O obetiach pre vodnú ženu a drahom mangu

Tak a som tu znova, budeme sa spolu stretávať teda aj v novom roku predrahí čitatelia. Niekto sa teraz možno potešil, niekto kto dúfal, že v Novom roku si odomňa oddýchne, si len vzdychol: Je to tu zasa. No všetkým sa skrátka vyhovieť nedá :D

Máme za sebou mega sedem týždňovú cestu po Južnej Amerike. Pôvodne som ani nerátala, že bude taká dlhá, ale stálo to za to a doniesla som si okrem suvenírov, nových doplnkov a ošúpanej pokožky aj plnú nošu zážitkov, ktoré ešte budem dlho spracovávať. V Brazílii a Bolívii sme pobudli dva týždne, v Peru a Chile týždeň, prešli sme aj celým Paraguayom a cez Argentínu sme sa vrátili na náhradnú rodnú hrudu – chápaj do malého Uruguaya. Počas cesty som si poctivo robila zápisky, takže sa do nich pomaly pustím a zážitky z ciest budem uverejňovať priebežne, pomedzi tieto moje týždňové výplody chorej mysle. Môže byť? Verím, že ste všetci hromadne a zborovo odpovedali jedno veľké áno :D, ináč skončíte v somárskej lavici, alebo v kúte na hanbe.

Ak sa vám bude zdať, že píšem z cesty, alebo ako sa vraví dosť od veci, nebudete ďaleko od pravdy. To sú ešte pozostatky z cestovania, ktoré mi dalo dosť zabrať fyzicky, ale aj mentálne :D

Takže sa prenesme do týždňa, ktorý nasledoval po príchode do Montevidea. Teda sa časovo ukotvime – dámy a páni – koniec januára, začiatok februára, začíname!

Po takom dlhom čase, trebalo poprať toho neúrekom. Na privítanie sa nám zpustil aj povestný montevidejský lejak, ktorý keď začne, ozaj stojí za to. Fúka ako o život a ani psa, či nášho Juana nehodno vyhnať z domu. Potrebovali sme si jasná vec aj doplniť zásoby potravín a pripraviť sa na prípadný vojnový konflikt v tejto oblasti, takže kilo cukru, kilo múky atď :D Keďze sa nám ešte nechcelo variť, skočili sme do blízkeho ciudad baru, kde robia najlepšiu pizzu so slaninou, ktorú som vám svojho času opisovala. Čašník nás spoznal a informoval sa, kde sme taký dlhý čas boli. Objasnila som mu situáciu, aby bol v obraze. Sme dobre zapamätateľný proste. Dala som si aj vermouth, ktorý mi pripomenul časy prípitkov na svadbách.

Keď sme prišli do penziónu, dozvedeli sme sa, že náš pán a vládca nášho robil veľké poriadky a prehodil všetky veci. To znamená, že v kuchyni sme si museli hľadať všetky naše náradia a podobne, je to zlatíčko skrátka.

Musím povedať, že hoci sme tu už dlhší čas, ešte stále sa nám darí stratiť sa v okolitých uličkách. Pýtate sa prečo? No montevidejské uličky niekedy vedú úplne niekam inam než by človek čakal. A aj keď ste si 200 percentne istý, že viete kam idete a kde vyjdete, môžete sa pekne zmýliť :D

Po cestovaní šiestimi krajinami musím zhodnotiť, že Montevideo je bezkonkurenčne najhlučnejšie mesto. Nejak sa mi aj posunul biorytmus a chodím spávať tak okolo 2 alebo 2:30 ráno. Starnem či čo? Who knows?

2.2 bol deň keď sa oslavovala Iemancha – je to nejaká vodná morská žena, ktorej sa v tej deň prinášajú obete. Tak sme sa na odporúčanie Mariany z penziónu išli pozrieť ako to vlastne vyzerá. Neviem, či niektorí z vás videli film Chili, sex a samba s Penelopkou, ale tam sa Iemancha tiež spomínala. To len ako poznámka pod čiarou. Na pláži sme uzreli veľa ľudí, ktorí si to namierili s darmi pre Iemanchu do mora. Prichádzali so všetkým možným, niektorí mali strukoviny, ovocie, vajcia uvarené na tvrdo a podobne. Na brehu kde sa zároveň aj slnili aj ľudia, keďže je reč o pláži Ramirez, ktorá je pri Rambli, sa povaľovali aj mŕtve sliepky, či kohúty, čo už bol trošku hardcore, ale čo narobíme. Na pláži boli aj rôzne šamanky, či ako ich nazvať, ktoré ľudí očisťovali a predvádzali akýsi rituál. Prišla aj miestna televízia a robila so šamankami interview, no Uruguay proste :D Ešte mi Mariana vravela, že keď dá človek Iemanchi nejaký dar, môže si niečo priať, ale nemôže to byť muž lebo Iemancha je žiarlivá žena a takýto typ želaní by teda nesplnila. Aká škoda :D

Cestou späť sme objavili nový supermarket. Ja tu šialene pobehujem po meste a snažím sa nájsť nové potraviny, lebo mám pocit že tu nie je zrovna veľký výber a je to tu dosť drahé. Vrhla som sa hneď na mango, ktoré som si v Brazílii zamilovala a zvykla jesť na raňajky a pritom bolo fakt dosť lacné. Tak si hovorím -jedno si nostalgicky kúpim. Skoro ma však prekotilo keď mi mladíček mango odvážil a prilepil na neho cenovku 80 pesos, čo je porovnateľné so slovenskými korunami. Tak sme ho čo najnenápadnejšie vrátili späť, pričom som znechutene nadávala a žalovala sa na uruguajský trh s potravinami. Pokúšam sa tu objaviť aj mandiocu, alebo yucu, ktorá ma v Brazílii tiež nadchla, ale bolo mi zvestované, že o tom môžem len snívať. Našťastie moja spolubývajúca Maira pochádza z departamentu, ktorý je pri hraniciach s Brazíliu a so svojej zázračnej škatule s jedlom pre mňa vydolovala kilo múky z mandioci. Odložím si ju na špeciálnu príležitosť a pripravím z nej taký syrový chlieb – tiež brazílský recept, ale mmmmhhhh.

Večer sme sa vybrali do cinemateci, filmového klubu, ktorý mne osobne prirástol k srdcu. Dávali film Grbavica – Sarajevo mi amor, pri ktorom som sa hneď pri prvej scéne rozpamätala, že som ho videla aj na našej povestnej STV dvojke, no ale filmy z balkánskeho prostredia ma vždy chytia za srdco skrátka.

Mariana z nášho penziónu robí v meste v stánku, čo je veľmi pozitívne pri mojich gurmánskych záťahoch. Stavili sme sa u nej na hotdogu alias pancho so slaninou. Sme na slaninu ako lačné psi, môže za to skutočnosť, že je tu nehorázne drahá a nemôžeme si ju bežne dovoliť. Mariana je osoba činorodá a v súčasnosti si robí aj kurz prvej pomoci. To má za následok, že cíti potrebu si znalosti skúšať aj v praxi a zaútočila aj na nášho kocúra Juana, ktorému podala umelé dýchanie a masáž srdca, bez ohľadu na to, že to v danej chvíli nepotreboval a divím sa, že ešte stále dýcha bez prístrojov :D

V penzióne s nami býva aj Dario, ktorého som snáď už aj spomínala. Ešte stále má potrebu komunikovať s nami po anglicky a dokonca už tak zmiatol sám seba, že aj na ostatných z penziónu hovorí namiesto po španielsky po anglicky. Je to ale rozsievač dobrej nálady a jeho anglické poznatky, sú ako z veľkej knihy. Na ilustráciu – slovo KNOW, vyslovuje tak ako sa píše. Na všetko hovorí very good, its crazy a volá ma candy woman alebo managerwoman. No skrátka bez neho by penzión nebol tým čím je.

Ďalšia bolestná skutočnosť: v Montevideu začali výpredaje. Musela som to ísť preveriť. Prešla som si obchody, môj obľúbený sekáč a ďalšie miesta. Musím vyzdvihnúť skvelý systém predavačiek, vyzerá to nasledovne: vyberáte si veci a hneď k vám niekto pribehne, aj keď počúvate svoje mp3 a nechcete sa socializovať. Spýta sa vás, či už máte svoju predavačku a hneď vám oznámi ako sa volá a či s ňou chcete niečo konzultovať. Už som mala chuť povedať, ja sa volám Monika a nepotrebujem osem predavačiek, ale to viete, systém nepustí :D Idete si niečo skúsiť a potom sa vás pani pri kabínke opýta kto je vaša predavačka, ja že si nepamätám, potom idem k pokladni a pýta sa vás, ako sa volá vaša predavačka, ja že neviem, že tento systém je veľmi podivný a nepoznám ho a zabudla som meno svojej predavačky. Ale dobrá správa je, že som si predsa len, napriek všetkým prekážkam niečo kúpila :D

Ďalšia ukážka z každodenného života a uruguayského taktu: Išla som kúpiť ovocie. Chlapík na mňa vybehol, povedz mi čo chceš, ja že banány a jablká. Nemal mi vydať 50tku, za mnou bola teta, tak na ňu vybafol – budeš platiť 50kou? Ona ju vydolovala z peňaženky, načo jej chlapík povedal, daj ju tomuto dievčaťu. Pani bez vzdoru mi ju podala, predtým než by si čokoľvek kúpila a vymenili sme si sústrastné pohľady. Tomu sa povie uruguajský takt a dobré vychovanie :P

Náš exučiteľ španielčiny Mauricio nám povedal o Llamadas, je to vlastne také defilé, ktoré obnáša karnevalový sprievod, tanečnice, hudobníkov candombe. Typicky to začalo tak o dve hodiny neskôr ako malo, ale to je hold ten uruguajský lifestyl. Ľudia si povykladali stoličky na ulicu a sledovali sprievod. Nálada ako sa patrí.
Z ďalších noviniek uvádzam, že som si bola nájsť aj druhú cinematecu, pričom mi hneď do môjho zraku udrelo, že dávajú český film Návrat idiota s Aňou Geislerovou a Liškom. ITS CRAZY :D

Prvý krát som sa v tomto týždni odhodlala urobiť si maté. Chystám sa na to, už od septembra kedy som si kúpila termosku a maté, ale až teraz som sa odvážila. Výber padol na maté s pomarančovou príchuťou, ktoré som si pritiahla z vojnovej výpravy z Buenos Aires. Musím povedať, že aj ostatní v penzióne z toho mali zážitok. Keď som si varila vodu do termosky, tak som si odskočila a keď som prišla náš pán a vládca penziónu mi skryl čajník. Ináč z penziónových news len toľko, že došli dvaja nový chalani a Juan zhodil srsť, takže som ho ani nespoznala, lebo omladol tak najmenej o polstoročie.

Z mojich kulinárskych počinov vyzdvihujem robenie palaciniek, fašíriek a víkendové varenie na sobotu a nedeľu pri ktorom sa mi podarilo zabrať kuchyňu asi tak na tri hodiny :D. Robíme tu aj zároveň osvetu, spolubývajúci sa divia, prečo pečieme zemiaky so šupou, alebo prečo zapekáme cestoviny, čo je cukina a prečo jeme toľko ovocia. Sú to skrátka zásadné otázky, ktoré sa snažíme s najlepším svedomím a vedomím zodpovedať.

Skočila som si aj do posilky na aerobik, ktorý mi už celkom chýbal. Bolo tam asi len päť žien, takže som sa nemohla ulievať a skrývať ako obvykle. Večer sme si vyšli s ľuďmi z tanga do blízkej tangerie, kde po polnoci hrala aj živá kapela a pomedzi to sa zanietene tancovalo tango. Vždy je to veľký zážitok musím povedať.
Čo povedať o nedeli? Smutná správa pre mňa je, že spomínaná Mariana sa od nás odsťahovala. Zostali sme tu už len tri osoby ženského pohlavia a 15 chalanov. Moja spolubývajúca Maira sa tiež plánuje na konci mesiaca odsťahovať, tak potom ešte horko zaplačem asi. Neviem prečo, ale v tomto príbytku sa darí lepšie mužským jedincom.

Poobede som si vyšla na feriu, už mi celkom aj chýbala. Vždy som si predstavovala, že cez víkend si vyjdem s košíkom na trh ovocno-zeleninový a povyberám to najlepšie čo sa dá. Viete, len pre ten pocit a atmosféru, ktorá tam prevláda. Ľudia sa tlačia, predavači sa predbiehajú kto kričí hlasnejšie a všade na nás vyskakuje tovar všakovakého druhu. Tak som si teda aj povyberala ovocie, zeleninu a natrafila som aj na mango, čo ma naplnilo blahom. Stálo dokonca menej než v predražených obchodoch, takže výhodná to kúpa.
Poobede po rozlúčke s Marianou sme sa s pánskou posádkou penziónu vybrali na pláž. Počasie skvelé, voda v Rio de la Plata very good, spoločnosť sa tiež dala :D, takže sme sa poopaľovali, zahrali a vychutnávali si uruguayské leto :D

Ospravedlňujem sa za dĺžku príspevku, ale mala som už absťák.