V tomto príspevku sa chcem vyznať, čo mi robí radosť v mojom bytí. Len ma to tak pochytilo, že by som si to chcela tak zosumarizovať trošku. Ale od A po Z, nech to má aj uši aj kolená tento príspevok.
V Cedame máme nových žiakov. Hanblivú, ale premilenú malú Leticiu a Luisa Miguela, ktoré má nádherné dlhé vlasy, vďaka čomu mu prisudzovali ženskú identitu – bola v tom asi však len závisť, lebo všetky ženy by chceli mať takú hrivu a čuduj sa svete, má ju malý chlapec :D. Keď mu učiteľka ukazovala, kde je WC a on vošiel do pánskeho, upratovačka za ním zhrozene kričala, že sa pomýlil :D.
V španielskom centre je mesiac apríl venovaný africkým filmom. V pondelok dávali alžírsky film režiséra Amora Hakkaka. Išlo o to, že v rodine zomrel syn a matka sa veľmi trápila a stratila záujem o všetko dianie. Muž sa ju pokúšal povzbudiť a išiel pre radu k lekárnikovi, či mu nemôže poradiť recept na smútok. Ten mu povedal, že istý muž mal rovnaký problém a pomohlo, keď vymaľoval dom na žlto. Nezabralo to však a muž neúnavne prichádzal s ďalšími riešeniami.
V utorok som bola s Rosario na výtvarnej. Deti maľovali vlastnú pravicu aj lavicu a keď sa Rosario pýtala Nicolasa, či namaľoval pravú alebo ľavú ruku, odpovedal, že namaľoval ruku svoju – v čom mal pravdaže neodškriepiteľnú pravdu :D. Večer na portugalčine hodiny začali naberať spád, prešli sme na predložky a už sa to začína komplikovať, budem musieť asi zapojiť aj závity, ktoré ležia ľadom na sklade. Predsa len nie som jediná Európanka, chodí tam totiž aj jedna grécka dievčina známa pod menom Dionýza – meno ako sa patrí. Taká Monika popritom vyzerá úplne nezaujímavo a všedne :D.
Čakala ma aj ďalšia hodina candombe, na ktorej som najprv učiteľa Pabla zaúčala do tajov rozdielu medzi Slovinskom a Slovenskom a potom sme sa vrhli do nôt, vytlieskavania rytmov a teórie ako sa držia paličky :D. No je to celé pre mňa ako španielska (uruguayská) dedina. Ale len tak ľahko to nevzdám.
V rámci prípravy na uruguaysko-slovenský event, ktorý chystáme v Cedame, sme začali maľovať našu a uruguayskú vlajku na stenu na dvore. Išlo nám to so všetkou skromnosťou znamenite (dobre, dobre – dvojkríž je trošku nakrivo, ale je to aspoň autentickejšie). Našla som aj preklad našej hymny v španielčine a deti začali nacvičovať uruguayskú hymnu a národné tance.
Na cvičení sa nám zmenil tréner a s tým jeho nasadením a behaním hore-dole po telocvični ma skoro pripravil o život.
Za zmienku stojí aj naša milovaná slaninová pizza, slanina je skrátka veľký pán. Čašník, ktorý nás obsluhoval sa zvedavo dotazoval na krajinu, kde nás vyrobili a potom prišiel s tým, že nám predsalen musí byť nehorázne smutno a že nám isto všetci chýbajú. Keď sme mu hovorili, že sa to dá prežiť, veľavravne sa nad nás naklonil a riekol: Len nehovorte, isto je vám veľmi smutno. Čo k tomu dodať? Ostatní predsa vždy vedia lepšia ako sa cítite a čo prežívate a Uruguajčanov, skrátka nepresvedčíte :D.
Konečne mi začali aj hodiny tanga, pričom poslednú hodinu som mala v novembri. S trošku amnéziou som sa teda dovalila na hodinu v teniskách a širokých nohaviciach. Dievčatá sa samozrejme prezuli do opätkov, ja som im vysvetľovala, že také topánky naozaj nevlastním a kebyže ich aj mám nenosím ich, pretože nechcem merať dva metre. Sľubujem ale, že na ďalšiu hodinu sa oblečiem príslušnejšie a nie ako na hip-hop. Tango je skrátka štýlová záležitosť.
Deti sú trochu zmätené z toho, kedy to vlastne odchádzame a dokonca nám už začali dávať darčeky na rozlúčku. Môj spoludobrovoľník D totiž odchádza už koncom apríla, ale ja tu postraším o čosi dlhšie. Deti mi dali namaľovanú slovenskú vlajku, priania, že na mňa nezabudnú a ďalšie prenádhernosti. Alejandra sa vyhrážala, že ak prídu noví Slováci nebude ich rovnako obľubovať, ale snáď sú to len vyhrážky :D.
Piatkový večer sme zasvätili pozeraniu akože hororu v našej študovni spolu so spolupenzijníkmi. Erik však opäť raz vybral film, ktorý bol skôr smiešno-zvláštny než desivý, takže som mohla aspoň pokojne spať.
Cez víkend som trochu obehla mesto, urobila tržbu v jedinom a obľúbenom sekáči, ktorý som v Montevideu našla, kde sa ma už predavačka vypytuje či a kde som už mala oblečené svoje minulé nákupy a ubezpečovala sa, či poznám fériu na ulici Tristana Narvaja (to je tá, na ktorú chodím skoro každú nedeľu). Spomínala, že ceny tam išli dosť hore oproti minulosti, za čo sú samozrejme zodpovední turisti, ktorí ju navštevujú. Začala som sa samozrejme hneď obhajovať, že Slováci sú v tom predsa nevinne :D. Vinu za všetko na nás predsa nehodia.
Poobede sme išli s Yessicou a seňorom D do parque Rodo, na obhliadku ďalších kolotočov. Tentoraz to bolo Ruské kolo a Gusano loco (šialený červ), ktorý bol šialený až nadmieru, lebo počas jazdy ľudí ešte kropili vodou. So stečeným makeupom a otlčeninami sme to išli zajesť tortou fritou a churros. To je také sladké cesto, ktoré môže byť neplnené alebo plnené vanilkovým krémom alebo ako inak s dulce de leche. Ináč Yessica poznamenala, že oslovenie Churro sa môže použiť aj ako kompliment pre pohľadného muža, Churra v ženskej verzii :D.
Na záver moja krátka introspekcia vecí, ktoré mi robia radosť v poslednom období (Sašika, aby si si nemyslela, že si v tej introspekcii osamotená :D):
Keď sa na vás vrhne dieťa a nechce sa vás pustiť (najmä ten prípad, keď vás ale nakoniec pustí), prezerať si kreatívne stránky (som sa ponorila do sashe.sk, style.com fičí stále) a obchody s kreatívnym materiálom, keď si pri pokladni kúpim na záver každého nákupu ešte bonbón, keď je obloha šialene farebná v podvečerných hodinách, keď bezdôvodne upadnem do záchvatu smiechu (ako kedysi na hodinách ruštiny :D) a nie a nie prestať, keď sa mi ozve niekto, o kom som už dlho nepočula a ani som nevedela, že mi to tak veľmi chýbalo, keď môžem na neznáme dieťa robiť ksichty na akomkoľvek mieste a oni interagujú, keď týram nášho kocúra Juana a jemu sa to páči :D, sledovať zanietenie s akým ľudia tancujú tango a trilión ďalších drobností.
Aby som nezabudla, teší ma nesmierne aj to, keď sa dozviem, že čítate môj blog :D. Vidíme sa o štyri mesiace!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára