Týždeň sa nám začal veľmi dobre vzhľadom na to, že pondelok a utorok boli voľné dni. Príčinou tejto radostnej udalosti je posledný karnevalový týždeň, ktorý v Uruguayi prebiehal. Takže už je po farebných sprievodoch, výkrikoch ožranov, pochybných vystúpeniach parodistov, či slávnych murgách.
Gastronomický vstup – pondelok bol dobrý obed – vychýrená tortilla toho, ktorého netreba menovať, so zemiakmi, paradajkami a čerstvou bazalkou, ktorá by prevoňala aj dva penzióny. Poobede nenapodobiteľná hodina španielčiny, kde sme sa dostali až ku slovíčku dojka, k tomu, či tento výraz je na Slovensku stále aktuálny a potom sme prešli na bežkovanie a biatlon. Ako sa vraví, cesty Pánove sú nevyspytateľné, rovnako ako aj naše hodiny :D.
Večer som si nemohla nechať ujsť film Miss Tacuarembo v cinematece. Tacuarembo je totiž aj jedným z uruguayských departamentov, kde sa chcem ešte pozrieť. Hovorí sa, že sa tam nič nedeje, je veľmi riedko osídlený a kde tu prebehne gaučo, ale myslím, že sa to oplatí vidieť. Takže naspäť k filmu. Hlavnú postavu stvárňuje Natalia Oreiro a je to tak trochu muzikál, trochu gýč, ale veď treba podporiť uruguayskú filmovú tvorbu. Zaujala ma scéna, kde Natalia pracuje v zábavnom parku Cristo park a vystupuje ako jedna z kamenných platní, na ktorých sú božie prikázania – Hollywood na juhoamerický spôsob skrátka :D.
Na utorok som v rámci výchovno-vzdelávacieho cyklu Spoznaj svoju náhradnú domovinu naplánovala výlet do mesta San Jose, ktoré je od Montevidea približne hodinu a pol busom. Keďže všetky naše predošlé blúdenia po Uruguayi sa týkali len pobrežia, tentoraz sa konalo pre zmenu vnútrozemie. Väčšina obchodov bola z dôvodov karnevalových zatvorená, tak sme si prešli námestie, objavili múku z mandioci, pozreli katedrálu a hlavne išli na JEDLO :D. Po ceste späť ako tak človek pozoruje krajinu “vonoknovú“, naskytá sa mu pohľad na hŕbu kráv, oviec a koní, v podstate monotónnu zelenú rovinu, ktorú z času na čas naruší nejaká ta palma. Utorok bol aj MDŽ dňom, vyslúžila som si kompliment, že vyzerám ako Barbie (bodaj by :D) a spolubývajúca Maira, ktorú som si ukrutne obľúbila si už pobalila kufre. Dostala štipendium, takže v pondelok od nás odchádza. Zato však prišlo veľa nových ľudí, budem mať tri nové spolubývajúce. A na nedostatok ženskej prítomnosti v záplave tej mužskej sa v penzióne už sťažovať nedá.
V stredu sme nabehli do Cedamu, deti sa však až do konca týždňa neučili, taký karnevalový týždeň ovplyvní skoro všetko dianie, nie je to len tak. Tak sme s deťmi hrali karty, pričom mi malý Luisito usilovne kontroloval aké karty tože ja mám a Blanka v knižnici mi opäť odporučila hŕbu kníh, ukázala mi knihu, ktorú dostala za dobrý prospech v roku 1950 – relikvia podľa jej slov :D. Podstrčila mi knihy o Piccasovi a Velazquezovi, takže som si zopakovala Guernicu a spomenula si, že sme portrét Gertrudy Steinovej videli zoči-voči so Silvi v Metropolitnom múzeu v New Yorku :D (srdečne pozdravujem a ešte raz ďakujem za náušnice, ktoré sú neskutočne KRÁSNE A HLAVNE MAJÚ NÁPAD). Večer si na nás zgustla nová trénerka na cvičení, takže som dokrivkala domov a očakávala čo sa stane na ďalší deň.
Ako keby toho nebolo dosť, vo štvrtok náš doničili deti zo Cedami na ihrisku. Hrali sme volejbal a taký kvázi tenis s drevenými raketami. A deti mali ako vždy neskutočné nasadenie, ktorým by uštvali aj poľovníckeho psa, nie to ešte mňa.
Náš pán a vládca ma veľmi obľubuje, tvrdí o mne, že som zlá žena (neviem ako na to prišiel, je to bohapusté ohováranie :D), možno preto, že keď som rozčúlená na neho vykrikujem po slovensky. Zároveň ale zdieľa názor, že zlé ženy sa už nemôžu pohoršiť, ako je to v prípade žien dobrých. Keď prišla naša španielčinárka Švajčiarka Katia, náš pán jej hneď zvestoval, že sa to so mnou už nedá vydržať, na čo mu Katia prisvedčila a obaja sa zhodli, že ma znášajú len kvôli tomu, že im platím. Úprimnosť nadovšetko.
V sobotu som sa podujala pripravovať pao de queijo, syrový chlieb, na ktorom som sa stala závislá v Brazílii. No čo vám budem hovoriť, miesila som miesila, ale výsledný efekt sa vôbec nepodobal tomu čomu sa mal. No nie je každý deň nedeľa skrátka, zvlášť keď bola sobota.
Ráno som sa netradične vybrala do posilňovne, museli mi ju odomknúť, keďže som bola historicky prvým návštevníkom v ten deň. Trochu som tam postrašila a išla pozrieť bývalú spolubývajúcu Valerie do pekárne, kde pracuje. Tam som si kúpila zákusky, aby som zajedla posilku. Poobede sme išli na pláž Malvin a Honda, keďže ešte stále sú v Montevideu miesta nami neobjavené. Chcela som si aj nabrať piesok do fľašiek, také tie improvizované činky vyrábam :D. Ohriali sme si kosti a len tak tak sa stihli vrátiť pred hróóóznym lejačiskom do nášho bydliska.
V nedeľu sme sa vybrali na fériu aj s mojou novou spolubývajúcou Yessicou a tak som sa trochu hrala na domácu a sprievodkyňu, poukazovala som jej, kde sú obchody a také tie potrebnosti. Je zo mňa už veľká Montevidejčanka. Veľká som bola už aj pred tým, ale teraz už aj tá Montevidejčanka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára