Týždeň som zahájila tak mierne nakapato-prechladnutá, ale s elánom tak prepotrebným v dnešnom svete :D. Mateo mi zlepšil náladu, keď mi na hodine predviedol ako spáva kôň postojačky, je v ňom kus ochotníka. Na Silviiných hodinách sme sa pustili do obaľovania zošitov a kreatívnych návrhov, čo bude na obálke. Vyhrali figúry Torresa Garciu samozrejme. Večer už tradične do Španielskeho centra na film a potom si s čajom pripiť na zdravie môjho spoludobrovoľníka, ktorý sa prehupol do ďalšieho roka svojho bytia.
Na ďalší deň deti v škole rysovali všakovaké útvary a potom sme skladali Nebo-peklo. Poviem vám, že už mi to veľmi nešlo ani :D. Večer som mala svoju prvú hodinu portugalčiny. Učiteľka je energická Brazílčanka, ktorá väčšinu hodiny rozprávala výlučne po portugalsky. Pýtala sa, ktoré slová a výrazy už vieme a na tabuľu prišvihla mapu Brazílie. Vďaka Bohu a Dominičenke, že sa na mňa počas nášho decembrového dvojtýždňového pobytu v Brazílii niečo nalepilo. Tak som predsalen nebola až tak mimo. Pobavila ma otázka či sme všetci z Montevidea, na čo som zdvihla ruku len ja, že ja totiž nie som tunajšia, ale z malebného Slovenska. A že síce nehovorím až tak excelentne po španielsky, to mi ale nebráni v tom, pokúšať sa pokoriť aj portugalčinu.
Večer sme s našimi spolupenzijníkmi vyliezli ešte von pripiť na toho, ktorého netreba menovať, ale už nie s čajom.
V stredu doobeda sa konala aj moja prvá hodina candombe –hry na bubon povedzme. Už som sa kedysi zmieňovala, že candombe je afro-montevidejský rytmus, ktorý hrávali otroci a teraz má silné postavenie v rámci uruguajskej kultúry. Považujem sa za človeka totálne nehudobného, ale je to zadarmo... tak prečo to nevyskúšať :D. Bude nás učiť Pablo, s ktorým sme preberali naše očakávania, sny a túžby :D, pričom on nám servíroval všelijaké anekdoty z hudobnej brandže. Zdesene som sa ho opýtala, či nevadí, že okrem husľového kľúča nerozoznávam takmer nič. Že vraj nie. Pre istotu som si ale stiahla nejakú hudobnú teóriu, aby som nevyzerala ako úplný stroskotanec :D. Budúci týždeň si plánujem ísť kúpiť paličky na bubon a potom to vypukne :D.
Malý Max si v škole spomínal na predchádzajúcich dobrovoľníkov zo Slovenska a sťažoval sa, že všetci ho nakoniec opustia :D. Je to malý výtržník, ktorý nedočiahne ani zobrať si tanier, keď sa vydávajú obedy, ale mňa volá Dominika a rád si ostatných doberá.
Že sa leto končí som postrehla aj na fakte, že sme dojedli našu X-litrovú zmrzlinu s dulce de leche. Už sa treba popozerať po gumákoch veru.
V piatok sme v Cedame trochu schôdzovali. Neučilo sa, ale zbehli sa všetci učitelia a naša riaditeľka a preberali sme, čo by sme mohli pre deti pripraviť. Zhodli sme sa na uruguaysko-slovenskom evente. Ten bude pozostávať z prípravy národných jedál, intepretácie našej milovanej hymny (ktorá deti asi skôr vyplaší :D), tanca, maľovania oboch zástav na stenu na dvore a hier. Zobrali sme to vážne pravdaže a cez víkend sme sa pustili do vymýšľania jedálnička a prípravy prezentácií. Snáď zažiarime :D
Blízko nášho penziónu je aj veža Antel – čo je uruguayská telekomunikačná spoločnosť. Dá sa tam ísť na vyhliadku, na 27. poschodie. To si netreba nechať ujsť, takže sme sa s pani sprievodkyňou odviezli hore a ona nám vysvetľovala čo vidíme, my sme jej na oplátku ukázali kde bývame my :D. Večer cvičiť a pozrieť do tangerie.
Cez palacinkovo-špagetovo víkend sme sa boli prejsť na Ramble s Pablom a jeho neskutočne hyperaktívnym psom Teom. Idem sa vrhnúť do prípravy čo najlepšej propagandy o Slovensku, tak sa mávajte a žiadne výtržnosti!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára