Ako si ustelieš, tak budeš spať

Opäť prechladnutá, už to ani zaujímavé nie je. A to aj napriek tomu ako som si ustlala. Spím nasledovne: plachta, deka (ako podklad) a prikrývam sa paplónom, dekou, ďalším paplónom a veľkou dekou (premenila som sa na bigmac, ktorý som kedysi v Mekáči tak umne vedela pripravovať :D – pripomenula mi to muža z Kafkovho Chrobáka – z kategórie voľné asociácie).

Minulú nedeľu som ochutnala fainu s mozarellou a figazu (pizza s cibuľovým základom), toľko z gurmánskeho okienka. Fiorella mi objasnila, že v Uruguayi jedia pizzu s fainou na vrchu a tento výtvor sa volá el caballo (kôň). No ale to jedlo okolo koňa ani neprešlo, tak neviem.

Z čierno-bielej klasiky som videla film All about Eve s Bette Davis. Aké krásne šaty s lodičkovým výstrihom (niektoré skôr pripomínajú parníky) sa v tej dobe nosili, sakra. Vo filme sa mihla aj božská Marilyn.

V sekáči sa mi konečne podarilo nakúpiť ekonomicky a odolať všetkým drahým nástrahám. Som na seba pyšná. Na portugalčine sa bavím na tom, ako sa s Grékyňou Dionýsiou trápime s minulým časom (ktorý zvyknem pliesť ešte aj v španielčine :P). Keď mi v hlave preskočí tak jej začnem vysvetľovať veci po slovensky a ona na to, či má pokračovať po grécky.

V Cedame zvyknem v poslednej úlohe zadávať úlohy mladším deťom a tým, ktorí myslia trošku pomalšie – aspoň aj ja stíham :D. Minule som pri mojom horlivom vysvetľovaní ako sa odčítava, sama zabudla ako sa to robí. Som maestra na pohľadanie. Máme nového žiaka Juana Manuela, ktorý pri každej príležitosti opakuje výkrik Mama mia (takým vážno-smiešnym spôsobom).

V umeleckom obchode som si nakúpilo ďalší materiál a v knižnici začala čítať cestopis o Moldavsku, lebo je možné že sa tam v septembri vyberiem. Ale nebudem predbiehať.

Vo štvrtok sme boli s Dionýsiou na kávu (zdieľať naše dobrovoľnícke osudy) a pozrieť sa na hodinu tanga, ktorú vedie jej priateľ. Po ceste domov som si po Tristan Narvajovi opakovala tangové kroky, ešte dobre, že sa už zotmelo.

Na víkend som si navarila ravioly s mmmm brokolicou, ocitla sa v múzeu v ktorom sa práve čítali legendy o pôvodných obyvateľov, pričom na konci sme sa pochytali za ruky (niečo ako skupinová terapia :P). Vyrelaxovala som sa na Ramble, pri včerajších 18 stupňoch to nebol až taký problém.

V nedeľu som v rámci svojho liečenia vybehla na fériu – má na mňa blahodárne účinky totiž. Je pravda, že Uruguajčan ťa pozoruje, ako vraví aj názov jednej kapitoly knihy Bohužiaľ sa máme dobre. Ujo od arašídov a čokolády mi dnes vraví, že ma cez týždeň videl ísť po hlavnej ulici, pričom som jedla niečo iné než čo som si kúpila od neho. Zobral to ako zradu. Ja začínam byť paranoidná. Predavači a rôzne živly na ulici ma rozoznávajú už zdiaľky (prichádza čas zmeniť prostredie :D). Volajú na mňa ako napríklad ujo, ktorý sedí vždy oproti dverám našej ubytovne. A cestou z fériu na mňa kričí: Hola simpática, nemáš niečo na jedenie? Kvôli jeho nedostatku zubov sme zvolili mandarínku (jablko nemalo veľký úspech). Okrem iného som sa dozvedela, že teta, ktorá mi predala sveter ma za manžela Slovinca a našla jednu knihu v maďarčine.

Idem sa natlačiť vitamínmi a stratiť sa pod mojimi paplónmi a dekami.

Majte sa a nech vás bacily obchádzajú!