Takže sumarizujeme čo sa udialo od posledného príspevku. Máme za sebou dosť vydarený slovensko-uruguayský event v škole a midterm tréning v ešte stále slnečnej a mnou milovanej Brazílii.
Takže na event v škole sme sa poctivo pripravovali, robili sme prezentáciu o našej vlasti, vyberali na ukážku slovenské ľudovky, stiahli rozprávku Maťko a Kubko, či napísali našu prekrásnu hymnu v španielčine a slovenčine. Ináč som sa medzičasom bavila aj na uruguayských vtipoch, Blanca od nás z knižnice mi poskytla túto perlu medzi publikáciami. Na ilustráciu uvádzam:
Ta pani bola tak stará, že keď sa narodila nepriniesol ju bocian, ale pterodaktyl (ok, nezaručujem, že aj vy sa tak pobavíte, sú to vtipy pre deti, ale ja som zaťažená na pterodaktylov :D). A ešte jeden, posledný – sľubujem :D: Bol taký hlúpy, že keď sa hral sám, robil naschvály sám sebe (môj amatérsky preklad máte k tomu grátis :P).
Večer v španielskom centre dávali africký film o polygamii. Konkrétne muž mal päť manželiek, ale zahľadel sa do ďalšej dievčiny, s ktorou sa tiež chcel oženiť a ostatným piatim ženám augumentoval, že chce mať predsa na každý deň jednu ženu a v nedeľu oddychovať. Mal to premyslené ako sa patrí :D.
V škole sa nám podarilo dokončiť maľovanie uruguayskej aj slovenskej vlajky za hojnej asistencie snáď všetkých detí, pričom každý namaľoval kúsok. José v škole zasa perlil, lebo keď som sa ho spytovala na jeho anglické znalosti, povedal, že vie Hello a Come on Baby. Čo začal používať na mňa a kričať tak na mňa na ulici, či v škole. Pred odchodom môjho spoludobrovoľníka, ktorý sa nezadržateľne približuje, sme museli ísť ešte na Lehmeyuni s mozzarelou do arménskej reštiky.
Veľa ľudí v penzióne občas dáva zabrať môjmu nervovému systému. Keď sme raz prišli zo školy a chcela som si len v pokoji zjesť svoj jogurt, spolubývajúca mala na stole vyloženú korytnačku, ktorú kŕmila, linka bola založená riadmi a jedlom, a chalani sa búrlivo bavili o poslednom zápase. Náš pán a vládca na mňa niečo pokrikuje a uťahuje si zo mňa, vraj preto, aby sme sa na tom obidvaja zasmiali, ako tvrdí. Myslím, že on sa ale baví viac.
Na portugalčine predsalen nie som jediná Európanka, chodí tam aj jedna Grékyňa, čo som už možno spomínala. A predstavte si, že keď sme zahájili konverzáciu, vyšlo najavo, že aj ona robila dobrovoľníčku a teraz sa rozhodla prísť do Montevidea žiť so svojím milým – učiteľom tanga. Dokonca aj jednu Slovenku máme spoločnú známu. Je to na neuverenie všetko. Naša učiteľka ma na hodinách používa, aby vysvetlila rôzne slovné spojenia. Aspoň som tam užitočná :D.
Čo nového na Candombe? Zobrala som si svoju paličku, učiteľ Pablo pred každého postavil bubon a spoločne sme sa snažili o akýsi rytmus a súlad. Ja som v tomto dosť tvrdý lieskový orech a zosúladiť údery rukou a palicou... to je ťažká vec. Pablo chvíľu počúval a povedal, že sa máme prihlásiť radšej na budúci rok :D. Našťastie sme tam traja úplní začiatočníci, tak sa necítim až tak mimo (ako obvykle :P).
Jój a večer sme si urobili vajíčkovú pomazánka a zelený čaj (viem, malichernosti tu vypisujem, ale tá vajíčková po takom dlhom čase chutila fakt mmhhh). Večer mi nedalo inak ako sa rozčúliť na cvičení, lebo nový tréner si asi myslí, že robí výcvik nejakej bojovej posádky, alebo partizánskej grupy, také má nasadenie. My cvičiaci si len vymieňame sústrastné pohľady a ja si šomrem a vyjadrujem svoju nespokojnosť v rodnom jazyku.
Vo štvrtok sme sa v Cedame asi štyri hodiny venovali predpríprave jedla na piatok. Ošúpali sme desať kíl zemiakov, našťastie nám bol poskytnutý mixér, ináč by sme sa ustrúhali do bezvedomia asi. Potom sme pripravili rolády so šunkou a syrom a také tie sladké guličky – koláče. Asi sto kusov, aby sa všetkým deťom a učiteľkám ušlo. Večer sme si ešte prešli prezentáciu a odpadli do postele. V piatok sme to odpálili vo veľkom štýle. Vypekať sme v Cedame začali už skoro ráno, nanešťastie sme mali len jednu funkčnú panvicu, tak zvyšok placiek sme dorobili na veľkých plechoch, dopiekli sme syrové tyčinky (deti sa ma zvedavo pýtali, či pripravujem sushi :D) a išli kuknúť na kultúru, ktorú pre nás pripravili. Deti z rannej šichty si pre nás pripravili národný tanec Pericón, ktorý sa tancuje v pároch a potom v kruhu, pričom vždy do stredu vyjde jeden pár a chlapčúr lichotí dievčici a ona mu na to, vždy niečo milé odvetí. Marcos sa prezliekol za skvelého gauča a posrkával (akože) maté. Malo to celé štýl skrátka. Potom sa všetky deti zoradili a zaspievali nám uruguayskú hymnu. Riaditeľka Leti sa s veľkou vervou postavila pred nich a dirigovala tento prenádherný spevokol.
Následne sme prišli na scénu my. Na stenu som prilepila našu hymnu, aj španielsku verziu a pustili sme to deťom. Ešte, že som nemusela spievať, to by už po nás asi ďalších Slovákov nechceli. Deťom sme pustili aj rozprávku Maťko a Kubko, o tom ako na salaš prišiel medveď, ale nie na ovce, ale žinčice sa mu zachcelo, keďže už bol bezzubý. Deťom sa to myslím páčilo, ja som sa im to snažila vysvetliť a ešte z toho mali aj ponaučenie od riaditeľky, že keď nechcú zostať bez zubov, šup šup umývať si ich. Ukázali sme im našich futbalistov (gól zo zápasu s Talianmi z Južnej Afriky :D), naše Tatry a bryndzu na obrázku (viem, nie je to to isté, ako ochutnávka... ). Potom sme utekali dorobiť obed. Kuchárku Lauru sme z kuchyne odstavili a vydávali deťom cez okienko jedlo, umývali plechy a prijímali komplimenty za naše pochutiny. Priznávam, že kyslá kapusta, ktorú sme dávali k plackám nezožala u detí veľký úspech, ale placky so syrom si chodili ešte aj pridávať.
Po šichte ranných detí prišli tie poobedné. Takže všetko odznova, po druhé. Deti nám aplauzovali z jedálne, mala som si to nahrať a vo chvíľkach temnoty potom púšťať :P, a potom sme predniesli našu prezentáciu aj im. Malý Max nevedel pochopiť, čo sú to ľadovcové plesá, Niko pri svojej interpretácii uruguayskej hymny simuloval spev s mikrofónom a Braian očil oči skoro až do ich vypadnutia. Potom nám predviedli pesničku z murgy, pri ktorej poskakovali a následne sme sa pridali aj my. To sme ale už museli bežať na autobus do Brazílie na midterm trening.
Šialene sme dobehli domov, zabalili posledné veci a preplneným busom sa odviezli na stanicu. Bol to krásny pocit, len tak sa posadiť do busu a vypnúť. Keď ešte stevard ponúkal vermouth a whiskey :D, moje šťastie bolo dovŕšené. Ešte pred cestou som sa zaprisahávala, že sa nebudem kontaktovať so žiadnymi deťmi, ako to mám pri ceste busom zvykom, ale keď predomnou sedel malý cute Brazílčan... a keď som si začala na okno kresliť, začal mi vysvetľovať ako môžem nakresliť dinosaura a tak sme si španielsko-portugalsky komolili :D.
Cesta do Florianopolisu trvala tak 18 hodín a už sme boli v Brazílii. Nemôžem si pomôcť, ale tá krajina má pre mňa zvláštne čaro. Zo stanici sme sa tak asi za hodinu dostali dvomi busmi do hostela, kde nás už čakal zvyšok tréningového telesa. Tri Slovenky a jedna Lotyška. Aktivity teda prebiehali v angličtine, čo ma trochu potrápilo pri mojom súčasnom espaňol naladení, ale zvládli sme to.
V meste sú aj duny, akási minipúšť, kde sme sa boli prejsť, tam boli sandboardisti, skočili sme aj na pláž a keďže v hosteli boli aj hamaky, bola som v siedmom nebi :D. Baby pripravili úžasný obed, nechýbali ani halušky, slanina, mango a večer prišlo Acai, na ktoré som od svojho posledného pobytu v Brazil nemohla zabudnúť. Že vraj táto ovocná dreň už je dostupná aj na Slovensku. Bude potrebné zahájiť pátranie, keď sa dotrepkám.
Do tréningových aktivít sme sa tiež vkladali telom a dušou :D, riešili sme ako dostať radioaktívny materiál do bezpečia, kreslili sme, vymýšľali a posledný večer sa posilnili výbornou arabskou večerou (hostel nám ju pripravil, nech žije falafel :D), ešte teraz pri pomyslení na to slintám. Ešte sme dali pexeso s tématikou slovenských rozprávok z dôb minulých a Uno a už sme sa aj odpravili z Brazílie smer Montevideo.
Už keď sme došli a zavreli za nami bránu penziónu, začal ten hustý a šialený montevidejský lejak. Teraz máme týždeň prázdnin, tak trochu oddychujeme a keďže je tu už jeseň teším sa z každého slnečného dňa, keď obzerám farebné stromy a je mi dobre :D. Tak nech je aj vám!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára