žabky (áno tie žlté, ktoré vyzerajú príšerne a nosím ich už nejaké to storočie, ale nemôžem sa ich skrátka vzdať :D), popíjala drink a po náročnom dni sa nechala unášať atmosférou toho miesta.
V Cuscu vám na každom kroku núkajú masáže, manikúru, aj marihuanu občas, ako aj pedikúru. Až to lezie na nervy už. Posledný deň v Cuscu sme si vybehli ešte do Govindy – to miesto mi nesmierne chýba – do potravín a do Mekáču a mohli sme veselo odkráčať na stanicu. Dominičenku sme zanechali v Cuscu, keďže ona išla inou trasou a my sme si chytili mini taxík, do ktorého sme skoro ani nenatlačili svoje preveľké ruksaky a s dosť veľkým časovým sklzom sme mierili na autobusovú stanicu. Došli sme tam o 13:30 kedy mal zároveň odchádzať náš bus do mesta Tacna, takže sme bežali, aby sme to stihli. Našťastie to tak aj bolo a pred nami bola 15 hodinová cesta do Tacny, ktorá sa nachádza blízko chilských hraníc. Cestovanie autobusom klasika, len spomeniem deti, ktoré rozoberali témy ako napríklad, či je lepšia Inca cola alebo Coca-Cola a ako plačú psi (čo aj napodobňovali :D).
Do Tacny sme dorazili o 5tej ráno, spotený, nevyspatý, ja napoly nevidiaca (bez okuliarov), mali sme zaľahnuté v ušiach a už sa na nás vrhli taxikári, že nás odvezú a blabla. V takýchto situáciách niekedy do mňa vojde zlosť a začnem na nich vykrikovať po slovensky niečo typu Nehovor na mňa a pod. Dokráčali sme až na stanicu, kde sme si chceli overiť spoj do Santiaga de Chile. Nanešťastie bola cestovka ešte zatvorená, tak sme si radšej zobrali taxík a našli hostel v meste. Opäť televízor na izbe a kúpeľňa, toľko šťastia niekedy človek ani uniesť nemusí :D.
Keď sme sa zabývali, vybrali sme sa naspäť na stanicu do Ormeňa. Pracovníkovi však nešiel internet , čiže nemohol skontrolovať naše lístky v systéme. Aby ste chápali lístky do Santiaga sme si kúpili už v Cuscu a autobus išiel z Limy, pričom my sme mali do neho priskočiť v Tacne :D. Drahý ujo nám len povedal, že máme byť na stanici na druhý deň o 7mej ráno. Potom sme si išli obzrieť feriu do mesta, mali tam všakovaký tovar ako potraviny, drogériu, pofiderné oblečenie, či kuracie nožičky a podobne. Z gastronomických zážitkov vyzdvihujem tekvicové korneto, jablkové chipsy a mango z ferie.
Mesto nie je až tak zaujímavé, dominantou je kostol s námestím. Išli sme oddychovať na izbu, konzumovať jedlo a filmy ako Prázdniny a Legenda o vášni. Objavili sme aj veľký obchod – áno, áno, očakávate správne – urobila som prieskum potravín a čo to sme nakúpili, hraničilo to trochu s obžerstvom , ale veď žijeme len raz :D.
Na druhý deň, keďže sme chceli stihnúť náš autobus do Santiaga, sme vstávali skoro ráno a o 7mej boli už na stanici. My sme tam boli, ale ujo z cestovky tam do 7.30 nebol. Potom prišiel a znudene povedal, že autobus tam príde okolo 10tej alebo neskôr. Moja otázka, prečo nám včera nakázal prísť na 7mu, ho evidentne nezasiahla, a povedal, že nech skrátka čakáme. Išli sme teda na internet zabiť čas a keď sme sa k nemu vrátili, povedal, že volal so šoférom a že bus príde tak o dve hodiny. To už moja trpezlivosť kolísala medzi stavom naučenej bezmocnosti a druhým pólom známym pod názvom Vyškriabem ti oči. Ono je dosť zložité si pri cestovaní udržať subjektívnu pohodu a mentálne zdravie, ale bojovala som ako sa dalo, výsledok nech posúdia iní :D.
Tak sme si sadli dostatočne blízko, aby som na neho dovidela a vrhala som na neho zúrivé pohľady. Už sa mi ani nechcelo vstávať, tak som na neho zo svojho sedadla vykrikovala, kedy príde autobus. Jeho odpoveď sprevádzaná úsmevom, ktorý ma ešte viac rozčuľoval, bola, že čoskoro. Zrazu na nás zakričal, že rýchlo, rýchlo, ponáhľajte sa. No fraška, ja som sa rozosmiala a nebola som si schopná ani nainštalovať ruksak, pričom sa ma pýtal, čo mi je. Tak mu vravím, že len “trošku“ nervózna som a on mi na to, že z čoho. No empatie sa človek nedovolá v tomto svete. Aby sme to teda urýchlili, nakoniec nás nasadil na bus, kde boli pred nami aj za nami deti, na ktoré sme začali po slovensky a navzájom sme na sebe vyplazovali jazyk.
Čakal nás už len prechod cez peruánsku a chilskú hranicu a kontrola batožiny. Trochu nás vystrašili tým, čo všetko nemôžeme prevážať, napríklad aj korenie, ktorého som si ja na cestách nakúpila dostatočne. Tí, čo kontrolovali batožinu však nejako špeciálne dôslední neboli a keďže sa nám celkom osvedčila stratégia, mať hore v ruksaku špinavé toxické oblečenie, všetko sme previezli :D. Prvýkrát sa mi aj podarilo dobre sa v autobuse vyspať, takže spokojnosť veľká. To už sme mierili do Chile, čo bude ďalšia a posledná časť tohto kvázi populárneho špeciálu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára