O mojej svadbe a oddanom kocúrovi

Tento týždeň - nebudete veriť – opäť niečo priniesol. V škole sme si na začiatku týždňa v rámci voľného času vymysleli aktivitu – zaviažem ti oči, roztočím ťa čo najviac to pôjde a potom nájdi tabuľu a nakresli čosi, čarbni aj podpis. Deti sa na tom ohromne bavili, najmä keď bol človek zatočený tak, že stratil pojem o priestore a nie a nie nájsť tabuľu.

Čo je nové s výučbou španielčiny? Náš učiteľ španielčiny odchádza v polovici novembra na päť týždňov do Kostariky na skautskú výmenu. No keď nás nechcel ďalej učiť mohol si vymyslieť aj lepšiu výhovorku, čo poviete? :D Takže si asi začneme hľadať iného učiteľa.

Tento týždeň som aj poctivo aerobikovala. No po jednej hodine som mala celkom dosť a na druhý deň cítila všetky svoje neexistujúce svaly. Čo sa týka tanca – dozvedela som sa, že salsu musím tancovať s arogantným výrazom a s nosom dohora. Môj učiteľ je v tom naozaj dobrý, ja som mu za to pri jednej otočke skoro rozbila okuliare, s takou vervou ja veru tancujem :D Po hodine sa ma pýtali, či nemám vikingských predkov, odkiaľ mám moje pekné farebné číňany a či na Slovensku sneží, tak keď na mňa začali hovoriť traja ľudia, celkom som stratila niť :D

Tento týždeň som išla obzrieť aj iné hodiny v Cedame, než na aké chodíme zvyčajne. Bola som na hodine Matilde, ktorá učí správnu výslovnosť a celkovo vyjadrovať sa, na hodine so psychologičkou Silviou a na výtvarnej s Rosario. Robili sme bábiky z novín a lepili na nich oblečenie. Stretli sme sa aj s našou slovenskou Gabikou, exdobrovolníčkou – ktorá nás vzala na úžasnú zmrzlinu do La Cigale. Pre zasvätených môžem povedať, že je to niečo ako americká zmrzlináreň Cold Stone, len v menšom. Človek len stojí a nevie sa rozhodnúť čo by si dal, o to horšie, keď ste sa narodili v znamení Váh. Mali tam zmrzlinu, ktorá sa robí z vína, čokoládovo-mandľovú, a radšej už nebudem pokračovať :D Stretla som sa aj s Elianne, z Paraguaya, ktorá ma priučila miestnym nadávkam a slangu. Tak keď sa rozprávame, vytiahnem zošit a svedomito si zapisujem :D

V piatok sa deti v škole väčšinou hrajú, tak sme vytiahli už dobre známe pexeso Pat a Mat a vzdali hold zručnosti a bystrému umu. Potom som išla na hodinu s Matilde, ktorá prostredníctvom hry učí deti logicky myslieť a spájať si súvislosti. Na hodine bol Matias, ktorý práve oslavoval dvadsať rokov, ale dosahuje úroveň sedem ročného dieťaťa a Braian, ktorý sa každého pýta, či sa chce s ním biť. Hrali sme sa na veterinárov, obchod s farbami, doktora a oslavu narodenín, až Matias vymyslel, že sa pôjdeme zahrať na svadbu. Dal si na hlavu veľký klobúk a za nevestu si vybral mňa. Teraz to príde!!! Som vydatá za Uruguajčana :D Áno, áno viem, že veľa osôb mužského pohlavia sa zarmútilo :P Takže poďme k samotnému obradu. Zosobášila nás Matilde a keď sa Matiasa pýtala, či si berie seňoritu Moniku, tak namiesto áno, odpovedal ďakujem :D Dúfam, že sa mi to nestane aj v reálnom živote. Potom mi chcel – ako to videl Matias vo filmoch – dať novomanželskú pusu a dali sme aj tanec. Ako svedok poslúžil Braian, ktorý mal na hlave plastový klobúk a hral na tamburíne, čo zvyšovalo celkový umelecký dojem. No ohromne ma to pobavilo celé musím povedať. Matias oslávil svoje narodeniny s tortou v tvare futbalového ihriska s hráčmi, na Uruguay nič neobvyklé.

Večer som bola ešte s Gabrielou z expenziónu, zašli sme si na dobré a ekonomické jedlo, hranolky s vajíčkom a šunkou, s cesnakom a posypané petržlenom. Oni sú tu zvyknutí večerať najskôr o takej desiatej večer, takže trošku posun. V meste bol práve koncert, tak sme chvíľu pobudli a tešili sa z uruguajskej bandy – kapely.
V piatok sme si kúpili aj mixér, tak som zvedavá na tie pochutiny, ktoré z neho vzniknú. V nedeľu sme sa odhodlali na bublaninu a musím povedať, že bola jedlá a chutná, až na to, že rúra nepečie celkom rovnomerne, ale to je detail.

Ináč sa musím zmieniť v rámci gastro okienka o pokrme zvanom Tortas fritas. Sú to také sťaby nasladlé langoše, ktoré sa predávajú na ulici a pripravujú ich vo veľkých nákupných košíkoch s kolieskami, v ktorých majú hrniec s olejom. Je to lacné a zasýti to, takže som sa zaradila k fanúšikom tohto krásneho a „zdravého“ jedla. Páči sa mi na tom najmä ten nákupný košík, ktorý potom zbalia a odvezú sa preč.

V nedeľu som na Ferii – trhu - konečne po siedmych týždňoch môjho pobytu zohnala bazalku, ako aj kurkumu, čo je pre mňa top udalosť dňa. Dokonca som tam okrem iných zvierat videla aj páva v klietke na predaj. Dosť exotika :D Špecialitu Ferie predávajú ľudia ázijského pôvodu a sú to chipsy napichnuté na špajdli, ktoré vám pri jedení môžu aj všetky popadať na zem. Takže Achtung, Achtung :D

Myslím, že je čas zmieniť sa aj o Juanovi, kocúrovi z nášho penziónu a jeho blízkom vzťahu s naším majiteľom a vládcom penziónu. Juan je asi dvanásťročný jedinec, krásny to kus s modrými očami. Telom aj dušou oddaný svojmu pánovi. V praxi to vyzerá asi tak, že vládca penziónu sedí na stoličke a pozerá telku a Juan sedí na vedľajšej stoličke a uprene a zbožne hľadí na neho. Je na nich skvostný pohľad poviem vám. Keď tu majiteľ nie je Juan je celý nesvoj a čaká pri schodoch. Potom sa objaví jeho pán, ktorý sa s ním zvítava dobrých pár minút a ľutuje ho, že musel na neho tak dlho čakať. Počúvať ich „dialóg“ ozaj stojí za to. Juan je schopný aj človeka vyhodiť zo stoličky, ak sedí blízko jeho pána a ešte stále vydáva - najmä počas noci - desivé zvuky. Ale niečo na neho predsalen platí – nemá rád, ak na neho niekto fúka. Vtedy sa zdvihne a nonšalantne odkráča na chodbu – samozrejme v prípade, že sa nájde niekto ochotný mu otvoriť dvere :D

Takže to je asi tak všetko, čo som s vami chcela zdieľať, lúčim sa! Celkom gastronomicky som to celé poňala, ale viem, že veľa čitateľov je z radov gurmánov, tak aj preto :D