V prvej časti sme skončili na vodopádoch Iguazu. Odtiaľ sme sa chceli dostať do Paraguaya. Skúšali sme to v rôznych cestovkách, až sme sa nakoniec išli opýtať do jednej – tej osudovej :D. Ujo to pochopil hneď zhurta a začal nám rovno vypisovať lístky, tak trochu proti našej vôli. Nešlo mu do hlavy, že do Paraguaya skutočne víza nepotrebujeme. Keď sme sa opýtali kedy ide bus, povedal, že o desať minúť :D. Takto narýchlo sa to zbehlo teda. Naložil nás do mikrobusu, prepravil k brazílsko-paraguayským hraniciam a po úspešnom prechode hraníc sme už v paraguayskom meste Ciudad del Este presadli na bus - smer hlavné mesto Asunción.
Pozorujúc krajinu som vydedukovala, že Paraguayčania majú veľa volejbalových sietí a podobne ako sa v Uruguayi pije maté sa v tejto krajine pije terere, čo je vlastne studené maté. Majú na to odlišnú termosku aj nádobku na pitie. V autobuse ľudia aj stáli a neustále pristupovali predavači, ktorí ponúkali tovar ako nápoje, či tak prepotrebné (najmä v autobuse) slnečné okuliare. Ináč bola krajina rovinatá, zelená, s reklamami, ktoré odporúčali vypiť dva poháre mlieka denne, všade veľa kráv a volov :D.
Do Asunciónu sme dorazili na Silvestra. Nasledoval rutinný postup – zamenenie peňazí, nakúpenie nejakého jedla (čo boli obyčajne vždy keksy :D ) a ozvali sme sa aj nášmu couchsurferovi Javierovi. Ten pre nás prišiel na stanicu aj so svojou priateľkou a keďže už bola hodina večerná, hneď nás aj rovno odviezli do domu ich príbuzných, kde sa oslavoval Silvester. No pripadali sme si tam dosť nepatrične vzhľadom na náš okúzľujúci zápach z dlhej cesty a naše outfity. Aby ste chápali, rodinných príslušníkov mohlo byť tak zo dvadsať, všetci ako z jednej škatuľky to znamená: ženy mali neskutočne krásne šaty, make up, nechty, doplnky – skrátka glamour. My sme mali žabky, mikiny, tepláky, ten zápach a kúzlo osobnosti :D. No trčali sme tam skrátka ako päsť na oko, ale všetci boli neskutočne milí, zaujímali sa čo sme zač, kde nás Javier splašil :D a podobne. A okrem toho, čo je esenciálne – bolo tam ohromne veľa dobrého jedla. Ako sme sa dozvedeli, národným jedlom je koláč z kukuričnej múky. Okrem toho oslavovala jedna moja menovkyňa Monika aj svoje narodeniny, tak nás prizvali, aby sme jej po slovensky zaspievali všetko najlepšie. Podľa nášho najlepšieho svedomia a vedomia sme sa o čo to pokúsili teda. Po polnoci nasledovali objímačky, prípitok a potom sme sa už pobrali k Javierovi, ktorý je mimochodom majiteľom dvoch šarmantných žiab a krásneho domu zariadeného v etno štýle.
Na ďalší deň nám Javier ukázal Asunción, ktorý bol 1. 1 skutočne dosť vymretý. Ukázal nám vládnu budovu, starý prístav, dal ochutnať terere. Usúdili sme, že sa radšej ešte v ten deň presunieme do Bolívie, tak sme chytili večerný bus smer Santa Cruz de la Sierra. Cesta prebiehala v poriadku, až kým sme okolo štvrtej ráno nemuseli vystúpiť na paraguayskej hranici. Tá stála prakticky uprostred ničoho, všade poletoval hmyz veľkosti päť centimetrov a viac. Kebyže len poletoval. On bol všade naokolo, liezol, lietal, vyskytoval sa aj na záchodoch – skrátka čistý surrealizmus. Najťažší úsek nás ale len čakal, konkrétne po prechode bolívijských hraníc. Na jednom úseku sme stáli asi každých 20 metrov, bol kamenistý, deti v autobuse plakali, no také to cestovanie v pravom slova zmysle. Cesta nám teda namiesto sľubovaných 20 hodín trvala 27, to by sa snáď dalo klasifikovať ako zanedbateľné meškanie.
Keď sme prišli do Santa Cruz de la Sierra bola noc a začali sme hľadať nejaký ten nocľah pre potulných pocestných. Našli sme hostel za 2, 50 eur na noc, čo bolo v porovnaní so Stockholmom, kde nás stál hostel 30 eur ľudová cena (ospravedlňujem sa za scestnú odbočku, ale robím si rebríček najdrahších a najlacnejších hostelov, ktoré som za svoje bytie navštívila :D).
Na ďalší deň sme vykonávali obhliadku mesta. Stretli sme sa aj s dvomi couchsurfermi a prišli na to, že v Bolívii už predávajú namiešanú Cuba libre. Miestni sú ináč dosť nízkeho vzrastu, čo spôsobovalo, že som sa pri väčšine konverzácií s nimi musela nakláňať ako šikmá talianska veža. Ináč bolo vidieť čoraz viac pôvodne oblečených ľudí, ženy s dvomi zaplatenými vrkočmi v skladaných sukniach po kolená.
Ďalšie naše kroky viedli do Samaipaty odkiaľ sme si chceli urobiť nejaký ten výlet. Išli sme tam takým mikrobusom a šofér si počas cesty so šarmom sebe vlastným popíjal pivo, či sa zastavil pri prameni, kde sa vybehol omočiť. Ešte musím poznamenať, že sme po ceste museli vytrpieť aj pesničky s textami ako: Tvoje medové oči.., či moje obľúbené spojenie: Bez teba som menej ako nič (toľko romantika na latinskoamerický spôsob). Dosť, že sme na miesto určenia vôbec dorazili. V oblasti okolo Samaipaty sa nachádza aj vrch, kde bol zastrelený známy to Che Guevara. Samaipata je malé mestečko, v ktorom je neuveriteľné množstvo cestoviek ponúkajúcich tours do okolia. My sme si ich pár prešli a následne sme sa snažili nájsť nejakú vývarovňu, cháp jedlo :D. Ponúkam úryvok z jedného môjho pokusu o rozhovor v jednej z pizzérii. Vojdem dnu a pýtam sa ženy:
Máte otvorené?
Žena odvetí: Nie.
Ja sa pýtam: Kedy otvoríte?
Ona: Neskôr.
Ja: Čo znamená neskôr?
Ona: Zajtra. :D
Táto krátka a trošku Ionescovská ukážka by mohla poslúžiť na demonštráciu hesla maňana. Dobrá správa, v ten večer sme sa aj najedli :D
Ráno sme si vzali taxík na El Fuerte, čo je národný park s pozostatkami z pevnosťami Inkov, odviezli sme sa aj k vodopádom a do nádherných záhrad. Keďže naše potreby vidieť túto oblasť boli saturované, rozhodli sme sa presunúť do Sucre. Cesta autobusom to bola opäť raz veľmi podnetná a obohacujúca, človek mohol byť napríklad bohatší o zápal stredného ucha či iného orgánu, keďže v jednej časti busu bol namiesto skla len igelit a okno pri mne sa neustále samo otváralo (ak to samozrejme nebol poltergeist :D).
Keď sme v Sucre vystúpili a išli si pre ruksaky, tie boli tak totálne zaprášené, že som skoro ani nerozoznala ten svoj (keďže tam ale zostal ako posledný, nedalo sa nič robiť a musela som si ho zobrať). Vybrali sme sa hľadať hostel, cestou si kúpili nejaké to jedlo a zložili si svoj čoraz ťažší náklad – suvenírov pribúdalo :D. To viete, riadila som sa heslom, že si v každej krajine musím niečo kúpiť, aby som sa následne doma mohla chvastať. Prešli sme si mesto a keďže sme do Sucre dorazili 6. 1 na sviatok Troch kráľov videli sme aj sprievod, ktorý smeroval ku kostolu. V sprievode bolo veľa tanečníkov, hudobníkov, autá z ktorých kvázi králi vyhadzovali prostému ľudu sladkosti a hračky a tí sa za nimi išli doslovne potrhať. Okrem toho sprievod tvorili aj šialene ozdobené autá, na ktorých boli farebné prikrývky a plyšové hračky, či bábiky Barbie. Skrátka zmes všetkého možného. Ľudia sa schádzali do kostola a každý niesol na sťaby tácke svojho malého Ježiška.
Oddych sme si spravili pri káve a lemon pie a vybrali sa do parku Simona Bolívara, kde sa práve konala nejaká vládna akcia s vojakmi v kanárikovo žltých uniformách a vládnymi predstaviteľmi. V parku sme vzbudili pozornosť a miestni sa opýtali, či sa s nami môžu odfotiť, čo pohladilo naše ego :D.
Zo Sucre sme sa presúvali do Uyuni, odkiaľ sme plánovali ísť na trojdenný výlet džípom do púšte. Ako ste si mohli všimnúť, cestovanie po Bolívii je dobrodružnou záležitosťou a vždy je dobré so sebou mať aj teplé oblečenie a spacák. Ďalšiu nástrahu bolivijských autobusov predstavuje hlasná latino hudba. Uprednostňujete rock, či pop, Justina Timberlaka, či U2? To sa stáva v danom momente úplne bezpredmetné a vy ste nútení počas celej cesty počúvať latino piesne, v ktorej vás stále vyzývajú dať ruky hore, alebo krákajú o búrlivých vzťahoch. Autobus vždy kde tu zastane, aby mohli nastúpiť predavači zmrzliny, pečiva, brožúr o témach, ktoré ste ani netušili, že existujú :D. Má to skrátka nenapodobiteľné čaro, ktoré ale človek ocení viac už mimo autobusu. Cestou som zahliadla aj svoje prvé lamy, čo aspoň moju myseľ nachvíľu odviedlo od dotieravej a všadeprítomnej latino hudby.
Príchod do mesta Uyuni bol poznačený hŕbou odpadkov, ktorá lemovala cestu do mestu. V Uyuni bolo neskutočné množstvo turistov. Čo bol úplný top mojej cesty je, že keď sme prechádzali uličkami mesta niekto ma zrazu oslovil menom. Ja pri mojej nevšímavosti, by som aj prehliadla, že oproti ide moja kamarátka zo Stromu života Zuzka s partiou. Aby ste chápali, pred cestou som si hovorila, že pri cestovaní určite stretneme nejakých Slovákov alebo Čechov a tu hneď na známeho natrafíš. Ten život to vždy nejako vymyslí a toto sa mu ozaj podarilo. Týmto pozdravujem Zuzku a posúvam sa ďalej v deji.
Na našom hosteli nešla voda ani večer ani ráno, takže opäť raz plané sľuby o vybavenosti a funkčnosti hostela. Tak sme aspoň vzdali hold hygienickým vreckovkám :D. Keďže na ďalšie ráno som nikoho v hosteli nenašla, odišli sme bez platenia, to majú za tú vodu veru.
Vybrali sme sa teda do našej cestovky, kde sme si kúpili trojdňový výlet po bolivijských prírodných krásach :D. Tam sme sa stretli s našimi spolupútnikmi Norou a Guillermom, Argentínčanmi. Ctené meno nášho šoféra bolo Omar a keďže sme už boli komplet všetci, vyrazili sme. Prvá zastávka bola Train cementary, kde sa nachádzajú vlaky zo 70. a 80. rokov a je tam aj trať po ktorej ešte stále chodia nákladné aj osobné vlaky do Chile. Keďže veľa cestovných agentúr robí tieto túry, vždy sa na každom mieste stretlo veľa džípov a turistov, takže človek si to nemohol vychutnať tak ozajstne, a hlavne mu vždy do záberu niekto vbehol, tss. Ďalšia zastávka bola Colchani town, kde bolo Salt museum a nejaké vypchaté pásavce, čo vám môžem úprimne povedať, nie je oku lahodiaca záležitosť. Náš nenahraditeľný Omar nám pripravil obed a potom sme už išli do soľnej púšti.
Taká soľná púšť je magická záležitosť, všade kam sa pozriete biela, slnka sa odráža od vyťažených hŕb soli, ktoré sú vo vode. No dochádzajú mi slová akosi. Vymáčali sme si v slanej vode naše končatiny a potom už išli na Fish Island, na ktorom rastú kaktusy a stojí uprostred púšte. Prazvláštne miesto. Ostrov tvoria skaly z koralov a niektoré kaktusy dosahujú aj výšku desať metrov, pričom za jeden rok vyrastú tak o jeden centimeter. Keď sme sa vyštverali hore naskytol sa nám neskutočný pohľad na bielu nekonečnú púšť, pričom my sme stáli medzi väčšími aj menšími kaktusmi a užívali si neskutočné čaro tohto miesta.
Ubytovaní sme boli v Salt hotel, kde mali izby namiesto podlahy soľ a aj čelá postele boli zo soli. Oddýchli sme si, vystáli radu na kúpeľňu, na večeru ochutnali pečené banány v šupe a išli nabrať sily na ďalší deň.
Náš šofér Omar nepatrí k jedincom veľmi zhovorčivým a vždy keď sme prišli na nejaké miesto povedal len: Toto je farebná lagúna amigos, nie? Máte 15 minút. A podobné vyhlásenia. Cesta krajinou bola často krát vzhľadom k terénu celkom náročná a Omar tiež patril k vyznávačom latino hudby typu Nemôžem bez teba žiť, si moja jediná a pravá láska... Z čoho sme sa všetci v aute celkom presladili a keď sa nám zdalo, že sme dostatočne nenápadní, hudbu sme mu stišovali alebo prelaďovali stanice. On nám na oplátku čas od času pustil aj Eminema.
Zastavili sme sa aj pozrieť vulkán Ollague s nadmorskou výškou 5865 metrov n. m., ktorý je stále aktívny. Nasledovalo päť malých lagún a prechod cez púšť Siloli, v ktorej sa nachádzalo kamenné údolie. Oproti predošlým dňom sme pocítili aj citeľné ochladenie. V diaľke sa objavili aj hory pokryté snehom a my sme vyťahovali rukavice a čiapky. Na lagúnach bolo nespočetne veľa ružových plameniakov, v pozadí boli majestátne hory a okolo vyprahnutá krajina s malými krovinami a trávami – skrátka dokonalé. Pri jednej z lagún začalo pršať tak sme išli obed zjesť do auta, kde sme si podávala kuracie rezne, cestoviny, majonézy a v dokonalej harmónii sme všetko do seba natlačili, dokonca aj prídel, ktorý bol určený pre Omara :D.
Stone Tree, obrovské kamenné útvary v púšti, sme navštívili ako ďalšie. Tiež veľmi ťažko opísať atmosféru tohto miesta. Obloha bola zatiahnutá, kamene neskutočných tvarov a rozmerov vytŕčali uprostred púštnej krajiny. Vhodné miesto na zmeditovanie sa a premýšľanie o čomkoľvek. Na jeden kameň som si vyliezla, oprela sa oň a len tak si vychutnávala prítomnosť.
To sa už pomaly končil deň a my sme sa ubytovali. Okolo nášho príbytku behali lamičky, tak sme ich ponaháňali trochu a keďže sa na ďalší deň vstávalo už o 4tej ráno, zaľahli sme.
Ráno bola strašná zima, drkotali sme sa a smerovali ku gejzírom. Prišli sme tam ešte za šera, pred východom slnka. Všade sa rozlievala para a bolo cítiť charakteristický zápach. Skoro som ani netrafila späť k autu :D. Nasledovali termálne pramene, kde sme sa mohli vykúpať. Boli blízko lagúny s plameniakmi. Raňajky nadmieru chutné, lievance zohriali telo aj dušu :D. Z tohto miesta sme už smerovali naspäť do Uyuni. Cestou sme sledovali pásuce sa lamy a vicuňe – mne sa podobali na malé srnky, zoológovia by ale na to mali určite odlišný názor :D.
Bolivijské dediny, ktorými sme po ceste prechádzali vyzerajú všetky veľmi podobne. Domy sú tehlové s plechovými strechami, prichytenými kamňmi a nachádzajú sa uprostred pustatiny, uprostred ničoho. Nakoniec sme šťastne dorazili do Uyuni a čakali na autobus do hlavného mesta La Paz, ktorý nám išiel až večer. Išli sme na kávu do pizzérie, kde obsluhovala také malé chlapča. Najprv nám tvrdil, že nič nemajú a na veľa na veľa nám priniesol kávu a čaj. Keď prišla skupina asi ôsmych turistov a chceli si dať nejaké teplé nápoje, chlapec im povedal, že nič také nemá a išiel radšej pozerať seriál. Keď som išla platiť, narátal mi sumu 29 boliviánov, čo sa mi nezdalo a začali sme rátať spoločne. Prišli sme na sumu 19 boliviánov, čo chlapca dosť prekvapilo :D.
Večerný autobus do La Paz mal opäť raz namiesto okna igelit, čo bolo dobrým znamením, že sa v noci určite nespotíme. Pri kúpe lístkov mi povedali, že tento autobus pôjde priamo do La Paz, čo mi však pri nakladaní batožiny popreli a povedali, že budeme prestupovať v meste Oruro. Skrátka iný kraj, iný mrav, už som si pomaly začínala aj zvykať. Z mesta Oruro si pamätám len kaderníctvo Chernobyl, ktoré som zahliadla z okna, pričom mi bolo hneď jasné, že jeho názov určite pritiahne veľa zákazníkov :D.
V La Paz sme sa ubytovali v hoteli Austria, kde na stenách viseli obrazy Salzburgu, či tirolské scenérie, no cítili sme sa skoro ako doma. Teplá sprcha a kuchyňa potešili. Samotné La Paz pôsobí neskutočne obrovsky, domy rozložené na okolitých kopcoch. Čo to sme aj preprali v umývadle a keďže v hoteli bol zákaz prať, šnúry sme si natiahli na izbe. Na ďalší deň sme zahájili prehliadku tohto mesta kolosu, ktorý ani neviem prirovnať k žiadnemu inému mesto, pretože som nič podobné predtým nevidela. Prvý bod bola vyhliadka Laikakota, kde bolo ohromné ihrisko pre deti a neskutočný výhľad so zasneženými končiarmi v pozadí. Mesto predstavuje zmes moderných budov ako aj vyzdobených kostolov, chaotickej dopravy, tlačiacich sa ľudí a rôznorodých vôní jedál.
Po prvej vyhliadke sme si to vyliezli aj na druhú Montículo. Po ceste som sa musela vzpružiť, tak som si kúpila pizzu so šunkou, syrom, orieškami a čerešňami (toľko krátky gurmánsky vstup, aby sme nevyšli z cviku). Konečne sme po dlhom čase natrafili aj na veľký supermarket, čo nás naplnilo nevýslovným šťastím. Aby ste chápali v meste bolo skoro nemožné nájsť nejaké normálne potraviny, len stánky v ktorých predávajú predražené vody a nejaké sladkosti. Nakúpili sme všeličo, napríklad kokový čaj a šampanské, aby sme oslávili Dominičenkine narodeniny.
Z La Paz sme sa dopravovali do mesta Copacabana, ktoré leží pri jazere Titicaca. Pri ceste okolo jazera sme pozorovali krajinu a všimli sme si, že domy sú už na tom lepšie a krajina už nie je vyprahnutá, ale zelená. V Copacabane bolo neskutočne veľa turistov, poväčšine Argentínčanov, a ešte viac stánkov zo suvenírmi. Na obed skončil na našom tanieri pstruh a poobede bolo na nádvorí pred kostolom tanečné a hudobné predstavenie, v ktorom vystupovali ženy v tradičných krojoch, ako aj zamaskovaní muži (niektorí muži sú také masky sami osebe, že im ani kostým netreba :D – som si to nemohla odpustiť). Potom sme si boli kúpiť lístky na Isla del Sol, čo je ostrov na jazere Titicaca.
Večer sme išli do štýlovej kaviarne európskeho typu a mala som úplne ten pocit, aký mávam v čajovniach, či kaviarniach u nás v rodnej Európe. Zvláštne, po takom dlhom čase, ale celkom príjemné.
V hosteli opäť nešla elektrina ani voda, ale tak to nás nemohlo vyviesť z konceptu. To prišlo až neskôr :D. Keď sme totiž ráno išli hľadať cestovku, v ktorej sme si kúpili lístky na Isla del Sol, ani jeden z nás nevedel, kde to bolo. Chceli sme si tam totiž nechať veľké ruksaky, aby sme s nimi nemuseli chodiť celý čas. Po prechodení celej pešej zóny niekoľkokrát hore aj dole, sme boli úspešní. Utekali sme teda hľadať našu loď. Cesta našou loďou Andines Amazonia trvala dve hodiny a bolo potrebné požiť aj nejaký ten Kinedril, aby sme to lepšie zvládali. 40 percent Titicacy patrí Bolívii a zvyšných 60 percent Peru. My sme sa teda pohupovali na našej lodičke na tých 40 percentách a čakali, kedy už budeme na Isla del Sol.
Spomínaný ostrov má štyri tisíc obyvateľov a zo zaujímavostí uvediem, že tam rastie rastlina Muňa, ktorá obsahuje 90 percent kyslíka, ktorý pomáha prekonať nevoľnosti spojené s výškou. Po ostrove nás sprevádzal Juan, ktorý nám ukázal múzeum a labyrint, rozprával nám o Pachamame, čo je matka Zem a spolu s nami sa snažil brainstormingovať, ako by mal vyzerať turizmus budúcnosti. Potom nás Juan nechal ísť samotných, a tak sme sa vybrali zo severu ostrova na juh, čo trvalo tri hodiny. Po ceste som si trhala muňu, aby sa mi lepšie dýchalo a míňala veľa malých detí, ktoré si od všetkých pýtali cukríky. Keď ma oslovili dve deti, tak som im cukrík dala. Potom sa vyskytol ďalší chlapec, tak samozrejme aj pre neho som jeden vytiahla. Keď som ale videla, že týchto detí je neúrekom po celej ceste, tvárila som sa, že už žiadne cukríky nemám :D. Po ceste sa nám naskytol nádherný výhľad na Titicacu a ostrov. Keď sme došli do prístavu, naskočili sme si na loďku, v ktorej nebolo dosť miesta a ľudia museli sedieť na zemi, pričom na nás špliechala voda.
Ďalší smer bol jasný – späť do Copacabany, minúť posledné boliviány a potom už smer Peru.
Ospravedlňujem sa za prapodivné zvraty, gramatické chyby a podobne, ale začínam mať závažné problémy so slovenčinou :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára