O tom, ako sa vám krajina môže dostať pod kožu ako trieska pod necht a sexi Baba Jage

Spájam sa s vami (vesmírni ľudia) posledný krát z Moldavska. Ten mesiac mi ubehol ako splašený a zostáva mi už len vylíčiť udalosti uplynulého týždňa.

V sirotinci som bola s malou Saškou, novým pánom na holenie – Dimom a posledný krát som si nenechala ujsť Andrianu. Dima asi trojročný mládenček sa najprv tváril výsostne nedôverčivo (tak, ale čo už mal chudák robiť, keď sa mi dostal do rúk). Nakoniec sme sa ale zabávali zbieraním gaštanov a ich následným hádzaním do školákov hrajúcich basketbal. Dobrá správa – prešlo nám to :D. Zbožňujem fascináciu detí všemožným na svete a s akou sústredenosťou sa do všetkého vkladajú. Tak sme s Dimom hľadeli na pracujúci báger, on úplne pohrúžený, ja predstierajúc záujem :P.

Rozlúčila som sa aj logopédkou, ktorá je podľa mňa úžasnou profesionálkou a skvelou osobou. Učiť deti s oligofréniu totiž dá zabrať, najmä ak treba akoby na každej hodine začínať odznova. Nakreslila som aj nejaké pomôcky na hodiny (už aj zabúdam ako rada som kedysi kreslila).

Doma sme s Nataliou a Danielom pozerali moje fotky a videá z Ameriky a nahrávky malého Daniela ako veselo svojho času tancoval na skupinu Zdob si zdub a u babky zbieral vajíčka a následne ich hneď jedol. Apropo, aj preslávna skupina O-zone s ich najvacsim a jediným hitom Dragostea din tei je z Moldavska (národný poklad veru).

S Danielom sme doma o dušu hrali pexeso Z pohádky do pohádky (normálne nechápem, ale získal na neho závislosť, či čo), mikádo a robili sme úlohy zo španielčiny a angličtiny. Je v tretej triede, hovorí po rumunsky, rozumie aj po rusky (to je náš dorozumievací jazyk) a učí sa ešte po anglicky a španielsky. Sa nedivím, že sa mu do učenia nikdy nechce.

Zakončili sme aj hodiny rumunčiny, celkom ma bavil tento jazyk. Ktovie či sa k nemu ešte niekedy vrátim. Ale nevylučujem.

Vo štvrtok sa konala rozlúčková párty pre mňa a Američanky (náš riaditeľ ju v maily pomenoval bay-bay party). Prišiel aj americký dobrovoľník narodený v Uzbekistane a podivný starší pán, ktorý hovoril po španielsky a stále sa spytoval prečo nemať za manžela práve Moldovca – otázku môžeme aj obrátiť a spýtať sa, prečo pre Boha práve Moldovca. Našťastie náš riaditeľ z programu vylúčil karaoke (ešte sme mali v živej pamäti jeho entuziazmom naplnené vystúpenie, keď odchádzala Sumeyra).

Na hodine Práca s drevom (ten názov znie trochu dementne, ale keď som ho už začala raz používať, nevzdám sa ho, ani za ten svet) som si odniesla svoj výtvor, ktorý by bez učiteľa a jeho pomoci určite nebol tým čím je. A namoril ho skôr než som stihla povedať – Ja to urobím :D.

Ináč som si uvedomila, že som sa tu začala cítiť ako doma. Je to takými tými maličkosťami, ako napríklad keď sa teta v kantíne, kde som chodievala na obed už spýtala: Džús, však? A aký to bude dnes? Alebo keď na ulici stretávate miestnych a oni sa k vám rozbehnú (v prípade detí), alebo vám zakývajú. Proste čosi také, čo turista asi málokedy zažije.

Cez týždeň bolo ešte bravúrne počasie, nádherne a teplo, farebne a voňavo. Tak som chodila do parku, vysedávala pri jazere, snažila sa učiť ruštinu a jedno poobedie som stretla aj Igora (muzikanta zo Síbiru, ktorý žije v Amerike), ktorý ma zastavil s tým, že on ako psychológ laik vycítil, že som dobrý človek a stopla ho moja aura (no môže byť s tou aurou, čo ja viem. Minule bola taká ozrutná, že som cez dvere nevedela s ňou prejsť, tak som ju nechala doma :P). Skrátka, na takýchto ľudí obyčajne nereagujem a bežím ďalej s tým, že sa ponáhľam. V tomto prípade som si, ale chcela vypočuť čo je vo veci, tak mi Igor čítal z ruky (haha) a tam stojí napísané, že budem veľmi bohatá, nie vďaka sebe, ale vďaka mužovi (no však aj to môže byť) a ďalšie podrobnosti vynechám. Ale celkom som sa pobavila, na cestu mi dal ešte dve svoje telefónne čísla a veselo som odkráčala.

Večer Natália pozvala svoje kamarátky a pre Daniela pripravila pizzu. Potom sme si pozreli Snehulienku a Robotov a už bola sobota.

To nás čakal trip s Ritou a Danielom pozrieť kláštory v Codrii a Capriana (tu je strašne veľa kláštorov). Bol to ešte posledný pekný deň a zviezť sa naposledy maršrutkou – kto by to odmietol? :P Hodinu sme ešte šlapali cez les, až sme prišli k areálu kláštorov a pravoslávneho kostola, všetko bezchybne upravené s tonami pestrofarebných kvetov.

V nedeľu už bolo nevľúdne, hroznááá zima a celodenný dážď. Čas stvorený na kultúru :D. Tak sme s Danielom išli do ruského divadla Čechova na detský muzikál Baba Jaga. Daniel ma k Babe Jage odpor, preto som nevedela či mi z predstavenia nezdrhne, alebo naopak bude mať tento divadelný počin terapeutický účinok :D. Danielovi (aj mne) sa celkom páčilo, Babu Jagu hral sympatický muž s dokonalými nohami a opätky teda vedel nosiť klobúk dole (možno transvestita, ktorý ma toto ako bočný job) a vyzdvihujem ešte aj zvieracích hercov. Čaká ma balenie (wŕŕŕ) a ráno odchod.

Takže: Don't cry for me Moldova...

Už sa na vás tešíííím!

Daj si vysoké opätky a hoď koláčom

Hlásim sa z Kišineva, ktorý bude ešte týždeň mojím prechodným domovom. Žijem si tu statočne, teším sa z jesene, zbieram popadané orechy a ešte si užívam, že som viacmenej pánom svojho času (plus fakt sa napchávam – tzn. Vedome a plánovane do seba ládujem čo mi príde pod ruku). Kamarát Jaro mi totiž odkázal, že nemám ešte viac schudnúť (neveriacky si ma obzeral po príchode z Uruguaya), tak som dala na jeho rady a som ako zatvorený veľhad, ktorý trávi (slona) najmä pečivo plnené zemiakmi, bryndzou, kapustou...

V sirotinci to ide, prischli mi dve dievčatá – malé bábo Saška a divočáčka Andriana (postrach Denis v dievčenskom prevedení). S ňou poskakujeme na trampolíne, nosím ju na skolióze a napchávame sa cukríkmi. Sašku hrdo kočikujem, nosím na rukách (nejak pribrala od minula, ach, obdiv všetkým matkám). A ak jej náhodou nepadá čiapka cez oči a zaostrí na mňa, skúšam ju rozosmievať.

Ináč som viedla aj jednu hodinu na logopédii. Dorozumievali sme sa tak všakovako, písali sme na tabuľu a správne sme ARTIKULOVALI.

Večer obyčajne Natalia (u ktorej bývam) niečo pripraví a len tak sedíme v kuchyni, rozprávame a Daniel sa chce stále len hrať, štekliť, alebo takú novú zvrátenú hru so zväzovaním vymyslel (to je z tých filmov prosím pekne :D).

Ináč som bola v Dendráriu (znie to tak ako dinosaurus, nie? :D), bývalej botanickej záhrade s jazerom. Už som spomínala, že milujem jeseň? (asi tak milión krát, viem :P).

S Molly z Ameriky sme minule boli na obed a rozprávala mi, že bola na rok v Indii, potom cestovala po Južnej Amerike, pričom v Bolívii robila v cirkuse ohňovú show, a kým jej sestra dvojička robí v Afrike výskum, ona sa zaoberá rómskymi komunitami v Moldavsku a Rumunsku ako študentka newyorskej univerzity. A to všetko dámy a páni vo veku 21 rokov. Som za zenitom :P.

Svedomito som chodila aj na hodiny mnou nazvané - Práca s drevom. Svoj výtvor už skoro finišujem. Tak predsalen až také drevo zasa nie som. Jedno poobedie som sa vybrala hľadať múzeum umenia a natrafila som na ruské divadlo Čechova, tak som si hneď kúpila lístok na nedeľné predstavenie. Múzeum som našla v iný deň (prvýkrát som sa namiesto doľava vybrala doprava, ale to musela byť chyba mapy) a učaroval mi najmä obraz Františka Jozefa I. s osím driekom. Ináč ja tých anjelíčkov – hlava s krídľami – ozaj nemusím, prečo ich tak znázorňovali vôbec?

Postrech z mesta: Videla som kaviareň s názvom Žľtko (nepovažujem to za najšťastnejší marketingový ťah, ale môj biznis to nie je).

Kišinev je mesto vysokých opätkov. Kto ich nemá je rozhodne out (mám tu dva páry číňanov a jedny baleríny – áno tušíte správne, som mimo hry :D). V Uruguayi si stačilo dať rifle a už ste sa odlíšili od teplákoidných dám. Tu by som si na seba musela dať asi šaty zo stužkovej a na ne ešte tie z promócií plus topánky od Blahnika. Topánky na vysokom opätku skrátka predstavujú nejaký módy kód, ktorý ženy či už balansujúc, alebo sebaisto nasledujú.

Keď sme už pri topánkach, tiež som sa jednými na svoje narodeniny obdarila. Pri ich skúšaní mi jedna pani skoro zašľapla moju tortu, ktorú som mala na zemi a ešte sa mi aj pošťastilo mať deravú ponožku (takže som skúšala so šarmom sebevlastným – toľko podnetov naraz človek dlho spracováva).

Áno, áno sobota prišla, aj mojich 26 rôčkov (bóže) a keď spätne hodnotím moju 25tku, bol to dobrý rok, ktorý priniesol nespočet nových podnetov, skúseností, postrehov a posúval moje vnútorné hranice . aleluja, poďme ďalej.

Cez víkend som v parku sledovali veveričky ako sa paranoidne každých päť sekúnd obzerajú okolo seba a vyrábala papierové lodičky a lietadlá, ktoré sme s Danielom hádzali na kadekoho z 12. poschodia. Poobede sme sa vybrali na vidiek, pozrieť Nataliinu sestru. Takže bolo plno dobrého jedla, koštovka vína, prechádzky spojené s obdivovaním studní a ornamentov na bránkach a úžasná malá čierna mačka.

Pozerali sme aj video z moldavskej svadby, pričom ako nový poznatok uvádzam, že ženích najprv spravil s okrúhlym koláčom kríže na všetky svetové strany a potom ho hodil za seba netrpezlivo čakajúcim mladíkom (veď prečo by len ženy mohli chytať kytice, no nie?).

Ďakujem za pozornosť, odpájam sa.

Hlavybôl z rumunčiny a aj tak sme všetci pašeráci

Môj pobyt v Moldavsku sa nezadržiteľne presúva do svojej druhej polovice. Rýchlo a iste. Čo ma teda neminulo počas týždňa?

Vybavila som si, že môžem chodiť pomáhať do sirotinca. Vrchná sestra sa ma opýtala, chcete opatrovať dievča alebo chlapca. Tak ja, že drevo ako drevo (dobre, nie tak doslovne, v ruštine by to tak nevyznelo :P).
Starala som sa teda o malú Sašku, len tak mi dali päťmesačné bábo a povedali, prines nám ho o dve hodiny. Tak sme sa prechádzali, sedeli na lavičke, dialógovali sa po rusky (teda ona len vydávala zvuky :D) a potom začala vyzivovať a zaspala. Bol krásny deň (stále tu máme dosť teplo), padá lístie (vyžívam sa v tom), malá Saška spala a nezaplakala rovná sa dokonalosť sama.

Trošku iný scenár sa odohral s Adrianou v piatok. Toto päť ročné hyperaktívne dievčatko mi dalo zabrať. Chcela sa bicyklovať, potom skákať na trampolíne, štekliť sa a následne sa vybrala hľadať popadané orechy pri plote a vedela aj, kde sa dá splašiť hrozno. Poviem vám, kebyže žijeme v dobe kamennej – toto dievča istotne nesadí doma a neudržiava oheň. Bola by prvá,ktorá by išla loviť mamuty :D. Kým sme boli vonku, vykrikovala na všetky prítomné opatrovateľky, ostatné deti, aj robotníkov na stavbe.

K mojím objavom patrí aj skvelýýý hypermarket, kde majú asi ozaj všetko. Kúpila som si inštrumenty na prípravu sushi, budem sa doma realizovať, na ktovie či dosiahnem Sašikinu úroveň :D.

Dočítala som Coelha a potom sme len tak sedeli v kuchyni a pojedali melón, hrozno, jedli pita chleba, takže som mala pocit, že som opäť na Cypre, ibaže mi v tom pita chlebe chýbali mravce , ktoré sa nám tam vždy nejakým nedopatrením dostali. Malý Daniel medzičasom pozoroval z balkóna ako horí v parku, no idyla v jednej moldavskej rodine.

Začali sa nám aj hodiny rumunčiny.Učí nás Silvia, učiteľka angličtiny a rumunčiny, ktorá svojho času dobrovoľničila v Bonne (všetci dobrovoľníci sveta spojte sa!, alebo kto nedobrovoľničil akoby ani nežil :P). Rumunčina nám s Američankami dáva zabrať, trochu mi je pri nej nápomocná aj španielčina, no po poslednej dvojhodinovke ma z toho až hlava rozbolela, tak to bolo na tabletku a odpojenie mozgu.

Na logopédii som začala svoje staré známe – zapisovanie si mien detí štýlom: Marcel – malý, modrooký chlapec, je často mimo a podobné kokrétnosti.
Je možné, že od budúceho týždňa mi Žoržeta (ctené meno logopedičky a btw. kamarátka Lenka tiež mala korytnačku tohto mena) pridelí nejakého žiaka a budeme sa spolu učiť správne vyslovovať jednotlivé zvuky. Asistovať na hodine rumunskej logopédie moldavským deťom, to by som si ani vymyslieť nevedela, aj kebyže sa ako snažím :P
.
Začala som si na hodine práca s drevom vyrezávať obraz rýb (nehľadajte v tom hlbšiu symboliku, to bolo to najľahšie čo sa dá robiť). Učiteľ mi výdatne pomáha, takže sa domnievam, že ein zwei a budem to mať hotové.

Držím sa hesla: Každý deň niečo objav. Tak som sa zo školy vybrala inou cestou do centra. Spočiatku som mala silný a vtieravý pocit, že som objavila veľké nič, no nakoniec som po polhodine prišla do centra, bez mapy, iba s mojím orientačným nezmyslom, ktorý cibrím ako vládzem.
Objavila som aj múzeum a dom Puškina, ktorý v Moldavsku strávil tri roky. Už keď som hľadanie toho domu chcela demotivovaná vzdať, objavil sa priamo predomnou. Potom, že never na zázraky :P. Pridelili mi aj ruského sprievodcu, ktorému som rozumela len tak sčasti, lebo hovoril cez obrovitánske fúziská (muži robte niečo s tým porastom, ak to ide na úkor kvalitnej artikulácie, bóže), a niesla sa okolo neho aróma kávy a cigariet. V Kišineve začal Puškin písať aj Eugena Onegina, ku svojím textom robil vždy aj ilustrácie hlavných postáv a okrem toho precestoval Besarábiu a kočoval s cigánmi – bol to taký Willy Fog skrátka (viete, to bolo také to levisko čo cestovalo).

Vybrala som sa tu aj na hodinu aerobicu, kde nás bolo všeho všudy päť, takže sa nedalo za nikoho skryť. Výsledok – dva dni som cítila isté partie a poriadne. Okrem toho na nás učiteľka stále po rusky pokrikovala: Davajte!

Američanky mi ukázali novú jedáleň, kde chodia. Okrem toho, že je asi trikrát drahšia ako tá moja, varia tam neuveriteľne. Krásnu zeleninu, baklažány aj mäso, ktoré dobre vyzerá, ale aj chutí a to odomňa si vyslúži mäso pochvalu len sporadicky.
Natalia u ktorej bývam ma tiež vždy niečím ponúkne. Minule napiekla bryndzovníky (jedia tu strašne veľa bryndze), či navarila národné jedlo Mama liga, ktoré si pripravujú aj v januári na Vianoce. Je to koláč z kukuričnej múky, ku ktorému sa je bryndze a bravčové mäso s vajcom.

Ináč prečo mi nikto nepovedal, že čučoriedkovo-tvarohová výživa od Hamé je taká famózna? Až tu som na to musela prísť... ale oplatilo sa :D.

Malá odbočka: Ak si na trhu kupujete banány rátajte s tým, že téma rozhovoru sa môže zvrtnúť až na to, či ste vydatí/ženatí (tomu sa potom povie nie odbočiť od témy, ale priamo zísť z cesty).

Musím vyzdvihnúť množstvo parkov a jazier, ktoré je v Kišineve. Neuveriteľne veľa, všetky udržiavané a takmer bez odpadkov. Radosť sa prechádzať. Natrafila som na park s tromi jazerami, v ktorom bolo snáď viac veveričiek ako v Central Parku a najviac bežcov a kočíkujúcich mamičiek na meter štvorcový.

V sobotu som si to namierila za hranice. Presnejšie do rumunského mesta Iasi, asi štyri hodiny od Kišineva. Na moldavských aj rumunských hraniciach nás preklepli, popozerali batožinu, ale prepašovali sme aj nejaké cigarety. Aby ste rozumeli, v maršrutke (minibuse) boli dve ženy, ktoré išli predávať cigarety do Rumunska, ibaže povolené množstvo na osobu sú len dve krabičky. Tak nám ich rozdistribuovali a všetci sa vlastne na “pašovaní“ podieľali.

Iasi je mesto s neuveriteľným množstvom kostolov rôznych vierovyznaní, univerzít a historických budov. A hlavne.... majú tam sekáče! To môjho ducha nesmierne povznieslo :D, lebo v Kišineve som zatiaľ žiadny nenašla. Pýtam sa tety v sekáči: Koľko stojí táto šatka? Ona na to: Dajte, odvážime. Tak si hovorím, proti gustu sa tu nebudeme dišputovať o tom, odvážili sme ju a už je moja.
Túto svoju návštevu som využila aj ako týranie domácich mojimi poznatkami z dvoch hodín rumunštiny. Bodytalk to aj tak vždy zachraňuje.

Cestou späť som v maršrutke naďabila na Slovenku Simonu z Popradu. Wow – môžem ju citovať: Kto by si to bol pomyslel, že sa v jednej maršrutke v takej riti stretnú dve Slovenky. A pravda svätá je to. Simona je tu na trojmesačnej stáži a chodí dotazníkovať miestnych, čo je dôvodom ich neochoty spolupracovať (vo všeobecnosti). Ide o sociologický výskum.

Nedeľa je krásna, slnečná. Nechápem, ale stále je fakt dosť teplo. Tak som bola kuknúť botanickú záhradu a idem sa vrhnúť do ruštiny a rumunčiny, lebo aj budúci týždeň bude treba čo-to odkomunikovat :D.

Paká!

Po čo sa dlhá Dlhodielčanka do Moldavska vybrala

Ako sa to teda s tým Moldavskom vlastne začalo? Poďme pekne od Adama. Autobus mi išiel z Brna, takže ma naši vzali – to viete milovanú dcéru, ktorá sa po príchode z Uruguaya doma ani mesiac neohriala – a už ju to ťahá do ďalšej exotickej krajiny. Každopádne tak mi Moldavsko znelo, o tejto krajine som nemala veľký šajn, tak si hovorím, treba tam ísť na osobný prieskum.

Pred odchodom autobusu som dostala mnoho užitočných rád typu: Nie že zaspíš a zadusíš sa žuvačkou... :D, či zhrozený výkrik mamy, keď videla, že v zadnej časti autobusu vyteká podozrivá tekutina: Nevybuchnete? Môžem vás upokojiť – Prežili sme všetci! Šoféri boli dvaja Moldavci, s ktorými som prvý krát lámala svoju ruštinu. Jeden z nich mal košeľu, ktorá bola z materiálu nápadne pripomínajúceho pršiplášť – úžasne priedušná, domnievam sa.
Úplne ma dorazili filmy, ktoré nám púšťali. Všetky s tým úžasným ruským dabingom, kde najprv počujete pôvodný jazyk a až potom po celej večnosti zaznie ruština. V tom filme, ktorý bol o vojakoch a mafii, sa neustále podrezávali, unášali a praktizovali prazvláštne bojové umenia, hneď som sa na Moldavsko lepšie naladila :D. Mala som však pre seba obidve miesta, tak som sa tam v noci krútila a aj trochu vyspala.

Prechod cez hranice bol v poriadku, len na rumunsko-moldavských sme asi hodinu čakali. Krajina bola rovinatá, s vyschnutými kukuricami a slnečnicami, studňami na každých desiatich metroch a peknými farebnými domami s rôznymi dekoráciami a vzormi na bránkach.

Vystúpila som pred hotelom Chişinău, kde sa ku mne približoval človek s ponožkami v sandáloch, bielym klobúčikom na hlave a s A4 s mojím menom. Bol to Nicolae, riaditeľ organizácie, v ktorej stážujem – dobrovoľníčím. Ukázal mi ubytovanie – bývam so slobodnou matkou a jej 8 ročným synom Danielom. Mám svoju izbu – to je v porovnaní s Uruguayom, kde sme boli na izbe 4, výrazný krok vpred. Činžiak je to vysokánsky, takže mi slúži ako poznávací bod, keď idem do mesta.

Následne sme sa išli pozrieť do školy pre mentálne zaostalé deti, kde som stretla tureckú dobrovoľníčku Sumeyru, ktorá bola na hodinách logopédie. V škole deti zostávajú od pondelka do piatka a na víkend si ich rodičia berú domov. Od buducého týždňa možno začnem pomáhať aj v sirotinci, ktorý je hneď vedľa. Trebalo mi však lekárske vyšetrenie – röntgen a odber krvi, či som spôsobilá na prácu s deťmi a nenakazím ich tuberkulózou, alebo slovenským záľubou v alkohole :P (pokus o vtip).Našťastie sa toto lekárske potvrdenie dalo kúpiť v prepočte za tri eurá.

Potom ma Nicolae vysadil pred kanceláriou a keďže sa vždy tvári nesmierne zaneprázdnene povedal len, musím bežať, veď trafíš späť domov, nie? Keďže si verím, vravím, že istotne. A tak sa aj stalo, keďže ten náš výškový dom je ozaj dobre viditeľný. Ešte som si zašla do nákupného centra Malldova – niečo ako Aupark. Značkovým obchodom som sa vyhla a išla len nakúpiť potraviny. Ináč predstavovala som si Moldavsko trochu zaostalejšie, či ako to slušne povedať, ale čo sa týka Kišineva – taký výber vína a piva aký tu majú... :D Len ma naozaj zahrialo pri srdci keď som videla značky Zlatý bažant a Krušovice, a Hamé pravdaže.

Príchod do bytu tiež stál za to. Natália (slobodná matka) totiž v ten deň pracovala do desiatej večer, tak bol doma len jej 8 ročný syn Daniel, ktorý ma ale nepoznal. Tak sa odohralo čosi podobné ako v rozprávke o vlkovi a kozliatkoch. Ja (akože ten vlk) klopem na dvere (Daniel sa totiž zamkol zvnútra). On sa pýta: Kto je tam? Ja po rusky (to chcelo byť): Monika, budem tu teraz s vami bývať (viem, znie to pofiderne). Po menšom dohadovaní mi otvoril a hneď volal mame, aby si to overil. Takto prebehlo naše zoznámenie. No idyla. Chvíľu sa akože hanbil a potom si už zvedavo prezeral môj notebook, kufor a predvádzal mi kotrmelce na mojom rozkladacom kresle.

V utorok som s tureckou dobrovoľníčkou Sumeyrou išla na hodinu logopédie do školy. Sumeyra je študentka psychológie (vždy v dokonalom outfite a makeupe, dobre naladená a tiež po rusky čo to láme, žila totiž v Kazachstane), ktorá sa chce špecializovať na poruchy reči a ja som sama kedysi k logopedičke chodila a stálo to za to, pretože R už viem povedať nádherne :D. Každopádne hodiny prebiehajú v rumunštine a úžasná a energická pani logopedička, ktorá už má cez šesťdesiat, ale tancuje a spieva ako keby bola minimálne o pol storočie mladšia, nám potom prekladá do ruštiny. Ináč trieda je prenádherná, je tam dom pre bábiky, veľké zrkadlo, také tie retro hračky – skrátka chcem tam bývať, no. Čo sa týka detí, myslím, že sú to ťažšie prípady než sme mali v Uruguayi, ale deti sú proste deti a už sme si od nich aj vyslúžili nejaké poklony (to myslím doslovne) a vzdušné bozky :D.

Na obed chodíme do kantíny farmaceutov, kde skúšame miestnu kuchyňu, kuchárky vždy pobavíme tým, že chceme vedieť zloženie všetkého a pritom sa usilujeme spomenúť si ako sa to povie po rusky, skrátka - brzdíme radu. Už sme mali pečené papriky, cviklový šalát s majonézou, či úžasné tvarohové pečivá.

Čo sa týka vody v domácnosti, kde žijem, nie je pitná, takže si chodíme naberať do fliaš. Stal sa z toho už akýsi rituál, keď si podvečer treba vystáť radu, pričom sa človek cíti tak mierne biblicky (pozn. voľná asociácia).

Do organizácie prišli aj dve Američanky Elise a Molly, ktoré píšu prácu o Rómoch, takže ich tu prišli preštudovať od hlavy až po päty (no neviem, možno až tak podrobne to zase nebude). Tak sme ich zobrali kuknúť do centra, viezli sme sa maršrutkou – bohu vďaka aleluja – je to vždy zážitok. Sú to také mikrobusy, do ktorých sa vždy pokúša narvať X ľudí a potom sa peniaze zozadu posielajú šoférovi. Keď chceš vystúpiť – stačí zrúknuť. No uprednostňujem trolejbusy, aj preto, že v maršrutke si vždy pri vystupovaní udriem hlavu (mimochodom do trolejbusu nastúpite a následne k vám príde pani v takom plášti predavačky, u ktorej si kúpite lístok – nech žije MHD a MDŽ tiež). Prešli sme nákupné centrum, veľký park s pravoslávnym kostolom a so Sumeyrou sme ochutnali víno Buket Moldavii, ktoré nestálo za veľa. Na to, že sa hrdia, že sú vinárskou krajinou... Nevzdávam to, treba skúšať ďalej.

V škole sme okrem logopédie zavítali aj na hodinu práce s drevom, ktorú majú len chlapci a vedie ju jediný učiteľ v celej škole. Spravili sme tam rozruch, vyskúšali si vyrezávať do dreva a už nás nebolo. Možno tam ešte pôjdem a skúsim nejaké umenie vykresať :P. Na základke som totiž prešla hodinami pracovného vyučovania, kde som aj taký lopár čuduj sa svete. stvorila.

Natalia u ktorej býva je vyznávateľkou feng šuej a preto má po byte rozvešané dve zvonkohry (keď prechádzam, vždy je to počuť), v kuchyni šesť kaktusov (lebo kaktusy sa vraj nemajú držať v izbe kde sa spí) a v spálni porozsypované čínske mince, ktoré vraj majú pritiahnuť ďalšie majetky.

V piatok a v sobotu sme mali v organizácii konferencie, jedna bola o štastnom a zdravom životnom štýle a druhá o zakladateľovi Moonistov (ok, ja sa tiež niekedy sama seba pýtam, do čoho sa to vždy nezapletiem :P). Najviac ma dojal náš riaditeľ, ktorý ma poveril fotením týchto bizarných akcií a následne mi vysvetľoval, že fotiť sa má tak, že mám držať ruky tesne pri tele a nemykať divoko fotoaparátom. Po tomto brilantnom popise sa mi chcelo len zasmiať sa.

Po konferencii bola good bye party pre Sumeyru, na ktorej Nicolae predvádzal karaoke a pokračoval aj keď v miestnosti nikto nebol, takže myslím, že si plnil detské sny a rozlúčková párty bola len zámienka. S babami sme sa radšej odplížili do mesta na pivo, tam aspoň nikto nespieval.

V sobotu sme išli na výlet kuknúť skalné kláštory Orhei Vecchi. Išli sme taxíkom – čiernym mercedesom – štyri natlačené vzadu. Prechádzali sme vinárskou oblasťou, kde v pivniciach svoje víno skladuje aj samotný mocný Putin. Išli s nami aj šofér a druhý taxikár Adrián, ktorý nám robil sprievodcu. Pred výstupom sme si urobili piknik z potravín, ktoré sme si splašili (cháp šaláty a fľaša červeného). Posilnení sme potom prechádzali dedinou, kde sú pôvodné domy (zväčša modro-zelené, páči sa mi táto kombinácia) a je to také múzeum povedzme. Na kopcoch (ktoré tvoria údolie, ktoré bolo kedysi pod vodou) sú postavené kláštory a kostoly.

Keďže Moldavci si akosi zákonite myslia – cudzinec rovná sa veľa peňazí – pri platení sa strhla hádka, pretože Adrián nám nadsadil cenu a potom povedal, že čo je pre nás tých pár leiov navyše. Už z princípu sme mu platiť viac rozhodne nemienili a spájali sme našu ruskú zásobu, aby sme mu to vysvetlili pri čom Američanky len nechápavo pozerali. Nakoniec sme mu dali len toľko koľko sme sa dohodli a baby mu z toho ešte niečo pri vystupovaní aj zobrali :D, na čo na nás začali kričať nech okamžite vystúpime a už sa im neukazujeme na oči. Veď čo by sme sa aj.

Doma čakal malý Daniel, keďže jeho mama pracovala až do večera. Dala som mu pexeso, ktoré som doniesla a tak ho to chytilo, že sme ho hrali päť krát (pričom obrázok baby jagy fakt neznáša a vždy mi ho dáva) a potom ešte priniesol šach, ktorého pravidlá sa mi snažil vysvetliť a radil mi aj aký ťah urobiť.

V nedeľu sa v parku konal festival národnostných menšín, kde mali zastúpenie Poliaci, Ukrajinci, Nemci, Litovci a tak podobne. Bolo tam veľa jedla, náušníc, brošní, náramkov... a už nepokračujem, lebo však viete ako to asi dopadlo. Áno, áno – mám pár nových úlovkov. Predvádzali sa národné tance a spevy, a pila som aj kvas, ktorý tu čapujú na ulici. So Sumeyrou a jej kamarátkou Marinou sme ešte kúpili nejaké darčeky pre známych (by ste neverili že v takej asi päť centimetrovej matrioške bolo desať menších a tej najmenšej miniatúre potom padla hlava niekde na zem a predavačka začala hromžiť :D).

Čo prinesie tento týžden zreferujem příšte – vidím to na pomáhanie v sirotinci, hodiny rumunštiny a snáď aj aerobicu, ale o tom nabudúce.

La revedere! (Dovidenia po rumunsky)

Keine Ahnung, alebo ako bolo v Nemecku

Ach drahí moji, musím si vám vyliať dušu opäť. Nejako som vám zacítila neodkladné nutkanie napísať ďalší príspevok. Z Uruguayu som sa šťastlivo navrátila, až na to, že môj kufor mal nadváhu a na letisko sme stihli prísť len tak-tak. Keď ma zazreli vydýchli si a zahlásili do vysielačky, že chýbajúca pasažierka sa už ráčila dostaviť... Však trochu rozruchu treba spraviť, no nie?

Teraz sa už aklimatizujem na slovenskej zemi. Chodím po meste a kukám, čo sa zmenilo, čo zostalo rovnaké a je to prapodivný pocit počúvať všetku tú ľubozvučnú slovenčinu, ktorej som vydaná na pospas. Po týždni v Bratislave mi to už nedalo a vybrala som sa na návštevu do nemeckého Mníchova. Tento príspevok bude teda o tom, čo mi Nemecko dalo a vzalo :D.

1. Moja nemčina je v dezolátnom stave, bolo by ju trebalo umelo oživovať pomerne dlhú dobu (moje pokusy o stvorenie nemeckej vety prebiehali nasledovne: prudké zamyslenie, polovica vety vypotená v nemčine, záver v španielčine. Reakcia Nemca: odpovedal mi radšej po anglicky. Nič to, utešujem sa tým, že keďže som si kúpila Freuda a Kafku v nemčine, moja pamäť sa isto zrekuperuje – s pomocou ginkgo biloba a nemeckého slovníka, keď si budem vyhľadávať každé tretie slovo...)

2. Poznanie číslo dva je nasledovné: Na uliciach sa vyskytovali páry: Nemec a Aziatka pomerne často. Že vraj je to kvôli prílišnej ambicióznosti a chladu nemeckých žien, čo má za dôsledok, že Nemci si za partnerky radšej volia drobučké, krehučké ženy ázijského pôvodu.


3. V Englischer Garten čo je taký veľký park povedzme, natrafíte aj na nudapláž, kto by to tam bol čakal?

4. Milujem, milujem výber pečiva v Mníchove. Už od svojich frankfurtských čias (keď som robila počas Majstrovstiev sveta vo futbale v Mekáči a pri návale turistov si aj náš ináč dosť neznesiteľný šéf vysúkal rukávy a produkoval hamburgery), som sa zamilovala do praclíkov. Okrem toho som natrafila aj na Bio supermarket, kde som sa pozabudla a prezrela si snáď všetky výrobky. Nádhera. Ukoristila som čiernu ryžu, praclík a mangové chutney.


5. Pokračujeme v gastronomických zážitkoch s pečenou kačkou na orechovej omáčke s rezancami. Zapité liči džúsom – nech žijú ázijské bistrá :D

6. Ak sa opýtate Mníchovčana na cestu, odpovie vám s úsmevom a je vám ozaj nápomocný. Klobúk dole. Mňa keď sa niekto opýta na nejakú ulicu hoci aj na mne dôverne známom sídlisku Dlhé Diely, som schopná ho poslať úplne opačným smerom a zmiasť ho až to bolí (to možno vysvetľuje aj fakt prečo som v Montevideu disponovala asi tak piatimi mapami).


7. Koncentračný tábor Dachau som si nemohla nechať ujsť (on by teda neušiel ani tak myslím, ale pre istotu). Neviem prečo ani ako, ale všetko čo má spojitosť so židovskou tématikou ma istým spôsobom priťahuje (to mi pripomína, že si musím švihnúť, lebo o chvíľu začína film Nedodržaný sľub).

8. Okrem toho, že som sa stretla so svojou sesternicou Ivou, bratrancom Mirom a tetou Janou. Po dlhom čase som videla aj svoju kamarátku zo základky Luciu a moju montevidejskú španielčinárku Katiu, ktorá sa vracala zo Švajčiarska späť do Uruguaya. Katia sa celá šmarila do rieky Isar, práve vo chvíli keď slnko prestalo svietiť, potom som ju pohostila bryndzou a nabalila som jej korbáčiky a parenicu. Dala mi typickú švajčiarsku hračku takú červenú krabičku s obrázkami kráv, ktorú keď pohrkáte múka (v U-bahne som sa asi pohybovala príliš prudko a z tašky sa mi ozývalo múkanie, čo neviem či všetci Nemci zrovna pochopili). S Katiou sme pospomínal na Uruguay (ktorý mi aj sakra chýba musím priznať) a v dobrom sme na neho zanadávali, bez toho by to nešlo.


9. V Mníchove, v meste kde sú cyklisti snáď o trochu viac než chodci a všetko vyzerá tak nemecky tip-top, sa mi páčilo a kebyže mám veľa peňazí kúpim si všetky pracliky čo tam majú.

ENDE

Emócie kam až oko dovidí alebo Adiós Uruguay

Wow, neverím, ale toto je môj posledný uruguayský počin. Prišiel na psa mráz a mňa čaká ešte kúsok leta na Slovensku (i keď podľa toho čo počúvam od slovenského ľudu a doktora Iľka, za veľa nestojí). Ale čo tam po tom, ide sa domov (ak sa zbalím pravdaže :P). To je činnosť, ktorú fakt nemusím a vždy si ju odkladám na poslednú chvíľu.

Takže poďme pekne po poriadku od minulého pondelka. V židovskej štvrti sme s Yessi zháňali dres Forlána, lebo ja bez takej nutnosti predsa krajinu neopustím. Prvý cyklus mojich milovaných čiernobielych filmov so slávnymi ženskými herečkami sa síce skončil, to však nezabránilo tomu, aby začal druhý. Tak som si mohla ešte kuknúť mexický film Enamorada a Mercado de abasto s Titou Merello. Jedny vravia, že táto speváčka tanga pochádzala z Buenos Aires, druhá verzia sa prikláňa k uruguayskému pôvodu. Ja kopem za Uruguay a myslím si, že bola z Hornej Marikovej.

Minulý týždeň pre mňa detiská v škole začali nacvičovať rozlúčkový program a aj ja som pre nich chystala prezentácie a nacvičovala tango. Podľa Domovho návodu (ako pripojiť notebook k televízoru krok za krokom) som si vycibrila ďalšiu technickú zručnosť a potom sa ešte pol dňa tešila z toho, že sa mi to vôbec podarilo (jeden z mojich životných úspechov :D).

Moja učiteľka španielčiny minulý týždeň už letela domov do Švajčiarska, ale ešte predtým chcela ísť so mnou na hodinu tanga, pretože sa pozná s mojím učiteľom Maiclom (teda on musel dlhšie zaloviť v pamäti, ale nakoniec sa zhodli na to, že sa poznajú a podpísali pakt). Kedže v tangerií kde mávame hodiny sa pravidelne vyskytujú tak tri kusy mačiek, Katia bola vo vytržení. Ostatní ich neznášajú a vždy ich s chuťou odkopnú, keď sa špacírujú po parkete. Tak som teda v zdraví prežila hodinu s mojimi dvomi profesormi, dvojnásobný dozor to bol, tss.

Zhodli sme sa na tom, že moje baby Pepe sa prežiera, tak sme mu nasadili dietu. Ja mu ale vždy niečo podhodím, lebo tým miniatúrnym hnedým očkám sa nedá odolať.
Riaditeľku Leticiu som poprosila nech mi donesie váhu na mecheche s mojím kufrom. Tak sme ju hneď aj využili na hodinách s deťmi a všetci do jedného sme sa odvážili odvážiť. Každý pindal, že v tých zimných bundách a stokilových topánkach to stráca na objektivite, ale čert to ber.

Vo štvrtok som sa v škole zdržala len chvíľu a išla robiť prezentáciu na piatok domov, ako aj pripraviť sa na návštevu Lotyšky Lieny, ktorá je dobrovoľníčka v Brazílii. Išla som ju čakať na stanicu a potom sa musela zúčastniť hodiny tanga so mnou. Keďže ale ona ľúbi mačky zopakoval sa rovnaký scenár ako s Katiou.

Piatok som bola už nervózna ako doberman, či sa odprezentujem dobre, či nám vyjde tango (ktoré sme nacvičovali všeho všudy len raz) a či mi skrátka vesmír bude naklonený. Tak bez napínania, všetko ok. Pripravila som prezentácie o Slovensku, fotky a videa detí, rozprávka Ako sa Maťko s Kubkom do popuku slaniny na jedli u detí tiež zabodovala. Potom prišiel Maicol a kým som sa išla prezliecť dal deťom rozcvičku a keďže s deťmi tiež pracuje a neskutočne to s nimi vie, zabavili sa ako sa patrí. Dokonca aj riaditeľka si vypýtala jeho číslo na prípadnú ďalšiu spoluprácu :D.

Cez prestávku medzi prezentáciami (mala som totiž dve, pre ranné a pre poobedné deti) som Lienu pozvala do už toľko prepieranej a spomínanej arménskej reštaurácie na lehmeyun, opäť nesklamal. Potom ma čakala ešte jedna prezentácia a po tejto makačke som išla Liene ukázať mesto.

Prišlo aj na dlho očakávanú udalosť – vyzdvihnúť si tangové topánky na mieru. Predavač Alejandro sa hneď vrhol na kolená, že mi ich vyskúša a asi desať minúť sa snažil obuť mi pravú topánku na ľavú nohu. Už som začínala byť vydesená, že mi palec vyčnieva z topánky a to sa isto odzrkadlí na kvalite môjho tanca :P. Ale nakoniec sme prišli na dôvod a spoločne sa od srdca k srdcu na tom zasmiali. Ešte sme sa všetci aj s Lienou pofotili v štýlových klobúkoch a dali si zbohom. Potom nasledovala pizza a oddych. Stálo ma to nehorázne úsilie prepnúť do angličtiny opäť a so spolubývajúcimi sme s Lienou hovorili mixkou španielčiny, portugalčiny a angličtiny. Babylon až do neba.

Večer sme išli kuknúť do Joventago, čo je ďalšia tangeria v meste. Popili sme víno, ja som čo to zatancovala a zabalili sme to. V sobotu sme to zobrali pekne od podlahy a navštívili môjho milovaného Artigasa v mauzóleu, funky obchod s neuveriteľnými doplnkami (chcem všetky!!!), prešli sa po ramble s mňam malinovou zmrzlinou, kukli výstavu fotiek, parque Rodo a na stanici kúpili lístok na bus do Buenos Aires. Večer som Lienu vzala do cinemateci na film Mrs. Daloway na námety románu Virginie Woolf a skončili sme na byte u Daria spolu s Flor a Yessi s filmom o exorcizme a uruguayským pokladom – Grapou de miel.

V nedeľu by bol hriech vynechať feriu – moja posledná sakriš. Čo to sme ešte pokupovali, pozdravila som páva v klietke a keďže už skoro všetkých predavačov poznám, je čas posunúť sa o dom ďalej. Liena odišla v nedeľu pred polnocou a ja som sa pomaly pustila do balenia.

V pondelok a utorok som bola ešte v škole. Vynechať obed s deťmi s debatou o soploch a neustálym ukazovaním si prostredníka, to by som si neodpustila :D.
V utorok pre mňa ranné deti pripravili hymnu a sambu, na ktorú sa prezliekli do pestrofarebných prevlekov, parochní a masiek a potom bola zábava vo voľnom štýle a tancovala sa cumbia. Urobili mi darčeky aj, takú halúz-ku s listami a kartičku s podpismi a potom sme sa všetci napchali pizzou, tortou a všetkým čo sa nám dostala pod ruku.

O tretej som išla do školy po druhé, rozlúčiť sa s poobednými deťmi. Nechceli ma najprv pustiť do miestnosti, tak som čakala ako poslušné domáce zviera pred dverami. Opäť boli Vianoce s kopou darčekov, potom mi deti vyznali svoje city, čo som radšej stopla, aby som sa nerozplakala a nezaplavila svojimi žirafími slzami celú miestnosť. Zaspievali mi candombe pesničku a potom tanec, fotenie a malá Leti, ktorá mala taký smutný výraz v tvári, že mi skoro srdce popraskalo. Viacero detí sa mi ponúklo, že ich kľudne môžem zbaliť do batožiny so mnou a (potom predať na orgány na Slovensku :P – zlý vtip, viem). Nasledovala ďalšia torta (Mateo jedol celou tvárou aj futbalovým dresom Peňarolu) a vyihrali sme sa na dvore. Leti ma ani na chvíľu nechcela pustiť a keď pre ňu prišla mama, povedala jej čau, a že ide so mnou. Všetko to bolo minimálne také emotívne a dojímavé ako z Pošty pre teba. Keď mi riaditeľka čítala moje hodnotenie v kancelárii, len tak tak som sa držala. Proste snažili sa ma dojať neustále. Čo k tomu môžem dodať? Že som si nikdy nepomyslela, že si môžem deti tak obľúbiť a že čas s nimi si budem tak vychutnávať a zabávať sa neskutočne. Takže poklona pre celý tím školy, pre všetkých učiteľov a pre deti, ktoré ľúúúúbim (napriek tomu, alebo práve kvôli tomu, že sú problémové čo sa týka učenia aj správania).

Včera som mala aj poslednú hodinu tanga, na ktorú som si obula svoje nové topánky, do ktorých som až po uši. Je to iná káva ako tancovať v číňanoch :D. Dnes ma ešte čaká balenie, rozlúčka s Fiorellou a Dionýsiou a večer to všetko zapijeme so spolubývajúcimi z penziónu.

Ďakujem všetkým, ktorí mi dávali ohlasy na môj blog a čítali ho. Neskutočne veľa to pre mňa znamená.

Uruguay zostane pre mňa nezabudnuteľným a tento čas, ktorý som tu prežila mi ohromne veľa dal, ale treba sa posunúť ďalej a už sa na vás teším osobne.

Vaša JA

Ou jé - tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer Lopez

Už mi ten čas letí neuveriteľne rýchlo a začínam rozmýšľať nad tým, že je celkom dosť toho čo mi bude chýbať. Či už sú to ľudia, alebo aktivity, horké maté však ani tak nie :D.

Začala som čítať Mechanický pomaranč, je otázne, či ho stihnem dočítať, ale nenechala som si ujsť Raňajky u Tiffanyho. Dobre, dobre druhý krát, ale myslím, že som schopná vidieť to ešte pár krát. Dorobila som aj poslednú krabičku, zbalila svoje farbičky, temperky a dám ich deťom v škole, nech sa vyžijú aj oni :D.

V židovskej štvrti som objavila kaviareň, tak ma Florencia chtial-nechtiac musela doprevádzať. Táto zima nie je taká upršaná a hrozná ako som čakala a je slnečno, takže subjektívna pohoda je v norme.

V škole dorábam ešte pomôcky – tentoraz časti tela a tváre. S deťmi sme sa na hodine učili z čoho sa skladajú a pri tej príležitosti si ľahli na zem a navzájom sa obkresľovali kriedou, vyzeralo to trochu ako miesto činu.

Na portugalčine nás bolo pár a tak nám učiteľka Marta rozprávala o svojom pobyte na Kube, bola tam za synom, ktorý tam doštudoval medicínu. Sedeli sme v kruhu a potom sme každý mali niečo povedať po portugalsky, čo je celkom výkon. Tak sme plietli v portuňol – z väčšej časti ale po španielsky. Ja som rozpovedala svoj dobrovoľnícky príbeh a cítila sa pri tom ako na terapii, či relácii Pod lampou. Ďalšie témy boli nasledovné: víťazstvo Uruguaya v Copa America 2011, uruguayská diktatúra, či budovanie národnej identity.

Prišlo aj na poslednú hodinu španielčinu, kde sme si vymenili darčeky, Katia ma vyzbrojila jej vyradeným oblečením a potom sme sa bavili o Walterovi, vedúcom penziónu kde bývam. Tento zázračný muž sa snáď vyzná do každej oblasti a má znalosti rôznorodé povedzme. Keď sa napríklad pozrel na fotku, kde sú moji bratranci a my so sestrou za mlada, vyhlásil, že to sú typické slovenské deti, lebo im to vidí v tvári. Na to Katia len vyhlásila, že Waltera skrátka nikto len tak ľahko “nepreští“ a keby mu niekto napríklad povedal, že vie perfektne jazdiť na koni, on na to určite odpovie, že on bol predsa koňom v minulom živote. Katia budúci týždeň odchádza domov do Švajčiarska po dvoch rokoch a je možné, že sa v auguste stretneme na mníchovskom letisku, musím navariť bryndzové halušky (veď v minulom živote som bola predsa pastierom).

Náš škrečok Pepe je neuveriteľný, najmä čo sa týka hluku, ktorý produkuje výhradne v noci, keď ho prepadne chuť zabehať si v kolese. Minule som to už nevydržala a odniesla ho o tretej ráno do učebne, no čo sa na mňa baba z druhej izby, ktorá sa tam učila, nenávistne pozrela. Cez deň ale Pepeho môžem, skúšame čo mu chutí, Yessica mu podhodila jahodu, ja mu dávam keksy a jablká. Na férii som mu kúpila aj hračku, malú fialovú myš, ktorú hneď začal ohrýzať. Zásobila som ho aj tonou potravy – snažím sa umlčať si svedomie, že ho tu nechávam.

V piatok robila Matilde psychologické testy Juanovi a potom prišla do Cedamu exkurzia z lýcea. Zástupkyňa predstavovala všetkých učiteľov a o mne povedala: Toto je Monika, dobrovoľníčka zo Slovenska. Keď prišla takmer nič som jej nerozumela, ale teraz je to už lepšie (to človeku hneď pridá na sebavedomí :P). Potom na mňa začal jeden učiteľ z lýcea hovoriť mixnutou angličtinou s nemčinou, no moje tlačítka na jazyky v hlave zas až tak rýchlo nepracujú.

V piatok večer oslavovala svoju 25tku priateľka učiteľa tanga, tak sme sa vybrali do podniku Lo de Margot, čo je tangeria, ktorú si staršia seňora menom Margot (viete také tie staršie pani, ktoré sú výrazne namaľované a majú príliš veľa bižutérie) zriadila vo svojom dome. Má to tam ale dobrú atmosféru, aj parket so zrkadlami , takže pochvala Margot.
Prišiel aj profesor nášho učiteľa tanga, postarší pán menom Eduardo, ktorý tango učil desať rokov aj v Európe. Poviem vám, tancovať s ním, to je iný level, človek ani nemusí robiť nejaké efektné figúry, len ho nasledovať, ide z neho neuveriteľná istota a vyrovnanosť. Keď sme sa rozprávali, spomenul, že bude spolupracovať na projekte s Jennifer Lopez, ktorá onedlho má prísť aj s Marcom Anthonym do Uruguaya. V rámci show sa Jennifer bude učiť tance rôznych krajín Južnej Ameriky, pričom za Uruguay bol vybraný práve Eduardo, aby ju naučil tango. Wow – tancovala som s budúcim učiteľom Jennifer :D.

Na oslave boli spolužiaci z hodín tanga, môj exučiteľ salsy, ktorý tiež tancuje prekvapivo tango, chudák som ho pošľapala poriadne. Majiteľka Margot si zatancovala aj salsu a cumbiu, je to žena ako bič.

Ináč už triedim veci, rozdávam čo nebudem brať so sebou a chytá ma panika. V sobotu ma pochytila túžba ešte raz jesť zmrzlinu Cigale, tak som tam dokopala Yessi a Daria. No keďže bolo asi 5 stupňov, nebol to až taký skvostný nápad, ale gurmánske pnutia sa nedajú odignorovať :P.

Dnes som ešte pochodila fériu a kúpila posledné darčeky. Večer ma pravdepodobne čaká ďalšia tangeria, ktorá je v centre mesta s Dionýsiou. Ma chce vidieť tancovať, jej sa to povie, keď jej priateľ je učiteľ tanga :P.
Už netrpezlivo očakávam moje tangové topánky na mieru. V piatok chcem totiž robiť rozlúčkovú prezentáciu pre deti v Cedame a v rámci nej zatancovať tango. Snáď ma deti nevypískajú :P.

Držte palce a končatiny všetky!