Tento týždeň by mohol dostať prívlastok filmový. Ešte v nedeľu večer sme si vo filmovom klube pozreli ďalší film režiséra Blaka Edwardsa – 10, Mujer perfecta. Tento režisér má na svedomí aj film Raňajky u Tiffanyho, tak som bola zvedavá na ďalší. Hodnotím ho vysoko pozitívne a chystám sa pokračovať v rozširovaní svojich obzorov, čo sa týka filmovej klasiky.
Ináč som v meste objavila nové obchody nielen s oblečením :D, ale aj so všakovakým tvorivým materiálom, tak sa snáď do toho čo najskôr pustím.
Musím vám zdeliť, že v španielskom kultúrnom centre je veľmi zaujímavý systém čakania na vstup na film. Prebieha to nasledovne: Každý pondelok sa premieta film zadarmo a návštevnosť je vysoká. Takže musíte prísť s poriadnym časovým predstihom, zobrať si číslo a čakať do stanovenej hodiny, kým začne vyvolávač (duchov) hlásiť čísla od 1 do neviem. Nám sa ušlo číslo 95 a 96, takže sme si počkali kým nás vpustia do arény, trochu vám to navodí taký bingovo-tombolový pocit, ale čo na tom :D.
Film sa premietal argentínsky, Juego de la silla v preklade Hra stoličky. Viete ide o tú hru, kde obiehajú hráči okolo stoličiek, ktorých je o jednu menej než samotných hráčov. Bolo to o synovi, ktorý po dlhom čase strávenom v Kanade, navštívil svoju rodinu v Argentíne. Jeho súrodenci, mama a bývalá priateľka boli tak excitovaní z jeho príchodu, že mu hneď v prvý večer návratu pripravili kultúrny program, rozumej spievali, hrali na gitare, hrali hry, dokonca ho mama v noci zobudila, pustila mu platňu a začala sa zvíjať, čo malo predstavovať akúsi tanečnú choreografiu. Film to bol zábavný :D. Zažiť takéto privítanie však musí byť veľmi vyčerpávajúcou záležitosťou.
V Cedame som niektoré deti videla prvý krát od prázdnin a to boli veľké objímačky :D. Prišli aj niektorí noví žiaci, iní z minulého roka už neprišli. Keďže je ešte teplo, trebalo kúpiť ďalšiu trojlitrovú zmrzlinu, čo mi poobede spôsobilo absenciu hlasu, ale pre zmrzlinu čokoľvek :D. Pokračujem aj v mojich sprievodcovských aktivitách určených pre nové spolubývajúce. Yessice som ukázala krásu priľahlých ulíc a dali sme si tortu fritu. Na oplátku mi večer pustila Súmrak. Je to prvýkrát čo som sa k tejto vampírskej ságe dostala. Na Slovensku ma totiž Edwardovská mánia obišla.
Čo by to bol za príspevok, keby som vynechali hodiny španielčiny. Preberali sme rôzne výrazy, niečo ako naše Hladný ako vlk a Lepšie ako klincom do oka, teda prirovnania. Uruguayčina je na takéto pomenovania veľmi plodná. Pre ilustráciu uvádzam niektoré z nich: Neužitočnejší ako zvonček v mauzóleu, stratenejší ako červík v plastovom jablku, smiešnejší ako Tarzan v ponožkách, či ťažšie ako navliecť bikiny siréne. No vážne tváre bolo ťažké zachovať. Katia spomínala, že keď tieto výrazy preberala s jedným svojím švajčiarskym žiakom, ten mal kamennú tvár a ani v náznaku nedocenil košatosť uruguayčiny :D. Z toho vydedukovala, že slovenský humor je s uruguayským kompatibilnejši, nie ako to je v prípade humoru švajčiarskeho.
Zo skvelých týždňových objavov sa musím zmieniť aj o chutnej a lacnej vývarovni, ktorú sme našli v Starom meste. Už len keby ponuka jedál v Uruguayi bola väčšia, bolo by to úplne ideálne :D. Večer sme zakončili v telocvični a následne so zlatým mokom.
V penzióne je nás s našim pánom a jeho kocúrom v súčasnosti už 25 kusov. Znamená to dlhé čakanie na jednu kúpeľňu a v kuchyni je to tiež boj, môže sa stať, že niekto v blízkom čase dostane panvicou po hlave, jeden nikdy nevie :D. Zároveň ale medzi našimi uruguayskými kolegami robíme osvetu, vysvetľujeme im, že máme svoj vlastný jazyk a že moje zeleninové jedlá sú ozaj jedlá.
Čo sa týka detí v Cedame, malý Mateo začal v poslednej dobe živo diskutovať so svojím odrazom v zrkadle a Brian sa chce stále biť, tak ho radšej už nebudem provokovať, lebo by sa to nemuselo dobre skončiť :D. S Gonzalom, ktorý je jeden skvelý austista sme v škole spoločnými silami prekresľovali figúru uruguayského maliara Torresa Garciu a popritom mi porozprával všetko o superhrdinoch, spýtal sa akí sú ľudia v Japonsku a v Číne a dostali sme sa až k Artigasovi :D Učiteľka Silvia si zo mňa rada robí srandu a čas od času posiela tú blonďatú žiačku na hanbu, do somárskej lavice.
Poobede sme si to namierali na animák Rango, keď som tam totiž videla meno Johnyho Deppa, výber bol jasný. Rango ma totálne očaril, zelený jašter v kvetovanej košeli so šarmom sebe vlastným. Pobavila som sa. Páčilo sa mi ako pôvodne žil v akváriu, kde mal jednu plastovú rybičku a torzo bábiky Barbie, s ktorými hrával rôzne scénky, pričom ho Barbie chytala za koleno :D.
Mauricio mi v kultúrnom dome overil, že ma zapísali do kurzu portugalčiny a candombe. Tak to pôjdem ešte prezistiť a keď hej, s chuťou do toho :D.
Sobota klasika, nákupy, na obed výtečné špagety (musím sa pochváliť, keď som ich už pripravovala :D) a urobili sme si mate s kakaovými šupinami, čo spôsobilo, že to bolo prijateľnejšie vypiť a konečne mu prichádzam na chuť. Večer sme sa vybrali na koncert populárnej uruguayskej skupiny No te va gustar – v preklade Nebude sa ti páčiť, ale keďže to bola akcia zadarmo, čoby sa nám nepáčilo :D. Len tu už večer býva riadna kosa, čo vyrieši horúca torta frita, ktorú následne treba doriešiť sódou bikarbónou. Ale to už je ten kolobeh života :D.
V nedeľu sme sa vybrali do mesta Florida. Tam sme sa totiž mali stretnúť so slovenským kňazom, ktorý tam pôsobí už sedem rokov. Na návšteve sa nám ohromne páčilo, Luis nám ukázal celý pozemok, zvieratá, ktoré chovajú od svinky, cez kačice až po kone, pohojdala som sa na hojdačke, vyhrala s ich psom Lassie a konečne tam bol trošku božský pokoj, žiadny hluk z dopravy a motoriek, ako je to v našom bydlisku. Z jedného Slováka sa vykľuli nakoniec Slováci traja, takže sme mohli praktizovať našu rodnú reč :D. Následne sme sa všetci autom presunuli do mesta Durazno, kde mal vysviacku diakon a potom už späť.
Veľa zdaru a nech vám dobre trávi!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára