Uplynulý týždeň priniesol zásadné otázky. Malý Mateo sa ma napríklad pýtal, či pero vedia zapnúť len veľkí ľudia, alebo aj malí ľudia. Je to vec, ktorou sa dlho zaoberal a hýbala jeho svetom.
Nejako sme sa v poslednej dobe pohrúžili do filmovej tvorby a stihli sme film v španielskom centre so židovskou tématikou, pozreli si Čiernu labuť s Natalie Portman a vo filmovom klubu sa zamerali na tvorbu z rokov pred Kristom, rozumej rok 1936 a 1939. Pozreli sme si Dámu s kaméliami s Gretou Garbou a Zabudnutých hrdinov. Sme klasici skrátka :D.
V škole som rátala príklady s Milagros, nesmierne sa jej zapáčilo sčítavanie, takže v poslednej dobe rátame ako o život, pričom nám do toho José ukazoval jeho knihu o reptiloch, rozumej jašteroch a Lucero sa pýtala, či ju začnem učiť po slovensky. V škole deti začali taký cyklus o uruguayských maliarov, takže po Torres Garciovi, napodobňovali diela maliarky Marie Freire. Dala som sa do toho samozrejme aj ja, i keď mám taký silný pocit, že Mateo ma svojím originálnym dielom tak trochu predčil. Ešte sa mi páčilo keď Max pri obede prehlásil, že je Google niňo a že vie nájsť na internete skoro všetko :D.
Tento týždeň sa nám do mysle vkradlo silné podozrenie, že náš milovaný kocúr Juan zosnul. Usúdili sme to z toho, že sme ho dva dni nevideli na chodbe okupujúc svoj kráľovský vankúš. Čo vám budem klamať, vyľakali sme sa, veď koho by som tu nadrapovala nebyť Juana? :D Pán a vládca nám ale vysvetlil, že Juan teraz prebýva v jeho izbe pri vreci so žrádlom. Záhada vyriešená – ja ukľudnená.
Vo štvrtok sme sa vybrali na Baile de la facultad, teda na úvodnú tancovačku – diskotéku medikov. Išli sme s ľuďmi s penziónu – Yessicou, Rodrigom a Lucianom - a prebiehalo to typicky uruguaysky. Prišli sme tam asi pred 11tou a čakali do 1: 30 kým nás vpustia do sály, kde sa tancovalo. Už ma nervy a blchy žrali, ale veď todo tranquilo – sme v Uruguayi. Tak sme čo to potancovali a občerstvili sa :P a vstávanie na druhý deň bolo o niečo sťažené.
V piatok, kedy sa v Cedame viac- menej hrá, deti hrali futbal a my ostatní sme ich povzbudzovali s tamburínami a hrkálkami ako o život. Potom sme v Silviinej triede nalepili na stenu abecedu a mnou zhotovený vlak – podaril sa mi nádherne :D a víkend bol pred nami.
Ináč cestovanie autobusmi je v rámci Montevidea záležitosť nesmierne obohacujúca. Napríklad v piatok nastúpili do busu dvaja mládenci s gitarami, ktorí nikomu svoje umenie síce nevnucujú, ale nejde ich prepočuť a predviedli čo vedia. Keď vystúpili, chcela som v pokoji docestovať na miesto určenie, ale to by nesmeli hneď nastúpiť ďalší dvaja miestni umelci – gitaristi a zaspievať presne tú istú pesničku, s ktorou sa predchádzajúci rozlúčili. No opakovanie matka múdrosti a záruka skorého šialenstva :D.
Cez víkend ma pobúrila spolubývajúca Gimena s tým, že ma ešte nevidela variť, tak som sa zatvorila do kuchyne a pilne pracovala na výrobe fašíriek, aby som celému svetu dokázala, že až taká ľavá zasa nie som. Ľudia z penziónu sa pri mne pristavovali, pýtali sa čo produkujem, či sú to rezne, či kieho čerta a Erik sa dokonca chce prihlásiť do môjho kurzu varenia. Budem ho musieť zúčtovať potom :D.
Sobotné poobedie bolo slnečné a už aj listy začali opadávať, tak sme sa s Yessicou vybrali do Parque Rodo. Prešli sme si galériu pod holým nebom, kde bola výstava fotiek, park a mojím cieľom bolo národné múzeum, kde sú diela uruguayských maliarov. So Silviou totiž rozmýšľame, akých ďalších umelcov by sme s deťmi preberali a tak ma poverila niečo na niečo prísť.
Naše venčenie sme zakončili v zábavnom kolotočovom parku, kde som sa nechala nahovoriť nastúpiť do toho malého auta, čo vás vovedie do domu hrôzy, kde na vás všeličo vyskakuje a je tam tma. No pokričali sme si a ja som sa na to radšej ani nedívala. Keďže nám nestačilo, ešte sme išli na husienkovú dráhu. Tá konštrukcia je stará nesmierne a kebyže viem dopredu, čo ma čaká ani tam nenastúpim. Tie vozítka sa totiž rútili dole v 90 stupňom uhle snáď a ja som mala pocit, že náušnice a všetky ďalšie zbytočnosti priviazané na mojej osobe zmiznú v čiernej diere. Jačali sme – a to nepreháňam a modlili sa, nech to čím skôr skončí. Adrenalín ako sa patrí.
Nedeľa taká oddychovejšia. Tradične féria, na ktorej sa stále pristavujem pri jednom stánku s bižutériou (jaj, kebyže len pri jednom) a chalan s babou ma už poznajú, keď sa blížim. Hovorili, že vo mne majú dobrého zákazníka a že nás minule videli na filme v Španielskom centre, keď som mala náušnice od nich. To je nehoráznosť, aby človeka takto sledovali :D.
Zastavili sme sa aj v stánku, kde predávajú hlavolamy a ujo mi hneď jeden chcel dať, tak mu hovorím, že ja som blondína, nech sa nenamáha. Ešte som si išla overiť do Parque Prado, kde je Dom kultúry, v ktorom by mi mali začať budúci týždeň kurzy a pomaly sa zotmelo a zazvonil zvonec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára