V uplynulom čase sa veru udialo celkom veľa vecí. Čo nás veľmi potešilo bolo, že k nám na návštevu zavítala Lydka, slovenská dobrovoľníčka v Chile. Lámala som ju, lámala celkom dlhý čas, takže misia splnená :D.
Lydka teda šťastlivo dorazila a uctili sme si ju pochutinami ako napríklad chlieb vo vajci, či palacinky. Poobede sme sa skoordinovali ešte s Mauriciom, naším exučiteľom španielčiny zo Cedamu, a vyrazili sme smer východné pobrežie na tréning. Po ceste do Punta del Diablo sa nám už tradične pokazil autobus, neviem, či to nie je našou prítomnosťou zapríčinené :P, začína mnou metať trošku paranoja. Lialo neúnosne, no našťastie pre nás prišiel druhý autobus a dopravil nás na miesto určenia. Našli sme si ubytovanie a vyrazili na večeru a zakončili to hrou Uno. V izbe pre 12 osôb sme boli len my, takže miesta bolo až až. Hostel vlastnil Nemec, ktorý si zobral Uruguajčanku a ako sa mi priznal Bratislavu ako aj Prahu pozná, a čuduj sa svete – Praha sa mu páči viac.
Punta del Diablo bola pôvodne malá rybárska osada, ktorá sa ale časom rozšírila a teraz je to dovolenková destinácia tak pre miestnych, ako aj pre Argentínčanov, či Brazílčanov. Nachádza sa v departamente Rocha, 285 kilometrov od Montevidea.
My sme na druhý deň zahájili tréningové aktivity a boli sa prejsť po pláži až do susedného campingu Santa Teresa.
Na druhý deň sme sa vybrali do Cabo Polonio, čo je vlastne prírodná rezervácia, kde je možné vidieť lobos marinos – myslím, že to môžeme preložiť ako uškatce. My sme však videli snáď viac mŕtvych ako živých. Prišli sme v nevhodnom mesiaci skrátka. Ale nič to za to, vyštverali sme sa na maják, na ktorom bol nainštalovaný gigantický mravec a našli si hostel aj s húpacími sieťami a hojdačkou, hmmm. Pred hostelom viala zástava s nápisom Libertad o muerte (sloboda alebo smrť), ktorá bola zapichnutá v stavci veľryby. Cabo Polonia je miestom, kde vás neruší hluk z dopravy, možno tam nájsť veľké pieskové duny a kde sa večer svieti sviečkami a fakľami.
Pošťastilo sa nám prísť v čase festivalu, takže večer sme si pozreli film s Nataliou Oreiro, ktorý sa premietal, chlapci zbehli na astrologickú debatu a potom sa nám ušli ešte tanečné akrobatické vystúpenia. S Lydkou sme sa potme pokúšali trafiť do nášho hostela, ale žiaľ sme sa stratili a boli proti svojej vôli odkázané na orientačný zmysel druhého pohlavia, ktorí sa na tom celkom dobre pobavilo. Po ceste sme prechádzali okolo domčekov, v ktorých ľudia večerali a osvetľovalo ich len svetlo sviečok – skrátka trochu voyerizmu a trochu kúzla :D.
Na raňajky nás čakali čučoriedky – veľké mňam :D – a oddych v húpacích sieťach. Prechádzka po pláži a už sme sa presúvali ďalej. Ak sa chcete dostať na Cabo Polonio, musíte si kúpiť lístok na camionetu, auto, do ktorého všetkých naložia spolu s batožinou, pričom sa dá sedieť aj hore na streche, kde to najlepšie nadhadzuje, čo môže poslúžiť ako celkom dobrá výhovorka, prečo sa tak túlite ku spolusediacemu. To viete – vietor vo vlasoch, piesok v zuboch, vyplavený uškatec na pláži... :D
Napredujeme v deji – nasledujúce miesto: La Paloma. Mesto pri oceáne, ktoré sa v Uruguayi nazýva balneario. Osmelili sme sa a šmarili sa do vody, pochodili si mesto a objavila som, že v jednej predajni majú 21 príchutí empanád :D. V tejto oblasti je možné okrem pobytu v hoteli, či hosteli si prenajať aj domček. Tie majú rôzne mená ako napríklad Manuelita a podobne.
Z La Palomy sme sa peši popri pláži vybrali aj do blízkej La Pedrery, čo je ďalšie mestečko balneario. A to sa zároveň aj skončil náš pobyt – tréning a navrátili sme sa do Montevidea. Večer sme si s Lydkou vyšli do cinemateci pozrieť si Raňajky u Tiffanyho s famóznou a štýlovou Audrey. Neviem ako som doteraz mohla žiť, bez toho, aby som tento film videla.
Posledný deň sme s Lydkou strávili chodením po meste, obzeraním suvenírov, obhliadkou starého mesta a na konci sme sa vyvalili na Ramble, tak trochu ako spomínané uškatce (tie živé). A večer som túto milú návštevu ešte zobrala do telocvične, za čo ma isto bude zbožňovať do konca života :D, a potom už nasledovalo len lúčenie na stanici.
Deťom už začal nový školský rok, čo znamená, že v Cedame začíname naplno :D. Detičky mi už aj trochu chýbali, musím takto medzi štyrmi očami priznať. Malý Mateo zo svojho šarmu nič nestratil a opravoval mi moju výslovnosť :P, zvítali sme sa so všetkými učiteľkami a na výtvarnej s Rosario sme maľovali tváre, to som nerobila ani nepamätám.
V piatok sme s deťmi v škole nacvičovali telefonovanie, slušné spôsoby a podobne. Celý týždeň sa totiž niesol v znamení konceptov ako kooperácia, morálka a podobne. Učiteľka Lýdia doniesla staré mobilné telefóny – áno, tie tehly :D – a mohlo sa začať. Malý Mateo sa odviazal a vykrikoval do telefónu, že je klaun a tanečník. Večer som sa odvážila vidieť ďalšie tablado – kultúrny program na námestí, keďže zachvíľu karneval už končí. Chcela som vidieť murgu Agarrate Catalina, ktorú mi viacerí odporúčali. Musím zhodnotiť, že kostými mali nádherné a aj spievať vedeli :D.
Víkend – klasika – domáce práce všetkého druhu a beztrestné leňošenie. Musím ešte na záver poznamenať, že keď budete mať chuť na niečo fakt dobré vyskúšajte zmrzlinu s dulce de leche, najnovšia závislosť, alebo ako spolubývajúci Dario – kávu s marshmallow, či s pivným droždím :D.
Takže všetkým dobrú chuť a pokoj v duši!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára