Tak a prichádzam so svojím prvým špeciálom z ciest. Začnem s Brazíliou, ako prvou krajinou, do ktorej vkročila naša noha. Na cestách som si každý deň robila zápisky, tak dúfam, že moja rekonštrukcia udalostí sa aspoň v niečom vyrovná príbehom veľkých spisovateľov ako bol napríklad Dostojevskij alebo Daniell Steelová.
Vyrazili sme pred polovicou decembra smer Sao Paulo. Boli sme dohodnuté s dobrovoľníčkami z Brazílie, že sa stretneme už priamo na mieste u couchsurfera. Aby ste boli v obraze tak sme cestovali so Slovenkou Dominikou a Lotyškou Lienou. Cesta z Montevidea do Sao Paula nám trvala 32 hodín, ale s dobrými filmami a stewardom ponúkajúcim svoje služby :D, teda kávu a pepsi myslím sa to dalo prežiť. Prvý dojem z Brazílie: zelená krajina s neuveriteľne červenou pôdou.
Ako zhodnotiť náš pobyt v Sao Paule? Bývali sme u couchsurfera Edmiltona, zábavného chalana, s ktorým sme hrali Uno, čo to popili, ukázal nám mesto a večer sme si zmaľovali tváre, lebo sme mali veľkú túžbu vyzerať ako Avatari :D. Skoro celý čas nám pršalo, tak sme po meste pobehovali v pofiderných pršiplášťoch a sledovali šialenú vianočnú výzdobu. Pozitívum ale bolo, že sme sa stretli s Luckou Dvorskou, slovenskou modelkou, v súčasnosti žijúcou v tomto meste.
Aby ste neboli prekvapení, keď v mojich príspevkoch z ciest narazíte na príliš časté opisy jedál a pokrmov, musím podotknúť, že som túto cestu považovala aj za akúsi gurmánsku púť. Takže ako prvé a dôležité jedlo vyzdvihujem pao de queijo, čo je syrový chlieb. Učaroval mi, je to skrátka veľká dobrota, ktorá sa pripravuje z múky z mandioci (yuca) a syra.
S Edom sme si prešla aj tržnicu v Sao Paule, kde sme väčšinu ovocia a zeleniny ani nevedeli pomenovať a kde som ochutnala bolinha de balhacau, čo je gulička pripravená z ryby balhacau, dosť známa ryby v tamojších končinách a neobišla som ani nejaký ten dezert :D.
Zo Sao Paula viedli naše kroky do Paraty, čo je menšie mestečko s plážami, nádhernými farebnými domami, dlaždenými ulicami a všadeprítomnou sambou. Proste miesto, ktoré vás opantá a tak ľahko vás nepustí. Prišli sme v noci, tak sme sa vybrali hľadať kemp, čo sa nám nakoniec aj podarilo a prvý a zároveň aj posledný krát sme využili náš stan. Na druhý deň sme si to namierili na pláž, nádhera, pokoj, nikde nikoho skoro. Dno bolo dosť bahnisté, takže sme spojili procedúru liečivého bahna s kúpaním.
Stretli sme sa aj s couchsurferom Roulienom, ktorý nás u seba ubytoval. Býval za mestom, hore na kopci, pričom k jeho domu sa išlo cez drevený most cez rieku, ktorá vytvárala vodopády. No neskutočné, bolo to bývanie, ktoré na mňa zapôsobilo zo všetkých najviac. Večer sme sa vybrali naspäť do mesta na koncert samby. Moji spolucestovatelia na bicykloch a ja som obišla lepšie, s Roulienom na motorke. Čo sa týka koncertu, ľudia prichádzali a každý sa spontánne zapájal, hral na nejaký nástroj, spieval, tlieskal a spolu to vytváralo sambu, ktorá je zmesou smútku a radosti. Neopísateľné, samba vás pohltí svojou melódiou, rytmom a pocitom súdržnosti, ktorý hudobníci navodili. Hrkálky sa ušli aj nám, tak sme čo to zaimprovizovali, ale nechcela som im to úplne pokaziť :D. K dobrej hudbe patrí aj dobré jedlo, takže sa nám ušla ryža s fazuľou a mäsom. Ryža s fazuľou sa v Brazílii je snáď každý deň.
U Rouliena sa nám ohromne páčilo, mal dve hojdacie siete, pitbula menom Asca a dvoch skvelých synov. Na ďalší deň pršalo, ale čo nás potom. Hrali sme sa s chlapcami, Roulien hral na gitare, varil obed na piecke, ktorú mal vonku, pričom silný dážď len dotváral celkovú pohodu. S chlapcami sme sa potom išli kúpať do blízkych vodopádov. Tí skákali do vody, bez štipky strachu, my sme toľko odvahy nemali :D, predsa som už žena v rokoch.
Poobede sme si zbehli do mesta nakúpiť, ináč musím vyzdvihnúť skvelý nápoj guaranu. V autobuse som sa pokúsila o rozhovor s miestnou občiankou v portugalštine, čo len dokazuje, že na to, aby sa človek dohovoril stačí niekedy úmysel a nie znalosť jazyka :D. Večer čakajúc na kúpeľňu, keď už skoro všetci zaľahli a ja som si vychutnávala neuveriteľné čaro toho miesta, som si jednou rukou holila nohy a druhou hladkala pitbula Ascu, ktorý si mi sadol na nohu. Tak si predstavujem šťastné chvíle :D. Musím poznamenať, že z pitbulov som mala vždy tak trochu hrôzu, ale Asca si ma získala svojou prítulnosťou, a okrem toho, keď si vám pes sadne na nohu, nemôžete len tak ľahko zutekať. Takže opäť o jeden strach menej :P.
Na ďalší deň sme si urobili výlet do mesta Trindade. Toto malé mesto má neuveriteľné oceánske pláže, tentoraz žiadne bahno :P, ale poriadne vlny. Cez skaly sme sa prekľučkovali na pláž a vrhli sa do vĺn. Vďaka prítomnosti Roulienových synov to bol ešte väčší zážitok. Chalani sa zahrabávali do piesku, spoločne sme preskakovali vlny a kričali keď sa na nás rútila tsunami :D. Potom sme sa vrátili späť do Paraty. Tam som v supermarkete objavila neskutočné veci, napríklad také dulce de leche s kokosovou príchuťou, alebo čiernu ryžu z Číny, toľko z prieskumu potravín.
Ďalšou zastávkou bolo Rio de Janeiro. Prišli sme asi o pol druhej ráno a odviezli sme sa k ďalšiemu couchsurferovi, profesionálnemu plavcovi Fabianovi. Ďalší deň sme sa pustili do objavovania mesta, Rio je oproti Sao Paulu pre mňa oveľa zaujímavejšie. Hneď sme zahliadli sochu Krista, ako aj favely, čo vytváralo neskutočnú scenériu. V Brazílii sme si zvykli jesť na raňajky mango, čo je vec, ktorú by som praktizovala aj v Montevideu, keby tu mango nestálo majetok. Vybrali sme sa do štvrti Santa Teresa, kde jazdí žltá vyhliadková električka z ktorej si je možné obkukať celú oblasť. Vyskúšali sme aj Açai, čo je ovocná dreň, ktorú si môžete posypať rôznymi granulami, orechami, či sušeným mliekom.
K doprave v Riu toľko, že autobusy jazdia dosť divoko. Pokračovala som aj vo svojich pokusoch hovoriť po portugalsky, keď som sa pýtala na cestu, alebo objednávala pivo :D. Z postrehov ešte uvediem, že som vnímala Brazíliu ako dosť nábožensky zameranú, na uliciach predávali tričká so všetkými možnými svätými, na autách a uliciach boli nápisy z biblie a podobne.
Ďalší deň nás to ťahalo za Kristom, tak sme sa vybrali na kopec Corcovado, kde sa socha Ježiša nachádza (Cristo Redentor). Na kopec sa ide vlakom, v ktorom veselo vyhrávajú aj hudobníci samby, čo Dominičenka využila a schuti si zatancovala :D. Socha Ježiša je z roku 1921 a môžem vám povedať, že sa okolo nej hemžia mraky turistov. Ďalšou zastávkou bola pláž Copacabana, ktorú sme nemohli vynechať. Šmarili sme sa do vody, vychutnávali prostredie a v hlave mi bežala pesnička od zlatej Helenky Vondráčkovej s názvom Copacabana. Som klasik, čo si budeme klamať :P.
Ďalší deň sme sa vybrali aj s Angličanom Jamesom, ktorý robí veľký trip po Južnej Amerike a couchsurferoval u Fabiana. Objavili sme schody Escadaria Selaron, čo je obrovské schodište z urobené z kachličiek z celého sveta, neuveriteľne farebné a inšpiratívne. Dobrá správa pre mojich krajanov – podarilo sa mi tam objaviť aj kachličku s podobizňou krásavice na Dunaji, alebo ako sa píše na jednej z BA budov mesta mieru – Bratislavy a jednu s motívom pastiera a nápisom Slovensko. Stretli sme sa aj s umelcom, ktorý má tieto schody na svedomí. Pozval nás do svojho ateliéru, ukázal svoje práce a podpísal nám aj nejaké svoje výtvory. Ináč dosť excentrický muž, ktorý sa vo svojej tvorbe zameriava na tehotné ženy a keď sa s ním fotíte vyplazuje jazyk :D.
Potom sme išli pozrieť katedrálu, ktorá zvonku pripomínala atómový kryt, ale predvianočnú atmosféru dotváral betlehem a koledy. Aby sme si dostáli svojho mena a dobrej povesti, so všetkými couchsurfermi sme sa odfotili s našou prenádhernou slovenskou vlajkou, však sme nejakí národovci :D.
A to sa už blížil čas Vianoc, konkrétne sme sa prebudili do 24. decembra a chceli sme sa prepraviť do mesta Lavras, tam totiž voluntírujú Dominika s Lienou a je tam s nimi aj ďalší Slovák Matúš. Ako pod vplyvom zákonu schválnosti sa nám po ceste pokazil autobus, takže sme si urobili nedobrovoľnú dvojhodinovú pauzu a počkali na druhý autobus, ktorý pre nás poslali. Naozaj netradičný Štedrý deň. Namiesto 6 hodín sme teda cestovali asi 10, ale hlavné je, že sme večer konečne do Lavrasu aj prišli. Privítal nás Matúš s chutnou zemiakovou polievkou, ktorú pre nás stvoril. Následne došli ďalší Brazílčania, tak sa aj čo to popilo a išli sme aj na námestie.
V Lavras sme samozrejme aj vyvárali a pripravovali brazílske pokrmy. Začali sme prípravou Lieniných úžasných lasagní, pripravovali sme si aj mandiocu, čo je vlastne koreň, ktorý sa najprv očistí, potom sa nakrája na kúsky, uvarí sa a následne sa dá opražiť na panvici. Chutí podobne ako zemiaky. Vložila som sa aj do prípravy už spomínaného pao de queijo. Dobre, dobre, veľmi mi to nešlo, ale výsledok bol celkom chutný a chystám sa ho pripraviť aj tu v Montevideu, keďže mi moja spolubývajúca Maira venovala múku z mandiocy.
Od jedla sa presuňme opäť ďalej v deji. Viem, stále ma to tam ťahá, je to silnejšie ako ja. Takže, na obed nás pozvala rodina Giovanny, čo je Brazílčanka, ktorá robila dobrovoľníčku na Slovensku. Stretla sa u nich celá rodina, jedla bolo neúrekom :D, hralo sa na gitare a ochutnávala sa aj Cachaça, čo je brazílsky rum. Dali nám dokonca aj vianočné darčeky.
Nedá mi nespomenúť zvieraciu posádku z domu dobrovoľníkov v Lavrase. Sú tam psi – štyri kusy a papagáj – jeden kus. Papagáj vždy ráno oduševnene vyspevoval brazílsku hymnu a jedného zo psov ste si mohli posadiť na kolená, pričom predné labky mal vo vzduchu a takto vydržal sedieť, kým sa mu to nezunovalo. Skrátka parádne veci sa tam diali :D
Pozrieť nás prišiel aj Ernani, čo je ďalší obyvateľ Lavrasu, ktorý voluntíroval v Čadci. Išli sme si s ním a jeho kamarátmi zahrať na ihrisko Petecu, alebo po našom Indiacu, viete to je tá vec s pierkami, do ktorej sa udiera a hrá sa to cez sieť. Najmä s Dominičenkou nám to išlo a vytvorili sme veľmi zle hrajúci tím, ale vyvažovali sme to šarmom a dobrým naladením :P
S Lienou sme sa vybrali aj po obchodoch samozrejme, nebojte sa, nezmenila som sa a stále ma oblieva nákupná horúčka pri pohľade do výkladov. V Brazílii majú ale neuveriteľne divoké vzory, na ktoré by snáď nemala odvahu ani taká Lady Gaga. Ulovila som si však predsa len jedny tepláky, ako sa na obyvateľku Uruguaya sluší. To už pomaly prerastá do teplákovej závislosti, budem potrebovať terapiu potom :D. S predavačkami som sa pokúšala hovoriť po portugalsky, i keď oni si zanovito chceli precvičiť svoju angličtinu. Ináč pre Brazílčanov sú modré oči úplne magická záležitosť a keď videli, že ja, Dominik, Matúš ako aj Dominika také vlastníme, zostali v presvedčení, že Slováci sú modrookí všetci do jedného. Večer sme zakončili punčom a jedným z povestných Matúšových dokumentov :D.
Na ďalší deň nás Ernani pozval na hodinu tanca. On, ako aj jeho mama vedú tanečné hodiny, tak sme si povedali, čoby sme neprišli. Naučil nás základné kroky tancov forro, bolero a samby. Liena s Dominikou už čo to vedeli, tak sme vytvorili zmiešané páry :D. Vonku začalo pršať ako o dušu ale my sme tancovali čo nám nohy stačili, a niekedy aj nestačili musím povedať.
V Lavrase som si skrátka skvele oddýchla, vyprali sme oblečenie, spoznali skvelých ľudí, ochutnali veľa hhmmm jedla, no nechcelo sa mi ani odísť. 30. decembra sme ale zdvihli kotvy – smer vodopády Iguazu.
Najprv sme išli do Sao Paula, z ktorého sme si zobrali bus na vodopády. Ako by povedal poet, dvakrát sa ti nepokazí autobus a nevstúpiš do tej istej rieky, no ale aj pri tejto ceste sme museli meniť autobus :D. Cesta trvala okolo 16 hodín a na stanicu sme dorazili ráno. Celý deň sme chceli stráviť na vodopádoch a odtiaľ sa už presunúť do Paraguaya. Takže vystáli sme si riadnu radu na lístky a nasadli na bus, ktorý nás dopravil k ceste k vodopádom. Čo povedať o vodopádoch? Masy vody, ktoré sa valia a vytvárajú obraz, na ktorý mi zdá sa nestačia slová. Hučiaca voda vytvorila aj dúhu, takže skvelá scenéria na fotky :D. Voda z vodopádov prskala, niektorí mali pršiplášte, iní mokré fotoaparáty, ale všetci vytešení, a to sa ráta.
Takže toľko o dvoch týždňoch v tejto nádhernej krajine, ktorú si jednoducho musíte zamilovať, lebo heslom ľudí je belleza, čo znamená krása. V Brazílii vás očaria miestni obyvatelia, z ktorých ide neopísateľná pohoda, krajina, ktorej zeleň je zelená v pravom význame toho slova, jedlo, ktoré je nemožné si nevychutnávať a samba, ktorá spája ľudí. A to je len zlomok toho, čo Brazília predstavuje.
Snáď sa mi podarilo aspoň trochu vám ju priblížiť a nabudúce pokračujem prechodom cez Paraguay a dvomi týždňami v Bolívii.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára