Po čo sa dlhá Dlhodielčanka do Moldavska vybrala

Ako sa to teda s tým Moldavskom vlastne začalo? Poďme pekne od Adama. Autobus mi išiel z Brna, takže ma naši vzali – to viete milovanú dcéru, ktorá sa po príchode z Uruguaya doma ani mesiac neohriala – a už ju to ťahá do ďalšej exotickej krajiny. Každopádne tak mi Moldavsko znelo, o tejto krajine som nemala veľký šajn, tak si hovorím, treba tam ísť na osobný prieskum.

Pred odchodom autobusu som dostala mnoho užitočných rád typu: Nie že zaspíš a zadusíš sa žuvačkou... :D, či zhrozený výkrik mamy, keď videla, že v zadnej časti autobusu vyteká podozrivá tekutina: Nevybuchnete? Môžem vás upokojiť – Prežili sme všetci! Šoféri boli dvaja Moldavci, s ktorými som prvý krát lámala svoju ruštinu. Jeden z nich mal košeľu, ktorá bola z materiálu nápadne pripomínajúceho pršiplášť – úžasne priedušná, domnievam sa.
Úplne ma dorazili filmy, ktoré nám púšťali. Všetky s tým úžasným ruským dabingom, kde najprv počujete pôvodný jazyk a až potom po celej večnosti zaznie ruština. V tom filme, ktorý bol o vojakoch a mafii, sa neustále podrezávali, unášali a praktizovali prazvláštne bojové umenia, hneď som sa na Moldavsko lepšie naladila :D. Mala som však pre seba obidve miesta, tak som sa tam v noci krútila a aj trochu vyspala.

Prechod cez hranice bol v poriadku, len na rumunsko-moldavských sme asi hodinu čakali. Krajina bola rovinatá, s vyschnutými kukuricami a slnečnicami, studňami na každých desiatich metroch a peknými farebnými domami s rôznymi dekoráciami a vzormi na bránkach.

Vystúpila som pred hotelom Chişinău, kde sa ku mne približoval človek s ponožkami v sandáloch, bielym klobúčikom na hlave a s A4 s mojím menom. Bol to Nicolae, riaditeľ organizácie, v ktorej stážujem – dobrovoľníčím. Ukázal mi ubytovanie – bývam so slobodnou matkou a jej 8 ročným synom Danielom. Mám svoju izbu – to je v porovnaní s Uruguayom, kde sme boli na izbe 4, výrazný krok vpred. Činžiak je to vysokánsky, takže mi slúži ako poznávací bod, keď idem do mesta.

Následne sme sa išli pozrieť do školy pre mentálne zaostalé deti, kde som stretla tureckú dobrovoľníčku Sumeyru, ktorá bola na hodinách logopédie. V škole deti zostávajú od pondelka do piatka a na víkend si ich rodičia berú domov. Od buducého týždňa možno začnem pomáhať aj v sirotinci, ktorý je hneď vedľa. Trebalo mi však lekárske vyšetrenie – röntgen a odber krvi, či som spôsobilá na prácu s deťmi a nenakazím ich tuberkulózou, alebo slovenským záľubou v alkohole :P (pokus o vtip).Našťastie sa toto lekárske potvrdenie dalo kúpiť v prepočte za tri eurá.

Potom ma Nicolae vysadil pred kanceláriou a keďže sa vždy tvári nesmierne zaneprázdnene povedal len, musím bežať, veď trafíš späť domov, nie? Keďže si verím, vravím, že istotne. A tak sa aj stalo, keďže ten náš výškový dom je ozaj dobre viditeľný. Ešte som si zašla do nákupného centra Malldova – niečo ako Aupark. Značkovým obchodom som sa vyhla a išla len nakúpiť potraviny. Ináč predstavovala som si Moldavsko trochu zaostalejšie, či ako to slušne povedať, ale čo sa týka Kišineva – taký výber vína a piva aký tu majú... :D Len ma naozaj zahrialo pri srdci keď som videla značky Zlatý bažant a Krušovice, a Hamé pravdaže.

Príchod do bytu tiež stál za to. Natália (slobodná matka) totiž v ten deň pracovala do desiatej večer, tak bol doma len jej 8 ročný syn Daniel, ktorý ma ale nepoznal. Tak sa odohralo čosi podobné ako v rozprávke o vlkovi a kozliatkoch. Ja (akože ten vlk) klopem na dvere (Daniel sa totiž zamkol zvnútra). On sa pýta: Kto je tam? Ja po rusky (to chcelo byť): Monika, budem tu teraz s vami bývať (viem, znie to pofiderne). Po menšom dohadovaní mi otvoril a hneď volal mame, aby si to overil. Takto prebehlo naše zoznámenie. No idyla. Chvíľu sa akože hanbil a potom si už zvedavo prezeral môj notebook, kufor a predvádzal mi kotrmelce na mojom rozkladacom kresle.

V utorok som s tureckou dobrovoľníčkou Sumeyrou išla na hodinu logopédie do školy. Sumeyra je študentka psychológie (vždy v dokonalom outfite a makeupe, dobre naladená a tiež po rusky čo to láme, žila totiž v Kazachstane), ktorá sa chce špecializovať na poruchy reči a ja som sama kedysi k logopedičke chodila a stálo to za to, pretože R už viem povedať nádherne :D. Každopádne hodiny prebiehajú v rumunštine a úžasná a energická pani logopedička, ktorá už má cez šesťdesiat, ale tancuje a spieva ako keby bola minimálne o pol storočie mladšia, nám potom prekladá do ruštiny. Ináč trieda je prenádherná, je tam dom pre bábiky, veľké zrkadlo, také tie retro hračky – skrátka chcem tam bývať, no. Čo sa týka detí, myslím, že sú to ťažšie prípady než sme mali v Uruguayi, ale deti sú proste deti a už sme si od nich aj vyslúžili nejaké poklony (to myslím doslovne) a vzdušné bozky :D.

Na obed chodíme do kantíny farmaceutov, kde skúšame miestnu kuchyňu, kuchárky vždy pobavíme tým, že chceme vedieť zloženie všetkého a pritom sa usilujeme spomenúť si ako sa to povie po rusky, skrátka - brzdíme radu. Už sme mali pečené papriky, cviklový šalát s majonézou, či úžasné tvarohové pečivá.

Čo sa týka vody v domácnosti, kde žijem, nie je pitná, takže si chodíme naberať do fliaš. Stal sa z toho už akýsi rituál, keď si podvečer treba vystáť radu, pričom sa človek cíti tak mierne biblicky (pozn. voľná asociácia).

Do organizácie prišli aj dve Američanky Elise a Molly, ktoré píšu prácu o Rómoch, takže ich tu prišli preštudovať od hlavy až po päty (no neviem, možno až tak podrobne to zase nebude). Tak sme ich zobrali kuknúť do centra, viezli sme sa maršrutkou – bohu vďaka aleluja – je to vždy zážitok. Sú to také mikrobusy, do ktorých sa vždy pokúša narvať X ľudí a potom sa peniaze zozadu posielajú šoférovi. Keď chceš vystúpiť – stačí zrúknuť. No uprednostňujem trolejbusy, aj preto, že v maršrutke si vždy pri vystupovaní udriem hlavu (mimochodom do trolejbusu nastúpite a následne k vám príde pani v takom plášti predavačky, u ktorej si kúpite lístok – nech žije MHD a MDŽ tiež). Prešli sme nákupné centrum, veľký park s pravoslávnym kostolom a so Sumeyrou sme ochutnali víno Buket Moldavii, ktoré nestálo za veľa. Na to, že sa hrdia, že sú vinárskou krajinou... Nevzdávam to, treba skúšať ďalej.

V škole sme okrem logopédie zavítali aj na hodinu práce s drevom, ktorú majú len chlapci a vedie ju jediný učiteľ v celej škole. Spravili sme tam rozruch, vyskúšali si vyrezávať do dreva a už nás nebolo. Možno tam ešte pôjdem a skúsim nejaké umenie vykresať :P. Na základke som totiž prešla hodinami pracovného vyučovania, kde som aj taký lopár čuduj sa svete. stvorila.

Natalia u ktorej býva je vyznávateľkou feng šuej a preto má po byte rozvešané dve zvonkohry (keď prechádzam, vždy je to počuť), v kuchyni šesť kaktusov (lebo kaktusy sa vraj nemajú držať v izbe kde sa spí) a v spálni porozsypované čínske mince, ktoré vraj majú pritiahnuť ďalšie majetky.

V piatok a v sobotu sme mali v organizácii konferencie, jedna bola o štastnom a zdravom životnom štýle a druhá o zakladateľovi Moonistov (ok, ja sa tiež niekedy sama seba pýtam, do čoho sa to vždy nezapletiem :P). Najviac ma dojal náš riaditeľ, ktorý ma poveril fotením týchto bizarných akcií a následne mi vysvetľoval, že fotiť sa má tak, že mám držať ruky tesne pri tele a nemykať divoko fotoaparátom. Po tomto brilantnom popise sa mi chcelo len zasmiať sa.

Po konferencii bola good bye party pre Sumeyru, na ktorej Nicolae predvádzal karaoke a pokračoval aj keď v miestnosti nikto nebol, takže myslím, že si plnil detské sny a rozlúčková párty bola len zámienka. S babami sme sa radšej odplížili do mesta na pivo, tam aspoň nikto nespieval.

V sobotu sme išli na výlet kuknúť skalné kláštory Orhei Vecchi. Išli sme taxíkom – čiernym mercedesom – štyri natlačené vzadu. Prechádzali sme vinárskou oblasťou, kde v pivniciach svoje víno skladuje aj samotný mocný Putin. Išli s nami aj šofér a druhý taxikár Adrián, ktorý nám robil sprievodcu. Pred výstupom sme si urobili piknik z potravín, ktoré sme si splašili (cháp šaláty a fľaša červeného). Posilnení sme potom prechádzali dedinou, kde sú pôvodné domy (zväčša modro-zelené, páči sa mi táto kombinácia) a je to také múzeum povedzme. Na kopcoch (ktoré tvoria údolie, ktoré bolo kedysi pod vodou) sú postavené kláštory a kostoly.

Keďže Moldavci si akosi zákonite myslia – cudzinec rovná sa veľa peňazí – pri platení sa strhla hádka, pretože Adrián nám nadsadil cenu a potom povedal, že čo je pre nás tých pár leiov navyše. Už z princípu sme mu platiť viac rozhodne nemienili a spájali sme našu ruskú zásobu, aby sme mu to vysvetlili pri čom Američanky len nechápavo pozerali. Nakoniec sme mu dali len toľko koľko sme sa dohodli a baby mu z toho ešte niečo pri vystupovaní aj zobrali :D, na čo na nás začali kričať nech okamžite vystúpime a už sa im neukazujeme na oči. Veď čo by sme sa aj.

Doma čakal malý Daniel, keďže jeho mama pracovala až do večera. Dala som mu pexeso, ktoré som doniesla a tak ho to chytilo, že sme ho hrali päť krát (pričom obrázok baby jagy fakt neznáša a vždy mi ho dáva) a potom ešte priniesol šach, ktorého pravidlá sa mi snažil vysvetliť a radil mi aj aký ťah urobiť.

V nedeľu sa v parku konal festival národnostných menšín, kde mali zastúpenie Poliaci, Ukrajinci, Nemci, Litovci a tak podobne. Bolo tam veľa jedla, náušníc, brošní, náramkov... a už nepokračujem, lebo však viete ako to asi dopadlo. Áno, áno – mám pár nových úlovkov. Predvádzali sa národné tance a spevy, a pila som aj kvas, ktorý tu čapujú na ulici. So Sumeyrou a jej kamarátkou Marinou sme ešte kúpili nejaké darčeky pre známych (by ste neverili že v takej asi päť centimetrovej matrioške bolo desať menších a tej najmenšej miniatúre potom padla hlava niekde na zem a predavačka začala hromžiť :D).

Čo prinesie tento týžden zreferujem příšte – vidím to na pomáhanie v sirotinci, hodiny rumunštiny a snáď aj aerobicu, ale o tom nabudúce.

La revedere! (Dovidenia po rumunsky)